Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, August 20, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/317/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2712206024
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2712206024.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr.
Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcov: 1) C. T., nar. XX.X.XXXX, bytom
A. č. XX, 2) D. T., nar. X.X.XXXX, bytom A. č. XX, žalobcovia 1) a 2) zastúpení: JUDr. Dušan Divko,
spol. s r.o., so sídlom Šoltésovej 346/1, Považská Bystrica, IČO: 36 860 654, proti žalovanej: Slovenská
republika, konajúca prostredníctvom: Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13,

Bratislava, o zaplatenie nemajetkovej ujmy, o odvolaniach proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č.
k. 8C/164/2012-562 zo dňa 29. marca 2017, žalobcov v časti o náhrade trov konania (vo výroku III.) a
žalovanej v časti, v ktorej súd vyhovel (vo výroku I.), takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom rozsahu (vo výroku I. a III.) r u š í a vec mu v r
a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom v poradí druhým súd prvej inštancie výrokom I. žalovanú zaviazal
zaplatiť žalobcom každému po 3.452,78 eura, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. súd
žalobu vo zvyšku zamietol a výrokom III. žalovanej priznal právo na náhradu trov konania voči žalobcom
v rozsahu 30,94 %. Súd rozsudok po citovaní § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1,
§ 17 ods. 1, 2, 3, 4, § 27 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, čl. 127 ods. 2, 4 Ústavy SR, § 5 ods. 1, § 6 zák. č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb

poškodených násilnými trestnými činmi, vecne odôvodnil tým, že žalobcovia mali povinnosť prejednať
nárok v zmysle § 15 ods. 1 zák. č. 513/2004 Z. z. Až po neuspokojení nároku na náhradu škody
do šiestich mesiacov od prijatia žiadosti príslušným orgánom, je poškodený oprávnený domáhať sa
uplatnenia nároku na súde. Žalobcovia si povinnosť splnili, svoju žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku poškodeného doručili dňa 7.2.2012 Ministerstvu spravodlivosti SR. Listom zo dňa 1.8.2012
bola žiadosť žalobcov označená ako nedôvodná. Následne návrhom doručeným súdu dňa 13.8.2012

si žalobcovia uplatnil nárok na súde. Zo žiadosti o predbežné prerokovanie škody zo dňa 3.2.2012
vyplýva, že žalobcovia od žalovanej žiadajú náhradu škody v sume 10.000 eur pre každého z nich ako
nemajetkovú ujmu v súvislosti s konaním vedeným na Okresnom súde Skalica sp. zn. 3C/25/2008.
Návrh žalobcov podaný na súd je takmer identický s požiadavkou uvedenou v ich žiadosti o predbežné
prerokovanie zo dňa 3.2.2012, rozdiel je v tom, že v žalobe dôvodia aj okolnosťami vzniknutými po
podaní návrhu na predbežné prerokovanie veci, a to pojednávanie konané dňa 27.6.2012. Predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody je hmotnoprávnou podmienkou jej uplatnenia na súde, ktorú si
žalobcovia splnili. Požiadavku žalobcov na náhradu škody (ako nemajetkovej ujmy) v sume 10.000 eur
prekaždéhovovzťahukukonaniusp.zn.3C/25/2008posudzovalsúdpodľaustanovenízák.č.514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý nadobudol účinnosť 1.7.2004
(a to na úkony od 1.7.2004). Pokiaľ ide o pasívnu legitimáciu žalovanej v tomto konaní vo vzťahu ku
konaniu 3C/25/2008 súd ju mal preukázanú v zmysle § 4 ods. 1 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z. nakoľko

vo veci sp. zn. 3C/25/2008 vydávali a vykonávali úkony od 1.7.2004 Okresný súd Skalica a Krajský súd
v Trnave. Na základe uvedeného jediným orgánom, ktorý v tejto veci koná v mene Slovenskej republikyje Ministerstvo spravodlivosti SR. Žalobcovia odôvodnili svoj návrh nesprávnym úradným postupom v
rámci konania sp. zn. 3C/25/2008, konkrétne úkonov vykonaných od 1.7.2004 až do dnešného dňa,
nakoľko k dnešnému dňu nie je o tejto veci právoplatne rozhodnuté. Za nesprávny úradný postup

považovali aj zbytočné prieťahy v konaní, čo skonštatoval aj ústavný súd svojim ústavným nálezom v
apríli 2011, keď ďalšie rozhodnutie vo veci bolo až v decembri 2012. Aj v tomto období dochádzalo k
nesprávnemu úradnému postupu, keď Okresný súd Skalica nerozhodol právoplatne o žalobe žalobcov.
Súd posudzovaný nárok rozdelil na dve základné obdobia; a) obdobie od 1.7.2004 do 16.2.2011,
t.j. do obdobia, ktoré vzal do úvahy v rámci svojho rozhodovania Ústavný súd Slovenskej republiky,

vydaním Nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 17/2011-55 zo dňa 13.4.2011, ktorý sa stal právoplatným
26.5.2011; b) a na obdobie po 17.2.2011, ktoré nie je pokryté nálezom Ústavného súdu, a kde žalobcovia
boli povinní preukázať zásah do svojich práv. Súd k prvému obdobiu (od 1.7.2004 do 16.2.2011)
konštatuje,ževuvedenomobdobídošlokporušeniuprávažalobcovnaprejednanievecibezzbytočných
prieťahov, čo je konštatované Nálezom Ústavného súdu SR IÚS 17/2011-55 zo dňa 13.4.2011, ktorý
sa stal právoplatným 26.5.2011. Uvedená skutočnosť je nesporná a nemožno na ňu nahliadať inak,

nakoľko aj súd je viazaný dotknutým nálezom, a nemôže ho vykladať inak. Preto v nasledujúcich
odsekoch sa súd sústredí na posúdenie, či v dôsledku porušenia práva žalobcov na prejednanie veci
bez zbytočných prieťahov, im vznikol nárok na požadovanú nemajetkovú ujmu v súlade s ustanoveniami
zákona č. 514/2003 Z.z. Druhým posudzovaným obdobím je obdobie od 17.2.2011 do súčasnosti,
nakoľko žalobcovia v podanej žalobe a dokonca neskôr neobmedzili skutkové tvrdenia na rozhodný čas,

ale tvrdili, že k porušovaniu dochádza aj naďalej (zakladali na uvedených tvrdeniach dôvodnosť žaloby)
a to v priebehu celého konania tohto konania (viď napr. zápisnica zo dňa 16.4.2013 č.l. 188), pričom
neobmedzili čas, za ktorý sa domáhajú nemajetkovej ujmy, ale v rámci konania zotrvali na pôvodných
tvrdeniach, pričom dopĺňali nové tvrdenia o porušovaní práv v základnom konaní, poukazovali na
porušovanie svojich práv v konaní pred Okresným súdom Skalica aj na pojednávaní v máji 2016, pričom

súd vykonával dokazovanie v súlade s návrhmi účastníkov aj za obdobie po predbežnom prerokovaní
nároku na náhradu škody.

2. Súd ďalej posúdil nárok žalobcov na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom za
obdobie po 17.02.2011, ako nedôvodný s ohľadom na skutočnosť, že v konaní nebolo preukázané, že by

došlo ku konštatovaniu prieťahov oprávneným orgánom v súlade s ustanoveniami zákona č. 514/2003
Z.z., a to či už v rámci kladného riešenia sťažnosti nadriadeným orgánom, prípadne ďalšieho nálezu
ústavného súdu. Súd konštatuje, že žalobcovia na pojednávaní dňa 1.3.2017 uviedli, že od poslednej
sťažnosti, ktorej dôsledkom bol Nález Ústavného súdu nepodávali ďalšie sťažnosti. Súd pri posúdení
uvedeného nároku vychádzal z toho, že žalobcov v takomto konaní zaťažuje povinnosť predložiť titul,

ktorý je výsledkom zákonom upravenej procedúry a obsahuje zistenie nesprávneho úradného postupu
(následne aj preukázanie existencie škody a príčinnej súvislosti). Súd sa v plnej miere stotožňuje so
závermi vyjadrenými v rozhodnutí Krajského súdu Trnava a teda že aplikáciou tak klasických metód
interpretácie (kam patrí aj metóda logická, historická a systematická), ako aj modernejšou metódou
ústavno-konformného výkladu je potrebné pristupovať k výkladu preukazovania nesprávneho úradného

postupu podľa § 9 ods. 1 ZoZS rovnako aj pred účinnosťou jeho novely od 1.1.2013. Uvedený záver
obsahuje aj dôvodová správa (k novele ZoZS zák. č. 412/2012 Z.z.), podľa ktorej opačný výklad by
znamenal existenciu niekoľkých orgánov oprávnených v tom istom čase preskúmavať postup toho istého
súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Znamenalo by to aj absurdný záver, že všeobecné súdy
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu

inštančného prístupu v súdnictve. Keďže vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú
v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov môžu byť aj súdy vyššieho stupňa, krajské súdy, Najvyšší súd SR, prípadne aj
Ústavný súd SR a v takomto prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napríklad NS SR, okresný
súd by mal konštatovať, že jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Rozhodovanie

podľa § 9 ods. 1 ZoZS nepredstavuje konanie, v ktorom súd zisťuje alebo vyslovuje právo relevantné na
posúdenie kmeňového konania (v takom prípade by šlo o neprípustné preskúmavanie formou ďalšieho
procesného prostriedku na ochranu práva).

3. Súd v súvislosti s ďalšími škodami žalobcov na zdraví, ktoré tvrdili po začatí konania na

pojednávaniach, konštatuje, že tieto nespadajú pod predmet tohto konania, pričom v konaní by museli
byť preukazované inými skutočnosťami, nie lekárskou správou od obvodného lekára. Súd dospel k
záveru, že žalobcovia v tejto časti neuniesli dôkazné bremeno, nakoľko všetky nimi tvrdené skutočnosti
boli rozporované protistranou, a žalobcovia zostali v tejto časti dôkazne nečinní, a teda tento svoj nároknepreukázali. Súd takto definovaný nárok, ktorý prezentovali žalobcovia, posúdil v rámci obdobia po
17.2.2011, a tento ako nedôvodný zamietol.

4. Súd ďalej uvádza, že žalobcovia sa nedomáhali v konaní náhrady škody v bežnom ponímaní, ale
náhrady škody ako nemajetkovej ujmy, pričom vznik akejkoľvek škody na zdraví, majetku v konaní
nepreukázali. Súd sa vráti k posúdeniu nároku žalobcov na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom za prvé obdobie od 01.07.2004 do 16.02.2011. V tomto období podľa názoru súdu k
porušeniu práv žalobcov došlo, otáznym je nárok na náhradu škody. Súd aj základ tohto nároku rozdelil

na dve časti, a to časť a) predstavujúcu užívanie viníc a časť b) predstavujúcu užívanie vinárskeho
domčeka. Súd konštatuje, že žalobcovia odôvodňovali svoj nárok tým, že nemajú možnosť nerušeného
a kľudného života, pri užívaní svojej nehnuteľnosti, ktorú i reálne nemôžu postaviť, nakoľko im v tom
bráni prebiehajúce súdne konanie. Súd k nároku, čo do užívania viníc (a), konštatuje, že žalobcovia
nepreukázali svoj nárok čo do výšky, nakoľko z obsahu ich tvrdení, ako aj predložených listinných
dôkazov neplynie skutočnosť, že by nemohli užívať dotknutý pozemok v celom rozsahu. Z obsahu

samotných tvrdení žalobcov plynie, že spornými je len 300 m2 pozemkov, z celkovej výmery 1.770
m2 pozemkov, a len jedna vlastnícka hranica. Z predložených dôkazov a tvrdení (žalobca uviedol, že
chodí na pozemok upratovať a kosiť), plynie, že žalobcovia môžu užívať nehnuteľnosť vo zvyšnom
rozsahu, ale tak reálne nekonajú. Je na rozhodnutí žalobcov, či pozemok budú kosiť, alebo si na ňom
vysadia aj vinič. Účel využitia dotknutého pozemku je výlučne na žalobcoch a nesú zodpovednosť za

jeho nevyužívanie. Súd v súvislosti s tvrdeniami žalobcov, že nemôžu reálne užívať vinice konštatuje,
že toto tvrdenie v konaní nepreukázali a zostali v tejto časti dôkazne nečinní. Súd vzal do úvahy, že
časť hranice a tým aj užívanie pozemkov je obmedzené v rozsahu 300 m2, čo predstavuje 16,95 %
tvrdenej výmery, avšak žalobcovia nepreukázali v tomto konaní vlastníctvo nehnuteľností v tvrdenej
výmere, a teda neuniesli dôkazné bremeno. Z pripojených listinných dôkazov zo spisu 3C/25/2008

nebolo možné zistiť výmeru dotknutých parciel vo vlastníctve žalobcov, a to ani z geometrického plánu
nachádzajúcom sa na č.l. 214 tohto spisu. Súd v súvislosti s pripojenými dôkazmi nachádzajúcimi sa na
č. l. 352-554 konštatuje, že účastníci nenavrhli ich vykonanie ako dôkazu, pričom súd z vlastnej iniciatívy
po zmene procesných predpisov od 01.07.2016 nemôže vykonať takýto dôkaz bez návrhu. Vzhľadom na
uvedené súd nemal preukázané vlastníctvo žalobcov k dotknutým parcelám v tvrdenom rozsahu a teda

ani možnú výšku škody na ich strane, ktorá by mohla byť preskúmateľná a preto už neskúmal príčinnú
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a žalobu v tejto časti zamietol. Nemajetkovú ujmu
titulom nemožnosti nerušene, pokojne a kľudne užívať vinársky domček (búdu, b) žalobcovia preukázali.
V dôsledku prebiehajúceho súdneho sporu nemôžu vybudovať vinársky domček, pričom konanie o
jeho výstavbe je prerušené, rozhodnutím Obvodného úradu životného prostredia v Skalici č. k. 465/94

2/95 zo dňa 16.02.1995 č. l. 207, pričom k dotknutej budúcej nehnuteľnosti žalobcom svedčia aj ďalšie
dôkazy na č. l. 208-214. Súčasne súd vyhodnotil ako vierohodné aj výpovede svedkov, aj keď šlo o
príbuzných, nakoľko svedkovia podľa výpovede uvádzali pravdu, aj keď v niektorých intenciách v rovine
špekulácii vyjadrením „myslím si“. Podstatné však nie je, že čo si mysleli svedkovia, ale skutočnosť,
že susedia, resp. okolie žalobcov sa reálne zaujíma o priebeh ich sporu. Súd posúdil ako vierohodnú

aj výpoveď švagrinej, ktorá podľa vyjadrenia bola svedkom posmešných dopytov zo strany susedov.
Súdne konanie, ktoré prebieha od 90 rokov zasiahlo osoby žalobcov tým, že reálne nemohli vykonávať
svoje voľnočasové aktivity tak, ako by si predstavovali, v kľude a šťastí, ale museli sa venovať súdnemu
sporu. Nakoľko nejde v prejednávanom prípade o mesto, ale obec, dotkol sa súdny spor aj prostredia,
v ktorom žijú žalobcovia, nakoľko takýto spor susedov musí byť všeobecne známy, čo potvrdili aj

svedecké výpovede. Dlhoročný súdny spor nevyznieva v prospech jeho účastníka, pred bližším, alebo aj
širším okolím dotknutej osoby, pričom znižuje vážnosť dotknutej osoby, nakoľko ľudia negatívne vnímajú
uvedenú okolnosť, a to či už cez odmietanie dotknutej osoby, alebo jej ľutovanie. Ani jeden z uvedených
statusov nie je na prospech dobrého mena, či povesti človeka. Závažnosť súd vidí v súkromnom živote
v tom, že žalobcovia s odstupom mnohých rokov sa museli venovať súdnemu sporu a nie voľnočasovým

aktivitám. Rovnako z dôvodov uvedených v predchádzajúcich vetách sťažuje daný stav aj realizáciu v
rámci spoločenských aktivít, ktoré sú vnímané negatívne samotnými žalobcami, ale aj ich okolím, ktoré
prijíma takýchto ľudí s neopodstatnenou nedôverou, zvlášť v prostredí, v obci s menším počtom ľudí, kde
je človek často pod nechceným drobnohľadom, ktorý nedokáže posúdiť jeho rozmer človeka. Závažnosť
súd vidí v dĺžke konania a v neistom právnom postavení žalobcov, ktorí sa od 90-tych rokov nemôžu

domôcť svojho práva a tráviť život a čas podľa svojej voľby. Súd je toho názoru, že v demokratickej
spoločnosti a v právnom štáte, by sa žalobca mal všetkými právnymi prostriedkami domáhať ochrany
svojho práva a nie svojpomocou (napr. postavením stavby bez povolenia), čo žalobcovia reálne robia, aj
keďdosúčasnostibezúspešne.Zataktozistenéhostavumalsúdpreukázané,žežalobcomsvedčínárokna nemajetkovú ujmu v podobe nemožnosti užívať vinársky domček, a teda že im je odopierané právo na
nerušené a pokojné užívanie ich majetku, a to v dôsledku Nálezom Ústavného súdu SR konštatovaných
prieťahov v súdnom konaní. Súd konštatuje, že pri základe je viazaný nálezom Ústavného súdu SR,

pričom vzhľadom na splnenie ostatných predpokladov rozhodoval o výške nemajetkovej ujmy v tejto
časti. V tejto veci je pomerne ťažké určiť nemajetkovú ujmu, ako náhradu škody, pričom táto vychádza
zo zákonných ustanovení. Ide o nemajetkovú ujmu za stratu radosti, narušenie pokojného života v
podobe užívania vinárskeho domčeka a je daná vnútorným prežívaním žalobcov. Súd vzhľadom na
všetky okolnosti dospel k záveru, že žalobcovia stavom, ktorý nastal, nemajú reálnu radosť zo svojho

majetku, sú obmedzovaní na svojich zákonných právach a preto im prináleží právo na náhradu škody
formou nemajetkovej ujmy. Súd súčasne vyhodnotil, že existuje priama príčinná súvislosť medzi stavom,
v akom sa žalobcovia v rozhodnom období nachádzali a nesprávnym úradným postupom, prieťahmi,
konštatovanými nálezom ústavného súdu. Ak by konanie bolo bývalo právoplatne skončené, neboli by
žalobcovia v stave právnej neistoty, nekľude a mohli by realizovať svoj sen o šťastnom živote (ak by
uspeli), resp. sa venovať inej činnosti, ak by v konaní 3C 25/2008 neuspeli. Súd je teda toho názoru, že

bez konania 3C 25/2008, by nebol ani stav nespokojnosti, nešťastia a zmarených očakávaní žalobcov.
Súd súčasne vyhodnotil ako dôležitú aj skutočnosť, že žalobcovia roky života, kedy boli v plnej sile
nemohli realizovať v súlade so svojimi snami a plánmi. Vzniknutú škodu súd vidí práve v reálnom
rozpoložení žalobcov.

5. Maximálny nárok, ktorého sa žalobcovia môžu domáhať predstavuje sumu 15.850 eur, ako 50
násobok minimálnej mzdy platnej v roku 2011. Poškodenými boli obaja žalobcovia, v súlade s § 15 ods. 1
zák.č.215/2006Z.z.vspojenís§17ods.4zák.č.514/2003Z.z.,predstavujesuma15.850eurspoločný
nárok. Súd pre uplatnenie výšky požadovaného nároku uplatnil minimálnu mzdu platnú pre rok 2011.
Súd posúdil žalobu ako čiastočne dôvodnú, pričom rozdelil požadovaný žalobný nárok žalobcov podľa

nasledovných kritérií. Každý žalobca sa domáhal zaplatenia 10.000 eur za obdobie od 01.07.2004 do
dňa podania žaloby. Súd určil požadovaný nárok do dňa predbežného prerokovania náhrady škody, t.j.
za obdobie 2.780 dní. Nárok na jeden deň prestavuje sumu 5,70 eura. Z toho dôvodných je obdobie od
1.7.2004 do 16.2.2011, t.j. obdobie 2.423 dní, t.j. 13.811,11 eura. Uvedenú sumu však súd rozdelil na dve
polovice,akočasťzaužívaniedomčekaačasťzaužívanievinice,tj.žalobcoviamajúnároknazaplatenie

sumy 6.905,55 eura za nemožnosť užívať vinohradnícky domček, pričom ide o spoločnú sumu, t.j.
každý z dotknutých má nárok na zaplatenie sumy 3.452,78 eura po zaokrúhlení. Sumu 3.452,78 eura
súd každému žalobcovi priznal na základe všetkých vyššie uvedených skutočností. Vo zvyšku súd
žalobu zamietol. Súd zamietol aj požadované úroky z omeškania, nakoľko povinnosť zaplatiť náhradu
nemajetkovej ujmy vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia. Až

uplynutím určenej lehoty splnenia sa žalovaný dostáva do omeškania (rozsudok NS SR z 14.3.2012, sp.
zn. 6Cdo 185/2011). Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, nie je totožný nárok s finančným
zadosťučinením podľa článku 127 ods. 3 Ústavy SR, pričom ide o samostatný nárok, preto ich nemožno
zamieňať. Súčasne súd konštatuje, že priznaním primeraného finančného zadosťučinenia podľa článku
127 od. 3 Ústavy SR, nebolo dotknuté právo žalobcov domáhať sa náhrady podľa v súlade s článkom

127 ods. 4 Ústavy SR, čo v konečnom dôsledku aj vykonali. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa
§ 262 ods. 1, § 255 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) tak, že nárok na ich náhradu
má žalovaná, a to v pomere akom bola úspešná v konaní. Súd žalobe v časti o zaplatenie 3.452,78
eur s príslušenstvom vyhovel a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalovaná bola úspešná čiastočne o
zaplatenie sumy 13.094,44 eura. Žalobcovia sa domáhali zaplatenia 2 x 10.000 eur. Podľa výsledku

konania ako celku bol hrubý úspech žalobcov v rozsahu 34,53 % (6.905,55 eura : 20.000 eur x 100)
a úspech žalovanej v rozsahu 65,47%. Čistý úspech žalovanej predstavuje 30,94% (65,47% - 34,53
%). O výške trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozsudku vo
veci samej.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobcovia prostredníctvom právneho zástupcu
v rozsahu výroku III. o trovách konania z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávnehoprávnehoposúdeniavecipodľa§365ods.1písm.h)CSP.Žalobcovianavrhli,abyodvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu výroku III. zmenil a priznal žalobcom plnú náhradu trov
konania a aj náhradu odvolacích trov. Žalobcovia odvolanie odôvodnili tým, že sa domáhali náhrady

škody titulom nemajetkovej ujmy, ktoré im bola spôsobená postupom súdu v zmysle zák. č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Súd prvej inštancie na základe
svojej úvahy priznal žalobcom každému sumu vo výške po 3.452,78 eura. Náhrada nemajetkovej
ujmy, resp. jej výška podľa citovaného zákona sa určuje podľa rovnakých kritérií ako výška náhradynemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého súd určí výšku náhrady
nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu
právadošlo.Výškanáhradynemajetkovejujmy§17ods.3zák.č.514/2003Z.z.saurčujesprihliadnutím

najmä na osobnosť poškodeného, závažnosť vzniknutej ujmy, závažnosť následkov v súkromnom a
spoločenskom postavení. Výška nemajetkovej ujmy či už sa uhrádza v konaní o ochranu osobnosti
alebo v konaní o náhradu škody spôsobenú štátnymi orgánmi za nesprávny úradný postup, závisí od
úvahy súdu a preto pre priznanie plnej náhrady trov konania v tomto prípade nie je podstatný rozsah
čiastočného úspechu sporových strán (v nepatrnej alebo prevažnej časti), ale podstatné je, že súd uznal

nárok žalobcov a výška závisela od úvahy súdu. Úvaha súdu o výške plnenia sa musí opierať o hmotné
právo, spravidla o právne normy, v ktorých je rozsah nároku upravený vymedzením právne relevantných
kritérií a jeho samotné určenie (vyčíslenie) vyplýva z konkrétnych okolností danej veci. V tejto súvislosti
žalobcovia poukázali na rozhodnutie IV. ÚS 599/2013 - 60.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalovaná z dôvodu, že považuje napadnutý

rozsudok vo výroku I. a vo výroku III. s ním súvisiaceho o trovách konania za nesprávny. Podľa názoru
žalovanej súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces (§ 365 ods.
1 písm. b) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Súd prvej inštancie k rozhodnutiu o priznaní časti žalobcami uplatneného

nároku dospel na základe nesprávnej interpretácie právnej normy, pod ktorú subsumoval preukázaný
skutkový stav v tomto konaní, čím dospel k nesprávnemu záveru o dôvodnosti predmetnej časti
uplatneného nároku. Súd prvej inštancie navyše svoje právne posúdenie veci odôvodnil nedostatočným
spôsobom, čím porušil právo žalovanej na spravodlivý proces.

8. Súd prvej inštancie priznanie peňažnej sumy odôvodnil tým, že žalobcovia v dôsledku zbytočných
prieťahov v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 3C/25/2008 ako
strana tohto konania nemajú možnosť užívať vinársky domček, ktorý sa mal nachádzať na pozemku,
nehnuteľnosti, ktorá je predmetom uvedeného súdneho konania. Súd prvej inštancie dospel k záveru,
že zbytočné prieťahy v konaní Okresného súdu Skalica, sp. zn. 3C/25/2008, ktoré boli konštatované

v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.4.2011, č. k. I. ÚS 17/2011-55, a to v
období od 1.7.2004 do 16.2.2011 sú príčinou vzniku nemajetkovej ujmy vzniknutej v osobnostnej sfére
žalobcov. Právnym titulom časti žalobcami uplatneného nároku sú nepochybne zbytočné prieťahy v
konaní Okresného súdu Skalica sp. zn. 3C/25/2008, ktoré boli konštatované Ústavným súdom SR vo
vyššie spomenutom náleze zo dňa 13. 4. 2011. Vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcov súd prvej

inštancie posudzoval v intenciách vykonaného dokazovania na základe § 17 ods. 2 a 3 zák. č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len ZoZŠ). V príčinnej
súvislosti s týmto právnym titulom mala žalobcom vzniknúť súdom priznaná nemajetková ujma.

9. Žalovaná už vo svojom vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 12.4.2013 zaujala k vzniku

nemajetkovej ujmy na strane žalobcov negatívne stanovisko, a to z dôvodu, že podľa žalovanej nie
sú splnené definičné kritériá vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobcov v zmysle § 17 ods. 2
ZoZŠ, keďže žalobcovia už boli skôr nemajetkovo odškodnení nálezom Ústavného súdu SR č. k. I.
ÚS 17/2011- 55, a to priznaním primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 12.000 eur každému
žalobcovi jednotlivo, t. j. spoločne vo výške 24.000 eur. Žalovaná od začiatku konania tvrdila, že

priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobcom za zbytočné prieťahy v konaní Ústavným
súdom SR v tomto prípade vylučuje možnosť opätovného finančného odškodnenia nemajetkovej ujmy
žalobcov na základe totožných skutkových okolností v konaní podľa ZoZŠ. Žalovaná tento svoj názor
odôvodnila s poukazom na § 17 ods. 2 ZoZŠ. Podľa názoru žalovanej saturácia nemajetkovej ujmy
nepeňažnou ako aj peňažnou formou, konkrétne konštatovaním porušenia práv žalobcov spoločne s

priznaním primeraného finančného zadosťučinenia ústavným súdom vylučuje, aby bola poškodenému
za nezmenených skutkových okolností priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v konaní podľa ZoZŠ.
V prípade žalobcov totiž konštatovaním porušenia práv žalobcov Ústavným súdom SR v konaní o
ústavnej sťažnosti a následné priznanie primeraného finančného zadosťučinenia možno považovať za
dostatočné zadosťučinenie za porušenie práv žalobcov a zároveň tiež za iné uspokojenie nemajetkovej

ujmy, ktorá žalobcom vznikla v príčinnej súvislosti so zbytočnými prieťahmi v nimi namietanom súdnom
konaní.10. Súd prvej inštancie sa s vyššie uvedenou argumentáciou žalovanej zaoberal v bode 42. odôvodnenia
napadnutého rozsudku. Žalovaná považuje uvedené právne posúdenie veci súdom prvej inštancie za
nesprávne. K priznaniu primeraného finančného zadosťučinenia v konaní o ústavnej sťažnosti žalovaná

uvádza, že tento inštitút zakotvený v čl. 127 ods. 3 Ústavy SR síce nemožno zamieňať s inštitútom
náhrady škody podľa ZoZŠ, avšak podľa názoru žalovanej, ktorý žalovaná už v konaní pred súdom
prvej inštancie prezentovala vo svojom písomnom vyjadrení ako i ústne na pojednávaní dňa 1.3.2017,
je pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v kompenzačnom konaní podľa ZoZŠ potrebné na
skutočnosť, že Ústavný súd SR konštatoval porušenie základných práv žalobcov a zároveň im za toto

porušenie priznal primerané finančné zadosťučinenie, prihliadať ako na podstatnú okolnosť, ktorú je
nevyhnutné vziať do úvahy pri posudzovaní vzniku nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 ods. 2 ZoZŠ.
V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR je cieľom primeraného finančného zadosťučinenia dovŕšenie
ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom,
ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva. Podľa názoru žalovanej teda v konaní podľa

ZoZŠ, v prípade nepreukázania skutočností, ktoré by odôvodňovali odškodnenie nemajetkovej ujmy v
sume prevyšujúcej sumu priznanú Ústavným súdom SR titulom poskytnutia primeraného finančného
zadosťučineniavkonaníoústavnejsťažnosti,atosohľadomna§17ods.2a3ZoZŠ,žalobcovianemajú
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy na základe totožných skutkových okolností, aké boli predmetom
konania o ústavnej sťažnosti.

11. Inštitút priznania primeraného finančného zadosťučinenia slúži na odškodňovanie výlučne
nemajetkovej ujmy vzniknutej v súvislosti s porušením základných, ústavou garantovaných práv.
Príčinou pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je iná ako majetková ujma na strane
poškodeného, t. j. ujma citová, vyvolaná nezákonným zásahom do práv poškodeného. Rovnako je

tomu i v prípade odškodňovania nemajetkovej ujmy osôb poškodených nezákonným zásahom orgánu
verejnej moci do ich práv, ktorý inštitút vyplýva z čl. 46 ods. 3 a 4 Ústavy SR a je bližšie špecifikovaný
prostredníctvom ZoZŠ. V prípade odškodňovania osôb poškodených pri výkone verejnej moci sa však
odškodňuje predovšetkým majetková škoda, ktorou sa v zmysle § 17 ods. 1 Zo ZŠ rozumie skutočná
škoda a ušlý zisk. O náhrade majetkovej škody ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti rozhodovať

nemôže. Náhrada nemajetkovej ujmy je tak predmetom konania ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 3
Ústavy SR, ako i konania o náhrade škody podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, resp. podľa ZoZŠ. V otázke
náhrady nemajetkovej ujmy teda možno badať kolíziu dvoch právnych inštitútov, a to vyššie citovanej
úpravy primeraného finančného zadosťučinenia poskytovaného ústavným súdom a úpravy náhrady
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Podstatou a účelom odškodnenia prostredníctvom oboch

právnych inštitútov je však reparácia nezákonného zásahu do inej ako majetkovej sféry poškodeného,
t. j. poskytnutie finančnej náhrady za zásah do iných ako majetkových práv osôb. Tak ústavný súd,
ako i súd konajúci o náhrade škody posudzujú vznik nemajetkovej ujmy de facto v intenciách totožných
skutkových okolností, t. j. posudzujú, či skutočne došlo k takému porušeniu práv poškodeného, v
súvislosti s ktorými vznikla v nemajetkovej sfére poškodeného ujma, ktorú je potrebné odškodniť

poskytnutím finančných prostriedkov, keďže samotné konštatovanie porušenia práv je nepostačujúce.
Preto, podľa názoru žalovanej, v prípade ak určitý skutkový stav týkajúci sa porušenia práv poškodeného
preskúma ústavný súd, dospeje k záveru, že v danom prípade je potrebné poskytnúť primerané finančné
zadosťučinenie, a na základe žiadosti samotného poškodeného k priznaniu takéhoto finančného
zadosťučinenia za nemajetkovú ujmu aj pristúpi, je nemožné, aby na základe toho istého skutkového

stavu opätovne o priznaní finančnej náhrady za vznik nemajetkovej ujmy rozhodol všeobecný súd v
kompenzačnom konaní podľa ZoZŠ. Takýmto postupom by bol spochybnený samotný záver ústavného
súdu o primeranosti ním poskytnutého finančného zadosťučinenia, k čomu podľa názoru žalovanej došlo
aj v konaní pred súdom prvej inštancie.

12. Iná situácia by v konaní nastala, ak by žalobcovia požadovali od žalovanej náhradu majetkovej
škody, a to v podobe skutočnej škody alebo ušlého zisku, vzniknutej v príčinnej súvislosti s
deklarovaným nesprávnym úradným postupom. Ústavný súd totiž o náhrade akejkoľvek majetkovej
škody nerozhodoval, keďže na takéto rozhodovanie ani nie je oprávnený, a súd v kompenzačnom
konaní by bol povinný v zmysle čl. 46 ods. 3 a 4 Ústavy SR, resp. ustanovení ZoZŠ vznik takejto škody

posudzovať a o ňom meritórne rozhodnúť. V tomto konaní však žalobcovia požadujú výlučne náhradu
nemajetkovej ujmy vzniknutej v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Skalica v konaní vedenom pod sp. zn. 3C/25/2008, ktorá už bola predmetom konania o ústavnej
sťažnosti pred Ústavným súdom SR. Odlišná situácia by nastala taktiež v prípade, ak by Ústavný súd SRv konaní o ústavnej sťažnosti žalobcov skonštatoval, že v namietanom súdnom konaní došlo zbytočnými
prieťahmi k porušeniu základných práv žalobcov, avšak nepriznal by žalobcom primerané finančné
zadosťučinenie, napr. z dôvodu, že žalobcovia o priznanie takéhoto zadosťučinenia vyslovene nežiadali.

13. Súd prvej inštancie sa dopustil nesprávnosti i v posudzovaní výšky peňažnej náhrady poskytnutej
za vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcov. Súd prvej inštancie totiž pri posudzovaní výšky
nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 ods. 2 a 3 ZoZŠ vychádzajúc zo svojho nesprávneho právneho
názoru týkajúceho sa vplyvu priznania primeraného finančného zadosťučinenia ústavným súdom

na možnosť priznania nemajetkovej ujmy podľa ZoZŠ, pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy
vôbec nezohľadnil skutočnosť, že žalobcovia boli odškodnení poskytnutím predmetného primeraného
finančného zadosťučinenia Ústavným súdom SR, a to vo výške 12.000 eur jednotlivo každému zo
žalobcov. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie týkajúce sa priznania náhrady nemajetkovej ujmy
žalobcom taktiež nedostatočne odôvodnil. Ak súd odmietne nejaký argument účastníka konania,
musí ho v odôvodnení rozhodnutia vyvrátiť, resp. aspoň spochybniť, alebo vysvetliť, prečo tento

argument považuje za irelevantný. Súd prvej inštancie podľa názoru žalovanej v bode 42. odôvodnenia
napadnutého rozsudku nedostatočne zdôvodnil priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcov,
neprihliadajúc pritom na argumenty žalovanej ohľadne duplicity uspokojenia nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy žalobcov a na to, že priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je potrebné
v tomto konaní vnímať ako podstatnú okolnosť vylučujúcu možnosť opätovného priznania náhrady

nemajetkovej ujmy podľa ZoZŠ v zmysle § 17 ods. 2 ZoZŠ. Súd prvej inštancie v tejto časti iba
skonštatoval, že priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 Ústavy SR je odlišným
právnym inštitútom ako náhrada škody podľa čl. 46 Ústavy SR, na základe čoho nič nebráni žalobcom
uplatňovať si nárok na náhradu škody podľa ZoZŠ voči žalovanej. Súd prvej inštancie sa v tejto časti
riadne nevysporiadal s argumentáciou žalovanej, pričom nevzal do úvahy konkrétne okolnosti tohto

prípadu, t. j. predchádzajúce faktické odškodnenie nemajetkovej ujmy žalobcov za nesprávny úradný
postupprostredníctvomfinančnéhozadosťučineniapriznanéhoÚstavnýmsúdomSR.Žalovanávsúlade
s vyššie uvedenými odvolacími dôvodmi navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku I. a výroku III. v súlade s § 388 CSP zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietne a
prizná žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100%. Alternatívne žalovaná navrhla, aby odvolací súd

napadnutýrozsudoksúduprvejinštancievovýrokuI.avovýrokuIII.vsúlades§389ods.1písm.b)CSP
zrušil a v súlade s § 391 ods. 1 CSP vrátil vec v rozsahu zrušenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

14. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrili žalobcovia prostredníctvom právneho zástupcu. Vo vyjadrení
uviedli, že odvolanie žalovanej sa neopiera o nové odvolacie dôvody a skutočnosti, o ktorých už odvolací

súd raz rozhodol a to uznesením Krajského súdu Trnava zo dňa 7.10.2015, č. k. 23Co420/2013-322,
ktorý bol zrušený zamietavý rozsudok súdu prvej inštancie a vec bola vrátená na ďalšie konanie.
Odvolací súd v tomto zrušujúcom rozsudku sa stotožnil s názorom žalobcov o tom, že je potrebné
rozlišovať nárok na primerané finančné zadosťučinenie podľa článku 127 ods. 3 Ústavy SR a náhrady
nemajetkovejujmyvpeniazochpodľa§17ods.2ZoZS.Súdprvejinštanciejeviazanýprávnymnázorom

odvolacieho súdu a v týchto intenciách súd prvej inštancie aj rozhodol. Žalovaná vo svojom odvolaní
uvádza tie isté argumenty ako uvádzala k vyjadreniu k nášmu odvolaniu zo dňa 26.7.2013. Súd prvej
inštancie prihliadol aj na ten fakt, že žalobcovia boli odškodnení pred Ústavným súdom SR a preto
žalobcom priznal náhradu každému po 3.452,78 eura, voči ktorej čiastke sa žalobcovia neodvolali.
Žalobcovia preto navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. potvrdil a priznal

žalobcom priznal aj náhradu trov odvolacieho konania.

15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po

skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
je dôvodné.

16. S prihliadnutím k rozsahu a dôvodom odvolania žalovanej (a aj žalobcov vo výroku o trovách
konania) bol predmetom prieskumu odvolacieho súdu výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým
bola priznaná žalobcom 1) a 2) nemajetková ujma každému po 3.452,78 eura (z uplatnenej sumy10.000 eur pre každého z nich) podľa § 17 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a výrok III. o náhrade trov konania. Po vykonanom dokazovaní súd prvej
inštancie dospel k záveru, že uplatnený nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy bol čiastočne

dôvodný, keď žalobcovia preukázali základné predpoklady pre priznanie náhrady škody, ktorými sú
vznik nemajetkovej ujmy, protiprávne konanie, za ktoré zodpovedá žalovaná a príčinná súvislosť medzi
vznikom nemajetkovej ujmy a protiprávnym konaním. Nárok na nemajetkovú ujmu u žalobcov podľa
názoru súdu prvej inštancie predstavuje nemožnosť užívať vinársky domček, čím je im odopierané
právo na nerušené a pokojné užívanie ich majetku, v dôsledku prieťahov v konaní vo veci vedenej na

Okresnom súde Skalica č.k. 3C/25/2008 v období od 1.7.2004 do 16.2.2011. Nálezom Ústavného súdu
SR zo dňa 13.4.2011 sp. zn. I. ÚS 17/2011 boli v uvedenej veci konštatované prieťahy v súdnom konaní
(čím bolo preukázaný nesprávny úradný postup, resp. protiprávne konanie) a Ústavný súd SR priznal
žalobcom spolu 24.000 eur (každému po 12.000 eur). Predmetom prieskumu odvolacieho súdu nebola
časť rozsudku, v ktorej bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, pretože žalobcovia v tejto časti odvolanie
nepodali a rozsudok v zamietajúcej časti nadobudol právoplatnosť.

17. Žalovaná v odvolaní namietala nesprávne právne posúdenie veci, duplicitu priznaného nároku z
dôvodu, že Ústavný súd už žalobcov odškodnil. Priznanú nemajetkovú ujmu považovala žalovaná za
neprimerane vysokú.

18. Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v §
17 ods. 2 priznáva poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom, právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za súčasného splnenia dvoch
podmienok, a to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na spôsobenú ujmu a jednak že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže

byť napr. formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a pod.
Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy tiež predpokladá existenciu príčinnej
súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia či nesprávnym úradným postupom a vznikom
nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného,
a teda môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce

na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské
postavenie a pod. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne, demonštratívnym výpočtom,
stanovuje kritériá, ktoré je potrebné vždy posúdiť s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého
individuálneho prípadu. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu súdu,
ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo

skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov
v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno
zaťažuje poškodeného. Uznesením odvolacieho súdu č.k. 23Co/420/2013 -322 zo dňa 7.10.2015 bol v
poradíprvýrozsudoksúduprvejinštanciezrušený(žalobabolazamietnutá),pričomodvolacísúdvyslovil
v uznesení záver, že všeobecný súd môže priznať žalobcom náhradu škody podľa osobitného zákona

(zák. č. 514/2003 Z.z.) aj popri tom, že žalobcovia boli odškodnení za prieťahy v konaní ústavným súdom
podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR.

19. V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim vodítkom pre stanovenie výšky
nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť, čo konštatoval už odvolací súd vo vyššie uvedenom

uznesení, pričom uviedol, že súd prvej inštancie primeranosť nemajetkovej ujmy má hodnotiť (nie však
ako totožný nárok podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR), aj možným porovnaním uplatňovaných nárokov.
Súd prvej inštancie sa však primeranosťou výšky nároku nezaoberal a preto bolo možné sa stotožniť
s právny názorom žalovanej, že súd sa riadne nevysporiadal s námietkou žalovanej o neprimeranosti
nároku žalobcov na zaplatenie nemajetkovej ujmy uplatnenom v konaní pre prieťahy v konaní vo veci

vedenej na Okresnom súde Skalica č.k. 3C/25/2008 v období od 1.7.2004 do 16.2.2011. Z uvedenej
právnej úpravy, ktorá stanovuje okruh skutočností (§ 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z.), na ktoré je
potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť, potom vyplýva, že nárok
na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť len zo samotnej existencie nesprávneho
úradnéhopostupu,bezzreteľananásledkydopaduvzniknutejujmynajednotlivéstránkyživotadotknutej

osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť,
že nečinnosť orgánu verejnej moci či zbytočné prieťahy v konaní nepochybne znamenajú samé osebe
pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať,
v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiachživota a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne
účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Hoci aj v dôsledku
neprimerane dlhotrvajúceho konania možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného o výsledku

konania predpokladať, je ale predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú
alebo značnú, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností,
ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, v konaní hodnoverne
preukázal. Pri posudzovaní intenzity zásahu je za určujúce hľadisko potrebné považovať charakter
konania, v ktorom ujma vznikla, keďže ujma vzniknutá v ne/sporovom konaní môže byť iná, ako ujma

vzniknutávexekučnomkonaníarovnakotrebarozlišovaťmedzikonanímcivilným,trestnýmčisprávnym
a napokon treba vziať osobitne na zreteľ aj predmet konania z hľadiska jeho významu pre stranu
(trestné konanie, konanie starostlivosti o maloletých, o osobnom stave, pracovnoprávne spory, konania
týkajúce sa života a zdravia) a ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa v ňom dovoláva,
s prihliadnutím aj na jej osobné pomery či iné konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho
prípadu(vysokývek,zdravotnýstavapod.);zvýšenývýznampredmetukonaniapreosobupoškodeného

musí táto osoba v konaní nielen tvrdiť, ale aj spoľahlivo preukázať.

20. V prejednávanej veci síce bola konštatovaná závažnosť ujmy na strane žalobcov, nebola však
hodnotená intenzita zásahu, súd prvej inštancie sa nevysporiadal s otázkou, prečo iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie

či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Nárok na nemajetkovú ujmu u žalobcov podľa názoru súdu prvej
inštancie predstavuje nemožnosť užívať vinársky domček, čím je im odopierané právo na nerušené
a pokojné užívanie ich majetku, v dôsledku prieťahov v konaní vo veci vedenej na Okresnom súde
Skalica č.k. 3C/25/2008 v období od 1.7.2004 do 16.2.2011. Žalobcovia si nemôžu vybudovať vinársky
domček, pretože vlastníctvo časti pozemku o výmere 300 m2 (kde je možné domček vybudovať) je

sporné. Súd hodnotí ujmu ako závažnú preto, lebo dlhoročný spor nevyznieva v prospech žalobcov,
znižuje ich vážnosť, pretože ich okolie negatívne vníma uvedenú okolnosť odmietaním osoby alebo jej
ľutovaním, nedôverou k žalobcom zvlášť v obci s menším počtom ľudí, kde je človek pod drobnohľadom.
Žalobcovia sa musia venovať súdnemu sporu a nie voľnočasovým aktivitám. Závažnosť ujmy súd prvej
inštancie vidí aj v tom, že žalobcovia sa nemôžu domôcť svojho práva od 90 rokov a tráviť život podľa

svojej voľby napriek tomu, že v inej časti rozsudku súd konštatuje, že nárok žalobcov na náhradu škody
spôsobenú nesprávnym úradným postupom za obdobie po 17.2.2011 považuje za nedôvodný (odsek
36.)azobsahuodôvodneniarozsudkuvyplýva,žesúdpriznávanemajetkovúujmuzaobdobieprieťahov
od 1.7.2004 do 16.2.2011.

21. Ako už bolo vyššie uvedené, v prípade peňažného zadosťučinenia priznaného nálezom Ústavného
súdu SR č.k. I. ÚS 17/20111, ide o nárok, ktorý s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zák.
č. 514/2003 Z.z. nemožno stotožňovať, nárok priznaný ústavným súdom nepochybne plní aj funkciu
primeranej peňažnej satisfakcie za rovnakú chránenú hodnotu, ktorou je právo na spravodlivý proces
bez zbytočných prieťahov. Nakoľko v tomto prípade bola žalobcom v konaní o jej sťažnosti na Ústavnom

súde SR poskytnutá nielen nepeňažná satisfakcia (vo forme konštatovania porušenia práva), no tiež
satisfakcia peňažná vo výške 24.000 eur bolo povinnosťou súdu prvej inštancie odôvodniť, prečo
uvedenú čiastku nemožno považovať za primerané finančné zadosťučinenie za spôsobené prieťahy v
konaní v rozhodnom období.

22. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dôležitým aspektom to, aby jej výška
odrážala všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy je
nutné použiť princíp proporcionality tiež tým spôsobom, že súd porovná čiastky tejto náhrady prisúdené
v iných prípadoch a to nie len v podobných, ale aj ďalších, v ktorých išlo o priznanie nemajetkovej
ujmy v peniazoch za prieťahy v konaní. Ak zákon nestanovuje ani rámcovo čiastky pre odškodnenie

nemajetkovej ujmy, musí sa pri rozhodovaní o jej výške v každom prípade súd oprieť o doterajšiu
rozhodovaciu prax a porovnať skutkovo podobné prípady aj v smere výšky priznanej nemajetkovej ujmy.
Odvolací súd v tomto smere poukazuje napríklad na vec sp. zn. 10Co/132/2016 (rozsudok KS v TT),
kde boli uvádzané jednotlivé rozhodnutia s priznanou výškou nemajetkovej ujmy.

23. Z rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR vyplýva, že v prípade porušenia práva na prejednanie veci
v primeranej lehote bolo priznané primerané zadosťučinenie vo výške 17.500 eur za 35-ročné konanie
(sp. zn. II. ÚS 834/2014), 8.000 eur za 20 a 23-ročné konanie (IV. ÚS 592/2012a III. ÚS 132/2016),
5.500 eur za 16-ročné konanie (sp. zn. II. ÚS 214/2013), 4.000 eur za 16-ročné konanie (sp. zn. II. ÚS439/2011), 3.500 eur za 14 a 12-ročné konanie (sp. zn. I. ÚS 203/2013 a I. ÚS481/2014), 2.500 eur za
7-ročné konanie (sp. zn. II. ÚS 177/2013, III. ÚS 411/2015), 2.000 eur za 7-8-ročné konanie (sp. zn. II.
ÚS 832/2014, III. ÚS 401/2016), 1.500 eur za 8 rokov právnej neistoty (sp. zn. I. ÚS 303/2015), 1.000

eur za 6-ročné konanie (sp. zn. II. ÚS 189/2014, I. ÚS 530/2016).

24. Z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že za neprimeranú dĺžku
konania v trvaní 5 rokov a 4 mesiace bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 1.800 eur (J.
a J. proti SR zo 7.1.2014), spoločná suma 5.200 eur za konanie trvajúce viac ako 7 rokov bez vydania

rozhodnutia (H. a H. proti SR z 15.9.2015), 3.500 eur za konanie v trvaní viac ako 7 rokov a 3 mesiace
(X. proti SR zo 14.10.2014), 2.400 eur za konanie o výživné, ktoré trvalo viac ako 5 rokov a 4 mesiace (A.
H. proti SR z 19.2.2013), 7.800 eur za konanie trvajúce 11 rokov a 9 mesiacov (S. proti SR z 5.3.2013),
3.100 eur za exekučné konanie v trvaní 5 rokov a 8 mesiacov(I. proti SR z 9.7.2013), 5.500 eur za
konanie v dĺžke 8 rokov a 7 mesiacov (X. proti SR z 8.10.2013), 3.000 eur za konanie trvajúce 5 rokov
a 8 mesiacov (TNS s.r.o. proti SR z 31.5.2012), 3.250 eur za konanie v trvaní 6 rokov a 5 mesiacov (Z.

a Z. proti SR z 12.6.2012).

25. Súd prvej inštancie žiadne porovnanie priznaných súm za porušenie práva na súdne konanie
bez zbytočných prieťahov v podobných prípadoch neurobil, pričom z vyššie uvedených rozhodnutí
vyplýva, že žalobcovia boli ústavným súdom odškodnení za prieťahy v špecifikovanom období vyššou

sumou ako v porovnateľných veciach. Odvolací súd tiež poukazuje na prípady, kedy boli rovnaké
žaloby zamietnuté, pretože priznané finančné zadosťučinenie ústavný súdom bolo všeobecnými súdmi
považované za primerané (8Co/380/2016 KS v BA, 14Co/64/2017 KS v BA a mnohé ďalšie, prístupné
na internete).

26. Odvolaciemu súdu z vyššie uvedených dôvodov neostávalo iné, než v záujme zachovania
práva sporových strán na riadny dvojinštančný proces so všetkými jeho atribútmi (zahŕňajúci
vykonávanie základného dokazovania, dostatočné právne posúdenie veci a vypracovanie rozhodnutia
s odôvodnením zodpovedajúcim úprave v § 220 ods. 2 CSP) rozsudok súdu prvej inštancie podľa §
389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušiť a podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona, vec vrátiť súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

27. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude sa riadiť vyššie uvedeným právnym
názorom odvolacieho súdu. Podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosť, že žalobcovia si nemôžu
vybudovať vinársky domček, pretože vlastníctvo časti pozemku o výmere 300 m2 (kde je možné

domček vybudovať) je sporné a rieši sa v konaní vo veci vedenej na Okresnom súde Skalica č.k.
3C/25/2008, čím je podľa súdu prvej inštancie preukázaný vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcov,
nesúvisí s porušením práva na konanie bez prieťahov, na ktoré majú žalobcovia právo, ale súvisí s
ich (ne)úspechom v konaní. Ak žalobcovia podali žalobu, musia počítať aj s tým, že v spore môžu
byť neúspešní a nikdy nenastane pre nich doba, kedy si budú môcť užívať sporný majetok. Pomer

úspechu a neúspechu je v sporových konaniach 50% na 50%. Možno súhlasiť s názorom žalobcov,
že je neschopnosťou súdu vec rozhodnúť v tak dlhom období ako je konanie vo veci 3C/25/2008.
Zároveň je ale potrebné doplniť, že dĺžka konania závisí aj od aktivít strán sporu a od ich schopnosti
svoj nárok nie len tvrdiť, ale aj preukázať. Žalobcovia sú v konaní 3C/25/2008 zastúpení advokátom,
ktorý je oprávnený a povinný predkladať dôkazy svedčiace v prospech žalobcov, ak žalobcovia vytýkajú

súdu, že sa vo veci sa nariaďovalo v poradí už niekoľkonásobné znalecké dokazovanie (avšak závery
znalcov boli vždy rozporné), takéto konanie nesvedčí len o neschopnosti súdu, ale aj o neschopnosti
žalobcov preukázať nárok. Žalobcovia majú právo navrhovať znalecké dokazovanie vrátane práva
klásť znalcovi otázky a navrhovať, čo bude úlohou znalca vo vypracovanom znaleckom dokazovaní.
Evidentne nejde o jasný (učebnicový) príklad sporu (3C/25/2008), v ktorom by žalobcovia vedeli rýchlo

a spoľahlivo preukázať odôvodnenosť svojho nároku a doposiaľ žalobcovia nenavrhli vykonať také
dokazovanie, na základe ktorého by boli v konaní úspešní. Tiež nemožno hodnotiť ujmu ako závažnú
preto, lebo dlhoročný spor nevyznieva v prospech žalobcov, znižuje ich vážnosť, pretože okolie ich
vníma negatívne, odmieta ich alebo ich ľutuje, dokonca im nedôveruje, zvlášť v obci s menším počtom
ľudí, kde je človek pod drobnohľadom (ako to uviedol súd prvej inštancie). Je predsa právom každej

fyzickej osoby domáhať sa svojich práv v prípade, ak sú porušované, na súde podaním civilnej žaloby
(nejde o trestné konanie, kde by existovali pochybnosti, či navrhovatelia nie sú páchateľmi trestného
činu, ako protiprávneho konania v zmysle trestného práva). Žalobcovia nekonajú inak, ako v súlade
s platným právnym poriadkom a neexistuje dôvod, aby ktokoľvek v ich okolí hodnotil ich konanie vnegatívnom smere. Ak ich okolie podanie žaloby chápe negatívne, ide o zásadné nepochopenie
uplatňovania práv každého občana v civilnom konaní. Neznalosť problematiky podania civilnej žaloby zo
strany okolia žalobcov ale nemôže objektívne zasiahnuť do cti a dôstojnosti žalobcov a je na žalobcoch,

aby svojimi postojmi a vysvetľovaním jasne takýto názor pred okolím prezentovali. Následne je možné
očakávať, že nikto z okolia ich nebude ľutovať, nebude ich odmietať a bude im dôverovať. Napokon
žalobcovia sú disponentmi žaloby a môžu ju kedykoľvek zobrať späť, ak samotná existencia civilného
sporu má na ich postavenie a medziľudské vzťahy tak negatívne a nepriaznivé ohlasy ako opisujú. Súd
tiež nemôže zohľadňovať dĺžku prieťahov (nekonania súdu) od počiatku až doposiaľ, môže prihliadať

len na prieťahy v rozhodnom období tak, ako bolo konštatované vyššie.

28. Súd prvej inštancie opätovne vypočuje žalobcov a bude zisťovať existenciu nemajetkovej ujmy na
strane žalobcov v priamej príčinnej súvislosti s existujúcimi prieťahmi v civilnom konaní 3C/25/2008
vedenej na Okresnom súde Skalica za obdobie od 1.7.2004 do 16.2.2011 (pretože za ďalšie obdobie
bol nárok žalobcov zamietnutý a v tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť). Je potrebné zohľadniť

civilný charakter sporového konania, predmet konania z hľadiska jeho významu pre stranu (nejde o
trestné konanie, konanie starostlivosti o maloletých, o osobnom stave, pracovnoprávny spor, konanie
týkajúce sa života a zdravia) ale o uplatňovanie vecných práv. Súd prihliadne aj na osobné pomery
žalobcov či iné konkrétne skutkové okolnosti prípadu; zvýšený význam predmetu konania pre osoby
poškodených navrhovateľov musia navrhovatelia v konaní nielen tvrdiť, ale aj spoľahlivo preukázať.

Súd prvej inštancie v prípade, ak zistí, že nárok žalobcov je opodstatnený (aj keď len čiastočne)
výšku priznanej sumy odôvodní aj z hľadiska jej porovnateľnosti s inými, podobnými prípadmi, aby bol
dodržaný princíp proporcionality a prihliadne ku skutočnosti, že žalobcom bola za porušenie ich práva na
spravodlivý proces, ktorý zahŕňa konanie bez zbytočných prieťahov priznaná nemajetková ujma 24.000
eur Ústavným súdom SR a zároveň sa vysporiada s argumentáciou žalovaného, prečo uvedenú sumu

nemožno považovať za primeranú vzhľadom k okolnostiam daného prípadu. Po doplnení dokazovania
vykonané dôkazy súd vyhodnotí, vo veci opätovne rozhodne a rozhodnutie v súlade s § 220 ods.
2 a 3 CSP odôvodní.

29. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396

ods. 3 CSP). Súd prvej inštancie posúdi trovy konania v zmysle 255 CSP (ktorý neprevzal úpravu §
142 ods. 3 OSP). Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí
od úvahy súdu (sudcovské právo). V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu,
ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Žalobcu nemožno zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. V sporoch o zaplatenie nemajetkovej

ujmyžalobcoviačasto svojuujmuoceniavyššie,akoimjenapokonpriznanápovykonanomdokazovaní.
Nebolo by spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu,
aby svoju ujmu podceňoval len preto aby potom nemusel nahradiť trovy konania. Pri rozhodovaní
o náhrade trov konania v prípadoch ochrany osobnosti je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo
sprevádzajúce (porovnaj napr. nález ÚS ČR III.ÚS 170/99). Za základné sa považuje konštatovanie,

že právo žalobcu porušené bolo a výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.
V prejednávanej veci sa žalobcovia nedomáhajú určenia, že ich právo bolo porušené, domáhajú sa
zaplatenia nemajetkovej umy (ako náhrady nemateriálnej škody) podľa osobitného zákona, preto podľa
názoru súdu v prípade, ak súd ich žalobe čo i len čiastočne žalobe vyhovie prizná im plnú náhradu
trov konania (počítanej za úkon právne služby z priznanej sumy), pretože priznanie nároku záviselo od

úvahy súdu.

30. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).