Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 22, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/117/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7107201020
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7107201020.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň

JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu MUDr. E. V., bytom M., I.
3, zast. JUDr. Monikou Mattovou, advokátkou, Košice, Zvonárska 8, proti žalovanému L. V., bytom M., I.
3, zast. L.. Gabrielou Jablonskou, advokátkou, Košice, Letná 45, o vypratanie bytu, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku 20C 10/2007-231 z 3.11.2014 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Priznáva žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu proti žalobcovi.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanému vypratať byt č. 1 nachádzajúci

sa na prízemí obytného domu na ul. I. X v M., súpisné č. XXXX, stojaceho na parcele č. XXXX,
zapísaný na LV č. XXXXX v kat. území B. vedenom Katastrálnym úradom v Košiciach, Správa katastra
Košice, Okres M. I, D. M. - F. mesto, spolu so všetkými osobami, ktoré s ním v byte bývajú, v
lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Podanú žalobu odôvodnil tým, že je výlučným vlastníkom
predmetného bytu nachádzajúceho sa v nehnuteľnosti, ktorú jeho právni predchodcovia nadobudli v r.
XXXX kúpou od podielových spoluvlastníčok nehnuteľnosti U. F. (spoluvlastnícky podiel 2/3) a MUDr.
W. P. (spoluvlastnícky podiel 1/3 z celku), ktorým nehnuteľnosť ako oprávneným osobám bola vydaná

povinnou osobou B. staX., a.s. Žalobca tvrdil, že uvedený byt odkúpil v roku 2003 od svojich rodičov
kúpnou zmluvou č. V- XXXX/XX, VZ- XXX/XX, a žalovaný ho užíva bez existencie akejkoľvek nájomnej
zmluvy alebo iného právneho dôvodu (titulu), keďže ho nadobudol do užívania bez splnenia zákonných
podmienok, a napriek opakovaným výzvam žalobcu byt odmieta vypratať.

2. Okresný súd Košice I (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) žalobu zamietol a žalobcovi uložil
povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 714,30 € a súdny poplatok vo výške 99,50 €,

do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

3. Rozhodol tak po vykonanom dokazovaní a pri právnom posúdení uplatneného nároku podľa
ustanovení § 154 ods. 1, § 155 ods. 1 v spojení s § 871 ods. 1 a § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka
v znení zákona č. 509/1991 Zb. (ďalej aj „OZ“), § 24 ods. 1, § 25 ods. 1, § 66 zákona č. 41/1964
Zb. o hospodárení s bytmi v znení neskorších predpisov, § 2 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1 a 2 zákona č.
182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, poukazujúc

na to, že súdnu ochranu vlastníckeho práva k hnuteľným veciam i nehnuteľnostiam poskytuje zákon v
ust. § 126 OZ proti tomu, kto neoprávnene zasahuje do vlastníckeho práva, najmä umožňuje vlastníkovi
veci domáhať sa vydania veci žalobou na vydanie veci, príp. vypratanie nehnuteľnosti proti tomu, kto
ju neprávom zadržuje, že žaloba na vydanie veci podľa § 126 ods. 1 OZ predpokladá, že iná osobaneoprávnene, t.j. bez právneho dôvodu zadržiava vec patriacu vlastníkovi a súčasne mu ju odmieta
vydať a základnou podmienkou úspechu vlastníckej žaloby je preukázanie vlastníckeho práva, teda
aktívna vecná legitimácia. Bez preukázania svojho vlastníckeho práva nie je totiž žalobca aktívne

legitimovaný domáhať sa ochrany, ktorá mu ako vlastníkovi prislúcha. Nie je pritom rozhodujúce, či ide
o výlučného vlastníka, bezpodielového spoluvlastníka alebo podielového spoluvlastníka. Spoluvlastník
sa môže domáhať súdnej ochrany bez toho, aby na to potreboval súhlas ďalšieho spoluvlastníka, čo
platí aj pre bezpodielového spoluvlastníka. Ani preukázaním, vlastníckeho práva nemusí byť nárok na
požadovanú ochranu opodstatnený, ak žalovaný má právo na užívanie veci alebo právo na zasahovanie

do vlastníckeho práva vyplývajúce z platnej zmluvy, vecného bremena alebo z iných skutočností. Po
zrušení prvšieho rozsudku č.k. 20C 10/2007-145 z 15.6.2011 odvolacím súdom a vrátení veci na ďalšie
konanie, súd prvej inštancie doplnil dokazovanie v zmysle pokynov a právneho názoru vyslovených v
zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Košiciach č.k. 11Co 306/2011-183 z 28.2.2013 a vykonaným
dokazovaním mal preukázané, že žalovaný v čase pridelenia bytu na ul. U. č. X v M. do osobného
užívania bol zamestnancom B. stavieb, š.p. a sporná nehnuteľnosť súp. č. XXXX, v ktorej sa nachádza

predmetný byt, bola v roku XXXX vystavaná ako obytný dom a v katastri nehnuteľností je (a vždy bola)
na liste vlastníctva č. XXXXX v kat. území B., D. M. - F. mesto, okres M. I vedená ako obytný dom. Podľa
názoru súdu na charaktere nehnuteľnosti nič nemení ani rozhodnutie Obvodného národného výboru
Košice I č.j. V./D-XX/XXXX/AN zo dňa 27.7.1987, ktorým bol daný súhlas do 31.12.1990 Priemyslovému
staviteľstvu na prechodné ubytovanie pracovníkov generálneho riaditeľstva, a súd mal za to, že po

31.12.1990 predmetná nehnuteľnosť opätovne nadobudla charakter bytu a v žiadnom prípade nemal
pochybnostiotom,žesajednáobytovýdom,avprípadespornéhopriestoruobytovújednotku(byt).Súd
v konaní skúmal tiež otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a v súvislosti s tým uviedol, predbežne
posudzoval platnosť zmluvy o prevode vlastníctva byt, na základe ktorej žalobca nadobudol byt do
vlastníctvaodpôvodnýchvlastníkovbytovéhodomu.Zlistuvlastníctvač.XXXXXk.ú.B.zistil,žežalobca

predmetný byt nadobudol kúpnou zmluvou č. V-XXXX/XX pod položkou výkazu zmien č. XXX/XX a
následnou dohodou o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva V-XXXX/XX zo dňa 8.9.2004
(položka výkazu zmien č. XXX/XX). Vykonaným dokazovaním zistil, že byt č. 1 na prízemí domu na
I. X v M. bol žalovanému pridelený do užívania rozhodnutím o pridelení bytu č.j. X/X/XX/XX zo dňa
2.5.1990 vydaným B. stavbami, š.p. závod XX, M., ktoré dom s bytmi na I. X získali do správy prevodom

od P. staviteľstva GR M., to na základe hospodárskej zmluvy o prevode správy národného majetku zo
dňa XX.XX.XXXX. M., že uvedené rozhodnutie o pridelení bytu spĺňa formálne aj obsahové náležitosti
rozhodnutia podľa zákona č. XX/XXXX Zb. o správnom konaní a bolo riadne doručené žalovanému,
preto ho treba považovať za platné (účinky platnosti nastávajú aj pri rozhodnutí, ktoré je vadné), čo v
praxi znamená, že mu svedčí prezumpcia správnosti a preto je záväzné pre adresáta a všetky orgány. Z.

mal za nesporné, že medzi žalovaným a B. stavbami, š.p. bola uzavretá dohoda o odovzdaní a prevzatí
bytu, a následne boli žalovanému ako užívateľovi bytu organizáciou, ktorá by spravovala, vystavované
evidenčné listy pre výpočet úhrady za užívanie bytu. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že
žalovanému vzniklo právo osobného užívania bytu podľa právnych predpisov účinných do XX.XX.XXXX,
na základe rozhodnutia o pridelení bytu č.j. X/X/XX/XX zo dňa X.X.XXXX a uzavretím platnej dohody o

odovzdaní a prevzatí bytu s organizáciou B. stavby, š.p., a že užívací vzťah v zmysle ust. § 87X ods.
1 OZ sa zmenil na nájomný vzťah žalovaného k spornému bytu. F. uviedol, že dohodu o odovzdaní
a prevzatí bytu nemožno totiž považovať za neplatnú z toho dôvodu, že rozhodnutie o pridelení bytu
bolo vydané organizáciou B. stavby š.p., M., a to ani v prípade, ak by sa v konaní preukázalo, že
B. stavby, š.p. neboli príslušným orgánom podľa zákona č. XX/XXXX Z.z. o hospodárení s bytmi na

vydanie rozhodnutia o pridelení bytu, a že v danej veci nejde o prípad, kedy rozhodnutie o pridelení bytu
nebolo vôbec vydané. Poukázal tiež na to, že užívací vzťah, v súčasnosti nájomný vzťah žalovaného
k predmetnému bytu nespochybňovala ani predchádzajúca vlastníčka domu X. V., ktorá žalovanému
predpísala nájomné a zálohové platby za služby spojené s užívaním bytu, a vykonaným dokazovaním
mal jednoznačne preukázané, že žalovaný sa do bytu nenasťahoval protiprávne, t.j. bez rozhodnutia

o pridelení bytu, predmetný byt mu bol daný do užívania a následne ho dlhodobo užíval v dobrej
viere a presvedčení, že mu svedčí titul užívacieho, a neskôr nájomného vzťahu k bytu. Poukazujúc
na ust. § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. v spojení s § 39 OZ súd konštatoval, že vlastník domu
môže byt previesť do vlastníctva jedine nájomcovi bytu a nerešpektovanie prednostného práva nájomcu
bytu zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou zmluvy o prevode vlastníctva bytu uzavretej s treťou

osobou. Na základe uvedeného súd vyvodil tiež záver, že kúpna zmluva, ktorou nadobudli rodičia
žalobcu (jeho právni predchodcovia) byt do vlastníctva, je absolútne neplatná, pretože tento byt mohol
do vlastníctva nadobudnúť jedine žalovaný, a z uvedených dôvodov žalobu zamietol.4.Otrováchkonaniasúdrozhodolpodľaust.§142ods.1O.s.p.ažalovanému,ktorýmalvoveciúspech,
priznal náhradu trov konania pozostávajúcich zo súdneho poplatku vo výške 99,50 € a trov právneho
zastúpenia advokátkou v celkovej výške 714,30 za účelne poskytnuté úkony právnej služby a zaviazal

neúspešného žalobcu zaplatiť ju žalovanému v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

5. Rozsudok napadol žalobca včas podaným odvolaním, ktoré odôvodnil tým, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1
písm. f/ O.s.p.), účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, napadnutý

rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a pre jeho vnútornú rozporuplnosť, súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2
písm. d/ O.s.p.) a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/
O.s.p.). Bol toho názoru, že súd mu odňal možnosť riadne konať pred súdom tým, že nezrozumiteľne a
nedostatočne odôvodnil výroky vo veci samej, preto napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre jeho
nezrozumiteľnosť, nedostatok dôvodov a pre jeho vnútornú rozporuplnosť. Z odôvodnenia rozsudku

nie je napr. zrejmé, ako sa súd vysporiadal s rozpornými tvrdeniami účastníkov konania (chýba
akákoľvek logická úvaha pri hodnotení rozporných vyjadrení), akými úvahami sa riadil pri hodnotení
rozhodujúcich skutočností, ako vyložil aplikované ustanovenia právnych predpisov, t.j. ako právne
posúdil predmet konania. Vytýkal súdu, že nereagoval na podstatnú argumentáciu žalovaného v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré odôvodnil mimo rámca argumentácie žalovaného. Súd

sa obmedzil na opis prednesov a vyjadrení prednesených v rámci konania, v značnom rozsahu
napadnutého rozsudku opisuje vykonané dôkazy - predovšetkým výpovede svedkov uskutočnené počas
konania, avšak následne prijal závery bez akéhokoľvek hodnotiaceho a interpretačného úsudku jednak
čo do zistených skutočností, a jednak čo do právneho zdôvodnenia veci, keď súd neposkytol žiaden
výklad „aplikovaných“ ustanovení zákona, len sa obmedzil na uvedenie ich zákonného znenia. Ináč

povedané, súd sa v zásade obmedzil iba na konštatovanie určitých záverov bez toho, aby na strane
jednej ozrejmil, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a na strane druhej ozrejmil, akými
úvahami sa riadil pri formulovaní právnych záverov. Podľa žalobcu súd nedostatočným odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne nedáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, takto porušil základné právo na spravodlivý

proces v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie
Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb. o dojednaní Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a Protokolov na tento Dohovor nadväzujúcich). Podľa názoru žalobcu
nepreskúmateľnosťanesprávnosťnapadnutéhorozhodnutiaspočívaajvtom,žesúdzaložilrozhodnutie

na tzv. súhrnnom skutkovom zistení. Namietal ďalej, že súd na strane č. 8 rozsudku v prvých štyroch
odsekoch odkazuje na právnu úpravu zákona č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi, avšak sa
nijako nevysporiadáva s jeho právnou argumentáciou poukazujúcou na nutnosť existencie rozhodnutia
štátneho orgánu (vtedy miestneho národného výboru) o pridelení bytu ako administratívneho aktu
so zákonom danými formálnymi a obsahovými náležitosťami, ktorú (argumentáciu) žalobca podporil i

poukázaním na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 46/97 zo dňa 24.7.1997.
V rozsudku súd dovodzuje, že rozhodnutie o pridelení bytu (vydané B. stavbami, š.p. dňa X.X.XXXX
pod č.j. X/X/XX/XX) spĺňa formálne podmienky správneho administratívneho aktu podľa zákona č. XX/
XXXX Zb. o správnom konaní, a keďže bolo riadne doručené, je preto treba považovať za platné, že mu
svedčí prezumpcia správnosti a je záväzné pre adresáta a všetky orgány. R., podľa žalobcu je ešte viac

nezrozumiteľné konštatovanie súdu v rozsudku na str. 10, posledná veta: „V danej veci nejde o prípad,
kedy rozhodnutie o pridelení bytu nebolo vôbec vydané.“ Žalobca sa teda pýta, či také rozhodnutie bolo
vydané „trochu“. K uvedenému žalobca zdôraznil, že ani podľa zákona č. 71 /1967 Zb. o správnom
konaní (citoval ust. § 46) pre správnosť a zákonnosť administratívneho správneho úkonu nestačí, že
spĺňa určité náležitosti, ale základnou a formálne nevyhnutnou podmienkou je to, aby taký správny akt

vykonal na to spôsobilý a príslušný subjekt; pričom B. stavby M. ako štátny podnik v nadväznosti na
bytovú prideľovaciu právomoc národného výboru určite takým subjektom nie sú, resp. nikdy neboli (viď
§ 154 ods. 1 vtedy platného OZ). Právny úkon vykonaný medzi zákonom neustanovenou organizáciou a
občanom sa v žiadnom prípade nemôže považovať za platný administratívny akt. Podľa názoru žalobcu
je nesprávnym právnym posúdením, ak súd v napadnutom rozhodnutí konštatuje, že ak subjekt, aj keď

nie oprávnený, vydá čosi, čo spĺňa aspoň z časti náležitosti správneho, administratívneho aktu, treba to
považovať za platné, a to aj keby sa dodatočne dokázalo, že na takýto úkon nebol príslušným orgánom,
neberúc pritom ohľad ani na zákon č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi v spojení s § 39 OZ. Uviedol
ďalej, že nejestvuje taká právna norma, ktorá by v roku 1990 ustaľovala B. stavbám, š.p. M. prideľovaciuprávomoc na byty s dispozičným právom nepostavené z vlastných prostriedkov, pričom poukázal na
to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v podobnom prípade, kde došlo takisto k porušeniu
ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 154 ods. 1) pri prideľovaní bytu, a to rozsudkom sp. zn. 3Cdo

46/97 z 24.7.1997 (z ktorého citoval právny názor). Tvrdil, že hoci skutkový stav popísaný v cit. rozsudku
NS SR sp. zn. 3Cdo 46/97, je odlišný ako ten v napadnutom rozhodnutí, tak právne posúdenie musí
byť v súlade s vtedy platnou právnou úpravou, a to v oboch prípadoch. Poukázal na skutočnosť, že
uvedený fakt napokon vyplynul i z dôkazov vykonaných v konaní: z výpovede svedkov JUDr. M. V.
a X. V., ktorí potvrdili, že existovalo rozhodnutie Obvodného národného výboru Košice I, ktorým bol

byt v tom istom dome na U. (dnes I.) ulici pridelený. Tvrdil ďalej, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Za pozoruhodné, ale predovšetkým
za nesprávne skutkové zistenie žalobca považuje súdom uvádzané konštatovanie o „zmluve o prevode
vlastníctva bytu“ ako titule nadobudnutia bytu č. 1 žalobcom a k uvedenému zdôraznil, že titulom
nadobudnutia bytu č. 1 je dohoda o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti
podľa § 141 OZ a zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení

neskorších predpisov, ktorej vklad bol povolený dňa 8.9.2004 pod č. V XXXX/XX. Za nezrozumiteľné
pokladal konštatovanie súdu v rozsudku na str. 11, druhý odsek, že kúpna zmluva na základe,
ktorej nadobudli rodičia, teda právni predchodcovia žalobcu byt do vlastníctva, je absolútne neplatná,
pretože byt mohol nadobudnúť do vlastníctva jedine žalovaný.“ Mal za to, že v tejto časti je rozsudok
absolútne nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a pre jeho vnútornú rozporuplnosť. Poukázal na

to, že: 1. rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 93/97 zo dňa 30.10.1997 bol potvrdený
rozsudok Obvodného súdu Košice 2 č.k. 21C 217/93-120, podľa ktorého bol B. stavby M., š.p. povinný
vydať reštituentkám nehnuteľnosť - dom na I. X M. v pôvodnom pomere vlastníctva nasledovne: 2/3
nehnuteľnosti v prospech U. F. a 1/3 nehnuteľnosti v prospech MUDr. W. P., 2. dňa X.X.XXXX bol
obyvateľom domu na I. č. X v M. doručený list - predsúdna upomienka pred podaním žaloby o vypratanie

bytov od JUDr. Z., právnej zástupkyne majiteliek, pričom túto obdŕžal aj žalovaný a zo strany užívateľov
bytov v dome o (v tomto liste) ponúkanú formu odkúpenia nebol záujem, okrem pána M. V. a manž. X.
V.. 3. Následne bola (vzhľadom na užívateľský rozsah časti obytného domu) MUDr. P. (reštituentkou)
pánovi M. V. ponúknutá 1/3 podielového spoluvlastníctva domu, pričom po prechádzajúcom súhlase
podielovej spoluvlastníčky M. F. v súlade s § 140 OZ došlo kúpnou zmluvou zo dňa 1.6.1998 uzavretou

podľa § 588 OZ k odkúpeniu spoluvlastníckeho podielu 1/3 v dome v prospech M. V. a X. V.. Povolením
vkladu vlastníctva pod č. V XXXX/XX zo dňa 24.6.1998 sa menovaní stali spoluvlastníkmi nehnuteľnosti
zapísanej na LV č. XXXXX. 4. U. F. ako 2/3 podielová spoluvlastníčka, keďže mienila predať 1/3 svojho
spoluvlastníckeho podielu, ponúkla v súlade s § 140 OZ tento spoluvlastnícky podiel M. V. a X. V.
v rámci predkupného práva podielového spoluvlastníka, a na základe kúpnej zmluvy a rozhodnutia

Katastrálneho úradu v M., rozhodnutím o povolení vkladu vlastníckeho práva pod č. V XXXX /XX zo dňa
10.7.1998 sa M. V. a Vilma V. stali 2/3 spoluvlastníkmi nehnuteľnosti. Žalobca tu poukazuje na § 16 ods.
1 zákona č. 182/1993 Zb. (jeho znenie citoval) a uvádza, že týmto ust. nie je dotknuté predkupné právo
spoluvlastníka domu. 5. Potom už nasledoval prevod 1/3 spoluvlastníckeho podielu na osobu blízku, keď
M. V. a X. V. po predchádzajúcom súhlase spoluvlastníčky domu predali dňa 14.10.2003 spoluvlastnícky

podiel vo výške 1/3 na nehnuteľnosti E. V. a U. V. za kúpnu cenu 1.000.0000,- Sk, a to súlade s § 140 OZ.
Uviedol, že celú hore popísanú chronológiu prevodov vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti
(vrátane kópií dokladov preukazujúcich uvedené prevody) mal súd k dispozícii, že dôkazy predkladal, a
aj súd samotný si vyžiadal celý výpis predmetnej pozemnoknižnej vložky z katastra nehnuteľností, ktorý
na pojednávaní dňa 3.11.2014 ako dôkaz vykonal. Na základe uvedených a vykonaných dôkazov súd

úplne zjavne dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Napokon žalobca konštatoval, že od roku 1998
žalovaný nebol dobromyseľný v tom, že je oprávneným užívateľom predmetného bytu, poukázal tiež na
štyri predložené výzvy na vypratanie, niekoľko pokusov o zmier, následné pokusy o uzavretie zmluvy o
nájme a návrh na odkúpenie bytu v roku 1998. Žalobca nesúhlasil ani s rozhodnutím o trovách konania
a bol toho názoru, že je potrebné pri rozhodovaní o trovách konania prihliadnuť na to, že súd zamietol

žalobu po viac ako 7 rokoch (žaloba bola podaná dňa 18.1.2007) a to z dôvodu nedostatku aktívnej
legitimácie žalobcu, pričom súd mal povinnosť skúmať, či sú splnené podmienky konania, a podľa ust.
§ 150 O.s.p. náhradu trov žalovanému nepriznať. Dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie
náhrady trov konania spočívajú práve v skutočnosti, že samotný súd najprv žalobe vyhovel (15.6.2011),
a až následne po rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.2.2013 žalobu zamietol z dôvodu

absencie aktívnej legitimácie žalobcu; ktorú ale mal súd posudzovať už pri pôvodnom rozhodovaní o
žalobe. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd uznesením zrušil napadnutý rozsudok
a vrátil vec Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie. V prípade, ak sa odvolací súd nestotožní s jeho
názorom o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, navrhol rozsudok zmeniť tak, že žalobe vyhovie.V prípade potvrdenia napadnutého rozsudku žalobca žiadal, aby odvolací súd vyslovil prípustnosť
dovolania, lebo ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ktoré sa týka aplikácie ust.
§ 154 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.12.1991.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol odvolanie odmietnuť a priznať mu náhradu trov
odvolaciehokonaniavovýške72,92€.Malzato,žeanijedenzuplatnenýchodvolacíchdôvodovžalobca
nepreukázal. Uviedol, že napadnutý rozsudok vychádza z právneho názoru vysloveného v rozhodnutí
odvolacieho súdu, ktorým bolo prvšie rozhodnutie zrušené. V novom konaní žalobca nepredložil žiadne

nové dôkazy, nevyvrátil teda ani tú skutočnosť, že predmetná budova bola budovou s nebytovými
miestnosťami, avšak rozhodnutím D., bytového odboru z 27.7.1987, bol daný súhlas so zmenou vo
využití miestností na prízemí a na II. poschodí na ulici U. č. X (teraz I. č. 3) k operatívnemu ubytovaniu
pracovníkov Generálneho riaditeľstva, resp. riadených organizácií, a to do 31.12.1990. Za správny preto
považoval právny záver odvolacieho súdu, že mu vzniklo právo osobného užívania podľa predpisov
účinných do 31.12.1991, a teda mu vzniklo aj právo na odkúpenie bytu, ktorého vypratania sa žalobca

podanou žalobou domáha.

7. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), ktorý platí aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 CSP). Z ust. § 470 ods.
2 veta prvá CSP vyplýva, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

tohto zákona, však zostávajú zachované.

8. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané
včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods. 1,

2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov [§ 205 ods. 2 písm. a), d) a f) Občianskeho súdneho
poriadku účinného do 30.6.2016, t.j. v čase rozhodnutia súdu a podania odvolania, v spojení s § 470
ods. 2 prvej vety CSP] a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodne podané. Rozsudok bol
verejne vyhlásený dňa 22.2.2017 o 12.30 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 215/2. poschodie,
pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené dňa 16.2.2017 na úradnej tabuli a

webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

9. V súlade s prechodným ust. § 470 ods. 2 prvá veta CSP odvolací súd posúdil podmienky
prípustnosti podaného odvolania a žalobcom uplatnené odvolacie dôvody podľa príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol účinný do 30.6.2016, teda v čase rozhodnutia súdu a podania

odvolania. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho konania z hľadísk uplatnených
odvolacích dôvodov [podľa § 205 ods. 2 písm. a), d) a f) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.]
dospel k záveru, že odvolanie podané žalobcom nie je opodstatnené a ním uplatnené odvolacie dôvody
v prejednávanej veci nie sú preukázané.

10.Odvolacísúdpreskúmalnapadnutýrozsudokzhľadískskutkovýchaprávnychzáverovaprocesného
postupu súdu v konaní a nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali
vykonaným dôkazom, alebo že by súd opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, príp. vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. Skutkový stav bol objasnený v dostatočnom

rozsahu pre rozhodnutie, súd aplikoval na vec relevantné hmotnoprávne predpisy, ktoré aj správne
vyložil, aplikoval na zistený skutkový stav a vyvodil zodpovedajúce závery o právach a povinnostiach
sporových strán.

11. Skutočnosti a argumentácia, ktoré žalobca uvádza v odvolaní, nie sú spôsobilé spochybniť vecnú

správnosť rozsudku z hľadiska zisteného skutkového stavu, právneho posúdenia prejednávanej veci
či právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie pri posúdení nároku podľa hmotného práva
a dôvodnosti podanej žaloby na ochranu vlastníckeho práva vyprataním bytu užívaného žalovaným
podľa ust. § 126 Občianskeho zákonníka. Odvolacie námietky žalobcu neumožňujú prijať ani záver o
nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku a odvolacím súdom nebola zistená ani iná vada konania,

ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v dôsledku odňatia možnosti stranám
sporu konať pred súdom alebo namietaného porušenia práva na spravodlivý proces. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku obsahuje potrebné zákonné náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 220
ods. 2 CSP účinného od 1.7.2016). Dôvody rozsudku sú dostatočné, zrozumiteľné a preskúmateľné,súd sa vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie
sporu podstatné a právne významné a odôvodnil svoju úvahu, na základe ktorej dospel k záveru o
nedôvodnosti podanej žaloby, preto postupom (rozhodnutím) súdu nebola stranám sporu (žalobcovi)

odňatá možnosť konať pred súdom a nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a nedôvodná je
i námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku.

12. V súlade s § 387 ods. 2 CSP odvolací súd sa stotožňuje so správnymi dôvodmi napadnutého
rozsudku a predovšetkým súhlasí so správnym záverom súdu prvej inštancie, že žalovanému svedčí

právny titul užívania bytu č. X na I. X v M., ktorým je existujúci nájomný vzťah k bytu. Odvolací súd v
tejto súvislosti pripomína, že nájom bytu je chránený a ak nedôjde k dohode medzi prenajímateľom a
nájomcom, možno ho vypovedať iba z dôvodov stanovených v zákone. Zákon vypratanie bytu zásadne
podmieňuje (ak nie je ustanovené inak) zabezpečením zodpovedajúcej bytovej náhrady (ust. § 712c
Občianskeho zákonníka). Taktiež zákon č. 260/2011 Z.z. o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých
nájomných vzťahov k bytom a o doplnení zákona č. 18/1996 Z.z. o cenách v znení neskorších predpisov,

ktorý nadobudol účinnosť dňa 15.9.2011, upravuje právne vzťahy pri ukončení niektorých nájomných
vzťahov k bytom v domoch vydaných oprávnenej osobe podľa osobitných predpisov, ako aj podmienky
poskytnutia bytovej náhrady nájomcovi bytu po skončení nájmu bytu podľa tohto zákona. Žalobca v
tomto spore nepreukazoval (ani netvrdil), že by doručil žalovanému výpoveď z nájmu bytu v súlade so
zákonom, príp. že by nájomný vzťah žalovaného k bytu zanikol iným zákonom ustanoveným spôsobom,

a nepreukázal tým základnú podmienku vlastníckej žaloby, a síce, že žalovaný neoprávnene zasahuje
do jeho vlastníckeho práva jeho užívaním, na ktoré nemá právny dôvod.

13. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku i k odvolacím námietkam žalobcu odvolací
súd poukazuje na právny názor, ktorý vyslovil už v zrušujúcom uznesení č.k. 11Co 306/2011-183 z

28.2.2013 k otázkam vzniku práva osobného užívania bytu podľa § 155 ods. 1 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom do 31.12.1991 a jeho transformácie na právo nájmu bytu ku dňu účinnosti novely
vykonanej zákonom č. 509/1991 Z.z., t.j. k 1.1.1992, platnosti rozhodnutia o pridelení bytu č.j. X/X/XX/
XX z X.X.XXXX v posudzovanom prípade, jeho formálnych a obsahových náležitostí a kompetencie
B. stavieb, š.p. na vydanie rozhodnutia o pridelení bytu podľa zákona č. 41/1964 Zb., príp. na základe

súhlasu alebo stanoviska správneho orgánu (národného výboru), pričom v tomto rozhodnutí sa odvolací
súd vyjadril tiež k dôvodom, pre ktoré na daný prípad nie je aplikovateľné rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 46/97 z 24.7.1997, na ktoré poukazuje žalobca v podanom
odvolaní. Právny záver súdu prvej inštancie, že žalovanému vzniklo právo osobného užívania bytu
podľa predpisov účinných do 31.1.1991, a to uzavretím platnej dohody o odovzdaní a prevzatí bytu s

organizáciou B. stavby, š.p., závod 60, M. v súlade s § 155 ods. 1 cit. OZ, ktoré sa v zmysle § 817 ods.
1 OZ zmenilo na právo nájmu bytu, zodpovedá zistenému skutkovému stavu veci a má oporu v zákone,
pričomjesúladnýisprávnymnázoromodvolaciehosúdu,ktorýmbolsúdprvejinštancievďalšomkonaní
podľa § 226 O.s.p. viazaný. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd nepovažuje za potrebné opätovne sa
zaoberať námietkami a argumentáciou, ktoré žalobca uvádza v odvolaní vo vzťahu k vyššie uvedeným

otázkam a pokiaľ nesúhlasí s ich právnym posúdením súdom prvej inštancie i odvolacím súdom.

14. Za dôvodnú treba považovať odvolaciu námietku, ktorou žalobca vytýka súdu, že nesprávne posúdil
podmienku preukázania jeho vlastníckeho práva k spornému bytu a jeho aktívnu (vecnú) legitimáciu
domáhať sa ochrany vlastníckeho práva. Žalobca v tejto súvislosti v odvolaní argumentuje, že byt

nenadobudol zmluvou o prevode vlastníctva bytu (kúpnou zmluvou), ale vlastníkom bytu sa stal na
základe dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti zo dňa 8.9.2004.
Odvolací súd sa stotožňuje s uvedenými tvrdeniami a argumentáciou žalobcu, keďže nepochybne
podľa stavu zapísaného v katastri nehnuteľností (na LV č. XXXXX v k.ú. B., D. M. - F. mesto, okres
M. I) sú MUDr. E. V. a Mgr. U. V. bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu č. 1 na I. 3 v Košiciach, a

titulom nadobudnutia je zapísaná dohoda o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva V-XXXX/XX zo dňa
8.9.2004, a nie zmluva o prevode vlastníctva bytu (kúpnopredajná zmluva). Súčasne však k týmto
námietkam odvolací súd poukazuje na samotný obsah žaloby (podanej na súde dňa 18.1.2007), v
ktorej žalobca nepresne (nepravdivo) opísal skutkové okolnosti týkajúce sa nadobudnutia vlastníckeho
práva k spornému bytu č. 1 na I. X v M., pokiaľ uviedol, že byt, v ktorom býva žalovaný, nadobudol

titulom kúpy v roku XXXX od dvoch podielových spoluvlastníčok nehnuteľnosti do svojho výlučného
vlastníctva, pričom ani len nespomenul dohodu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva
zo dňa 8.9.2004 ako titul nadobudnutia sporného bytu do svojho vlastníctva, resp. do bezpodielového
spoluvlastníctva, aj keď táto dohoda zjavne bola uzavretá už pred podaním žaloby. Uvedenú nepresnosťvskutkovýchtvrdeniachžalobyneodstránil(neopravil)anivpodanídoručenomsúdu28.11.2007(č.l.32-
33),keďžetýmtopodanímupravilibapetitžalobytak,že„žalovanýjepovinnývyprataťbytč.1naprízemí
obytného domu na I. X v M. ...“. Predmet sporu pritom nie je vymedzený len žalobným návrhom (petitom),

ale tiež skutkovými tvrdeniami, ktorými bol nárok uplatnený a odôvodnený. K požiadavkám žaloby
podľa § 126 OZ patrí aj pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutkových okolností zakladajúcich (a
preukazujúcich) vlastnícke právo žalobcu k veci, o ochranu ktorej sa žiada, ktoré však v danom spore
neboli žalobcom tvrdené jednoznačne a pravdivo vo vzťahu k podmienke preukázania vlastníckeho
práva žalobcu. Podľa názoru odvolacieho súdu preto omyl súdu, ktorého sa dopustil pri posudzovaní

otázky vlastníckeho práva žalobcu k bytu, ktorý je predmetom sporu a vyvodený nesprávny záver o
nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní, pokiaľ v rozhodnutí v tejto súvislosti súd tiež
nesprávne uviedol, že posudzoval platnosť zmluvy o prevode vlastníctva bytu, na základe ktorej žalobca
nadobudol byt do vlastníctva (pritom však v inej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia - na str. 10
odsek tretí zároveň správne konštatoval, že podľa údajov z katastra nehnuteľností žalobca predmetný
byt nadobudol dohodou o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva V-XXXX/XX zo dňa 8.9.2004 - pozn.

odvolacieho súdu), nemôžu viesť ku spochybneniu správnosti napadnutého rozsudku. Súd totiž dospel
k správnym skutkovým zisteniam a správne právne uzavrel, že žalovaný má právny dôvod na užívanie
predmetného bytu titulom existujúceho nájomného vzťahu, a teda neužíva ho neoprávnene.

15. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku správne zdôraznil, že preukázanie vlastníckeho

práva žalobcu je základnou podmienkou úspechu žaloby na ochranu vlastníckeho práva podľa § 126
Občianskeho zákonníka. Bez preukázania vlastníckeho práva nie je totiž žalobca aktívne legitimovaný
domáhať sa ochrany, ktorá mu ako vlastníkovi prislúcha. Ani preukázaním vlastníckeho práva však
nemusí byť nárok žalobcu na požadovanú ochranu (už z tohto samotného dôvodu) opodstatnený.
Žalovaný totiž môže mať právo na užívanie veci alebo na zasahovanie do vlastníctva žalobcu na základe

platnej zmluvy, vecného bremena alebo iných skutočností, ktoré prevažujú nad samotným vlastníckym
právom žalobcu, a preto v prípade ich preukázania žaloba na ochranu vlastníckeho práva nebude mať
úspech. Tak je tomu aj v posudzovanom prípade, keď oprávnenosť užívania sporného bytu žalovaným
je preukázaná titulom existujúceho nájomného práva v právnom vzťahu voči žalobcovi ako vlastníkovi
(prenajímateľovi) bytu, ktoré zákonným spôsobom nezaniklo. Z tohto dôvodu žaloba o vypratanie bytu

proti žalovanému aj podľa názoru odvolacieho súdu nemôže byť úspešná.

16. Súd preto správne rozhodol, pokiaľ žalobu o uloženie povinnosti žalovanému vypratať byt v lehote
do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, ako nedôvodnú zamietol.

17. Odvolací súd dospel k záveru, že správne súd rozhodol aj o trovách konania, pokiaľ uložil
žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému, ktorý mal v spore plný úspech, trovy konania v súlade so
zásadou zodpovednosti za výsledok sporového konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Odvolací súd nemal
preukázané podmienky pre zmenu rozsudku v napadnutom výroku o trovách konania, lebo skutočnosti
uvádzané žalobcom v odvolaní nepredstavujú dôvody hodné osobitného zreteľa podľa ust. § 150 ods.

1 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016 (od 1.7.2016 podľa § 257 CSP), pre ktoré by
náhrada trov konania žalovanému, ktorý mal v spore plný úspech, nemala byť priznaná.

18. Odvolanie žalobcu z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov preto nemožno považovať za
opodstatnené a z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok, ktorým bola žaloba

zamietnutá, ako aj vo výroku o trovách konania, ako vecne správny.

19. O nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa s ust. § 396 ods. 1
CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, preto
mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v plnom rozsahu.

O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,

ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako
strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné,

ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej
mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v
sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa
neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v
čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej

mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§
422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov

od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z

akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická

osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 CSP).