Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, March 16, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/112/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112213574
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4112213574.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr. Borisa

Minksa a JUDr. Olivera Kolenčíka, v právnej veci žalobcu: O.. S. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. O.,
S. XXX, zastúpený: JUDr. Anna Jamborová, advokátka, so sídlom Nitra, Farská 5, proti žalovanému:
U. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. D. R. X, zast. slc partners s.r.o., Advokátska kancelária, so sídlom
Bratislava, Hviezdoslavovo námestie 16, IČO: 47 246 634, o zaplatenie 3.000 eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalobcu a odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 17. októbra 2016
č. k. 12C/378/2012-158, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, okrem výroku o zastavení konania v časti o zaplatenie

zmluvnej pokuty vo výške 0,5 % za obdobie od 26.03.2009 do zaplatenia, p o t v r d z u j e .

Žalobcovi voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
11,2 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Okresný súd Nitra (do 30.6.2016 ako súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok, ďalej len „OSP“ a od 1.7.2016 ako súd prvej inštancie podľa § 12 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) rozsudkom zo dňa 17. októbra 2016 č. k.
12C/378/2012-158 rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3.000 eur do 3 dní od

právoplatnosti tohto rozsudku.

1.2. Vo zvyšnej časti úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 3.000 eur od 26.4.2009 do
zaplatenia žalobu zamietol.

1.3. Konanie v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,5% za obdobie od 26.3.2009 do zaplatenia
zastavil.

1.4. O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

2.1. V odôvodnení rozsudku poukázal na to, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 23.4.2012
domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 3.000 eur spolu s 0,5 % zmluvnou pokutou za obdobie od
26.3.2009 až do zaplatenia, časť žaloby týkajúcu sa zaplatenia zmluvnej pokuty zobral späť. Žalobu
odôvodnil tým, že na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 25.3.2009 poskytol žalovanému pôžičku vo

výške 3.000 eur na obdobie 1 mesiaca s dohodnutou zmluvnou pokutou vo výške 0,5 % za každý deň
omeškania. Žalovaný žiadnu čiastku nevrátil.2.2.OkresnýsúdNitravovecirozhodol dňa2.7.2014rozsudkomč.k.12C/378/2012-92,ktorýmzaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3.000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti
úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.000 eur od 26.4.2009 do zaplatenia žalobu zamietol a

otrováchkonaniarozhodoltak,žeonichrozhodnesamostatnýmuznesením.Protiuvedenémurozsudku
podal žalovaný odvolanie, Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 5Co/775/2014-124 zo dňa 9.9.2015
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3. Na základe výsledkov doplneného dokazovania považoval prvoinštančný súd za preukázané, že

medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 25.3.2009 uzatvorená písomná Zmluva o zapožičaní peňažnej
hotovosti, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému pôžičku - sumu 3.000 eur, a to bezúročne.
Finančná hotovosť bola odovzdaná pri podpise zmluvy. Žalovaný sa zaviazal finančné prostriedky vrátiť
do 25.4.2009 a žalobca sa zaviazal vystaviť písomné potvrdenie na vrátenú hotovosť. Pre prípad
nevrátenia finančných prostriedkov bola dojednaná zmluvná pokuta vo výške 0,5 % za každý deň
omeškania z dlžnej čiastky. Túto skutočnosť súd nepovažoval za spornú, sám žalovaný vo svojom

odpore proti platobnému rozkazu existenciu pôžičky nenamietal a svedčí o tom písomná zmluva o
pôžičke. Žalobca sa podanou žalobou domáha vrátenia pôžičky - sumy 3.000 eur. Tvrdil, že žalovaný
mu pôžičku v sume 3.000 eur nevrátil, žalovaný v podanom odpore tvrdil, že pôžičku vrátil v plnej výške
a v súčasnosti neexistuje žiadny záväzok voči žalobcovi. Neuviedol podrobnejšie, kedy pôžičku vrátil a
akým spôsobom, na preukázanie svojich tvrdení uvádzaných v odpore neuviedol žiadny dôkaz.

4. Z výpovedí strán sporu podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca poskytoval žalovanému
pôžičku trikrát, o čom rovnako vypovedali žalobca aj žalovaný. Prvá pôžička bola v roku 2008 a jednalo
sa o sumu 100.000 Sk, druhá pôžička bola zo dňa 25.3.2009, ktorá je predmetom tohto sporu a išlo o
sumu 3.000 eur a tretia pôžička bola spoločná pre žalovaného a jeho družku niekedy v roku 2009 na

sumu 2.500 eur. Rozpor v tvrdeniach strán bol ten, že žalobca tvrdil, že prvú pôžičku - sumu 100.000
Sk mu žalovaný vrátil na dvakrát, najskôr 75.000 Sk, potom 25.000 Sk a žalovaný tvrdil, že túto pôžičku
za neho vrátil žalobcovi pán Dučák. Čo sa týka druhej pôžičky - sumy 3.000 eur, tu je rozpor v tom, že
žalobca tvrdí, že mu ju žalovaný nevrátil a žalovaný tvrdí opak, že ju žalobcovi vrátil. O
vrátení tretej pôžičky neboli medzi stranami sporu rozpory.

5. Súd prvej inštancie poukázal na to, že svedok O. vedel, že existovali viaceré pôžičky medzi žalobcom
a žalovaným, svedok W. o pôžičkách medzi stranami sporu nič nevedel a svedkyňa H. vedela o dvoch
pôžičkách - na sumu 3.000 eur a na sumu 2.500 eur, ktorú si požičali od žalobcu spoločne so žalovaným.

6.1. Z vykonaného dokazovania mal prvoinštančný súd za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným
bola uzatvorená dňa 25.3.2009 písomná zmluva o pôžičke na sumu 3.000 eur, uvedená suma vyplýva
z výpovede žalobcu, z písomnej zmluvy o pôžičke, z výpovede svedkyne O. H., ktorá uviedla, že suma
3.000 eur mohla byť požičaná žalovanému v roku 2009, žalovaný v odpore uviedol, že nepopiera
poskytnutie pôžičky zo strany žalobcu, popiera skutočnosť, že by jeho dlh existoval, pretože dlh riadne

uhradil.

6.2. Žalovaný svoje tvrdenie, že žalobca mu nepožičal 3.000 eur, ale mu poskytol pôžičku vo výške
1.000 eur a zaplatil za neho opravu jeho havarovaného vozidla Volkswagen Passat v sume 1.500 eur
a 500 eur boli úroky, nepreukázal žiadnym dôkazným prostriedkom, na výzvu súdu neoznačil meno,

priezvisko a adresu opravára poškodeného motorového vozidla Volkswagen Passat, takže neuniesol
dôkazné bremeno v tom smere, či za opravu auta zaplatil žalobca sumu 1.500 eur, čo žalobca popieral.

6.3. Sporné podľa súdu prvej inštancie bolo vrátenie peňazí, pričom žalovaný tvrdil, že peniaze
žalobcovi vrátil a nemá voči nemu žiadny dlh. Súd však konštatoval, že ohľadne svojho tvrdenia

žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal hodnovernými dôkazmi a nad všetky pochybnosti
skutočnosti, ktoré tvrdil, že žalobcovi peniaze vrátil. Jeho tvrdenia boli rozporuplné a nedôveryhodné,
pričom ani výpovede svedkov nepotvrdili jeho tvrdenia o vrátení pôžičky, ktorá je predmetom tohto sporu.
V odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že pôžičku žalobcovi uhradil v plnej výške, nič iné neuviedol.
Vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 11.2.2013 uviedol, že peniaze mal od žalobcu požičané trikrát,

prvá pôžička bola dávno - vrátil žalobcovi 50.000,- Sk = 1.660 eur, druhá pôžička je zo dňa 25.3.2009,
ktorá je predmetom tohto sporu, pričom žalobca mu dal 1.000 eur, zaplatil za neho opravu auta - Fabie
vo výške 1.500 eur a 500 eur bral ako úroky z pôžičky, v roku 2010 si tretíkrát požičal peniaze 2.500
eur, túto sumu vrátil z predaja stánku.6.4. Žalobca popieral, že by vybavoval a platil žalovanému opravu auta, takže tvrdenie žalovaného v
tomto smere nebolo preukázané, rovnako mal súd pochybnosti o tvrdení žalovaného v tom, že žalobca

mu požičal len sumu 1.000 eur, pretože v odpore nespochybňoval existenciu pôžičky 3.000 eur, v texte
písomnej zmluvy o pôžičke je uvedená suma 3.000 eur a žalobca tvrdil, že žalovanému odovzdal sumu
3.000 eur oproti podpísanej zmluve o pôžičke. Na ďalšom pojednávaní dňa 5.6.2013 žalovaný nevedel
uviesť, odkiaľ mal peniaze na kúpu Fabie, pričom žalobca tvrdil, že vybral z účtu dňa 14.11.2008 sumu
100.000,- Sk, čo aj preukázal dokladom z banky a tvrdil, že túto sumu požičal žalovanému na kúpu

osobného motorového vozidla Škoda Fabia, ktoré žalovaný kupoval kúpnou zmluvou zo dňa 19.11.2008.
Rovnako sa vyjadril aj svedok O., že na kúpu auta - Fabie mal žalovaný peniaze požičané od žalobcu
- sumu 3.000 eur. Svedkyňa H. nevedela uviesť, odkiaľ mal žalovaný peniaze na kúpu T. a svedok
W. tvrdil, že za Fabiu zaplatil 100.000,- Sk žalobcovi on sám vkladom na jeho účet počas vianočných
sviatkov 2008, čo však z výpisu z účtu žalobcu nevyplýva, žiadny vklad počas vianočných sviatkov, ani
v januári 2009 urobený nebol.

6.5. Ani opätovný výsluch svedka M. W. nepresvedčil súd, že on zaplatil žalobcovi 100.000,- Sk, pretože
svedok uviedol, že nemá doklad o tom, že žalobcovi zaplatil 100.000,- Sk, v diári z r. 2008 mal uvedenú
poznámku pri dátume 22.12. zaplatiť 100.000,- Sk - Bratislava asi VÚB, čo však nie je presvedčivý
dôkaz o zaplatení sumy, keďže z výpisov z účtu žalobcu je zrejmé, že na jeho účet žiadna takáto suma

pripísaná nebola.
7.1. Žalovaný spochybňoval pravosť výpisov z účtu z banky, súd však mal za to, že z dokladov VÚB
banky jednoznačne vyplýva, že žalobca má jediný účet vo VÚB banke, svedok W. sám uviedol, že
peniaze vkladal vo VÚB banke a nie na účet v inej banke a súd nevidel dôvod, prečo by mal pochybovať
o správach a dokladoch z banky. Z dokladov, ktoré podľa potvrdenia banky súhlasia s originálom

jednoznačne vyplýva, že peniaze vkladal žalobca - vyplýva to z textu na potvrdení, kde sa nachádza aj
podpis žalobcu a boli vkladané na pobočke v R. O., ako vyplýva z pečiatky na potvrdení.

7.2. Z uvedeného súd vyvodil záver, že na kúpu Fabie mal žalovaný požičané peniaze od žalobcu - tvrdil
to žalobca a korešponduje s týmto jeho tvrdením nepriamo aj jeho výber z účtu, potvrdil to svedok O. a

tvrdenie svedka W., že za Fabiu platil on nebolo preukázané a sám žalovaný nevedel uviesť, odkiaľ mal
peniaze na kúpu Fabie, pričom ani netvrdil, že za neho kúpnu cenu zaplatil W..

7.3.Následnesúddospelkzáveru,žesumy,ktoréžalovanýodovzdával žalobcoviaoktorýchvypovedali
svedkovia O. a H. súvisia s prvou pôžičkou na sumu 100.000,- Sk na kúpu Fabie a nie s pôžičkou, ktorá

je z roku 2009 a ktorá je predmetom tohto sporu.

7.4. Svedok O. videl žalovaného odovzdávať žalobcovi sumu 2.500 eur z predaja Fabie a svedkyňa H.
videla odovzdávať sumu 500 eur žalobcovi, pričom nepoznala dôvod.

8.1. Žalobca podal žalobu tesne pred uplynutím premlčacej doby, pretože opakovane viackrát vyzýval
žalovaného na zaplatenie sumy, aj SMS správami, žalobu podal práve preto, že sa blížila doba
premlčania,nepodaljuskôr,pretožežalovanýstálesľuboval,žepeniazevráti.Predalstánok,ztohovrátil
tretiu pôžičku, na druhú z predaja stánku už nevydalo. Žalovanému poskytol tretiu pôžičku aj napriek
tomu, že druhá pôžička ešte nebola vrátená, pretože žalovaný si znova potreboval požičať peniaze,

blížila sa jar, potreboval peniaze na rozbeh stánku, potreboval si nakúpiť tovar, požiadal ho, aby si zohnal
ešte niekoho iného ako ručiteľa, aby ešte niekto iný bol v zmluve a aby mal záruku, že mu peniaze vráti,
lebo žalovaný povedal, že skončí s podnikaním a peniaze mu vráti z predaja stánku.

8.2. Žalovaný vrátil žalobcovi pôžičku v sume 100.000,- Sk po predaji Fábie, niekedy v apríli alebo v

máji 2009, keď predal Fábiu dal mu 75.000,- Sk a asi po mesiaci 25.000,- Sk, keď zarobil v stánku. V
čase uzatvorenia druhej zmluvy o pôžičke suma 100.000,- Sk ešte nebola vrátená, bolo to až po uzavretí
druhej zmluvy. Druhú pôžičku poskytol, pretože mal istotu, keďže tu bolo auto, že keď žalovaný auto
predá, tak mu peniaze vráti. Ani jedna zo strán sporu neuvádzala štyri zmluvy o pôžičke.

9. Zistený skutkový stav posúdil prvoinštančný súd právne podľa ustanovení § 657, § 559 ods. 2, §
517 ods. 2, § 100 ods. 1 a § 101 OZ.10.1. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ako aj citované zákonné ustanovenia a s poukazom na
to, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal jednoznačne a bez pochybností vrátenie
pôžičky vo výške 3.000 eur zo dňa 25.3.2009 žalobcovi, súd rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť

žalobcovi sumu 3.000 eur.

10.2. Vo zvyšnej časti úroku z omeškania žalobu pre vznesenú námietku premlčania zamietol, pretože
žalovaný sa dostal do omeškania dňom 26.4.2009, keďže pôžičku mal vrátiť do 25.4.2009 a od
tohto dňa si žalobca mohol uplatniť úrok z omeškania, prvýkrát si ho uplatnil až na pojednávaní dňa

11.6.2014, teda po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty, ktorá uplynula dňom 26.4.2012. Premlčaním sa
rozumie uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok možno odvrátiť námietkou premlčania. Použitie tejto
námietky má za následok zánik nároku a teda premlčané právo nemožno oprávnenému priznať súdnym
rozhodnutím. Premlčaním právo samo o sebe nezaniká a žalobca sa môže svojho práva domáhať
podaným návrhom na súde, ale ak žalovaný vznesie námietku premlčania, nárok mu nemožno priznať.

10.3. Vzhľadom na vyjadrenie žalobcu ako aj súhlas žalovaného s čiastočným späťvzatím žaloby, súd
postupoval v zmysle citovaných zákonných ustanovení § 144 a § 146 ods. 1 CSP a konanie zastavil v
časti zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,5 % za obdobie od 26.3.2009 do zaplatenia.

11.1. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu

trov konania právo, pretože každá zo strán mala vo veci úspech len čiastočný.

11.2. Ustanovenie § 255 ods. 2 CSP súd aplikoval vo veci s poukazom na potrebné posúdenie veci
podľa miery úspechu strán sporu. Žalobca bol v konaní úspešný, keďže súd vyhovel jeho návrhu v
časti o zaplatenie istiny 3.000 eur, neúspešný bol v časti úroku z omeškania, ktorý bol vyčíslený ku dňu

rozhodnutia súdu prvej inštancie na sumu 1.986,90 eura a v tejto časti bola žaloba zamietnutá a v časti
uplatnenia zmluvnej pokuty vo výške 0,5 % za obdobie od 26.3.2009 do zaplatenia bolo konanie
zastavené a s poukazom na ustanovenie § 256 ods. 1 CSP žalobca zavinil zastavenie konania.

11.3. Vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu súd náhradu trov konania pomerne nerozdelil, ale

vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Samotná skutočnosť, že neúspech
sa dotýka len príslušenstva uplatnenej pohľadávky je právne irelevantná. V takýchto prípadoch je vždy
potrebné posúdiť pomer úspechu strán sporu, pričom uplatnené nároky na zaplatenie príslušenstva /
úroky alebo úroky z omeškania/ je potrebné zohľadniť vyčíslené ku dňu rozhodovania súdu.

12. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie v časti výroku o nepriznaní úroku z omeškania vo
výške 9 % ročne zo sumy 3.000 eur od 26.4.2009 do zaplatenia a v časti výroku o nepriznaní náhrady
trov konania. Zastáva názor, že prvoinštančný súd vec nesprávne právne posúdil a úrok z omeškania
premlčaný nie je. Poukázal na to, že podľa ust. § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa síce úroky
a opakujúce sa plnenia premlčujú v troch rokoch, ak však boli tieto práva rozhodnutím právoplatne

priznané, platí trojročná premlčacia doba iba pre úroky a opakujúce sa plnenia, ktorých zročnosť nastala
po právoplatnosti rozhodnutia. Úroky a opakujúce sa plnenia zročné do právoplatnosti rozhodnutia alebo
uznania podliehajú desaťročnej premlčacej dobe podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

13. Žalobca v odvolaní uviedol, že v danom prípade ešte nebolo vydané právoplatné rozhodnutie vo

veci a nemôže sa o úroku ako o príslušenstve rozhodnúť skôr, ako je rozhodnuté o istine, pretože by ani
neexistoval právny základ pre úrok. Zastáva právny názor, že úrok z omeškania zročný do právoplatnosti
rozhodnutia sa premlčuje v desaťročnej premlčacej dobe.

14.1. Pokiaľ ide o výrok prvoinštančného súdu o trovách konania, neúspech žalobcu uznal súd práve

v nepriznanom úroku z omeškania, ktorý vyčíslil v sume 1.986,90 eur a tiež v časti uplatnenia zmluvnej
pokuty vo výške 0,5 % za obdobie od 26.3.2009 do zaplatenia, dôvodiac, že konanie bolo podľa § 256
ods. 1 CSP zastavené. Podľa názoru súdu prvej inštancie samotná skutočnosť, že neúspech sa dotýka
len príslušenstva uplatnenej pohľadávky je právne irelevantná, ale aj v tejto časti výroku má žalobca
iný právny názor. Myslí si, že trovy konania súd nemôže vyčísľovať ku dňu svojho rozhodnutia, nakoľko

sporové strany nemôžu ovplyvniť čas ukončenia súdneho sporu a teoreticky, ak by bol spor ukončený
po 10 rokoch, úrok by bol vyšší ako samotná istina a žalobcov nárok by bol znehodnotený a jeho právo
poškodené. Tiež si myslí, že vyčísľovanie úroku je v rozpore aj so zákonom o súdnych poplatkoch č.
71/1992 Zb. v znení noviel, s poukazom na ust. § 7 ods. 2, ktorý stanovuje, že cena príslušenstva(teda aj úroku) sa zahrnie do základu poplatku len vtedy, ak je príslušenstvo samostatným predmetom
poplatkového úkonu. Ak sa teda príslušenstvo nezahrňuje do základu súdneho poplatku, potom sa nemá
vyčísľovať jeho hodnota ani pri trovách konania, kde patrí okrem trov právneho zastúpenia aj zaplatený

súdny poplatok žalobcom vo výške 180 eur.

14.2. Pokiaľ ide o zmluvnú pokutu vo výške 0,5%, ktorú si pôvodne uplatnil vo svojom doplňujúcom
návrhu na vydanie platobného rozkazu zo dňa 17.6.2010, súd ho vyzval výzvou zo dňa 27. júla 2012,
aby doplatil súdny poplatok ešte o sumu 328,50 eur za zmluvnú pokutu, a keďže nechcel platiť ešte

súdny poplatok za zmluvnú pokutu v takej výške, svoj návrh na vydanie platobného rozkazu v časti
uplatnenej zmluvnej pokuty listom zo dňa 10.8.2012 vzal späť. Prvoinštančný súd mu nemôže pričítať
ako neúspech v konaní aj uvedenú zmluvnú pokutu, keďže bolo rozhodnuté a platobný rozkaz bol
vydanýažnásledne,t.j.24.8.2012aneukladážalovanémupovinnosťúhradyzmluvnejpokutyaajsúdny
poplatok bol priznaný vo výške 180 eur, teda iba za istinu.

14.3. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k.
12C/378/2012-158 zo dňa 17. októbra 2016 podľa § 388 CSP v časti výroku o úroku z omeškania a
trovách konania zmenil a podľa § 390 CSP rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 3.000
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.000 eur od 26.4.2009 do zaplatenia a
žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 1.736,55 eur do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku.

15.1. Aj žalovaný podal v zákonnej lehote odvolanie proti prvoinštančnému rozsudku konštatujúc, že
žalobca si v súdnom konaní uplatňuje voči žalovanému nárok na vrátenie pôžičky vo výške 3.000 eur
z titulu Zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 25.03.2009 medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako

dlžníkom.Uviedol,žežalobcaposkytolžalovanémupôžičkuvovýške1.000eurazaplatilzanehoopravu
jeho havarovaného vozidla Volkswagen Passat v sume 1.500 eur, 500 eur boli úroky, na čom sa so
žalovaným dohodli a o tejto skutočnosti vypovedal svedok W.. Táto skutočnosť spochybňuje platnosť
celej pôžičky, keďže zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom, a teda k jej uzavretiu zákon vyžaduje i
skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Ak k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi

zmluvnými stranami právny vzťah nevznikne.

15.2. Z uvedeného vyplýva, že žalobca poskytol žalovanému reálne pôžičku vo výške 1.000 eur a zvyšok
sumy môže byť iba bezdôvodným obohatením vo výške 1.500 eur a 500 eur je suma, ktorá nemá
právny základ. Vo vzťahu k zvyšnej sume, t.j. 2.000 eur, žalovaný vzniesol námietku premlčania, pretože

uplynula dvojročná subjektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia.

16.1. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne reálneho poskytnutia pôžičky vo výške 3.000 eur.
Predmetnú pôžičku vrátil za žalovaného p. W. v novembri 2009 na účet žalobcu, čo tento svedok uviedol,
avšak nie je zrejmé, či už bola predmetná pôžička p. W. vrátená skutočne na žalobcov účet alebo účet

tretej osoby, ktorý oznámil žalobca žalovanému, resp. p. W.. Svedok W. presne opísal, akým spôsobom
došlo k úhrade dlhu a kedy. Dlh žalovaného úhradou p. W. zanikol, aj keď VÚB Banka na základe žiadosti
o výpis z účtu z tohto obdobia nevedela poskytnúť požadovaný výpis, pretože pokladničné doklady a
prevodné príkazy päť rokov a následne nie sú evidované.

16.2. Žalovaný sa preto domnieva, že týmto uniesol dôkazné bremeno ohľadne zániku záväzku a tým
preniesol ďalšie bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno na žalobcu. Dôkazné bremeno nezaťažuje len
žalovaného, ale rovnako aj žalobcu. Žalobca nepreukázal svoje tvrdenia, na základe ktorých by mohol
Okresný súd Nitra dospieť k záveru, k akému došiel.
Medzi žalobcom a žalovaným však boli isté rozpory týkajúce sa inej veci, čo žalobca zneužil na toto

súdne konanie a súd prvej inštancie toto vyjadrenie žalovaného, ktoré mohlo objasňovať príčinu sporu,
vôbec neanalyzoval.

16.3. Súd prvej inštancie nepreveroval obranu žalovaného, hoci žalovaný na svoje tvrdenia označil
dôkazy, nezaoberal sa ani tým, prečo žalobca podal návrh na zaplatenie sumy 3.000 eur z titulu Zmluvy

o pôžičke tesne pred uplynutím premlčacej doby a tiež tým, či došlo k reálnemu odovzdaniu predmetu
pôžičky.17. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav veci, nesprávne
vyhodnotil vykonané dôkazy, resp. ich zhodnotil takým spôsobom, ktorý vzbudzuje pochybnosti o
presvedčivosti a spravodlivosti vydaného napadnutého rozhodnutia, teda vec nesprávne právne posúdil.

Vzhľadom na uvedené skutkové a právne okolnosti žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok
Okresného súdu Nitra č. k. 12C/378/2012-158 zo dňa 17.10.2016 zmenil a žalobu zamietol a priznal
žalovanému náhradu trov konania alebo alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

18.1.Žalobcasapísomnevyjadrilkodvolaniužalovaného,sktorýmnesúhlasil,pretožesúdsprávnezistil
skutkový stav veci a zákonným spôsobom ho aj vyhodnotil. V odvolaní žalovaný uvádza skutočnosti,
ktoré sú v rozpore s realitou a dôkazmi, ktoré boli vykonané na pojednávaní. Poukázal na to, že
predmetom konania je pôžička vyplývajúca zo zmluvy o pôžičke zo dňa 25.03.2009 vo výške 3.000
eur, ktorá bola zrealizovaná pri podpise zmluvy a jej splatnosť bola dohodnutá do 25. apríla 2009,
pričom podpis žalovaného bol úradne overený. V zmluve bolo dohodnuté, že pri vrátení pôžičky

žalobca ako veriteľ vystaví písomné potvrdenie. Žalovaný pôžičku súrne potreboval na otvorenie stánku
s občerstvením na V.. Táto pôžička rozhodne nebola vrátená a žalovaný ani nepreukázal splnenie
záväzku.

18.2. Súhlasí s prvoinštančným súdom, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a svoje tvrdenie,

že žalobca mu nepožičal 3.000 eur, ale že mu mal poskytnúť pôžičku vo výške 1.000 eur a zaplatiť
za neho opravu jeho havarovaného OMN Volkswagen Passat v sume 1.500 eur a 500 eur mali byť
úroky, nepreukázal žiadnym dôkazným prostriedkom a na výzvu súdu ani neoznačil opravára, ktorý
mal poškodené vozidlo opravovať. Tomuto záveru zodpovedá aj skutočnosť, že žalovaný v odpore proti
platobnému rozkazu vôbec nespochybňoval existenciu pôžičky vo výške 3.000 eur a k takejto obrane sa

uchýlil až neskôr, pod ťarchou dôkazov. Žaloba však v tomto sporovom konaní predložil riadny písomný
dôkaz, t. j. zmluvu o pôžičke zo dňa 25.3.2009 na sumu 3000 eur, pričom podpis žalovaného je úradne
overený.

19.1. Žalovaný spolu so svedkami, ktorých navrhoval vypočuť, nevedeli jasne, zrozumiteľne a bez

akýchkoľvek pochybností podporiť tvrdenie žalovaného, menili svoje výpovede, keď napr. svedok W.
tvrdil, že za kúpu OMV Fabia zaplatil on 100.000 € (zrejme „Sk“- pozn. odvolacieho súdu) žalobcovi
vkladom na účet počas vianočných sviatkov, čo sa vôbec nepotvrdilo ani jeho opätovným výsluchom.
Žiadny relevantný dôkaz nepredložil a poznámka v diári 22.12.- zaplatiť 100.000,- Sk Bratislava VÚB-
vyznela úplne nepresvedčivo. Žiadne finančné prostriedky na účet žalobcu neprišli a dokazujú to aj

výpisy z jeho účtu vo VÚB a iný účet nemal. Tvrdenia žalobcu sú podporené hmatateľnými dôkazmi,
žalovaný sa však pohybuje iba v rovine teoretickej bez akýchkoľvek dôkazov.

19.2. Žalobca nemôže súhlasiť s tým, že napadnutý súd nepreveroval obranu žalovaného, hoci on na
svoje tvrdenia označil dôkazy. Všetky potrebné dôkazy boli vykonané, práve naopak, žalovaný nevedel

označiť svedka, ktorý opravoval jeho OMV a znovu vypočutý svedok W. nepredložil žiadny hodnoverný
dôkaz o úhrade 100.000 € (zrejme „Sk“ pozn. odvolacieho súdu), pričom výpisy z účtu vyvrátili jeho
výpoveď. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 12C/378/2012-158 zo dňa
17. októbra 2016 podľa § 387 CSP v časti istiny vo výške 3.000 eur potvrdil a podľa § 388 CSP v časti
výroku o úroku z omeškania a trovách konania zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi

sumu 3.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 3.000 eur od 26.4.2009 do
zaplatenia, s tým, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 1.874,12 eur do 3
dní od právoplatnosti rozsudku.

20.1. Žalovaný sa písomne vyjadril k vyjadreniu žalobcu a uviedol, že svoje tvrdenia opiera o viaceré

dôkazy, ktoré boli vykonané pred súdom prvej inštancie a o pravdivosti jeho tvrdení svedčí výpoveď
svedka W., ktorý uviedol, že predmetnú pôžičku vrátil za žalovaného v mesiaci november 2009 na
účet žalobcu, teda pôžičku splatil bezhotovostným prevodom a presne opísal, akým spôsobom došlo k
úhrade a kedy. Na tejto skutočnosti nemení nič ani fakt, že VÚB Banka na základe žiadosti o výpis z
účtu z tohto obdobia nevedela poskytnúť požadovaný výpis, nakoľko pokladničné doklady a prevodné

príkazy päť rokov a následne nie sú evidované, a ani fakt, že nie je zrejmé, či bola predmetná
pôžička vrátená na žalobcov účet alebo účet tretej osoby. Žalobcove vyjadrenie je vo svojom obsahu
len popretím argumentov žalovaného, pričom samotný názor žalobcu o tom, že boli vykonané všetky
dôkazy nereflektuje skutočnosť, že súd nepreveril obranu žalovaného dostatočne, hoci žalovaný nasvoje tvrdenia označil dôkazy a nezaoberal sa ani dôvodom podania návrhu na zaplatenie sumy 3.000
eur z titulu zmluvy o pôžičke tesne pred uplynutím premlčacej doby a tiež tým, či došlo k reálnemu
odovzdaniu pôžičky.

20.2. K odvolaniu žalobcu v časti výroku rozsudku o úrokoch z omeškania a výroku o trovách
konania žalovaný poznamenal, že argumentácia žalobcu je postavená na tvrdení, že súd prvej inštancie
nesprávne posúdil premlčanie úroku z omeškania, pričom túto argumentáciu opiera o ustanovenie §
110 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Z citovaného

ustanovenia vyplýva, že úroky z omeškania sa premlčujú v troch rokoch a premlčacia doba začína plynúť
odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

21.1. Počiatok plynutia premlčacej doby úrokov z omeškania je totožný s počiatkom plynutia premlčacej
doby peňažného dlhu, teda splatnosťou pohľadávky a právnou možnosťou vykonať právo po prvý
raz začne plynúť premlčacia doba aj pre úroky z omeškania. Ak táto premlčacia doba uplynula a

dlžník vzniesol námietku premlčania, potom nemožno veriteľovi priznať premlčané právo na úroky z
omeškania, a to ani v ďalšom období, a to napriek tomu, že samotná istina ešte nebola splnená.

21.2. Ak teda nebolo právo na úroky z omeškania uplatnené s istinou, počiatok premlčacej doby
úrokov z omeškania je totožný s počiatkom premlčacej doby samotnej pohľadávky a premlčí sa vo

všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Ak sa potom dlžník premlčania dovolá, nemožno úroky z
omeškania veriteľovi priznať napriek tomu, že dlžník je dosiaľ stále v omeškaní s plnením peňažného
dlhu. Právo na úroky z omeškania sa premlčí ako celok, a preto nemožno priznať jednotlivé časti úrokov
z omeškania iba za niektoré obdobia. Nakoľko k omeškaniu žalovaného malo dôjsť dňa 26.04.2009,
žalobca si mohol uplatniť úrok z omeškania v rámci všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty, ktorá

uplynula dňa 26.04.2012, avšak žalobca si uplatnil úrok z omeškania na pojednávaní až dňa 11.06.2014.
Tvrdenie žalobcu, že v danom prípade úrok z omeškania podlieha desaťročnej premlčacej lehote podľa
ust § 110 ods. 1 OZ teda neobstojí. V tomto prípade súd prvej inštancie správne prihliadol na námietku
premlčania, v dôsledku ktorej zanikol nárok a nie je možné premlčané právo priznať. V nadväznosti na
tento výrok je potom správny aj záver súdu o trovách konania s poukazom na ust. § 255 ods. 2 CSP,

pretože každá zo strán sporu mala vo veci len čiastočný úspech a argumentácia žalobcu sa v tomto
prípade opiera o domnienku, že nedošlo k premlčaniu úroku z omeškania, k čomu sa už žalovaný vyjadril
v rámci tohto vyjadrenia.

22.1. Aj k tomuto vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca a plne sa stotožnil so svojím

stanoviskom prezentovaným vo vyjadrení zo dňa 13.12.2016 k odvolaniu žalovaného. Chce iba
zdôrazniť a vyvrátiť jednu skutočnosť, na ktorú poukazuje žalovaný, pokiaľ opiera svoje stanovisko
o dôkaz, t.j. svedeckú výpoveď p. W., tak práve tento dôkaz je opakom tvrdenia žalovaného. Z. W.
síce popisoval spôsob úhrady sumy vo výške 100.000,- Sk a tiež uviedol údajné miesto platby - VÚB
Bratislava, ale jediný „doklad“, ktorý mal preukázať jeho tvrdenie bola poznámka v jeho diári dňa

22.12.2009. Žalobca oproti tomu predložil výpisy z účtu za toto obdobie a v nich bolo jednoznačne
preukázané,žežiadnasumaodp.W.nebolapripísanánajehoúčet.Niejepravdivétvrdeniežalovaného,
že VÚB Banka nevedela poskytnúť pokladničné doklady, pretože pokladničný doklad z označeného
obdobia bol predložený, nachádza sa v spise a nie je možné ho prehliadnuť.

22.2. Pokiaľ ide o vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu zo dňa 21.10.2016 v časti príslušenstva
pohľadávky a trov konania, nesúhlasil s právnym názorom žalovaného a v tejto časti odkázal na svoj
právny názor prezentovaný v citovanom odvolaní.

23.KrajskýsúdvNitre,akosúdodvolací(§34Zákonč.160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadok,ďalejlen

„CSP“) po zistení, že odvolania žalobcu a žalovaného ako oprávnenými osobami boli podané v zákonom
stanovenej lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, §
380 CSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP,
keď v zmysle § 219 ods. 3 za použitia § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred

jeho vyhlásením) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie (okrem výroku o
zastavení konania v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,5 % za obdobie od 26.03.2009 do
zaplatenia, v ktorej časti je už rozsudok prvoinštančného súdu právoplatný), je vo výroku vecne správne,
preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.24.1. Podľa § 387 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

24.2. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

25. Koncepcia zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle § 387 ods. 2 CSP vychádza
zo situácie, že ak odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie nielen vecne správne rozhodol,
ale v odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením,
v takom prípade nemusí vyhotovovať štandardné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 220 CSP, ale
obmedzí sa len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň
môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia.

26. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci správne zistil skutkový stav veci, správne aplikoval
právne predpisy a vo veci aj v súlade so zákonom rozhodol, preto sa odvolací súd stotožňuje
s presvedčivými a správnymi závermi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie uvedenými v
odôvodnení napadnutého výroku rozsudku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3000 eur

a v odôvodnení výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti úroku z omeškania vo výške 9% ročne
zo sumy 3000 eur od 26.04.2009 do zaplatenia, na ktoré v celom rozsahu odkazuje v zmysle § 387
ods. 2 CSP a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolaniu žalovaného uvádza
nasledovné dôvody.

27. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny predpis alebo ak síce použil správny predpis, nesprávne ho interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery.

28.1. V zmysle uznesenia Najvyššieho súd Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 4/2009 zo dňa 29. júna
2010 „Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia
(§ 157 ods. 2 OSP), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky

a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie
ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho
rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou
každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia)“.

28.2. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzalo do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného, ale aj odvolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (Uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003).
29. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer
účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností,

ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie
dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom)
uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie
neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť
označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať

uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca
uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom,
ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť,
musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejtosúvislostihovoríotzv.presúvanídôkaznéhobremena.Idetuorozdeleniebremenatvrdeniaadôkazného
bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako
právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu (rozsudok Najvyššieho

súdu SR z 22. 9. 2010, sp. zn. 3 M Cdo 6/2010).

30.1. Odvolací súd sa nestotožňuje s argumentmi žalovaného v odvolaní, že žalovaný uniesol dôkazné
bremeno ohľadne úhrady pôžičky žalobcovi pánom Dučákom a že žalobca nepreukázal svoje tvrdenia
a neuniesol dôkazné bremeno ohľadne reálneho poskytnutia pôžičky vo výške 3000 eur.

30.2. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za
konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v
jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých
prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola
alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať

záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.
Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie
týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu
týchto skutočností tiež tvrdí (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010).

31.1. V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným uzavrel zmluvu o peňažnej
pôžičke vo výške 3000 eur, že túto pôžičku aj reálne poskytol a že žalovaný mu pôžičku nevrátil. Z
tohto bremena tvrdenia mal dôkaznú povinnosť preukázať uzavretie zmluvy, teda existenciu právneho
vzťahu z pôžičky a jej skutočné poskytnutie. Tieto skutočnosti žalobca preukázal písomnou zmluvou
o pôžičke zo dňa 25.03.2009 ako aj výpoveďou svedkyne O. H. a žalovaný túto skutočnosť v odpore

proti platobnému rozkazu nepoprel. Pokiaľ sa žalovaný proti žalobe bránil tvrdením, že pôžičku vrátil v
celom rozsahu, bolo jeho povinnosťou toto svoje tvrdenie preukázať, čo však v priebehu tohto súdneho
sporu nepreukázal a súd prvej inštancie správne poukázal na rozporuplnosť a nedôveryhodnosť tvrdení
žalovaného.

31.2. Žalovaný ani výpoveďou svedka W. jednoznačne nepreukázal, že by tento svedok bol za
žalovaného zaplatil žalobcovi požičanú sumu 3000 eur, a pokiaľ svedok W. tvrdil, že na účet žalobcu
alebo účet jeho dcéry vo VÚB banke v Bratislave vložil sumu 100 000,- Sk, ničím toto tvrdenie
nepreukázal a dokonca na pojednávaní pred súdom prvej inštancie uviedol, že nemá doklad o tom, že
žalobcovi zaplatil 100 000,- Sk a ani nevedel upresniť dátum, kedy sa to malo uskutočniť. Na žalobcovi

potom nebolo možné spravodlivo požadovať, aby preukazoval, že mu žalovaný ešte nevrátil požičané
peniaze. Dôkazné bremeno o tom, že to tak nebolo, nezaťažuje žalobcu (veriteľa). Súd vyhodnocuje
splnenie dôkazného bremena žalobcu (veriteľa) posúdením výsledkov dokazovania o dokazovanej
otázke z vykonaných dôkazov ich zhodnotením jednotlivo a aj vo vzájomnej súvislosti so záverom o tom,
či veriteľ dôkazné bremeno uniesol, alebo to tak nebolo. V tomto prípade aj krajský súd dospel k záveru,

podľa ktorého žalobca dôkazné bremeno uniesol a pokiaľ sa chcel žalovaný v konaní úspešne brániť,
musel nielen tvrdiť, že plnenie z titulu pôžičky vrátil (pôžičku zaplatil) a na svoje tvrdenie musel označiť
dôkazy, ktorými by svoje tvrdenia preukázal, teda dôkazné bremeno bolo presunuté na neho.

32. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,

pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalovaný neargumentuje žiadnymi novými
prostriedkami procesného útoku v zmysle § 366 CSP, s ktorými by sa súd prvej inštancie riadne v
odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal a ktoré by mali za následok zmenu prvoinštančným
súdomzistenéhoskutkovéhostavualebojehoprávnehohodnotenia,pretorozsudoksúduprvejinštancie
vovýrokuopovinnostižalovanéhozaplatiťžalobcovisumu3000eurdo3dníodprávoplatnostirozsudku

podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

33.1. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu, odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie rozhodol vecne
správne, pokiaľ ide o zamietnutie žaloby v časti úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3000
eur od 26.4.2009 do zaplatenia a aj odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti považuje odvolací

súd za zákonné.

33.2. Podľa § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka úroky a opakujúce sa plnenia sa premlčujú v troch
rokoch; ak však ide o práva právoplatne priznané alebo písomne uznané, platí táto premlčacia doba,len pokiaľ ide o úroky a opakujúce sa plnenia, zročnosť ktorých nastala po právoplatnosti rozhodnutia
alebo po uznaní.

33.3. Povinnosť platiť úroky z omeškania so splnením dlhu (záväzku) vzniká jednorazovo v deň, v ktorý
sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku, preto ak súd prvej inštancie svoje rozhodnutie
o zamietnutí úrokov z omeškania odôvodnil tým, že žalovaný sa dostal do omeškania dňom 26.4.2009,
keďže pôžičku mal vrátiť do 25.4.2009, a od tohto dňa si žalobca mohol uplatniť úrok z omeškania,
avšak prvýkrát si ho uplatnil až na pojednávaní dňa 11.6.2014, teda po uplynutí trojročnej premlčacej

doby, potom pre vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného mu premlčané právo nemohol
priznať, je toto rozhodnutie vecne správne.

34.1. Povinnosť dlžníka zaplatiť úroky z omeškania je jedným z právnych následkov omeškania dlžníka
so splnením peňažného dlhu a spočíva v tom, že dlžník musí poskytnúť veriteľovi okrem istiny aj
stanovené percento z tej časti peňažného záväzku, s ktorou je v omeškaní. V dôsledku omeškania

dlžníka však nevzniká medzi účastníkmi nový ďalší záväzkovo-právny vzťah. Pre povinnosť dlžníka
platiť úroky z omeškania sú rozhodujúce len okolnosti, ktoré nastali v dobe, kedy došlo k omeškaniu
so splnením záväzku z hlavného záväzkového právneho vzťahu. Povinnosť platiť úroky z omeškania
nevzniká samostatne za každý deň trvania omeškania, ale jednorazovo v deň, ktorým sa dlžník ocitol v
omeškaní so splnením peňažného dlhu a týmto dňom v tomto práve začína plynúť premlčacia doba a

jej uplynutím sa právo premlčí (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo 761/2007).

34.2. Povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania začína od prvého dňa omeškania a nemôže trvať
dlhšie, než trvá hlavný záväzok, ktorého predmetom je pohľadávka veriteľa a zodpovedajúci dlh dlžníka.
Dlh zaniká splnením, príp. iným zo spôsobov zániku záväzku a so zánikom dlhu zaniká aj povinnosť

platiť úroky z omeškania. Včasné nezaplatenie úrokov z omeškania z dlžnej čiastky je omeškaním s
plnením príslušenstva pohľadávky a nie so splnením vlastného dlhu. Odvolací súd súhlasí s názorom
súdu prvej inštancie, že úroky z omeškania sa premlčujú uplynutím trojročnej všeobecnej premlčacej
doby, ktorá začína plynúť prvým dňom nasledujúcom po dni, v ktorom sa dlžník s istinou, t. j. hlavným
záväzkom, dostal do omeškania.

34.3. Žalobca uplatnil nárok na úroky z omeškania až na pojednávaní pred prvoinštančným súdom dňa
11.06.2014, takže uplatnený nárok bol podaný po uplynutí troch rokov od prvého dňa omeškania, t. j. od
26.04.2009, a preto súd prvej inštancie správne, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany
žalovaného, žalobu v časti úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 3 000 eur od 26.4.2009 do

zaplatenia zamietol, preto táto odvolacia námietka žalobcu nebola opodstatnená.

35. Odvolací súd považuje za vecne správne aj rozhodnutie prvoinštančného súdu o náhrade trov
konania.

36.1. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

36.2. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

37.1. Plný úspech žalobcu vo veci znamená, že žalobcom uplatnený nárok mu súd rozhodnutím priznal
v plnej výške. Plný úspech žalovaného znamená, že žalobcova žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá.
Ak však nejde o plný úspech jednej zo strán sporu, súd prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej
úspechu vo veci, čo sa vyjadruje percentuálne.

37.2. Miera úspechu vo veci sa zisťuje porovnaním uplatneného návrhu (petitu) a výroku rozhodnutia,
ktorým sa rozhodlo vo veci samej; výsledkom konania z tohto hľadiska preto môže byť a/ plný úspech
jednej zo strán vo veci, b/ čiastočný úspech oboch strán sporu vo veci alebo c/ neúspech niektorej
strany len v pomerne nepatrenej časti predmetu konania (vždy platí, že úspech žalobcu vo vzťahu
k predmetu konania je súčasne v rovnakom rozsahu neúspechom žalovaného vo vzťahu k tomuto

predmetu konania). Čiastočný úspech vo veci zakladá nárok na pomerné rozdelenie náhrady trov
konania alebo na rozhodnutie, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (§ 255 ods. 2
CSP) a to v prípade, keď pomer úspechu a neúspechu sporových strán je približne rovnaký (je zrejmé,
že zákon nevyžaduje absolútnu rovnosť úspechu a neúspechu).37.3. Rozhodovanie o náhrade trov konania podľa čiastočného úspechu predpokladá, že sa predmet
konania dá vyčísliť v peniazoch. Aby čiastočný úspech založil nárok na čiastočnú náhradu trov konania,

je potrebné, aby išlo o prevažujúci úspech, t.j. aby po porovnaní procesnej úspešnosti obidvoch
sporových strán zostala ešte suma opodstatňujúca záver o prevažnom úspechu jednej zo strán sporu
s tým, že nesmie ísť o pomerne nepatrnú časť predmetu konania. Súčasne platí, že na záver o plnom
úspechu vo veci sa vyžaduje plný úspech aj v otázke príslušenstva uplatneného nároku, inak možno
uvažovať len o aplikácii ustanovenia § 255 ods. 2 CSP v závislosti od miery neúspechu dotknutého

účastníka konania v tejto časti predmetu konania, t.j. v časti uplatneného príslušenstva pohľadávky.

38.1. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o náhrade trov konania o veci sa v dostatočnom rozsahu
zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver.

38.2. Súd prvej inštancie v odôvodnení výroku rozhodnutia o náhrade trov konania poukázal na to, že

každá zo strán mala vo veci len čiastočný úspech. Žalobca bol v konaní úspešný v časti o zaplatenie
istiny 3000 eur, avšak nebol úspešný v časti roku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3000
eur, a úrok z omeškania ku dňu svojho rozhodovania vyčíslil na 1 986,90 eur, keďže v tejto časti bola
žaloba zamietnutá a za neúspech žalobcu považoval aj to, že žalobca zavinil zastavenie konania v časti
žalobcom uplatnenej zmluvnej pokuty vo výške 0,5 % za každý deň omeškania zo sumy 3000 eur za

obdobie od 26. apríla 2009 do zaplatenia, resp. do späťvzatia žaloby dňa 10.08.2012 v časti zmluvnej
pokuty, ktoré späťvzatie došlo súdu dňa 20.08.2012.

39.1. Je nesporné že v preskúmavanej veci bol žalobca úspešný iba čiastočne, keďže mu
prvoinštančným rozhodnutím bola priznaná istina v sume 3000 eur, avšak vo zvyšku žalovanej sumy

tvorenej uplatneným úrokom z omeškania a zmluvnou pokutou nebol úspešný, preto v tomto prípade
bola splnená podmienka stanovená v hypotéze právnej normy obsiahnutej v ust. § 255 ods. 2 CSP.

39.2. Aj podľa ustálenej judikatúry všeobecných súdov procesný úspech žalobcu v časti týkajúcej sa
celej žalovanej pohľadávky a jeho neúspech iba v príslušenstve žalovanej pohľadávky (v úrokoch z

omeškania) nemožno v odôvodnených prípadoch (pri rozhodovaní o náhrade trov konania) považovať
zaneúspechvpomernenepatrnejčasti,alezačiastočnýúspech(rozsudokNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky sp. zn. 1 M Cdo 1/2004 z 27. apríla 2004 uverejnený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov
SR pod č. 34/2005).

39.3. Preto, ak súd prvej inštancie vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu náhradu trov konania
nerozdelil, ale rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, rozhodol vecne
správne, preto aj v tejto časti odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

40.1. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

40.2. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

41. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 255 ods. 2 CSP a
vzhľadom k čiastočnému úspechu strán vo veci, keď žalobca bol úspešný ohľadne sumy 3000 eur, čo
predstavuje neúspech žalovaného, a bol neúspešný v príslušenstve pohľadávky vo výške 9% ročne
zo sumy 3000 eur za obdobie od 26.04.2009 do tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, čo predstavuje
2401,89 eur, a to je úspech žalovaného, takže v percentuálnom vyjadrení z hľadiska pomeru úspechu a

neúspechu strán sporu žalobcov úspech predstavuje 55,6% , čo je neúspech žalovaného a neúspech
žalobcu je v rozsahu 44,4 %, čo predstavuje úspech žalovaného, takže čiastočný úspech žalobcu
predstavuje 11,2 %, preto odvolací priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 11,2 %.

42. Podľa 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.43. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v spojení s § 393 ods. 2 veta druhá
Civilného sporového poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).