Rozsudok Judgement was issued on Monday, February 27, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/2/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113216862
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4113216862.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a sudcov JUDr.

Vladimíra Pribulu a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci žalobcu: Československá obchodná banka, a.s.,
Michalská 18, Bratislava, IČO: 36854140, zastúpený HMG & PARTNERS, s.r.o. so sídlom Bratislava -
Štefanovičova 12, proti žalovaným: 1/ C. T., r.č. XXXXXX/XXXX, bytom Q. I. - M. O. XXX, 2/ Y. T., r.č.
XXXXXX/XXXX, bytom Q. I. - M. O. XXX, právne zastúpení JUDr. Pavol Gráčik, advokát, so sídlom Nitra
- Farská 40, o zaplatenie sumy 17.211,74 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných proti rozsudku
Okresného súdu Nitra zo dňa 21. septembra 2015 č. k. 14C/22/2015-157, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výrokov o zamietnutí zvyšku návrhu,

zamietnutí návrhu žalovaných v 1./ a 2./ rade o priznanie finančného zadosťučinenia a náhrade trov
konania p o t v r d z u j e .

Žalovaným v 1./ a 2./ rade priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 21. septembra 2015 č. k. 14C/22/2015-157
(napadnutý rozsudok) zaviazal žalovaného v 1. rade a žalovanú v 2. rade spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobcovi sumu 8596,96 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy
8596,96 eura od 12.2.2013 do zaplatenia a to v splátkach po 200 eur mesačne, splatné do 25. dňa

v mesiaci, pod hrozbou straty výhody splátok, počnúc právoplatnosťou rozsudku. Vo zvyšku žalobu
(návrh) zamietol. Určil, že zmluvná podmienka uvedená v bode 8 písm. d) Obchodných podmienok pre
ČSOB spotrebiteľské úvery, kde je uvedené: " Dlžník po celý čas trvania zmluvy, t. j. až do úplného
splnenia všetkých záväzkov z nej vyplývajúcich, je povinný: písm. d) viesť bežný účet v Banke a
smerovať v prospech tohto účtu peňažné prostriedky, a to minimálne vo výške postačujúcej na splácanie
jeho záväzkov voči Banke; ", je neprijateľná. Návrh žalovaných v 1/ a 2/ rade o priznanie finančného
zadosťučinenia zamieta. O trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov konania nemá právo

na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa písomne podanou žalobou
Okresnému súdu Nitra dňa 20.5.2013 domáhal, aby súd zaviazal žalovaných v prvom a v druhom rade
zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 17.211,74 eur, úrok vo výške 15,80% ročne zo sumy
11304,06eur od12.2.2013dozaplatenia,súrokomzomeškaniazosumy11304,06euravovýške8,75%
ročne od 12.2.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania zo sumy 4058,48 eura vo výške 8,75% ročne

od 12.2.2013 do zaplatenia. Ďalej žiadal zaviazať žalovaného v 1/rade zaplatiť sumu 27,63 eur s úrokom
vo výške 25% ročne zo sumy 27,63 eura od 1.1.2013 do zaplatenia a nahradiť trovy konania. Žalobu
odôvodnil tým, že uzavrel so žalovanými Zmluvu o úvere (ďalej len "úverová zmluva"), na základe ktorej
poskytol žalovaným v prvom a v druhom rade finančné prostriedky s dohodnutým úrokom 15,80% ročne.Žalovaní v prvom a v druhom rade úver žalobcovi riadne nesplácali, z dôvodu omeškania žalobca preto
v súlade s ustanoveniami zmluvy oznámil žalovaným v prvom a v druhom rade zosplatnenie úveru ku
dňu 20.9.2011. Podľa vyčíslenia pohľadávky ku dňu 11.2.2013 bola výška istiny v sume 11304,06 eur,

riadneho úroku 3904,12 eur, úrokov z omeškania 1849,20 eur a poplatkov 154,36 eur. Žalobca uzavrel
so žalovaným v prvom rade aj zmluvu o bežnom účte, na základe ktorého zriadil a vedie bežný účet. Ku
dňu 31.12.2012 bol na bežnom účte nepovolený debetný zostatok v sume 27,63 eur, ktorý je úročený
úrokovou sadzbou 25% ročne. Dlh odporcu v 1/rade zo zmluvy na bežnom účet predstavuje sumu 27,63
eur s úrokom vo výške 25% ročne zo sumy 27,63 eura od 1.1.2013 do zaplatenia.

3. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že účastníci konania uzavreli dňa
5.10. 2009 Zmluvu o ČSOB spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXR, na základe ktorej poskytol žalobca
žalovaným v prvom a v druhom rade spotrebiteľský úver vo výške 13300 eur. V bode IV. zmluvy je
dohodnutá pevná úroková sadzba, ktorou sa bude úročiť úver a to vo výške 15,80% ročne. Ročná
percentuálna miera nákladov (ďalej len "RPMN") predstavuje 18,13% ročne a celkové náklady spojené

s týmto úverom predstavujú čiastku 6473,56 eura. Priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery
nákladov je 13,01% . Žalovaní v prvom a v druhom rade sa zaviazali splácať úver v 60 mesačných
splátkach vždy k 20. dňu v mesiaci, prvá splátka je splatná dňa 20.11.2009 a posledná dňa 20.10.2014
vo výške 324,25 eura mesačne. V bode VII. - poistenie úveru je v bode 1. Uvedené: " Súčasťou úveru
je poistenie pre prípad poistnej udalosti smrti, invalidity a pracovnej neschopnosti dlžníka v súlade

s poistnou zmluvou o poistení dlžníkov zo spotrebiteľských úverov pre fyzické osoby II...." Celkový
mesačný poplatok za poistenie úveru je 16,51 eur. Súčasťou zmluvy sú Obchodné podmienky pre ČSOB
spotrebiteľské úvery. Žalobca súčasne uzavrel so žalovaným v 1/rade aj zmluvu o bežnom účte zo
dňa 5.10.2009, predmetom ktorej bolo zriadenie bežného účtu. Z prehľadu úverovej histórie vyplýva,
že žalobcovia zaplatili celkovo na úvere sumu 4703,04 eur. Keďže žalovaní sa dostali do omeškania

so splácaním, čim došlo k porušeniu zmluvných podmienok, žalobca písomným podaním zo dňa 21.9.
2011 vyhlásil celú pohľadávku za splatnú a to ku dňu 20.9.2011 a žiadal žalovaných zaplatiť celú zvyšnú
časť úveru vo výške 12979,64 eur. Žalobca vyčíslil pohľadávku ku dňu 11.2.2013 a táto pozostávala z
istiny v sume 11304,06 eur, riadneho úroku 3904,12 eur, úrokov z omeškania 1849,20 eur a poplatkov
154,36 eur.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2 zákona
zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka a uviedol, že žalobca sa domáha zaplatenia dlžnej sumy zo zmluvy o úvere. Podľa § 52
ods. 1 Občianskeho zákonníka je spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,

ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Smernica 93/13/EHS k tomu uvádza, že spotrebiteľ musí
mať rovnakú ochranu na základe zmlúv uzatvorených ústne alebo písomne, bez ohľadu na to, či sú
podmienky písomnej zmluvy obsiahnuté v jednom alebo viacerých dokumentoch. Na to, aby zmluva
mohlabyťoznačenáakospotrebiteľská,musíbyťsplnenápodmienka,žeideozmluvu,ktorásauzatvára
za rovnakých zmluvných podmienok s väčším počtom spotrebiteľom, pričom tieto obchodné podmienky

sú vopred pripravené dodávateľom a spotrebiteľ nemôže ovplyvniť ich obsah; k zmluvným podmienkam
dodávateľamôžespotrebiteľpristúpiťalebonie.Nazákladetýchtopodmienoksúdprvejinštanciezmluvu
uzavretú medzi žalobcom a žalovanými vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú a posudzoval ju podľa
platných ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v čase jej uzavretia. Dospel k záveru, že predmetná zmluva je štandardnou, typovou zmluvou,

ktorú žalovaný uzatvára s viacerými klientmi s tým, že klient pred jej uzatvorením si v žiadosti o
poskytnutie úveru určí základné podmienky a tieto sú potom v zmluve vymedzené podľa požiadaviek
spotrebiteľa, napr. dobu splácania, výšku splátky, dĺžku fixácie úrokovej sadzby... Individuálne sú teda
dohodnuté všetky podmienky na ktorých je založená samotná žiadosť o poskytnutí úveru, nakoľko
tieto sa prispôsobujú samotnému spotrebiteľovi a ostatné zmluvné podmienky predstavujú súčasť

štandardnej zmluvy, ktorá sa uzatvára aj s inými klientmi.

5. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa pôvodne svojím návrhom domáhal okrem iného aj
zaplatenia sumy 27,63 eur s úrokom vo výške 25% ročne zo sumy 27,63 eura od 1.1.2013 do zaplatenia,
ktorá suma predstavovala nepovolený debetný zostatok na bežnom účte odporcu v 1/rade. Keďže v tejto

časti zobral žalobca svoj návrh späť, súd prvej inštancie uznesením 14C/22/2015-118 zo dňa 22.5.2015
konanie v časti zaplatenia sumy 27,63 eur a úroku vo výške 25% ročne zo sumy 27,63 eur ročne od
1.1.2013 do zaplatenia vo vzťahu k odporcovi v 1/rade, zastavil.6. Žalobca ďalej žiadal zaviazať žalovaných na zaplatenie sumy 17.211,74 eur, úrok vo výške 15,80%
ročne zo sumy 11304,06 eur od 12.2.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania zo sumy 11304,06
eura vo výške 8,75% ročne od 12.2.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania zo sumy 4058,48 eura

vo výške 8,75% ročne od 12.2.2013 do zaplatenia. Právny zástupca žalovaných namietal, že v zmluve
nie je správne uvedená výška RPMN, nakoľko vo vzorci na výpočet RPMN nie je správne uvedená
výška úveru a tiež tam chýba uvedenie poplatku za poistenie, ktorý boli povinní žalovaní tiež platiť.
Keď sa tieto sumy dosadia do tohto vzorca správne, tak RPMN nie je vo výške 18,13%, ale vo výške
presahujúcej 19%. Poukázal potom na § 4 ods. 3 zákona 258/2001Z.z., kde je uvedené, že v prípade

nesprávnej výšky RPMN sa považuje úver za bezúročný, bez poplatkov. Žalobca spochybňoval, že by
sa do výpočtu RPMN mal zahrňovať aj poplatok za poistenie, avšak priznal nesprávne uvedenie sumy
úveru do výpočtu na RPMN. Súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdením právneho zástupcu žalovaných,
že poplatok za poistenie má byť súčasťou výpočtu RPMN, pričom poukazuje na § 2 písm. d) zákona
č. 258/2001 Z.z., podľa ktorého sa RPMN rozumie ...." sadzba, ktorá sa aplikuje na výpočet podľa
prílohy číslo 1 z hodnoty celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a výšky

poskytnutého spotrebiteľského úveru. Celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským
úverom sú všetky náklady vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského
úveru s výnimkou : bod 5. poplatkov za poistenie alebo záruky okrem pýcha poplatkov, ktoré sú určené
na zabezpečenie platby veriteľovi v prípade smrti, invalidity, choroby alebo nezamestnanosti spotrebiteľa
v sume rovnakej alebo menšej, ako je celková výška spotrebiteľského úveru..." Z citovaných

ustanovení vyplýva, že poplatok za poistenie sa do celkových nákladov spojených so spotrebiteľským
úverom započítava a musí byť preto zahrnutý aj do výpočtu RPMN. Je preto zrejmé, že RPMN bola
žalobcom vypočítaná nesprávne. Súd prvej inštancie preto tiež dospel k záveru, že predmetný úver
treba považovať za úver bez úroku a bez poplatkov s poukazom na § 4 ods. 3 zákona 258/2001 Z.z.
Vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že žalovaní v prvom a v druhom rade zaplatili

na predmetnom úvere celkovo sumu 4703,04 eur, pričom im bola poskytnutá suma 13300 eur, preto
ich zaviazal na zaplatenie sumy 8596,96 eur. Keďže žalovaní sa preukázateľne dostali do omeškania s
plnením,žalobcovipriznalinároknazaplatenieúrokuzomeškania.Žalobcažiadalúrokyzomeškaniaod
12.2.2013, t.j. dňa nasledujúceho po vyčíslení pohľadávky. Úrok z omeškania požaduje vo výške 8,75%
ročne, ktorá výška je s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č.

87/1995 Z.z. plne v súlade s týmto ustanovením. Preto priznal žalobcovi 8,75% ročný úrok z omeškania
zo sumy 8596,96 eur od 12.2.2013 do zaplatenia. Vo zvyšku, čo do sumy 8614,78 eur s úrokom vo
výške 15,80% ročne zo sumy 11304,06 eur od 12.2.2013 do zaplatenia, a úrokom z omeškania vo
výške 8,75% ročne nad sumu 8596,96 eur, súd návrh zamietol. S poukazom na § 160 ods. 1 OSP súd
umožnil žalovaným v 1/ a 2/ rade predmetnú sumu splácať, a to v splátkach po 200 eur mesačne, splatné

do 25. dňa v mesiaci, pod hrozbou straty výhody splátok, počnúc právoplatnosťou rozsudku. Vyhovel
žiadosti žalovaného v 1/rade o splácanie predmetného dlhu, nakoľko dôvodom nesplácania úveru bol
práve pokles jeho príjmu a sám žalobca pri navrhovaní súdneho zmieru pripustil možnosť splátok.

7. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal namietanými zmluvnými podmienkami zo strany právneho

zástupcu žalovaných. Čo sa týka poplatku za správu úveru uvedeného v čl. IV Zmluvy o úvere v
sume 1,99 eur mesačne, právny zástupca žalovaných poukazoval na nemeckú judikatúru, podľa ktorej
je vyberanie poplatkov za vedenie úverového účtu nezákonným postupom veriteľa, a to bez ohľadu
na znenie ustanovení vnútroštátnych predpisov, nakoľko právny základ z ktorého nemecký súd v
predmetnej veci vychádzal, je daný v únijnom práve, a to konkrétne v Smernici Rady 93/13 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorej premietnutie je možné v slovenskom právnom
poriadku nájsť najmä v ustanoveniach § 53 občianskeho zákonníka. Žalobca k neprijateľnej zmluvnej
podmienke tykajúcej sa poplatku za správu úveru uviedol, že spotrebiteľské právo bolo do slovenského
právneho poriadku implementované Smernicou Rady 93/13. Zákonom číslo 150/2004 s účinnosťou od
1. 4. 2004 bolo zavedené ustanovenie § 52 občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa, to znamená

že slovenské zákony sú mladšie ako smernica a z tejto smernice vychádza, čo je aj výslovne uvedené
v záverečných ustanoveniach zákona. Nemecká úprava práva týkajúceho sa ochrany spotrebiteľa
je staršia ako vyššie uvedená smernica. Je preto namieste otázka, či vôbec, poprípade v akom
rozsahu, môže byť nemecká právna úprava ako judikatúra uplatňovaná ako podporný argument v
slovenskom spotrebiteľskom práve. Žalobca bol toho názoru, že úver ako produkt poskytovaný bankou

je poskytovaný ako balíček rôznych služieb, za ktorý si banka môže vyžiadať odpovedajúci balíček
cien a teda požadovať aj poplatky za správu úveru. Poplatok za správu úveru zastrešuje technické a
informačné zabezpečenie a to jednak pri poskytnutí úveru bankou ako aj pri následnej správe na bežnom
účte. Súd prvej inštancie poukázal na to, že nejde o neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko obsahtejto podmienky mohli žalobcovia ako dlžníci svojim konaním ovplyvniť, keďže predmetná zmluva v tejto
časti nevylúčila možnosť jej prípadnej zmeny alebo doplnenia. Žalobcovia ako dlžníci nepreukázali, že
by v čase podpisovania zmluvy o úvere s týmto ustanovením týkajúcim sa poplatku za správu úveru

nesúhlasili, a že by oznámili svoj nesúhlas žalobcovi a žiadali zmenu či doplnenie zmluvy v tejto časti.

8. Ďalšie namietané ustanovenie 9.1. písm. c) Obchodných podmienok uvádza: " v prípade, že nastane
skutočnosť, ktorá znamená či vyvolá podstatnú zmenu podmienok, za ktorých bola zmluva uzatvorená, a
ktorámôžepodľaposúdeniabankyohroziťvčasnéaúplnésplneniezáväzkovdlžníka(najmädlžníkbude

v omeškaní..), potom je banka kedykoľvek oprávnená: písm. c) použiť zostatky účtov a došlé úhrady na
splatenie už splatných záväzkov dlžníka. " Podľa bodu 5. 8 OP " dlžníka banka sa dohodli, že: banka
je oprávnená inkasovať príslušnú splátku dlhu dlžníka vyplývajúcu zo zmluvy z jeho bežného účtu a v
prípade,žepeňažnéprostriedkyvedenénatomtoúčtevdeňsplatnostinebudústačiťnaúhradu,jebanka
oprávnená inkasovať príslušnú sumu z ktoréhokoľvek ďalšieho účtu dlžníka vedeného v banke k čomu
dlžník podpisom zmluvy udeľuje banke svoj výslovný súhlas. Podľa bodu 4.2 OP " ak sa dlžník dostane

do omeškania so zaplatením akýchkoľvek záväzkov podľa zmluvy je banka oprávnená účtovať dlžníkovi
úrokzomeškaniavovýške,ktorúbankazverejňujeprevádzkovýchpriestorochpobočiekbanky.Bankaje
oprávnená inkasovať úrok z omeškania z účtu dlžníka aj bez jeho súhlasu." Právny zástupca žalovaných
uviedol, že ide o neprijateľné zmluvné podmienky, nakoľko zakladajú nevyváženosť zmluvného vzťahu v
neprospechspotrebiteľa,čímspĺňapodmienkypodjejsubsumovaniepodust.§53ods.1OZ.Čosatýka

ustanovení pod bodom 9.1. písm. c) a 5.8. OP súd prvej inštancie uviedol, že tieto nie je možné posúdiť
ako neprijateľné zmluvné podmienky. Je zrejmé, že hlavnou povinnosťou dlžníka je plnenie - splácanie
svojho dlhu, záväzku voči banke. V prípade, že finančné prostriedky na účte dlžníka nepostačujú na
splatenie jeho mesačnej splátky, banka má právo tento dlh uspokojiť aj z iného v banke zriadeného účtu
dlžníka. V tomto súd prvej inštancie nevidel žiadnu nerovnováhu v právach zmluvných strán, lebo banka

ako veriteľ sa v prvom rade stará o to, aby bola jej pohľadávka riadne splácaná a aj týmto ustanovením
môže motivovať dlžníka, aby sa tiež staral o riadne a včasné plnenie svojho dlhu. Čo sa týka ustanovenia
pod bodom 4.2 OP ani toto súd prvej inštancie nepovažoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku, keďže
oprávnenie veriteľa požadovať úrok z omeškania vyplýva priamo z § 517 ods. 2 OZ. To znamená, že ak
sa dlžník preukázateľne dostal do omeškania s platením, je sankcionovaný zo strany veriteľa úrokmi z

omeškania, na ktoré má veriteľ zákonný nárok.

9. Ďalej žalovaní namietali ust. bodu 8 písm. d) OP, kde je uvedené dlžník po celý čas trvania zmluvy, t.
j. až do úplného splnenia všetkých záväzkov z nej vyplývajúcich, je povinný: písm. d) viesť bežný účet
v banke a smerovať prospech tohto účtu peňažné prostriedky, a to minimálne vo výške postačujúcej

na splácanie jeho záväzkov voči banke." Právny zástupca žalobcov s poukazom na toto ustanovenie
poukazoval na to, že žalobca reálne naviazal poskytnutie spotrebiteľského úveru na produkt - zmluvy
o bežnom účte. O tom svedčia aj rovnaký dátum uzavretia oboch zmlúv. Tento postup žalobcu je však
v priamom rozpore s ustanovením § 4 ods. 3 zákona číslo 250/2007 o ochrane spotrebiteľa kde sa
uvádza: "predávajúci nesmie viazať predaj výrobku alebo poskytnutie služby na predaj iného výrobku

alebo na poskytnutie inej služby." Tiež poukázal na to, že žalobca sa neriadi svojím vyhlásením
obsiahnutým v Etickom kódexe KBC, konkrétne sa dopúšťa viazania poskytnutia spotrebiteľského úveru
na zmluvu o bežnom účte, a tak porušuje ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa a dopúšťa sa
konania kvalifikovaného ako nekalá obchodná praktika. O viazanosti produktov činnosti žalobcu svedčí
aj ustanovenie článku 6 ods. 1 druhá veta zmluvy o bežnom účte a balíku produktov. Ohľadom zmluvnej

podmienky uvedenej v cit. bode 8 písm. d) OP súd prvej inštancie dospel k záveru, že ide o neprijateľnú
zmluvnú podmienku a stotožnil sa s vyjadrením právneho zástupcu žalovaných. Je zrejmé, že v tomto
ustanovení žalobca viazal uzavretie zmluvy o úvere na ďalší produkt a to uzavretie zmluvy o bežnom
účte,zktorejzmluvytiežprofitoval,lebožalovanýv1/rademuselplatiťpoplatokzavedenietohtobežného
účtu. Sám žalovaný v 1/rade uviedol, že so zmluvou o úvere súhlasil, ale nevedel, že bude musieť mať

bežný účet i u žalobcu, čo sa dozvedel až pri podpisovaní zmluvy. O tento záujem nemal, keďže mal už
2 ďalšie účty zriadené v iných bankách. Takéto konanie žalobcu je v rozpore s ustanovením § 4 ods. 3
zákona číslo 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, keď uvedená zmluvná podmienka bola obsiahnutá v
Obchodných podmienkach a nebola individuálne dojednaná, to znamená, že žalovaný, ak chcel uzavrieť
zmluvuoúvere,muselsúhlasiťajstoutozmluvnoupodmienkou.Pretojusúdprvejinštanciespoukazom

na § 153 ods. 4 OZ vyhlásil za neprijateľnú tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

10. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že právny zástupca žalovaných ďalej žiadal, aby súd priznal
žalovaným primerané finančné zadosťučinenie a to pre každého vo výške 500 eur za každú zmluvnúpodmienku, ktorú súd vyhodnotí ako neprijateľnú alebo nekalú v rámci predmetných zmlúv. Výšku
uplatňovanej sumy odôvodnil tým, že používanie rovnakých zmlúv uplatňuje žalobca voči veľkému
množstvu spotrebiteľov ako jeho klientov, čím sa na ich základe nezákonne obohacuje a tiež tým, že

žalobca napriek povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a tiež disponovaniu s vysokým právnym
povedomím sa nezdržal používania nezákonného postupu voči spotrebiteľom. Prípadný nárok na
primerané finančné zadosťučinenie má ten spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva
alebo povinnosti vyplývajúce zo zákonov na ochranu spotrebiteľa. V danom konaní súd vyhlásil za
neprijateľnú iba jednu zmluvnú podmienku, ktorá sa týkala iba žalovaného v 1/rade, ktorý uzatváral

zmluvu o bežnom účte. Žalovaný v 1/rade však v konaní na otázku súdu či utrpel nejakú majetkovú
alebo nemajetkovú ujmu tým, že uzatvoril predmetnú zmluvu o úvere, na ktorú bola viazaná zmluva
o bežnom účte uviedol, že nie, iba mu stále telefonujú pracovníci žalobcu a žiadajú ho o zaplatenie.
Žalovaný v 1/rade teda nijako nepreukázal v čom spočíva dôvod na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia. Je treba mať na zreteli, že na jednej strane žalovaní úver poskytnutý žalobcom prijali, s
týmtonakladalipodľasvojhouváženiaapoužilipodľasvojichpotrieb,nadruhejstrane,žalobcovinevrátili

požičané finančné prostriedky a tento sa musí cestou súdu domáhať ich vrátenia, pričom žalovaní si
museli byť vedomí skutočnosti, že požičané finančné prostriedky jednoducho musia vrátiť.
11. Súd prvej inštancie záverom uviedol, že v danej veci už žalovaným je poskytnutá určitá forma
kompenzácie v tom, že daný úver majú zaplatiť bez úroku a poplatkov, k čomu síce došlo pochybením
na strane žalobcu pri uvedení výšky RPMN, na druhej strane to boli práve žalobcovia, ktorí si svoje

zmluvné povinnosti neplnili a v dôsledku čoho došlo k zosplatneniu úveru. Preto by bolo aj v rozpore s
dobrými mravmi, aby bolo žalovaným priznané akékoľvek finančné zadosťučinenie. Súd prvej inštancie
preto žalovaným v ich návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel a návrh
zamietol.

12. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 2 OSP tak, že žiadny z
účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. Úspech účastníkov konania bol pomerne
vyrovnaný jednak čo do nároku žalobcu a ním žalovanej sumy ako aj v časti nároku žalovaných, keď
súd na jednej strane rozhodol o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, avšak nárok na primerané finančné
zadosťučinenie zamietol. Preto mal súd prvej inštancie za to, že pomer úspechu a neúspechu účastníkov

konania bol pomerne vyrovnaný.

13. Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie žalovaní. Uviedli, že sa môžu stotožniť so závermi súdu
prvej inštancie, že predmetná spotrebiteľská zmluva je bezúročná a bez poplatkov, taktiež s vyhlásením
neprijateľnosti zmluvnej podmienky v bode 8 písm. d/ OP. Odvolanie podali v časti nepriznania nároku

na primerané finančné zadosťučinenie, neposúdenie aj ostatných z ich strany napádaných zmluvných
dojednaní ako neprijateľných zmluvných podmienok, neuvedenie neprijateľnej podmienky, podľa ktorej
súd posúdil zmluvu ako bezúročnú a bez poplatkov do výrokovej časti rozsudku. Uviedli, že súd prvej
inštancie viazal poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia na preukázanie reálneho vzniku
majetkovej alebo nemajetkovej ujmy. Takýto postup však nie je zákonne súladný, pretože ust. 3 ods. 5

zákona o ochrane spotrebiteľa neviaže poskytnutie finančného zadosťučinenia na preukázania vzniku
majetkovej alebo nemajetkovej ujmy, ale na to, či dôjde zo strany spotrebiteľa k úspešnému uplatneniu
porušenia jeho práv. Podľa ich názoru došlo k splneniu všetkých zákonom stanovených kritérií na
priznanie finančného zadosťučinenia. Z dôvodu nepriznania plnenia pre nesprávne uvedenie výšky
ročnej percentuálnej miery nákladov a tiež uvedenia jednej neprijateľnej podmienky do výrokovej časti

rozsudku je zrejmé, že im mal byť priznaný nárok spolu najmenej vo výške 2000 eur. Ďalej uviedli,
že podľa ich názoru aj iné zmluvné ustanovenia, ktoré špecifikovali v konaní, obsahujú neprijateľné
podmienky - bod 9.1. písm. c/, bod 5.8., najmä bod 4.2., ktorý zakladá nevyváženosť zmluvného vzťahu
v neprospech spotrebiteľa a zároveň nejde o individuálne dohodnutú zmluvnú podmienku. Poukázali
na rozhodnutia iných súdov - Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19Co/251/2012, Najvyššieho súdu

ČR sp. zn. 35Obo/101/2002, Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Obo/689/2006, Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 29Cdo/31/2012. Uviedol, že nie je možné úročiť príslušenstvo, oneskoreným zaplatením úrokov
nevzniká právo na ďalšie úroky z omeškania. Pokiaľ ide o poplatok za správu úveru, zotrvali na
tom, že je možné v tomto prípade aplikovať rozhodovaciu prax nemeckých súdov, keď napríklad v
dôsledku rozhodnutia Bundesgerichtshof zo dňa 07.06.2011 č. AZ XI ZR 388/10 došlo k novelizácii

zákona o bankách. Podľa ich názoru, ak žalobca zahrnul do zmluvy ustanovenie o ovinnosti hradenia
poplatku za správu úveru, reálne mali tak za hradený poplatok dostať príslušnú odplatu vo forme
služby, i keď im nie je zrejmé akej. Boli uvedení do omylu, že za poplatok za správu úveru im bude
poskytnutá protislužba. Žalobca si účtuje poplatok za službu, ktorú nikdy v ich prospech nevykonal aani nemohol, pretože predmet služby (správy), ku ktorej sa viaže jej vykonanie (úver) reálne v čase
vedenia úverového účtu neexistoval - poskytnuté peňažné prostriedky použili, preto tieto existovali len v
čase ich poskytnutia, nikdy počas celej doby trvania úverového vzťahu na predmetnom úverovom účte

neboli finančné prostriedky vo výške 13300 eur. Toto zmluvné ustanovenie je prinajmenšom sporné.
Ďalej uviedli, že aj súd prvej inštancie posúdil zmluvu ako bezúročnú a bez poplatkov pre nesprávne
uvedenie výšky RPMN, mal v zmysle § 153 ods. 4 OSP uviesť neprijatenosť tejto zmluvnej podmienky vo
výroku rozsudku. Žiadali rozsudok v napadnutých častiach zmeniť, určiť neprijateľnosť nimi napádaných
zmluvných podmienok a priznanie finančného zadosťučinenia.

14. K odvolaniu žalovaných sa písomne vyjadril žalobca, žiadal rozsudok v napadnutých častiach
ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že nie je jasné, na základe akej skutočnosti žalovaní
stanovilikonečnúvýškuprimeranéhofinančnéhozadosťučineniaprávenahodnotu500eur,atodokonca
za každú neprijateľnú podmienku zmluvy. Počas konania zmenili výšku primeraného finančného
zadosťučinenia z pôvodnej výšky 1000 eur na 500 eur bez akejkoľvek bližšej špecifikácie. Ďalej uviedol,

že neprijateľná obchodné podmienka sa týkala iba žalovaného v 1. rade, preto nie je zrejmé, z akého
dôvodu si nárok na primerané finančné zadosťučinenie uplatňuje každý zo žalovaných. Podľa jeho
názoru tento nárok vôbec nevznikol, pretože práve žalovaní porušili svoje povinnosti tým, že prestali
úver splácať. Zo zákonných ustanovení vyslovene nevyplýva, že by sa určenie niektorej zmluvnej
podmienky za neprijateľnú automaticky považovalo za dôvod na priznanie finančného zadosťučinenia.

Žalovaní ani nepreukázali vznik žiadnej ujmy. Pokiaľ ide o zriadenie bežného účtu, nebolo podmienené
poskytnutím úveru, išlo o poskytnutie jednej zo služieb žalobcu, žalovaní nikdy nepožiadali o jeho
zrušenie. Ďalej uviedol, že bod 9.1. písm. / a bod 5.8. OP neoprávňuje žalobcu k svojvoľnému nakladaniu
s finančnými prostriedkami spotrebiteľa, mohol by pristúpiť k takému konaniu až vtedy, keby žalobcovia
svoju povinnosť riadne neplnili. Tvrdenie žalovaných, že za neprijateľnú zmluvnú podmienku možno

považovať aj bod 4.2. OP považuje za absolútne irelevantné. Nárok na úroky z omeškania vyplýva
predovšetkým z §517 ods. 2 OZ. V súvislosti s názorom žalovaných, že nemožno úročiť príslušenstvo
poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 26Cob/58/2014, Krajského súdu Prešov sp.
zn. 4Cob/62/2007, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Cob/146/2013. Ohľadne poplatku za vedenie
účtu poukázal na stanovisko Najvyššieho súdu ČR s. zn. Cpjn 203/2013. Uviedol, že bolo rozhodnutím

žalovaných, kedy a do akej miery použijú prostriedky z úverového účtu. Nesprávne uvedenie RPMN má
za následok, že mu súd nepriznal zmluvné úroky a poplatky. Požiadavka žalovaných na uvedenie tejto
skutočnosti do výroku siaha nad rámec zákonných ustanovení.

15. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej

len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou stranou konania, v zákonom stanovenej
lehote na podanie odvolania (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP,
prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) za splnenia povinnosti
ustanovenej v § 319 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné, preto
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výrokov o zamietnutí zvyšku návrhu, zamietnutí návrhu

žalovaných v 1./ a 2./ rade o priznanie finančného zadosťučinenia a náhrade trov konania ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

16. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

17. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

18. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo

výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

19. Ustanovením § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného

odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajeodôvodnenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súduprvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba
dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.

20. Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi súdu prvej inštancie, so zisteným skutkovým stavom
i právnym posúdením veci. Súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými pre vec relevantnými
skutočnosťami, všetkými žalovanými nárokmi i stranami tvrdenými skutočnosťami a právnymi názormi,
svoje rozhodnutie kvalifikovane zdôvodnil v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Vzhľadom k tomu odvolací súd
nemápotrebudôvodysúdprvejinštanciedoplniťarozsudoksúduprvejinštancievnapadnutýchčastiach

ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaných o potrebe
doplnenia výroku ohľadne určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky týkajúcej sa určenia zmluvy za
bezúročnú a bez poplatkov, odvolací súd poukazuje na to, že v tomto smere nejde o neprijateľnosť
zmluvnej podmienky, ale o následky vyplývajúce priamo zo zákona. Ak nie je v zmluve uvedená RPMN,
alebo je uvedená nesprávne, dôsledkom je v zmysle § 4 ods. 2, 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, že
sa daná úverová zmluva priamo zo zákona považuje za bezúročnú a bez poplatkoch, nie je potrebné,

aby súd túto skutočnosť konštatoval vo výroku rozsudku.

21. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa
ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
22. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP a v odvolacom

konaní úspešným žalovaným v 1./ a 2./ rade priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie

znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).