Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, July 25, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoPr/3/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2513201863
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2513201863.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátu:Mgr.RenátaGavalcováasudkýň:JUDr.

Eva Barcajová a JUDr. Katarína Slováčeková, v právnej veci žalobcu: E. L., nar. XX.X.XXXX, bytom O.
XX, J., zastúpený advokátom: Anton Borovský, AK so sídlom Športová 418, Ostrov, proti žalovanému:
SlovenskéliečebnékúpelePiešťany,a.s.,sosídlomWinterova29,Piešťany,IČO:34144790,zastúpený
splnomocnencom: JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s.r.o., so sídlom Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, o
neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a o určení, že pracovný pomer trvá, o odvolaní
žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Piešťany z 23. decembra 2013, č.k. 8Cpr/1/2013-88, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o určenie, že pracovný pomer žalobcu

u žalovaného trvá p o t v r d z u j e a vo zvyšnej napadnutej časti a v závislom výroku o náhrade trov
konania rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol návrhy žalobcu, ktorými sa domáhal určenia
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) a určenia, že pracovný
pomer naďalej trvá.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovením § 68 ods. 1 písm. b), § 68 ods. 2, §
70, § 74, § 77, § 55 ods. 1, § 84 ods. 1, 3 Zákonníka práce.

3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že
žalovaný zaradil od 17.1.2013 žalobcu na nové pracovisko, a to namiesto golfového ihriska do hotela
Balnea Esplanade, pričom miesto výkonu práce naďalej zodpovedalo dohodnutému miestu výkonu
práce v rámci pracovnej zmluvy. Rovnako druh práce navrhovateľa zostal po 17.1.2013 zachovaný
podľa pracovnej zmluvy, nakoľko mal vykonávať stále prácu referenta. Modifikovala sa len pracovná
náplň žalobcu, ktorá je daná odlišnosťou prevádzok a obsah ktorej je možné meniť jednostranným

právnym úkonom zamestnávateľa, bez súhlasu zamestnanca. Žalobca dňa 17.1.2013 po oboznámení
sa s pracovnou náplňou úplne odmietol akýkoľvek výkon práce, čo je zrejmé i z jeho vyhlásenia, že u
žalovaného chce pracovať len na golfovom ihrisku, inak u neho nechce pracovať vôbec. Následne sa
domáhal stretnutia s generálnym riaditeľom, ktorý však nebol jeho nadriadeným, a to ani v čase keď
pracovalnagolfovomihrisku,nakoľkotamvzmyslepracovnejnáplnebolpovinnýplniťpokynymanagera
ihriska. Následne, keď sa nemohol stretnúť a generálnym riaditeľom, z miesta pracoviska odišiel bez
upovedomenia svojho nadriadeného, čím porušil nielen ustanovenia článkov 5.1 až 5.3 pracovného

poriadku žalovaného, ale aj opísanú povinnosť v rámci popisu pracovnej činnosti zo dňa 17.1.2013 s
ktorým sa oboznámil a teda, že pracovisko smie opustiť len s vedomím nadriadeného pracovníka s
vyplneným predpísaným tlačivom. Žalobcovi bolo dňa 16.1.2013 jednoznačne oznámené, u koho sa má
hlásiť ako u svojho nového nadriadeného. Žalobca dňa 17.1.2013 o 8.18 hod opustil pracovisko, pričomaj na turnikete si najskôr vyznačil len odchod z práce a až následne o 8.19 hod si vyznačil odchod k
lekárovi, ktorý však svojmu nadriadenému neoznámil a ani si nevyžiadal priepustku. Na pracovisko sa
žalobca dostavil až o 15.03 hod a následne o 15.05 hod si vyznačil odchod. Žalobca síce predložil

lekársku správu s ortopedickým nálezom od MUDr. Y. O., že sa dňa 17.1.2013 na vlastnú žiadosť
dostavil k lekárke na vyšetrenie, ktoré trvalo od 11.32 hod do 11.40 hod, pričom túto správu následne
dňa 17.1.2013 predložil zamestnávateľovi, avšak absencia žalobcu u zamestnávateľa neospravedlňuje
celý čas od 8.19 hod do 15.03 hod. Nasledujúci deň 18.1.2013 sa žalobca podľa záznamov na turnikete
žalovaného dostavil v čase o 7.57 hod na pracovisko golfového ihriska odkiaľ odišiel 10.14 hod, čím

úplne odignoroval zaradenie na nové pracovisko a svojho nového nadriadeného. Samotné nedodržanie
predpísaného pracovného postupu odchodu k lekárovi opísaného tak v pracovnom poriadku ako aj
v popise pracovného miesta zo strany žalobcu, nezakladá porušenie pracovnej disciplíny závažným
spôsobom. Avšak súd nevyhodnocoval len samotné nedodržanie určitého pracovného postupu, ale
celkové správanie a postoj žalobcu dňa 17.1.2013 po oboznámení sa s popisom pracovnej činnosti. V
danom prípade treba nedodržanie pracovného postupu odchodu k lekárovi vyhodnotiť jednoznačne ako

úmyselné správanie žalobcu, keďže bol oboznámený s novým popisom pracovnej činnosti, kde tento
postup je osobitne spomenutý. Žalobca odmietol vykonať práce podľa pokynov nadriadeného a situáciu
riešil účelovým odchodom k lekárovi. Celkový preukázaný postoj navrhovateľa a jeho správanie dňa
17.1.2013 po oboznámení sa s pracovnou náplňou treba hodnotiť ako porušenie pracovnej disciplíny
závažným spôsobom i v zmysle článku 8.3.1 písm. b) a písm. h) pracovného poriadku odporcu, kde

miera intenzity porušenia pracovných povinností žalobcu bola veľmi vysoká, čo zakladá žalovanému ako
zamestnávateľovi možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žalobca úplne odmietol splniť
pokyny nadriadeného na určený výkon práce, čo malo za následok, že zamestnávateľ musel dokonca
vopred neohlásenú neprítomnosť žalobcu, riešiť iným preorganizovaním činnosti, na ktorú bol určený
žalobca. Vysokú mieru intenzity porušenia pracovných povinností podmieňuje i okolnosť, že žalovaný

zamestnáva veľký počet zamestnancov, pričom ak by viacerí z nich postupovali obdobným spôsobom
ako žalobca, mohlo by to úplne ochromiť fungovanie žalovaného, ktorý poskytuje predovšetkým služby
návštevníkom kúpeľov, čo by mohlo v konečnom dôsledku viesť i k značným finančným stratám.
V danom prípade je dôvodné od zamestnancov vyžadovať dodržiavanie určených postupov podľa
pracovného poriadku, nakoľko len takýto postup umožňuje žalovanému ako zamestnávateľovi mať

prehľad o jednotlivých zamestnancoch a zaručuje kontrolu prítomnosti zamestnancov na pracovisku ako
aj to, že si plnia uložené úlohy. S ohľadom na všetky vyššie uvedené okolnosti súd vyhodnotil okamžité
skončenie pracovného pomeru zo dňa 17.1.2013 ako platné, preto žalobu v tejto časti zamietol. Čo sa
týka návrhu žalobcu v časti žalovaného určenia, že pracovný pomer naďalej trvá, žalobca na takomto
žalovanom určení nemá naliehavý právny záujem, preto bol návrh aj v tejto časti zamietnutý. O trovách

konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, ktorý ma vo veci plný
úspech, priznal náhradu trov konania potrebných na účelné bránenie práva proti navrhovateľovi v sume
455,42 eur, a to za 5 úkonov právnej služby v sume 340,47 eur v zmysle § 11 ods. 1, písm. a), § 13 ods.
3, § 14 ods. 1, resp. § 13a vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. (dňa 23.9.2013 prevzatie a príprava zastúpenia
vrátane prvej porady s klientom á 80,11 eur /60,08 eur za určenie neplatnosti skončenia pracovného

pomeru+20,03eurzaurčenietrvaniapracovnéhopomeru/,23.9.2013písomnévyjadrenievovecisamej
á 80,11 eur, dňa 1.10.2013 zastupovanie na pojednávaní á 80,11 eur, dňa 3.12.2013 zastupovanie na
pojednávaní á 80,11 eur a dňa 23.12.2013 účasť na pojednávaní, kde bolo iba vyhlásené rozhodnutie
á 20,03 eur), za režijný paušál v sume 39,05 eur v zmysle § 16 ods. 3 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. (5
úkonov vykonaných v roku 2013 á 7,81 eur) a za 20% DPH v sume 75,90 eur v zmysle § 18 ods. 3 vyhl.

č. 655/2004 Z.z. (20% zo sumy 340,47 + 39,05).

4. Na odvolanie žalobcu, Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, rozsudkom zo dňa 21.05.2014, č.k.
11CoPr/1/2014-128 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že určil, že okamžité skončenie
pracovného pomeru žalovaným zo dňa 17.1.2013 podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce doručené

žalobcovi dňa 18.1.2013 je neplatné. Vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti trov konania tak, že žiadny z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania, s tým že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho
konania.

5. Odvolací súd v rozhodnutí uviedol, že pre účely posúdenia platnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo 17.1.2013 treba v prvom rade posúdiť, či neuposlúchnutie pokynu nadriadeného
realizovať výkon zadanej práce a žalobcovo opustenie pracoviska dňa 17.1.2013 možno považovať za
závažné porušenie pracovnej disciplíny. Na posúdenie, či zo strany žalovaného došlo v preskúmavanejvecikplatnémuukončeniupracovnéhopomerusožalobcomjezásadnévyriešenieotázky,čipopispráce
- pracovnú náplň, ktorá bližšie špecifikuje dohodnutý druh práce, mohol žalovaný zmeniť jednostranným
úkonom. Druh práce bol v pracovnej zmluve vymedzený len kódom 103 a názvom referent. Bližšia

špecifikácia druhu práce tak, ako to vyžaduje Zákonník práce v zmysle ust. § 43 je daná popisom
práce, s ktorým bol žalobca oboznámený pri uzatvorení pracovnej zmluvy a ktorý mu bol aj odovzdaný.
Z popisu práce pracovnej pozície s druhom práce 103 - referent, pracovná pozícia 103.24 - referent
prevádzkových činností podpísaného navrhovateľom 30.9.2009 ( č.l. 68 v spise ) a z popisu pracovného
miesta s druhom práce 103 - referent s pracovnou pozíciou referent prevádzkových činností účinného

od 10.5.2010 ( č.l. 9 v spise),vyplýva, že v rámci toho istého druhu práce ide o diametrálne rozdielnu
pracovnú náplň, ktorá sa v žiadnom smere ani nezužuje ani nerozširuje, ale práve naopak z jednotlivých
uvedených pracovných činností vyplýva, že ide o úplne rozdielne pracovné činnosti. Kým v popise práce
pracovných činnosti, ktoré sa vzťahujú k útvaru - golfové ihrisko ide o administratívne, koordinačné a
riadiace práce, v popise práce pracovných činnosti, ktoré sa vzťahujú k útvaru - pracoviska hotela ide
hlavne o manuálne práce týkajúce sa starostlivosti o čistotu ale aj bezpečnosť hotelových priestorov.

Tým, že v písomnej pracovnej zmluve zo dňa 1.4.2006 nie je uvedená bližšia špecifikácia druhu práce,
ale je uvedená na samostatnom liste, ktorý bol žalobcovi doručený spolu s pracovnou zmluvou, je
odvolací súd toho názoru, že v danom prípade ide o predmetnú špecifikáciu druhu práce v zmysle
ust.§ 43 ods. 1 ZP a je teda pre žalobcu a žalovaného ako účastníkov pracovnej zmluvy záväzná
a tento dohodnutý druh práce je možné zmeniť len na základe dohody oboch účastníkov pracovnej

zmluvy. Žalovanému sa tak v konaní nepodarilo preukázať, že bolo povinnosťou žalobcu vyplývajúcou
z pracovnej zmluvy vykonávať prácu na základe popisu práce zo dňa 17.1.2013. Ak zamestnanec,
ktorému zamestnávateľ neprideľuje prácu podľa dohodnutého druhu práce v pracovnej zmluve, túto
odmietne vykonávať a do zamestnania sa nedostavuje po dobu trvania tejto prekážky v práci na strane
zamestnávateľa, nemožno jeho konanie považovať protiprávne a jeho neprítomnosť na pracovisku

za neospravedlnenú absenciu, zakladajúcu porušenie pracovnej disciplíny a zároveň za dôvod na
okamžité skončenie pracovného pomeru. S poukazom na uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutej časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalovaného so žalobcom
vychádzajúci s použitím § 220 O.s.p. zmenil a návrhu žalobu v tejto časti vyhovel.

6. V časti určenia, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá, konštatoval odvolací vecnú správnosť
rozhodnutia súdu prvého stupňa, keď skutočnosti, ktorými žalobca odôvodňoval naliehavý právny
záujem na tomto určení aj podľa názoru odvolacieho súdu neumožňujú záver o preukázaní naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. Tým, že súd určil, že skončenie
pracovného pomeru je neplatné, má samo o sebe za následok obnovenie pracovnoprávneho vzťahu

bez povinnosti osobitne túto skutočnosť konštatovať vo výroku rozhodnutia.

7. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, prípustnosť ktorého vyvodzoval
z ust. § 238 ods. 1 OSP. Dôvodil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) OSP), pretože odvolací súd dospel k iným

skutkovým zisteniam ako súd prvej inštancie bez toho, aby sám vykonal potrebné dokazovanie ako aj
tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2
písm. c) OSP). Namietal, že predpokladom toho, aby odvolací súd mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie
súdu prvého stupňa ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom.

Dovolateľ namietal, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, a to nesprávneho právneho záveru odvolacieho súdu, že konanie žalobcu popísané
v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 17.01.2013 nie je závažným porušením pracovnej
disciplíny. Odvolací súd pri formulácii uvedeného právneho záveru nedostatočne zohľadnil, resp.
vôbec nezohľadnil akú konkrétnu prácu žalobca dňa 17.01.2013 odmietol vykonať. Dňa 17.01.2013

bola žalobcovi uložená práca (podieľať sa na príprave večerného rautu, stravovacej akcie pre firmu
Krombacher), ktorú vykonával aj dovtedy s jediným rozdielom, že táto práca mu bola pridelená na inom
útvare pri zachovaní dohodnutého miesta práce. Takúto prácu žalobca bezdôvodne odmietol vykonávať
a pracovisko svojvoľne opustil. Nestotožňuje sa ani s právnym názorom odvolacieho súdu, že na zmenu
pracovnej náplne pri zachovaní dohodnutého druhu práce je potrebný súhlas zamestnanca. Popis

pracovného miesta odovzdaný žalobcovi dňa 17.01.2013 plne zodpovedal práci referenta. Ak tento zo
zdravotných dôvodov nemohol určité práce vykonávať, mal riešiť túto situáciu v súlade so Zákonníkom
práce bez svojvoľného opustenia pracoviska, najmä ak mu takéto práce, ktoré pre zdravotný stav
vykonávať nemohol vôbec, neboli dňa 17.01.2013 uložené. Vzhľadom na uvedené konanie žalobcupopísané v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 17.01.2013 bolo závažným porušením
pracovnej disciplíny, pre ktoré mohol byť so žalobcom okamžite skončený pracovný pomer. Z týchto
dôvodov navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu v časti výroku, ktorou bol zmenený

rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne aby tento rozsudok zmenil
tak, že návrh zamietne.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 14.04.2016., č.k. 1Cdo/212/2014-149 rozsudok
Krajského súdu v Trnave z 21.05.2014., sp.zn. 11CoPr/1/2014 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dovolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že ako vyplýva z obsahu spisu zo zápisnice o pojednávaní
pred odvolacím súdom (č.l. 118-120 spisu), odvolací súd vypočul prednesy právnych zástupcov
účastníkov konania a žalobcu, ktorí sa pridŕžali svojich predchádzajúcich prednesov, oboznámil sa
s listinnými dôkazmi založenými v spise, predloženými ešte v konaní pred súdom prvej inštancie a
napadnutý rozsudok zmenil tak, že určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu žalovaným
je neplatné, a teda zmenil rozsudok prvej inštancie bez toho, aby v potrebnom rozsahu zopakoval,

prípadnevykonalďalšiepotrebnédokazovanienaprijatiezmenenéhorozhodnutiatak,abynebolviazaný
skutkovým stavom ako ho zistil a ustálil súd prvej inštancie. Dokazovanie bolo potrebné zamerať na
rozhodujúce skutkové okolnosti, aby bolo možno právne posúdiť platnosť či neplatnosť okamžitého
skončenia pracovného pomeru žalobcu, a to najmä na podstatné náležitosti pracovnej zmluvy, najmä
aký bol dohodnutý druh práce žalobcu a miesto jeho výkonu. Z doposiaľ vykonaného dokazovania nie

je nad rozumnú pochybnosť zrejmé, čo v skutočnosti bolo v pracovnej náplni žalobcu, ako aj nie je
zrejmé aké bolo miesto výkonu práce. Nie je zrejmé aké druhy pracovných činností žalobca vykonával
do 17.01.2013 a kto mu tieto pracovné pokyny dával, aké pokyny žalobca dňa 17.01.2013 odmietol
vykonať, nie je zrejmé kto bol oprávnený mu dávať pracovné pokyny po 17.01.2013, nebolo zisťované
aké druhy práce vykonával od vzniku jeho pracovného pomeru od 01.04.2006 a aké druhy práce mal

vykonávať od 17.01.2013, kedy s ním žalovaný skončil pracovný pomer okamžite. Zo skutočnosti, že
organizácia žalovaného uzavrela so žalobcom dohodu o zmene pracovného pomeru z doby určitej
na dobu neurčitú by sa dalo usudzovať, že s jeho prácou bola do uvedeného dňa spokojná. V spise
sa nachádzajú rôzne pracovné náplne žalobcu (jedna bez dátumu, potom jedna z 30.09.2009, zo
17.01.2013) a nie je zrejmé, ktorá pracovná náplň bola platná v rozhodnom čase. Následne tak potom

nebolo možné posúdiť, či pokyny, ktoré žalobca nesplnil boli v súlade s platnou náplňou práce a či
boli dané oprávnenou osobou. Tiež nie je zrejmé prečo žalobca odovzdal kľúče od vily Vrbinka, kde
nechal služobný mobil a počítač s monitorom p. I. J. už 02.01.2013 a v akom pracovnom vzťahu bola
táto osoba k žalobcovi. Pokiaľ sa obsah právneho úkonu okamžitého skončenia pracovného pomeru
odvoláva aj na pracovný poriadok organizácie žalobcu, bolo tiež potrebné skúmať, či bol žalobca s týmto

poriadkom riadne oboznámený, ako aj či bol riadne oboznámený so všetkými svojimi povinnosťami
voči svojmu zamestnávateľovi. Bolo potrebné skúmať, či žalobca do dňa 17.01.2013 pracovný poriadok
dodržiaval a čo sa vlastne stalo toho dňa, keď vo výkone práce nastal predmetný zásadný zlom,
kedy po 6-tich odpracovaných rokoch odmietol vykonať prideľované práce. Rovnako bolo potrebné
dokazovanie zamerať aj na obsah poznámky, ktorú žalobca dopísal dňa 17.01.2013 na spodok popisu

práce aktuálneho od 10.05.2010 (verzia 1), v ktorej uviedol, že nesúhlasím s vykonávaním prác iného
druhu a na inom mieste než je prevádzka 1110.0253 golf žiadna z hore uvedených pracovných činností
sa nezlučuje s pracovnými činnosťami administratívnou agendou a charakterom prevádzky 1110.0253
golf, kde som pracoval viac než 6 rokov. Dovolací súd preto dospel k záveru, že ak má odvolací súd za
to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

mal dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakovať sám. Nakoľko odvolací súd bol podľa § 213 ods. 1
OSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvej inštancie bez doplnenia dokazovania, tento
nemohol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť. Vzhľadom na vyššie uvedené nakoľko
odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie nezistili dostatočne skutkový stav, nebolo možné potom ani veci
správne právne posúdiť. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho

súdupodľa§243bods.2OSPzrušilavecmuvrátilnaďalšiekonanie,keďvnovomrozhodnutírozhodne
súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania (§243d ods. 1 OSP).

9. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny

poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 v čase podania odvolania účinného Občianskeho
súdneho poriadku, aktuálne § 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané
včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne §

362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutievydané(§201včasepodaniaodvolaniaúčinnéhoObčianskehosúdnehoporiadku,aktuálne
§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon
odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku,
aktuálne § 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má

zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku,
aktuálne§365Civilnéhosporovéhoporiadku)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolaciedôvody
(§ 205 ods. 2 písm. d), f) v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, ktoré
majú ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal rozsudok súdu
prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania
(§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd

prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a
contrario) keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na
webovejstránkesúduminimálne5dnípredjehovyhlásením(§219ods.3Civilnéhosporovéhoporiadku)
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné v časti zamietnutia žaloby o určenie, že pracovný

pomer trvá, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného
sporového poriadku) a je dôvodné v časti, v ktorej súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie
pracovného pomeru je neplatné, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie v tejto
časti spolu so závislým výrokom o náhrade trov konania zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b),c) Civilného
sporového poriadku) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného

sporového poriadku).

11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu po rozhodnutí dovolacieho súdu, bolo posúdiť, či súd prvej
inštancie rozhodol vo veci správne, ak zamietol žalobu o určenie že okamžité skončenie pracovného
pomeru žalovaným zo dňa 17.1.2013 podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce doručené žalobcovi

dňa 18.1.2013 je neplatné a určenie že pracovný pomer žalobcu u žalovaného naďalej trvá.

12. Základnou podmienkou procesnej prípustnosti a úspešnosti každej určovacej žaloby je preukázanie
existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v zmysle § 137 písm. c/ CSP. Žaloba
podaná podľa § 137 písm. c/ CSP má spravidla preventívny charakter, jej účelom je poskytnúť ochranu

práva žalobcu predovšetkým skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva. Z uvedeného
vyplýva, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej
neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorú
neistotu možno týmto právnym prostriedkom odstrániť. Ak však k porušeniu práva už došlo a je teda
možnéžalovaťnasplneniepovinnosti,ktorázporušeniavyplýva(§137písm.c/CSP),nemápreventívna

ochrana poskytovaná podľa (§ 137 písm. c/ CSP žiadny zmysel a význam. Vo väčšine prípadov preto
v takomto prípade nemôže mať žalobca naliehavý právny záujem na určení, či tu právny vzťah alebo
právo je, alebo nie je (k uvedenému pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo49/2003).

13. Úspešnosť podanej určovacej žaloby aj v posudzovanej veci závisela predovšetkým od posúdenia, či

žalobca má na požadovanom určení naliehavý právny záujem podľa (§ 137 písm. c/ CSP). Skutočnosti,
ktorými žalobca odôvodňoval naliehavý právny záujem na určení že jeho pracovný pomeru u žalovaného
trvá aj podľa názoru odvolacieho súdu neumožňujú záver o preukázaní naliehavého právneho záujmu
na takomto požadovanom určení v zmysle (§ 137 písm. c/ CSP). Tým, že k tvrdenému porušeniu práva
žalobcu už došlo a je teda možné žalovať o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného

pomeru, nemá žaloba o určenie, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného aj naďalej trvá podľa § 137
písm.c/CSPžiadnyzmyselavýznamspotreboutoosobitnekonštatovaťvovýrokurozhodnutia,nakoľko
v prípade, ak bude žalobe vyhovené (t.j. bude určené, že okamžité zrušenie pracovného pomeru ktoré
dal žalovaný žalobcovi listom zo dňa 17. 1. 2013 je neplatné ) je zrejmé, že pracovný pomer žalobcu
u žalovaného trvá, nakoľko pracovný pomer nebol zo strany žalovaného platne ukončený a v prípade,

ak žaloba bude zamietnutá, je zrejmé, že k ukončeniu pracovného pomeru žalobcu u žalovaného došlo
listom zo dňa 17.1.2013 (doručený žalovanému dňa 18.1.2013). Z uvedeného tak vyplýva, že nie je
potrebné samostatne vo výroku konštatovať, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá aj naďalej,
nakoľko by sa tak len deklaroval existujúci stav medzi sporovými stranami.14. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ohľadne
určenia, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá podľa § 287 ods. 1 CSP ako vecne správny v

zmysle ust. § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku potvrdil.

15. Otázku platnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru, ktoré žalovaný dal žalobcovi listom zo
dňa 17. 1. 2013 je potrebné posudzovať - ??vzhľadom na to, že list žalovaného z 17. 1. 2013 bol
žalobcovi doručený dňa 18. 1. 2013 - podľa zákona zák.č. 311/2001 Z.z., Zákonníka práce, v znení

účinnom do 18.1.2013 ( ďalej len „ZP“).

16. Podľa ustanovenia § 55 ods. 1 písm. b) ZP, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer
výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.

17. Podľa § 70 ZP, okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť

písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným
dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený
dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

18. Pracovné povinnosti zamestnanca sú stanovené právnymi predpismi, pracovným poriadkom,

pracovnou zmluvou alebo pokynom priamo nadriadeného vedúceho zamestnanca. Jednotiacim
kritériom pre všetky druhy týchto povinností je, že vyplývajú z pracovného pomeru alebo iného
pracovnoprávneho vzťahu k zamestnávateľovi; konanie zamestnanca, ktorým neboli porušené
povinnosti z pracovnoprávneho vzťahu, nemôže byť posúdené ako porušenie pracovnej disciplíny.

19. Uvedené povinnosti, ktoré patria k základným povinnostiam zamestnancov, predstavujú vo svojej
univerzálnosti mravný imperatív kladený na každého zamestnanca, ktorý vo svojom obsahu znamená
určitú mieru lojality vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi a zároveň tiež aj všeobecnú prevenčnú
povinnosť zamestnanca vo vzťahu k majetku a oprávnené záujmy zamestnávateľa; ide o požiadavku
na určitú úroveň kvality správania sa zamestnanca. Zákon tu vedľa povinností vyplývajúcich z právnych

predpisov a iných predpisov vzťahujúcich sa k práci zamestnanca ukladá zamestnancovi, aby celým
svojím správaním v súvislosti s pracovným vzťahom nespôsoboval zamestnávateľovi škodu, či už
majetkovú alebo morálnu (porov. rozsudok Najvyššieho súdu z 15. 12. 2005, sp. zn. 21 Cdo 59/2005,
uverejnený pod č . 86, ročník 2006, Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk).

20. Ustanovenie § 68 ods. 1 písm. b/ zák. práce patrí k právnym normám s relatívne neurčitou
(abstraktnou) hypotézou, tj. ide o také právne normy, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo
právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom
prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností.
Pre posúdenie, či zamestnanec porušil pracovné povinnosti menej závažne, závažne alebo zvlášť

hrubým spôsobom, zákon neustanovuje, z akých hľadísk má súd vychádzať. V zákonníku práce ani v
ostatných pracovnoprávnych predpisoch nie sú pojmy "menej závažné porušenie pracovných povinnosti
", "závažné porušenie pracovných povinnosti " a "porušenie pracovných povinnosti zvlášť hrubým
spôsobom "definované, pričom od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca za
porušenie tejto povinnosti.

21. Vymedzenie hypotézy právne normy teda závisí v každom konkrétnom prípade na úvahe súdu;
súd môže prihliadnuť pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej povinnosti k osobe zamestnanca, k
funkcii ktorú zastáva, k jeho doterajšiemu postoju k plneniu pracovných úloh, k dobe a situácii, v
ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, na mieru zavinenia zamestnanca, k spôsobu a intenzite

porušenie konkrétnych povinností zamestnanca, k dôsledkom porušenia uvedených povinností pre
zamestnávateľa, k tomu, či svojím konaním zamestnanec spôsobil zamestnávateľovi škodu, apod.
Zákon tu ponecháva súdu širokú možnosť uváženia, aby rozhodnutie o platnosti rozviazania pracovného
pomeru okamžitým zrušením zodpovedalo tomu, či po zamestnávateľovi možno spravodlivo požadovať,
aby pracovný pomer zamestnanca u neho naďalej pokračoval (porov. rozsudok Vrchného súdu v

Prahe zo 28. 6. 1995, sp. zn. 6 Cdo 53/94, uverejnený v časopise Práca a mzda č. 7-8, roč. 1996,
a rozsudok Najvyššieho súdu z 19. 1. 2000, sp. zn. 21 Cdo 1228/99, uverejnený v Zbierke súdnych
rozhodnutí a stanovísk pod č. 21, roč. 2001). Konečné posúdenie intenzity porušenia pracovnej
disciplíny nie je len aritmetickým priemerom všetkých v konkrétnom prípade zvažovaných hľadísk.K niektorým aspektom je potrebné pristupovať so zvýšenou pozornosťou tak, aby bola vystihnutá
typová aj špeciálna charakteristika porušenie pracovných povinností v konkrétnej veci. Vo vzťahoch
zamestnávateľa a zamestnanca je zároveň nevyhnutný vzťah dôvery, spoľahlivosť zamestnanca a jeho

poctivosť, ktorá zároveň ukladá zamestnancovi, aby celým svojím správaním v súvislosti s pracovným
vzťahom nespôsoboval zamestnávateľovi škodu, či už majetkovú alebo morálnu.

22. Pracovný pomer medzi sporovými stranami vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 27.3.2006
a to dňom 1.4.2006 s dohodnutým druhom práce 103 - referent, s miestom výkonu práce v Slovenských

liečebných kúpeľoch Piešťany a.s., a to na dobu určitú do 31.12.2006. Dohodou o zmene pracovných
podmienok zo dňa 12.12.2006 bol pracovný pomer zmenený od 1.1.2007 na dobu určitú do 31.12.2007
a od 1.1.2008 na dobu neurčitú.

23. Podľa § 43 ods. 1 ZP v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť
podstatné náležitosti, ktorými sú:

a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika,
b) miesto výkonu práce (obec a organizačnú časť alebo inak určené miesto),
c) deň nástupu do práce,
d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.

24. Zákonník práce ani iný právny predpis neobsahujú definíciu pojmu druh práce. Jeho dojednanie
sa v pracovnej zmluve ponecháva len na vôľu účastníkov zmluvy. Vymedzenie druhu práce a jeho
stručná charakteristika v pracovnej zmluve zamestnancovi zaručuje, že mu bude prideľovaná práca
podľapracovnejzmluvy,azamestnávateľovizároveňurčujerozsahjehodispozičnejprávomoci,t.j.právo
prideľovať zamestnancovi v dohodnutom rámci konkrétne pracovné úlohy, teda záväznými pokynmi

konkretizovať dojednaný druh práce, ktorý je súhrnom jednotlivých opakujúcich sa pracovných činností,
pracovných operácií alebo úloh. Zamestnanec nemôže odmietnuť prácu, ktorá je v súlade s obsahom
pracovnej zmluvy. Zamestnávateľ môže preradiť zamestnanca na iný druh práce, než bol dojednaný v
pracovnej zmluve, len celkom výnimočne, a to v prípadoch, ktoré sú taxatívne vymedzené v ustanovení
§ 55 ZP. V pracovnej zmluve dohodnutý druh práce a jeho stručná charakteristika zároveň určuje aj

pracovnú náplň zamestnanca. Pracovná náplň je súborom povinností zamestnanca vyplývajúcich z
dojednaného druhu práce.

25. Druh práce, ktorý má zamestnanec pre zamestnávateľa vykonávať, je tak jedným z najdôležitejších
pojmových znakov, ktorý charakterizuje celý pracovný pomer, pretože zamestnávateľ je povinný a

súčasne aj oprávnený zamestnancovi prideľovať len práce v medziach dohodnutého druhu práce.
Zákonník práce bližšie nepredpisuje, ako by mal byť dohodnutý druh práce v pracovnej zmluve
vymedzený. Vo vzťahu k možnému okruhu pracovných činností umožňuje právna úprava vymedziť druh
práce úzko, alebo naopak širšie; umožňuje tiež, aby druh práce bol dohodnutý tak, že je v pracovnej
zmluve uvedených viac druhov práce, alebo sú uvedené alternatívne. Ak by však bol dohodnutý tak

široko, že by to zamestnávateľovi umožňovalo prideľovať zamestnancovi akúkoľvek prácu, mohlo by ísť
o neplatný právny úkon.

26. Z obsahu spisu vyplýva, že listom zo dňa 17.1.2013 žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so
žalobcom podľa § 68 ods. 1, písm. b) Zákonníka práce z dôvodu, že žalobca závažne porušil pracovnú

disciplínu tým, že dňa 17.1.2013 od svojho nadriadeného neprijal výkon práce s odôvodnením, že
odchádza na personálne oddelenie, kde sa nedostavil. Na svoje pracovisko sa nevrátil a nehlásil sa
u svojho nadriadeného. Svojim konaním tak nesplnil príkaz nadriadeného na výkon práce a svojvoľne
opustil pracovisko bez udania dôvodu. Žalovaný na základe platného pracovného poriadku bod 8.3.1
písm. a) a taktiež bod 8.3.1. písm. h) považuje takýto skutok za závažné porušenie pracovnej disciplíny

s následkom okamžitého skončenia pracovného pomeru. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo
dňa 17.1.2013 prerokované s výborom ZO. Žalobca oznámil žalovanému, že nesúhlasí s preradením
na inú prácu, keď žiadal žalovaného, aby mohol pracovať len na golfom ihrisku alebo nerobiť u
žalovaného vôbec a taktiež žalovanému uviedol, že z popisu pracovnej činnosti zo 17.1.2013 nemohol
zo zdravotných dôvodov vykonávať údržbu a čistenie skladov a ďalších priestorov a tepovanie podláh.

27. Skutkové vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru spočívalo v "hrubom
porušení pracovnej disciplíny", že žalobca dňa 17.1.2013 od svojho nadriadeného neprijal výkon práce sodôvodnením, že odchádza na personálne oddelenie, kde sa nedostavil. Na svoje pracovisko sa nevrátil
a nehlásil sa u svojho nadriadeného na výkon práce a svojvoľne opustil pracovisko bez udania dôvodu.

28. Pre účely posúdenia platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo 17.1.2013 treba tak
v prvom rade posúdiť, či neuposlúchnutie pokynu nadriadeného realizovať výkon zadanej práce a
následne žalobcovo opustenie pracoviska dňa 17.1.2013 možno považovať za závažné porušenie
pracovnej disciplíny.

29. Okamžité skončenie pracovného pomeru je výnimočným spôsobom skončenia pracovného pomeru.
Ide o jednostranný právny úkon zamestnávateľa, ktorý smeruje ku skončeniu pracovného pomeru so
zamestnancom okamihom doručenia jeho písomného vyhotovenia zamestnancovi. Pretože v prípade
okamžitého skončenia pracovného pomeru ide o veľmi vážny zásah do právneho postavenia oboch
účastníkov pracovného pomeru na rozdiel od výpovede, zamestnávateľ je oprávnený okamžite skončiť
pracovný pomer výlučne z taxatívne ustanovených dôvodov. Okamžité skončenie pracovného pomeru

musí byť medziiným písomné a doručené, zamestnávateľ v ňom môže uplatniť iba dôvod uvedený
v Zákonníku práce, ktorý v ňom musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s
iným dôvodom (pozri § 70 ZP) a musí byť vopred prerokované s príslušným odborovým orgánom
(pozri § 74 ods. 1 ZP). Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v písomnom
okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody,

ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby
nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia
pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne
meniť.

30. Dodržiavanie pracovnej disciplíny spočíva v plnení povinností, ktoré ustanovujú právne predpisy,
pracovný poriadok a iné vnútorné predpisy zamestnávateľa, pracovná zmluva alebo pokyny vedúceho
zamestnanca. Ak zamestnávateľ neprideľuje zamestnancovi prácu, porušenie tejto povinnosti má za
následok, že ani zamestnanec si nemôže plniť povinnosti vyplývajúce mu z pracovnej zmluvy. Ak
zamestnanec prestal vykonávať prácu nie na základe vlastného rozhodnutia, ale z dôvodov na strane

zamestnávateľa, napríklad v dôsledku toho, že mu prestal prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy, z
prípadnejnečinnostizamestnancanemožnovtomtoprípadeodvodzovaťprenehonepriaznivénásledky.

31. Na posúdenie, či zo strany žalovaného došlo v preskúmavanej veci k platnému ukončeniu
pracovného pomeru so žalobcom je zásadné vyriešenie otázky, či žalovaný ako zamestnávateľ

prideľoval žalobcovi ako zamestnancovi dňa 17.1.2013 práce s dohodnutým miestom práce - Slovenské
liečebné kúpele Piešťany a.s. a druhom výkonu práce - 103/referent v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa
27.3.2006.

32. Bližší popis pracovných úloh, ktorý sa nazýva pracovnou náplňou sleduje určité vymedzenie druhu

práce v pracovnej zmluve a je dôležité pre posúdenie, či ide o preradenie zamestnanca na iný druh
práce, ako bol dohodnutý v pracovnej zmluve (§ 55 ZP). Zamestnávateľ nie je oprávnený jednostranne
zmeniť v pracovnej zmluve dohodnutý druh práce a zamestnanca preradiť na iný druh práce. Dohodnutý
obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho
zmene. Zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej zmluvy vyhotoviť písomne (§ 54 ZP).

33. V danom prípade druh práce bol v pracovnej zmluve vymedzený len kódom 103 a názvom
referent. Bližšia špecifikácia druhu práce tak ako to vyžaduje Zákonník práce v zmysle ust. § 43 je daná
popisom práce, s ktorým bol navrhovateľ oboznámený pri uzatvorení pracovnej zmluvy a ktorý mu bol
aj odovzdaný.

34. Najvyšší súd SR, ako súd dovolací vo svojom rozhodnutí konštatoval, že doposiaľ vykonaného
dokazovania nie je nad rozumnú pochybnosť zrejmé, čo v skutočnosti bolo v pracovnej náplni žalobcu,
ako aj nie je zrejmé, aké bolo miesto výkonu práce. Nie je zrejmé aké druhy pracovných činností žalobca
vykonával do 17.01.2013 a kto mu tieto pracovné pokyny dával, aké pokyny žalobca dňa 17.01.2013

odmietol vykonať, nie je zrejmé kto bol oprávnený mu dávať pracovné pokyny po 17.01.2013 a nebolo
taktiež zisťované aké druhy práce vykonával od vzniku jeho pracovného pomeru od 01.04.2006 a aké
druhy práce mal vykonávať od 17.01.2013, kedy s ním žalovaný skončil pracovný pomer okamžite. V
spise sa nachádzajú rôzne pracovné náplne žalobcu (jedna bez dátumu, potom jedna z 30.09.2009, zo17.01.2013) a nie je zrejmé, ktorá pracovná náplň bola platná v rozhodnom čase. Následne tak potom
nebolo možné posúdiť, či pokyny, ktoré žalobca nesplnil boli v súlade s platnou náplňou práce a či boli
dané oprávnenou osobou a taktiež nie je zrejmé, prečo žalobca odovzdal kľúče od vily Vrbinka, kde

nechal služobný mobil a počítač s monitorom p. I. Paulechovi už 02.01.2013 a v akom pracovnom vzťahu
bola táto osoba k žalobcovi.

35. Ďalej dovolací súd uviedol, že pokiaľ sa obsah právneho úkonu okamžitého skončenia pracovného
pomeru odvoláva aj na pracovný poriadok organizácie žalobcu, bolo tiež potrebné skúmať, či bol

žalobca s týmto poriadkom riadne oboznámený, ako aj či bol riadne oboznámený so všetkými svojimi
povinnosťami voči svojmu zamestnávateľovi. Bolo potrebné skúmať, či žalobca do dňa 17.01.2013
pracovný poriadok dodržiaval (zo skutočnosti, že organizácia žalovaného uzavrela so žalobcom dohodu
o zmene pracovného pomeru z doby určitej na dobu neurčitú by sa dalo usudzovať, že s jeho prácou
bola do uvedeného dňa spokojná) a čo sa vlastne stalo toho dňa, keď vo výkone práce nastal predmetný
zásadný zlom, kedy po 6-tich odpracovaných rokoch odmietol vykonať prideľované práce. Rovnako bolo

potrebné dokazovanie zamerať aj na obsah poznámky, ktorú žalobca dopísal dňa 17.01.2013 na spodok
popisu práce aktuálneho od 10.05.2010 (verzia 1), v ktorej uviedol, že nesúhlasím s vykonávaním prác
iného druhu a na inom mieste než je prevádzka 1110.0253 golf žiadna z hore uvedených pracovných
činností sa nezlučuje s pracovnými činnosťami administratívnou agendou a charakterom prevádzky
1110.0253 golf, kde som pracoval viac než 6 rokov.

36. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

37. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší len ak c) súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

38. Podľa § 132 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred súdom prvej inštancie
dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci (akt. podľa § 191 ods. 1 poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo

počas konania najavo).

39. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania (od 1.7.2016 civilného sporového konania), v
ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia
dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý

dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. §
133, § 134, § 135 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred súdom prvej inštancie,
akt. § 192, § 193, § 205 Civilného sporového poriadku). Ťažisko dokazovania je v procesnom postupe
súdu prvej inštancie; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací
súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 až 5 Občianskeho súdneho

poriadku účinného v čase konania pred súdom prvej inštancie, akt. § 384 Civilného sporového poriadku).
Procesný predpis vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu
neznamená ľubovôľu pri hodnotení dôkazov, hodnotiaca úvaha súdu musí vždy zodpovedať zásadám
formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci, musí byť preskúmateľná v
inštančnom postupe a podobne. Výsledky hodnotenia dôkazov sú aj súčasťou odôvodnenia rozsudku,

keďže z ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred súdom
prvej inštancie (akt. § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku) vyplýva súdu povinnosť okrem iného
v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižné vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, z ktorých dôkazov vyhádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a podobne.

40. Nesprávne hodnotenie dôkazov je možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak
nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanýmidôkazmi preukázané, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje citovaným zákonným ustanoveniam.
Týmto odvolacím dôvodom možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého
nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd prvej inštancie dospel.

41. Konanie pred súdom musí vo všeobecnosti zabezpečiť pre sporové strany spravodlivú ochranu ich
práv a záujmov (tzv. fair process). Na zabezpečenie tejto ochrany priznáva Civilný sporový poriadok
stranám viaceré procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam,
navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcich.

42. Odvolací súd dáva do pozornosti, že nová právna úprava Civilného sporového poriadku, účinná v
čase rozhodovania odvolacieho súdu, definuje ako osobitnú skupinu sporov, v ktorých je súd povinný
aplikovať odlišné procesné postupy od klasického (všeobecného) sporového konania, individuálne
pracovnoprávne spory. Individuálnym pracovnoprávnym sporom na účely Civilného sporového poriadku
sa rozumie spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ktorý vyplýva z pracovnoprávnych a iných

obdobných pracovných vzťahov, ktorým je potom i spor predmetný. To znamená, že súd v prípade týchto
sporov môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie
voveci.Súdajbeznávrhuobstaráalebozabezpečítakýtodôkaz;natentoúčeljezamestnávateľpovinný
poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať.

43. Z uvedeného teda vyplýva, že ak dôkaz potrebný a nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci vyjde v
priebehu konania najavo (súd má o ňom vedomosť), bez ohľadu na návrhy účastníkov konania môže
a zároveň aj musí súd výnimočne takýto dôkaz vykonať. Súd po takýchto dôkazoch nepátra, pretože je
vecou sporových strán, aby ich vykonanie navrhli a aby sa starali o svoje práva.

44. Žiada sa dodať, že vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci u ktorej nebol dostatočne zistený skutkový
stav veci nemožno hodnotiť správnosť všetkých v ňom predostretých relevantných právnych otázok,
pretože bolo nutné tento rozsudok zrušiť z uvedeného dôvodu a otvoriť súdu prvej inštancie procesný
priestorprevydanienovéhorozhodnutia.Rovnakoodvolacísúdpovažujezapotrebnéuviesť,ženemôže
byť žiadnej pochybnosti o tom, že nahrádzanie faktickej pasivity súdu prvej inštancie v uvedenom smere

činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je len prieskum
správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním
dokazovania, čo vylučovalo prípadné rozhodnutie odvolacieho súdu s konečnou platnosťou.

45. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je umožniť

každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť
súdu vo veci konať a rozhodnúť. Odňatie možnosti účastníka konania domáhať sa svojho práva na súde
možno v širšom poňatí chápať i ako tzv. denegatio iustitiae (t. j. odopretie spravodlivosti), od ktorého
sa odvíja i základný princíp občianskeho súdneho konania označovaný i ako iustitia nemini neganda,
teda zákaz odopretia spravodlivosti, podľa ktorého je súd povinný poskytnúť ochranu každému, kto

tvrdí, že jeho právo je ohrozené alebo porušené a vec patrí do právomoci súdu a sú splnené všetky
zákonom stanovené procesné podmienky. Odopretie spravodlivosti, ktoré je porušením tohto princípu
možno charakterizovať ako stav, kedy príslušný súd výslovne, či fakticky odmieta vo veci konať. Ide
napríklad o situáciu, keď vo veci súd nerozhodne vôbec alebo konanie zastaví bez toho, aby boli na
takýto postup splnené zákonné podmienky (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

4Cdo 210/2011).

46. Zhrnúc vyššie uvedené, odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie nevykonajúc dokazovanie
v rozsahu potrebnom na vydanie rozhodnutia o nároku žalobcu na určenie neplatnosti okamžitého
zrušenia pracovného pomeru žalovaným, takýmto nesprávnym procesným postupom znemožnil strane

sporu, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva a to v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces (§ 389 ods. 1 písm. b) CSP), pričom tu je potrebné za navrhované dôkazy považovať
i tie, ktoré je súd povinný vykonať aj bez návrhu na zistenie, či nárok žalobcu je dôvodný. Uvedené
nedostatky nie je možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom, pretože pre správne posúdenie veci
treba vykonať ešte rozsiahle dokazovanie, keďže súd prvej inštancie doposiaľ dokazoval skutočnosti

pre vec nie rozhodné a nedokazoval to, čo bolo základným predpokladom pre posúdenie danej právnej
veci a tým sa potom komplexne nevysporiadal s § 55 ods. 1 písm. b) ZP, keď teraz musí postupovať i
v súlade s § 150 a § 151 CSP (predovšetkým s § 150 ods. 2).47. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie s
použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP v napadnutej časti ohľadne neplatnosti okamžitého zrušenia
pracovného pomeru žalovaným zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec v tejto časti spolu so závislým

výrokom o náhrade trov konania vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

48. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§
391 ods. 2 Civilného sporového poriadku), bude opätovne vec prejednať a doplniť dokazovanie v
rozsahu vyššie uvedenom a ktorého nedostatok spôsobil aj nutnosť zrušenia jeho rozsudku, a to už

podľa aktuálne účinného Civilného sporového poriadku. Následne znova posúdiť žalobou uplatnený
nárok vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré je nevyhnutné vyhodnotiť v súlade s
ustanovením § 191 Civilného sporého poriadku a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj
odvolacie argumenty odvolateľa, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných
ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s
ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodniť.

49. V novom rozhodnutí, rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov tohto konania (§ 396 ods.
3 CSP v spojení s ust. § 453 ods. 3 CSP).

50. Uvedené rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).