Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, April 30, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/100/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213227703
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4213227703.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a členiek
senátuJUDr.SoneZmekovejaJUDr.ErikyMadarászovejvprávnejvecižalobcu:IntrumJustitiaSlovakia
s.r.o, IČO 35 831 154, so sídlom Bratislava, ul. Karadžičova 8, zastúpený advokátom: JUDr. Ján
Šoltés, so sídlom Bratislava, ul. Karadžičova 8, proti žalovaným: 1/ H. M., nar. 7. 8. XXXX a 2/ T.
M., nar.XX.XX.XXXX, obaja bytom F. -X. R. ,ul. Y. XXX/X, obaja zastúpení advokátom: JUDr. Bohdan

Jakubis, so sídlom Bratislava, ul. Dobrovičova 13, o zaplatenie 12 359,08 eura s príslušenstvom, o
odvolaní žalobcu a žalovaných proti rozsudku Okresného súdu v Komárne č.k. 6C/140/2014-189 zo dňa
30. septembra 2016 , takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovaným spoločne a nerozdielne žalobcovi
zaplatiť sumu 7.700,52 eura s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 7.700,52 Euro
za čas od 10.3.2013 do zaplatenia, všetko do 15 dní po právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu
zamietol . O trovách rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Svoje
rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1 až 4 Obč. zákonníka v znení účinnom od 1.5.2014,
§ 1 ods. 1, ods. 2 písm. i) a ods. 3 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení

účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere ,( 4.3.2010) , § 517 ods. 2 OZ a § 3 ods. 1 nar. vlády č.
89/1995 Z.z. ako aj zisteným skutkovým stavom . Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že
právny predchodca žalobcu - Slovenská sporiteľňa a.s. dňa 4.3.2010 so žalovanými uzatvoril úverovú
zmluvu na základe ktorej žalovaným poskytol úver vo výške 9.300 eur , ktorý sa zaviazali veriteľovi
vrátiť v dohodnutých mesačných splátkach vo výške 114,11 eur mesačne splatných k poslednému dňu
kalendárneho mesiaca a od 20.4.2010 vo výške 156 eur splatných k 20. dňu kalendárneho mesiaca

( celkovo 119 splátok).Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na deň 20.02.2020. Žalovaní však
svoju povinnosť riadne a včas zaplatiť dohodnuté splátky nedodržali, preto pôvodný veriteľ listom zo
dňa 27.2.2013 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru s tým, že na dobrovoľné splnenie im poskytol lehotu
10 dní od doručenia listu. List bol žalovaným doručený dňa 27.2.2013, napriek tomu žalovaní dlh
nezaplatili do určenej lehoty 9.3.2013. Pôvodný veriteľ listom zo dňa 27.2.2013 oznámil žalovaným
postúpenie spornej pohľadávky žalobcovi. Predmetnú pohľadávku nadobudol žalobca na základe

zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 28.3.2013, ktorý sa žalobou podanou na súde 09.12.2013
domáha zaplatenia mu sumy 12 359,08 euro s príslušenstvom a trov konania.
1.2 Súd posúdil tento právny vzťah ako spor zo spotrebiteľskej zmluvy uzatvorenej medzi žalovanými
a právnym predchodcom žalobcu dňa 4. 3. 2010 z ktorej žalobca vyvodzuje v tomto konaní uplatnené
právo . Na právny vzťah vzniknutý touto zmluvou preto aplikoval právne normy spotrebiteľského práva,
a to zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase vzniku právneho vzťahu

(ďalej len Zákon o spotrebiteľských úveroch) ako lex specialis a všeobecnú úpravu obsiahnutú v ust. §
52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Súd v konaní predovšetkým zisťoval,či predmetná zmluva má všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ustanovení zákona
č. 258/2001 Z.z. v znení neskorších zmien a zistil, že zmluva z ktorej žalobca vyvodzuje svoj uplatnený
nárok , neobsahuje náležitosť podľa §-u 4 ods.2 písm. i) (výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov

a iných poplatkov ) . Podľa tohto zákonného ustanovenia v zmluve malo byť uvedené, aká časť splátky
zaplatenejspotrebiteľombudezapočítanánaúverovúistinu,akáčasťnaúroky,prípadnenainépoplatky.
Tento údaj je dôležitý pre spotrebiteľa preto, aby vedel sledovať výšku úverovej istiny a tak kontrolovať
aj vyčíslenie dlhu veriteľom. Absencia tohto údaja v spotrebiteľskej zmluve má za následok podľa §-u 4
ods.3 citovaného zákona , že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

Preto žalovaní sú povinní žalobcovi vrátiť poskytnutý úver bez úrokov a bez poplatkov. Medzi stranami
sporu nebolo sporné, že veriteľ žalovaným poskytol úver vo výške 9300 eur a že do vyhlásenia tohto
rozsudku veriteľovi zaplatili celkom sumu 1599,48 eura , preto sú žalovaní povinní na istine zaplatiť
žalobcovi ešte rozdiel( 9.300- 1599,48) a to sumu 7.700,52 eura. Zároveň im súd uložil zaplatiť s istinou
aj úroky z omeškania podľa §-u 517 ods.2 OZ a ust. §-u 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z. pretože
dňa 10.3.2013 žalovaní už boli v omeškaní s prisúdeným plnením , vzhľadom na to, že pôvodný veriteľ

na dobrovoľné zaplatenie dlhu žalovaným určil lehotu do 9.3.2013 . Súd vzhľadom na tieto skutočnosti
žalobu považoval za dôvodnú len do sumy 7.700,52 eura s úrokmi s omeškania a vo zvyšku žalobu ako
nedôvodnú zamietol, pretože pri bezúročnom a bezpoplatkovom úvere veriteľovi právo na iné plnenie
nevzniklo.
1.3 Námietku žalovaných o absencii aktívnej legitimácie žalobcu súd považuje za nedôvodnú, pretože

nimi prezentovaný názor odvolacích súdov ( vyjadrený v predložených rozhodnutiach odvolacích súdov )
v súčasnosti je už prekonaný, lebo následne už boli vydané také rozhodnutia rôznych súdov SR , v
ktorých vyslovili názor, podľa ktorého omeškanie dlžníka trvajúca minimálne rok, zakladá právo veriteľa
postúpiť pohľadávku aj bez uskutočnenia výzvy dlžníka na zaplatenie dlhu.
1.4 Žalovanými vznesenú námietku premlčania súd považoval za nedôvodnú, pretože žalovaní sa

dostali prvý krát do omeškania so splátkou, ktorá bola splatná 20.3.2011 ( keď poslednú splátku vykonali
dňa 11.2.2011) . Veriteľ mohol zosplatniť celý úver 21.3.2011 . Ak by vykonal zosplatnenie úveru dňa
21.3.2011 aj v tom prípade by mu trojročná premlčacia doba uplynula až dňa 21.3.2014 , pričom žaloba
na súd bola podaná dňa 9.12.2013.
1.5 O trovách konania súd rozhodol podľa ust. §-u 255 ods.2 CSP a pri čiastočnom úspechu oboch strán

sporu vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca i žalovaní. Žalobca odvolaním
napadol zamietajúci výrok a výrok o trovách konania a žalovaní napadli odvolaním vyhovujúci výrok
a výrok o trovách konania .

3. Žalobca žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku zmeniť tak, že súd
žalovaných zaviaže zaplatiť mu spoločne a nerozdielne istinu 4.508,56 eura s úrokom z omeškania vo
výške 8,75% p.a. zo sumy 2.144,91 eura od 21.5.2014 do zaplatenia a prizná mu nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu. Odvolanie odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ust. § 365 ods. 1 písm.h) CSP ) ak predmetný úver
poskytnutý žalovaným považoval za bezúročný a bez poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm.i), ods. 3 zák.
o spotrebiteľských úveroch. Poukázal na to, že Súdny dvor Európskej únie v prejudiciálnom konaní
C-42/2015 zo dňa 9.11.2016 riešil danú problematiku a rozhodol, že ust. § 4 ods. 2 písm. i/ zák. o
spotrebiteľských úveroch je v rozpore so Smernicou 2008/48 /ES , ktorá má prednosť pred zákonom.

Podľa čl. 10 ods. 2 písm. i) v spojitosti s písm. h) Smernice zmluva o úvere pri ktorej dochádza k
splácaniu istiny úveru v rámci jednotlivých splátok, nemusí v čase uzavretia obsahovať presné určenie,
aká časť každej splátky sa použije na splátku istiny a aká na bežné úroky a poplatky. Zmluva musí
uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa. Iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný
bezplatne a kedykoľvek počas trvania zmluvy predložiť výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Sankcia

spočívajúca v strate nároku veriteľa na úroky a poplatky je primeraná v prípade, že zmluva o úvere
neobsahuje náležitosti ako je percentuálna miera nákladov , počet a frekvencia splátok, a iné , tak ako to
upravuje § 10 ods. 2 Smernice , teda tie náležitosti zmluvy o úvere, ktorých neuvedenie môže spochybniť
možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Súdny dvor EU tak vylúčil oprávnenosť sankcie
straty na úroky a poplatky v prípade, že úverová zmluva neobsahuje rozdelenie úverovej splátky na časť

istiny, časť úrokov a časť poplatkov, podľa vnútroštátneho práva, keďže nejde o obligatórnu náležitosť
úverovej zmluvy v zmysle Smernice.
4. Žalovaní odvolaním napadli vyhovujúcu časť rozsudku súdu prvej inštancie, ktorou im bola uložená
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.700,52 eur s príslušenstvom a žiadali tento výrok zmeniť a žalobuzamietnuť a priznať im nárok na náhradu trov celého konania. Namietali, že súd prvej inštancie
nesprávne vyhodnotil postavenie žalobcu ako aktívne vecne legitimovaného z dôvodu nedodržanie
podmienok postúpenia pohľadávky, keďže žalobca nepreukázal splnenie podmienok postúpenia

pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Potom vec nesprávne posúdil, keď
čiastočne vyhovel žalobe napriek absencii aktívnej legitimácie na strane žalobcu. Poukázali na to, že
súd v dôvodoch rozsudku okrem všeobecného konštatovania v jednej vete , že “ námietku žalovaných
o absencii aktívnej legitimácie žalobcu súd považuje za nedôvodnú, pretože nimi prezentovaný názor
odvolacích súdov v súčasnosti je už prekonaný“ , bez uvedenia konkrétnych rozsudkov, ktorými mala

byť prekonaná súčasná judikatúra , sa priamo s týmito námietkami nijako nevysporiadal. Poukázali na
rozsudok KS v Žiline sp.zn. 9Co/147/2016 zo dňa 21.04.2016, ktorý sa danou problematikou zaoberá a
z ktorého vyplýva záver, že banka musí najskôr klienta vyzvať na úhradu peňažného záväzku, s ktorým
je v omeškaní, ak po tejto výzve dlhšie ako 90 kalendárnych dní klient neuhradí peňažný záväzok,
môže banka postúpiť pohľadávku aj na tretiu osobu, ktorá nie je bankou. V prípade, ak by aj po uplynutí
90 dní klient svoj peňažný záväzok, s ktorým je v omeškám uhradil, takto banka postupovať nemôže

(t.j. postúpiť), ak však po uplynutí 90 dní klient svoj omeškaný peňažný záväzok uhradí, ale ide o
peňažný záväzok, s ktorým je v omeškaní dlhšie ako jeden rok, môže banka aj napriek tejto úhrade
pohľadávku postúpiť. Žalovaní namietali, že im banka nedoručila písomnú výzvu na úhradu a žalobca
túto skutočnosť nepreukázal, preto nemohla banka postúpiť na žalobcu pohľadávku, ktorá nie je splatná.
Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť však iba

pohľadávka alebo jej časť,ktoré sú už splatnými a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy
potom,čobolklientbankynepretržitedlhšieako90kalendárnychdnívomeškaní.Uvedenépredpoklady
sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené v čase
postúpenia pohľadávky. Záverom namietali porušenie spotrebiteľského práva , pretože žalobca resp.
jeho právny predchodca úver zospoplatnili v rozpore s ust. § 53 ods. 9 OZ a takýto postup odporuje

zákonuapretojeneplatný(§39OZ).Žalobavčastizospoplatnenýchsplátokbybolapodanápredčasne.
Záverom poukázali na rozpor bodu 7.6.1 Všeobecných obchodných podmienok a § 53 ods. 9 OZ.

5. Žalobca sa k odvolaniu žalovaných písomne nevyjadril.

6. Žalovaní v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhli aby odvolací súd rozsudok v
zamietajúcom výroku zrušil a vrátil na ďalšie konanie ( § 389 CSP) alebo zmenil a žalobu zamietol
( správne potvrdil) . Poukázali na to, že dôvodom zamietnutia celej žaloby je nepreukázanie aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu v tomto konaní s poukazom na ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách a
tento právny záver potvrdzujú aj rozhodnutia odvolacích súdov SR ( rozhodnutia KS Trnava sp.zn.

23Co/574/2015, 24Co/947/2015, KS Žilina sp.zn. 9Co/147/2016, 5Co/36/2016, 10Co/168/2016, KS v
Prešove sp.zn. 6Co/119/2013, 4Co/145/2014, 19Co/177/2014, KS Trenčín sp. zn. 5Co/460/2015 , KS
bratislava sp.zn. 6Co/203/2015, KS Banská Bystrica sp. zn. 16Co/760/2015).

7. . Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej

len "CSP") po zistení, že odvolania boli podané oprávnenými osobami v zákonom stanovenej lehote,
preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) ako aj
skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie ( § 383 CSP) a po prejednaní veci bez nariadenia
odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389
ods. 1 písm. b/ a c/ CSP v spojení s § 391 ods. 1 CPS zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.

8. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou podanou na súd dňa 09.12.2013 domáhal zaplatenia
sumy 12.359,08 eura s úrokmi z omeškania špecifikovanými v žalobe a náhrady trov konania. V žalobe
uviedol, že pohľadávku nadobudol zmluvou o postúpení pohľadávky uzatvorenej dňa 28.03.2013 so

Slovenskou sporiteľňou, a.s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, (ďalej aj „banka“) ako postupcom,
pričom tento pôvodný veriteľ so žalovanými uzatvoril dňa 04.03.2010 zmluvu o úvere s výškou úveru
9.300 eur, s dohodnutou dobou splatnosti 20.02.2020 . Žalobcovia v rozpore s úverovou zmluvou a
Všeobecnými obchodnými podmienkami úverovej zmluvy ( čl.7.6 bod 7.6.1 písm. a/ ) nesplácali úver
v dohodnutých splátkach riadne a včas , preto právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa a.s.

dňa 27.02.2013 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru v súlade s čl.7.6 bod 7.6.1 písm. a/ VOP , čím sa
stala splatná celá pohľadávka vo výške 12.899, 43 eura pozostávajúca z istiny nesplatenej časti úveru
v sume 10.145,43 eura, nesplatených úrokov a poplatkov v sume 2754 eura. Pohľadávka mu mala byť
postúpená v celkovej výške 12.899,43 eura. Žalobca tvrdil, že jeho právny predchodca písomne oznámilžalovaným vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru a zároveň ich vyzval na okamžitú úhradu dlžnej
sumy 12.899,43 eura spolu s príslušenstvom v lehote 10 dní od prevzatia oznámenia, ktoré malo byť
žalovaným doručené 27.02.2013. Žalobca písomným podaním doručeným súdu dňa 5.9.2014 ( v spise

na č.l.47) čiastočne zobral žalobu späť a to v časti zaplatenia istiny 150 eur s príslušenstvom, ktorú
sumu žalovaní uhradili v priebehu súdneho konania. Predmetom sporu zostala suma 12.209,08 eura s
príslušenstvom. O tomto čiastočnom späťvzatí žaloby súd prvej inštancie nerozhodol ani samostatným
uznesením do vyhlásenia rozsudku ani v napadnutom rozsudku, predmetom ktorého bola pôvodne
žalovaná suma 12.359,08 eura s príslušenstvom. Žalovaní sa v konaní bránili tým, že im právny

predchodca žalobcu ( Slovenská sporiteľňa) žiadnu písomnú výzvu nedoručil, preto nemohla banka
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru a následne platne postúpiť na žalobcu uplatnenú pohľadávku.

9.Odvolacísúdkonštatuje,ževprejednávanejvecisasúdprvejinštancie vodôvodnenísvojhorozsudku
nevysporiadal s tým, či žalobca uplatnenú pohľadávku nadobudol platným právnym úkonom postúpenia
v nadväznosti na ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, podľa ktorého: „Ak

je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke
alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,
ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka

zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo
pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to
neplatí,aksúčetvšetkýchomeškaníklientasosplnenímčolenčastitohoistéhopeňažnéhozáväzkuvoči
banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo
pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,

na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo
pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.“

10. V tomto prípade z výsledkov vykonaného dokazovania nie je zrejmé, či pôvodný veriteľ ešte pred

postúpením pohľadávky písomne vyzval žalovaných na splatenie zvyšnej časti úveru. S ohľadom na
ustanovenie bodu 7.6.1 písm. a) VOP bola banka oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, no
podľa doložených listín nie je preukázané, či ho postúpila v súlade s citovaným ustanovením § 92
ods. 8 zákona o bankách - pretože musí byť preukázaná existencia písomnej výzvy a zároveň aj
jej doručenie žalovaným, ktorí v tomto konaní spochybnili jej doručenie. Žalobca k žalobe doložil

oznámenie banky o mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 27.02.2013, ktoré bolo ten istý deň doručené
žalovaným, ako aj postúpenie pohľadávky na žalobcu zo dňa 5.4.2013 a v priebehu konania doložil
výzvu banky zo dňa 27.04.2011 adresovanú len žalovanej v 1. rade ( výzvu žalovanému v 2. rade
nedoložil) v ktorej jej oznamuje, že ako dlžník zo zmluvy o úvere je ku dňu 31.3.2011 v omeškaní so
splácanímpohľadávkyatovovýške516,57eura spríslušenstvomavyzvaljuna úhradudlžnejsumydo

10 dní od doručenia výzvy. Doručenie tejto výzvy ako aj výzvy žalovanému v 2. rade žalobca nedoložil.
Žalobca teda nepreukázal, že jeho právny predchodca aj reálne zaslal obom žalovaným ako dlžníkom
výzvu na úhradu dlžnej sumy. Nepreukázanie takejto skutočnosti má za následok nedokázanie aktívnej
legitimácie postupníka. Súd prvej inštancie otázku aktívnej legitimácie žalobcu odôvodnil len tým, že
„ názoržalovanýchnavýkladust.§92ods.8zákonaobankách jeužprekonaný rozhodnutiamirôznych

súdov SR, v ktorých bol vyslovený taký názor, že omeškanie dlžníka trvajúce minimálne rok zakladá
právo veriteľa postúpiť pohľadávku aj bez uskutočnenia výzvy dlžníka na zaplatenie dlhu“. Odvolací súd
takéto odôvodnenie rozhodnutia, bez konkretizácie o aké rozhodnutia oprel svoj právny názor, považuje
za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov , navyše ak súdna prax k tejto problematike už zaujala
iný právny názor tak ako to vyplýva z rozhodnutí odvolacích súdov citovaných v odvolaní žalovaných.

11. V prvoinštančnom konaní bolo potrebné vysporiadať sa s tým, či žalobca je aktívne legitimovaný,
teda či k postúpeniu pohľadávky nedošlo v rozpore s ustanovením 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.
o bankách, a či právny úkon postúpenia nie je absolútne neplatný pre rozpor so zákonom v zmysle §
39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je (absolútne) neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom
alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom, a či je žalobca z

tohto dôvodu vôbec vo veci aktívne legitimovaný.
12. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie preskúmavaný právny vzťah správne vyhodnotil ako
vzťah spotrebiteľský ale nedostatočne vyhodnotil otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, teda či
žalobca je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Preoznačenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana sporu subjektom práva a
strana na opačnej procesnej strane je subjektom povinností, ktoré sú predmetom sporu, sa v civilnom
procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že

ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho
hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak
vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaní), nie je nositeľom
hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo
192/2004).

13. S ohľadom na uvedené sa súd prvej inštancie v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou
všeobecných súdov mal zaoberať tým, či žalobca, na ktorom spočíva dôkazné bremeno, listinnými
dôkazmi (ktoré mu pri postúpení banka bola povinná odovzdať) dostatočne preukázal, že banka
pred postúpením pohľadávky vyzvala žalovaných na zaplatenie niektorej časti peňažného záväzku, v
dôsledku čoho by bol s platením dlhu v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a či

následne žalobcovi postúpila svoju pohľadávku zodpovedajúcu len tomuto peňažnému záväzku. Ak totiž
banka postúpila svoju pohľadávku žalobcovi bez splnenia zákonnej povinnosti písomnej výzvy a vo
výške nad rámec v tom čase dlžných súm, potom bolo potrebné súdom prvej inštancie zhodnotiť súlad
takéhoto právneho úkonu postúpenia pohľadávky so zákonom a urobiť záver o platnosti či neplatnosti
takéhoto právneho úkonu (§ 39, § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

14. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2018, sp.
zn. 7 Cdo 26/2017 ktorý rieši neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pri nesplnení podmienok podľa
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách . Z uvedeného rozsudku vyplýva, že „ rozborom ustanovenia § 92 ods. 8
bankového zákona, ktoré od schválenia pôvodného znenia zákona do času uzavretia zmluvy úverovej

veriteľky a žalobkyne o postúpení pohľadávok nedoznalo žiadnej zmeny (odhliadnuc od prečíslovania
k 1. januáru 2009 pôvodného odseku 7 na odsek 8, v tejto súv. por. čl. III bod 46 a čl. XI zákona č.
552/2008 Z. z.) treba dospieť k tomu, že celkom jednoznačne definuje podmienky, za akých možno,
resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke (ktorou sa v nasledovnom rozumie rovnako ako
v zákone i pobočka zahraničnej banky) buď inej banke alebo aj subjektu, ktorý nie je bankou. Prvá

veta ustanovenia definuje dve takéto podmienky (nad rámec písomnej formy zmluvy o postúpení a
nepotrebnosti súhlasu klienta s takýmto krokom, ktoré predpokladá už § 524 ods. 1 O. z.), z ktorých
prvou je písomná výzva banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky klientovi,
aby pohľadávku splnil a druhou nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so splnením čo
i len časti jeho peňažného záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá veta potom obsahuje

úpravu situácie, v ktorej (napriek splneniu podmienok postúpenia) banka uplatniť právo pohľadávku
postúpiť nebude môcť a to vtedy, ak klient ešte pred postúpením (tu rozumej v čase medzi splnením
oboch podmienok podľa prvej vety § 92 ods. 8 bankového zákona a samotným pristúpením k uzavretiu
postupovacej zmluvy) svoj omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva
splní; okrem nej ale tiež prípad, v ktorom práve zmienené obmedzenie banky existovať nebude - vtedy,

ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku zákonom
trval kvalifikovaný čas presahujúci jeden rok. Ostatná (tretia) veta ustanovenia je potom z pohľadu
správnosti uchopenia problému nižšími súdmi bez významu, nakoľko táto vymedzuje len povinnosť
odovzdania postupníkom postupcovi aj dokumentácie preukazujúcej tzv. život právneho vzťahu (resp.
pohľadávky) a úpravu týkajúcu sa samotného bankového tajomstva a jeho prelomenia (dovolateľkou

vzťahovanéhonaustanovenie akocelok). Ztakejtoúpravyvyplývazjavnáneudržateľnosťargumentácie
dovolateľky tým, že v prípade súčtu všetkých omeškaní úverového dlžníka trvajúceho viac než rok sa
nemusí trvať ani na výzve banky klientovi pred postúpením pohľadávky, keď časť úpravy o tom, že
skôr uvedené neplatí, sa vzťahuje výlučne na zachovanie práva banky uplatniť právo na postúpenie
pohľadávky napriek neskoršiemu plneniu klienta a nie aj na ustúpenie od podmienok, za ktorých k

postúpeniu možno pristúpiť (hocako tu môže byť predmetom diskusie tá otázka akcentovaná dovolaním,
podľa ktorej v takomto prípade nie je zrejmé, čo by v čase po oneskorenom splnení klientom jeho
záväzku vrátane príslušenstva malo byť ešte predmetom postúpenia pohľadávky). To obdobne platí aj
o nosnej časti samou dovolateľkou ponúknutej odpovede na otázku predostieranú dovolaním, teda že
§ 92 ods. 8 bankového zákona ako celok treba chápať len ako úpravu podmienok, za ktorých môže

dôjsť k prelomeniu bankového tajomstva, pretože takáto interpretácia opomína, že splnením podmienok
podľa prvej vety ustanovenia zákonodarca podmienil nielen postúpenie pohľadávok mimo tzv. bankový
sektor, ale tiež také postúpenie, pri ktorom pohľadávku patriacu pôvodne jednej banke prevezme iná
osoba s rovnakým statusom. Ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu so zákonom je vsfére súkromného práva jeho neplatnosť, podľa názoru dovolacieho súdu neexistuje prakticky žiadny
priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok konania v prejednávanej veci než tú, že
podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť

svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu
prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy
o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 O. z.).

15. Vo svetle vyššie uvedeného rozhodnutia je potrebné, aby sa súd prvej inštancie dôsledne zaoberal

otázkou aktívnej legitimácie žalobcu, pretože ak by neboli splnené podmienky postúpenia pohľadávky,
je to dôvod bez ďalšieho pre zamietnutie žaloby v celom rozsahu . Až v prípade, že by súd dospel k
záveru, že žalobca preukázal svoju aktívnu legitimáciu v tomto spore, sa súd bude zaoberať samotnou
pohľadávkou a to aj s prihliadnutím na späťvzatie časti žaloby žalobcom, o ktorom musí súd rozhodnúť.
16. K odvolaniu žalobcu, že súd nesprávne posúdil úver ako bezúročný a bez poplatkov, odvolací
súd uvádza, že považuje názor prvoinštančného súdu o tom, že zmluva o úvere neobsahovala presnú

výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov( § 4 ods. 2 písm.i / zák. č. 258/2001
Z.z.) a preto je bezúročná a bez poplatkov ( § 4 ods. 3 cit. zákona ) za nesprávny. V tejto súvislosti
odvolací súd upriamuje pozornosť prvoinštančného súdu na rozhodnutie NS SR zo dňa 22.02.2018 sp.
zn.3Cdo/146/2017a zodňa17.04.2018sp.zn.3Cdo/56/2018,ktorésazaoberajúdanouproblematikou.

17. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm b/,
c / CSP zrušil v celom rozsahu a vec podľa § 391 ods. 2 CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, v ktorom sa bude opätovne zaoberať nárokom žalobcu v zmysle vyššie
uvedených záverov, vykoná dokazovanie vo veci samej a opätovne rozhodne a toto svoje rozhodnutie
riadne odôvodní. Právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie viazaný (§ 391 ods. 2

CSP). V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov, vrátane odvolacieho konania
v zmysle § 396 ods. 3 CSP.

18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).