Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, May 10, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26Cob/63/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4415201846
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Erik Németh
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4415201846.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Erika Németha a členov senátu JUDr.
Romana Greguša a JUDr. Pavla Pileka, v právnej veci žalobcu: Mgr. Ján Pasztorek - PJSOFT, Lúčna
4328/7, Nové Zámky, IČO: 14 426 404, zastúpený: Advokátska kancelária Marônek & Partners s. r.
o., Bancíkovej 1/A, Bratislava, IČO: 47 234 661, proti žalovanému: DACKI s. r. o., Trojičné námestie
5, Bratislava, IČO: 45 851 743, zastúpený: STANO a partneri s.r.o., Nám. 1. mája 16, Bratislava, IČO:

36 869 571, o zaplatenie 8.900,-- eur, paušálnej náhrady a príslušenstva, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 15Cb/75/2015 - 184 zo dňa 13. marca 2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. 15Cb/75/2015 - 184 zo dňa 13. marca 2017
r u š í a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Zámky rozsudkom č. k. 15Cb/75/2015 - 184 zo dňa 13.03.2017 uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.900,-- eur s 9,05 % ročnými úrokmi z omeškania a 40,-- eur
titulom paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že ho priznal žalobcovi voči žalovanému
vo výške 100 %.

2. Rozhodol tak na základe skutkových zistení, podľa ktorých faktúrou č. 5/2014 zo dňa 30.10.2014

žalobca vyúčtoval žalovanému programátorské práce vo výške 8.900,-- eur. Faktúra bola splatná dňa
13.11.2014. Prevzatie faktúry žalovaný písomne potvrdil. Fakturovanú sumu žalovaný v lehote splatnosti
a ani následne žalobcovi nezaplatil. Žalovaný nereagoval ani na mimosúdnu výzvu na uhradenie dlhu,
ktorú mu adresoval žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu listom zo dňa 15.12.2014, ktorý
bol žalovanému doručený dňa 02.05.2015.

3. Žalobca vo svojej výpovedi, okrem ďalších skutočností uviedol, že záväzkový vzťah medzi účastníkmi
vznikol ústnym spôsobom ešte v čase, keď obchodné meno žalovaného bolo SIMAP SERVICES
s. r. o. a mal sídlo v Trenčíne. Na základe tejto zmluvy spolupráca medzi účastníkmi trvala od
02.04.2012 do 30.10.2014, kedy bola prerušená. Od 04.11.2014 do 19.11.2014 bol zamestnancom
právneho predchodcu žalovaného, pričom túto skutočnosť preukazoval potvrdením vystaveným
právnym predchodcom žalovaného dňa 24.11.2014. Zmluvu konkrétne uzavrel s konateľom právneho

predchodcu žalovaného Hozlárom s dohodnutou mesačnou odmenou vo výške 1.300,-- eur. Následne
došlo k zmene obchodného mena právneho predchodcu žalovaného a tento zmenil aj svoje sídlo z
Trenčína do Nových Zámkov. Vzájomná spolupráca medzi stranami sporu prebiehala naďalej. Žalobca
pracoval pre právneho predchodcu žalovaného ako programátor kamerových systémov, pričom prácu
vykonával na rôznych miestach. Pokiaľ ide o dohodnutú odmenu vo výške 1.300,-- eur mesačne, túto
nefakturovalprávnemupredchodcovižalovanéhopravidelne.Konateľprávnehopredchodcužalovaného

odmietal od neho prevziať faktúry, pretože nemal peniaze na ich výplatu. Spôsob úhrady dohodnutej
odmeny prebiehal tak, že právny predchodca žalovaného mu oznámil na akú sumu má vystaviť faktúru,on to urobil a takto vystavenú faktúru mu zaplatil. Prevzatie faktúry právny predchodca žalovaného nie
vždy potvrdil.

4. Žalobca ďalej uviedol, že ku koncu roku 2013, konkrétne v decembri 2013, mu právny predchodca
žalovaného dlhoval sumu 900,-- eur. Od januára do októbra 2014 mu bol právny predchodca žalovaného
povinný zaplatiť za každý mesiac sumu 1.300,-- eur, ktorú však právnemu predchodcovi žalovaného
nefakturoval mesačne (už z uvedených dôvodov). Žalobca k 30.10.2014 ukončil svoju podnikateľskú
činnosť, v dôsledku čoho musel doriešiť všetky finančné záležitosti z obdobia svojej podnikateľskej

činnosti. Za obdobie do 30.10.2014 preto dofakturoval právnemu predchodcovi žalovaného faktúrou
č. 5/2014 celkový objem dohodnutej odmeny (dlžných 900,-- eur za december 2013 + 10 x 1.300,--
eur do konca októbra 2014), pričom od tejto sumy odpočítal čiastočne prijaté platby od právneho
predchodcu žalovaného v celkovej výške 5.000,-- eur, a tak výška fakturovanej sumy predstavovala
8.900,-- eur. Uvedenú faktúru doručil konateľovi právneho predchodcu žalovaného Hozlárovi, ktorý
ju osobne prevzal a jej prevzatie aj písomne potvrdil. Právny predchodca žalovaného oprávnenosť

fakturácie nikdy nenamietal a ani u žalobcu vystavenú faktúru nereklamoval. Právneho predchodcu
žalovaného následne emailom vyzýval na úhradu dlžnej sumy. Právny predchodca žalovaného na
uvedené reagoval prostredníctvom svojho konateľa, Romana Hozlára emailom, z obsahu ktorého je
zrejmé, že ak bude mať financie, tak celú vec doriešia.

5. Žalobca ustálil právnu kvalifikáciou žalobou uplatneného nároku podľa § 566 až 576 Obchodného
zákonníka a vychádzal predovšetkým z toho, že medzi ním a právnym predchodcom žalovaného bolo
dohodnuté, že bude ako mandatár vykonávať programátorské práce kamerových systémov v mene
právneho predchodcu žalovaného, ktorý bol v postavení mandanta. Uvedené vyplýva aj z definície
mandátnejzmluvypodľa§566ods.1Obchodnéhozákonníka.Právepodslovnéspojenie„Uskutočnenie

inej činnosti“ žalobca subsumuje ním poskytnuté programátorské práce. Zdôraznil, že u obchodných
partnerov právneho predchodcu žalovaného, u ktorých realizoval programátorské práce, vystupoval
v mene právneho predchodcu žalovaného, ktorý následne obchodným partnerom vykonané práce
fakturoval a nefakturoval ich priamo žalobca. Naďalej trval na tom, že výška dohodnutej odplaty bola
1.300,--eurmesačne.Pokiaľideootázkuodplaty,takust.§566ods.2Obchodnéhozákonníkaformuluje

právnu domnienku (vyvrátiteľnú) o tom, že odplata bola dohodnutá, a to v prípade, keď zariaďovanie
záležitostí,patrídopredmetupodnikateľskejčinnostimandatára(žalobcu).Zobchodnejpraxezavedenej
medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného vyplýva, že takáto odplata bola dohodnutá.

6. Žalobca ako fyzická osoba podnikateľ účtoval v systéme jednoduchého účtovníctva, a preto disponuje

výkazom o majetku a záväzkoch v jednoduchom účtovníctve. Z výkazu ako aj z daňového priznania
vyplýva evidovaná pohľadávka voči žalovanému vo výške 8.900,-- eur, z ktorej sumy žalobca priznal
daň vo výške 466,85 eur a túto príslušnému daňovému úradu aj odviedol.

7. Žalobca ďalej uviedol, že bez ohľadu na nepravidelný spôsob fakturácie platí, že medzi žalobcom a

právnym predchodcom žalovaného bola dohodnutá odplata 1.300,-- eur za každý mesiac, predkladal
výkazy odpracovaných hodín, na základe ktorých prebiehala fakturácia. Z výňatkov emailov, ktoré v
súdnom konaní predkladal je zrejmé, že výkazy odpracovaných hodín zasielal konateľovi právneho
predchodcu žalovaného pravidelne. Pravidelné zasielanie uvedených výkazov, preberanie faktúr, ktoré
podpísal konateľ právneho predchodcu žalovaného a uplatňovanie odmeny 1.300,-- eur preukázateľne

dokazuje, že medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného bola založená istá obchodná prax
(zvyklosti), ktorú medzi sebou uplatňovali.

8. Svedok Ing. G. G. vo svojej výpovedi uviedol, že u právneho predchodcu žalovaného pracoval
ako obchodno-technický riaditeľ štyri roky a pracovný pomer ukončil dohodou dňa 12.08.2014.

Žalobca pracoval u právneho predchodcu žalovaného ako programátor a rovnako ako 99 % ďalších
zamestnancov robil na živnosť. Konateľ Hozlár osobne riešil pracovné podmienky a aj odmeňovanie
s každým zamestnancom osobne a všetko bolo len v ústnej forme. Hozlár nechcel podpisovať žiadne
zmluvy, ani žiadne doklady. Dochádzka jednotlivých zamestnancov bola kontrolovaná prostredníctvom
mesačnej evidencie dochádzky, ktorú si jednotliví zamestnanci vytvárali sami. V spoločnosti HOZTECH

s. r. o. neexistoval žiaden program v súvislosti s evidenciou dochádzky. Konateľ Hozlár zamestnancom
povedal, aby si takýto program vytvorili, a aby si do neho vpisovali počet odpracovaných hodín v
mesiaci. Svedok ďalej uviedol, že mesačnú evidenciu odpracovaných hodín mailom zasielali konateľovi
Hozlárovi, na adresu E.. V prípade, že konateľ Hozlár nebol spokojný, mailom oznámil konkrétnemuzamestnancovi, aby si dochádzku opravil. Ak bolo s dochádzkou, podľa Hozlára všetko v poriadku,
oznámil zamestnancovi, že si má vystaviť faktúru. Hozlár vždy povedal kedy sú peniaze na to, aby
faktúra bola zaplatená. Na úhradu faktúr neboli peniaze vo firme každý mesiac, niekedy sa stávalo,

že dve alebo aj tri mesačné faktúry boli zlúčené do jednej. Faktúry boli vystavované na pokyn Hozlára
takýmto spôsobom aj preto, že ak bol niektorý zo zamestnancov platcom DPH, nevystavil faktúru
vopred bez toho, aby ju mal zaplatenú, pretože by musel zaplatiť DPH. Svedkovi konateľ Hozlár vždy
povedal akú sumu si má fakturovať. Či tak robil aj v prípade ostatných zamestnancov sa svedok
nevedel vyjadriť. Stávalo sa, že mu konateľ Hozlár povedal, aby si vyfakturoval aj vyššiu sumu ako

boli dohodnutý a to v prípade, keď bol s jeho prácou spokojný. Stalo sa však aj to, že mu povedal,
aby si vyfakturoval menej ako boli dohodnutí. Zo žalobcom predloženej dochádzky, svedok vyčítal,
že ide o dochádzku, ktorú si vypĺňali jednotliví zamestnanci v konkrétnom mesiaci. Je z nej zrejmé,
že v ktorý deň odkedy dokedy zamestnanec pracoval, t. j. koľko hodín v konkrétnom dni odpracoval.
Rovnako sú z nej zrejmé aj nadčasy, ktoré v uvedenom mesiaci tento zamestnanec mal. Ďalej uviedol,
že zvyčajne ráno o 8:00 h bývali porady, na ktorých Hozlár rozdelil prácu. Niektorí zamestnanci robili na

konkrétnych projektoch a niektorí vykonávali servis. Ak servis vykonávali mimo firmy, vždy sa vypĺňali
kópie servisného (zásahového) listu, pričom jeden zostával u zákazníka a druhý sa odovzdával vo firme.
Na základe takto odovzdaného listu žalovaný fakturoval jednotlivým obchodným partnerom vykonané
práce. Svedok potvrdil, že konateľ Hozlár vždy všetko riešil ústne a v istom období dokonca odmietal
podpisovať napr. aj písomné zmluvy o dielo. Hozlár nechcel, aby existoval doklad, podľa ktorého by mu

bolo možné niečo dokázať. Ďalej potvrdil, že aj on má faktúru, ktorú od neho konateľ Hozlár prevzal, jej
prevzatie mu písomne potvrdil a aj napriek tomu ju nezaplatil.

9. Svedok Ing. S. S., vo svojej výpovedi uviedol, že vo firme HOZTECH s. r. o. pracoval ako živnostník vo
funkcii programátora a spoluprácu s uvedenou spoločnosťou ukončil vo februári 2015. Majiteľ a konateľ

firmy Hozlár mu povedal, kde bude vo firme sedieť a v podstate vždy mu pridelil prácu. Svedok chodil
do firmy denno-denne. Zo spoločnosťou HOZTECH s. r. o. nemal žiadnu písomnú zmluvu, všetko čo
si dohodol s konateľom Hozlárom bolo dohodnuté len ústne. Ústne mal dohodnutú aj odmenu, ktorej
presnú výšku si už nepamätal ale bolo to + - 1.000,-- eur. Ďalej uviedol, že svoju dochádzku vo firme
zapisoval v programe Excel do tabuľky, ktorú mailom zasielal konateľovi Hozlárovi. Následne vystavil

za odpracované dni faktúru, ktorú odovzdal Hozlárovi a tento mu ju vždy podpísal. To, že konateľ
Hozlár faktúru podpísal znamenalo, že ju akceptoval. Častokrát sa stalo, že faktúru zaplatil aj s dlhším
časovým odstupom alebo ju zaplatil aj na viackrát. Faktúru vystavoval vždy po tom, čo mu konateľ Hozlár
oznámil, že má peniaze na jej úhradu. Svedok vždy vystavil faktúru na takú sumu, akú mu podľa dohody
spoločnosť dlžila a nie na sumu, ktorú mu povedal konateľ Hozlár. Svedok potvrdil, že spoločnosť mu

dlhuje 2.700,-- eur. Túto skutočnosť však prestal riešiť, pretože nemal peniaze na to, aby si ich od
spoločnosti HOZTECH s. r. o. vymáhal súdnou cestou. Pokiaľ ide o žalobcu, svedok uviedol, že spolu
sedeli v jednej kancelárii. Svedok chodil častejšie na výjazdy ako žalobca. O výjazdoch sa spisoval
doklad, ktorý podpisoval zákazník a tým potvrdil, že práce boli vykonané. Tento doklad bol odovzdaný
v spoločnosti HOZTECH s. r. o. a vykonané práce jednotlivým zákazníkom fakturovala firma a nie on

ako živnostník. Takýto spôsob fakturácie bol aj v prípade ostatných kolegov, ktorí pracovali v spoločnosti
HOZTECH s. r. o.. O výške odmeny, ktorú mal žalobca dohodnutú svedok nevedel.

10. Na úvod svojich právnych záverov súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 1 ods. 1 a 2, § 269
ods. 1 a 2, § 266 ods. 1 až 3, § 536 ods. 14, § 566 ods. 1, § 369 ods. 12, § 369c ods. 1, § 397 Obchodného

zákonníka, § 489 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2 a § 2 nariadenia vlády SR č. 21/1995 Z. z..

11. Súd prvej inštancie v prejednávanom spore považoval za zistené, že žalobca ako živnostník
vykonával na základe ústnej dohody so žalovaným pre neho práce podľa jeho pokynov. Skutočnosť,
že takýto spôsobom spolupráce (aj fakturácie) bol medzi stranami sporu dohodnutý, resp. bežný, súd

považoval za preukázanú zo žalobcom predložených faktúr za predchádzajúce obdobie spolupráce, v
ktorom fakturoval žalovanému programátorské práce obdobným spôsobom. Uvedené je zrejmé napr.
z faktúry č. 4/2012 (č. l. 40) - žalovaný prevzatie faktúry písomne potvrdil, faktúra č. 1/2014 (č. l. 42)
- žalovaný prevzatie faktúry písomne potvrdil, faktúra č. 2/2014 (č. l. 44) - žalovaný prevzatie faktúry
písomnenepotvrdil,faktúrač.3/2014(č.l.46)-žalovanýprevzatiefaktúrypísomnepotvrdil.Zožalobcom

predložených listín, a to výpisov z jeho účtu, súd zistil, že žalovaný mu dňa 06.03.2014 uhradil sumu
2.000,-- eur (č. l. 41), dňa 23.05.2014 mu uhradil sumu 1.000,-- eur (čl. 43), dňa 22.08.2014 mu uhradil
sumu 1.000,-- eur (č. l. 47) a v hotovosti mu uhradil 21.06.2014 sumu 1.000,-- eur o čom svedčí príjmový
pokladničný doklad žalobcu z uvedeného dňa (č. l. 45). Na základe uvedeného súd akceptoval tvrdeniežalobcu o tom, že mu žalovaný čiastočne uhrádzal ním vystavené faktúry a to najmä z dôvodu, že
žalovaný nepreukázal iný účel úhrad uvedených súm ako tvrdí žalobca a počas konania v tejto súvislosti
nenavrhol vykonať dokazovanie, ktoré by negovalo žalobcom uvádzané skutočnosti.

12. Súd nemohol akceptovať obranu žalovaného, že medzi ním, resp. jeho právnym predchodcom
a žalobcom nevznikol žiaden zmluvný vzťah. Vykonávanie prác žalobca vykazoval na dohodnutom
formulári mesačnej dochádzky. Súd nezistil, že by žalovaný niekedy (resp. po určitom časovom období )
oznamoval, prípadne požadoval iný spôsob vykazovania odpracovaných hodín, a teda odlišný spôsob

od zaužívanej praxe. Odmenu za vykonané práce súd považoval za dohodnutú tak, ako to tvrdil žalobca,
keďže v uvedenej výške žalobca odmenu vyúčtoval žalovanému (vtedy vystupujúcemu pod obchodným
menom SIMAP SERVICES s. r. o.) napr. mesačnou faktúrou 4/2012 a žalovaný ju žalobcovi bez ďalšieho
aj uhradil. Súd teda dospel k záveru, že spôsob akým žalobca vykazoval svoju mesačnú dochádzku
počas obdobia spolupráce so žalovaným, resp. jeho právnym predchodcom je so zreteľom na všetky
okolnosti v súlade s vôľou strán sporu a praxou, ktorú medzi sebou zaviedli ako aj ich správaním v

období, za ktoré mu žalovaný (jeho právny predchodca) vykonané práce zaplatil. V prejednávanom
spore súd nezistil, resp. žalovaný nepreukázal (ani to netvrdil), že by svoje záväzky voči žalobcovi vo
výške žalovanej sumy zaplatil.

13. Skutočnosť, že žalovaný má voči žalobcovi neuhradené záväzky súd považoval za preukázanú aj

z mailovej komunikácie žalobcu a konateľa právneho predchodcu žalovaného Hozlára (č.l. 52). Sám
konateľ žalovaného v nej 08.12.2014 žalobcovi dal sľub, že ak bude mať financie , tak veci doriešia.

14. Súd akceptoval tvrdenie žalobcu, že ku dňu 31.12.2013 mu žalovaný dlhoval sumu 900,-- eur a od
01.01.2014 do 30.10.2014 mu bol žalovaný povinný uhradiť sumu 13.000,-- eur, čo predstavuje spolu

sumu 13.900,-- eur. Nakoľko z uvedenej sumy boli žalobcom následne odpočítané prijaté platby od
žalovaného v celkovej výške 5.000,-- eur (podľa vyššie uvedených čiastočných úhrad), súd považoval
žalobu v časti uplatnenej istiny 8.900,-- eur za dôvodnú. V tejto súvislosti súd ešte poukazuje aj
na tú skutočnosť, že žalovaný vykonané úhrady spolu vo výške 5.000,-- eur žiadnym spôsobom
nespochybňoval, nenamietal ani netvrdil, že by nimi neuhrádzal žalovanému práce, ktoré pre neho

vykonal. V tejto súvislosti súd nemohol akceptovať ani žalovaným „vznesenú námietku premlčania z
opatrnosti“. V konaní bolo nepochybne zistené, že spolupráca medzi žalobcom a právnym predchodcom
žalovaného bola datovaná od 02.04.2012. Aplikáciou premlčacej doby 4 rokov na predmetný vzťah je
zrejmé, že žalobcova pohľadávka by mohla byť premlčaná najskôr 05.02.2016. Žalobca si uplatnil svoj
nárok na súde žalobou dňa 04.02.2015, teda pred uplynutím premlčacej doby.

15. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, ktorá sa týkala aktívnej legitimácie žalobcu, súd poukazuje na
vyjadrenie žalobcu uvedené v bode 11.6./ odôvodnenia napadnutého rozsudku, a s ktorým sa v celom
rozsahu stotožňuje.

16. Zo svedeckej výpovede svedkov Ing. G. a Ing. S. súd zistil, že žalobca pracoval pre žalovaného (jeho
právneho predchodcu) tak ako tvrdí žalobca. Z ich výpovede súd ďalej zistil, že bolo zaužívanou praxou,
že o spolupráci žalovaného a jeho „pracovníkov“(ktorí pre neho pracovali obdobným spôsobom ako
žalobca) sa nespisovali žiadne písomné zmluvy a všetko bolo založené len na ústnych dojednaniach.
Svedkovia potvrdili, že rovnakým spôsobom ako žalobca evidovali u žalovaného svoju dochádzku, tým

istým spôsobom (elektronicky) ju doručovali vtedajšiemu konateľovi Hozlárovi. Z výpovede svedkov súd
ďalej zistil, že aj oni (rovnako ako žalobca) vystavili faktúry za svoju prácu až po tom ,čo im Hozlár
oznámil, že má na ich úhradu peniaze. Uvedený spôsob fakturácie a odovzdávanie faktúr Hozlárovi bol
u žalovaného bežný a bežnou bola aj skutočnosť, že jednotlivé fakturované odmeny žalovaný uhrádzal
na viackrát.

17. Súd prvej inštancie označil obranu žalovaného za účelovú, keďže žalovaný neuviedol, z akých
dôvodov žalobcovi za predmetné mesiace odmenu za vykonané práce neuhradil. O účelovosti obrany
žalovaného svedčí aj skutočnosť, že konateľ žalovaného Hozlár bol vypočutý pred Okresným súdom
Nové Zámky dňa 12.07.2016 vo veci vedenej pod sp. zn. 14Cb/25/2016 a v tento deň už vedel o

tom, že ako jediný spoločník a konateľ žalovaného rozhodol už dňa 20.05.2016 o zrušení spoločnosti
žalovaného bez likvidácie zlúčením so spoločnosťou DACKI s. r. o., a túto skutočnosť súdu neoznámil.
V neposlednom rade súd poukazuje aj na skutočnosť, že v OR je zapísaná obchodná spoločnosť
HOZTECH robotics s.r.o., so sídlom Komočská cesta 1158/5, Nové Zámky, IČO: 46 244 689, ktorejjediným spoločníkom a konateľom je ten istý Roman Hozlár, ktorý rozhodol o zrušení spoločnosti
HOZTECH s. r. o. bez likvidácie zlúčením so spoločnosťou DACKI s. r. o.. Predmet činnosti spoločnosti
HOZTECHroboticss.r.o.jepodobnýspredmetomčinnostiHOZTECHs.r.o.,apretokonaniespoločníka

a konateľa Hozlára v súvislosti s jeho rozhodnutím o zrušení spoločnosti HOZTECH s. r. o. bez likvidácie
a jej zlúčením so spoločnosťou DACKI s. r. o., vyvoláva pochybnosti o tom, či je takého konanie konaním
v súlade s dobrými mravmi, resp. poctivým obchodným stykom.

18. Odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti faktúry, t. j. dňom 14.11.2014 sa žalovaný dostal do

omeškania s plnením peňažných záväzkov a vznikla mu tak povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úroky z
omeškania. Výška úrokov z omeškania medzi účastníkmi dohodnutá nebola, žalobca si ich uplatnil
úrokovou sadzbou 9,05 % ročne, ktorá úroková sadzba nie je v rozpore s úrokovou sadzbou určenou v
súvislosti s príslušným Nariadením vlády (ZÚS ECB 0,05 % + 9 %).

19. Žalobca si ďalej uplatnil aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to vo

výške 40,-- eur. Nárok na jej zaplatenie vznikol žalobcovi v súlade s ust. § 369c ods. 1 Obchodného
zákonníka v súvislosti s § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z.. Žalobca si uvedenú paušálnu náhradu
uplatnil v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, a preto mu ju súd priznal.

20. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1 CSP tak, že plne

úspešnému žalobcovi priznal nárok na ich náhradu vo výške 100 %. Súd ďalej uviedol, že o výške
náhrady trov konania bude na základe § 262 ods. 2 CSP rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej samostatným uznesením.

21. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včasné odvolanie, pričom namietal, že súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

22.Žalovanývodvolanítvrdil,žežalobnýnávrhtrpínedostatkomspočívajúcomvtom,žežalobcapresne
nešpecifikoval zmluvný typ, ktorý so žalovaným uzavrel, resp. že spočiatku tvrdil, že sa jednalo o zmluvu
o dielo a neskôr, že išlo o mandátnu zmluvu. Súd prvej inštancie napokon posúdil záväzkový vzťah podľa
žalovaného odlišne a dospel k záveru, že došlo k uzavretiu nepomenovanej zmluvy. Súd sa obmedzil

na konštatovanie, že žalobca a žalovaný predmet svojich záväzkov dostatočne jasne určili, a preto
neexistuježiadnaprekážkaplatnostitohtoprávnehovzťahu.Vychádzalvšakpritomlenzjednostranných
tvrdení informácií žalobcu a zaujatých svedkov. Súd tak nemohol hodnoverným spôsobom zistiť, aký
bol skutočný obsah právneho vzťahu, a či sa sporové strany skutočne dohodli na tom čo tvrdí žalobca,
resp. či vôbec došlo k vzniku nejakého záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Súd prvej

inštancie ani neuviedol presný obsah tohto právneho vzťahu.

23. Žalobca podľa žalovaného nepreukázal dohodnutú výšku odplaty, nakoľko jej určenie nevyplýva
zo žiadnej zmluvy alebo z komunikácie strán. Vo faktúrach predložených žalobcom je uvádzaná vždy
iná suma, ani z jednej nevyplýva, že bola dohodnutá odmena 1.300,-- eur mesačne. Žalobca ani len

nepreukázal, že niečo (a čo konkrétne) pre žalovaného vykonal. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno
ohľadne svojich tvrdení, a preto žalovaný nemusel vyvracať jeho argumenty, či navrhovať dôkazy na
podporu svojich tvrdení. Žalobca uvádza, že bol dohodnutý na platby 1.300,-- eur mesačne, požadovaná
faktúra však nejako neuvádza, za aké obdobie je fakturované, čo zahŕňa, aké práce/činnosti boli dodané.
Vydelenie sumy 8.900,-- eur sumou 1.300,-- eur nevedie k výsledku v podobe celého čísla, a preto

nie je možné ani len dedukovať údaj o odrobených mesiacoch pri údajne dohodnutej odmene 1.300,--
eur mesačne. Žalobca nevedel spoľahlivo uviesť, ako vypočítal fakturovanú sumu, keď mal podľa
vlastného vyjadrenia dohodnutú odmenu 1.300,-- eur a ako z predloženej dochádzky (predloženej až
na pojednávaní dňa 14.02.2017 a žalovaným neverifikovanej) dospel k sume 8.900,-- eur.

24. V ďalšom žalobca namietal voči hodnovernosti svedeckých výpovedí vypočutých svedkov Ing. G. G.
a Ing. S. S. z dôvodu, že títo svedkovia viedli spory voči žalobcovi, v ktorých boli neúspešní a tiež čelia
trestnému konaniu, ktoré inicioval žalovaný svojimi trestnými oznámeniami. Namietal tiež, že výsluchuvedených svedkov sa konal v rozpore s ustanovením § 197 CSP, keďže žalobca, ktorý ich výsluch
navrhol, v rozpore s citovaným ustanovením žalovaného o výsluchu svedkov vopred neinformoval.

25. Žalovaný napokon vo svojom odvolaní označil napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný, keďže
neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP. S poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR
ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva žalovaný dôvodil, že z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami, úvahami pri hodnotení dôkazov a právnymi závermi.

26.Zuvedenýchdôvodovsažalovanýsvojímodvolanímdomáhal,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudok
prvoinštančného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne aby ho zmenil
tak, žalobu v celom rozsahu zamietne a žalobcu zaviaže k náhrade trov konania.

27. K odvolaniu žalovaného sa vo svojej replike písomne vyjadril žalobca prostredníctvom svojho
právneho zástupcu. Poprel, že by žaloba trpela vadami vzhľadom na nedostatok právnej kvalifikácie

žalobou uplatneného nároku. Žalobca právnu kvalifikáciu nároku ustálil na pojednávaní konanom dňa
03.06.2015 a navyše tak nebol ani potrebný urobiť, keďže podľa zásady „iura novit curia“ strany nie
sú povinné uplatnený nárok a ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia je
vecou súdu. K určeniu výšky odmeny podal žalobca podrobný výklad vo svojom podaní označenom
ako „Doplnenie listinných dôkazov“ zo dňa 09.02.2017, pričom na tomto výpočte trvá. K námietke

žalovaného, že mu nebolo oznámené predvolanie svedkov, žalobca uviedol, že žalobca v danom
prípade túto povinnosť nemal, keďže účasť svedkov na pojednávaní nezabezpečoval. Týchto svedkov
na návrh žalobcu predvolal súd, pričom príslušné podanie žalobca súdu doručil v dvoch vyhotoveniach
a domnieva sa, že muselo byť doručené advokátovi žalovaného zo strany súdu. Žalobca výpovede
vypočutých svedkov S. a G. považuje za hodnoverné, pričom žalovaný vzhľadom na závery Ústavného

súdu obsiahnuté v jeho náleze zo dňa 09.06.2015, sp. zn. III. ÚS 276/2014 - 29 ich hodnovernosť
účinne nespochybnil. Žalobca vníma celú vzniknutú situáciu ohľadne žalobou uplatneného nároku ako
žalovaným marenú nádejnú snahu o dosiahnutie spravodlivosti.

28. Z uvedených dôvodov žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

29. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací, prejednal vec bez nariadenia pojednávania v súlade s
§ 385 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP). Odvolací súd po prejednaní veci v medziach
podaného odvolania (§ 379 a § 380 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je v danom prípade
opodstatnené a napadnutý rozsudok je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP v napadnutej časti

zrušiť.

30. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť

v konaní pred odvolacím súdom.

31. Odvolací súd mal v danom prípade za to, že k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces v
danom prípade došlo v dôsledku nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorá má za
následok jeho nepreskúmateľnosť. Povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplývajúca z

ustanovenia § 220 ods. 2 CSP znamená právo strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia a jeho porušením sa strane odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať
proti rozhodnutiu súdu, voči ktorému chce využiť možnosť opravného prostriedku. Nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je preto porušením práva na spravodlivé súdne
konanie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie obsiahnutého v práve na súdnu

ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (takýto záver vyplýva aj z ustálenej
judikatúry Ústavného súdu SR, napr. III. ÚS 909/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/06).

32. Nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vidí odvolací súd v tom, že odôvodnenie
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie úplne rezignuje na právne posúdenie hmotnoprávneho
základu rozsudkom priznanej peňažnej pohľadávky. Súd prvej inštancie v rozsudku síce konštatuje, že
žalobcovi voči žalovanému vzniklo právo na priznané peňažné plnenie z dôvodu povinnosti žalovanéhoplniť na základe zmluvného záväzkového vzťahu, v dôvodoch svojho rozhodnutia sa však už vôbec
nezaoberá tým, za aký zmluvný typ záväzkový vzťah sporových strán považuje. Súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozsudku síce cituje ustanovenia § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka o tzv.

nepomenovanej zmluve, § 536 Obchodného zákonníka o zmluve o dielo, ako aj § 566 Obchodného
zákonníka o mandátnej zmluve, tieto citované ustanovenia už však na svoje skutkové zistenia žiadnym
spôsobom neaplikuje a o právnu kvalifikáciu zmluvného vzťahu sporových strán sa súd prvej inštancie
ani len nepokúsil. Na základe uvedeného odvolaciemu súdu neostáva iba konštatovať, že súd prvej
inštancie ani v základnom rozsahu neposúdil hmotnoprávny základ žalovanej peňažnej pohľadávky,

avšak túto napriek uvedenému žalobcovi voči žalovanému priznal. Takýto postup prvoinštančného súdu
má za následok vznik arbitrážneho rozhodnutia, ktoré v odvolacom konaní nie je preskúmateľné.

33. Súdu prvej inštancie je tiež potrebné vytknúť, že v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje
primeraná argumentácia, na základe akých vykonaným dokazovaním získaných zistení považoval
žalobcom tvrdenú mesačnú odplatu za dohodnutú. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca neposkytol

dostatok dôkazov majúcich potenciál preukázať, že medzi stranami došlo k dohode o žalobcom tvrdenej
výškemesačnejodplaty(1.300,--eur)zanímvykonávanúčinnosť.Záveryprvoinštančnéhosúduvtomto
smere odkazujú na jediný prípad, kedy žalovaný žalobcovi zaplatil mesačnú faktúru č. 4/2012 v takejto
výške, pričom vykonaným dokazovaním súdu prvej inštancie nebolo skutkovo objasnené ani len to, či sa
výška žalobcom fakturovanej odplaty mala odvíjať od množstva žalovanému poskytnutej práce, alebo

mala mať paušálny charakter. Uvedené úzko súvisí s tým, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie
je možné zistiť ani to, aký bol konkrétny obsah zmluvného vzťahu sporových strán, ktorého existenciu
súd prvej inštancie bez prezentácie dostatočných a adekvátnych dôvodov tvrdí.

34. Absenciu dostatočného a zrozumiteľného odôvodnenia prvoinštančného rozsudku ohľadne

posúdenia okolností, ktoré mali rozhodujúci vplyv na posúdenie žalobou uplatneného nároku, odvolací
súd považuje za odňatie práva na spravodlivý proces, keďže nedostatočne odôvodnený rozsudok
odvolateľovi znemožňuje plne rozvinúť polemiku s jeho dôvodmi a podať vyčerpávajúce odvolanie. Tento
nedostatok spôsobujúci odňatie práva na spravodlivý súdny proces už v odvolacom konaní vzhľadom na
jeho povahu nie je možné napraviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd prvoinštančný rozsudok podľa

§ 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. Úlohou prvoinštančného súdu bude zvoliť taký procesný postup, aby k uvedenému porušeniu
procesných práv strán sporu opätovne nedošlo, pričom v novom rozhodnutí vo veci sa vysporiada tiež s
ostatnými otázkami rozhodujúcimi pre posúdenie veci, ktoré boli stranami uplatnené v rámci procesného
útoku a obrany.

35. Odvolateľovi v žiadnom prípade však nie je možné prisvedčiť v jeho názore, že žaloba trpí vadou
z dôvodu, že žalobca dostatočne konkrétne nedefinoval právny titul žalobou uplatnenej peňažnej
pohľadávky. Právna kvalifikácia žalobou uplatneného nároku podľa procesného predpisu nie je podľa
žiadneho z ustanovení procesného predpisu (Civilného sporového poriadku) v žiadnom štádiu súdneho

konania povinnosťou žalobcu, a túto je povinný vykonať výlučne súd v odôvodnení meritórneho
rozhodnutia (viď § 220 ods. 2 CSP), a predtým tiež v štádiu konania zodpovedajúcom rozsahu na
pojednávaní (§ 181 ods. 2 CSP), prípadne pri predbežnom prejednaní sporu (§ 171 ods. 1 CSP).

36. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 396 ods. 3 CSP súd prvej inštancie v

novom rozhodnutí o veci.

37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sarozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická

osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo

odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa.