Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 29, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26Co/72/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216953
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312216953.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr.
Romana Greguša a JUDr. Pavla Lukáča v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej mene: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní

navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra č.k. 14C/366/2012-42 zo dňa 2. decembra 2013,
jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č.k. 14C/366/2012-42 zo dňa 2. decembra
2013 p o t v r d z u j e.
Odvolací súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal náhrady škody a
nemajetkovej ujmy, zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Uviedol, že navrhovateľ sa písomne podaným návrhom zo dňa 28.09.2012 domáhal, aby súd
medzitýmnymrozsudkom rozhodolozákladevecitak,žeodporcajezodpovednýzaškodu,ktorávznikla
navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice, pretože tento nerozhodol o
žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku
navrhovateľa voči povinnej X. V. a ďalej žiada, aby súd rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi z titulu majetkovej škody sumu 125,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 440,- eur.

Mal za to, že exekučný súd napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti,
nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, návrh na vykonanie exekúcie, ako aj
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spĺňali všetky materiálne a formálne náležitosti
predpokladané zákonom, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa
10.02.2009 vydaním poverenia súdnemu exekútorovi, s omeškaním viac ako 8 mesiacov.
V predmetnej veci vykonal súd prvého stupňa dokazovanie a to najmä oboznámením sa s listinnými

dôkazmi, a to uznesením Krajského súdu Nitra, odpoveďou navrhovateľa, spisom Okresného súdu
Levice sp. zn. 12Er 917/2008 a písomnými vyjadreniami navrhovateľa a odporcu a zistil nasledovný
skutkový a právny stav.
Navrhovateľsavdanejvecidomáhanáhradymajetkovejškodyanemajetkovejujmyztitulunesprávneho
úradného postupu exekučného súdu, ktorým bol Okresný súd Levice vo veci vymáhania pohľadávky
oprávneného, ktorým bol navrhovateľ, proti povinnej X. V., o zaplatenie 25 380,-- Sk (842,46 eura)

s príslušenstvom. V tejto exekučnej veci oprávnený dňa 04.09.2008 spísal pred súdnym exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým v Exekútorskom úrade v Bratislava zápisnicu, ktorá obsahuje návrh na
vykonanie exekúcie proti povinnej X. V., na základe exekučného titulu, ktorým bol Rozsudok Stálehorozhodcovského súdu sp.zn. SR 03352/08 zo dňa 09.05.2008, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
02.06.2008 a vykonateľnosť dňa 05.06.2008. Týmto rozhodcovským rozsudkom bola povinnej uložená
povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 25.380,--Sk (842,46 eura) istiny, úrok vo výške 0,25% denne

z dlžnej sumy 25.080,-- Sk (832,50 eura) od 15.01.2008 do zaplatenia a trovy konania 6.733,-- Sk
(223,50 eura). Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý dňa 24.10.2008 doručil Okresnému súdu Levice
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ku ktorej žiadosti pripojil zápisnicu obsahujúcu
návrh na vykonanie exekúcie zo dňa 04.09.2008, plnomocenstvo, rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu sp.zn. SR 03352/08 zo dňa 09.05.2008, výpis z obchodného registra oprávneného. Exekučný súd

dňa 10.02.2009 v predmetnej veci vydal poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Súdny
exekútor prevzal poverenie dňa 17.02.2009.
Uviedol, že navrhovateľ namietal, že exekučný súd sa dopustil nesprávneho postupu tým, že poverenie
súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie v danej veci vydal nie v zákonnej, 15 dňovej lehote, ale
po viac ako 8 mesiacoch, resp. po 256 dňoch. Súd prvého stupňa v tomto prípade skúmal, či exekučný
súd dodržal zákonnú 15-dňovú lehotu, z akého dôvodu táto dodržaná nebola a či je tu existencia

dôvodu na náhradu škody, a či vôbec nejaká škoda vznikla. Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku, účinného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia (t.j. do 31.05.2010), bolo v čase
podania žiadosti o udelenie poverenia možné vydať poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v
uvedenej časti novelizovaný tak, že exekučným titulom boli vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských

súdov. Podľa žalobcu rozhodcovský rozsudok je exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného
poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku novelou účinnou od 01.06.2011. Novelizácia predmetného ustanovenia by bola nadbytočná,
ak by išlo o exekučný titul podľa písmena i). Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný
titul považoval podľa písmena d) potvrdzuje aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa

ktorého k novele účinnej od 01.06.2010 o zániku 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe
rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu potreby preskúmavania písomností pre prípad neprípustnosti
exekúcie. Zákon číslo 144/2010 Z.z., ktorý novelizoval Exekučný poriadok, sa vzťahuje aj na konania
začaté pred účinnosťou tohto zákona (komentár k § 44 Exekučného poriadku). K vydávaniu poverení
na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2

písm. d) Exekučného poriadku. Pre výklad zákona je podstatný úmysel zákonodarcu - Národnej Rady
SR prezentovaný v dôvodovej správe k novele § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Podľa
zdôvodnenia žalobcu by súd musel vydávať poverenie na základe rozhodcovského rozsudku v lehote
15 dní s poukazom na § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku aj v súčasnosti, keď rozhodcovské
rozsudky sú uvedené v ustanovení § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, čo je nižšie uvádzanou

judikatúrou vyvrátené. V čase podania žiadostí na vydanie poverenia lehota na vydanie poverenia
v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala. Ustanovenie § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, platného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia (24. 10. 2008) upravovalo
povinnosť súdu vydať poverenie v lehote 15 dní, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Už toto

samotné znenie zákonného ustanovenia oprávňovalo exekučný súd ex offo skúmať exekučný titul nielen
z formálneho, ale aj z vecného hľadiska.
Uviedol, že je nesporné, že súd nevydal poverenie v 15-dňovej lehote tak, ako mu to ukladalo
ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale poverenie na vykonanie exekúcie vydal súdnemu
exekútorovi dňa 10.02.2009, t.j. po uplynutí takmer štyroch mesiacov. Za tejto situácie účastníkom

exekučného konania nemohol a ani nevznikol žiadny stav právnej neistoty, resp. že márnym plynutím
času boli reálne ohrozené legitímne očakávania poškodeného smerujúce k vymoženiu jeho pohľadávky
(žalobca ohrozenie, resp. riziko vymoženia pohľadávky nepreukázal). Nepravdivé a zavádzajúce sú
tvrdenia navrhovateľa v podanom návrhu, že súd vydal poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie
exekúcie po ôsmich mesiacoch, resp. bol v omeškaní 256 dní (žiadosť exekučnému súdu súdnym

exekútorom bola súdu doručená dňa 24.10.2008, poverenie bolo súdom vydané dňa 10.02.2009).
Ďalej mal za to, že v danej veci navrhovateľ súdu prvého stupňa nepredložil žiadne dôkazy o existencii
majetkovejškody125,-eur,keďsícezdôvodnilzakýchpoložiektátoškodapozostáva(70,-eurnasprávu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, 40,-
eur na udržiavanie a správu informačného systému, 15,- eur na administratívne spracovanie textov

urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde), avšak žiadny dôkaz v tomto smere súdu nepredložil.Kuplatnenejnemajetkovejujmysúdprvéhostupňapoznamenal,žetátobolauplatnenáneopodstatnene,
nakoľko súd prvého stupňa skonštatoval, že k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu
nedošlo, teda nedošlo porušeniu základného práva na súdnu ochranu, nedošlo k vnútorným zásahom

do spoločnosti, k ovplyvňovaniu podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušeniu práv žalobcu,
strate legitímnych očakávaní, k strate dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík
ohrozujúcichkonečnévymoženiepohľadávkytak,akotožalobcasámvpodanejžalobetvrdí,pričomtoto
svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal a vykonaným dokazovaním bolo zistené a preukázané,
že k týmto jeho tvrdeniam zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo.

Predmetný návrh súd prvého stupňa považoval za účelový a to aj s poukazom na ďalšie, hromadne
podané totožné návrhy, v ktorých navrhovateľ taktiež neuvádza správne údaje o počte dní omeškania,
nepreukazuje existenciu škody, príčinnú súvislosť a pod.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, súd prvého stupňa návrh navrhovateľa ako nedôvodný
zamietol.
O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal

voveciúspech, nepriznalnáhradutrovkonania,nakoľkosiichneuplatnilažiadnetrovymu aninevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnom stanovenej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedol,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na

základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho
vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej
skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil

svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má
dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný
ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z.
a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je

neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nevysvetlil, prečo zastáva
názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na

čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd

má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za

prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Odvolací súd prejednal odvolanie navrhovateľa v súlade s ust. § 212 ods. 1 a 214 ods. 2 OSP pričom vo
veci rozhodol postupom podľa § 156 ods. 3 OSP. Po oboznámení sa s obsahom odvolania, rozhodnutia
súdu prvého stupňa, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu
navrhovateľa nie je možné vyhovieť.
Predmetom tohto konania je suma 125,- eur, ktorej zaplatenie sa navrhovateľ domáha z dôvodu náhrady

škody a suma 440,- eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Ako právny základ
návrhu na začatie konania navrhovateľ uviedol škodu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod. sp.zn. exekučného spisu
EX 7844/2008. Nesprávny úradný postup mal vzniknúť v dôsledku toho, že exekučný súd rozhodol ožiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 10.02.2009 a to rozhodnutím o poverení,
t.j. až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty (viac ako 8 mesiacov).
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V prvom rade je potrebné poznamenať, že zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
upravuje zodpovednosť štátu za činnosť súdu, orgánu štátnej správy, orgánu územnej samosprávy v
prípadoch, keď na orgán územnej samosprávy je prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy, upravuje
aj zodpovednosť štátu za činnosť fyzických a právnických osôb v niektorých prípadoch pri výkone

štátnej správy a zodpovednosť orgánu územnej samosprávy pri výkone samosprávnych funkcií v
samostatnej pôsobnosti orgánu územnej samosprávy. Porušovanie zákonnosti pri výkone verejnej moci
jenežiaducimaspoločenskyneprijateľnýmjavom.Orgányverejnejmocivprávnomštátemusiamaťtaké
právne postavenie, ktoré bez pochybností umožňuje uplatnenie ich zodpovednosti za každé porušenie
zákona alebo za ich každý nesprávny úradný postup. Takúto možnosť zaručuje čl. 46 ods. 3 Ústavy SR,

ktorým sa priznávajú dve príbuzné, navzájom nezávislé práva a to právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, či už ide o orgán štátnej správy, územnej samosprávy,
súd alebo iný štátny orgán a právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
orgánu verejnej moci. Rovnako čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (zákon č. 23/1991 Zb.)
ustanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného

štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa odseku 4 listiny
podrobnosti ustanoví zákon.
Týmto zákonom je práve zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý rozlišuje medzi zodpovednosťou štátu a
zodpovednosťou územnej samosprávy, pričom zodpovednosť štátu sa vzťahuje tak na prípady, keď bola
škoda spôsobená orgánmi štátu pri výkone verejnej moci, ako aj na prípady, keď bola škoda spôsobená

orgánmi územnej samosprávy pri výkone verejnej moci, na ktoré bol prenesený výkon pôsobnosti štátnej
správy podľa osobitného predpisu.
Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia
byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Podmienkami vzniku tejto
zodpovednosti sú: a) výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, b) vznik škody alebo

nemajetkovej ujmy poškodenému, c) príčinná súvislosť medzi a) a b). Základnou podmienkou
zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva
verejnú moc. Druhým predpokladom zodpovednosti štátu za škodu je vznik škody alebo nemajetkovej
ujmy, ktorú musí preukázať poškodený. Medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou
škodou musí byť daná priama príčinná súvislosť. Zákon upravuje z hľadiska spôsobu, akým bola škoda

spôsobená, dva odlišné okruhy zodpovednosti za škodu. Prvý okruh predstavuje zodpovednosť za
škodu spôsobenú protiprávnym (nezákonným) rozhodnutím (§ 5 a § 6 zákona). Druhý okruh predstavuje
zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9 zákona). Zároveň je v rámci
zákona samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní (§ 7 zákona),
väzbe, treste alebo ochrannom opatrení (§ 8 zákona).

Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä
jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným
postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Aj
nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup je možné
považovať i iné nekonanie príslušného orgánu, teda nevykonávanie úradného postupu.

Zodpovednosťštátuzaškoduspôsobenúorgánmiverejnejmocimácharakterobjektívnejzodpovednosti
(bez ohľadu na zavinenie). Štát teda zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tými, ktorí
v jeho mene vykonávali verejnú moc bez ohľadu na to, či tieto osoby spôsobili škodu svojím zavinením
alebo bez tohto zavinenia. Z hľadiska posúdenia zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkoneverejnej moci je teda rozhodujúce, či boli splnené objektívne predpoklady tejto zodpovednosti (výkon
verejnej moci v súvislosti s činnosťami uvedenými v ustanovení § 3 ods. 1 zákona, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi konaním a škodou).

Pri koncipovaní objektívnej zodpovednosti ide zákon ešte ďalej, keď ustanovuje zákaz liberácie, t. j.
zbavenie sa zodpovednosti (§ 3 ods. 2 zákona). Ak sú splnené podmienky, nedáva zákon štátu (ani
územnej samospráve) sa zbaviť zodpovednosti. Tým vlastne nadobúda táto zodpovednosť charakter
absolútnej zodpovednosti.
Pravda, aj v tomto prípade musia byť podmienky zodpovednosti za škodu preukázané. Vyššie uvedené

podmienky zodpovednosti musí preukázať poškodený, ktorý v prípadnom súdnom konaní o náhradu
škody znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu.
V nadväznosti na výklad podávaný právnou teóriou a praxou sa za nesprávny úradný postup
považuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho
činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym
úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou je napr. aj nevydanie či oneskorené vydanie

rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami vydané rozhodnutie správne či v ustanovenej
lehote, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania.
Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným
postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že
úkony tzv. úradného postupu samy osebe nevedú k vydaniu rozhodnutia a ak je rozhodnutie vydané,

bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia.
Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladovprevznikškody.Idetedaoobjasneniepríčin,ktoréviedlikurčitémuvýsledkuaostarostlivé
zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide teda o vzťah

príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť
škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny postup orgánu štátu musí byť teda vždy so vznikom
škody vo vzťahu príčiny a následku.
V súlade s vyššie uvedenými právnymi závermi odvolací súd v dôsledku podaného odvolania taktiež
preskúmal, či v tomto prípade boli naplnené podmienky vzniku zodpovednostného právneho vzťahu

štátu vo vzťahu k navrhovateľovi, pričom zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci
a taktiež vec správne právne posúdil. Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Levice vedeného pod
sp.zn. 12Er/917/2008 vyplýva, že dňa 04.09.2008 bola pred súdnym exekútorom spísaná zápisnica
o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním doručeným
exekučnému súdu dňa 24.10.2008 požiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na

podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku č.k. SR 03352/08 zo dňa 09.05.2008. Následne
dňa 10.02.2009 exekučný súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Exekučné
konanie prebieha naďalej.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2010, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí

rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor

žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
V tomto smere odvolací súd konštatuje, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku upravuje 15-
dňovú lehotu, o plynutie ktorej sa opiera aj návrh navrhovateľa žiadajúc náhradu škody v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. Navrhovateľ vo svojom návrhu tvrdí, že súd aplikujúc toto ustanovenie nerozhodol v

zákonom stanovenej lehote.
Viazanosť rozsahom a dôvodmi odvolania vyplýva pre odvolací súd z § 212 ods. 1 a 2 OSP. Prieskumná
činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí
preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosťkonania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti
napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného
odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom

odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej
činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je
viazaný rozsahom podaného odvolania. Treba zdôrazniť, že ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy.
Navrhovateľ vo svojom odvolaní v prvom rade namietal odňatie účastníkovi možnosti konať pred súdom,

nesprávne právne posúdenie veci a neúplné zistenie skutkového stavu.
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie taký závadný procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a

nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade v oprávnení
každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť
súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v
medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu

ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom
ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom
je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu
základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).
V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom ústavy sa zaručuje

ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý proces, ktorého
základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS 71/97, III. ÚS
46/04). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd
nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na spravodlivý proces

nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi.
Z obsahu súdneho spisu však nevyplýva, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci v prípade
navrhovateľa nerešpektoval niektoré z týchto práv. Namietané pochybenia súdu prvého stupňa
vyjadrené v ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. a) a c) OSP nie sú v dôvodoch odvolania konkretizované
vo vzťahu k napádanému rozhodnutiu. Taktiež navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k

namietanémuodňatiumožnostikonaťpredsúdomvodvolanípresnenepopísalaodvolacísúdanižiaden
takýto dôvod nezistil.
K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. (ďalší dôvod odvolania) odvolací súd
uvádza, že súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom
kudňuzačatiatohtokonaniaapodanianávrhunavydaniepoverenia,tedaustanovenie§9ods.2zákona

č. 514/2003 Z. z. citoval a aplikoval v správnom znení, preto je aj táto námietka navrhovateľa nedôvodná.
Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii súdny spis sp. zn. 12Er/917/2008 z ktorého listín a
údajov vychádzal. To, že súd prvého stupňa konštatoval sa v počte dní, v ktorých bol súd prvého stupňa
v omeškaní s udelením poverenia nezhodol s údajmi uvedenými v návrhu navrhovateľa nezakladá vadu
konania a skutočnosť, že by súd prvého stupňa návrh zamietol z dôvodu nedôveryhodnosti údajov.

Základom rozhodnutia súdu prvého stupňa je nesplnenie zákonných podmienok zodpovednostného
právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a nie nedôveryhodnosť údajov.
Ďalej vo vzťahu k námietke oprávneného, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konanízákonnýmilehotami,odvolacísúdkonštatuje,žesúdprvéhostupňavtomtosmerenepolemizoval
nad dĺžkou konania. Vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným prieťahom konania odvolací súd uvádza, že

otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov je kompetentný Ústavný súd SR. Odvolací súd konštatuje, že judikatúra Ústavného súdu SR
sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo zaručené v čl. 48
ods. 2 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu podľa troch základných

kritérií, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu. V súlade
sjudikatúrouESĽPsaprihliadaajnapremetsporu(povahuveci)vposudzovanomkonaníajehovýznam
pre účastníka. Len samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za
porušenie základného práva účastníka konania, nakoľko je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu.Súd prvého stupňa v súvislosti s nárokom navrhovateľa na náhradu škody v dôsledku nesprávneho
úradného postupu iba preskúmal, či naozaj došlo k porušeniu zákonom stanovenej lehoty alebo nie,
t.j. neposudzoval ani prieťahy v konaní ani vhodnosť dĺžky konania. Posudzoval splnenie podmienok

nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., čo bola podstata návrhu navrhovateľa.
Odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľom tvrdenému prejavu nesústredenosti činnosti súdu, keď podľa
jeho názoru súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia (rozpor
exekučného titulu so zákonom), odvolací súd konštatuje, že ani táto námietka nekorešponduje s
odôvodnením rozhodnutia.

Vo vzťahu k hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu odvolací súd konštatuje, že hmotnoprávnym
dôvodom zamietnutia návrhu na začatie konania je nepreukázanie podmienok na uplatnenie náhrady
škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., ktorými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil
nedodržaním zákonom stanovenej lehoty 15 dní na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V
tomto smere je potrebné uviesť, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do

31.05.2010 (v znení účinnom v čase začatia exekučného konania) upravovalo lehotu 15 dní na udelenie
poverenia, táto však s účinnosťou od 01.06.2010 neplatí v prípade exekučných titulov podľa § 41 ods.
2 písm. c) a d). Exekučným titulom bol v tomto prípade rozhodcovský rozsudok podľa § 41 ods. 2 písm.
d) Exekučného poriadku. Až aplikačná prax v prípade rozhodcovských rozsudkov v spotrebiteľských
veciach si vyžiadala potrebu novelizácie predmetného ustanovenia a odstránenia lehoty 15 dní na

rozhodovanie o udelenia poverenia v týchto prípadoch. Exekučné konanie sa začalo za účinnosti ešte
pred predmetnou novelou, preto uvedené novelizované ustanovenie možno vziať do úvahy ako podporu
myšlienok o potrebe exekučného súdu posúdiť súlad tohto exekučného titulu so zákonom v zmysle §
44 ods. 2 Exekučného poriadku, čo lehota 15 dní vo väčšine prípadov neumožňovala.
Z rozhodovacej činnosti je známou skutočnosťou, že aplikácia práva Európskej únie v oblasti ochrany

spotrebiteľa (v dôsledku vstupu Slovenskej republiky do EÚ) zasiahla do dovtedajšej súdnej praxe
a významne ovplyvnila jej vývoj. Uvedenému sa nevyhlo ani exekučné konanie. V duchu existujúcej
judikatúry bolo a je povinnosťou exekučného súdu postupovať v exekučnom konaní v súlade s právnou
úpravou a zásadami na ochranu spotrebiteľa, opakovane judikovanými Európskym súdnym dvorom
(napr. vec C40/08, C-76/10). Vzhľadom na nerovné postavenie spotrebiteľa ako jednej zo zmluvných

strán (slabšia
vyjednávacia pozícia, úroveň informovanosti), čl. 6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje, že nekalé
podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Z judikatúry ESD vyplýva, že ide o kogentné ustanovenie,
ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť. Tento nerovný

stav možno odstrániť iba vonkajším pozitívnym zásahom vo vzťahu k účastníkom zmluvy. Ochrane
spotrebiteľa je preto potrebné venovať náležitú pozornosť aj v exekučnom konaní, s čím je spojené
adekvátne plynutie času. Vyššie uvedeným okolnostiam (venovanie náležitej pozornosti ochrane
spotrebiteľa) nasvedčuje skutočnosť, spomínaná už vyššie, že neskoršia právna úprava ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyňala rozhodcovské rozsudky zo zákonom stanovenej 15-dňovej

lehoty na vydanie poverenia od doručenia žiadosti súdneho exekútora. Rýchlosť nemôže byť na úkor
kvality. Ku skúmaniu zákonnosti exekúcie nemožno pristupovať formalisticky len za účelom dodržania
zákonnej lehoty. Je namieste starostlivo skúmať zákonnosť exekúcie. Uvedené okolnosti sú objektívne
spôsobilé vyvolať predĺženie zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia.
Odvolací súd v tomto smere musí v zhode s tvrdením navrhovateľa skonštatovať, že exekučný súd

rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie tak, že rozhodol
o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, avšak až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty 15 dní
(žiadosť podaná dňa 24.10.2008 a exekučný súd udelil poverenie dňa 10.02.2009). Nie je možné aj
napriek tomu konštatovať bezdôvodné nedodržanie lehoty a nečinnosť exekučného súdu. Na exekučné
konanie sa totiž vťahoval Exekučný poriadok v znení účinnom v čase začatia exekučného konania

dňa 04.09.2008, t.j. Exekučný poriadok v znení účinnom pred novelou, ktorá lehotu 15 dní v prípade
rozhodcovských rozsudkov odstránila. V prebiehajúcich exekučných konaniach sa a priori totiž uplatnia
doterajšie právne predpisy. Všeobecne sa týmto vychádza z prísneho dodržania ústavných princípov
zákazu retroaktivity. Až v priebehu exekučného konania došlo novelou k zmene právnej úpravy
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá lehotu 15 dní v prípade rozhodcovských rozsudkov

odstránila. Ak by sme aj konštatovali omeškanie sa exekučného súdu ohľadom udelenia poverenia na
vykonanieexekúciesohľadomnaznenieustanovenia§44ods.2Exekučnéhoporiadkuvzneníúčinnom
v čase začatia exekučného konania, vo vzťahu k ďalším zákonným podmienkam pre úspešnosť návrhu
sa odvolací súd stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa. Navrhovateľ totiž od tohto postupu súduuplatnil nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy vyčíslenú v podanom návrhu, ktorá mu mala
vzniknúť v dôsledku nákladov, ktoré musel vynaložiť v období do rozhodnutia exekučného súdu (správa
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca, udržiavanie a správa informačného

systému a administratívne práce spojené s urgenciami adresovanými exekučnému súdu). Nemajetkovú
ujmu v peniazoch si uplatnil nakoľko pre neho nie je samotné konštatovanie porušenia práva na
rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote v
spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci
v primeranom čase dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Podľa názoru navrhovateľa neskorým ukončením procedúry exekučným súdom došlo k
zániku povinného, k zmareniu účelu pre stratu kontaktu s povinným a taktiež aj k insolvencii povinného.
Poukázal pritom na právo garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR majúc za to, že potreba náhrady
nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie
adekvátnej nápravy za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Sumu nemajetkovej ujmy
navrhovateľ vyčíslil ako alikvotný pomer 55,- eur za každý mesiac omeškania exekučného súdu na

základe aplikácie doktríny Ústavného súdu 660,- eur za rok: 12 mesiacov v roku = 55,- eur, t.j. 440,-
eur za 8 celých mesiacov.

Nie je možné súhlasiť s tvrdením navrhovateľa ohľadom vzniku škody a nemajetkovej ujmy vyčíslenej v
podanomnávrhu,nakoľkonavrhovateľdôvodyvznikuškodyanemajetkovejujmyajejpríčinnejsúvislosti

s nesprávnym úradným postupom súdu nijako nepreukázal. Navrhovateľ nepredložil súdu relevantné
dôkazy preukazujúce a dokumentujúce skutočnú reálnu výšku jeho škody. V tomto prípade je potrebné
preukázať príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom reálnej konkrétnej škody,
ktorá mala navrhovateľovi skutočne vzniknúť. Navrhovateľ musí totiž preukázať konkrétnu sumu, ktorú si
uplatňuje ako škodu a nie minimálnu výšku škody, ktorá by mu mohla vzniknúť a taktiež musí preukázať,

že škoda, ktorá mu vznikla je v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu. V tomto
prípade nie je preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom vznikom škody
(v akejkoľvek výške), t.j. nie je splnená ďalšia z podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v
zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Navrhovateľ ním vyčíslené sumy ničím nepodložil a odvolaciemu súdu z
obsahu súdneho spisu sp. zn. 12Er/917/2008 nie sú známe ani skutočnosti, že by v dôsledku omeškania

exekučného súdu došlo k zániku povinného, k zmareniu účelu pre stratu kontaktu s povinným a taktiež
nie je preukázané že by došlo k insolvencii povinného. Navrhovateľ uviedol aj nepravdivé údaje týkajúce
sa doby omeškania (viac ako 8 mesiacov). Taktiež navrhovateľ nepreukázal ani dôvody pre priznanie
nemajetkovej ujmy, keďže ani jeden dôvod, ktorý uvádza v návrhu ničím nepodložil a ničím nepreukázal.
Nestačí samotné tvrdenie navrhovateľa o tom aké náklady mu vznikli, ktoré iba vyčíslil bez predloženia

relevantného dôkazu o tom. Aj vo vzťahu k nemajetkovej ujme sa jedná iba o hypotetické konštatovanie
bez preukázania priameho zásahu do sféry navrhovateľa.
Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že exekučné konanie naďalej prebieha. Z judikatúry súdov
SR, Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného súdu je totiž nepochybné, že navrhovateľ ako
obchodná spoločnosť podáva vo veľkých množstvách návrhy na vykonanie exekúcií, na podklade

neplatných rozhodcovských doložiek, čím nie je daná ani právomoc rozhodcovského súdu na vydanie
rozhodcovského rozsudku a v mnohých prípadoch sú žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie právoplatne zamietnuté alebo exekúcie následne z uvedeného dôvodu
zastavené.
Vzhľadom na uvedené navrhovateľ nesplnil podmienky zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle

zákona č. 514/2003 Z.z. V danom prípade bolo na navrhovateľovi preukázať skutočnosti uvedené v
návrhu a to, že exekučný súd svojím nesprávny úradným postupom spôsobil také konanie, ktoré by bolo
v príčinnej súvislosti so škodou vyčíslenou v návrhu. Rovnako tam mal postupovať a preukázať dôvody
pre priznanie nemajetkovej ujmy.
Na základe zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vo výroku vecne

správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko odporcovi v súvislosti s odvolacím
konaním žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.