Rozsudok ,
Potvrdené, Zmenené Judgement was issued on Thursday, November 29, 2017

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 11Csp/213/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117220114
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Wildeová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2017:8117220114.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v spore žalobcov: 1. Ľ. Č., Z.. XX.X.XXXX,

B. U. XXX a 2. I. Č., Z.. X.X.XXXX, B. U. XXX, obaja zastúpení: JUDr. Igor Šafranko, advokát, so
sídlom vo Svidníku, Sovietskych hrdinov 163/66, p r o t i žalovanému: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlom Paštúnska 5, Bratislava, IČO: 35724803, zastúpený: tomáš kušnír, s.r.o., so sídlom Pajštúnska
5, Bratislava, o primerané finančné zadosťučinenie takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalovaný m á voči žalobcom nárok na náhradu trov konania spoločne a nerozdielne v rozsahu

100% s tým, že o výške nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným
uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia žalobou zo dňa 25.8.2017 uplatnili nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške
100 Eur z dôvodu, že v predchádzajúcom súdnom konaní 29C/446/2015 boli úspešní, keď žalovaný
ich žaloval o zaplatenie 11.104,82 Eur, ale súd jeho žalobu zamietol pre nedostatok aktívnej legitimácie
žalobcu, keďže pri postúpení predmetnej pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne a.s. na žalovaného bolo
postupované v rozpore so zákonom - § 92 ods. 8 zákona o bankách a preto zmluva o postúpení
pohľadávky bola vyhodnotená ako neplatná.

2. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Vyslovil názor, že nie je splnená zákonná podmienka podľa § 3
ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. spočívajúca v tom, že žalobcovia úspešne uplatnili na súde porušenie
spotrebiteľského práva. Za úspešné uplatnenie práva na súde nie je možné považovať, ak boli
žalovanými a ich tvrdenia boli len obranou v konaní. Navyše nedošlo k porušeniu spotrebiteľského práva
a súd platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky posudzoval ex offo. Poukázal tiež na nejednotnú prax
súdov pri posudzovaní § 92ods. 8 zákona o bankách a na skutočnosť, že žalobcovia si nesplnili svoju

platobnú povinnosť vyplývajúcu z príslušnej úverovej zmluvy.

3. Súd vykonal dokazovanie písomným vyjadrením strán, spisom tohto súdu 29C/446/2015, ako aj
ďalším spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:

4. V konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 29C/446/2015 žalovaný (v pôvodnom konaní
žalobca) uplatnil voči žalobcom (v pôvodnom konaní žalovaným) nárok na zaplatenie 11.104,82 Eur,

kapitalizovaného úroku z omeškania vo výške 2619,87 Eur a ročný úrok z omeškania 8,5% zo
žalovanej sumy od 26.9.2015 do zaplatenia. Nárok uplatnil na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
ktorú uzavreli žalobcovia ako dlžníci s jeho právnym predchodcom Slovenskou sporiteľňou a.s. dňa
3.5.2011, ktorou im bol poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 14.400 Eur. Predmetom žaloby bolilen nezaplatené splátky za obdobie od 26.8.2013 do 26.4.2021, ktoré sa stali splatnými v dôsledku
vyhlásenia ich mimoriadnej splatnosti.

5. Žalovaní v danom spore nesúhlasili so žalobou namietajúc aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu.
Rozsudkom tohto súdu č.k. 29C/446/2015-89 zo dňa 17.6.2016 súd žalobu zamietol. V rozsudku sa
konštatuje, že Slovenská sporiteľňa a.s. postúpila predmetnú pohľadávku na žalovaného (v pôvodnom
spore žalobcu) zmluvou zo dňa 27.6.2013. Súd uviedol, že žalobca nepredložil dôkaz, že by banka
úver zosplatnila riadnou a doručenou výzvou ako to predpokladá § 565 Občianskeho zákonníka a

že by splnil povinnosť v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Pohľadávka bola totiž postúpená
bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť resp. aby zmluvný vzťah medzi stranami zanikol
výpoveďou alebo odstúpením. Vyslovil názor, že banka môže postúpiť iba splatnú pohľadávku a preto
zmluvu o postúpení pohľadávky vyhodnotil ako absolútne neplatnú pre rozpor so zákonom podľa § 39
Občianskeho zákonníka.

6. Voči tomuto rozsudku sa odvolal žalovaný (v pôvodnom konaní žalobca) a Krajský súd v Prešove
rozsudkom č.k. 20Co/565/16 z 30.3.2017 napadnutý rozsudok potvrdil. Zhodol sa aj s jeho odôvodnením
a navyše uviedol, že nebola splnená ani ďalšia podmienka na platné postúpenie pohľadávky podľa §
92 ods. 8 zákona o bankách, keďže žalovaný nepreukázal zaslanie a doručenie písomnej výzvy obom
dlžníkom, ale len jednému z nich, čo je nedostatočné. Napadnutý rozsudok nadobudol právoplatnosť

16.5.2017.

7. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností
ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde
domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa

porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľ poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých
spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované
voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,

má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenia práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

8. Súd súhlasí so žalovaným v tom, že zákonnou podmienkou nároku je, že v predchádzajúcom súdnom
spore bolo konštatované porušenie práva žalobcov ako spotrebiteľov alebo povinností vo vzťahu k

spotrebiteľom upravenými v zákone o ochrane spotrebiteľa a v osobitných predpisoch. Logickým a
gramatickým výkladom súd nepochybuje o tom, že týmito osobitnými predpismi sú predpisy slúžiace
na ochranu spotrebiteľov, ktorým je napríklad zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ale
aj všeobecný právny predpis, ktorým je Občiansky zákonník, ale z neho len osobitné ustanovenia
§ 52 až 54, ktoré sa týkajú spotrebiteľských zmlúv, pretože tieto ustanovenia sa považujú za lex

specialis ku všetkým ostatným právnym predpisom. Právna úprava spotrebiteľských zmlúv v § 52 a
násl. Občianskeho zákonníka pôsobí ako osobitný právny predpis (viď. Občiansky zákonník I. autorov
Štefček a spol., vydavateľstvo C.H. Beck, str. 459). Logicky spomínané porušenie práva či povinnosti
musí súvisieť s normami na ochranu práv spotrebiteľov, veď preto je nárok zakomponovaný do zákona
o ochrane spotrebiteľa. Ak by zákonodarca mienil porušenie akéhokoľvek predpisu ako zákonnú

podmienku pre úspešné uplatnenie daného nároku uviedol by to v texte zákonného ustanovenia a použil
by inú formuláciu (porušenia práva či povinnosti ustanovenej akýmkoľvek právnym predpisom) ale v
zákone jasne vymedzil toto porušenie a nepoužil spomínanú všeobecnú formuláciu.

9. Navyše je potrebné vychádzať aj zo systematického výkladu a v tejto súvislosti posúdiť a vyhodnotiť

formuláciu celého ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. a vychádzať najmä z jeho prvej
vety, v ktorej je jasne uvedené, že spotrebiteľ sa môže proti porušiteľovi jeho práva alebo povinnosti
ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa na súde domáhať ochrany svojho práva. Vetu
tretiu citovaného zákonného ustanovenia je teda potrebné vykladať aj s ohľadom na znenie tejto prvej
vety § 3 ods. 5 citovaného zákona. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súd

SR 6Cdo 389/2015 zo dňa 14.9.2016, v ktorom Najvyšší súd uviedol, že v súvislosti s ustanovením
§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v
zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť úspešné uplatnenie konkrétneho nároku z porušenia práva
alebo povinnosti, napríklad nároku na náhradu škodu, na vydanie bezdôvodného obohatenia aleboaj na určenie neprijateľnosti konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej
zmluve. Svoje odborné stanovisko k problematike primeraného finančného zadosťučinenia zaujal
predseda senátu JUDr. Rudolf Čirč vo vyjadrení zo dňa 22.11.2017, v zmysle ktorého samotné právo

na primerané zadosťučinenie vzniká na základe právnej skutočnosti, ktorou je zákon, ak sú splnené
podmienky stanovené zákonom. Týmito podmienkami sú, že spotrebiteľ aktívne ako žalobca uplatní
na súde porušenie práv a povinností určených na jeho ochranu proti porušiteľovi a že je úspešný,
pričom o úspechu sa dá uvažovať až keď je o tom právoplatne rozhodnuté. V tomto vyjadrení je
obsiahnutý aj výklad k zákonnej podmienke úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti v

predchádzajúcom konaní a to tým spôsobom, že spotrebiteľ musí byť v postavení žalobcu a v prípade,
ak je v pozícii žalovaného len vtedy, ak v konaní vzniesol vzájomný návrh a bol so svojim vzájomným
návrhom úspešný.

10. Presvedčenie súdu ohľadom záveru o osobitných predpisoch vyplýva aj z úvahy o tom, že výklad
žalobcov o porušení akýchkoľvek právnych predpisov v zmysle § 3 ods. 5 vety tretej zákona č. 250/2007

Z.z. postráda rozumné vysvetlenie a znamenal by diskrimináciu iných osôb pri porušení toho istého
právneho predpisu, ak by sa primerané finančné zadosťučinenie týkalo porušenia akéhokoľvek predpisu
nezameraného len na ochranu spotrebiteľov, napríklad v prípade absolútnej neplatnosti zmluvy v zmysle
§ 37 až 39 Občianskeho zákonníka. Bolo by v rozpore so všeobecne uznávanou zásadou rovnakého
prístupu k právam a povinnostiam, aby pri tom istom právnom posúdení napríklad neplatnosti zmluvy

by mal mať nárok na finančné zadosťučinenie len spotrebiteľ. Vnášať takúto nerovnosť do právnych
vzťahov je neprijateľné a preto nepochybne nárok na primerané finančné zadosťučinenie má spotrebiteľ,
ale porušenie jeho práv či povinností vzťahujúcich sa k nemu musí vyplynúť z osobitných právnych
predpisov, ktoré slúžia na ochranu spotrebiteľov.

11.Vtomtoprípadekžiadnemuporušeniuprávžalobcovčipovinnostivovzťahuknímakospotrebiteľom
nedošlo. Súd je pritom viazaný právnym posúdením pôvodného nároku tak, ako ho ustálili súdy
v predchádzajúcom spore. V ňom dospeli k záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení
pohľadávky z veriteľa Slovenskej sporiteľne a.s. na žalovaného pre rozpor so zákonom podľa § 39
Občianskeho zákonníka v náväznosti na § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorý sa netýka osobitných

práv spotrebiteľov, ale vzťahu medzi bankou a klientom. Nešlo teda o porušenie žiadneho osobitného
právneho predpisu slúžiaceho na ochranu spotrebiteľov.

12. Navyše súd má za to, že v tomto spore žalovanému chýba vecná pasívna legitimácia vzhľadom
na to, že v zmysle § 3 ods. 5 vety tretej zákona č. 250/2007 Z.z. má spotrebiteľ právo na primerané

finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi zodpovedá.

13. Ako to ustálili súdy v predchádzajúcom spore, postupca t.j. Slovenská sporiteľňa a.s. porušil zákon
pri postupovaní pohľadávky na žalovaného. Toto porušenie teda nespôsobil žalovaný, ale Slovenská

sporiteľňa a.s. a preto žalovaný nemôže niesť zodpovednosť za to, čo porušil iný subjekt, teda v tomto
prípade postupca.

14. Sud uplatnený nárok považuje za nedôvodný aj z iných okolností. Inštitút primeraného finančného
zadosťučinenia plní totiž satisfakčnú funkciu pre spotrebiteľa a má aj sankčnú funkciu, ktorou sa

postihujenepoctivýdodávateľ.Vsúvislostisosatisfakciouprespotrebiteľajepotrebnésiujasniťpodstatu
tohto inštitútu a vysvetliť pojem „zadosťučinenie“. Tým je náprava krivdy (viď. Krátky slovník slovenského
jazyka). Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia je upravený aj v rámci ochrany osobnosti v §
13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom v tomto smere je už rozsiahla judikatúra, ktorá ustálila, že
primerané finančné zadosťučinenie sa chápe ako nástroj na odstránenie spôsobenej nemajetkovej ujmy.

Napokon aj v dôvodovej správe k § 3 ods. 5 vety tretej zákona č. 250/2007 Z.z. sa uvádza, že finančné
zadosťučinenie je záverečným prostriedkom ochrany spotrebiteľa v prípade, že preventívne pôsobenie
neplní svoj účel, aby boli nahradené alebo zmiernené následky. Z týchto skutočností možno vyvodiť,
že finančné zadosťučinenie je možno priznať len vtedy, ak porušenie práva alebo povinnosti vo vzťahu
k spotrebiteľovi mu spôsobilo nejakú ujmu. Súd teda nepovažuje za rozhodujúce to, že spôsobenie

ujmy nie je uvedené ako predpoklad priznania finančného zadosťučinenia priamo v zákone, ale za
rozhodujúce považuje to, že táto skutočnosť vyplýva zo samotnej podstaty zadosťučinenia. K záveru o
povinnosti preukázania ujmy pri tomto nároku dospel aj Krajský súd v Trnave v rozhodnutí 23Co/824/15
zo dňa 31.1.2017, v ktorom bolo uvedené nasledovné: „Na základe výsledkov dokazovania dospel súdk záveru, že návrh žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie nie je dôvodný. Je síce pravdou,
že v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 6Obo 302/2006 najvyšší súd vymedzil aj kritéria pre posúdenie
finančného zadosťučinenia, pričom pri posudzovaní treba prihliadať na všetky okolnosti veci, najmä na

to, že ide o vyrovnanie ujmy postihnutého a že ide o určitú sankciu postihujúcu toho, kto závadne konal.
Súdjevšaktohonázoru,ženestačínatietokritériaibapoukázať,aleajpreukázaťvzniktakýchokolností,
ktoré by umožnili priznať finančné zadosťučinenie... Zo samotného inštitútu primeraného finančného
zabezpečenia vyplýva, že ide o prostriedok slúžiaci k reparácii ujmy, ktorá mala byť konaním spôsobená,
tu však žiadna ujma nevznikla. Žalobkyňa disponuje finančnými prostriedkami odporcu už dlhšiu dobu...

Súd nemal zo strany žalobkyne preukázané žiadnymi dôkazmi aký vplyv malo uzavretie zmluvy o
spotrebiteľskom úvere na žalobkyňu... Preto treba kvalifikovať len ako subjektívne pocity navrhovateľky
ničím nepodložené, pričom navrhovateľkou nebolo vôbec preukázané (ani tvrdené), že boli vyvolané
konaním zo strany odporcu. Preto aj súd prvej inštancie dospel k presvedčeniu, že navrhovateľka v
dôsledku konania odporcu neutrpela takú ujmu, ktorú by bolo potrebné zhojiť poskytnutím finančné
zadosťučinenia a správne návrh zamietol“.

15. Súd preto zastáva názor, že žalobcovia by museli preukázať vznik nejakej ujmy v dôsledku porušenia
ich práva alebo povinnosti vo vzťahu k spotrebiteľom a to konkrétne v dôsledku postúpenia pohľadávky
z veriteľa na žalovaného. Ako uviedol sám právny zástupca žalobcov, k žiadnej ujme žalobcov v tomto
prípade nedošlo.

16. Súd preto z vyššie uvedených dôvodov považoval žalobu za neopodstatnenú.

17. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. V
spore bol úspešný žalovaný a keďže súd nezistil žiadny dôvod pre aplikáciu výnimočného ustanovenia §

257 CSP, priznal žalovanému plnú náhradu trov konania. Za okolnosť svedčiacu v nemožnosť aplikácie
tohto ustanovenia súd považuje aj skutočnosť, že napriek vyslovenému predbežnému právnemu
posúdeniu veci v úvode pojednávania žalobcovia na svojej žalobe zotrvali.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom

súdePrešovpísomnev2vyhotoveniach.Vodvolanísauvediektorémusúdujeurčené,ktohorobí,ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah v akom
sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 364 C.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g)zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšie prostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.