Uznesenie – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, September 30, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Cob/7/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212213210
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blažena Hirnerová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1212213210.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: Credit Genero s.r.o., so sídlom Horná 37, 974 01 Banská
Bystrica, IČO: 45 485 593, zapísaný v Obchodnom registri Okresného súdu Banská Bystrica, oddiel:
Sro, vložka č.: 17975/S, zastúpeného: BOĽOŠ Advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Horná 23, 974 01
Banská Bystrica, IČO: 36 866 261, proti žalovanému: INTERPHARM Slovakia, a.s., so sídlom Uzbecká
18/A, 821 06 Bratislava, IČO: 35 789 841, zapísaný v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I,

oddiel: Sa, vložka č.: 2467/B, zastúpenému: JUDr. Štefan Čakvári, advokát, AK so sídlom Vazovova 9/
A, 811 07 Bratislava, o zaplatenie 9.063,78 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava II č.k. 42Cb/159/2012-64 zo dňa 31.01.2013, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 42Cb/159/2012-64 zo dňa
31.01.2013 z r u š u j e a vec v r a c i asúdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 9.063,78 eur spolu
súrokomzomeškaniavovýške9%ročneod02.07.2010dozaplatenia.Zároveňhozaviazalnanáhradu
trov konania žalobcu vo výške 543,50 eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 627,99 eur.
Žalobca sa podaným návrhom zo dňa 04.06.2012 domáhal vydania súdneho rozhodnutia, ktorým by
súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny 9.063,78 eur s príslušenstvom titulom
neuhradenia faktúry za dodaný tovar na základe Zmluvy o obchodnej spolupráci zo dňa 18.06.2001

uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným.
Súd prvého stupňa mal v konaní za preukázané, že medzi žalobcom ako postupníkom a živnostníkom
W. Z. - Y. S. ako postupcom došlo k platnému uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávky, podľa ktorej
sa žalobca stal veriteľom voči dlžníkovi - žalovanému. Predmetom zmluvy bola pohľadávka v celkovej
výške 9.063,78 eur s príslušenstvom, ktorá vznikla zo Zmluvy o obchodnej spolupráci uzavretej dňa
18.06.2001 medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu W. Z. - Y. S.. Taktiež mal za preukázané,

že právny predchodca žalobcu dodal žalovanému v zmysle zmluvy tovar presne špecifikovaný vo fa
č. XXXXX, ktorý žalovaný prevzal, čo potvrdil svojím podpisom a pečiatkou na faktúre, ktorá zároveň
slúžila aj ako dodací list.
Žalovaný predložil v konaní listinné dôkazy, a to jednostranný zápočet a pokladničnú knihu, ktorou
preukazoval jednostranné započítanie pohľadávok.
Konajúci súd uviedol, že v jednostrannom zápočte zo dňa 29.09.2010 boli ako pohľadávky žalovaného

uvedené úhrady za august 2010 vo výške 59.500 €, ktoré boli špecifikované v pokladničnej knihe
žalovaného. V pokladničnej knihe bol uvedený aj výpočet a čísla faktúr, ktoré mali byť uhradené
platbami za mesiac august 2010. Žalobca však doložil do spisu na pojednávaní dňa 31.01.2013 kópiu
pokladničnej knihy, kde namiesto výpočtov a čísiel faktúr je len pečiatka žalovaného a podpis. Taktiež
doložil kópiu jednostranného zápočtu zo dňa 29.09.2010, kde pri poslednej faktúre č. XXXXX je rozpor
vo výške (v spise na č. l. 25 je uvedená suma 4.117,42 eur a v predloženom zápočte zo strany žalobcu

je uvedená suma 4.157,42 eur).Podľa názoru súdu prvého stupňa žalovaný kópiou pokladničnej knihy nepreukázal existenciu
pohľadávky, ktorú mal mať voči žalobcovi na započítanie. Žalovaný nemal priradené platby (17 x 3.500
€) ku konkrétnym faktúram a konajúci súd nevedel, ku čomu má dané platby priradiť. Výpočet sa

nachádzal len v pokladničnej knihe, ktorú predložil žalovaný spolu s odporom proti platobnému rozkazu.
Naopak v listinnom doklade predloženom žalobcom (kópia pokladničnej knihy) sa žiadny výpočet ani
čísla faktúr nenachádzali. Ďalej skonštatoval, že žalobca predložil súdu listinné dôkazy, a to príjmové
pokladničné doklady, ktoré preukazujú, že hotovostné platby vo výške 59.500 €, ktoré prijal právny
predchodca žalobcu, boli použité na úhradu iných záväzkov žalovaného voči pôvodnému veriteľovi.

Príjmové pokladničné doklady boli vystavené následne po úhrade sumy 59.500 € v
dňoch 30.08. a 31.08.2010. Nakoľko bol rozpor v listinných dokladoch, a to v kópii pokladničnej knihy
predloženej žalovaným aj žalobcom ako aj v jednostrannom zápočte, ktorý bol predložený účastníkmi
konania v dvoch verziách, súd prvého stupňa vyhodnotil jednostranný zápočet pohľadávok žalovaného
zo dňa 29.09.2010 ako neplatný. Žalovaný nepreukázal existenciu pohľadávky vo výške 59.500 €, ktorú
mal mať voči žalobcovi a kópia pokladničnej knihy nie je relevantným dokladom.

Súd prvého stupňa uzavrel, že nebolo preukázané, že by žalovaný ako dlžník určil žalobcovi, k čomu
má dané platby priradiť. Ani z kópie pokladničnej knihy nevyplýva, k čomu mali byť konkrétne
platby priradené, nie je pri nich uvedené žiadne číslo faktúry alebo označenie dlhu, ktorý mala platba
pokryť. Vzhľadom na uvedené mal za to, že pohľadávka žalobcu voči žalovanému nezanikla.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. V prvom rade namietal,
že súd prvého stupňa za relevantné doklady považuje príjmové pokladničné doklady vystavené
žalobcom v dňoch 30.08.2010 a 31.08.2010, ktoré údajne preukazujú, že hotovostné platby vo výške
59.500 eur, prijaté žalobcom v mesiaci august, boli použité na úhradu „iných“ záväzkov žalovaného
voči pôvodnému veriteľovi. Ďalej nesúhlasil s názorom, že pokladničná kniha nepreukazuje existenciu

pohľadávky spôsobilej na započítanie. Ide o platný doklad, a teda dôkaz, ktorý jednoznačne preukazuje
výplatu konkrétnej peňažnej sumy určitej osobe a potvrdenie tejto osoby o prevzatí tejto peňažnej
hotovosti. Konajúci súd vyplatenie a prijatie sedemnástich platieb po 3.500 eur síce nespochybňuje, nie
je mu však jasné „k čomu mal dané platby priradiť“. Naopak za jasnú a preukázanú považuje existenciu
pohľadávky právneho predchodcu žalobcu voči žalovanému a jeho tvrdenie, že prijaté platby mali „iný“

účelakoúhradatovaru.Prax,ktorúsiobestranymedzisebouzaviedli,aktorámedzinimipretrvávalacca
15 rokov, jednoznačne preukazuje určenie a účel platieb prijímaných právnym predchodcom žalobcu.
Jasným dôkazom toho je spomínaná pokladničná kniha.
Dňa 25.08.2010 právny predchodca žalobcu prevzal od žalovaného poslednú čiastku hotovostnej
platby, čím prevzal za mesiac august od žalovaného úhrnne sumu 59.500 eur. Takéto čiastkové

plnenie záväzkov za dodaný tovar si vymienil sám právny predchodca žalobcu s odôvodnením, že ako
cezhraničný dovozca k plynulému dovozu a colnému odbaveniu tovaru potrebuje stálu disponibilnú
hotovosť. Keďže v čase prijímania tejto platby neexistovali voči právnemu predchodcovi žalobcu iné
záväzky ako záväzky žalovaného z tovarových faktúr, obe strany boli jednoznačne uzrozumené s tým,
že tieto platby sú určené výhradne na úhradu najstarších tovarových faktúr, čo napokon nepopiera ani

samotný T.. S.. V tejto súvislosti poukázal na jeho výpoveď v inom konaní vedenom Okresným súdom
Bratislava II pod sp. zn. 42Cb/37/2012.
Tak ako v minulosti po dobu 15 rokov, žalovaný pripravil vyúčtovanie, ktorým sa čiastkové úhrady priradili
ku konkrétnym tovarovým faktúram. Právny predchodca žalobcu však odmietol prijať toto vyúčtovanie
a namiesto toho ešte v ten istý deň, t.j. 25.08.2010 odstúpil od Zmluvy o obchodnej spolupráci, pričom

ako údajný dôvod uviedol podstatné porušenie zmluvných povinností - omeškanie s úhradou platieb a
fakturovanie neoprávnených čiastok za propagáciu. Žalovaný zdôraznil, že toto odstúpenie od zmluvy
je neplatné. Poukázal na ust. § 345 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého je druhá strana
oprávnená od zmluvy odstúpiť pre podstatné porušenie zmluvných povinností, len ak to oznámi strane
v omeškaní bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o tomto porušení dozvedela. Pod pojmom „bez

zbytočného odkladu“ nemožno rozumieť mesiace či roky, ale v súlade s ustálenou súdnou praxou skôr
o dni. V dôsledku stranami zavedenej praxe (čiastkové platby) preto právny predchodca žalobcu už celé
roky pred odstúpením od zmluvy vedel a bol uzrozumený s tým, že nie všetky ním vystavené faktúry
budú, resp. boli uhradené v 70 dňovej lehote ich splatnosti. Žalovanému neposlal ani v jedinom prípade
výzvu alebo upozornenie na omeškanie. Rovnako ani v jedinom prípade nenamietal u žalovaného

neoprávnene účtované čiastky za propagáciu. Skutočným dôvodom na odstúpenie od zmluvy bolo to,
že právny predchodca žalobcu ku dňu 30.06.2010 rozhodnutím kanadského výrobcu produktov R. stratil
možnosť dovozu týchto výrobkov.Ďalej prvostupňovému súdu vytkol, že bez akýchkoľvek pochybností uznal oprávnenosť zápočtu
právnym predchodcom žalobcu, a nezamyslel sa nad oprávnenosťou a správnosťou takto umelo
vytvorených pohľadávok, ale ani nad tým, či tieto pohľadávky v čase ich údajnej úhrady vôbec existovali,

resp.čibolivôbecsplatné.Vovšetkýchprípadochideoneoprávnenealebochybnevystavenéfaktúry.Vo
vzťahukvýpočtuúrokovzomeškaniauviedol,ženemožnodeňzačiatkuplynutiaomeškaniaodvodzovať
od splatnosti tej - ktorej faktúry. Realizovanými čiastkovými platbami sa totiž prakticky denne znižovala
istina, čo malo vplyv na výšku úroku z omeškania. Čo sa týka faktúry č. XXXXX z 27.08.2010, právnemu
predchodcovi žalobcu nevznikol nárok na účtovanie nákladov za reklamu v médiách, nehovoriac o

absencii jej odsúhlasenia žalovaným. Faktúra č. XXXXX z 25.08.2010 na sumu 23.017,99 eur bola
chybne vystavená, žalovanému nebola doručená a ani nebola splatná, naviac žalobca v príjmovom
pokladničnom doklade z 30.08.2010 započítava úplne inú sumu - 23.375,79 eur. Žalobca cielene vytvoril
situáciu, keď predmetom ďalších dvoch konaní vedených pred Okresným súdom Bratislava II pod sp.zn.
42Cb/37/2012, 22Cb/159/2012 sú už len pohľadávky z dodaného tovaru a reklamy, a bez ohľadu na
výsledok týchto konaní, má žalobca už k dobru sumu 59.500 eur

Na záver namietol, že z odôvodnenia rozsudku to síce nie je exaktne zistiteľné, ale možno z neho
predpokladať, že konajúci súd považoval tri kusy príjmového pokladničného dokladu za potvrdenie
platieb prijatých v období od 01.08.2010 do 25.08.2010.
Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že základnou podmienkou a zároveň predpokladom
platnosti jednostranného započítania pohľadávok, je presná identifikácia pohľadávok, ktoré sa majú
započítať. V zápočte zo dňa 29.09.2010 sú určitým a zrozumiteľným spôsobom identifikované len
pohľadávky dodávateľa voči žalovanému vyplývajúce z uvedených tovarových faktúr v celkovej sume

59.540 eur, ktoré mali započítaním zaniknúť. Pohľadávky žalovaného sú v zápočte pohľadávok
špecifikované ako úhrady za august 2010 vo výške 59.000 eur. Ako prílohu, ktorá ma identifikovať tieto
pohľadávky, žalovaný pripojil fotokópiu listiny z pokladničnej knihy, na ktorej sú uvedené dátumy, čísla
(17 x 3.500) a vlastnoručné podpisy dodávateľa. Nie sú z nej pritom zrejmé základné skutočnosti, napr.
mena, identifikácia osoby vydávajúcej peňažnú hotovosť, uvedenie účelu atď. Ide len o veľmi neformálny

podklad majúci podobu akýchsi poznámok zrozumiteľných len osobe, ktorá si ich pre svoju potrebu
viedla. Žalovaný nepredložil výdavkové pokladničné doklady, prípadne iné štandardné účtovné doklady
a nepreukázal existenciu pohľadávky voči dodávateľovi v sume 59.500 eur, ktorá by bola spôsobilá na
započítanie pohľadávok.
Zo zápočtu pohľadávok zo dňa 29.09.2010 a jeho prílohy - príslušnej strany pokladničnej knihy nemožno

určiť, či údajná pohľadávka žalovaného voči dodávateľovi spĺňa podmienky aktívnej započítateľnej
spôsobilosti, a či teda ide o pohľadávku spôsobilú na započítanie v zmysle ust. § 580 a 581 Občianskeho
zákonníka. Opätovne upozornil aj na nezrovnalosti v predložených verziách zápočtu pohľadávok a ich
prílohách.
Podľa jeho názoru zápočet pohľadávok zo dňa 29.09.2010 nespĺňa náležitosti platného právneho úkonu.

Preto žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho
konania.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo, odvolanie prejednal v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že

odvolanie je dôvodné.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný a právny predchodca žalobcu dňa 18.06.2001 uzavreli Zmluvu o
obchodnej spolupráci, ktorej predmetom bola dodávka kanadských vitamínov R. a ďalších produktov
kanadskej výroby a ich distribúcia na Slovensku. Platba za tovar sa mala uskutočniť na základe

vystavenej faktúry, na ktorej bude vyznačená doba splatnosti 70 dní s tým, že faktúra je zároveň dodacím
listom.
Zo zmluvy tiež vyplýva, že dodávateľ (žalobca) a odberateľ (žalovaný) sa dohodli na propagácii
produktov v médiách v pomere 50 % / 50 %, pričom náklady s tým spojené budú dodávateľovi
fakturované štvrťročne. Dohodli sa tiež na 50 % podiele na financovaní reklamy.

V súvislosti s predmetom konania je preto potrebné poukázať aj na ustanovenia Zmluvy o spolupráci a
existenciu obchodných zvyklostí, ktoré si účastníci konania medzi sebou počas dlhodobej spolupráce
vytvorili.V prejednávanej veci teda nepochybne ide o záväzkový vzťah medzi podnikateľmi (§ 261 ods.
1 Obchodného zákonníka), preto pri jeho posudzovaní treba vychádzať z právnej úpravy započítania
pohľadávok obsiahnutej v § 358 až § 364 Obchodného zákonníka (ktoré sú dispozitívneho charakteru)

a § 580 a § 581 Občianskeho zákonníka.

Žalobca sa v konaní domáha zaplatenia 9.063,78 eur s prísl. titulom nezaplatenia faktúry č. XXXXX zo
dňa 22.04.2010, splatnej dňa 01.07.2010. Žalovaný sa proti žalobe bránil námietkou započítania. Podľa
názoru žalovaného urobil započítací prejav dňa 29.09.2010 - č.l. 25, kedy voči pôvodnému veriteľovi -

T.. S. jednostranne započítal svoju pohľadávku vo výške 59.500 eur, ktorá mala predstavovať v hotovosti
prijaté platby v mesiaci august 2010 (17 x 3.500 eur).
Ako vyplýva z priloženej fotokópie listiny z pokladničnej knihy žalovaného (č.l. 26), ktorej originál
bol súdu predložený na pojednávaní, T.. S. potvrdil prijatie sedemnástich platieb tak, ako uviedol
žalovaný. Hoci v listine chýba údaj o mene, v ktorej boli platby vo výške 3.500,- prijaté, niet pochýb
o tom, že ide o eurá. Túto skutočnosť potvrdil aj samotný žalobca, a to vo vyjadrení k odporu

žalovaného zo dňa 20.08.2012, kde okrem iného píše, že „sumu 59.500 eur pôvodný veriteľ skutočne
prijal v priebehu mesiaca august od žalovaného prostredníctvom sedemnástich hotovostných platieb“.
Žalobca sa voči námietke žalovaného o jednostrannom započítaní bránil tým, že tieto platby boli s
vedomím žalovaného (čo nebolo bližšie špecifikované) použité na úhradu iných záväzkov žalovaného
voči pôvodnému veriteľovi, a to v súlade s účelom uvedeným v príjmových pokladničných dokladoch

vystavených pôvodným veriteľom v dňoch 30.08.2010 a 31.08.2010.

Zosúdnehospisuvyplýva,žežalobca,t.j.p.S.vystaviltripokladničnépríjmovédoklady,dvapokladničné
príjmové doklady zo dňa 30.08.2010 vo výške 32.878,42 eur za účelom uhradenia úrokov z omeškania
Nc 2/2010 a úhrady faktúry č. XXXXX vo výške 23.375,79 eur a príjmový pokladničný doklad zo dňa

31.08.2010 vo výške 3.245,79 eur na úhradu faktúry č. XXXXX, teda všetky spolu vo výške 59.500 eur.
Uvedené príjmové pokladničné doklady sú podpísané pôvodným veriteľom T.. S..

Žalovaný kópiou listiny z pokladničnej knihy preukazoval, že hotovostné platby boli určené na úhradu
iných faktúr, okrem iného aj faktúry, ktorej nezaplatenie je predmetom tohto konania. Podľa kópie listiny

založenej v súdnom spise na č.l. 26 platby mali byť určené na úhradu faktúr č. XXXXX, XXXXX, XXXXX,
XXXXX, XXXXX E. XXXXX. Žalobca predložil súdu inú verziu listiny z pokladničnej knihy, ktorá mala
byť doručená pôvodnému veriteľovi a v ktorej chýba údaj o určení, resp. výpočte platieb na úhradu
uvedených faktúr.

Zo zápočtu zo dňa 29.09.2010 predloženého žalovaným (č.l. 25) vyplýva, že žalovaný jednostranne
započítal úhrady za august 2010 proti záväzkom z faktúr č. XXXXX, XXXXX, XXXXX, XXXXX, XXXXX
E. XXXXX, pričom súčet jednotlivých súm predstavuje 59.500 eur. Kópia zápočtu predložená žalobcom
(č.l. 57) obsahuje údaje súm, ktorých celková výška je 59.540 eur. Podľa vyjadrenia žalovaného na
pojednávaní dňa 31.01.2013 k rozdielu 40 eur oproti zápočtu doloženému žalovaným došlo v dôsledku

preklepu, o ktorom bol pôvodný veriteľ informovaný ekonomickým oddelením.
Podľa názoru odvolacieho súdu uvedené nezrovnalosti v listinných dôkazoch predložených jednak
žalobcom a jednak žalovaným, nie sú pre posúdenie merita veci rozhodujúce.

V súvislosti s obranou žalovaného v predmetnej veci malo nepochybne zásadný význam právne

posúdenie započítacieho prejavu žalovaného, ktorý bol urobený 29.09.2010.
PrávnaúpravazapočítaniapohľadávkyvObchodnomzákonníku(§358-364)mádispozitívnycharakter;
základná úprava započítania je obsiahnutá v ustanoveniach §§ 580, 581 Občianskeho zákonníka. Pre
započítanie pohľadávok z obchodnoprávnych vzťahov je potrebné aplikovať § 580 Obč. zák., ktorý
upravuje podmienky započítania (Ro NS ČR z 30.10.2001 sp. zn. 2693/2000).

V § 580 Obč. zák. je upravené započítanie jednostranným právnym úkonom, t.j. na základe zákona.
Jednostranné započítanie spočíva v tom, že vzájomné pohľadávky, plnenie ktorých je rovnakého druhu,
zaniknú započítaním v rozsahu, v akom sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí prejav
smerujúci k započítaniu, pričom započítanie je oprávnením ktorejkoľvek strany. Možno ho vykonať aj
bez súhlasu, ba aj proti vôli druhej strany. Podmienkou započítania je, aby boli vzájomné pohľadávky

spôsobilé na započítanie; v zmysle ustanovení § 580 a 581 možno započítať: vzájomné pohľadávky,
pohľadávky rovnakého druhu, platné pohľadávky, splatné pohľadávky a pohľadávky, ktoré nie sú
zákonom zo započítania vylúčené.V zmysle akceptovanej právnej teórie započítanie (kompenzácia) je spôsob zániku vzájomne sa
kryjúcich pohľadávok dlžníka a veriteľa. Kompenzačný prejav však podľa názoru konštantnej judikatúry
bez ďalšieho neznamená, že dlžník súčasne uznáva existenciu dlhu v zmysle § 558 Obč. zák. (R NS

ČR z 23.2.2011 sp. zn. 3552/2009).
Započítací prejav ako prejav vôle musí spĺňať všetky náležitosti vyžadované pre platný právny úkon v
zmysle ustanovení § 34 a nasl. Obč. zák..
Právne účinky započítania, ktoré je hmotnoprávnym úkonom (a teda ho nemožno viazať na podmienky),
nastávajú v momente stretu splatných pohľadávok, teda nie momentom, kedy bol prejav smerujúci k

započítaniu doručený druhému účastníkovi.
Kompenzačnýprejavjevýslovnýmjednostrannýmprávnymúkonomadresovanýmdruhémuúčastníkovi,
ktorého obsah a účinnosť nezávisí od vôle druhého účastníka.
Občiansky ani Obchodný zákonník nepredpisujú doručenie zásielky obsahujúcej započítací prejav do
vlastných rúk druhého účastníka; preto postačí, ak sa taká zásielka dostane do sféry jeho dispozície a
získa objektívnu možnosť oboznámiť sa s jej obsahom (Rc 104/2008). Akýkoľvek prejav vôle druhého

účastníka, vrátane prejavu nesúhlasu, je právne nerozhodný; súd však musí ustáliť komu a v akom
rozsahu patrí bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno, vykonať navrhované dôkazy, ale tiež ex offo
preskúmať spôsobilosť žalobcom tvrdených pohľadávok - vyplývajúcich z ním vystavených vyššie
označených príjmových pokladničných dokladov - na započítanie. Zákon na ochranu účastníka, ktorý
je z kompenzácie vylúčený, ustanovuje len v ktorých prípadoch je jednostranný

zápočet zakázaný (§ 581 Obč. zák.).
Započítací prejav, aj keď bol urobený až po splatnosti pohľadávok, má účinky spätne k okamihu
stretu pohľadávok (ex tunc). K tomuto okamihu, kedy došlo k splatnosti započítavaných pohľadávok,
dochádza k zániku pohľadávok následkom započítania, a to v rozsahu, v akom sa vzájomne
kryjú.

V zmysle § 529 Obč. zák. je postupník ako právny nástupca pôvodného veriteľa povinný strpieť
započítací prejav dlžníka urobený ešte voči pohľadávke postupcu.
V prejednávanej veci však súd prvého stupňa takéto dokazovanie náležite nevykonal.

Odvolaciemu súdu nebolo zrejmé, prečo sa súd prvého stupňa bez ďalšieho stotožnil s názorom

žalobcu a príjmové pokladničné doklady ním predložené považoval za dôkazy preukazujúce určenie
platieb na úhradu faktúry č. XXXXX, faktúry č. XXXXX a úrokov z omeškania Nc 2/2010. Odvolací súd
poukazuje na to, že súd prvého stupňa na jednej strane svoje rozhodnutie odôvodnil tak že nebolo
preukázané, že by žalovaný ako dlžník určil žalobcovi, k čomu má dané platby priradiť. Na druhú stranu
všakuzavrel,žepríjmovýmipokladničnýmidokladmizodňa30.08.2010a31.08.2010žalobcapreukázal,

že hotovostné platby vo výške 59.500 €, ktoré prijal právny predchodca žalobcu, boli použité na úhradu
iných záväzkov žalovaného voči pôvodnému veriteľovi.
V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti, že ak by aj tieto iné záväzky žalovaného existovali
(keďže žalovaný ich dôvodnosť zásadným spôsobom spochybnil), nebolo v konaní preukázané, kedy
malo dôjsť k ich vzniku a splatnosti. Táto skutočnosť by bola dôležitá aj napríklad v súvislosti s prípadnou

aplikáciou ust. § 330 Obchodného zákonníka.
Vzmysletohtoustanovenia,akmáveriteľovisplniťtenistýdlžníkniekoľkozáväzkovaposkytnutéplnenie
nestačí na splnenie všetkých záväzkov, je splnený záväzok určený pri plnení dlžníkom. Ak dlžník neurčí,
ktorý záväzok plní, je splnený záväzok najskôr splatný, a to najprv jeho príslušenstvo.
Ak splnenie dlhu predstavuje jednostranný právny úkon dlžníka, ktorým poskytuje veriteľovi predmet

plnenia s úmyslom splniť svoju povinnosť vyplývajúcu zo záväzku, platí, že z viac dlhov, ktoré má dlžník
u toho istého veriteľa, je vyrovnaný (ak nestačí plnenie na úhradu všetkých dlhov) ten z nich, o ktorom
dlžník prejaví pri plnení úmysel ho splniť, teda taký dlh, o ktorom dlžník pri plnení vyhlási alebo ktorý
dlžník pri plnení inak určí, že ho chce splniť.
Ustanovenie § 330 Obchodného zákonníka teda upravuje tzv. započítavanie plnení, a

použije sa v prípade, ak ten istý dlžník má k tomu istému veriteľovi väčší počet záväzkov. Z právnej
úpravy započítavania platieb v obchodných záväzkových vzťahoch vyplýva, že prednosť má dohoda
strán (§ 263 ods. 1 Obch. zák.), v prípade, že strany takúto dohodu neuzavreli, má dlžník, za splnenia
predpokladov uvedených v § 330 ods. 1, 2 Obch. zákonníka, právo určiť, ktorý z viacerých dlhov voči
rovnakému veriteľovi plní. Pri absencii dohody strán a nedostatku určenia účelu platieb dlžníkom pri

platení peňažných záväzkov sa platenie týka najprv záväzku, ktorého splnenie nie je zabezpečené
alebo je najmenej zabezpečené, inak záväzku najskôr splatného (napr. uznesenie Najvyššieho súdu ČR
z22.februára2011,sp.zn.20Cdo1527/2009). OdvolacísúdtiežpoukazujenarozhodnutieNajvyššieho
súdu ČR sp. zn. sp. zn. 21 Cdo 326/2004, v ktorom sa uvádza: „V prípade, že plnenie nestačí navyrovnanievšetkýchdlhovutohoistéhoveriteľaažedlžníkpriplneníneurčil,ktorýzviacdlhov(prípadne
v akej časti) chce vyrovnať, neprechádza právo voľby, ktorý z viac dlhov bol uhradený, príp. v akej výške,
na veriteľa. Pri splnení dlhu veriteľ totiž môže prejaviť svoju vôľu len v jednostrannom právnom úkone,

ktorým plnenie prijme (ak si to vyžaduje povaha predmetu plnenia), a jeho prípadná vôľa, na ktorý z
viac dlhov si plnenie započíta (ak nestačí poskytnuté plnenie na úhradu všetkých dlhov dlžníka), nemá
žiadnu právnu relevanciu. Uvedené teda spochybňuje záver súdu, že príjmové pokladničné doklady
vystavené pôvodným veriteľom žalovaného možno považovať za dôkaz preukazujúci vôľu dlžníka; ide
zrejme iba vôľu pôvodného veriteľa. Z uvedeného by potom vyplýval záver, že žalovaný hotovostnými

platbami uhradil záväzok z faktúry č. 10058, pričom odvolací súd nemal pochybnosti o existencii vzniku
uvedeného záväzku, a ani jeden z účastníkov túto skutočnosť nerozporoval.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a preto vec nesprávne právne posúdil.
Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil

a vec mu vrátil ďalšie konanie.

V ďalšom konaní sa musí prvostupňový súd vysporiadať s vytknutými skutočnosťami a po vykonaní
potrebného dokazovania vo veci opätovne rozhodnúť.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci (§ 224
ods. 3 O.s.p.).

Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004
Z. z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.