Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 19, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/190/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1714203172
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1714203172.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu

JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: Československá
obchodná banka, a.s., so sídlom Žižkova 11, Bratislava, IČO: 36 854 140, zastúpeného: HMG LEGAL,
s.r.o., so sídlom Červeňova 14, Bratislava, IČO : 35 885 459 proti žalovanému: N. R., R.. XX.XX.XXXX,
D. U. XX, N., štátny občan SR, o zaplatenie 18 740,11 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. 39C/95/2016-83 zo dňa 1. februára 2017

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti z m e ň u j e tak, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 2,5 % ročne zo sumy 14 758,50 € od

8.2.2013 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšnej napadnutej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
vo výške 14 758,50 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,75 % ročne zo sumy 14 758,50 € od
8.2.2013 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal náhradu trov konania

v rozsahu 57,5 %.

1.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 261 ods. 3 písm. d/ a e/, ods. 6, 262 ods. 1, § 330
ods. 2, § 365 veta prvá, § 369 ods. 1, § 497, § 566 ods. 2 Obchodného zákonníka a § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca, ako banka na strane jednej,
a žalovaný, ako majiteľ účtu na strane druhej, uzavreli dňa 15.3.2012 zmluvu o bežnom účte a balíku
produktov a služieb ČSOB pohoda, v ktorej sa banka zaviazala zriadiť a viesť pre majiteľa účtu bežný

účet číslo XXX XXXXXXX/ XXXX v mene €. Majiteľ účtu sa v zmluve zaviazal čerpať finančné prostriedky
a vystavovať platobné príkazy len do výšky voľných finančných prostriedkov na účte, ak nie je dohodnuté
inak. V zmluve sa uvádza, že v prípade zmluvne nepovoleného prečerpania (prekročenia) finančných
prostriedkov majiteľa účtu úročí banka vzniknutú sumou nepovoleného prečerpania debetnou úrokovou
sadzbou vyhlasovanou bankou v zmysle Všeobecných obchodných podmienok banky (ďalej len „VOP“).
Zo znenia VOP účinného od 1.1.2012 vyplýva, že v ich záverečnej časti sa v bode 3.4. (Úroky, dane,
ochrana vkladov) uvádza: „Banka úročí tak kreditný, ako aj debetný zostatok na účte Majiteľa účtu v

súlade s úrokovými sadzbami Banky a pravidlami úročenia pre príslušný Obchod. Aktuálne úrokové
sadzby a pravidlá úročenia pre príslušné Obchody sú dostupné v prevádzkových priestoroch Banky
prístupných verejnosti a na oficiálnej internetovej stránke Banky L..P..sk.“. Žalobca, ako veriteľ na strane
jednej, uzavrel so žalovaným, ako dlžníkom na strane druhej podľa § 497 až § 507 Obchodnéhozákonníka a zákona č. 129/2010 Z. z. dňa 15.3.2012 zmluvu o ČSOB spotrebiteľskom úvere č.
XXXXXXXXXR, v zmysle ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 14 000,- €, ktorý sa žalovaný
zaviazal splatiť v 72 anuitných mesačných splátkach vo výške 309,66 € splatných vždy k 7. dňu v mesiaci

s konečnou splatnosťou úveru dňa 7.3.2018. V bode IV. zmluvy sú dohodnuté i poplatky za úver, a to
jednorazový poplatok za poskytnutie úveru vo výške 280,- €, splatný v deň podpisu zmluvy a pravidelné
mesačné poplatky za správu úveru vo výške 2,- €. V bode VII. zmluvy je dojednané poistenie úveru,
pričom poistné za poistenie smrti alebo plnej invalidity je hradené z mesačného poplatku za poistenie
úveru a predstavuje sumu vo výške 11,66 € mesačne. Poistné za poistenie práceneschopnosti a straty

zamestnania je taktiež hradené z mesačného poplatku za poistenie úveru a predstavuje sumu vo výške
15,05 € mesačne. Úroková sadzba bola v zmluve dojednaná na 16,5 %, RPMN úveru činila 23,6 %.
Listom zo dňa 12.2.2013 žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť celého úveru ku dňu 7.2.2013, a vyzval
žalovaného k úhrade dlžnej čiastky v sume 14 687,76 €. Uvedená výzva bola žalovanému odoslaná
doporučene poštou a nakoľko sa ju nepodarilo opakovane doručiť do vlastných rúk žalovaného, bola
dňa 22.2.2013 uložená na pošte. Zo špecifikácie pohľadávky z č. l. 68 vyplýva, že žalovaný ku dňu

zosplatnenia úveru dlhoval žalobcovi na istine úveru sumu vo výške 13 249,87 €, na úrokoch z úveru
sumu vo výške 934,49 €, na úrokoch z omeškania sumu vo výške 109,64 € a na poplatkoch sumu vo
výške 231,84 €. Z výpisu z bankového systému vyplýva, že okrem pravidelných poplatkov za správu
úveru vo výške 2,- €, za poistenie smrti a invalidity vo výške 11,66 €, za poistenie práceneschopnosti
a straty zamestnania vo výške 15,05 €, vyúčtoval žalobca žalovanému dňa 10.10.2012 poplatok za

upomienku vo výške 10,- €, dňa 22. 10. 2012 poplatok vo výške 35,- € za výzvu 1, dňa 13. 11. 2012
poplatok vo výške 35,- € za výzvu 2, dňa 19.12.2012 poplatok vo výške 35,- € za poslednú výzvu.
Žiadne upomienky či výzvy adresované žalovanému žalobca k žalobe nepriložil. Žalovaný žalobcovi po
vyhlásení predčasnej splatnosti úveru na úver nič nezaplatil.

1.2. Súd prvej inštancie pri právnom posúdení vzťahu účastníkov zmluvy najprv zisťoval, aký zmluvný
typ strany medzi sebou uzavreli. Do úvahy prichádzalo posúdenie uzavretej zmluvy ako zmluvy
o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka. Súd vzťah strán posúdil ako vzťah podľa § 497
Obchodného zákonníka, keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že peňažné prostriedky boli
žalobcom poskytnuté na základe predchádzajúcej predzmluvnej žiadosti žalovaného so zrejmou vôľou

oboch zmluvných strán, ktorá spočívala v tom, že žalovaný žalobcovi za poskytnutie peňazí zaplatí
úrok. Posúdeniu zmluvy medzi účastníkmi ako zmluvy o úvere nebráni ani to, že peňažné prostriedky
boli žalovanému poskytnuté bezprostredne po jej uzavretí, keďže je zrejmé, že poskytnutie peňazí je
podmienené vôľou účastníkov najprv uzavrieť zmluvu, pričom k uzavretiu tejto zmluvy dochádza na
základe žiadosti žalovaného. Zmluva medzi stranami sporu mala zrejmý konsenzuálny a nie reálny

charakter, ako to je v prípade uzavretia zmluvy o pôžičke. Inak povedané zmluvný vzťah medzi
účastníkmi nebol založený tým, že žalobca reálne odovzdal peniaze žalovanému, ale tým, že sa stretla
vôľa účastníkov uzavrieť zmluvu za určitých podmienok. Posúdenie zmluvy uzavretej medzi stranami
ako zmluvy o úvere vyplýva aj z nepochybného úmyslu zákonodarcu posudzovať zmluvy týkajúce sa
úverových vzťahov podľa Obchodného zákonníka, ktorý v § 261 ods. 3 písm. d/ a e/ Obchodného

zákonníka zmluvy týkajúce sa úverov a rôznych iných peňažných vzťahov konštruuje ako absolútne
obchody. Rovnako ako absolútny obchodný vzťah je konštruovaný i vzťah strán zo zmluvy o bežnom
účte. Na základe žalobcom predložených listinných dôkazov súd dospel k záveru, že žalobou uplatnený
procesný nárok je čiastočne dôvodný. Pokiaľ ide o časť procesného nároku uplatneného titulom zmluvy
o úvere, súd prvej inštancie uviedol, že je nepochybné, že na základe písomnej zmluvy o ČSOB

spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXR bol žalovaný povinný vrátiť žalobcovi poskytnutú sumu istiny
úveru 14 000,- € i s dohodnutým úrokom (16,90 % ročne) a zaplatiť mu jednorazový poplatok za
poskytnutie úveru vo výške 280,- €, ako aj pravidelné mesačné poplatky za správu úveru vo výške 2,- €,
za poistenie smrti a invalidity vo výške 11,66 € a za poistenie práceneschopnosti a straty zamestnania
vo výške 15,05 €. Žalovaný mal úver splácať v 72 anuitných mesačných splátkach splatných vždy k

7. dňu mesiaca, pričom pokiaľ si žalovaný svoju povinnosť naplnil riadne a včas, a žalobcovi neuhradil
splatnú splátku úveru po dobu viac ako tri mesiace, mohol žalobca vyhlásiť úver za predčasne splatný.
Zo špecifikácie pohľadávky vyhotovenej žalobcom vyplýva, že žalovaný ku dňu zosplatnenia úveru
(7.2.2013) dlhoval žalobcovi na istine úveru sumu vo výške 13 249,87 €, na úrokoch z úveru dlhoval
sumu vo výške 934,49 €, na úrokoch z omeškania dlhoval sumu vo výške 109,64 € a na poplatkoch

žalovaný dlhoval sumu vo výške 231,84 €. Z týchto súm považoval súd za preukázané iba sumy 13
249,87 €, 934,49 € a 109,64 €, a pokiaľ ide o sumu poplatkov dospel k záveru, že z ich uplatnenej
výšky 231,84 € je treba odrátať sumu 115,- € vyúčtovanú titulom poplatkov za upomienku a za tri výzvy,
ktorých existenciu sa žalobcovi v spore dokázať nepodarilo. Súd prvej inštancie dospel k záveru, žez titulu úveru je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 14 410,84 €, spolu s príslušným
úrokom z omeškania.

1.3. Pokiaľ ide o časť procesného nároku uplatneného titulom zmluvy o bežnom účte, súd prvej inštancie
nepovažoval za platné dojednanie debetného úroku zo sumy debetného zostatku na bežnom účte
žalovaného, nakoľko ani zmluva o bežnom účte, ani VOP neobsahovali konkrétne dojednanie o jeho
výške. Dojednanie debetného úroku v zmluve s odkazom na VOP, ktoré v čase uzavretia zmluvy zase
odkazujú na aktuálne úrokové sadzby a pravidlá úročenia „dostupné v prevádzkových priestoroch banky

prístupných verejnosti a na oficiálnej internetovej stránke banky“ nemožno považovať za dojednanie
určité, preto súd dospel k záveru, v časti zmluvy o bežnom účte sa nachádza neplatné dojednanie o
debetných úrokoch, preto titulom zmluvy o bežnom účte je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi sumu
preukázaného nepovoleného prečerpania bežného účtu vo výške 347,66 € aj s príslušným úrokom z
omeškania. Za toho stavu súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 14 758,50 € spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5,75 % ročne zo sumy 14 758,50 € od 8. 2. 2013 do zaplatenia V

prevyšujúcej časti súd žalobný návrh žalobcu zamietol ako nedôvodný, nakoľko dospel k záveru, že
žalobcovi nevznikol nárok na zmluvne dohodnuté úroky vo výške 16,5 % ročne z uplatnenej sumy istiny v
žalobcom uplatnenom rozsahu (od 2.4.2014 do zaplatenia), pretože z platnej zmluvy o spotrebiteľskom
úvere mohol žalobca oprávnene požadovať zmluvne dohodnutý úrok vo výške 16,5 % ročne len do
termínu konečnej splatnosti úveru dňa 7.2.2013 (ktorý mu bol aj súdom priznaný) a nie aj po tejto dobe.

Súd pritom vychádzal z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z
18.9.2012, v zmysle ktorého Ústavný súd SR pripustil názor odvolacieho a prvostupňového súdu, podľa
ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je
povinný platiť iba úroky z omeškania (W. XX/XXXX, XObo XXX/XXXX). Veriteľ má právo na zaplatenie
zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý

úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa
dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo
spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi zmluvy. Uplatnený debetný úrok vo
výške 25 % ročne zo sumy nepovoleného prečerpania v žalobcom uplatnenom rozsahu (od 2.4.2014
do zaplatenia) súd nepriznal vôbec, nakoľko dospel k záveru o jeho neplatnom dojednaní.

1.4. Pokiaľ išlo o žalobcom uplatňovaný úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne, súd prvej inštancie
žalobcovi priznal úrok z omeškania len vo výške 5,75 % ročne, keďže omeškanie žalovaného s plnením
peňažného dlhu nastalo dňa 8.2.2013, kedy podzákonný právny predpis stanovoval, že výška úrokov
z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej

banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, a v prevyšujúcej časti žalobou
uplatnený nárok na úrok z omeškania zamietol.

1.5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. a žalobcovi, ktorý
mal vo veci čiastočný úspech, priznal čiastočný nárok na náhradu trov konania. Pri výpočte výšky

čistého úspechu žalobcu v spore súd zohľadnil výšku žalobcom uplatnenej sumy, oproti výške žalobcovi
priznanej sumy. Žalobca bol v spore úspešný vo výške 78,75 % a žalovaný bol v spore úspešný vo výške
21,25 %, čistý úspech žalobcu bol teda vo výške 57,50 %, ktorým percentom súd prvej inštancie vyjadril
rozsah nároku na náhradu trov konania priznaného žalobcovi. O konkrétnej výške náhrady trov konania
bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a to proti jeho
zamietajúcemu výroku. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvej inštancie, že dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie súdu prvej

inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca dňa 7.2.2013 vyhlásil mimoriadnu
splatnosť úveru v súlade s ust. § 506 Obchodného zákonníka. Ako vyplýva z ust. § 16 ods. 1 zákona o
spotrebiteľskýchúveroch,veriteľoviprináležiazmluvnéúrokyaždoreálnehosplateniaúveru.Ksplateniu
úveru do dnešného dňa nedošlo. Z uvedeného dôvodu je dôležité rozlišovať medzi pojmami „splatenie
úveru“ a „zosplatnenie úveru“. Žalobcovi patrí úrok z úveru až do jeho faktického splatenia, tzn. vrátenia

peňažných prostriedkov, predstavujúcich istinu úveru. V opačnom prípade by sa žalobca využitím
zákonného oprávnenia podľa § 506 Obchodného zákonníka dostal do anomálnej situácie, v ktorej by
bol v horšom postavení, než aké mal pred porušením povinnosti žalovaným, čo by bolo v rozpore
so základnými právnymi princípmi. Uvedený výklad je v súlade s komentárom k § 506 Obchodnéhozákonníka, podľa ktorého „dôsledkom odstúpenia veriteľa od zmluvy, tak ako aj v prípade ustanovenia
§ 505 a 507, je oprávnenie veriteľa požadovať vrátenie dlžnej sumy aj s úrokmi. Požiadavka vrátiť
poskytnuté peňažné prostriedky (dlžnú sumu) vyplýva zo zmluvy o úvere. Aj povinnosť platiť úrok z

nevrátenej časti úveru vyplýva zo zmluvy o úvere a trvá, resp. pokračuje aj po účinnosti odstúpenia
veriteľa od zmluvy”. (V. V. a kol.: Obchodný zákonník, Komentár, 3. vydanie, IURA EDITION Bratislava
2012, ISBN 978-80-8078-434-8). Žalobca v tejto súvislosti ďalej poukázal na rozsudok Krajského súdu
v Prešove zo dňa 11.10.2012, spis. zn. 14Co/83/2012, uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa
26.11.2015,spis.zn.13Co/144/2014,rozsudokNajvyššiehosúduČeskejrepublikyzodňa9.2.2010,spis

zn. 33 Cdc 113/2008, uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27.5.2015, sp. zn. 2Cob/55/2015
a rozsudok Okresného súdu Prievidza zo dňa 23.12.2014, sp. zn. 7C/124/2014. Žalobca poukázal aj
na potrebu rozlišovania úroku zmluvného a úroku z omeškania. Úrok zmluvný je odplata za poskytnuté
finančnéprostriedky.Úrokzomeškaniajesankciazanesplneniezáväzku.Nazákladevyššieuvedeného
mal žalobca za to, že mu patrí uplatnený nárok v časti riadneho úroku aj po zosplatnení istiny.

2.1. Vo svojom odvolaní žalobca ďalej namietal aj voči zamietnutiu nároku na debetný úrok vo výške
25 % ročne zo sumy 347,66 € od 2.4.2014 do zaplatenia z dôvodu, že jeho dojednanie nemožno
považovať za dostatočne určité. Nárok žalobcu na debetný úrok vyplýva priamo zo Zmluvy o bežnom
účte a balíku produktov a služieb ČSOB Pohoda, konkrétne z čl. I, bodu 3. Zmluvy. Žalovaný sa
zaviazal čerpať finančné prostriedky a vystavovať platobné príkazy len do výšky voľných peňažných

prostriedkovnaúčte,resp.dovýškyzmluvnepovolenéhoprečerpania.Vprípadezmluvnenepovoleného
prečerpania peňažných prostriedkov úročí banka vzniknutý debetný zostatok debetnou úrokovou
sadzbou vyhlasovanou bankou, t. j. 25 %-ným ročným debetným úrokom. Výšku debetného úroku
preukázal žalobca Sadzobníkom úrokových sadzieb nepovoleného prečerpania, ktorý bol predložený
súdu.

2.2. Napokon žalobca nesúhlasil ani so zamietnutím jeho nároku v časti prevyšujúcej úrok z omeškania
vo výške 5,75 % ročne zo sumy prevyšujúcej 14 758,50 € od 8.2.2013 do zaplatenia. Súd pri odôvodnení
rozhodnutia vychádzal z Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú
niektoréustanoveniaObčianskehozákonníkavznení,účinnomod1.2.2013,podľaktoréhovýškaúrokov

z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky, platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Keďže v čase uplatnenej doby
omeškania od 8.2.2013 činila úroková sadzba ECB v hlavných refinančných operáciách 0,75% + 5
percentuálnychbodov,súdpriznalžalobcovinároknaúrokzomeškaniavúrokovejsadzbe5,75%ročne.
Keďže k dátumu, od ktorého si žalobca v žalobe uplatňoval úrok z omeškania, t. j. ku 2.4.2014, bola

úroková sadzba ECB v hlavných refinančných operáciách 0,25 %, žalobca si uplatnil nárok na úroky z
omeškania vo výške 8,25 % p. a. zo sumy 16 842,03 € od 2.4.2014 do zaplatenia. Na základe vyššie
uvedeného si žalobca dovoľuje tvrdiť, že napádané súdne rozhodnutie obsahuje zjavné nesprávností
spôsobené najmä nedostatočne zisteným skutkovým stavom a nesprávnym právnym posúdením vecí,
a preto je nutné opravným prostriedkom žiadať odvolací súd o vykonanie spravodlivej nápravy.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu v stanovenej lehote nevyjadril.

4. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania

začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu
podaného odvolania (t. j. v zamietnutej časti žaloby) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a §

219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné.

6. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca ako banka a žalovaný ako klient uzatvorili dňa 15.3.2012 zmluvu
o bežnom účte a balíku produktov a služieb ČSOB pohoda, v ktorej sa banka zaviazala zriadiť a viesť
pre majiteľa účtu bežný účet číslo XXX XXXXXXX/ XXXX v mene €. Predmetná zmluva neumožňovala

žalovanému čerpať z bežného účtu finančné prostriedky nad rámec jeho zostatku, teda nepovoľovala
prečerpanie účtu. Súčasne žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžníkom uzatvorili dňa 15.3.2012 zmluvu
o ČSOB spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXR, v zmysle ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vovýške 14 000,- €, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť v 72 anuitných mesačných splátkach vo výške 309,66
€ splatných vždy ku 7. dňu v mesiaci s konečnou splatnosťou úveru dňa 7.3.2018.

7. Žalobca si v konaní uplatnil nároky tak titulom zmluvy o úvere, ako aj titulom zmluvy o bežnom účte.
Súd prvej inštancie sa správne zaoberal oboma týmito nárokmi osobitne. V posudzovanej veci okrem
toho nebolo sporné, že zmluvy uzatvorené medzi stranami sporu majú charakter spotrebiteľskej zmluvy
a navyše že zmluva o úvere je v zmysle § 2 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z. z. zmluvou o spotrebiteľskom
úvere.

8. Pokiaľ ide o nárok žalobcu uplatnený titulom zmluvy o úvere, súd prvej inštancie okrem čiastočného
zamietnutia uplatnených úrokov z omeškania nevyhovel žalobcovi v časti riadneho úroku, ktorý si
žalobca uplatnil vo výške 16,9 % ročne z istiny 13 249,87 € od 2.4.2014 do zaplatenia a v časti poplatkov
za upomienky. Zamietnutie žaloby v rozsahu poplatkov za upomienky žalobca ani len nerozporoval vo
svojom odvolaní, pričom prvoinštančný súd v tejto časti rozhodol správne, nakoľko realizáciu (odoslanie)

týchto upomienok žalobca v konaní nepreukázal. V časti zamietnutého riadneho úroku ide o zmluvný
úrok po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, ktoré žalobca vykonal listom zo dňa 12.2.2013, a to ku
dňu 7.2.2013, pričom práve na tento nárok sa žalobca vo svojom odvolaní zameral.

8.1. Riadny (zmluvný) úrok predstavuje cenu peňazí, ktoré veriteľ poskytol dlžníkovi na základe zmluvy

o úvere. Z ekonomického pohľadu ide o v zásade o kompenzáciu veriteľovi za obetovanú príležitosť,
kedy nemohol s istinou úveru nakladať, pretože nebola v jeho dispozícií. Na strane dlžníka ide cenu za
to, že do jeho dispozície mu boli vydané finančné prostriedky, ktoré mohol používať, pričom povinnosť
ich vrátiť bola odložená do budúcnosti a prípadne i rozložená na splátky. Riadny úrok veriteľovi patrí
až do splatnosti úveru.

8.2. V prípade, že dlžník poruší zmluvu a sú splnené zákonom a prípadne i zmluvou predpokladané
podmienky, má veriteľ právo vyhlásiť predčasnú (alebo tiež mimoriadnu) splatnosť úveru, teda
požadovať okamžité vrátenie úveru dlžníkom. Právnym následkom vyhlásenia predčasnej splatnosti
úveru je, že dlžník prichádza o výhodu odloženej splatnosti úveru, resp. o výhodu splátok a veriteľ

získava možnosť využiť všetky dostupné právne prostriedky na to, aby sa domohol dlžnej pohľadávky.
Veriteľ tiež získava právo požadovať od dlžníka zákonnú sankciu v podobe úrokov z omeškania z
celej dlžnej sumy, nielen z čiastky, s ktorou bol dlžník aktuálne v omeškaní; prípadne i iné sankcie
vyplývajúce zo zmluvy. Odvolací súd poukazuje napríklad na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6Co 148/2016 zo dňa 30.6.2017 v tom, že vyhlásením predčasnej splatnosti úveru dochádza k

zmene obsahu záväzku. Hoci vyhlásením predčasnej splatnosti úveru veriteľ automaticky nedostáva do
svojej dispozície dlžnú peňažnú sumu a dlžník ju nestráca, dlžník príde o právny dôvod, pre ktorý môže
mať dlžné peňažné prostriedky vo svojej dispozícií. S tým je nevyhnutne spojený aj zánik nároku veriteľa
na riadny úrok z poskytnutých peňažných prostriedkov. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že
by veriteľovi aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru patril riadny úrok z úveru. Pokiaľ by veriteľ

mal naďalej až do zaplatenia dlžnej pohľadávky nárok na riadny úrok a popri tom i úrok z omeškania
a prípadne iné sankcie, vznikla by hrubá nerovnováha v právnom postavení dodávateľa (veriteľa) a
spotrebiteľa (dlžníka). Veriteľ by mal naďalej všetky oprávnenia zo zmluvy a navyše i právo a možnosť
domôcť sa relatívne okamžite splnenia celého záväzku, pričom dlžník by stratil akékoľvek výhody,
ktoré mu zmluva o úvere garantovala. Takýto následok vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru by bol

nie len neprijateľný pre založenie nerovnováhy v právach a povinnostiach účastníkov zmluvy, ale aj v
rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS
476/2012-14, ktorý potvrdil ústavnú udržateľnosť tohto záveru. Hoci judikatúra najmä nižších súdov v
tomto smere nie je úplne jednotná, odvolací súd sa prikláňa k názoru prezentovanému vyššie.

8.3. Súd prvej inštancie v zmysle vyššie uvedeného výkladu rozhodol správne, keď nepriznal žalobcovi
riadny úrok za obdobie po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Úrokom z omeškania sa odvolací
súd bude zaoberať ďalej v tomto rozhodnutí, a to spoločne pre oba čiastkové nároky žalobcu.

9. Pokiaľ ide o nárok žalobcu titulom zmluvy o bežnom účte, prvoinštančný súd nepriznal žalobcovi

debetný úrok zo sumy 347,66 € vo výške 25 % ročne od 2.4.2014 do zaplatenia, nakoľko mal za to, že
tento úrok nebol platne dojednaný.9.1. Každé plnenie, ktorého sa žalobca na základe zmluvy o bežnom účte domáha, musí vyplývať buď
priamo z ustanovení tejto zmluvy, prípadne zo Všeobecných obchodných podmienok žalobcu (VOP),
na ktoré zmluva odkazuje. Na to, aby bolo vo všeobecnosti akékoľvek zmluvné ustanovenie platné,

musí byť dojednané dostatočne určito a zrozumiteľne, aby z jeho obsahu bolo možno presne zistiť, aké
právo alebo povinnosť určitá zmluvná strana má (prípadne aj nemá). Neurčité alebo nejasné zmluvné
ustanovenia sú v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatné. Neplatnosť zásade dopadá len
na dané vadné zmluvné ustanovenia, nemusí mať, a v tomto prípade ani nemá, za následok neplatnosť
zmluvy ako celku. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn.

29 Cdo 2638/99, podľa ktorého právny úkon musí byť formulovaný spôsobom umožňujúcim druhému
účastníkovi zoznámiť sa s ním a vnímať jeho význam v pre neho pochopiteľnej forme (požiadavka
zrozumiteľnosti), a aby aspoň jeho výkladom podľa § 35 Občianskeho zákonníka bolo zistiteľné, aký
obsah ním mal byť vyjadrený a čo je konkrétne predmetom dojednania (požiadavka určitosti).

9.2. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie má za to, že zmluvné dojednanie debetných úrokov

tak, ako je zachytené v zmluve a vo VOP žalobcu, je pre svoju neurčitosť neplatné. V Zmluve o bežnom
účte a balíku produktov a služieb ČSOB pohoda, ktorú strany uzavreli dňa 15.3.2012, je v čl. I bod
3 uvedené, že v prípade zmluvne nepovoleného prečerpania (prekročenia) finančných prostriedkov
majiteľa účtu úročí banka vzniknutú sumu nepovoleného prečerpania debetnou úrokovou sadzbou
vyhlasovanou bankou v zmysle VOP. V bode 3.4.1. VOP žalobcu je uvedené: „Banka úročí tak kreditný,

ako aj debetný zostatok na účte Majiteľa účtu v súlade s úrokovými sadzbami Banky a pravidlami
úročenia pre príslušný Obchod. Aktuálne úrokové sadzby a pravidlá úročenia pre príslušné Obchody
sú dostupné v prevádzkových priestoroch Banky prístupných verejnosti a na oficiálnej internetovej
stránke Banky L..P..sk. Úročenie sa začína dňom pripísania finančných prostriedkov na Účet a končí
sa dňom, ktorý predchádza ich výberu alebo prevodu z tohto Účtu. Úrok zo zostatku Účtu sa počíta

denne a pripisuje sa na konci úrokového obdobia v mene Účtu. Úrokové obdobie je uvedené v pravidlách
úročenia.“ Jednou zo základných náležitostí zmluvného dojednania o úroku je určenie jeho výšky
spravidla v percentách za určité obdobie. Pre platné dojednanie úroku v spotrebiteľskej zmluve je
potrebné, aby spotrebiteľ poznal výšku úroku a podmienky úročenia, pričom s týmito musí prejaviť
súhlas. Ustanovenie zmluvy, v ktorom je uvedené iba to, že banka úročí debetný zostatok na účte, nie je

dostatočne určité. Je potrebné zdôrazniť, že žalovaný svojim podpisom vyjadril súhlas iba so zmluvou.
Zmluva síce obsahuje ustanovenie odkazujúce na VOP, ale ani v nich nie je uvedená výška debetného
úroku.VOPnásledneodkazujúna„Aktuálneúrokovésadzbyapravidláúročeniaprepríslušnéobchody“.
S takýto dokumentom však žalobca pri uzatváraní zmluvy nebol oboznámený, ani s ním neprejavil
súhlas. Odkaz na VOP v zmluve v zásade vedie k viazanosti zmluvných strán nielen zmluvou ale aj

danými VOP, avšak v zmluve nie je uvedené, že by VOP mohli odkazovať na ďalšie dokumenty a
že by s takouto zmluvnou konštrukciou žalovaný súhlasil. Takýto postup môže viesť k reťazeniu na
seba nadväzujúcich dokumentov, ktorých dodržiavanie si dodávateľ môže vynucovať, hoci spotrebiteľ
s nimi nikdy neprejavil svoj súhlas, ani ich obsah nepozná. Navyše žalobca v konaní žiaden dokument
označený ako „Aktuálne úrokové sadzby a pravidlá úročenia pre príslušné obchody“ súd nepredložil.

Výšku debetného úroku odvodzoval zo „Sadzobníka úrokových sadzieb nepovoleného prečerpania“.
VOP žalobcu tak odkazujú len na druhovo vymedzený dokument, nie na konkrétny Sadzobník, na
základe ktorého si žalobca debetný úrok účtoval, čo je ďalším dôvodom pre ktorý je dané ustanovenie
neplatné v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

10. Žalobca však oprávnene namietal voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie o úrokoch z omeškania.
Prvoinštančný súd tieto žalobcovi priznal z celkovej prisúdenej dlžnej sumy, avšak znížil jeho sadzbu z
8,75 % ročne na 5,75 % ročne, nakoľko dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na úrok z omeškania
vo výške podľa predpisov účinných od 1.2.2013.

10.1. Dňa 1.2.2013 nadobudla účinnosť zásadná novela vyhlášky č. 87/1995 Z. z., ktorá okrem
iného upravila sadzbu úrokov z omeškania smerom nadol. Do účinnosti tejto novely boli úroky z
omeškania o 8 percentuálnych bodov vyššie ako základná úroková sadzba ECB, od 1.2.2013 sú o
5 percentuálnych bodov vyššie ako základná úroková sadzba ECB. Vzhľadom na zásadné zmeny,
ktoré priniesla predmetná novela, obsahuje tiež prechodné ustanovenie nachádzajúce sa v § 10c tejto

vyhlášky, podľa ktorého ak záväzkový vzťah vznikol pred 1.2.2013, výška úrokov z omeškania sa riadi
podľa predpisov účinných k 31.1.2013 aj za dobu omeškania po 31.1.2013. Obe zmluvy medzi stranami
sporu boli uzavreté dňa 15.3.2012, t.j. pred 31.1.2013, preto sa na výšku úrokov z omeškania v súlade
s prechodným ustanovením § 10c vyhlášky aplikujú predpisy účinné do 31.1.2013. Z hľadiska aplikáciepredmetného prechodného ustanovenia nie je podstatný dátum splatnosti pohľadávky, ale dátum vzniku
záväzkového vzťahu, z ktorého daná pohľadávka vyplýva.

10.2. Keďže teda žalovaná pohľadávka bola žalobcom vyhlásená za splatnú dňom 7.2.2013 a k tomuto
dátumu bola základná úroková sadzba ECB 0,75 %, výška úrokov z omeškania predstavuje 8,75 %.
Žalobca žiadal priznať úroky z omeškania od 2.4.2014, ale táto skutočnosť nemá vplyv na výšku sadzby
úrokov z omeškania, nakoľko daný deň nie je dňom vzniku omeškania.

11. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd napadnutý rozsudok v jeho zamietajúcej časti
v zmysle § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobcovi priznal nad rámec rozhodnutia súdu prvej inštancie
úroky z omeškania 2,5 % ročne zo sumy 14 758,50 € od 8.2.2013 do zaplatenia, čo spolu s úrokmi z
omeškania, ktoré žalobcovi priznal už prvoinštančný súd, v súčte predstavuje ich zákonnú sadzbu. Vo
zvyšku odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti podľa § 387 ods. 1
C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

12. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, keď úspech žalobcu
v odvolacom konaní bol len v zanedbateľnej časti príslušenstva, preto vznikol žalovanému nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keď o výške náhrady trov konania v zmysle §

262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,

§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).