Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 22, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/272/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244650
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Sádovský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1111244650.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a členov

senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Romana Majerského, v právnom spore žalobcu: W.. W.
W., I.. XX.XX.XXXX, Z. D. Č.. X, Z., zastúpený spoločnosťou: FUTEJ & Partners, s.r.o., Radlinského
ul. č. 2, Bratislava, IČO: 35 955 341, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Národnou
bankou Slovenska, ul. Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, o náhradu škody vo výške 33.996,82 eur s
príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10.12.2014,
č. k. 12C/195/2011 - 536, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

Žiadna zo strán n e m á n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uložiť
povinnosť žalovanej zaplatiť mu sumu 33.966,82 eur s 9,25 % ročným úrokom z omeškania od

19.04.2011 do zaplatenia, titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej
banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 a 2, §
4, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, a § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a vecne tým, že žalobca v konaní vznik
škody a nesprávny úradný postup žalovaného, ako ani príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym
úradným postupom nepreukázal. V tejto súvislosti uviedol, že vzhľadom na to, že v prejednávanej veci

nebola preukázaná podmienka nesprávneho úradného postupu, ako jedna z podmienok pre úspešné
uplatňovanieprávananáhraduškodypodľa§9zákonač.514/2003Z.z.,súdužzdôvoduhospodárnosti
konania nemusel skúmať ďalšie podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, a to vznik škody a príčinnú súvislosť s nesprávnym úradným postupom, nakoľko
všetky tri podmienky musia byť splnené súčasne. Pre úplnosť však uviedol, že žalobca nepreukázal
ani tieto podmienky. Poukázal na skutočnosť, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa 21.03.2002
schválil PODIELOVÉMU DRUŽSTVU SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „Družstvo“) Prospekt

investície, pri ktorom Družstvo požiadalo o schválenie jeho dodatku spolu s prílohou, a to zápisnicou
z riadnej členskej schôdze Družstva zo dňa 9. januára 2003, podľa ktorej mal Úrad pre finančný trh
schválením Prospektu investície odobriť projekt družstiev s tým, že Úrad pre finančný trh Družstvo
v upozornení zo dňa 13. mája 2003 oboznámil o splnení podmienok pre schválenie tohto dodatku aupozornil Družstvo, že nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených
v Prospekte investície s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich Prospekt, z dôvodu vykonávania dohľadu nad činnosťou

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, ale nie dohľadu nad celkovou činnosťou Družstva
s tým, že dňa 2. júna 2008 uzavrelo Družstvo s obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s.
v likvidácii, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 828 749, (ďalej „obchodník s cennými papiermi“) Zmluvu o
riadení portfólia, podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť
portfólio Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v

sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie
a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,
uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných
analýz a obchodník s cennými papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo
výške 8 % ročne. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že Národná banka
Slovenska rozhodnutím zo dňa 08. januára 2008, č. OPK-9750/3/2007, uložila obchodníkovi s cennými

papiermi pokutu vo výške 500.000,- Sk za porušenie ust. § 54 ods. 2, § 73 ods. 1 písm. a), § 74 ods. 1,
ods. 7 písm. b) zák. č. 566/2001 Z. z., rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750/5/2007 uložila
obchodníkovi s cennými papiermi opätovne pokutu vo výške 300.000,- Sk za porušenie ustanovení §
54 ods. 2, § 73 ods. 1 písm. a), § 74 ods. 1, ods. 7 písm. b) zákona č. 566/2001 Z. z. a rozhodnutím
zo dňa 22. apríla 2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP zmenila obchodníkovi s cennými papiermi povolenie

na poskytovanie investičných služieb a povolila mu, okrem iného, poskytovanie investičnej služby podľa
ust. § 6 ods. 1 písm. d) v spojení s § 5 ods. 1 písm. a), b), c) zák. č. 566/2001 Z. z., s obmedzením podľa
§ 59 ods. 3 tohto zákona a poskytovanie investičných služieb, investičných činností a vedľajších služieb
podľa § 6 ods. 1 a 2 v spojení s § 5 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z. v špecifikovanom rozsahu. Uviedol,
že po výpovedi obchodníka s cennými papiermi zo Zmluvy o riadení portfólia zo dňa 30. marca 2010,

Družstvo požiadalo listom zo dňa 15. apríla 2010 Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu
obchodníka s cennými papiermi a o výkon dohľadu na mieste dôvodiac, že výpoveďou zmluvy sa
Družstvo dostalo do zložitej situácie, pretože obchodník s cennými papiermi zabezpečoval pre Družstvo
odbyt výrobkov a iné a listom zo dňa 23. apríla 2010 požiadalo Družstvo Národnú banku Slovenska o
zjednanie nápravy v činnosti obchodníka s cennými papiermi, pretože tento si neplnil voči nemu svoje

základné povinnosti, spočívajúce v zabezpečení zhodnotenia finančných prostriedkov jemu zverených
do správy. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska rozhodnutím
o predbežnom opatrení zo dňa 12. júla 2010, č. ODT-8305/2010 podľa § 25 ods. 1 písm. a) zák. č.
747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom, uložila obchodníkovi s cennými papiermi povinnosť
zdržať sa nakladania s majetkom klientov, ktorý mu bol zverený bez písomného súhlasu Národnej banky

Slovenska, keďže na základe oznámenia najmä Družstva, vzniklo dôvodné podozrenie z možného
poškodenia klientov obchodníka s cennými papiermi a rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č.
ODT-8305-5/2010, potvrdeným Bankovou radou Národnej banky Slovenska rozhodnutím zo dňa 1.
marca 2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičnýchslužiebzdôvodovpodľa§156ods.2písm.a),§55ods.7,9,§85ods.2vspojenísust.§84

ods. 1 písm. b), § 76 ods. 2 a § 77 ods. 7 zák. č. 566/2001 Z. z. a rozhodnutím zo dňa 26. augusta 2010, č.
OPK-5664/1-5/2010 zastavila konanie o schválenie dodatku k Prospektu investície z dôvodu, že žiadosť
neobsahovala náležitosti stanovené zákonom, pričom správnosť rozhodnutia potvrdila Banková rada
Národnej banky Slovenska rozhodnutím zo dňa 7. decembra 2010, č. GUV-1744/2010 a rozhodnutím zo
dňa 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18. júla 2011, Národná banka Slovenska

zakázalaDružstvu,akovyhlasovateľoviverejnejponukymajetkovýchhodnôtpredajmajetkovýchhodnôt
s tým, že zmenou skutočností uvedených v Prospekte investície Družstvo tento Prospekt nedodržiavalo
a neurobilo žiadne kroky k tomu, aby stav Družstva uviedlo do súladu s údajmi v Prospekte investícii.
Súd prvej inštancie mal preukázané, že majetok vložený do investičných nástrojov Družstva je tvorený
podielmi v družstvách EDSI, KPDSI a DDSI a na 98,85 % podielom zmenkami emitenta CI HOLDING,

a.s. a nakoľko v zmysle prijatej investičnej stratégie v Prospekte investície, by angažovanosť voči
jednému emitentovi nemala prekročiť 30 % podielu na celkových aktívach vyhlasovateľa verejnej ponuky
a podiel emitenta CI HOLDING, akciová spoločnosť na celkových aktívach predstavovala 91,45 %,
Prospekt investície nebol zo strany Družstva dodržaný a Národná banka Slovenska preto považovala za
vhodnéumiestniťfinančnénástrojevaktívachdružstvaajinýchsubjektov,akosubjektovnachádzajúcich

sa v skupine CI HOLDING, a. s., z dôvodu rozloženia investičného rizika. Súd prvej inštancie v
dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa
11. apríla 2011, č. k. 3K/95/2010-21, právoplatným dňa 5. mája 2011, vyhlásil konkurz na majetok
Družstva ako úpadcu, do funkcie správcu ustanovil Mgr. Mareka Letkovského s tým, že mal vykonanýmdokazovaním zároveň preukázané, že žalobca si pohľadávku prihlásil voči Družstvu do konkurzu
v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 3K/95/2010, ktorá bola správcom
konkurznej podstaty v celom rozsahu popretá, z dôvodu ktorého podal incidenčnú žalobu voči správcovi

konkurznej podstaty v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7Cbi/58/2011, ktoré
doposiaľ nie je právoplatne skončené s tým, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca požiadal
Národnú banku Slovenska o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Súd prvej inštancie
uviedol, že žalobca bol členom Družstva, do ktorého vložil členský vklad pod por. č. 12590, jeho
členstvo v Družstve zaniklo dňa 09.06.2010 a žalobcovi vzniklo voči Družstvu právo na vyplatenie

vyrovnávacieho podielu vo výške 9.603,42 eur, ktoré bolo splatné do 09.06.2011, pričom Družstvo,
okrem toho žalobcovi nevyplatilo tri zmenky vystavené v jeho prospech, zmenku zo dňa 15.05.2009
na sumu 3.584,95 eur, splatnú dňa 15.05.2010 s doložkou „bez protestu“ a „nie na rad“, zmenku zo
dňa 04.11.2009 č. 2370 na sumu 3.584,95 eur, splatnú dňa 04.11.2010 s doložkou „bez protestu“ a
„nie na rad“ a zmenku zo dňa 18.12.2009 č. ID 2641 na sumu 16.596,96 eur, splatnú dňa 18.12.2010
s doložkou „nie na rad“ a „bez protestu“. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca v konaní

nepreukázal existenciu predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.
z., na vyvodenie ktorej je potrebné kumulatívne splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok,
ktorými sú 1/ existencia majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, 2/ nezákonné rozhodnutie alebo
nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci a 3/ príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom nepreukázanie čo i len jedného z týchto

predpokladov má za následok zamietnutie celej žaloby. Poukázal na skutočnosť, že nárok na náhradu
škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči
štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr.
titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať
a preto, ak má žalobca pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento

prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi,
nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu, a tým ani predpoklad existencie škody. Uviedol,
že žalobca sa ako bývalý člen Družstva, s ktorým bol v právnom vzťahu a z ktorého mu vzniklo právo
na vyplatenie vyrovnacieho podielu, musí domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči Družstvu, ktoré
je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka, resp. osoby, ktorá je povinná žalobcovi vydať získaný prospech

v podobe vyrovnacieho podielu s tým, že žalobca si predmetnú pohľadávku voči Družstvu uplatnil v
konkurze vyhlásenom na jeho majetok, avšak v čase rozhodovania súdu prvej inštancie nepreukázal
bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči Družstvu z dôvodu, že nie je možné ustáliť majetok
Družstva, s ktorým bol žalobca v záväzkovom vzťahu a z ktorého majetku by mala byť uspokojená jeho
pohľadávka uplatňovaná i v prebiehajúcom konaní titulom náhrady škody za nesprávny úradný postup,

a až v prípade bezúspešnosti vymoženia predmetnej pohľadávky, by do úvahy prichádzalo uplatňovanie
náhrady škody voči štátu, a preto dospel k záveru, že žalobca svoj nárok uplatnil predčasne.

2.

Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov
zahrnutých do Prospektu investície a tým neplatnosti Prospektu investície a následnom oneskorení
zakázania činnosti Družstva, súd prvej inštancie uviedol, že dohľad Národnej banky Slovenska nad

činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, bol regulovaný zák. č.
566/2001 Z. z. v obmedzenom, resp. vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole povinností
uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom, a to zverejnenie schváleného
Prospektu investície pred začatím verejnej ponuky (§ 126 ods. 2, § 127 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z.),
aktuálnosť prospektu investície počas lehoty platnosti - trvania verejnej ponuky, plnenie informačných

povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 130 zákona č. 566/2001 Z .z.), splnenie
povinnosti predložiť na posúdenie oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt, dodržiavanie
zákazu poskytovať úvery a pôžičky z peňažných prostriedkov zhromaždených od verejnosti (§ 126
ods. 5 zákona č. 566/2001 Z. z.) s tým, že až od 01.06.2010 išlo aj o dodržiavanie schváleného
prospektu investície (novelizovaný § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z. z.). Uviedol, že Národnej banke

Slovenska v súvislosti s výkonom dohľadu nad obchodníkom s CP v roku 2007 boli predložené aj údaje
o štruktúre majetku družstva k 31.12.2005 a k 31.12.2006, pričom boli zistené nedostatky v oblasti
dodržiavania prospektu investície, avšak podľa zákona č. 566/2001 Z. z. v relevantnom znení účinnom
v roku 2007, nebolo možné vyhlasovateľovi majetkových hodnôt uložiť sankciu za nedodržiavanieprospektu investície a ani za jeho neaktualizovanie, pretože táto povinnosť v predmetnom období
nebola vyhlasovateľovi uložená zákonom s tým, že Národná banka Slovenska, ako štátny orgán, môže
podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR konať iba na základe ústavy, v jej medziach a rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon, a teda nemohla si ako dohliadajúci orgán svojvoľne prisvojiť kompetencie nad
rámec zákonnej úpravy. Uviedol, že povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala primárne
na Družstvo, ktoré malo v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu investície a predložiť ho
na schválenie Národnej banke Slovenska s tým, že ak štatutárny orgán Družstva nesplnil povinnosť
a o nových významných skutočnostiach nepredložil dodatok k Prospektu investície, Národná banka

Slovenska mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom, najmä pri plnení zákonom
uloženejperiodickejinformačnejpovinnostiDružstva,pričomštatutárnyorgánDružstvapočascelejdoby
verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície (§ 128 ods. 1 písm. h/
zákona č. 566/2001 Z. z.), a schválenie Prospektu investície nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o
riadení portfólia, ktorá bola zaradená do zoznamu zmlúv zabezpečujúcich odbyt výrobkov vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu poskytovaných služieb, ktoré poskytuje (§ 128 ods.

1 písm. a/ bod 10 zákona č. 566/2001 Z. z.). Poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska
nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva s tým, že Družstvo až do
15.04.2010, kedy požiadalo o preskúmanie postupu obchodníka s CP, nesignalizovalo Národnej banke
Slovenska zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v činnosti obchodníka s cennými papiermi
a pri výkone dohľadu na mieste samom v dňoch 20.04. do 06.05.2010 Národná banka Slovenska zistila

zmeny v údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s
následkomneaktuálnostiProspektuinvestície,nievšakjehoneplatnosti,pretožezožiadnychustanovení
zákona č. 566/2001 Z. z. nevyplýva neplatnosť Prospektu investície pre neaktuálnosť jeho údajov. Súd
prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska
vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku Prospektu investície a z jej rozhodnutia

zo dňa 26.08.2010, č. OPK-5664/1-5/2010 vyplýva, že Družstvo predmetnú žiadosť Národnej banke
Slovenska síce predložilo, táto však neobsahovala všetky náležitosti podľa zákona č. 747/2004 Z. z.,
pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok Prospektu investície v zmysle zákona č. 566/2001 Z. z., a
tieto neboli, i napriek viacnásobnému predĺženiu lehoty na doplnenie žiadosti a dodatku,
odstránenéakonaniebolozastavené,pričommedzičasomNárodnábankaSlovenskainiciovalakonanie

o uložení sankcie podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z. z. za porušenie ustanovení § 129 ods. 3
citovaného zákona, ktoré ukončila vydaním rozhodnutia dňa 30.05.2011, č. ODT-10890-4/2010, ktorým
zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt, a preto Národná banka Slovenska konala v rámci svojich
oprávnení stanovených zákonom a v jej postupe preto súd prvej inštancie nezistil namietaný nesprávny
úradný postup.

3.

Vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v prijatí nedostatočných opatrení na
nápravu protiprávneho stavu súd prvej inštancie uviedol, že predmetom konania je nesprávny úradný

postupžalovanej,anieobchodníkascennýmipapiermi,apretovpriamejpríčinnejsúvislostisnímmohla
vzniknúť škoda len Družstvu a nie žalobcovi, ktorá nebola v žiadnom záväzkovom, ani inom vzťahu
s obchodníkom s cennými papiermi a zmluvnou stranou Zmluvy o riadení portfólia bolo len Družstvo.
Poukázal na skutočnosť, že dohľad Národnej banky Slovenska bol limitovaný zák. č. 566/2001 Z. z. a
informácie a podklady zistené v rámci predmetu dohľadu podľa ust. § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zák.

č. 747/2004 Z. z. o dohľade, sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v
danom prípade Družstvu, ktorému zákon neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizika,
prípadne krytia rizika a Národná banka Slovenska podľa platnej úpravy v danom období (rok 2007)
nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože povinnosť dodržiavať Prospekt investície sa na Družstvo v
tom čase nevzťahovala, a preto nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob stanovený zákonom. Súd

prvej inštancie zároveň dospel k záveru, že žalovaná sa nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho
v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení
obchodníka s cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nedopustila z dôvodu absencie priamej
príčinnej súvislosti s prípadnou škodou na strane žalobcu, keď z listinných dôkazov, najmä z rozhodnutí
Národnej banky Slovenska o uložení pokút vo výške 16.596,96 eur (500.000,-Sk) a vo výške 9.958,18

eur (300.000,-Sk) je zrejmé, že Národná banka Slovenska činnosť obchodníka s cennými papiermi
sledovala, pričom nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo o výsledných zisteniach, nakoľko dohľad
nad dohliadanými subjektmi je neverejný, ako aj konanie vo veciach dohľadu a účastníkom konania v
konaní o uložení pokuty alebo inej sankcie alebo opatrenia na nápravu, je len dohliadaný subjekt aleboiná osoba, ktorej sa má pokuta, prípadne sankcia, uložiť. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že
bolo primárne povinnosťou Družstva, ktoré malo všetky dostupné informácie o činnosti obchodníka s
cennými papiermi, zabezpečiť priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho činnosťou voči

Družstvu a nemožno zanedbať ani povinnosti žalobcu, ktorý sa ako člen Družstva mal aktívne a včas
zaujímať o svoje práva a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom a zamedziť tak znehodnocovaniu,
príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich s Družstvom. Na podporu správnosti
svojho právneho záveru súd prvej inštancie upriamil pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4Cdo/199/2005 a rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/1404/2004, podľa ktorých nárok

na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., ako aj zákona č. 514/2003 Z. z. môže byť v občianskom
súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky
veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento
prospech získal a je povinný ho vydať. Uviedol, že pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu
zisteného vykonaným dokazovaním listinnými dokladmi založenými v spise s prihliadnutím na ďalší
obsah spisového materiálu (§ 120 ods. 1 O. s. p.), pričom dokazovanie navrhnuté žalobcom nevykonal v

celom rozsahu z dôvodu nadbytočnosti, nakoľko z listinných dôkazov založených žalovaným v priebehu
konaniamaldostatočnepreukázanýskutkovýstavopísanýžalovanýmvovyjadreníkžalobnémunávrhu.
Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne plným úspechom
žalovaného v konaní, ktorému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.

4.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu
predloženia návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa
článku267ZmluvyofungovaníEurópskejúnieakonedôvodnýstým,žesúdjednakniejepovinnýobrátiť

sa so žiadosťou na Súdny dvor Európskej únie a iniciovať prejudiciálne konanie o žalobcom položených
otázkach z dôvodu, že vo veci rozhoduje ako súd prvej inštancie a žalobca nežiadal o výklad platnosti
právneho aktu Európskej únie a jednak mal súd za to, že zodpovedanie prejudiciálnych otázok žalobcu
nie je pre rozhodnutie súdu potrebné.

5.

Proti výroku tohto rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol, podal žalobca v zákonnej lehote
odvolanie z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože

nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.
s. p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
(§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že sa jeho
žalobe vyhovie, resp. v napadnutom výroku zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania. V dôvodoch svojho odvolania namietol, že súd prvej
inštancienezohľadnil,žeNárodnábankaSlovenskanepostupovalavsúladesprincípomprávnehoštátu,
ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov práva, že
sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať
v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude zo strany subjektov

práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal, že nedôjde ku škode na jeho úkor, pretože vychádzal
z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu a nemohol predpokladať, že dohľad nad
Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp., že takýto je jeho obsah
podľa výkladu žalovaného, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom
investícií nedefinoval a postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého,

ktorý sa na žalovaného z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument žalovanej, že
upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou
činnosťou Družstva, posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade
orgánu vedomosť a nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že neexistuje príčinná súvislosť medzi

škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska, spočívajúcom v nesprávnom
výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z. z. Za obzvlášť nepochopiteľný žalobca
považoval záver súdu prvej inštancie, že sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady „právo
patrí bdelým“, nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonomstanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebol „bdelý“ s tým, že mu nepatrili ani zákonom
stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými
mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona

porušujúci subjekt donútiť. Uviedol, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2
Zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o
skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1
Zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 1. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom

zo strany Národnej banky Slovenska napriek tomu, že žalovaný v priebehu celého konania tvrdil
opak, a preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní,
resp. nedodržiavaní povolení na činnosť, vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt
investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou
bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi s tým, že povinný zákonný dohľad zo strany
Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady

aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené
dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli
viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj žalobcu. Poukázal na skutočnosť,
že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka
R.. E. V., H.. preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z

hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného
emitenta,atospoločnostiCIHOLDING,a.s.,ktorývtomčaseakcionárskyvlastnilobchodníkascennými
papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od nej získané, investované v
subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom a Národná banka Slovenska
sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo

po tomto vytknutí zo strany Národnej banky Slovenska, rozložené namiesto jednej do troch zmeniek,
a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING, a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production
s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s.
a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, Ing.
Libor Červenka, vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Uviedol, že Národná banka Slovenska

naďalejakceptovalastav,žeceléportfólioDružstvajerozloženéainvestovanédoprepojenýchsubjektov
s CI HOLDING, a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči
obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich
klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých
podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty vo výške 10.000

eur, Národná banka Slovenska nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a
neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať
činnosť obchodníkovi alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť
sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka), následné podcenenie situácie a umožnenie
ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti

ňou vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom
k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp., že
túto investíciu jej banka svojím zanedbaným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila.
Poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi
s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila

dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva tolerovanie porušovania právnych
predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska. Vo svojom odvolaní
ďalej uviedol, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010,
právoplatným dňa 18. júla 2011, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti
Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až

od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo
pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa
27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania
nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo
majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o majetkových aktívach,

ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky
majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne
už k 31. decembru 2006 z čoho vyplýva, že Družstvo svojím konaním porušovalo ust. § 129 ods.
3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona ocenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne
zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Uviedol, že existujúce konkurzné konanie
samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu,

žalobu na náhradu škody proti štátu a nerobí takúto žalobu predčasnou, pretože je povinnosťou súdu
v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť
uspokojenia žalobcu ako veriteľa v konkurznom konaní a ak áno, v akom rozsahu, pričom súd pri
tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu, ale je
povinný zohľadniť až napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu,

a preto žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania žaloby, a to ani
vtedy, ak žalobca doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru
žalovaného a prvoinštančného súdu povinný mu dané plnenie vrátiť s tým, že ani zák. č. 514/2003 Z.
z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak pripúšťa
regresnú náhradu. Žalobca uviedol, že ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie
občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky

suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i trestný zákon v platnom
znení, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania a súčasne by to znamenalo,
že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna
voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Namietol, že zo zápisníc o pojednávaní pred
prvoinštančným súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvoinštančným súdom, resp. predložené

stranami, neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O. s. p., s poukazom na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010.

6.

Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie
v jeho napadnutom druhom výroku potvrdiť, nakoľko prvoinštančný súd vykonal rozsiahle dokazovanie
za účelom spoľahlivého zistenia skutkového a právneho stavu sporu s poukazom na skutočnosť, že z
jeho činnosti boli súdu známe aj iné dôležité skutočnosti z dôvodu prebiehajúcich konaní v skutkovo a
právne analogických sporoch na súde prvej inštancie. Nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že je povinnosťou

všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, keď aj podľa konštantnej
judikatúry Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky nastolené účastníkom
konania, ktoré majú pre spor podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania
a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedla, že podstatou práva na
spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce
názorom a predstavám žalobcu, a preto jeho tvrdenie, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
považuje za denegatio iustitiae, je účelové. Žalovaná vo svojom vyjadrení tiež uviedla, že žalobca

sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba
odďaľujú vydanie meritórneho rozhodnutia a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho
údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu, kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup
nebol preukázaný a neexistuje s tým, že žalobca nevyužil všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie
svojho nároku, pretože nepodal žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie

Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom.
Poukázala na skutočnosť, že kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad
dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR
a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny

výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z článku 2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že
Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými právnymi predpismi, nebola
nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými
papiermidodržiavalazákonnépravidlá,zakotvenéustanoveniamizákonaodohľadeazákonaocenných
papieroch. Žalovaná vo svojom vyjadrení uviedla, že žalobca mohol požiadať Národnú banku Slovenska

o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom a muselo mu
byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou
budúcich výnosov s tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu
len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom aktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu a až od účinnosti novelizovaného
ust. § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1. júna 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky

majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície, a
teda až odvtedy mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo schválený Prospekt investície
dodržiava. Uviedla, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola stanovená vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1. januára 2009, na základe novelizovaného ust. § 127
ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zák. č. 558/2008 Z. z. a počas celej doby od vyhlásenia

verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte
investície a informácie a podklady, ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu
dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho
zákonom uložených povinností. Poukázala na skutočnosť, že žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom
verejnej ponuky majetkových hodnôt žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia,

na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla
Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal
v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129 ods. 1 písm. b) zákona o cenných
papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o
verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že

s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov, a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči členom družstva
vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená.
Žalovanámalazato,žeNárodnábankaSlovenkamohlakontrolovaťlento,čisiDružstvoplníinformačné

povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to, či informácie zverejňované Družstvom
obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona o cenných papieroch, pričom
tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla potvrdzovať, pretože mohla
postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 zákona o cenných papieroch a nemohla

potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že vo vzťahu
k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, pričom sa
nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom
o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavou SR. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho

súdu Českej republiky zo dňa 11.04.2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009 žalovaná uviedla, že tento primárne
rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne sa zaoberá
zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci a z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva,
že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v

ust. § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní, a preto zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný
dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť, a preto musia byť
najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne
a nespochybniteľne preukázané všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť
splnené súčasne. Uviedla, že skutočná existencia pohľadávky žalobcu a jej výška voči Družstvu sa

bude zisťovať v rámci incidenčných súdnych konaní, pokiaľ ich správca konkurznej podstaty Družstva
neuzná skôr a až následne, ak pohľadávka žalobcu voči Družstvu nebude uspokojená v rámci konkurzu,
môže žalobcovi vzniknúť škoda. K námietke žalobcu, že v konkurze na majetok Družstva a v
súvisiacich incidenčných súdnych konaniach nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázala
na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14. septembra 2011, v ktorom

správca konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do
júla 2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady
sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácii úpadcu bola realizovaná v
hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve a pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že
by boli nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období

pred konkurzom. Zároveň uviedla, že zo zápisnice z pojednávania jasne vyplýva, že súd prvej inštancie
jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne špecifikoval, o aké
doklady išlo a aký je ich obsah s tým, že v súlade s ust. § 121 O. s. p., netreba dokazovať skutočnosti
všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti s tým, že z odôvodnenia uznesenia Najvyššiehosúdu SR zo dňa 27. februára 2008, sp. zn. 1Obo/283/2006 vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník
dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky sporov na rovnakom
skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné

vykonať, pričom žalovanému je známe, že na Okresnom súde Bratislava I sú proti nemu vedené stovky
sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe, pričom vo všetkých sporoch majú žalobcovia
rovnakého právneho zástupcu.

7.

Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd rozsudkom č. k. 10Co/52/2015 - 603 zo dňa 01.10.2015
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil s tým, že žalobca vo
svojom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa nebol súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

8.

Proti tomuto rozsudku podal dovolanie žalobca z dôvodu podľa § 237 písm. f) O.s.p. v spojení s § 241
ods.2písm.a),b),c)O.s.p.anavrholnapadnutýrozsudokodvolaciehosúduzrušiťavecvrátiťsúduprvej
inštancie na ďalšie konanie, nakoľko rozhodnutie odvolacieho súdu (rovnako i rozhodnutie súdu prvej

inštancie) je vecne i právne nesprávne s tým, že odvolací súd pristúpil k rozhodnutiu o odvolaní žalobcu
svojvoľne, arbitrárne a formalisticky, v dôsledku čoho je nepreskúmateľné a tým došlo k porušeniu práva
žalobcu na spravodlivý súdny proces. Žalobca dovolaním napadol i uznesenia odvolacieho súdu zo dňa
01.10.2015, č. k. 10Co/53/2015-613 a č. k. 10Co/54/2015 - 616.

9.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 124/2016, 6 Cdo
125/2016, 6 Cdo 126/2016 zo dňa 29.06.2016 (doručeným žalobcovi dňa 12.08.2016 a žalovanému
dňa 11.08.2016) zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10Co/52/2015 zo dňa 01.10.2015

a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že žalobcovi bola v odvolacom konaní odňatá reálna
možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p., keď vyjadrenie žalovanej zo dňa
02. februára 2015 k odvolaniu žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie, hoci obsahovalo skutkovú i
právnu argumentáciu, nebolo žalobcovi doručené, a preto žalobca nemal pred rozhodnutím odvolacieho
súdu o podaní žalovanej žiadnu vedomosť. Dovolania žalobcu proti uzneseniam Krajského súdu v

Bratislave zo dňa 01.10.2015, sp. zn. 10Co/53/2015 a sp. zn. 10Co/54/2015, dovolací súd odmietol.

10.

Odvolací súd opätovne preskúmal spor, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380

ods. l C. s. p. a právnym názorom dovolacieho súdu podľa § 455 C. s. p., tento prejednal bez nariadenia
odvolaciehopojednávaniapodľa§385ods.1(acontrario)C.s.p.adospelkzáveru,žeodvolaniežalobcu
nie je dôvodné.

11.

V novom konaní odvolací súd, viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, zaslal písomné vyjadrenie
žalovanej zo dňa 02.02.2015 (č. l. 591 - 596 spisu) právnemu zástupcovi žalobcu na vyjadrenie v zmysle
§ 374 ods. 1 v spojení s § 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (C.s.p., účinný od
01.07.2016). Právny zástupca žalobcu prevzal výzvu spolu s predmetným vyjadrením dňa 10.11.2016 a

k vyjadreniu žalovanej sa v súdom stanovenej lehote nevyjadril. Týmto postupom odvolací súd odstránil
procesný nedostatok odvolacieho konania, pre ktorý dovolací súd považoval za potrebné napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a spor mu vrátiť na ďalšie konanie. Napriek tomu, že dôvodom
zrušenia rozsudku odvolacieho súdu bolo nedoručenie písomného podania strany protistrane, z dôvodu
formálnej neexistencie rozhodnutia bolo potrebné spor opätovne preskúmať v rovnakom rozsahu ako

v pôvodnom odvolacom konaní.

12.Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav sporu, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného
dokazovania správne zhodnotil a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom,

ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil.

13.

Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

14.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ

INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej „Družstvo“), toho času v konkurze
vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011, č. k. 3K/95/2010 - 21,
právoplatným dňa 5. mája 2011, s členským podielom ku dňu 31. marca 2010 v sume 9.603,42 eur,
so zmenkou pod ID 2228, splatnou dňa 15.05.2010 na sumu 3.500,- eur, vydanou na meno žalobcu,
so zmenkou pod ID 2370, splatnou dňa 04.11.2010 na sumu 3.584,94 eur, vydanou na meno žalobcu

a zmenkou pod ID 2461, splatnou dňa 18.12.2010 na sumu 16.596,96 eur a úroky vo výške 887,60
eur, vydanou na meno žalobcu, pričom v dôsledku žiadosti žalobcu o zrušenie členského podielu
zo dňa 09.06.2010, došlo dňa 09.12.2010 k zániku jeho členstva v Družstve a vznikol mu nárok na
vyplatenievyrovnaciehopodieluvovýške9.603,42eur,ktoréhozaplatenia,spolusgarantovanouvýškou
zhodnotenia, titulom škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalovanej, vo výške 33.996,82

eur s príslušenstvom, sa v konaní domáha.

15.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že dňa 2. júna 2008 bola medzi Družstvom ako klientom a obchodnou

spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 828 749 (ďalej
„obchodník s cennými papiermi“), ako obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa
ust. § 43 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej aj „Zmluva“), predmetom ktorej podľa článku I. bod 2 Zmluvy bol záväzok
obchodníka s cennými papiermi hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať

spravované portfólio, obstarávať predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé
nadobudnutie cenných papierov od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami
investícií, uschovávať a spravovať cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať
optimalizáciu a taktické zmeny v portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy,
pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru

zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne.

16.

Medzi stranami konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30. marca 2010 zo strany

obchodníka s cennými papiermi, Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č.
ODT-8305-5/2010, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných
služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č.
GUV - 274/2011 (ďalej „rozhodnutie o odobratí povolenia“) a rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č.
ODT-10890-4/2010, Národná banka Slovenska zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt (ďalej

„rozhodnutie o zákaze činnosti“) podľa ust. § 144 ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z. z. z dôvodu
porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zák. č. 566/2001 Z. z. a ust. § 125c
ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zák. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch“).

17.V posudzovanom spore sa žalobca žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 30.12.2011 a doplnenou
dňa 09.06.2014 domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu škodu v sume 33.996,82 eur s 9,25

% úrokom z omeškania ročne od 19. apríla 2011 do zaplatenia, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti
s nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska, špecifikovanom v podanej žalobe, ktorý
spočíval v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investícií
Družstva, keď Družstvo porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) a ust.
§ 125c ods. 1 v spojení s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a Národná banka

Slovenska zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti, zakázala Družstvu
činnosť, hoci neaktuálnosť Prospektu investícií bola už od 31. decembra 2006, v prijatí nedostatočných
opatrenízostranyNárodnejbankySlovenskapo24.auguste2007,kedyprikontroleDružstvazistila,žez
hľadiska rizikovosti portfólia, má portfólio nedostatočne rozložené, t. j., že Družstvo malo všetky získané
peňažné prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s
cennými papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších ukazovateľov, ktoré

Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať, Národná banka Slovenska prijala
od 20. augusta 2008 do 4. marca 2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia,
nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že žalobca nemohol rozpoznať riziko svojej investície už skôr,
najmä po zisteniach, že obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu
poskytovať nemohol.

18.

V posudzovanom spore sa žalobca voči štátu domáha náhrady škody, ktorá mu mala byť spôsobená
nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej „zák.
č. 514/2003 Z. z.“). Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody je ust.
§ 9 zák. č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu
objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom)

splnení troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

19.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah

do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do

najmenšíchpodrobností,apretojepotrebnésprávnosťúradnéhopostupuposudzovaťizhľadiskaúčelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na

prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

20.

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon

č 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázkapríčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a
ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku

zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť

ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať,

či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť,
s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným
prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné
rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť,
sled), teda, aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto

príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii;
príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto
nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže
byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha
(test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý

následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa
teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej
povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však
musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje
súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie.

21.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva sa

chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch,
t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím
predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v
zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Uhrádza sa skutočná
škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom

zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na
pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody preukázať, v súdnom
konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

22.

Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, že postup Národnej banky Slovenska v preskúmavanom
spore bol nesprávny, je normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie, že Národná
banka Slovenska tento postup nezachovala s tým, že v posudzovanom spore nesprávny úradný
postup žalovanej mal spočívať aj v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť

Prospektu investícií Družstva.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v posudzovanom spore úradným postupom je postup
Národnej banky Slovenska ako orgánu štátu súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýkažalobcu, predovšetkým jeho individuálnych práv a povinností, tak neobstojí jeho námietka spočívajúca v
tvrdení, že povinnosťou Národnej banky Slovenska bolo dohliadať na aktualizáciu Prospektu investícií.
Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu uložená s účinnosťou až od 1. januára 2009

na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch v
spojení s ust. § 125c ods. 1. zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch, a preto sa na Národnú
bankuSlovenskanemohlavzťahovaťpovinnosťdohliadaťnaaktuálnosťProspektuinvestíciírealizovanú
pred týmto dátumom, t. j. pred 1. januárom 2009, z čoho vyplýva, že ak v rozhodnom období, t. j. do
novelizácie zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch vykonanej zák. č. 558/2008 Z. z., neexistovala

samotná povinnosť Družstva aktualizovať Prospekt investícií, je z povahy sporu vylúčený dohľad zo
strany Národnej banky Slovenska v tomto smere z dôvodu, že nebolo možné kontrolovať povinnosť,
ktorá sama o sebe v rozhodnom čase ani neexistovala.

23.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície
až od 1. júna 2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch,vykonanejzák.č.129/2010Z.z.,rozšírenépovinnostidružstva,apretopokiaľDružstvood31.
decembra2006do1.júna2010zozákonatakútopovinnosťnemalo,nemohlaNárodnábankaSlovenska

skúmať ani túto povinnosť prostredníctvom výkonu dohľadu, keď Družstvo samo o sebe nebolo povinné
Prospekt investície dodržiavať.

24.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu o povinnosti Národnej banky Slovenska v oblasti
skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch neukladal
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, a preto ani
Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,

musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska a štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv žalobcu,

ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobca vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne
z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých,
ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je proporcionálne s tým, že nemožno poskytovať
ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii zákona viac práv.

25.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,

že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup,
či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák.
č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient
obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií

nie je zaručená a žalobca si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel
byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a
odhadnúť, čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s
cennými papiermi s tým, že až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010,
č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie

investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1.
marca 2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú
Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bol žalobca v rozhodnom čase členom, spĺňala
znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom tátoforma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle
neistého výnosu z realizovaného finančného investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať
primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť

Družstva voči žalobcovi.

26.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobcu o nedostatočných opatreniach Národnej banky

Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými
papiermipričinnostivočiDružstvu,nakoľkoodhliadnucodaktívnehoprístupuNárodnejbankySlovenska
k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č. OPK
- 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eur
(500.000,- Sk), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi

s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk) a následne rozhodnutím zo dňa 21.
decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné:

Žalobca sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý

má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho
posúdenia veci, keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí
Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad
zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú
odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie

dotýkať.

27.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že

Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci
postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní
žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z. z.

28.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s
článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na
základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a preto pokiaľ Národná

banka Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za
týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto
právne posúdila a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska žalobca očakával a namietal ich
nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu žalovanej. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k
vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní

sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať jeho
zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom žalobca v priebehu celého konania pred súdom prvej
inštancie vytýkal len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a pochybenia, či nedostatky
spočívajúce v tom, že Národná banka Slovenska pred svojím rozhodnutím nesprávne (nedostatočne)
vyhodnotila podmienky pre jeho vydanie, je možné posudzovať v rámci tzv. nezákonného rozhodnutia.

Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú povahu
tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup žalovanej, v konaní
žalobcanepreukázalspoukazomnaskutočnosť,ženedostatočnosťopatreníprijatýchNárodnoubankou
Slovenska, podľa názoru žalobcu, bez opory v zákone, podľa jeho subjektívneho presvedčenia, sa
nemusia vždy legitímne zhodovať s objektívnou realitou.

29.V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011,
č. k. 3K/95/2010 - 21, právoplatným dňa 5. mája 2011 na majetok Družstva ako úpadcu, odvolací
súd uvádza, že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči žalovanej

môže byť v občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie
svojej pohľadávky v konkurznom konaní; a nakoľko si žalobca pohľadávku, ktorá je predmetom tohto
sporu uplatnil v konkurznom konaní, škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť
štátu za škodu. Nárok na náhradu škody od štátu by mohol žalobca úspešne uplatniť iba vtedy, ak by
preukázal, že sa bezúspešne domáhal jej vydania v konkurznom konaní, nakoľko existencia pohľadávky

uplatnená v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu
právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou konkurzu. Z uvedeného vyplýva, že v
prejednávanom spore nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia
samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 31. mája 2006, sp. zn. 4 Cdo
199/2005, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 4Cz/110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, je stále použiteľné).

30.

Nebolo možné sa stotožniť ani s odvolacou námietkou žalobcu, týkajúcou sa procesného pochybenia

súdu prvej inštancie, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predpísaným
spôsobom, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní pred prvoinštančným súdom zo dňa 10.12.2014
vyplýva, že súd prvej inštancie strany riadne oboznámil s obsahom spisu a tieto zhodne prehlásili, že
všetky listinné dôkazy v ňom založené poznajú, boli s nimi riadne oboznámené a na ich čítaní netrvajú
(č. l. 529 spisu).

31.

Za stavu, keď súd prvej inštancie v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový
stav vykonaním potrebných a stranami navrhnutých dôkazov, a keď žalobca v odvolaní neuviedol

žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil,
tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p.

32.

O trovách odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 a § 453
ods. 3 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej, ktorá bol úspešná v
odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania a žiadnej zo strán nepriznal nárok

na náhradu trov dovolacieho konania, nakoľko žalobca mal v dovolacom konaní úspech len čiastočný.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p.

33.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).