Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 30, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/116/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5417203341
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5417203341.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar

Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v spore žalobcov:
1/ O. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P. A. XXX, zastúpený splnomocnenou zástupkyňou H. U., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom L. XXX, 2/ V. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P. A. XXX a žalovaného:
Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom Bratislava, Mlynské nivy 1, IČO: 31 320 155, o vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 2.565,17 eur, o odvolaní žalobcov v 1/ a 2/ rade a žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 10Csp/66/2017 zo dňa 16. februára 2018, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním I., II., potvrdzuje.

Rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním III. zrušuje a vec mu vracia na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie o žalobe žalobcov v 1/ a 2/ rade rozhodol
nasledovne :e do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta.
III. Žalovaný m á proti žalobcom 1/, 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 94 %, o ktorých
výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.

V dôvodoch svojho rozhodnutia poukazom na ust. § 4 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a o zmene Zákona o obchodnej inšpekcii v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy a vykonané
dokazovanie konštatoval nasledovné skutkové a právne závery:
„Vykonaným dokazovaním súd zistil, že medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcami ako dlžníkmi bola
dňa 18.07.2008 uzatvorená Zmluva o poskytnutí spotrebného úveru č. 003915711090708 (ďalej len
„zmluva“), predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 11.418,71 eur (344.000,- Sk). Žalobcovia
sa v zmluve súčasne zaviazali zaplatiť celkovú čiastku úveru 16.754,69 eur (504.751,76 Sk) v 84

mesačných anuitných splátkach po 194,92 eur (5.872,05 Sk), pričom prvá mesačná anuitná splátka
bola splatná dňa 18.08.2008 a posledná dňa 18.07.2015. Celková výška úrokov s poplatkami tak
predstavovala sumu 5.335,98 eur (160.751,76 Sk). V zmluve bola uvedená ročná úroková sadzba 10,9
%,ročnápercentuálnamieranákladov(ďalejlen„RPMN“)12,53%apriemernáhodnotaRPMN10,80%.
Medzi stranami sporu nebolo sporné, že na základe uvedenej zmluvy bola žalobcom poskytnutá suma
11.418,71 eur. Tiež nebolo sporné, že žalobcovia žalovanému zaplatili celkovú čiastku 13.983,88 eur.
Predmetná zmluva uzatvorená podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka má bezpochyby charakter

spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže pri uzatváraní a plnení
zmluvyžalovanýkonalvrámcipredmetusvojejobchodnejaleboinejpodnikateľskejčinnosti(predmetom
činnosti žalovaného je podľa výpisu z obchodného registra okrem iného poskytovanie úverov), teda
vystupoval ako dodávateľ podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a naopak žalobcovia, ako fyzickéosoby, takto nekonali, teda boli spotrebiteľmi podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Súčasne potom
uvedenázmluvaspadápodrežimzákonač.258/2001Z.z.ospotrebiteľskýchúverochaozmenezákona
o obchodnej inšpekcii v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“).

Podanou žalobou sa žalobcovia domáhali vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 2.565,17 eur,
pričom táto suma predstavuje práve rozdiel medzi výškou splateného úveru (suma 13.983,88 eur) a
poskytnutou výškou úveru (suma 11.418,71 eur). Tento rozdiel (suma 2.565,17 eur) teda pozostáva zo
žalovaným účtovaných úrokov a poplatkov. Tu je potrebné teda skúmať, či zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahuje náležitosti podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/, b/, d/ až j/, k/ a l/ ZoSÚ, pretože inak

by sa poskytnutý spotrebiteľský úver považoval podľa § 4 ods. 3 druhá veta ZoSÚ za bezúročný a bez
poplatkov a nárok žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia, predstavujúceho práve zaplatené
úroky a poplatky, by tak bol dôvodný.
V prejednávanej veci bolo zistené, že v zmluve nie je uvedená výška, počet a termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov s rozčlenením na tieto jednotlivé čiastky, teda také vymedzenie, pri ktorom
bude uvedená konkrétna výška splátky samotnej istiny, konkrétna výška splátky dojednaných úrokov

a konkrétna výška splátky prípadných iných poplatkov. Zmluva obsahuje len uvedenie výšky súhrnnej
splátky (194,92 eur), z ktorej nie je zrejmé, koľko z každej jednotlivej splátky predstavuje splátka na
istinu úveru, koľko na zmluvné úroky a koľko na iné poplatky. Ohľadne takéhoto výkladu ustanovenia §
4 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ súd poukazuje napr. na výklad zaujatý Krajským súdom v Žiline v rozsudku zo
dňa 25.09.2014 sp.zn. 9Co/755/2014.

Pokiaľ žalovaný v tomto smere argumentoval rozsudkom Súdneho dvora EÚ (ďalej len „SD EÚ“) zo dňa
09.11.2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biróovej (ďalej len „rozsudok vo veci
C-42/15“), súd uvádza, že SD EÚ vykladá výlučne právo Európskej únie a ako taký nie je oprávnený
poskytovať výklad práva vnútroštátneho. Preto vo svojom rozsudku vo veci C-42/15 poskytol výklad
konkrétnych ustanovení (článkov) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES č. 2008/48 o

zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica“) a v
žiadnom prípade sa nemohol vyjadrovať (a ani sa nevyjadril) k výkladu ZoSÚ, nakoľko samotný výklad
ZoSÚ poskytujú výlučne vnútroštátne súdy.
Hoci článok 22 ods. 1 Smernice ustanovuje: „Keďže táto smernica obsahuje harmonizované
ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia,

ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice.“ a zakotvuje teda tzv. úplnú harmonizáciu práva,
Slovenská republika túto povinnosť porušila, nakoľko príslušné ustanovenia ZoSÚ sa odchyľujú od
ustanovení tejto Smernice (viď napr. § 4 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ na jednej strane a čl. 10 ods. 2 písm. h/
Smernice na strane druhej).
Keďže je vylúčený horizontálny (v spore medzi jednotlivcami a teda aj v spore medzi veriteľom a

spotrebiteľom) priamy účinok smerníc (viď napr. rozsudky SD EÚ vo veci Marschall, C-152/84 alebo
Faccini Dori, C-91/92, popr. Pfeiffe, C-397/01 až C-403/01, rozsudok zo dňa 05.10.2004, v zmysle
ktorého: „Z toho vyplýva, že sa že sa nemôže hoci aj jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenie
smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také použiť v rámci sporu, v
ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci"), je vylúčené, aby vnútroštátne súdy aplikovali Smernicu

priamo a poskytli jej tak priamy účinok.
Za daných okolností je preto potrebné sa zaoberať tým, či a ako je možné Smernicu aplikovať nepriamo,
teda či sú vnútroštátne súdy povinné vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu Smernice -
tedaeurokonformne.Pririešenítejtootázkyjepotrebnépoužiťvýkladovémetódy,ktorésúvnútroštátnym
právom uznávané. V danom prípade sa tak jedná o výklad jazykový (gramatický), podľa ktorého sa

vyžaduje členenie splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky iných poplatkov (viď vyššie citované
ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ) a tiež výklad logický (kedy zákonodarca nepoužil rovnakú
terminológiuakoSmernica,alevZoSÚkonkretizovalrozčleneniesplátkynasplátkyúrokov,istinyainých
poplatkov, čiže mal v úmysle zakotviť inú povinnosť než je uvedená v príslušnom článku Smernice).
Hoci teda má súd vykladať vnútroštátne právo eurokonformne, v danom prípade dochádza ku kolízii

medzi Smernicou a ZoSÚ, a preto okresný súd odkazuje na priliehavý rozsudok vo veci Adeneler,
C-212/04 zo dňa 04.07.2006, podľa ktorého: „Povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah
smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená
všeobecnýmizásadamipráva,najmäprávnouistotouazákazomretroaktivityanemôžeslúžiťakozáklad
pre výklad contra legem vnútroštátneho práva“.

Za týchto okolností, kedy by bol eurokonformný výklad v rozpore so zákonom (ZoSÚ), tj. contra legem
a súčasne by bol v rozpore aj s ustálenou rozhodovacou praxou (naj)vyšších súdnych autorít (viď napr.
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Sžo/61/2015 zo dňa 28.06.2016, rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 3Sžo/19 /2012 zo dňa 12.03.2013 alebo rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 11Co/127/2015zo dňa 20.04.2015), čiže by bol narušený princíp právnej istoty (viď článok 2 ods. 2 CSP), potom podľa
názoru súdu nie možné priznať, ani vo svetle rozsudku vo veci C-42/15, Smernici nepriamy účinok a je
potrebné postupovať výhradne podľa ZoSÚ, ktorý jednoznačne definuje jednotlivé náležitosti zmluvy o

spotrebiteľskom úvere (viď § 4 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ), ktorých účelom je zvýšená ochrana spotrebiteľa.
Ďalej bolo zistené (aj s ohľadom na námietku žalobcu 1/), že zmluva neobsahuje korektný údaj o
priemernej hodnote RPMN platnej ku dňu podpisu zmluvy (náležitosť zmluvy stanovená v § 4 ods. 2
písm. k/ ZoSÚ). Súd zistil, že z dostupných údajov zverejnených na web stránke Ministerstva financií
SR skutočne vyplýva, že pre daný typ úveru bola v danom období priemerná hodnota RPMN vo výške

7,25 % (so zabezpečením), resp. vo výške 12,81 % (bez zabezpečenia). Pokiaľ totiž zákonodarca v
danom období definoval povinnosť veriteľa (ako osoby poskytujúcej spotrebný úver) uvádzať priemernú
hodnotu RPMN, zakotvil tým povinnosť uvádzať jej správny údaj. Preto pokiaľ je síce v zmluve uvedený
údaj o tejto priemernej hodnote RPMN, avšak tento nezodpovedá skutočnosti, nemožno konštatovať,
že zmluva riadne obsahuje túto stanovenú náležitosť.
S ohľadom na vyššie uvedené je preto zrejmé, že zmluva neobsahuje náležitosti stanovené v § 4 ods.

2 písm. i/ a k/ ZoSÚ, a preto sa uvedený úver s poukazom na § 4 ods. 3 druhá veta ZoSÚ považuje
za bezúročný a bez poplatkov, čiže žalobcovia by boli oprávnení po žalovanom požadovať vydanie
bezdôvodného obohatenia predstavujúceho práve zaplatené úroky a poplatky, t.j. čiastku vo výške
2.565,17 eur.
Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí

obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Len pre úplnosť súd ešte dodáva, že pokiaľ žalobca 1/ a žalobca 2/ v rámci konania namietali to, že
Zmluva neobsahuje aj náležitosť stanovenú v § 4 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ, resp. že v zmluve je uvedený

nesprávny údaj týkajúci sa RPMN, kde namiesto 12,53 % mala byť RPMN uvedená vo výške 12,11
%, tak s takouto námietkou sa súd nestotožnil. Pri zohľadnení všetkých vstupných údajov, t.j. dátumu
pôžičky (poskytnutia úveru), výšky pôžičky, periodicity splátok, počtu splátok, výšky splátok a súčasne
aj poplatku za spracovanie úveru vo výške 228,37 eur (6.880,- Sk) a poplatku za vedenie úverového
účtu vo výške 1,66 eur (55,- Sk) mesačne násobeného počtom mesiacov, kedy mal byť úver splácaný

(t.j. 84 mesiacov), je skutočne RPMN vo výške 12,53 % ročne, ako je teda správne uvedené v zmluve.
Ešte vo vzťahu k stanovisku Odboru ochrany finančných spotrebiteľov Národnej banky Slovenska, na
ktoré sa žalobcovia odvolávali, súd uvádza, že dané stanovisko nie je pre súd záväzné, navyše keď
v bode 26. tohto stanoviska je výslovne uvedené, že: NBS, ako orgán dohľadu, nie je oprávnená vo
svojej rozhodovacej činnosti autoritatívne vo výroku svojho rozhodnutia konštatovať bezúročnosť a

bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru (je tak oprávnená uskutočniť len v rámci posúdenia predbežnej
otázky). Jedná sa o civilnoprávnu sankciu, ktorú majú právomoc vo výroku rozhodnutia konštatovať
výlučne všeobecné súdy.
Napokon pokiaľ žalobcovia v rámci konania namietali, že dohoda o zrážkach zo mzdy, rozhodcovská
doložka, zabezpečenie blankozmenkou a poplatky sú tzv. neprijateľnými podmienkami, teda že takéto

ustanovenia spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán (účastníkov
konania) v neprospech žalobcov, tak s takýmto názorom sa súd najmä vo vzťahu k prvým trom
stotožňuje, nakoľko skutočne dohoda o zrážkach zo mzdy extrémne zvýhodňovala žalovaného
tým, že mu umožňovala obísť súdnu kontrolu, navyše keď podľa rozhodcovej doložky by prípadné
spory rozhodoval ním vybraný (nadiktovaný) rozhodcovský súd, pričom dané zabezpečenie nebolo

individuálne dojednané, avšak pre predmet konania (vydanie bezdôvodného obohatenia) nemajú takéto
závery zásadný význam a preto dané konštatovanie považuje súd za dostatočné, i keď len okrajové.
Za daných okolností, kedy súd uzavrel, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov a že žalobcovia by mali
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia predstavujúceho zaplatené úroky a poplatky v uplatnenej
výške 2.565,17 eur, bolo potrebné ďalej sa zaoberať námietkou premlčania, ktorú v priebehu konania

vzniesol žalovaný. Premlčanie práva z bezdôvodného obohatenia je upravené v § 107 Občianskeho
zákonníka,keďprvýodsekuvedenéhoustanoveniaupravujesubjektívnupremlčaciudobuadruhýodsek
upravuje objektívnu premlčaciu dobu.
Podľa § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto

sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí
za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
Z citovaných ustanovení je teda zrejmé, že tieto dve doby začínajú, bežia a končia nezávisle na sebe.
Subjektívna premlčacia doba je kratšia (dvojročná), objektívna premlčacia doba je alebo trojročná unezavineného a nedbanlivostného bezdôvodného obohatenia alebo desaťročná, ak ide o úmyselné
bezdôvodné konanie. Pre ich vzájomný vzťah platí, že ak skončí beh jedenej z nich, právo sa premlčí,
a to aj napriek tomu, že oprávnenému ešte beží druhá premlčacia doba. Pokiaľ márne uplynula aspoň

jedna z uvedených lehôt a je vznesená námietka premlčania, nie je možné právo priznať.
Z pohľadu posúdenia počiatku behu dvojročnej premlčacej doby je rozhodný okamih, kedy sa oprávnený
v konkrétnom prípade dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto
ho získal. Inak povedané, pre počiatok subjektívnej premlčacej doby k uplatneniu práva na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie také

okolnosti, ktoré sú relevantné pre uplatnenie jeho práva na súde (viď napríklad rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky zo dňa 25.04.2001 sp.zn. 33 Cdo 3003/99 alebo uznesenie Najvyššieho súdu
Českej republiky zo dňa 18.01.2010 sp.zn. 28 Cdo 3148/2009).
Obdobne argumentuje aj Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp.zn. 1 Cdo 67/2011, na ktorý poukázal
aj žalovaný a podľa ktorého sa oprávnený dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na
jehoúkorobohatilvtedy,keďskutočne(preukázateľne)zistískutkovéokolnosti,nazákladektorýchmôže

podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu
bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach
mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok,
vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu
začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. Objektívna premlčacia doba začína

plynúť od okamihu, keď k bezdôvodnému obohateniu skutočne (fakticky) došlo, a to bez ohľadu na to,
či oprávnený o ňom vedel alebo nie.
V danom prípade je potrebné zdôrazniť, že žalobcovia plnili svoj dlh v splátkach a keďže išlo o mesačné
platby (tj. čiastkové plnenie), je potrebné zohľadňovať premlčanie u každej platby samostatne. Pokiaľ
ide o objektívnu premlčaciu dobu, tá začala u každej jednotlivej splátky plynúť okamihom, kedy boli

jednotlivé splátky pripísané na účet žalovaného. Pri vyriešení otázky, kedy začala plynúť subjektívna
premlčacia lehota, potom súd konštatuje (v súlade s vyššie uvedenými judikátmi), že oprávnený sa
dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil, vtedy, keď reálne
zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného.

V danom prípade sa tak počiatok behu subjektívnej premlčacej doby kryje s počiatkom behu objektívnej
premlčacej doby, tj. Okamihom, kedy boli jednotlivé splátky pripísané na účet žalovaného, nakoľko už
v tom čase boli žalobcom známe všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, nakoľko vedeli, kto sa na ich
úkor obohatil a v akom rozsahu.
Ak potom žalobcovia poukazovali na list z Ministerstva spravodlivosti označený ako Odpoveď na žiadosť

zo dňa 07.04.2017, ktorý im bol doručený dňa 10.04.2017, tento súd nepovažuje v danej súvislosti
za relevantný, nakoľko daná odpoveď obsahuje iba právne hodnotenie vzniknutého stavu, a to na
základe rovnakých skutkových zistení, ktoré mali žalobcovia už v čase úhrady jednotlivých splátok.
Pokiaľ potom žalobcovia nepodali svoju žalobu skôr (pravdepodobne z dôvodu právnej neznalosti)
a urobili tak až po doručení uvedenej odpovede, nemôže to mať vplyv na prezumovanú vedomosť

(viď ustanovenie § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, podľa ktorého: O
všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym
každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov
je nevyvrátiteľná), a teda ani na počiatok behu subjektívnej doby (viď obdobne rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky zo dňa 28.03.2012 sp. zn. 28 Cdo 685/2011). Ak potom žalobcovia poukazovali na

úmyselné bezdôvodné obohatenia, ktoré je spojené s desaťročnou premlčacou dobou, v danej súvislosti
je potrebné zdôrazniť, že ak došlo k premlčaniu práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
v dôsledku uplynutia subjektívnej premlčacej doby, je bez právneho významu, či bolo bezdôvodné
obohatenie získané úmyselne, a či teda vo vzťahu k ostatným splátkam (už subjektívne premlčaným)
ešte v okamihu podania žaloby bežala desaťročná objektívna premlčacia doba (viď obdobne rozsudok

Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 18.03.2008 sp.zn. 28 Cdo 3977/2007). Za daných okolností
je preto bezpredmetné zaoberať sa rozhodnutiami obecných súdov, na ktoré poukazovali žalobcovia
(najmä rozhodnutia Krajského súdu v Prešove), a to v snahe argumentačne podporiť svoje tvrdenia.
S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti tak za nepremlčané splátky považoval súd splátky od 74.
splátky uhradenej dňa 30.11.2015 do 90. splátky uhradenej dňa 06.12.2016 (súd vychádzal z rozpisu

splátok založeným na č.l. 13, 14 spisu), pričom v súlade s popisom transakcií vykonávaných zo strany
žalobcov (doklad založený na č.l. 65 až 68 spisu) považoval za nepremlčané úroky vo výške 64,76 eur
(21,90 eur + 10,48 eur + 0,67 eur + 31,71 eur) a úroky z omeškania vo výške 3,31 eur, tzn. celkovosumu 68,07 eur. Preto súd ohľadne. Preto súd ohľadne tejto sumy žalobe vyhovel, pričom vo zvyšnej
časti žalobcu ako nedôvodnú zamietol s ohľadom na vznesenú námietku premlčania.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP tak, že priznal

žalovanému proti žalobcom nárok na ich náhradu v rozsahu 94 %. Predmetom konania bola žalovaná
istina 2.565,17 eur. Žalobcovia mali vo veci úspech ohľadne tej časti predmetu konania, ohľadne ktorej
bolo ich žalobe vyhovené, teda len ohľadne zaplatenia sumy 68,07 eur, čo predstavuje k celkovému
predmetu konania 3 %-ný úspech. Naopak žalovaný mal vo veci úspech ohľadne tej časti predmetu
konania, ohľadne ktorej bola naopak žaloba zamietnutá, teda ohľadne zaplatenia sumy 2.497,10 eur, čo

k celkovému predmetu konania predstavuje 97 %-ný úspech. Pomer úspechu žalovaného a žalobcov
bol tak 97 % ku 3 %-ám, teda rozdiel predstavuje 94 %, ktorý je čistým úspechom žalovaného. Preto súd
v takomto rozsahu priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania. O konkrétnej výške priznaných
trov súd s poukazom na § 262 ods. 2 CSP rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením.“

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie žalobcovia v 1/ a
2/ rade, navrhovali odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na
nové konanie a rozhodnutie. Vo svojom odvolaní poukazovali na to, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, konkrétne uznal námietku premlčania
podanú žalovaným a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 94 %. Okresný súd aj

napriek tomu, že určil bezúročnosť a bezpoplatkovosť úverovej zmluvy vzhľadom k absencii zákonných
náležitostí a oprávnenosť žalobcov požadovať od žalovaného bezdôvodné obohatenie predstavujúce
zaplatené úroky a poplatky vo výške 2.565,17 eur neuznal právo na vydanie bezdôvodného obohatenia
žalobcov v 1/ a 2/ rade ani v 3 ani 10 ročnej premlčacej dobe. Svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že
žalobcom v 1/ a 2/ rade boli už v čase pripísania jednotlivých splátok úveru známe všetky rozhodujúce

skutkové okolnosti, nakoľko títo mali vedomosť, kto sa na ich úkor obohatil a v akom rozsahu. Toto
tvrdenie považujú za nelogické, nakoľko keby tieto skutkové okolnosti nastali tak po splatení istiny
úveru by neuhrádzali žalovanému splátky mesačne až do 06.12.2016, kedy bola vykonaná posledný
krát úhrada. Týmto obdobím začala plynúť subjektívna aj objektívna premlčacia doba. Keďže žalovaný
neustále požadoval aj ďalšie splácanie už preplateného úveru, poslali na posúdenie kópiu zmluvy na

Ministerstvo spravodlivosti SR 07.04.2017 a dňa 23.10.2017 podali žalobu o vydanie bezdôvodného
obohatenia na okresný súd. Považujú za nelogické aj podanie námietky premlčania v priebehu konania
žalovaným, nakoľko tento dodnes trvá na pokračovaní splácania predmetného úveru, keďže ním
poverené spoločnosti na vymáhanie dlhov ich neustále kontaktujú mailom a SMS-kami. Konanie
žalovaného preto nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia

bez právneho dôvodu minimálne s úmyslom získať majetkový prospech. V predmetnej veci je potrebné
aplikovať 10-ročnú premlčaciu dobu.

3. Proti rozsudku okresného súdu v časti výroku I. v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie
žalovaný. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnuté rozhodnutie zmeniť a žalobu v celom rozsahu

zamietnuť. Priznať žalovanému náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie ako aj trov odvolacieho
konania v celom rozsahu alebo napadnuté rozhodnutie v rozsahu jeho I. výroku zrušiť a vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že napadnuté rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces a konanie pred súdom prvej inštancie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Podľa jeho názoru ust. § 4 ods. 2 písm. i) Zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva povinnosť
uvádzaťvzmluveospotrebiteľskomúvereosobitneinformáciuotom,akásumazkaždejsplátkyúverusa
započítavanaistinu,úrokyapoplatky.SmernicaEurópskehoparlamentuaRady2008/48/ESozmluvách

o spotrebiteľskom úvere o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS nevyžaduje rozdelenie splátok na istinu
a úroky a poplatky. Vyžaduje uviesť iba celkové splátky úveru a nevyžaduje ich osobitné rozčlenenie na
jednotlivé zložky. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ Home Credit, má za to, že
záver súdu prvej inštancie o potrebe rozpísať splátky na istinu, úroky a poplatky je v rozpore s čl. 10 ods.
1 písm. h) Smernice. Smernica predstavuje tzv. úplnú harmonizáciu danej oblasti, čo znamená, že s

cieľom dosiahnutia fungujúceho vnútorného trhu, členské štáty nesmú zachovávať ani zaviesť prísnejšie
pravidlá ako sú v nej uvedené. Z uvedeného vyplýva, že súd porušil povinnosť vykladať § 4 ods. 2 písm.
i) Zákona o spotrebiteľských úveroch v súlade so Smernicou. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru
Súdneho dvora EÚ. Taktiež výklad súdu prvej inštancie je v rozpore s rozhodovacou praxou slovenskýchsúdov a stanoviskom NBS. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov a stanovisko
Odboru ochrany finančných spotrebiteľov Národnej banky Slovenska z 18. apríla 2017.
Okresný súd nesprávne vyhodnotil údaj o priemernej hodnote RPMN v zmluve.

Poukázal na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, čím došlo k porušeniu základného
práva na spravodlivý proces, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. K odvolaniu žalobcov v 1/ a 2/ rade proti rozsudku okresného súdu podal písomné vyjadrenie

žalovaný. Poukázal na aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu SR v otázke eurokonformného výkladu,
ust. 9 ods. 2 písm. l) (predtým písm. k)) Zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z. v platnom a
účinnom znení. K argumentácii žalobcov ohľadne vznesenej námietky premlčania uplatneného nároku
uviedol, že pokiaľ žalobcovia vo svojom vyjadrení uvádzajú, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedeli,
keď im v roku 2017 prišla odpoveď z MS SR, takéto tvrdenie žalobcov je nepreukázateľné a pre
začatie plynutia subjektívnej lehoty právne irelevantné. Aj keď subjektívna premlčacia lehota plynie od

doby, kedy sa oprávnený subjekt dozvedel o bezdôvodnom obohatení a jeho výške, túto vedomosť je
potrebné odvíjať od toho, kedy žalobca získal vedomosť o skutkových okolnostiach, z ktorých možno
vyvodiť bezdôvodné obohatenie. Je irelevantné, kedy si žalobcovia začali zisťovať bližšie informácie
ohľadomspotrebiteľskéhoprávaakedymalidanúskutkovúsituáciuprávneposúdenú.Pokiaľžalobcovia
konštatujú údajný úmysel ich spoločnosti bezdôvodne sa obohacovať na ich úkor, uvedené tvrdenie

považuje za absurdné a z procesného hľadiska za nepreukázané, dôkazne nepodložené.

5. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie
bolo podané oprávneným subjektom, ktorým je žalovaný v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1
CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez

nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v merite veci v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.
Rozsudok okresného súdu v časti výroku o náhrade trov konania zrušil v súlade s ust. § 389 ods. 1 písm.
b) CSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v súlade s ust. § 391 ods. 1 CSP.

6. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

7. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

8. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v

odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s
podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

9. V zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší len
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

10. V zmysle ust. § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie môže podľa povahy veci vrátiť
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť

konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu,
vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej
inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie,

ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom,
s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. §
387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštanciezodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil.

12. S rozhodnutím prvostupňového súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa
odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci

samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli
spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa
vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval
žalovaný aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

13. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza nasledovné:

14. Jedným z podstatných odvolacích argumentov žalovaného je tvrdenie, že súd prvej inštancie
vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

15. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O

nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (uznesenie NS SR sp.zn. 7Cdo 7/2010 zo dňa 27. júla 2011).

16. Ako vyplýva z obsahu spisového materiálu strany sporu uzatvorili dňa 18.07.2008 zmluvu o

poskytnutí spotrebného úveru č. 003915711090708, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcom
úver vo výške 11.418,71 eur (344.000,- Sk), ktorú sa žalobcovia zaviazali zaplatiť v 84 mesačných
anuitných splátkach po 194,92 eur (5.872,05 Sk), pričom prvá mesačná anuitná splátka bola splatná dňa
18.08.2008 a posledná dňa 18.07.2015. Žalobcovia sa v zmluve zaviazali zaplatiť celkovú čiastku úveru
16.754,69 eur (504.751,76 Sk). Celková výška úrokov s poplatkami predstavovala sumu 5.335,98 eur

(160.751,76 Sk). V predmetnej zmluve bola uvedená ročná úroková sadzba 10,9%, ročná percentuálna
miera nákladov 12,53% a priemerná hodnota RPMN 10,80%.

17. Odvolací súd má za to, že zmluva o spotrebnom úvere uzatvorená medzi stranami sporu je
spotrebiteľskou zmluvou v zmysle Občianskeho zákonníka, keďže ide o formulárovú zmluvu, kde

žalovaný vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobca je spotrebiteľ, keďže pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.

18. Z obsahu spisu možno vyvodiť záver, že v prípade namietanej zmluvy ide o formulárovú
zmluvu, ktorej obsah žalobca ovplyvniť nemohol. Za typovú zmluvu, ktorá sa používa vo viacerých
prípadoch (štandardná formulárová), treba považovať nielen všeobecné obchodné podmienky, ale aj
predformulované znenie rôznych variant zmlúv, resp. zmluvných ustanovení. Z uvedeného dôvodu
zmluvné dojednania podliehajú prieskumu v zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Správne preto súd prvej inštancie podrobil súdnej kontrole zmluvné ustanovenia tak podľa všeobecných
ustanovení Občianskeho zákonníka, ako aj zákona o spotrebiteľských úveroch.

19. Odvolací súd konštatuje, že na predmetnú zmluvu sa zároveň vzťahuje zákon č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch (§ 2 písm. a), b) zák. č. 258/2001 Z.z.) - zákon platný v čase uzatvorenia

právneho úkonu. Zmluvným dojednaním nie je možné vylúčiť pôsobnosť zákona o spotrebiteľských
úveroch, ktorý je predpisom obsahujúcim kogentné ustanovenia a vzťahuje sa na všetky zmluvy
spĺňajúce definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle tohto zákona. Výnimku netvoria ani
zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka. Zákon o spotrebiteľských úveroch mal vo vzťahu
k Obchodnému zákonníku povahu lex specialis, a preto má prednosť pred aplikáciou ustanovení

Obchodného zákonníka.

20. V ust. § 2 písm. a) citovaného zákona je explicitne uvedené, že spotrebiteľským úverom je dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženejplatby pôžičky úveru alebo v inej právnej forme, pričom odvolací súd má za to, že pod pojem „iná právna
forma“ nepochybne možno subsumovať aj úver.

21. Súd prvej inštancie správne ustálil, že v zmluve o úvere absentuje obligatórna náležitosť
spotrebiteľského úveru v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. i), t.j. výška, počet a termíny splátok istiny úrokov
a iných poplatkov.

22. V zmysle ust. § 4 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z.z. veta druhá, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere

neobsahuje náležitosti podľa ods. 2 písm. a), b), d) až j), k), l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov.

23. V zmysle ust. § 4 ods. 4 cit. zákona, od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky,
ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

24. Následkom absencie vyššie uvedeného je tak v zmysle ust. § 4 ods. 3 cit. zákona bezúročnosť a
bezpoplatkovosť úveru. Pri takejto právnej úprave, ak takéto údaje zmluva neobsahovala, žalovanému
nemohol vzniknúť zákonný nárok na zaplatenie dohodnutých poplatkov. Prijatím takéhoto plnenia bez
právneho dôvodu preto vzniklo na strane žalovaného bezdôvodného obohatenie, ktoré žalovaný musí
vydať v zmysle ust. § 451 Občianskeho zákonníka.

25. Pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní namieta, že rozhodnutie súdu prvej inštancie porušuje povinnosť
súdu členského štátu EÚ vykladať a aplikovať vlastné vnútroštátne právo v súlade s právnym poriadkom
EÚ, tak odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsiahle odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie v predmetnom konaní, ktorý sa podrobne zaoberal otázkou priameho a nepriameho účinku

smerníc EÚ. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom okresného súdu.

26. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah nepriameho účinku smernice spočívajúci
v eurokomformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom
vnútroštátnym. Spolupôsobenie týchto dvoch právnych poriadkov sa prejavuje nasledovne : musí ísť

o výklad v čo najväčšej možnej miere, v zmysle znenia a účelu/cieľa smernice, musí ísť o výklad za
použitia vnútroštátnym poriadkom aprobovaných výkladových metód (jazykový, logicky, systematicky,
historicky, teologicky výklad). Nesmie sa jednak o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné
právne zásady.

27. Súdny dvor medzi nepriame účinky smernice prehľadne zhrnul vo veci Adeneler, C-212/04 zo dňa
04.júla2006,keďuviedol:„povinnosťvnútroštátnehosudcuodvolávaťsanaobsahsmerniceprivýklade
a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami
práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra
legem vnútroštátneho práva.

28. Vzhľadom na explicitné znenie zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v časti povinnosti
členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, ak by vnútroštátny súd po rozsudku
Súdneho dvora EÚ C-42/15 vyložil toto ustanovenie eurokomformne tak, že zmluva nemusí obsahovať
členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o

úvere bezúročná a bez poplatkov doslova by „zlomil“ vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by
nahradil smernicou EÚ (čo je postup typický pre priamy účinok). Nakoľko sa ale jedná o spory medzi
jednotlivcami, priamy účinok smernice je vylúčený (teda môžeme uvažovať o účinku nepriamom) a
naznačený postup nebude možný, pretože by sa jednalo o výklad práva contra legem.

29. Otázka priameho účinku smernice sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za
ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva únie aplikovať priamo, bezprostredne na prípad,
ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc
v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice, zaručujúce

jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja
protisebevýhradnejednotlivci.Zuvedenéhovyplýva,žepriamyúčinokjetakvzásademožnýlenvspore
medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamovoči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice (rozsudok Súdneho
dvora z 26. februára 1986, Marshall 152/84, vo veci Faccin Dori C-91/92, Pfeiffer, C-397/01 a C-403/01).

30. Odvolací súd ešte zdôrazňuje, že výklad zákona č. 258/2001 Z.z. platného v čase uzatvorenia
predmetnej spotrebiteľskej zmluvy nemôže narúšať všeobecné právne zásady najmä zásadu právnej
istoty. Pojem právnej istoty je v slovenskom Civilnom sporovom poriadku vyjadrený v čl. 2 ods.
2 ako „stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet,

aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Ustálená
judikatúra slovenských súdov podala aj podáva stabilný výklad ustanovenia zákona ohľadom potreby
štruktúrovania splátok spotrebiteľského úveru a na jej prelomenie niet žiadneho dôvodu.

31. Pokiaľ existujú rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (v počte 2), ktoré predstavujú odklon od zaužívanej
praxe a zaužívaného riešenia predmetných sporov v súlade so zásadami, ktoré sú uvedené vyššie,

odvolací súd uvedené rozhodnutia nepovažoval za ustálenú rozhodovaciu prax v zmysle vyššie
citovaného čl. 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

32.Sozreteľomnavšetkyvyššieuvedenéskutočnosti,odvolacísúdzotrvávanastanovisku,ževprípade
zmluvy, ktorá je predmetom tohto sporu, je legitímny záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru

poskytnutého žalobcovi žalovaným, a to v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami.

33. K tvrdeniu žalobcov v 1/ a 2/ rade uvádzanom v podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu o
nepremlčaní uplatňovaného nároku titulom vydania bezdôvodného obohatenia k uvedenému odvolací
súduvádza,žesaplnestotožňujesodôvodnenímnapadnutéhorozsudkusúduprvejinštancie.Trojročná

a desaťročná premlčacia doba uvádzaná žalobcami v 1/ a 2/ rade v podanom odvolaní je objektívnou
premlčacou dobou, ktorú je potrebné odlíšiť od subjektívnej lehoty, ktorá je pri nároku na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia dvojročná (§ 107 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka). Správne okresný súd
konštatoval vo svojom rozhodnutí, že v predmetnom prípade počiatok behu subjektívnej premlčacej
doby sa kryje s počiatkom behu objektívnej premlčacej doby, t.j. okamihom, kedy boli jednotlivé splátky

pripísané na účet žalovaného, nakoľko už v tom čase boli žalobcom známe všetky rozhodujúce skutkové
okolnosti, nakoľko vedeli, kto sa na ich úkor obohatil a v akom rozsahu.

34. Poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácií
odvolateľov, na ktorých založili svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok okresného súdu,

pokiaľ ide o merito veci, potvrdil ako vecne správny.

35. Výrok rozsudku okresného súdu o nároku na náhradu trov konania zrušil v súlade s ust. § 389 ods.
1 písm. b) CSP a vec mu vrátil v tejto časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v súlade s ust. § 391
ods. 1 CSP.

36. Odvolací súd má za to, že odvolanie žalobcov v 1/ a 2/ rade, pokiaľ ide o výrok rozsudku o nároku
na náhradu trov konania je dôvodné. Okresný súd sa pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania
zaoberal výlučne ust. § 255 CSP, pričom podľa názoru odvolacieho súdu nielen v spotrebiteľských
veciach a v iných veciach, kde existujú dôvody hodné osobitného zreteľa je potrebné zvažovať aj

prípadnú aplikáciu ust. § 257 CSP.

37. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku rozsudku.

38. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)