Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 6, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/283/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113209985
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4113209985.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu

JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej, v právnej veci žalobcu: P. N., bydlisko H. ul. XXXX
N., zastúpený Z.. Danou Hankovou, advokátska kancelária so sídlom Björnsonova 2, Nové Zámky,
proti žalovanému: K. zastúpený JUDr. Ivanom Drdošom, advokátom, so sídlom Párovská 26, Nitra, o
zaplatenie sumy 978,34 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Nitra zo dňa 12. júla 2016 č.k. 17C/137/2014-92, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej, vyhovujúcej časti p o t v r
d z u j e so spresnením, že ide o „brutto“ náhradu mzdy.

Žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu, o výške
ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo
výške 836,10 eura spolu s 8,75% úrokom z omeškania ročne, od 01. 12. 2012 do zaplatenia, do troch
dní od právoplatnosti rozsudku na účet žalobcu. Vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcovi priznal plnú
náhradu trov konania.
1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že žalobca u žalovaného pracoval na základe

pracovnej zmluvy uzavretej dňa 28. 10. 2004. Pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú. Žalovaný
dňa 30. augusta 2012 zaslal žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písmeno
b/ Zákonníka práce, pričom v predmetnej výpovedi uviedol, že žalovaný, ako konateľ spoločnosti, s
účinnosťou od 28. 08. 2012 prijal organizačnú zmenu, ktorá spočíva v znížení stavu zamestnancov s
cieľom zabezpečiť efektívnosť práce v spoločnosti, na základe ktorej bolo zrušených 13 pracovných
miest v druhu prác - pracovník fyzickej ochrany a pátrania. Ďalej v predmetnej výpovedi uviedol,
že táto zmena sa týka tých zamestnancov, ktorí zabezpečovali ochranu objektu Priemyselný park N..

Organizačná zmena sa týka aj žalobcu z dôvodu, že sa stal pre spoločnosť nadbytočným a to podľa §
63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a z toho titulu dostal výpoveď z pracovného pomeru. Výpovedná
doba bola tri mesiace a začala plynúť prvým dňom nasledujúceho po doručení výpovede. Žalovaný
zasielal Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Nitra, dňa 19. 10. 2012 oznámenie, že z pôvodne trinástich
zamestnancov, ktorí dostali výpoveď z organizačných dôvodov, došlo dňa 18. 10. 2012 k zmene, kde
štyria zamestnanci končia pracovný pomer dohodou podľa § 60 Zákonníka práce a to znamená, že nejde
o hromadné prepúšťanie. Žalovaný predložil súdu zrušenie zmluvy číslo 292/08, z ktorej je zrejmé, že

Priemyselný park dal žalovanému výpoveď zo zmluvy, ktorá bola uzavretá dňa 27. februára 2008, pričom
sa jedná o trojmesačnú výpovednú lehotu a tá začína plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúceho po
mesiaci, v ktorom bola výpoveď žalovanému doručená. Predmetná písomnosť s označením výpoveď je
adresovaná zo dňa 27. 07. 2012. Žalobca dňa 06. 11. 2012 uzatvoril pracovnú zmluvu so spoločnosťouPriemyselný park N., a.s., N., pričom žalobca bol prijatý na druh práce strážnik, s nástupom do práce
01. 12. 2012. V predmetnej pracovnej zmluve bola uzavretá skúšobná doba na dobu troch mesiacov.

1.2. Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 63 ods. 1 písm. b/, § 73 ods.
1 písm. a/, ods. 2, ods. 4, ods. 6, ods. 8 zákona číslo 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších
predpisov v čase účinnom dania výpovede (ďalej len „Zákonník práce“).
1.3. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že nárok žalobcu bol uplatnený dôvodne. Ako
predbežnú otázku riešil výpovedný dôvod a hromadné prepúšťanie, ktoré nastáva vtedy, ak

zamestnávateľ rozviaže pracovný pomer výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/, písm.
b/ Zákonníka práce, alebo ak sa pracovný pomer skončí iným spôsobom z dôvodu, ktorý nespočíva v
osobe zamestnanca a to počas 30 dní najmenej s desiatimi zamestnancami u zamestnávateľa, ktorý
zamestnáva viac ako 20 a menej ako 100 zamestnancov. Okrem toho zamestnávateľ pri hromadnom
prepúšťaní má informačnú povinnosť i konzultačnú povinnosť. Dospel k záveru, že výpoveď, ktorá bola
daná žalobcovi z dôvodu nadbytočnosti naplnila znaky hromadného prepúšťania, čo bolo potvrdené i

výpoveďami svedkov A. B., Q. K. a B. Z.. O tom, že išlo o hromadné prepúšťanie bolo potvrdené aj
tým, že zástupca zamestnancov bol informovaný o prepúšťaní 13 zamestnancov, v rámci hromadného
prepúšťania, ktoré bolo prerokované aj so zástupcami zamestnancov. Zo strany žalovaného došlo
k ukončeniu pracovného pomeru s 13 zamestnancami podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce,
aj keď neskôr došlo u štyroch zamestnancov k zmene výpovedného dôvodu a to k ukončeniu

pracovného pomeru dohodou. Táto skutočnosť nasvedčuje tomu, že zo strany žalovaného došlo k
hromadnému prepúšťaniu, nakoľko žalovaný v tom čase zamestnával, podľa jeho vyjadrenia, od 70
do 80 zamestnancov. Žalobcovi vznikol nárok na náhradu mzdy najmenej v sume dvojnásobku jeho
priemerného zárobku. Súd prvej inštancie priemerný zárobok určil podľa § 134 Zákonníka práce a
vychádzal z príjmu, ktorý žalobca dosiahol v rozhodnom období a to jún, júl, august 2012. Žalobca v

mesiaci jún dostal mesačnú mzdu vo výške 380,92 eura, v mesiaci júl 422,98 eura a v mesiaci august
mal mzdu vo výške 557,60 eura. Žalobca odpracoval 66 dní, priemerná hrubá mzda za mesiace jún, júl a
august bola vo výške 1361,50 eura (380,92 +422,98+557,60), čo súd vydelil počtom odpracovaných dní
a dostal sumu 20,62 eura, čo predstavuje výšku mzdy na jeden deň, čo delil odpracovanými hodinami,
čo je 8 hodín a dostal sumu 2,57 eura, čo prestavuje výšku mzdy za jednu hodinu. Žalobca celkovo

odpracoval 988 hodín, čo súd vynásobil priemerným zárobkom za jednu hodinu, čo predstavuje celkovú
sumu vo výške 1 254,16 eura, čo delil troma mesiacmi a vyšla priemerná mzda za mesiac vo výške
418 eur, pričom žalobca má nárok na náhradu mzdy za dva mesiace a čo predstavuje čiastku vo výške
836,10 eura, na ktorú súd zaviazal zaplatiť žalovaného žalobcovi.
1.4. Vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol. Žalobcovi priznal i úrok z omeškania, nakoľko žalovaný

sa dostal s plnením peňažného záväzku voči žalobcovi do omeškania, súd ho zaviazal na zaplatenie
úroku z omeškania od 01. 12. 2012.
1.5. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 2 a § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(zákon číslo 160/2015 Z.z. ďalej len „CSP“), a keďže žalobca bol v konaní úspešný, priznal mu plnú
náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním žalovaný. Dôvodil, že rozsudok trpí vadou
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ SP), nakoľko aplikácia a výklad právnych
noriem súdom je nesprávna. Súčasne súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a súd nevykonal žalovaným navrhnuté dôkazy (§
365 ods. 1 písm. e/ CSP. Odôvodnenie rozsudku neobstojí, je argumentačne neudržateľné, vnútorne

protirečivé a v nesúlade s ustanoveniami právnych predpisov, základnými zásadami formálno-právnej
logiky, teda vo viacerých smeroch nepreskúmateľné.
2.1. Dôvodil tým, že v danej veci žalobca, ako aj ostatní pracovníci, ktorých sa týkalo skončenie
pracovného pomeru, išlo iba o formálnu vec, nemali narušené právne istoty, nemuseli sa nahlasovať
na Úrade práce ako nezamestnaní, nakoľko išlo iba o formálne prepustenie zamestnancov, nový

zamestnávateľ prevzal týchto zamestnancov. Išlo len o prevzatie záväzkov novou firmou, ktorá
nastúpila po žalovanom de facto nedochádzalo k ukončeniu pracovného pomeru, nakoľko výkon práce
a podmienky práce tak isto aj mzdové podmienky, boli takmer totožné. Došlo k dohode medzi ich firmou
a Priemyselným parkom N., a.s. o prevzatí týchto zamestnancov. B. U. a P. Q. skončili pracovný pomer
dohodou ku dňu 30. 11. 2012, pričom pracovný pomer im mal pôvodne skončiť až 31. 12. 2012, aby

mohli dňa 01. 12. 2012 nastúpiť u nového zamestnávateľa, A. T. a A. F. taktiež skončili pracovný pomer
dohodou. Žalovaný nezamýšľal uvedené ukončenia pracovného pomeru so žalobcom ako hromadné
prepúšťanie a preto nemal za povinnosť upovedomiť Úrad práce o tejto skutočnosti. Ak by aj k takémuto
oznámeniu došlo, malo by čisto formálny charakter, vzhľadom na to, že všetci zamestnanci uvedenív zozname, predloženom súdu, plynulo prechádzali k preberajúcemu zamestnávateľovi tak, ako to
oznámili v liste zo dňa 14. 12. 2015 súdu.
2.2.Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu, žalovaný s ňou nesúhlasí. Súd sa nemal stotožnil len s vyjadrením

Inšpektorátu práce. Dokazovanie malo byť vedené aj o prevode práv a povinností z pracovnoprávneho
vzťahu žalobu a to konkrétne zo strany spoločnosti žalovaného na spoločnosť Priemyselný park N., a.s.
Poukázal na ustanovenie § 28 a nasl. Zákonníka práce s tým, že išlo jednoznačne o prevod práv a
povinností, preto nemožno uvažovať o hromadnom prepúšťaní.
2.3. Vytýkal súdu prvej inštancie, že sa mal zaoberať aj okolnosťami, ktoré boli uvedené vo výpovediach

B. a K., ktorí potvrdili, že všetci bývalí zamestnanci žalobcu pokračovali bez prerušenia ako zamestnanci
preberajúcej spoločnosti Priemyselný park N., a.s.. Žalovaný opakovane navrhol vykonať dokazovanie
výsluchom svedkov Ing. Q. K., ktorý sa za spoločnosť Priemyselný park N., a.s. zúčastňoval na
rokovaniach. Ďalej navrhol vypočuť P.. T. L., podpredsedu predstavenstva spoločnosti Priemyselný
park N., a.s., s ktorým žalovaný rojkova o prevzatí zamestnancov. Žiadal tiež vykonať dokazovanie
vyžiadaním informácií zo Sociálnej poisťovni o tom, kedy bolo k osobám vedeným v zozname nahlásené

skončeniepracovnéhopomerusožalovaným,akakémudňuakedybolktýmtoosobámnahlásenývznik
pracovného pomeru. Súd prvej inštancie žiadnym vyššie uvedeným návrhom žalovaného nevyhovel a
dokazovanie v tomto smere nevykonal, súd tak konal predčasne, keď skúmal otázku náhrady mzdy
žalobcu a jej výšku, z čoho následne odvodil finančný nárok, ktorý priznal žalobcovi.
2.4. Navrhuje zrušiť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, resp.

zmeniť napadnutý rozsudok a žalobu žalobcu zamietnuť. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov
konania.
3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že súd prvej inštancie sa opieral
o dostatočne zistené dôkazy a skutkové tvrdenia. Základom bolo posúdenie otázky, či v spoločnosti
žalovaného došlo k hromadnému prepúšťaniu. Z vykonaných dôkazov nepochybne vyplýva, že v danej

veci išlo o hromadné prepúšťanie, nakoľko dňa 30. 08. 2012 bol skončený pracovný pomer s 13
zamestnancami žalovaného a to formou výpovede z organizačných dôvodov. Napriek tomuto faktu
žalovaný neustále namieta, že o hromadné prepúšťanie nešlo. Proti tomuto tvrdeniu stojí
svedecká výpoveď svedkyni B. Z., ktorá potvrdila, že v spoločnosti došlo k hromadnému prepúšťaniu.
Avšak, čo sa týka zákonom ustanoveného postupu pri hromadnom prepúšťaní, je potrebné nepochybne

uviesť, z vykonaného dokazovania vyplýva, že zákonný postup zo strany zamestnávateľa dodržaný
nebol. Preto podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce vzniká zamestnancovi nárok na náhradu mzdy najmenej
v sume dvojnásobku jeho priemerného zárobku. Za skončenie pracovného pomeru sa považuje aj
dohoda o skončení pracovného pomeru. Uviedol, že žalovaný uzavrel dohody o skončení pracovného
pomeru so zamestnancami výslovne účelovo, keďže najprv s nimi rozviazal pracovný pomer výpoveďou

a až následne uzavrel s niekoľkými zamestnancami dohodu o skončení pracovného pomeru. Poukázal
tiež na ustanovenie § 28, § 29 Zákonníka práce s tým, že ani pri žalobcom tvrdenom postupe, že
išlo o prevod práv a povinností, nebol z jeho strany dodržaný postup stanovený zákonom. Ústna
dohoda o prevzatí zamestnancov je v danom spore irelevantná, nakoľko žalovaný nedodržal zákonom
stanovený postup. Žiada rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu

trov odvolacieho konania.
4.Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - zákon číslo 160/2015 Z.z.,
ďalej len „CSP“), rozhodujúc o odvolaní žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie, po preskúmaní
napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania žalovaného podľa § 363 a § 365
ods. 1 CSP, súc viazaný dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým

stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, po zopakovaní a doplnení dokazovania
na nariadenom odvolacom pojednávaní podľa § 385 ods. 1 CSP, za splnenia podmienok uvedených v
ustanovení § 219 ods. 3 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozsudok súdu
prvej inštancie je vo výroku vecne správny, preto podľa § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok potvrdil.
5.Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento

zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v

neprospech strany.
6.Predmetom konania v danej veci bola žaloba žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 978,34
eura dôvodiac, že žalovaný, ako jeho zamestnávateľ, ktorý mu dal výpoveď z organizačných dôvodov,
nedodržal postup pri hromadnom prepúšťaní, ktoré pochybenia potvrdil aj Inšpektorát práce. Zo stranyžalovaného došlo k viacerým pochybeniam a porušeniu ustanovení § 73 ods. 2, ods. 3, ods. 4 písm.
a/, písm. b/ Zákonníka práce. Preto podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce má nárok na náhradu mzdy
najmenej v sume dvojnásobku jeho priemerného zárobku podľa § 134 Zákonníka práce. Vypočítal,

že jeho priemerná mesačná mzda za obdobie júl až september 2012 bola 489,17 eura, dvojnásobok
predstavuje sumu 978,34 eura. Žalovaný dal žalobcovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce dňa 30. 08. 2012. Ku dňu 31. 08. 2012 žalovaný rozviazal pracovný pomer s 13 zamestnancami,
z toho štyria uzavreli dohodu o skončení pracovného pomeru. Žalovaný nedodržal postup stanovený
ustanovením § 73 Zákonníka práce, predovšetkým porušil ustanovenia ods. 2, ods. 3, ods. 4 písm.

a/, písm. b/ Zákonníka práce, z ktorého dôvodu žalobcovi vznikol nárok na náhradu mzdy vo výške
dvojnásobku priemernej mesačnej mzdy podľa § 73 ods. 8 Zákonníka práce.
6.1. Súd prvej inštancie žalobe žalobcu v časti o zaplatenie náhrady mzdy vo výške 836,10 eura vyhovel
a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Dospel k záveru, že u žalovaného došlo k hromadnému prepúšťaniu,
došlo k porušeniu ustanovení § 73 Zákonníka práce, z ktorého dôvodu priznal žalobcovi náhradu mzdy
vo výške dvojnásobku priemerného mesačného zárobku.

6.2. S rozsudkom súdu prvej inštancie sa nestotožnil žalovaný namietajúc, že k hromadnému
prepúšťaniu nedošlo, nakoľko štyria zamestnanci uzavreli dohodu o skončení pracovného pomeru a
všetci zamestnanci plynule prešli k inému zamestnávateľovi. Vytýkal súdu prvej inštancie, že jednak
nevykonal navrhované dokazovanie a jednak nesprávne právne vec posúdil.
7.Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne
8. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní žalovaného, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie, konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie žalovaného a dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny. Spornou skutočnosťou v danej veci zostalo
posúdenie, či u žalovaného došlo k hromadnému prepúšťaniu ku dňu 31. 08. 2012, alebo nie a či

žalovaný v prípade hromadného prepúšťania dodržal povinnosti uvedené v ustanovení § 73 Zákonníka
práce.
9. Podľa § 63 ods. 1 písmeno b/ Zákonníka práce v čase účinnom ku dňu 30. 08. 2012 (ďalej len
„Zákonník práce“), zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec
stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o

zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť
efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách,
Podľa § 73 ods. 1 písmeno a/ Zákonníka práce, o hromadné prepúšťanie ide, ak zamestnávateľ alebo
časť zamestnávateľa rozviaže pracovný pomer výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ a
b/ alebo ak sa pracovný pomer skončí iným spôsobom z dôvodu, ktorý nespočíva v osobe zamestnanca,

počas 30 dní najmenej s desiatimi zamestnancami u zamestnávateľa, ktorý zamestnáva viac ako 20 a
menej ako 100 zamestnancov.
Podľa § 73 ods. 2 Zákonníka práce , s cieľom dosiahnuť dohodu je zamestnávateľ povinný najneskôr
jeden mesiac pred začatím hromadného prepúšťania prerokovať so zástupcami zamestnancov, a ak u
zamestnávateľa nepôsobia zástupcovia zamestnancov priamo s dotknutými zamestnancami opatrenia

umožňujúce predísť hromadnému prepúšťaniu zamestnancov alebo ho obmedziť, predovšetkým
prerokovať možnosť ich umiestnenia vo vhodnom zamestnaní na iných svojich pracoviskách, a to aj po
predchádzajúcej príprave, a opatrenia na zmiernenie nepriaznivých dôsledkov hromadného prepúšťania
zamestnancov. Na ten účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť zástupcom zamestnancov všetky
potrebné informácie a písomne ho informovať najmä o

a/ dôvodoch hromadného prepúšťania,
b/ počte a štruktúre zamestnancov, s ktorými sa má pracovný pomer rozviazať,
c/ celkovom počte a štruktúre zamestnancov, ktorých zamestnáva,
d/ dobe, počas ktorej sa hromadné prepúšťanie bude uskutočňovať,
e/ kritériách na výber zamestnancov, s ktorými sa má pracovný pomer rozviazať.

Podľa ods. 3 tohto ustanovenia odpis písomnej informácie podľa odseku 2 zamestnávateľ doručí
súčasne aj úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. .
Podľa ods. 4 tohto ustanovenia, zamestnávateľ po prerokovaní hromadného prepúšťania so zástupcami
zamestnancov je povinný predložiť písomnú informáciu o výsledku prerokovania
a)Národnému úradu práce,

b)zástupcom zamestnancov.
Podľa ods. 6 tohto ustanovenia, pri hromadnom prepúšťaní zamestnávateľ môže dať zamestnancovi
výpoveďzdôvodovuvedenýchv§63ods.1písm.a)ab)alebonávrhnarozviazaniepracovnéhopomerudohodou z tých istých dôvodov najskôr po uplynutí jedného mesiaca odo dňa doručenia písomnej
informácie podľa odseku 4.
Podľa ods. 8 tohto ustanovenia, ak zamestnávateľ poruší povinnosti ustanovené v odsekoch 2 až 4 a

6, má zamestnanec, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer v rámci hromadného prepúšťania,
nárok na náhradu mzdy najmenej v sume dvojnásobku jeho priemerného zárobku podľa § 134.
10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, odvolania žalovaného,
konania, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia, dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je
dôvodné, súd prvej inštancie však pochybil vo výpočte priemerného zárobku. Z tohto dôvodu nariadil

odvolacie pojednávanie, na ktorom podľa § 385 zopakoval dokazovanie, a to oboznámením dodatku
k pracovnej zmluve č.l. 6, výpoveďou č.l. 7, oznámením úradu práce č.l. 21, pracovnou zmluvou 52a,
53, zoznamom zamestnancov, s ktorými bol skončený pracovný pomer č.l. 63 a oboznámil mzdový list
žalobcu za rok 2012 č.l. 139 spisu.
10.1. Na odvolacom pojednávaní právny zástupca žalovaného zotrval na svojich vyjadreniach tak pred
súdom prvej inštancie, ako aj na písomných vyjadreniach a zdôraznil, že u žalovaného nešlo o hromadné

prepúšťanie, ale o prechod práv a povinností pracovnoprávnych vzťahov. Žiadal napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť.
10.2. Taktiež právna zástupkyňa žalobcu a aj sám žalobca zotrvali na svojich vyjadreniach, žiadali
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať náhradu trov konania.
11. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní žalovaného, ktoré podal proti rozsudku súdu prvej inštancie vo

vyhovujúcej časti, zaoberajúc sa nielen samotným nárokom žalobcu,, t.j. skutočnosťou, či mu vznikol
nárok na náhradu peňažného plnenia voči zamestnávateľovi, teda či k hromadnému prepúšťaniu u
žalovaného došlo a či boli splnené všetky základné podmienky, ale zaoberal sa aj výškou priznanej
náhrady mzdy vo výške dvojnásobku priemernej mesačnej mzdy. V časti samotného nároku žalobcu
dospel k záveru, že tento je daný. Po preskúmaní celého spisového materiálu, jednotlivých dôkazov

bolo nepochybne preukázané, že u žalovaného k hromadnému prepúšťaniu došlo. Z tohto dôvodu
následne skúmal splnenie podmienok a povinností žalovaného, ktoré ako zamestnávateľ musel splniť
pri hromadnom prepúšťaní.
12. Definíciu hromadného prepúšťania vymedzuje ustanovenie § 73 ods. 1 Zákonníka práce. Zároveň
určuje postup zamestnávateľa v prípade, ak zamýšľa skončiť pracovný pomer výpoveďou s väčším

počtom zamestnancov počas 90 dní z dôvodov uvedených v ustanovení § 63 ods. 1 písm. a/,
písm. b/ Zákonníka práce, alebo ak sa pracovný pomer skončí z iného dôvodu, ktorý nespočíva v
osobe zamestnanca. V súvislosti s hromadným prepúšťaním ustanovenie ukladá zamestnávateľovi
jednak konzultačnú povinnosť, spočívajúcu v povinnosti prerokovať najneskôr jeden mesiac pred
začatím hromadného prepúšťania so zástupcami zamestnancov opatrenia umožňujúce predísť

hromadnému prepúšťaniu zamestnancov alebo ho obmedziť. Ďalej ukladá informačnú povinnosť, a to
písomne informovať zástupcov zamestnancov o dôvodoch hromadného prepúšťania, počte a štruktúre
zamestnancov, s ktorými sa má pracovný pomer skončiť, o celkovom počte a štruktúre zamestnancov,
ktorých zamestnáva, dobe, počas ktorej sa hromadné prepúšťanie bude uskutočňovať, kritériách na
výber zamestnancov, s ktorými sa má pracovný pomer skončiť. Zamestnávateľ je povinný doručiť odpis

písomnej informácie aj úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a informáciu o výsledku prerokovania
predložiť úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a zástupcom zamestnancov. Až po splnení týchto
povinností môže zamestnávateľ prikročiť k hromadnému prepúšťaniu tak, ako to vyplýva z ustanovenia
ods. 6 § 73 Zákonníka práce, a návrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou, resp. dohodou
z tých istých dôvodov môže dať najskôr po uplynutí jedného mesiaca odo dňa doručenia písomnej

informácie o prerokovaní hromadného prepúšťania so zástupcom zamestnancov.
13.1. Podľa § 73 ods. 1 Zákonníka práce môže ísť aj o skončenie pracovného pomeru iným spôsobom,
ako výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Zákonníka práce, a z dôvodu, ktorý nespočíva
v osobe zamestnanca. V tomto prípade môže ísť napr. o dohodu o skončení pracovného pomeru z
dôvodupodľa§63ods.1písm.a/,psím.b/Zákonníkapráce.Vtejtosúvislostiodvolacísúdpoukazujena

Smernicu Rady 98/59/ES o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa hromadného
prepúšťania, keď v oddiely I., článku 1, ods. 1 písm. b/ sa výslovne uvádza, že pre stanovenie počtu
prepustených zamestnancov možno považovať i ďalšie formy skončenia pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa. Otázkou prepúšťania a šírkou dôvodov sa zaoberal aj Súdny dvor v právnej veci
C-55/02 (Komisia Európskych spoločenstiev proti Portugalskej republike), kde Súdny dvor dospel k

záveru, že pojem „prepúšťanie“ má byť vykladaný ako „každé skončenie pracovného pomeru proti vôli
zamestnania, a teda bez jeho súhlasu“. V tomto prípade možno dohodu o skončení pracovného pomeru
vnímať ako alternatívu výpovede, kde je iniciatíva na strane zamestnávateľa a zamestnanec prejavuje
len vôľu nejsť cestou výpovede. Súdny dvor zároveň v tejto veci konštatoval, že: „žiadne skončeniepracovného pomeru nemôže byť vylúčené z pôsobnosti smernice len na základe skutočnosti, že vyplýva
z okolnosti nezávislých od vôle zamestnávateľa. Pod prepúšťaním v zmysle smernice treba rozumieť
každéskončeniepracovnéhopomeruprotivôlizamestnanca,ktorémôžuzapríčiniťajokolnostinezávislé

od vôle zamestnávateľa“.
13.2. V prípade, ak zamestnávateľ nedodrží postup a nesplní svoje informačné a konzultačné povinnosti,
majú zamestnanci, s ktorými sa končí pracovný pomer v rámci hromadného prepúšťania, nárok na
náhradu mzdy najmenej v sume dvojnásobku ich priemerných mesačných zárobkov (§ 73 ods. 8
Zákonníka práce). Súčasne zamestnávateľovi hrozí aj sankcia zo strany inšpektorátu práce.

14. Odvolací súd, posudzujúc predmet sporu z hľadiska vyššie uvedených záverov, dospel k záveru,
že žalovaný, ako zamestnávateľ, ku dňu 31. 08. 2012 skončil pracovný pomer s 13 zamestnancami.
Štatutárny zástupca žalovaného, ako aj jediný spoločník žalovaného, vo svojich výpovediach popierali
existenciu hromadného prepúšťania. Dôvodili tými, že v tom čase zamestnávali 70 až 80 zamestnancov
a je pravdou, že s 13 zamestnancami skončili pracovný pomer, z toho deviati dostali výpoveď podľa §
63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce a štyria neskôr skončili pracovný pomer dohodou z tohto dôvodu.

Skončenie pracovného pomeru s týmito zamestnancami nepovažovali za hromadné prepúšťanie,
nakoľko plynule, bez prerušenia zamestnania, títo zamestnanci boli zamestnaní inou spoločnosťou, a
to Priemyselným parkom a.s. N.. Zamestnancom boli teda nájdené nové pracovné miesta a došlo k
uzavretiu nového pracovného pomeru. Skutočnosť, že skončili pracovný pomer s viac ako desiatimi
zamestnancami, úradu práce, sociálnych vecí a rodiny neoznámili, so zástupcom zamestnancov

prerokovali toto prepúšťanie, avšak stále zastávali názor, že nejde o hromadné prepúšťanie, ale
o prechod zamestnancov do druhej firmy so všetkými záležitosťami. Hodnotiac jednotlivé dôkazy,
vykonané v rámci dokazovania, ako aj stanovisko žalovaného, odvolací súd jednoznačne dospel k
záveru, že v prípade skončenia pracovného pomeru s 13 zamestnancami u žalovaného, došlo k
hromadnémuprepúšťaniu.Zadanejsituácie,poukazujúcnaustanovenie§73ods.1písm. a/Zákonníka

práce, ako aj na judikatúru Súdneho dvora EU (C-55/02), je úplne bezpredmetné, že štyria zamestnanci
neskôr skončili pracovný pomer u žalovaného dohodou. Keďže z vykonaného dokazovania (z výpovede
samotného majiteľa spoločnosti zamestnávateľa), bolo jednoznačne preukázané, že zamestnávateľ v
čase výpovede zamestnával 70-80 zamestnancov, potom podľa citovaného ustanovenia (§ 73 ods.
1 písm. a/ Zákonníka práce) sa za hromadné prepúšťanie považuje skončenie pracovného pomeru

najmenej s desiatimi zamestnancami. Táto podmienka u žalovaného splnená bola.
141. Následne sa potom odvolací súd zaoberal skúmaním splnenia podmienok tak konzultačných, ako
aj informačných, uvedených v ustanovení § 73 ods. 2 (prerokovanie so zástupcami zamestnancov
najneskôr jeden mesiac pred začatím hromadného prepúšťania). Splnenie tejto podmienky
žalovaný nepreukázal, nepredložil záznam z prerokovania prepúšťania zamestnancov so zástupcom

zamestnancov. Skutočnosť, že malo dôjsť k údajnému prerokovaniu so zástupcom zamestnancov,
potvrdila iba svedkyňa B. vo výpovedi dňa 16. 05. 2016. Splnenie tejto podmienky však žalovaný
nepreukázal.
14.2. Splnenie ďalšej podmienky, uvedenej v ustanovení § 73 ods. 3 a ods. 4 Zákonníka práce, t.j.
doručenie opisu písomnej informácie o prerokovaní so zástupcami zamestnancov, ako aj predloženie

písomnejinformácieovýsledkuprerokovaniatakúradupráce,sociálnychvecíarodiny,akoajzástupcom
zamestnancov, žalovaný nepreukázal. Navyše sám štatutárny zástupca, ako aj jediný spoločník, vo
svojej výpovedi potvrdili, že žiadna informácia úradu práce zasielaná nebola, nakoľko podľa jeho názoru
nešlo o hromadné prepúšťanie. Až následne, keď zamestnanci uzavreli nové pracovné zmluvy, oznámil
skončenie pracovného pomeru úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Z hodnotenia dokazovania v tom

smere je nevyhnutné vyvodiť záver, že ani tieto informačné povinnosti zo strany žalovaného splnené
neboli.
14.3. Vzhľadom na nesplnenie tak konzultačnej (§ 73 ods. 2 Zákonníka práce), ako aj informačnej (§
73 ods. 3 a ods. 4 Zákonníka práce), nemohla byť splnená ani podmienka uvedená v ods. 6 tohto
ustanovenia,podľaktorejprihromadnomprepúšťanízamestnávateľmôžedaťzamestnancovivýpoveďz

organizačnýchdôvodovoalebonávrhnarozviazaniepracovnéhopomerudohodouztýchistýchdôvodov
najskôr po uplynutí jedného mesiaca odo dňa doručenia písomnej informácie podľa ods. 4, t.j. úradu
práce a zástupcom zamestnancov.
14.4. Na základe týchto skutočností a dôvodov, odvolací súd jednoznačne dospel k záveru, že žalovaný
svoje povinnosti, ktoré mu vyplývali pri hromadnom prepúšťaní, nesplnil.

15. V Zákonníku práce sa priamo vyvodzuje sankcia za nedodržanie povinností uvedených v ods. 2 až
ods. 6 § 73 Zákonníka práce, podľa ktorého má zamestnanec, s ktorým zamestnávateľ skončil pracovný
pomer v rámci hromadného prepúšťania, nárok na náhradu mzdy najmenej v sume dvojnásobku jeho
priemerného zárobku podľa § 134 Zákonníka práce (ods. 8 tohto ustanovenia). Za situácie, že odvolacísúd vyhodnotil, že u žalovaného, ako zamestnávateľa, došlo k hromadnému prepúšťaniu ku dňu 31.
08. 2012, žalovaný si nesplnil svoje zákonné povinnosti uvedené v ustanovení § 73 ods. 1 až ods. 6
Zákonníka práce, je nepochybné, že žalobcovi, ako zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončil

pracovný pomer v rámci hromadného prepúšťania (30. 08. 2012), vznikol nárok na náhradu mzdy vo
výške dvojnásobku priemerného mesačného zárobku.
15.1. Súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady mzdy, napriek tomu, že v odôvodnení rozsudku
správne citoval ustanovenia § 134 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce, za rozhodné obdobie zvolil mesiace
jún, júl, august 2012, čo nebolo správne. Výšku priemerného mesačného zárobku vypočítal na sumu

418 eur, dvojnásobok vo výške 836,10 eura. S týmto výpočtom, ani s rozhodným obdobím, sa odvolací
súd nestotožnil.
15.2. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní podanom žalovaným proti vyhovujúcej časti napadnutého
rozsudku, skúmal i správnosť výpočtu priemerného zárobku žalobcu. Za týmto účelom v rámci
odvolacieho konania zabezpečil mzdový list žalobcu od žalovaného za rok 2012, s ktorým strany
sporu oboznámil na odvolacom pojednávaní. Vzhľadom k tomu, že k výpovedi žalobcu došlo ku dňu

30. 08. 2012, rozhodným obdobím pre výpočet priemerného zárobku podľa § 134 ods. 2 Zákonníka
práce je obdobie druhého štvrťroka 2012, t.j. mesiace apríl, máj a jún 2012. Podľa mzdového listu
žalobca v mesiaci apríl dosiahol hrubú mzdu vo výške 411,67 eura, v mesiaci máj hrubú mzdu vo
výške 444,67 eura, v mesiaci jún hrubú mzdu vo výške 322,44 eura. Do hrubej mzdy sa nezapočítava
náhrada za dovolenku, naopak sa započítavajú odmeny za prácu nadčas (§ 135 Zákonníka práce).

Priemerný hodinový zárobok sa vypočíta ako podiel súčtu hrubej mzdy za obdobie apríl až jún 2012
(411,67+444,67+322,44= 1178,78) a počtu odpracovaných hodín za toto obdobie (485,50). Priemerný
hodinový zárobok za obdobie apríl až jún 2012 u žalobcu bol 2,4280 eura. Priemerný počet hodín za
rozhodné obdobie sa vypočíta ako podiel počtu dní v roku (365,25 dní) a 7 (dní v týždni) je 52,179
týždňov, ktoré po vydelení počtom mesiacov v roku (12) nám poskytne údaj o priemere týždňa v jednom

mesiaci (4,348). Ak tento priemer vynásobíme počtom hodín (40), dostaneme priemerný mesačný
počet hodín (174). Následne priemerný mesačný zárobok za rozhodné obdobie sa vypočíta ako súčin
priemerného hodinového zárobku (2,4280) a priemerného počtu odpracovaných hodín (174) a tento
predstavuje u žalobcu výšku 422,48 eura.
15.3. Ustanovenie § 73 ods. 8 Zákonníka práce ako sankciu za nedodržanie podmienok uvedených

v ustanovení § 73 ods. 1 až ods. 6 Zákonníka práce pri hromadnom prepúšťaní, stanovuje sankciu
zamestnávateľovi vo výške dvojnásobku priemerného mesačného zárobku zamestnanca, s ktorým bol v
rámci hromadného prepúšťania skončený pracovný pomer. Žalobca v danom prípade podmienku, že bol
s ním v rámci hromadného prepúšťania skončený pracovný pomer spĺňa. Keďže žalovaný podmienky
hromadného prepúšťania (konzultačnú a informačnú) nedodržal, vznikol žalobcovi nárok na náhradu

mzdy vo výške dvojnásobku priemerného mesačného zárobku.
15.4. Súd prvej inštancie priemerný mesačný zárobok žalobcu vypočítal za obdobie jún, júl, august 2012,
čo nebolo správne, nakoľko priemerný mesačný zárobok sa v tomto prípade mal určiť za obdobie apríl,
máj, jún 2012 vo výške 418 eur. Následne určil dvojnásobok sumou 836,10 eura. Tento výpočet správny
nie je a to jednak z dôvodu, že nezisťoval priemerný mesačný zárobok za správne rozhodné obdobie a

taktiežniejejasné,prečodvojnásobokpriemernejmzdyurčilsumou836,10eura,keďpriemernýzárobok
zistil v sume 418 eur. S týmto výpočtom sa odvolací súd nestotožnil. Za tejto situácie potom odvolací
súd, keďže určil priemerný mesačný zárobok v sume 422,48 eura, dvojnásobok tohto priemerného
mesačného zárobku je 844,96 eura. Súd prvej inštancie však priznal žalobcovi sumu 836,10 eura, vo
zvyškujehonárokzamietol.Žalobcavzamietajúcejčastiodvolanienepodal,odvolacísúd pretonemohol

priznať žalobcovi vyššiu sumu, ako mu ju priznal súd prvej inštancie. Z tohto dôvodu odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému sumu 836,10 eura, potvrdil
iba so spresnením, že ide o „brutto“ mzdu.
15.5. Odvolací súd sa v časti úroku z omeškania, jeho výšky a okamihu omeškania, súc viazaný dôvodmi
a rozsahom odvolania, s rozsudkom súdu prvej inštancie stotožnil. V tejto súvislosti iba poukazuje

na ustanovenie § 3 Nariadenia Vlády Slovenskej republiky číslo 87/1995 Z.z. v znení neskorších
predpisov, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „Nariadenie“),
v čase účinnom k prvému dňu omeškania. Podľa tohto ustanovenia výška úrokov z omeškania je o 8
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Výška úrokovej sadzby ECB k 01. 12. 2012 bola 0,75%,

zvýšenie o 8 percentuálnych bodov predstavuje výšku 8,75% ročne.
16. Odvolací súd podľa § 387 ods. 3 CSP k podstatným námietkam odvolateľa, žalobcu, uvedených v
podanom odvolaní uvádza:16.1. Základnou námietkou odvolateľa v podanom odvolaní bola námietka, že v danom prípade nešlo o
hromadné prepúšťanie, ale o prevzatie Priemyselným, parkom N., a.s. týchto zamestnancov. Úvahy a
dôkazy, na základe ktorých odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že v danom

prípade išlo o hromadné prepúšťanie, zdôvodnil vo vyššie uvedených odsekoch, na ktoré dôvody v tejto
súvislosti poukazuje. V tejto súvislosti odvolací súd iba dodáva, že v prípade prechodu práv a povinností
z pracovnoprávnych vzťahov podľa § 28 a § 29 Zákonníka práce, má ísť o prevod celej hospodárskej
jednotky a nie iba niekoľkých zamestnancov. Aj z toho dôvodu je námietka odvolateľa neopodstatnená.
16.2. Námietka odvolateľa, že nešlo o hromadné prepúšťanie, nakoľko štyria zamestnanci uzavreli

dohodu o skončení pracovného pomeru, je taktiež bezpredmetná a odvolací súd sa k tejto námietke
podrobne vyjadril vo vyššie uvedených dôvodoch. Ani skutočnosť, že žalovaný nezamýšľal prepustenie
13 zamestnancov ako hromadné prepúšťanie, tento jeho úkon v plnom rozsahu napĺňa znaky
hromadného prepúšťania podľa § 73 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce, keďže v čase prepustenia
zamestnával od 70-80 zamestnancov.
16.3. Žalovaný tiež vytýka súdu prvej inštancie, že nevykonal ním navrhované dôkazy. Súd prvej

inštancie v danej veci vykonával dokazovanie za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (zákon
číslo 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný do 30. 06. 2016, ďalej len „OSP“), v ktorom
ustanovenie § 120 ods. 1 OSP umožňovalo súdu rozhodnúť, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná.
Taktiežustanovenie§185ods.1CSPumožňujesúdurozhodnúť,ktoréznavrhovanýchdôkazovvykoná.
Ak teda v danej veci súd nevykonal všetky dôkazy navrhované žalovaným, ktoré pre rozhodnutie vo veci

nepovažoval za potrebné, konal tak v súlade s ustanovením § 120 ods. 1 OSP, resp. § 185 ods. 1 CSP.
Podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie v danej veci nebolo potrebné vykonať dokazovanie
dožiadaním informácií v Sociálnej poisťovni o tom, kedy bolo k osobám vedeným v zozname nahlásené
skončenie pracovného pomeru so žalovaným a ak akému dňu bol nahlásený vznik pracovného pomeru
so spoločnosťou Priemyselný park N., a.s. Skutočnosť, že žalobca a s ním ďalší prepustení zamestnanci

sa okamžite zamestnali u iného zamestnávateľa, nič nemení na skutočnosti, že žalovaný nedodržal
podmienky hromadného prepúšťania.
16.4. Žalovaný v podanom odvolaní namieta, že odôvodnenie rozsudku neobstojí, je argumentačne
neudržateľné, vnútorne protirečivé a v nesúlade s ustanoveniami právnych predpisov, základnými
zásadami formálno-právnej logiky, teda vo viacerých smeroch nepreskúmateľné.

16.4.1.K tejto námietke odvolací súd poukazuje na stálu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, v danom prípade konkrétne na rozhodnutie sp.zn. 3Cdo 118/2016, v ktorom
dovolací súd uviedol, že: „nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho
súdu (R 111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“), nezakladajúcu prípustnosť
dovolania. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré

rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali
na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II.
ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012
konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá
prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 OSP,

ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ OSP.“. Obdobne argumentoval ústavný súd v
uznesení zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 a tiež v uznesení z 26. augusta 2015 sp. zn. I. ÚS
364/2015. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra
2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ OSP. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie

rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP“. Toto stanovisko,
ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod R 2/2016.
16.4.2.Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby

sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety
a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu
neobsahujevôbecžiadneodôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdny
systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej,

že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).“
16.4.3. Uvedené stanovisko sa vzťahuje aj vady konania pred súdom prvej inštancie, na ktoré
odvolací súd musí prihliadať aj bez návrhu. Civilný sporový poriadok, upravuje odvolací dôvod, odňatie
možnosti konať pred súdom v ustanovení § 365 ods.1 písm. b/ CSP, a po jeho zistení umožňujeodvolaciemu súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP napadnuté rozhodnutie zrušiť. Odvolací súd po
preskúmaní napadnutého rozsudku v danej veci však nezistil žalovaným namietanú vadu konania,
pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahovalo náležitosti § 220 ods. 2 CSP, obsahovalo dôvody a

úvahy, na základe ktorých v danej veci rozhodol. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku uviedol
dôvody, pre ktoré zistil, že u žalovaného došlo k hromadnému prepúšťaniu, uviedol výpočet priemerného
mesačného zárobku žalobcu.
16.4.4. S poukazom na tieto dôvody preto námietka žalovaného o nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu
prvej inštancie, uvedená iba všeobecne, bez ďalšej konkretizácie, je neakceptovateľná a nedôvodná.

17. Za vyššie uvedenej situácie potom odvolací súd, keďže výrok napadnutého rozsudku považoval za
vecne správny, podľa § 387 ods. 1 CSP, potvrdil.

18. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 396 a § 255 ods.
1 CSP, úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému. O
výške trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 1 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov v senáte 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).