Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 30, 2017

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 23C/32/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115202869
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jana Janics Bajánková
ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2017:1115202869.3

Rozhodnutie

Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudcom Mgr. Janou Janics Bajánkovou v právnej veci S. E., nar.
XX.XX.XXXX, bytom G. J. XX, XXX XX I. H., zastúpený JUDr. Lubomírom Müllerom, euroadvokátom, so
sídlom Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká republika, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu nemateriálnej
ujmy vo výške 13.000,- EUR, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu zamieta.
II. Žalovaná nemá voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Návrhom doručeným súdu dňa 02.02.2015 sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 13
000,- Eur titulom zadosťučinenia za nemateriálnu ujmu v dôsledku nezákonného väznenia.

2.Svoj návrh odôvodnil tým, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 27.11.1975,
sp. zn. 195/75 bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách
a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 13 mesiacov nepodmienečne. Trest vrátane väzby žalobca
vykonal v dobe od 05.01.1976 do 05.02.1977. Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov zo
dňa 06.08.1992 sp. zn. 4Rtv/24/92 bol uvedený rozsudok zrušený vo výroku o treste a tiež boli zrušené
všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce. Následným rozsudkom Vojenského

obvodového súdu Prešov bol žalobca odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní jedného mesiaca.
Oznámením Ministerstva spravodlivosti SR bol žalobca čiastočne odškodnený v zmysle zákona č.
119/1990 Zb. Napokon uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 29.11.2012, sp. zn. 2Nt/21/2012
bola vo veci povolená obnova konania a boli všetky doposiaľ právoplatné rozhodnutia zrušené a
následným uznesením zo dňa 20.12.2012, č.k. 4Tv/4/2012 bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené.
Žalobca požiadal žalovaného o odškodnenie, okrem iného aj v položke zadosťučinenia za nemateriálnu

(morálnu a citovú) ujmu, a to vo výške 13 000,- Eur.

3. Žalovaná sa k návrhu vyjadrila písomným podaním, v ktorom uviedla, že pokiaľ sa týka nároku
žalobcu na priznanie nemajetkovej ujmy bola toho názoru, že na jej priznanie neexistuje právny titul
podľa zákona č. 119/1990 Zb., ani podľa zákona č. 58/1969 Zb., ani podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Namietala aplikáciu čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Argumentovala, že Slovenská republika ako jeden z nástupníckych
štátov Českej a Slovenskej federatívnej republiky je viazaná Dohovorom a jeho Protokolmi od 18. marca
1992 ( dátum ratifikácie Dohovoru ČSFR ), a teda je zodpovedná za skutky vzťahujúce sa na obdobie
od 18.03.1992. Žalobca však bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v
ozbrojených silách rozsudkom z 27.11.1975 a vo výkone trestu odňatia slobody do 05.02.1977 , teda
pred ratifikáciou Dohovoru. Preto nie je možné na daný prípad Dohovor aplikovať. V tejto súvislosti

poukázala na rozsudok Európskeho súde pre ľudské práva z 28.09.2004 v prípade H. v. Slovensko,
kde súd vyslovil názor, že pokiaľ ide o rehabilitačné a reštitučné zákony Dohovor neukladá zmluvnýmštátom osobitnú povinnosť poskytnúť náhradu za krivdy alebo škody spôsobené predtým, ako ratifikovali
Dohovor.

4. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s prednesmi žalovanej, listinnými dôkazmi - Uznesenie
Okresného súdu Prešov, zo dňa 29.11.2012, sp. zn. 2Nt 21/12, Uznesenie Okresného súdu v Prešove,
sp. zn. . 4Tv/4/2012 zo dňa 20.12.2012, pripojeným spisom Okresného súdu Prešov sp. zn. 4Tv/4/2012,
ktorých ustálil nasledovný skutkový stav:

5. Z pripojeného spisu Okresného súdu Prešov sp. zn. 4Tv/4/2012 súd zistil, že rozsudkom Vojenského
obvodového súdu Prešov zo dňa 27.11.1975, sp. zn. 195/75 bol žalobca uznaný vinným zo spáchania
trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní
13 mesiacov nepodmienečne. Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 06.08.2012,
sp. zn. 4Rtv/24/92 bol uvedený rozsudok zrušený vo výroku o treste a tiež boli zrušené všetky ďalšie
rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce. Rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov

zo dňa 01.10.1992, sp. zn. 4Rtv/24/92 bol žalobca odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní jedného
mesiaca.

6. Uznesením Okresného súdu v Prešove, č.k. 2Nt 21/12 zo dňa 29.11.2012 bola povolená obnova
konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov, sp.zn. T

195/75 zo dňa 27.11.2015. Zároveň bol zrušený výrok o vine v rozsudku Vojenského obvodového súdu
Prešov, sp.zn. T 195/75 zo dňa 27.11.1975 a výrok o treste uložený uznesením Vojenského obvodového
súdu Prešov, sp.zn. 4Rtv/24/92 zo dňa 06.08.2012 a výrok o treste v rozsudku Vojenského obvodového
súdu Prešov, sp.zn. 4Rtv/24/92 zo dňa 01.10.1992, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok
obsahovo nadväzujúce ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad.

7. Uznesením Okresného súdu v Prešove, sp. zn. 4Tv/4/2012 zo dňa 22.12.2012 bolo zastavené trestné
stíhanie žalobcu ako obžalovaného pre trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa §
269 ods. 1 trestného zákona, pretože skutok, ktorého sa mal dopustiť obžalovaný, nie je trestným činom
a nie je dôvod na postúpenie veci.

8. Žalobca listom zo dňa 05.12. 2013 požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR o odškodnenie náhrady
mzdy, nákladov výkonu trestu, nákladov pôvodného trestného konania, nákladov obhajoby v pôvodnom
a terajšom konaní, cestovných nákladov a nemateriálnej ujmy.

9. Žalovaná žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Odkázala na písomné vyjadrenia Poukázala na
to, že Dohovor priznáva právo na odškodnenie za faktické obmedzenie osobnej slobody, ku ktorému
v tomto prípade podľa žaloby malo dôjsť od 05.01.1976 do 05.02.1977. Dohovor nepriznáva právo na
odškodnenie za existenciu rozhodnutia o obmedzení osobnej slobody, ale za faktický zásah, ktorým
je obmedzenie osobnej slobody. Zároveň nad rámec písomného vyjadrenia, poukázala na účel prijatia

zákona 119/1990 Zb., a teda, že zastáva názor, že účelom zákona je nejakým spôsobom upraveným
v tomto zákone, napraviť krivdy predchádzajúceho režimu, a akosi dobrovoľne sa prihlásiť k princípom
právneho štátu a demokratickej spoločnosti. Zákon vychádza z toho, že tento účel bude naplnený už
samotnou rehabilitáciou odsúdených osôb, navyše i možnosťou priznať hmotné odškodnenie. Navyše z
dôvodu zjednodušenia získania odškodnenia upravuje § 23 paušálne náhrady, porovnaním výšky týchto

paušálnych náhrad s nemajetkovou ujmou, ktorá je uplatnená v tomto konaní, je zrejmé, že úmyslom
zákonodarcu a účelom samotného zákona 119/1990 nemôže byť priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
v sume uplatnenej v tomto konaní. Mala za to, že v zmysle dohovoru je možné odškodniť len tie zásahy,
ku ktorým dôjde v čase, kedy sa štát už prihlásil k jeho dodržiavaniu, tento zámer vyplýva aj z judikatúry
ESĽP. V tomto prípade k namietanému zásahu došlo predtým, ako dohovor zaväzoval Slovenskú

republiku. Poukázala na skutočnosť, že žalobca v žalobe jednoznačne uviedol, že jej predmetom je
náhrada nemajetkovej ujmy za nezákonné väznenie. Na dnešnom pojednávaní došlo k zmene - k
rozšíreniu rozhodujúcich skutočností, od ktorých si uplatňuje právo, navyše spôsobom, ktorému nie
je možné priznať úspech. Teda došlo k označeniu všetkých teoretických, do úvahy prichádzajúcich
zásahov, pričom je ponechané na súde, aby vybral ten, v súvislosti s ktorým uplatnené práv vzniklo.

Takýto prístup považovala za neprípustný, žalobca z tohto dôvodu nemôže byť v konaní úspešný. Vo
vzťahu k jednotlivým označeným zásahom uviedla, že už vydaním odsudzujúceho rozsudku zo dňa
01.10.1992, ktorým bol žalobca odsúdený na trest odňatia slobody 1 mesiac, vzniklo žalobcovi právo
domáhať sa vo všeobecnosti akéhokoľvek odškodnenia, v súvislosti s predchádzajúcim výkonom trestu.Žalovaná má teda za to, že už v tomto období začala plynúť prekluzívna lehota podľa zákona 119/1990.
K rozhodnutiam súdu vydaných 1992 - zrušenie výroku o vine nové odsúdenie - tieto zjavne nespadajú
do obdobia, na ktoré sa vzťahuje zákon 119/1990 Zb., ktorý celkom presne upravuje obdobie, v ktorom

musí byť vydaný odsudzujúci rozsudok, aby v súvislosti s ním akékoľvek právo vzniklo. Doplnila, že
ak základom má byť rozsudok 1992, na ten sa vzťahuje dohovor, na jeho základe ale žalobca fakticky
väznený nebol. V súvislosti s ním nemohla vzniknúť ujma, ktorej náhradu si uplatňuje v tomto konaní.

10. Podľa článku 36 ods. 3 Listiny základných ľudských práv a slobôd, zákon č. 23/1991 Zb. každý má

právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či
orgánu verejnej správy alebo nesprávny úradný postup.
Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom.
Podľa článku 51 ods. 1 Ústavy SR domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl.

44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii účelom zákona je zrušiť odsudzujúce
súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej
občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch
a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie

prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného
konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám
spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností
vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali.

Podľa § 1 ods. 2 cit. zákona činy, ktoré smerovali k uplatneniu práv a slobôd občanov zaručených
ústavou a vyhlásených vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv a v nadväzujúcich medzinárodných
paktoch o občianskych a politických právach, boli česko-slovenskými trestnými zákonmi vyhlásené za
trestné v rozpore s medzinárodným právom a medzinárodnému právu odporovalo aj ich trestné stíhanie
a trestanie.

Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 zb. v znení noviel, nárok na odškodnenie zahŕňa najmä:
a) náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške
2500 Kčs, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za stratu
na zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov,

b) náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s väzbou alebo výkonom trestu odňatia slobody,
pokiaľ táto náhrada nepatrí podľa iných predpisov,
c) náhradu trov trestného konania vo výške 200 Kčs, výkonu väzby vo výške 600 Kčs za každý mesiac
väzby a výkonu trestu odňatia slobody vo výške 150 Kčs za každý mesiac výkonu trestu, pokiaľ
poškodený nepožiada, aby mu bola namiesto týchto náhrad poskytnutá náhrada skutočne zaplatených

trov,
d) náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní,
e)náhraduzaplatenéhopeňažnéhotrestualeboúhrnuvykonanýchzrážokzodmenyzaprácuprivýkone
trestu nápravného opatrenia.
Podľa § 23 ods. 3 zákona č. 119/1990 zb. v znení noviel, veta prvá, odškodnenie v plnom rozsahu sa

poskytuje len vtedy, ak bolo odsudzujúce súdne rozhodnutie úplne zrušené podľa druhého alebo piateho
oddielu alebo také rozhodnutie bolo úplne zrušené podľa tretieho oddielu a poškodený bol oslobodený
spod obžaloby.
Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. v znení noviel, nárok treba uplatniť na súde v lehote troch
rokov od právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia alebo rozhodnutia odsudzujúceho na miernejší

trestaleborozhodnutia,ktorýmsatrestnéstíhaniezastavilo;inaknárokzaniká.Počaspredchádzajúceho
prerokúvania nároku podľa § 9 zákona č. 58/1969 Zb., najviac však šesť mesiacov táto lehota pre
uplatnenie nároku neplynie.
11. V predmetnom konaní sa žalobca na základe úplnej súdnej rehabilitácie domáhal od žalovaného
zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 13.000,- EUR za obdobie výkonu trestu odňatia slobody

za obdobie od 05.01.1976 do 05.02.1977. Žalobca v žalobe svoj nárok na nemajetkovú ujmu
odôvodňoval dĺžkou trvania výkonu trestu, pričom samotnú výšku nemajetkovej ujmy odvodzoval od
výšky nemajetkovej ujmy, ktorá bola priznaná súdom inému žalobcovi v obdobnej veci v sume 1000 eur
zamesiacpozbaveniaosobnejslobody. Vkonanínebolo sporné,žežalobcabolrozsudkomVojenskéhoobvodového súdu Prešov bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v
ozbrojených silách a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 13 mesiacov nepodmienečne. Trest
vrátane žalobca vykonal v dobe od 05.01.1976 do 05.02.1977. Uznesením Vojenského obvodového

súdu Prešov zo dňa 06.08.2012 sp. zn. 4Rtv/24/92 bol uvedený rozsudok zrušený vo výroku o
treste a tiež boli zrušené všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce. Následným
rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov bol žalobca odsúdený na trest odňatia slobody v
trvaní jedného mesiaca. Oznámením Ministerstva spravodlivosti SR bol žalobca čiastočne odškodnený
v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. Napokon uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 29.11.2012, sp.

zn. 2Nt/21/2012 bola vo veci povolená obnova konania a boli všetky doposiaľ právoplatné rozhodnutia
zrušené a následným uznesením zo dňa 20.12.2012, č.k. 4Tv/4/2012 bolo trestné stíhanie žalobcu
zastavené bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené.
12. Súd pri posúdení nároku žalobcu dospel k nasledovnému právnemu záveru. Zákon č. 119/1990
Zb. o súdnej rehabilitácii je špeciálnou úpravou vo vzťahu k zákonu č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom ( príp.

aj k zákonu č. 513/2004 Zb.), nakoľko osobitne upravuje prípady poškodených osôb v súvislosti so
zrušenými odsudzujúcimi súdnymi rozhodnutiami za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej
spoločnosti zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov týchto osôb, odstrániť
neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú
rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky

proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. Pri uplatňovaní nárokov na
odškodnenie týchto osôb pritom zákon odkazuje na postup podľa zákona č. 58/1969 Zb. Ani jeden z
uvedených predpisov neumožňoval poškodeným osobám domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v
súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami alebo nesprávnym úradným postupom. Ustálená judikatúra v
súlade s ústavnokonformným a eurokonformným výkladom však pripúšťa právo poškodenej osoby na

náhradu nemajetkovej ujmy, hoci jeho nárok je posudzovaný podľa predpisu, ktorý výslovne takýto nárok
nepriznáva (zákon č. 58/1969 Zb.). Súd vychádzajúc z uvedeného názoru dospel k záveru, že tak ako
osoby poškodené vadným pozbavením osobnej slobody uplatňujúce si nárok podľa zákona č. 58/1969
Zb., aj osoby uplatňujúce si nárok vzniknutý v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. majú právo domáhať sa
náhrady nemajetkovej ujmy, pričom analogicky uplatňoval právny názor vo veci nemajetkovej ujmy, ktorý

je uvedený nižšie.

13. Súd má za to, že na danú vec treba aplikovať aj príslušné články Ústavy SR o ľudských právach
a základných slobodách, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky ako aj príslušné
ustanovenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

14. Súd na základe vykonaného dokazovania sa dospel k záveru, že uplatnený nárok na nemajetkovú
ujmu je potrebné posudzovať podľa zákona č. 119/1990 Zb. a z dôvodu, že uplatnený nárok nemá oporu
v zákone o súdnej rehabilitácii č. 119/1990 Zb. návrh ako nedôvodný zamietol.

15. Ústavný súd ČR v stanovisku pléna z 25. 11. 2014 sp. zn. Pl. ÚS-st. 39/14 vyslovil, že nárok na
nemateriálnu ujmu podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody
dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal
pre Českú republiku a rovnako aj pre Slovenskú republiku záväzný (t.j. od 18.3.1992) s tým, že okamih
účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie je relevantný. Vychádzal z toho, že základné právo

na osobnú slobodu v zmysle čl. 5 Dohovoru zakladá každému jednotlivcovi v prvom rade voči štátu nárok
zdržaťsavšetkýchzásahovdotaktochránenejprávnejpozície;pokiaľktakémutoprotiprávnemuzásahu
dôjde, vzniká mu nárok odstrániť jeho následky a nastoliť taký právny stav, aby bol v súlade s daným
základným právom. Až v prípade, ak odstránenie závadného stavu nie je predstaviteľné alebo možné,
ako tretí v poradí pripadá do úvahy nárok na odškodnenie. Tento sekundárny nárok je možné priamo

odvodzovať od predmetného základného práva, pričom jeho obsahom je náhrada všetkej materiálnej
a imateriálnej ujmy, ktorá bola dotknutej osobe predmetným zásahom spôsobená. Tohto subjektívneho
hmotného práva, výslovne zakotveného v čl. 5 ods. 5 Dohovoru sa možno dovolať na Európskom
súde pre ľudské práva samostatne, jeho hlavný význam potom spočíva v tom, že v tých štátoch, kde
nie je Dohovor "priamo použiteľný", tieto zaväzuje, aby prijali takú vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá s

daným právom bude korešpondovať. Pokiaľ ale ide o otázku časovej pôsobnosti Dohovoru, ustálená
judikatúra ESĽP vychádza z toho, že je potrené rozlišovať medzi trvajúcou situáciou a jednorazovým
aktom, ktorého následky eventuálne sa prejavujú aj v súčasnosti. ESĽP ďalej rozlišuje samotný zásah na
strane jednej a neúspech následne podaných prostriedkov nápravy takéhoto zásahu na strane druhej stým,žeporušenieprávzaručenýchDohovoromjepotrebnéodvodzovaťnieododmietnutiaštátunapraviť
daný zásah, ale zo zásahu samotného. Z pohľadu časovej pôsobnosti je tak rozhodujúci okamih, či
časový úsek, v ktorom k zásahu došlo, v opačnom prípade by došlo k porušeniu všeobecnej zásady

zákazu retroaktivity v zmysle Viedenského dohovoru o zmluvnom práve. Neexistuje pritom všeobecná
povinnosť štátu napraviť krivdy alebo ujmy, ktoré spôsobil pred ratifikáciou Dohovoru [rozsudok veľkého
senátu zo dňa 8. 3. 2006 vo veci Blečić proti Chorvatsku, sťažnosť č. 59532/00) ( rozsudok Krajského
súdu v Bratislave, zo dňa 25. 02. 2016, č.k. 3Co/38/2014 - 64 )

16. Zo všeobecnej zásady o zákone všeobecnom a špeciálnom / lex specialis derogat generali)
jednoznačne vyplýva, že ak sú naplnené podmienky pre použitie špeciálnej úpravy, musí sa táto úprava
aplikovať a nemožno použiť úpravu všeobecnú. Znamená to, že pre osoby, ktoré podľa zákona č.
119/1990 Zb. sú osobami oprávnenými žiadať odškodnenie, platí pre uplatňovanie a uspokojovanie
majetkových nárokov vo vzťahu medzi nimi a štátom zvláštna právna úprava, bez ohľadu nato, ktorý
predpis je pre ne priaznivejší. V prípadoch, na ktoré sa zákon č. 119/1990 Zb. vzťahuje, sa teda

nemožno proti štátu domáhať iných či ďalších nárokov, ako tých, ktoré tento zákon upravuje. Napriek
tomu, že ustanovenie § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. uvádza len demonštratívny výpočet
položiek nárokov na odškodnenie, a teda výslovne neupravuje ani nárok na nemajetkovú ujmu, nemôže
všeobecný súd neprípustným spôsobom ako orgán súdnej moci nahradzovať činnosť zákonodarcu
a priznať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky, než ktoré platné právne predpisy priznávajú

fyzickým, prípadne právnickým osobám, pretože by tým prekročil hranice deľby moci medzi súdnou
a zákonodarnou mocou vymedzenou v Ústave SR. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa čl.
5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo,
resp. tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal pre SR (záväzný
(t.j. od 18.3.1992) s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie je relevantný.

(Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co 278/2015 z 30.11.2016)

17. Z uvedeného dôvodu má súd za to, že nie je možné použiť aplikáciu čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Slovenská republika ako jeden z nástupníckych štátov Českej a
Slovenskej federatívnej republiky je viazaná Dohovorom a jeho Protokolmi od 18. marca 1992 (dátum

ratifikácie Dohovoru ČSFR ), a teda je zodpovedná za skutky vzťahujúce sa na obdobie od 18. 03.
1992. Žalobca však bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených
silách rozsudkom z 27.11.1975 a vo výkone trestu odňatia slobody do 05.02.1977, teda pred ratifikáciou
Dohovoru. Preto nie je možné na daný prípad Dohovor aplikovať. Európsky súd pre ľudské práva v
Rozsudku z 28. 09. 2004 v prípade KQ.ý v. Slovensko, vyslovil názor, že pokiaľ ide o rehabilitačné a

reštitučné zákony Dohovor neukladá zmluvným štátom osobitnú povinnosť poskytnúť náhradu za krivdy
alebo škody spôsobené predtým, ako ratifikovali Dohovor.

18. Pokiaľ ide o odsudzujúci rozsudok ponechaný bez zmeny vo výroku o vine- rozsudok zo
dňa 01.10.1992 súd v danej veci konštatuje absenciu priamej príčinnej súvislosti medzi obmedzením

osobnej slobody žalobcu- výkonom trestu, od ktorého odvodzuje nárok na nemajetkovú ujmu z
dôvodu nezákonného väznenia, ako aj jej výšku s poukazom na dĺžku trvania väzby a výkonu trestu.
žalobca na základe tohto rozhodnutia obmedzený na osobnej slobode nebol, v čase jeho vydania mal
nepodmienečný trest odňatia slobody už vykonaný a jeho vydaním nedošlo k obmedzeniu osobnej
slobody žalobcu, preto v danom prípade vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu absentuje príčinná súvislosť

medzi vznikom nemajetkovej ujmy z dôvodu nezákonného väznenia a nezákonným rozhodnutím.

19. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobca v uvedenom smere neuniesol
dôkazné bremeno, keď nepreukázal, nepreukázal ním tvrdenú argumentáciu. Právny zástupca žalobca
v uvedenom smere nenavrhol žiadne dôkazy a nepovažoval za potrebné k uvedenej otázke ani vypočuť

žalobcu.

20. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 C.s.p. O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

Podľa § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.21. O trovách konania rozhodol súd podľa § 257 C.s.p., keď z obsahu spisu zistil, že žalovaná ktorá
mala plný úspech vo veci si náhradu trov konania základe jej výslovného vyjadrenia neuplatnila.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie.

Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č.
233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje
inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).

V Bratislave, dňa 30. marca 2017

Mgr. Jana Janics Bajánková
sudkyňa

Za správnosť vyhotovenia: