Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 12, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/387/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214210685
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4214210685.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a sudkýň

Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: EOS
KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený Advokátska
kancelária TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843 proti
žalovaným: 1. B. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. pri Y., T. XXX a 2. X. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. pri
Y., T. XXX, o zaplatenie 5.315,04 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Komárno zo dňa 23. júna 2017 č. k. 6C/416/2014-136 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným v 1. a 2. rade sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovaným nepriznal náhradu
trov prvoinštančného a odvolacieho konania. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1-4
Občianskeho zákonníka, § 7 ods. 1, § 92 ods. 8 zákona č. 438/2001 Z. z. o bankách a uviedol, že právny
predchodca žalobcu a žalovaní uzatvorili dňa 26. 06. 2006 zmluvu o splátkovom úvere č. 0212203694.
Na základe tejto zmluvy bol žalovaným poskytnutý úver vo výške 150.000 Sk (4.979,08 eura), ktorý
sa žalovaní zaviazali uhradiť právnemu predchodcovi žalobcu spolu s dohodnutým zmluvným úrokom

vo výške 12% ročne v pravidelných mesačných splátkach vo výške 2.224 Sk (73,82 eura) v období
od 20. 07. 2006 do 20. 05. 2016 (v mesačných splátkach splatných vždy k 20. dňu v mesiaci). Listom
zo dňa 27. 12. 2011 pôvodný veriteľ oznámil dlžníkom postúpenie pohľadávky vyplývajúcej z tejto
úverovej zmluvy žalobcovi. Medzi žalobcom a pôvodným veriteľom bola uzavretá zmluva o postúpení
spornej pohľadávky dňa 15. 12. 2011. Podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o
bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku

voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju
pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to
aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté
pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu,
ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu.
Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom

rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.
Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebopobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom. Podľa názoru súdu je nepochybné, že právny predchodca žalobcu a

žalovaní uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaní
spotrebiteľskú zmluvu o splátkovom úvere uzavreli s bankou. Žalobca, ktorý nie je bankou, v tomto
konaní sa domáha plnenia z tejto spotrebiteľskej zmluvy, dôvodiac, že sporné právo nadobudla na
základe zmluvy o postúpení pohľadávok. V prejednávanej veci ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy,
preto súd podľa CSP dokazovanie môže vykonať nielen v rozsahu navrhnutom stranami sporu, práve v

rámci súdnej ochrany spotrebiteľa. Súd teda skúmal aktívnu legitimáciu žalobkyne v tomto spore, teda
skúmal,čiprávouplatnenévtomtokonanížalobkyňanadobudlavsúladesozákonomnazákladezmluvy
o postúpení pohľadávok 15. 12. 2011. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne
postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva
procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Z dokazovania vyplynulo, že pôvodný veriteľ
(banka) nezosplatnil celý úver pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok. Žalobca nepreukázal,

či a kedy mu Národná banka Slovenska udelila povolenie na poskytovanie a správu nezosplatnených
úverov. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že absentuje aktívna vecná legitimácia žalobcu,
keďže zmluvu o postúpení pohľadávok súd považoval za neplatnú z dôvodu, že bez povolenia NBS na
poskytovanie a správu nezosplatnených úverov žalobcovi nemohol byť postúpený takzvaný živý úver,
keďže nie je držiteľom bankového povolenia na poskytovanie bankových úverov, teda ani na ich správu,

ktorá je súčasťou bankovej činnosti poskytovania úverov, na ktorú je podľa Zákona o bankách potrebné
bankové povolenie podľa § 7 ods. 1 Zákona o bankách. Zároveň teda ani nemôže vyhlasovať ich
mimoriadnu splatnosť, keďže nemá oprávnenie na ich poskytovanie. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti
žalobcom súd považuje za právne neúčinné. Predmetom postúpenia z banky na nebankovú obchodnú
spoločnosť môžu byť len splátky úveru, ktoré sú nepretržite viac ako 90 dní po lehote splatnosti. Zároveň

musí byť splnená aj podmienka, že banka písomne vyzve svojho klienta na úhradu peňažného záväzku,
s ktorým bol v omeškaní nepretržite 90 dní. Žalobca nepreukázal, že jeho právny predchodca vyzval
žalovaného na úhradu jeho dlhu po tom, čo bol 90 kalendárnych dní v omeškaní so splácaním v zmysle
prvej vety § 92 ods. 8 Zákona o bankách a nepreukázal ani to, že na ňu boli postúpené len splatné
splátky úveru. Treba dodať, že právny predchodca žalobcu je oprávnený postúpiť aj pohľadávku z

celého úverového vzťahu, ale to by musel úverový vzťah ukončiť (vyhlásiť mimoriadnu splatnosť) a
následne v súlade so zákonom môže postúpiť aj osobe, ktorá nie je bankou. Na základe vyše uvedených
skutočností, súd pre absenciu aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Súd dodal, že predmetom tohto konania je záväzkový vzťah, ktorého predmetom je bankový úver,
ktorý na rozdiel od úverov, napr. od nebankových spoločností, je regulovaný aj osobitnou právnou

úpravou vyplývajúcou zo Zákona o bankách. Banka je štátom autorizovaná inštitúcia, ktorej činnosť
v zmysle ustanovenia § 2 ods. 3 Zákona o bankách podlieha bankovému povoleniu a nad činnosťou
bánk zároveň vykonáva dohľad Národná banka Slovenska. Bez bankového povolenia nemôže nikto
prijímať vklady, vydávať bankové platobné karty, poskytovať z vkladov úroky alebo iné odplaty, ktoré sú
daňovým výdavkom podľa osobitného predpisu, poskytovať úvery a pôžičky v rámci predmetu svojho

podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti, z návratných peňažných prostriedkov získaných od iných
osôbnazákladeverejnejvýzvy,vykonávaťplatobnýstykazúčtovaniepreinéhovrámcipredmetusvojho
podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti (§ 3 Zákona o bankách). Ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona
o bankách v podstate poskytuje dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovom
právnom vzťahu z bankového úveru, lebo vyžaduje písomnú výzvu banky klientovi, ktorý nepretržite

dlhšie ako 90 kalendárnych dní je v omeškaní so splnením, čo i len časti svojho peňažného záväzku.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 257 CSP a v konaní úspešným žalovaným nepriznal náhradu
trov konania, pretože zo spisu nevyplýva, že by im týmto konaním vznikli akékoľvek trovy.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca z dôvodu, že

súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasí so záverom súdu, že postupca pred
postúpením pohľadávky nevyzval žalovaných na úhradu dlhu. Žalovaní boli zo strany postupcu vyzvaní
na úhradu omeškaných splátok a žalobca preukázal v konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu aj s
poukazom na ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB. Žalobca zároveň tvrdil, že žalovaní sú v nepretržitom

omeškaní so splácaním úveru od 03. 10. 2008, kedy uhradili poslednú splátku titulom úveru. Keďže
tieto skutkové tvrdenia neboli protistranou rozporované, v zmysle ustanovenia § 151 ods. 1 CSP ich
bolo potrebné považovať za tzv. nesporné skutkové tvrdenia. Súd prvej inštancie preto dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko v konaní bolo nespornýmiskutkovými tvrdeniami preukázané, že žalovaní boli v čase postúpenia pohľadávky, napriek písomnej
výzve postupcu, v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi
nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a teda bolo preukázané, že zo strany postupcu nedošlo

k porušeniu ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB a porušeniu bankového tajomstva. Žalobca v konaní
predložil relevantné oznámenia postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky spolu s podacími hárkami,
preukazujúcimi odoslanie týchto písomností žalovaným, ktoré bez ďalšieho zakladajú aktívnu legitimáciu
postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a okresný súd mal povinnosť z týchto oznámení
vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení.

Poukázal pritom na rozsudok NS SR sp. zn. 4Obo 210/01 a rozhodnutia krajských súdov a uviedol,
že okresný súd pochybil a vec nesprávne právne posúdil, ak napriek predloženým oznámeniam o
postúpení pohľadávky skúmal platnosť zmluvy o postúpení. Poukázal tiež na bod 19.16 všeobecných
obchodnýchpodmienok,podľaktorého klientvýslovnesúhlasístým,žebanka jeoprávnenákedykoľvek
postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky. Podľa § 89 ods. 1 ZoB banka alebo pobočka zahraničnej banky
si so svojím klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona

alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje, alebo ak z povahy
ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Táto zmluva musí mať písomnú formu a
podobu vyžadovanú zákonom alebo dohodou účastníkov. Nakoľko ustanovenie § 89 ods. 1 ZoB pripúšťa
úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchylne od ustanovení ZoB, pričom ustanovenie § 92 ods.
8 ZoB nevylučuje odchylnú úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia

odchylne od predmetného zákona, a to v bode 19.16 všeobecných obchodných podmienok. K možnosti
postúpenia len splatnej pohľadávky uviedol, že ak by aj pripustil, že ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB
upravuje podmienky platnosti postúpenia pohľadávky banky na inú osobu, tak má za to, že okresný
súd vec nesprávne právne posúdil, ak posúdil, že pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku
predstavuje len splatné splátky úveru a len tieto tvoria pohľadávku zodpovedajúcu nesplácanému dlhu

žalovaného zo zmluvy o úvere. Žalobca považuje za nesporné, že dlh žalovaných vznikol už splnením
záväzku postupcu, t.j. dlh žalovaných vznikol už poskytnutím dohodnutej sumy peňažných prostriedkov
v prospech žalovaných. Dohoda zmluvných strán o vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov s
úrokmi v pravidelných mesačných splátkach nemá žiadny vplyv na výšku alebo existenciu dlhu dlžníka,
týka sa výlučne spôsobu zaplatenia jeho dlhu a závisí výlučne od vôle veriteľa. Žalobca na základe

uvedeného považuje za absurdné, ak súd pod pojmom pohľadávka zodpovedajúca nesplácanému
dlhu rozumie v prípade vracania poskytnutých peňažných prostriedkov zo zmluvy o úvere len tie
mesačné splátky úveru, ktoré sa už stali splatnými. Pohľadávka zodpovedajúca nesplácanému dlhu zo
zmluvy o úvere, podľa názoru žalobcu, predstavuje zostatok dlhu žalovaných, ktorý vznikol poskytnutím
peňažných prostriedkov v prospech žalovaných. T.j. takúto pohľadávku tvoria nielen nezaplatené a

splatné splátky úveru, ale aj nezaplatené a doposiaľ nesplatné splátky úveru. V nadväznosti na uvedené
žalobca zastáva názor, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre
platné postúpenie pohľadávky. Dodal, že ani zo znenia ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB nevyplýva, že
predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Ak by zákonodarca
v predmetnom ustanovení mienil upraviť oprávnenie banky postúpiť na inú osobu len peňažný záväzok,

ktorý je už splatný, potom by druhá veta ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB bola v praxi neaplikovateľná
a nadbytočná, nakoľko v prípade, ak by dlžník pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný
peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane príslušenstva, tak by už banka nemala čo postupovať, a
teda banka by ani nemala aké právo uplatňovať. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru uviedol, že
zmluvné strany si dojednali plnenie v splátkach s presným stanovením termínov splatnosti jednotlivých

splátok. Žalovaní sa dostali do omeškania, uvedené termíny neplnili a postupcovi tým vzniklo právo
pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Postupca toto svoje oprávnenie nevyužil a mimoriadnu
splatnosť úveru vyhlásil až žalobca, a to podaním zo dňa 24. 01. 2012 označeným ako výzva k úhrade
a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Postúpením pohľadávky sa stal sám žalobca
veriteľom pohľadávky, pričom základným právom veriteľa je v zmysle § 488 Občianskeho zákonníka

právo na plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu. Na základe uvedeného považuje za nesporné, že
spolu s postúpenou pohľadávkou na neho prešli všetky práva s touto pohľadávkou spojené, teda aj
právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Žalobca aktívnu legitimáciu v konaní preukázal oznámením
postupcu o postúpení pohľadávky. Ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nemožno spájať s aktívnou legitimáciou
žalobcu ako postupníka pohľadávky. Prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej mu z ustanovenia § 92

ods. 8 ZoB nemožno spojiť s občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky,
keďže norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 Zob nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi
banky, v tomto prípade žalovaným, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou
Slovenska podľa § 50 ods. 1 ZoB. Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 2ZoB nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. S nedoručením tejto výzvy môžu byť spojené
len sankcie vyplývajúce zo ZoB. S nedoručením takejto výzvy teda nemôže byť spojená sankcia v
podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, ale len sankcie vyplývajúce zo ZoB, konkrétne

zodpovednosťbankyvzmysleustanovenia§50ods.1ZoB. Žalovaníbolikudňupostúpeniapohľadávky
v omeškaní po dobu 1138 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaných s plnením čo len časti toho
istéhopeňažnéhozáväzkuvočibankepresiaholjedenrok.Vzhľadomnaomeškaniežalovanýchviacako
rok, postupca by konal v súlade s § 92 ods. 8 ZoB aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovaným
nezasielal. Z uvedených dôvodov žalobca zastáva názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených

splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti
každej splátky až do zaplatenia. Aktívnu legitimáciu žalobca preukázal predloženými oznámeniami o
postúpení pohľadávky zo strany postupcu, ako aj zmluvou o postúpení pohľadávok spolu s príslušnou
časťou prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok.

3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu (§

379a§380ods.1CSP)prejednalvecbeznariadeniaodvolaciehopojednávania,sverejnýmvyhlásením
rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

4. Predmetom konania je žaloba žalobcu na zaplatenie sumy 5.315,04 eura spolu s úrokom z

omeškania zo splátok za obdobie od 21. 06. 2010 do 12. 02. 2012 vo výške 113,47 eura, ročným
úrokom z omeškania vo výške 9% zo sumy 5.315,04 eura od 13. 02. 2012 do zaplatenia, ako i náhradou
trov konania. Z odôvodnenia žaloby vyplýva, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa
15. 12. 2011 medzi postupcom Slovenská sporiteľňa a. s., Tomášikova 48, Bratislava a žalobcom,
postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovaným. Postupca a žalovaní uzatvorili dňa 26. 06.

2006 zmluvu č. 212203694, na základe ktorej Slovenská sporiteľňa a. s. poskytla žalovaným v 1. a 2.
rade peňažné prostriedky, pričom podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania
peňažných prostriedkov, podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti sú upravené v
zmluve a všeobecných obchodných podmienkach. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia pohľadávky
predstavovala sumu 7.415,08 eura, ktorá pozostávala z istiny 6.765,51 eura, riadneho úroku 221 eur,

úroku z omeškania 416,61 eura a ostatného príslušenstva 11,96 eura. Podľa zmluvy postupca poskytol
žalovanému úver vo výške 4.979,09 eura, ktorý mal byť splácaný v mesačných splátkach vo výške 73,82
eura, vždy k 20. dňu v mesiaci. Žalobca si v tomto konaní uplatňoval splátky úveru splatné od 20. 06.
2010 do 20. 05. 2016 v počte 72 a celkovej výške 5.315,04 eura. Splátky pôvodne splatné od 20. 02.
2012 do 20. 05. 2016 sa stali splatnými dňa 12. 02. 2012, kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť

úveru. Zvyšné splátky úveru si žalobca v konaní neuplatňoval. Konajúci súd rozsudkom zo dňa 20. 05.
2016 č. k. 6C/416/2014-86 žalobu v celom rozsahu zamietol, pretože mal za to, že uplatnené právo
žalobcu je premlčané. V dôsledku odvolania žalobcu Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 21. 03.2017
č. k. 9Co/664/2016-109 tento rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Následne súd prvej inštancie
rozhodol napadnutým rozsudkom.

5. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

8. Podľa§387ods.2CSPaksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov
uvedenýchvustanovení§379CSP),takajdôvodmipodanéhoodvolania.Odvolateľvpodanomodvolanífakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti
odvolacieho súdu.

10. Po prejednaní veci odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je
vecne správne, keď súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil
a v otázke rozhodujúcej pre posúdenie danej veci - v otázke aktívnej legitimácie žalobcu je rozhodnutie
správne. S poukazom na uvedené, odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
správne, v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil, a keďže sa s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia stotožňuje, na tieto dôvody v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP odkazuje.

11. Na potvrdenie záverov súdu prvej inštancie, s ohľadom na dôvody podaného odvolania žalobcu,
odvolacísúdudáva,ževprejednávanejvecibolozrejmé,ževzťahmedziprávnympredchodcomžalobcu
a žalovanými vznikol z bankového úveru, ktorý je regulovaný špeciálnou právnou úpravou, a to Zákonom
o bankách, ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom s charakterom lex specialis.

Keďže k postúpeniu pohľadávky v danej veci došlo medzi bankou a nebankovým subjektom, okrem
všeobecnej úpravy postúpenia pohľadávky podľa Občianskeho zákonníka je potrebné zohľadniť aj
špeciálnu úpravu týkajúcu sa postúpenia pohľadávky podľa Zákona o bankách, zakotvenú v ustanovení
§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Toto ustanovenie sprísňuje zákonné predpoklady postúpenia
bankovej pohľadávky z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie

vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá je dôležitá v priebehu trvania
úverového vzťahu. Podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňujú platnosť právneho
úkonu postúpenia pohľadávky, pričom súd prvej inštancie ustálil správny právny záver, keď uviedol, že
právny predchodca žalobcu splnenie týchto podmienok nepreukázal, keď takúto výzvu v konaní vôbec
nepredložil. Uvedený predpoklad je zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky a musí

byť splnený v čase postúpenia pohľadávky. Súd prvej inštancie sa tak správne vysporiadal s otázkou
aktívnejvecnejlegitimáciežalobcu,keďmalzato,žetátovpredmetnomkonaníniejedaná,keď žalobca
nepredložil súdu výzvu právneho predchodcu žalobcu na plnenie, teda túto skutočnosť nepreukázal.
Súd prvej inštancie tak správne postupoval, keď žalobu z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu zamietol. S ohľadom na dôvod zamietnutia žaloby a nenaplnenie zákonného predpokladu pre

platné postúpenie pohľadávky je potom ďalšia argumentácia žalobcu v podanom odvolaní, týkajúca sa
splatnosti pohľadávky a vyhlásenia jej mimoriadnej splatnosti, bezpredmetná.

12. Je preto potrebné konštatovať, že správnym bol záver súdu prvej inštancie o tom, že právny
predchodca žalobcu bol oprávnený postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanému len po tom, ak bol

žalovaný napriek písomnej výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní s plnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj bez súhlasu žalovaného. V prípade, že takéto
predpokladysplnenéneboli,resp.zvykonanéhodokazovaniaichsplnenienevyplynulo,bolopotrebnéna
takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostupiteľnú, teda pohľadávku, ktorej postúpenie by bolo v priamom
rozpore so zákonom. Z tohto dôvodu potom samotná zmluva o postúpení pohľadávky v časti týkajúcej

sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky bola absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorú neplatnosť
je povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky žalovaného prihliadať.

13. Odvolací súd ešte dodáva, že s touto otázkou sa už vo svojom rozhodnutí vyporiadal aj NS SR v
rozhodnutí sp. zn. 7Cdo 26/2017 zo dňa 28. marca 2018, v ktorom k ustanoveniu § 92 ods. 8 Zákona

o bankách uviedol, že pre správne pochopenie významu a povahy tejto právnej úpravy podľa názoru
dovolacieho súdu nepostačuje vychádzať z jej zaradenia do konkrétnej časti zákona, či dokonca do
určitého zákona, ale nevyhnutným je práve posúdenie, či posudzovaná úprava reguluje správanie
subjektov verejného práva, alebo naopak, dopadá na súkromnoprávne konanie. Rozborom ustanovenia
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktoré od schválenia pôvodného znenia zákona do času uzavretia

zmluvy o úvere treba dospieť k tomu, že celkom jednoznačne definuje podmienky, za akých možno,
resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke, buď inej banke, alebo aj subjektu, ktorý nie je
bankou. Prvá veta ustanovenia definuje dve takéto podmienky, z ktorých prvou je písomná výzva
banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky klientovi, aby pohľadávku splnil a
druhou nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so splnením čo i len časti jeho peňažného

záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá veta potom obsahuje úpravu situácie, v ktorej
banka uplatniť právo pohľadávku postúpiť nebude môcť a to vtedy, ak klient ešte pred postúpením
svoj omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva splní; okrem nej ale tiež
prípad, v ktorom práve zmienené obmedzenie banky existovať nebude - vtedy, ak súčet všetkýchomeškaní klienta so plnením čo len časti toho istého peňažného záväzku zákonom trval kvalifikovaný
čas presahujúci jeden rok. Ostatná veta ustanovenia je potom z pohľadu správnosti uchopenia problému
nižšími súdmi bez významu, nakoľko táto vymedzuje len povinnosť odovzdania postupníkom postupcovi

aj dokumentácie preukazujúcej tzv. život právneho vzťahu a úpravu týkajúcu sa samotného bankového
tajomstva a jeho prelomenia. Za neudržateľnú považoval argumentáciu, podľa ktorej v prípade súčtu
všetkých omeškaní úverového dlžníka trvajúceho viac než rok sa nemusí trvať ani na výzve banky
klientovi pred postúpením pohľadávky, keď časť úpravy o tom, že skôr uvedené neplatí, sa vzťahuje
výlučne na zachovanie práva banky uplatniť právo na postúpenie pohľadávky, napriek neskoršiemu

plneniu klienta, a nie aj na ustúpenie od podmienok, za ktorých k postúpeniu možno pristúpiť. Uviedol,
že ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu so zákonom je v sfére súkromného práva jeho
neplatnosť, neexistuje prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok
konania v prejednávanej veci než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o bankách, za
splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami,
bez plnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie. Nerešpektovanie takejto právnej úpravy má potom za

následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom.

14. Vzhľadomnadôvodyuvedenévyššie,odvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštanciepodľa
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, pričom k námietke žalobcu ohľadne aplikácie ustanovenia
§ 89 ods. 1 Zákona o bankách je potrebné uviesť, že toto ustanovenie je v znení, ako ho uvádza žalobca,

účinné až od 10. 06. 2013, pričom úverová zmluva v danej veci bola uzavretá 26. 06. 2006, teda toto
ustanovenie na danú vec nemožno aplikovať a táto námietka žalobcu je z tohto dôvodu nedôvodná.

15. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods.
1, 2 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v plnom rozsahu (§ 262 ods. 1 CSP), pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).