Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 23, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/589/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1505213798
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1505213798.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a

členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: L.. V.. Ľ.
G., nar. XX.XX.XXXX, bytom M.. L.. E. X, zastúpenom: JUDr. Stanislav Jakubčík, advokát, so sídlom
Kutlíkova 17, Bratislava proti žalovanému: Slovenská republika - Národný bezpečnostný úrad, so sídlom
Budatínska 30, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava V zo dňa 7.5.2013, č.k. 15C/214/2005-290, jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť nahradiť
žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 8 298,48 eur a trovy konania vo výške 5 020,51 eur na účet
právneho zástupcu žalobcu, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 13 a 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, § 1 ods. 1 a 2, § 2 a § 20 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len

„zákon č. 58/1969 Zb.“), § 11 a § 13 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej
len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že uznal, že štát zodpovedá za škodu vrátane nemajetkovej
ujmy, ktorá bola spôsobená žalobcovi v dôsledku nezákonného rozhodnutia, za ktoré považoval
rozhodnutie Národného bezpečnostného úradu zo dňa 26.8.2002, č.p.: P.-XXX-XX/XXXX-XXX. Vyvodil,
že uvedené rozhodnutie spĺňa znaky nezákonného rozhodnutia, nakoľko ako právoplatné bolo zrušené
pre nezákonnosť, rovnako existenciu príčinnej súvislosti medzi týmto rozhodnutím a vzniknutou ujmou.
Ujma spočívala v následkoch zásahu do osobného a pracovného života žalobcu, ktoré sa prejavili v

jeho pocitoch degradácie, krivdy, nespravodlivosti, bezmocnosti a poníženia, v zastavení
jeho kariérneho postupu, zníženia jeho spoločenského uplatnenia, dôstojnosti, vážnosti a cti v práci a
rodine, v riziku ohrozenia vlastného zdravia a života, v prerušení komunikácie so spolupracovníkmi.
Výšku náhrady nemajetkovej ujmy určil s prihliadnutím na závažnosť ujmy a na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a plne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania proti
neúspešnému žalovanému, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia.

3. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný podľa § 205 ods. 2 písm. d) a §
205 ods. 2 písm. f), t.j. z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právnehoposúdenia veci. Namietal závery súdu prvej inštancie uvedené v napadnutom rozhodnutí, týkajúce
sa ustálenia dôvodov, pre ktoré je potrebné žalobcovi priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.
Preradenie žalobcu do 5. platovej triedy nepovažoval za degradáciu a podľa jeho názoru ide iba o

subjektívny pocit žalobcu s poukazom na charakteristiku náplne práce, ktorá v tejto platovej triede
vyžaduje kvalitatívne vysoké odborné vedomosti. Tvrdenie žalobcu, že bol preradením na nižšiu pozíciu
postihnutý na prípadných odmenách považoval za nepodložené a hypotetické aj s prihliadnutím na
skutočnosť, že ide o nenárokovateľnú časť zložky služobného platu, naviac, ide o majetkovú škodu,
nie nemajetkovú ujmu. Ďalej poukázal na to, že vykonaným dokazovaním nebol preukázaný zásah

do osobného života žalobcu, zníženie spoločenského uplatnenia, jeho dôstojnosti, vážnosti, cti v
práci a v rodine, rovnako ani tvrdenie, že na pokyn nadriadených prestali so žalobcom komunikovať
jeho dovtedajší spolupracovníci. Zároveň namietal, že uvedené rozhodnutie nie je spôsobilé vyvolať
ohrozenie alebo narušenie chránených práv osobnosti žalobcu, lebo sa ním neukladá žalobcovi žiadna
povinnosť. Tvrdené riziko ohrozenia života a zdravia žalobcu odkrytím jeho totožnosti považoval za
nepodložené hypotetické dohady, s poukazom na to, že prijatím do služobného pomeru príslušníka

Policajného zboru a zložením služobnej prísahy žalobca vedel, že jeho život a zdravie môže byť reálne
kedykoľvek ohrozené a rozhodnutie o ukončení bezpečnostnej previerky nemá na túto skutočnosť
žiaden vplyv. Odmietol tvrdenie, že povinným nosením uniformy vznikla žalobcovi nemajetková ujma,
čo je zároveň v rozpore s jeho vnímaním práce policajta ako celoživotného poslania. Podľa jeho
názoru sa súd prvej inštancie nevysporiadal s otázkou konkrétnych okolností, za ktorých malo dôjsť k

ujme ani s otázkou závažnosti ujmy. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp.zn. PL. ÚS 15/03 zo
dňa 11.2.2004, z ktorého je zrejmé, že príslušníci Policajného zboru sa nemôžu domáhať zastávania
konkrétnej funkcie v rámci štruktúry Policajného zboru, a to ani v prípadoch, ak spĺňajú zákonom
stanovené požiadavky na túto funkciu. Podľa jeho názoru nemožno oprávnenie na prístup k utajovaným
skutočnostiam spájať so základnými právami a slobodami jednotlivcov a neumožnenie tohto prístupu

nie je zásahom do týchto práv. Pokiaľ ide o výšku náhrady nemajetkovej ujmy, poukázal na príslušné
ustanoveniaObčianskehozákonníkatýkajúcesaochranyosobnostistým,žemorálnasatisfakciejednak
zo strany zamestnávateľa, ktorý ho preradil na pôvodné pracovisko, ako aj zo strany NBÚ uhradením
majetkovej škody, bola dostatočným prejavom zadosťučinenia. Ustálenie výšky náhrady považoval za
nedostatočne odôvodnené, z čoho vyplýva zmätočnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku.

Na záver uviedol, že vydanie rozhodnutia o ukončení bezpečnostnej previerky nemožno považovať za
neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, nakoľko sa ním iba deklaruje, že žalobca nie je
oprávnený sa oboznamovať s utajovanými skutočnosťami príslušného stupňa utajenia, čo nemožno
vnímať ako subjektívne právo. Uvedeným rozhodnutím nebola dotknutá žalobcova odborná spôsobilosť,
kvalifikačné predpoklady na výkon funkcie a výslednosť kvality plnenia úloh, pričom o výsledkoch

previerky bol písomne informovaný iba zamestnávateľ a žalobca. Na základe uvedeného žiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne, alebo aby napadnuté uznesenie zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril v podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 11.9.2013,

v ktorom uviedol, že sa v plnej miere stotožňuje so závermi napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorý vykonal a posúdil všetky relevantné dôkazy v súlade s procesným právnym predpisom, dospel k
správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. V súvislosti s preradením žalobcu z 8.
platovej triedy do 3. platovej triedy poukázal na to, že ide o objektívnu okolnosť, ktorú by každá osoba
pociťovala ako ujmu. Majúc vedomosť o nenárokovateľnosti príplatku a odmien, tieto si uplatnil ako

objektívne okolnosti vedúce k vzniku nemajetkovej ujmy. Podľa jeho názoru vykonaným dokazovaním
výsluchom svedka L.. P. M.Ž. bolo preukázané, že jediným dôvodom pracovného preradenia žalobcu
bolo rozhodnutie NBÚ o neudelení bezpečnostnej previerky, ďalej, že žalobca strácal na plate, znížilo
sa mu spoločenské uplatnenie a kariérny postup, tiež, že preradenie s povinným nosením uniformy
a odkrytie jeho totožnosti mohlo predstavovať riziko ohrozenia života a zdravia, zároveň sa pripustila

možnosť, že informácia o nezískaní bezpečnostnej previerky sa dostala medzi kolegov. S poukazom na
výpoveď svedka - matky žalobcu bola preukázaná ujma spočívajúca v negatívnych pocitoch a traume
žalobcu. Zdôraznil, že nezákonné rozhodnutie by rovnako zasiahlo a spôsobilo závažnú ujmu každej
fyzickej osobe v obdobnej situácii. V súvislosti s príčinnou súvislosťou medzi rozhodnutím žalovaného
a ujmou vzniknutou žalobcovi, uviedol, že táto bola priama, bezprostredná a neporušená. Nesúhlasil s

argumentáciou žalovaného, že príslušníci Policajného zboru sa nemôžu domáhať konkrétnej funkcie v
rámci tejto štruktúry, nakoľko žalobca si nenárokuje náhradu ujmy v dôsledku preradenia na inú prácu,
alevdôsledkunezákonnéhorozhodnutiažalovanéhooneudeleníbezpečnostnejprevierky.Zdôraznil,že
nemožno považovať za satisfakciu, či primerané zadosťučinenie konanie žalovaného, ktorým opätovnevymenoval žalobcu do pôvodnej funkcie, nakoľko uvedené predstavuje iba navrátenie do pôvodného
stavu (poukázal pritom na rozsudok NS SR zo dňa 31.5.2005, sp.zn. 5Cdo/209/2004).

5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý
verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie

riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich
skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného
nároku na uloženie povinnosti žalovanému nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu, výsledky vykonaného
dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým
a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.).

6. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v
postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380
ods.2 C.s.p.), dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne (387
ods. 1 C.s.p.)

7. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s
odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.

8. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie
dňa 16.6.2005 sa žalobca domáhal voči žalovanému náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej

nezákonným rozhodnutím NBÚ zo dňa 26.8.2002, č.p.: P.-XXX-XX/XXXX-XXX,
ktorým ukončil bezpečnostnú previerku bez vyjadrenia, v dôsledku čoho bol dňa 31.10.2002 odvolaný z
funkcie staršieho referenta špecialistu odboru boja proti terorizmu úradu organizovanej trestnej činnosti
správy kriminálnej a finančnej polície Prezídia Policajného zboru a preložený ku Krajskému riaditeľstvu
PolicajnéhozboruvBratislaveaustanovenýdofunkciestaršiehoinšpektora-policajnýorgánobvodného

oddelenia Policajného zboru v Bratislave Staré Mesto - stred odboru poriadkovej polície Okresného
riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím zo dňa 23.6.2003, č.k.
19S/261/2002-25 zrušil predmetné rozhodnutie NBÚ a vec vrátil NBÚ na ďalšie konanie. Následne
vydal NBÚ dňa 23.9.2004 pod č.p. PB-9550/2003-Ž osvedčenie, na základe ktorého sa môže žalobca
oboznamovať s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia TAJNÉ a dňom 1.1.2005 bol ustanovený

do funkcie starší referent špecialista oddelenia odhaľovania, úradu boja proti organizovanej kriminalite
Prezídia Policajného zboru. Žalobou si uplatnil nárok na náhradu škody vo výške 231 236 Sk a náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 250 000 Sk.

9. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 12.12.2006, č.k.

15C/214/2005-137, ktorým uložil žalovanému povinnosť nahradiť škodu (ušlý zisk) vo výške 231 236
Sk a žalobu v časti o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol. O trovách konania rozhodol samostatným
uznesením zo dňa 29.1.2007, č.k. 15C/214/2005-149. Na základe odvolania žalobcu proti rozsudku v
jeho zamietajúcej časti a proti uzneseniu o trovách konania rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením
zodňa25.9.2009,č.k.3Co/114/2007-172,ktorýmrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutejčastizrušil,

rovnakoajuznesenieotrováchkonaniaavecvrátilnaďalšiekonanie.Vodôvodnenírozhodnutiauviedol,
že právne posúdenie veci prvoinštančným súdom nebolo správne, keď sa nezaoberal možnosťou
posúdenia uplatneného nároku aj podľa príslušných článkov Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, ktorý je v zmysle čl. 154c ods. l Ústavy Slovenskej republiky súčasťou právneho
poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných

práv a slobôd. Zaviazal súd prvej inštancie povinnosťou v ďalšom konaní skúmať, či v danom prípade
bolo možné domáhať sa náhrady s odvolaním sa na zákon č. 58/1969 Zb. s odvolaním sa na články
Dohovoru, ako základu pre odškodnenie nemajetkovej ujmy.

10. Prvoinštančný súd opätovne vec preskúmal, pričom v danom štádiu konania bol predmetom sporu už

iba nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, keďže rozsudok v časti náhrady škody (ušlého zisku)
nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť. Vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 23.3.2010,
č.k. 15C/214/2005-190 a žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietol. Žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 3 906,27 eur na účet jeho právneho zástupcu dotroch dní od právoplatnosti rozsudku. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, o ktorom rozhodol
Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 26.9.2011, č.k. 3Co/94/2010-212, napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia uviedol,

že prvoinštančný súd posúdil nárok žalobcu len s prihliadnutím na čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd, neposúdil však vec s prihliadnutím aj na ďalšie články Dohovoru, preto v ďalšom
konaní bolo jeho povinnosťou takéto posúdenie vykonať.

11. Rozsudkom zo dňa 22.3.2012, č.k. 15C/214/2005-228 súd prvej inštancie žalobu o náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po
právoplatnosti rozsudku. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 28.9.2012, č.k. 3Co/193/2012-254
rozsudok prvoinštančného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. S poukazom na čl. 2 ods. 2 a čl.
46 ods. 3 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, § 1 ods. 1, 2, § 2 a § 20 zákona
č. 58/1969 Zb. a § 13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka vyslovil názor, že žalovaný svojim konaním
porušil právo žalobcu na inú právnu ochranu garantovanú predovšetkým čl. 36 Listiny základných práv

a slobôd. Uložil súdu prvej inštancie povinnosť zaoberať sa otázkou vzniku ujmy u žalobcu a vykonať
dokazovanie ohľadne závažnosti spôsobenej ujmy.

12. Následne súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom zo dňa 7.5.2013, č.k.
15C/214/2005-290 a uložil žalovanému nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 8 298,48 eur

a trovy konania vo výške 5 020,51 eur. V odôvodnení rozhodnutia skonštatoval, že žalobca preukázal
vznik nielen skutočnej škody, ale aj nemajetkovej ujmy, a to v dôsledku nezákonného rozhodnutia NBÚ,
odvolania z doterajšej funkcie a preradenia na podstatne nižšiu pozíciu v policajnom zbore. Uviedol, že
žalobca svoje preloženie na najnižšiu pozíciu bez akéhokoľvek vlastného zavinenia nepochybne vnímal
ako degradáciu s pocitmi krivdy, nespravodlivosti a poníženia a že týmto nezákonným rozhodnutím

štát výrazne zasiahol do jeho pracovného a osobného života, a to s prihliadnutím na jeho celoživotnú
zanietenosť pre prácu policajta a dosahované pracovné výsledky v nej. Poukázal na to, že jeho
kariérny postup sa zastavil, znížilo sa jeho spoločenské uplatnenie, dôstojnosť, vážnosť a česť v
práci a v rodine, pričom služobné preradenie s povinným nosením uniformy a odkrytie jeho totožnosti
predstavovalo preňho riziko ohrozenia vlastného života a zdravia od osôb z kriminálneho prostredia,

ku ktorým prenikol v rámci predchádzajúceho pracovného zaradenia. Ďalej konštatoval, že žalobca bol
vytrhnutý z doterajšieho pracovného kolektívu, kde dosahoval vynikajúce pracovné výsledky, doterajší
spolupracovníci s ním prestali na pokyn nadriadených komunikovať, s novým pracovným zaradením sa
psychicky nikdy nestotožnil a neuspokojil, cítil sa silne traumatizovaný a bezmocný, pričom nezákonný
stav trval 23 mesiacov. Súd prvej inštancie žalobcom požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch považoval s prihliadnutím na závažnosť ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo, za primerané zadosťučinenie na jej odstránenie.

13. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v
konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do

30.6.2016. O odvolaní žalovaného rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015
Z.z. , viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

14. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

Podľa § 1 ods. 1 a 2 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom
konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o
rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny
orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej
organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Zodpovednosti

podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 2 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú
tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.Podľa § 20 zákona č. 58/1969 Zb. pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené
v tomto zákone Občianskym zákonníkom.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa

upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

15. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie postupoval správne, keď z vykonaného
dokazovania vyvodil nutnosť odškodnenia nemajetkovej ujmy, za ktorú zodpovedá štát, a to aj v
prípadoch, na ktoré sa aplikuje zákon č. 58/1969 Zb. Odvolací súd zastáva názor, že pod pojmom škody,
tak ako je výslovne upravený v zákone č. 58/1969 Zb., je potrebné rozumieť nielen škodu materiálnu,

ale aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy, nakoľko nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci môže
predstavovať vážny zásah do individuálnych práv jednotlivca a vyvolávať negatívne dopady na jeho
osobný, rodinný a pracovný život a privodiť mu tak nemajetkovú ujmu. Na danú vec totiž treba aplikovať
aj príslušné články Ústavy SR o ľudských právach a základných slobodách, ktoré sú súčasťou právneho
poriadku Slovenskej republiky. Všeobecné súdy v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a

aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa
článku 11 Ústavy SR, a sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd,
ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Pri výklade zákona
č. 58/1969 Z.z. tak, aby bol tento výklad konformný s Ústavou SR treba prijať záver, že pod pojmom
náhrada škody treba rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy. Zákon č. 514/2003 Z.z. už tento

pojem výslovne upravuje, pričom jeho cieľom je (rovnako ako pri zákone č. 58/1969 Z.z.) odškodniť
osoby za škodu, ktorá im vznikla nezákonným rozhodnutím prípadne nesprávnym úradným postupom
orgánov štátnej moci. Keby sme nepripustili možnosť odškodnenia nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci podľa zákona č. 58/1969 Z.z., tak by poškodené osoby,
ktorým škoda vznikla z tohto dôvodu pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z., boli oproti osobám,

ktorým škoda vznikla z toho istého dôvodu avšak už za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. znevýhodnené
anedošlobyunichkodškodneniunemajetkovejujmy,ktoráimpreukázateľnevznikla(denegatiojustitie).
V právnom štáte nemôže nastať situácia, že nebude priznané odškodnenie nemajetkovej ujmy len z
dôvodu, že túto zákon č. 58/1969 Z.z. neupravoval (hoci ak by k vydaniu nezákonného rozhodnutia došlo
za účinnosti nového zákona č. 514/2003 Z.z., k odškodneniu by došlo).

16. Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za nemajetkovú ujmu tiež predpokladá existenciu príčinnej
súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom nemajetkovej ujmy. Otázka príčinnej
súvislosti (ako aj charakteru rozhodnutia žalovaného ako nezákonného) bola v zásade už vyriešená,
keďže v časti nároku na náhradu škody bolo vo veci žalobcu už právoplatne rozhodnuté a zároveň

konštatované, že predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu sú v danom prípade splnené. Aj v prípade
posledného rozhodnutia prvoinštančného súdu bolo vyvodené, že rozhodnutie NBÚ spĺňa charakter
nezákonného rozhodnutia, pričom v priamej príčinnej súvislosti s týmto rozhodnutím vznikla žalobcovi
aj nemajetková ujma. Odvolací súd sa s uvedeným názorom plne stotožňuje a nepovažuje za potrebné
sa bližšie uvedenou otázkou zaoberať, a to ani v súvislosti s námietkou žalovaného, že oprávnenie na

prístup k utajovaným skutočnostiam nemožno spájať so základnými právami a slobodami jednotlivcov,
a teda neumožnenie tohto prístupu nie je zásahom do týchto práv.

17. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného a môže tak
predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť,

vážnosť,povesť,doterajšísúkromnýapracovnýživot,rodinnévzťahy,spoločensképostavenieapod.Pri
určovaní výšky nemajetkovej ujmy nie sú stanovené žiadne kritériá, a preto je vždy len na voľnej úvahe
súdu, aby s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil
skutočnosti významné pre určenie výšky náhrady, pričom tieto musia byť založené na konkrétnych apreskúmateľných hľadiskách vychádzajúcich zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného
na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby.
Podľa názoru odvolacieho súdu, primerané použitie kritérií zníženia dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti,

analogicky podľa § 13 ods. 2,3 Občianskeho zákonníka, (ako aj ďalších kritérií) na posúdenie vzniku
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a jej výšky v súvislosti s nezákonným rozhodnutím, tak ako to
urobil súd prvej inštancie, je, pri absencii výslovnej právnej úpravy podľa zákona č. 58/1969 Zb., v
súlade s účelom inštitútu peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá má kompenzovať ujmu vzniknutú
na právach poškodeného v dôsledku nezákonného rozhodnutia. Napokon tieto kritériá sú porovnateľné

s tými kritériami, ktoré následne priniesla aj právna úprava účinná od 1.1.2009 novelizovaním zákona č.
514/2003 Z.z. Odvolací súd sa stotožňuje s vyhodnotením dôkazov, ktoré boli v konaní pred súdom prvej
inštancie vykonané a považuje záver prvoinštančného súdu o značnej intenzite zásahu nezákonného
rozhodnutia do osobnej, pracovnej a čiastočne aj rodinnej sféry žalobcu ako aj o primeranosti výšky
odškodnenia za správne. Preradenie žalobcu na inú, nižšiu pracovnú pozíciu nepochybne znamenal
zásah do pracovného života žalobcu. V tejto súvislosti nie je dôvodná argumentácia žalovaného, že

zaradenie do 5. platovej triedy (z 8. platovej triedy) nepredstavovalo žiadnu degradáciu žalobcu, nakoľko
na nižšiu funkciu spĺňal predpoklady. Podstatná je skutočnosť, že spĺňal predpoklady na funkciu v 8.
platovej triede, z ktorej bol preradený, pričom preradenie nemožno chápať inak ako kariérny zostup
(už len s ohľadom na skutočnosť, že pracovná pozícia, na ktorú bol žalobca preradený, bola finančne
ohodnotená nižšie o tri platové stupne). Nemožno opomenúť ani fakt, že preradenie žalobcu trvalo 23

mesiacov, kým došlo k jeho spätnému menovaniu do pôvodnej pracovnej pozície. Okrem pocitov krivdy,
bezmocnosti a frustrácie predstavoval zásah aj vytrhnutie z pracovného kolektívu, odstavenie od práce,
ktorú mal žalobca rád, v ktorej si budoval svoju pozíciu (kariérne napredovanie sa nepochybne prerušilo)
s poukazom na výborné doterajšie pracovné výsledky (výpoveď nadriadeného a návrh služobného
hodnotenia). Zároveň je dôvodné považovať za ujmu spôsobenú v pracovnej sfére žalobcu aj zmenu

podmienok pri vykonávaní práce (predtým civilná úprava, potom uniforma), a to predovšetkým z hľadiska
jeho kariérneho postupu a pracovnej špecializácie. Odkrytie totožnosti žalobcu v novej pracovnej pozícii
ako potenciálne riziko ohrozenia zdravia a života potvrdil vo svojej výpovedi svedok, jeho nadriadený. Na
základe uvedeného potom možno ustáliť, že išlo o citeľný (značný) zásah do pracovnej sféry žalobcu.
Nedôvodná je námietka žalovaného ohľadom nemožnosti domáhať sa zastávania konkrétnej funkcie

v rámci štruktúry v Policajnom zbore, nakoľko v takomto ponímaní nebola náhrada nemajetkovej
ujmy uplatňovaná. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného o majetkovom (a zároveň hypotetickom)
charaktere nároku žalobcu, spočívajúcom v jeho postihnutí na (finančných) odmenách, odvolací súd
dáva do pozornosti, že uvedená skutočnosť nebola v napadnutom rozsudku posudzovaná ako následok
neoprávneného zásahu v súvislosti s nemajetkovou ujmou, ale iba na dokreslenie dopadu zásahu na

kariérny postup žalobcu. Hoci podľa názoru odvolacieho súdu nebola v konaní preukázaná skutočnosť,
že spolupracovníci žalobcu po jeho preradení prestali s ním na pokyn nadriadených komunikovať, resp.
že túto skutočnosť nie je možné považovať za zásah do pracovnej sféry žalobcu, uvedené však nemá
vplyv na záver o značnom zásahu do pracovného života žalobcu.
Odvolacísúdkonštatuje,žeajujmavosobnomživotežalobcubolavkonanípreukázaná,atovýpoveďou

svedka - matky žalobcu, keď zmena v správaní žalobcu (v dôsledku prežívanej traumy) sa prejavila aj
v rodine žalobcu, ďalej spočívala v nemožnosti finančne sa podieľať na nákladoch rodiny v súvislosti
s liečbou jeho otca, ktorý bol v tomto období onkologicky chorý pacient, v nemožnosti sa osamostatniť
a pod. Zníženie vážnosti a cti žalobcu možno vyvodiť aj v súvislosti s vedomosťou nadriadených a
spolupracovníkov o tom, že nezískal bezpečnostnú previerku s poukazom na to, že aj brat matky

žalobcu sa dozvedel o jeho preradení (tiež bol policajtom v inom okrese a o túto vec sa zaujímal).
Hoci z vykonaného dokazovania sa javí, že v osobnom, resp. rodinnom živote žalobcu nebol zásah
až taký výrazný, v spojitosti s ostatnou deklarovanou a preukázanou ujmou možno dospieť k záveru,
že celkovo spôsobil neoprávnený zásah značnú ujmu. Odvolací súd sa rovnako stotožnil so záverom
súdu prvej inštancie aj v tom, že pokiaľ sa doposiaľ žalobcovi nedostalo primeraného zadosťučinenia

v nepeňažnej forme, je plne opodstatnené priznanie peňažnej satisfakcie za účelom zmiernenia
následkovvzniknutejujmy,keďopätovnépreradeniežalobcunapôvodnúpracovnúpozíciuanahradenie
majetkovej škody v žiadnom prípade nemožno považovať za primerané zadosťučinenie, ale iba za
odstránenie protiprávneho stavu. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie správne vyvodil
s prihliadnutím na jej závažnosť a s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých k nej došlo, ktoré skutočnosti

(s poukazom na vyššie uvedené) riadne odôvodnil. Z toho dôvodu odvolací súd rešpektujúc použitie
úvahy prvoinštančného súdu pri rozhodovaní o nároku (založenú na konkrétnych a preskúmateľných
hľadiskách, ktoré vychádzajú zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním) konštatuje
primeranosť výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.18. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci,
keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe

vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne právne posúdil.

19. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie (vrátane správneho výroku o
trovách konania) podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil.

20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1
C.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal proti neúspešnému žalovanému plný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne
súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).