Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, February 27, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/176/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4114236950
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4114236950.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Vladimíra
Pribulu a JUDr. Olivera Kolenčíka v právnej veci žalobcu: Intrum Justitita Slovakia s. r. o., so sídlom
Bratislava, Karadžičova 8, IČO: 35 831 154, zastúpený JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom so sídlom
Bratislava, Karadžičova 8, proti žalovanému: F. N., bytom J., S. XXX/X, o zaplatenie sumy 225,47 eura
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 7. novembra 2016,

č. k. 9C/133/2016-55, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (súd prvej inštancie podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
ďalej len „CSP“) rozsudkom zo dňa 07. 11. 2016, č. k. 9C/133/2016-55, zamietol žalobu žalobcu a

žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na § 43 ods. 1 zákona č. 610//2003 Z. z. o elektronických
komunikáciách, § 100 ods. 1, 2, § 101, § 122 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej
len „OZ“ alebo „Občiansky zákonník“) a § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene
zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

3. V odôvodnení rozsudku súd poukázal na to, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd prvej inštancie
zaviazal žalovaného zaplatiť mu žalovanú istinu vo výške 225,47 eura spolu s úrokom z omeškania
titulom neplnenia za poskytnuté služby. Súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, pretože ide
iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota
sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1 000 eur, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

oznámil na svojej úradnej tabuli v zákonnej lehote.

4. Prvoinštančný súd zistil zo zmluvy o pripojení, že Slovak Telekom, a. s., uzatvorila so žalovaným ako
užívateľom zmluvu, predmetom ktorej bolo poskytovanie elektronickej komunikačnej služby. Žalovaný
sa zaviazal za poskytnuté služby riadne a včas platiť. Žalovanému boli za dodané služby vystavené
faktúry na sumu 202,35 eura, splatná dňa 05. 01. 2011 a na sumu 23,12 eura, splatná dňa 03. 02. 2011.

Žalovaný nezaplatil riadne a včas za fakturované služby v celkovej sume 225,47 eura. Pohľadávka bola
následne postúpená na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 09. 06. 2014.

5. Súd prvej inštancie uviedol, že účelom premlčania je pobádať oprávnený subjekt k tomu, aby
pod sankciou premlčania uplatnil svoje právo v ustanovených lehotách na príslušných orgánoch
a aby tak donekonečna neodďaľoval požiadavku splnenia od povinného subjektu. Zmyslom tohto

inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch, a to prípadne aj za cenu straty vynutiteľnosti práva.
Premlčaním sa rozumie kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok (súdnu vymáhateľnosť)možno odvrátiť námietkou. Premlčanie je teda uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie
práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt
môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Použitie tejto námietky má za následok

zánik nároku patriaceho k obsahu práva, t. j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho
premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať. Táto zmena (oslabenie) pôvodného práva,
vzniknutá premlčaním, spočíva v skutočnosti, že dlžník môže po uplynutí premlčacej doby privodiť zánik
vynutiteľnosti tohto subjektívneho práva tým, že sa s úspechom premlčania dovolá pred príslušným
orgánom. Premlčaním teda právo samo osebe nezaniká (na rozdiel od preklúzie), len sa oslabuje, a

to práve v tej zložke, ktorá predstavuje nárok. Avšak ani nárok premlčaním sám osebe nezaniká a
oprávnený sa môže svojho premlčaného práva domáhať žalobou, na základe ktorej dlžník môže byť na
splnenie pohľadávky zaviazaný, ak sa premlčania nedovolá. Ak však žalovaný vznesie námietku, nárok
zaniká, ale subjektívne právo trvá ďalej vo forme naturálneho (prirodzeného) záväzku (obligácie), čo
znamená, že jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu.
Ale ak povinný premlčané právo splní, hoci o premlčaní ani nevedel, nemôže plnené požadovať späť

ako bezdôvodné obohatenie. Súd sa môže zaoberať premlčaním bez toho, aby skúmal samotnú
existenciu subjektívneho práva veriteľa. Prax súdov v danom prípade uprednostňuje hľadisko procesnej
ekonómie. Ak súd zistí, že uplatnený nárok je premlčaný a dlžník vzniesol námietku premlčania (v
danom spotrebiteľskom vzťahu aj bez námietky), súd už bližšie neskúma existenciu subjektívneho práva
veriteľa. Vychádza z toho, že tak či tak by žaloba s uplatnenou premlčanou pohľadávkou bola v takom

prípade zamietnutá.

6. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že splatnosť faktúr, ktoré
sú predmetom žalobného návrhu, nastala nasledovne faktúra číslo XXXXXXXXXX dňa 05. 01. 2011
a faktúra číslo XXXXXXXXXX dňa 03. 02. 2011. Podľa § 122 ods. 2 OZ v spojení s § 101 OZ došlo

k premlčaniu práva žalobcu na zaplatenie faktúr uplynutím doby 3 roky odo dňa ich splatnosti, t. j.
faktúra číslo XXXXXXXXXX dňa 05. 01. 2011 a faktúra číslo XXXXXXXXXX dňa 03. 02. 2011, pričom
žalobný návrh na zaplatenie bol súdu doručený až dňa 22. 12. 2014, t. j. po uplynutí doby, kedy právo
na zaplatenie všetkých faktúr bolo premlčané.

7. Všeobecná premlčacia doba je ustanovená v dĺžke troch rokov. Vzhľadom na kogentný charakter
ustanovení § 101 až 110 treba usúdiť, že zákonnú premlčaciu dobu nemožno jednostranne, ale ani
dohodou medzi účastníkmi občianskoprávneho vzťahu predĺžiť ani skrátiť. Námietky premlčania sa
nemožno ani vopred vzdať (§ 574 ods. 2). Preto dohody, podľa ktorých by si subjekty týchto vzťahov
dohodli dlhšiu alebo kratšiu premlčaciu dobu, než je zákonom ustanovená premlčacia doba, alebo by

menili právne účinky premlčania alebo začiatok plynutia premlčacej doby ustanovený zákonom, alebo
ktorou by sa dlžník vopred zaviazal, že neuplatní námietku premlčania, by boli vzhľadom na existujúcu
úpravu neplatné (§ 39). Všeobecná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo - objektívne
posudzované - vykonať (uplatniť) po prvý raz. Týmto dňom je zásadne deň, keď je actio nata. Preto
nie je rozhodujúce, z akého dôvodu, t.j. či subjektívneho alebo objektívneho, tak oprávnený subjekt

neurobil (napr. preto, že o svojom práve nevedel, že mu vo vykonaní práva bránila určitá prekážka, akou
je choroba, a pod.). Actio nata nastáva vo väčšine prípadov zročnosťou (splatnosťou) dlhu, t.j. dňom,
keď mal dlžník prvýkrát splniť dlh, resp. začať s jeho plnením. Zročnosť môže byť určená dohodou,
právnym predpisom alebo rozhodnutím príslušného orgánu. Súd sa preto ďalej nezaoberal samotnou
podstatou záväzku odporcu voči navrhovateľovi, keďže po premlčaní v spotrebiteľskom vzťahu nie je

možné navrhovateľovi priznať žalovanú sumu.

8. V predmetnej veci ide o premlčanie práva na zaplatenie fakturovanej sumy vo výške 225,47 eura s
príslušenstvom,pričomprávosapremlčívovšeobecnej3-ročnejpremlčacejdobepodľa§101OZ,keďže
zákon pre uvedené právo neuvádza osobitnú (kratšiu alebo dlhšiu) premlčaciu dobu. Premlčacia doba

začína plynúť odo dňa keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz podaním žaloby na súde. Všeobecná 3-
ročná premlčacia lehota na uplatnenie nároku z faktúr č. XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX uplynula dňa
03. 02. 2014. Žalobca podal žalobu až dňa 22. 12. 2014, teda v čase keď bol zjavne jeho nárok z vyššie
uvedených faktúr spolu vo výške 225,47 eura premlčaný.

9. Keďže žalobcom uplatnený nárok je nárokom zo spotrebiteľskej zmluvy, bol súd v zmysle ust.
§ 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa povinný prihliadnuť na premlčanie ex offo bez toho, aby sa
žalovaný premlčania dovolával v zmysle Občianskeho zákonníka, keďže ust. § 5b Zákona o ochrane
spotrebiteľa je špeciálnym ustanovením k ustanoveniu § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka a jeho nutné aplikovať prednostne v prípade nároku uplatneného zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorým je aj
nárok uplatnený v tomto konaní. Ustanovenie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa bolo zavedené
Zákonom č.102/2014 Z. z. s účinnosťou od 01. 05. 2014. Vo vzťahu k nemu neboli prijaté žiadne

prechodné ustanovenia. Uvedené ustanovenie je ustanovenie procesným, keď orgánu rozhodujúcemu o
nároku zo spotrebiteľskej zmluvy ukladá povinnosť prihliadať na premlčanie aj bez námietky premlčania
vznesenej spotrebiteľom. Vzhľadom na procesný charakter tohto ustanovenia a absentujúce prechodné
ustanovenie bol konajúci súd povinný aplikovať toto ustanovenie a prihliadať na premlčanie ex offo.
V dôsledku premlčania práva žalobcu nebolo možné priznať mu uplatnený nárok, a preto súd žalobu

žalobcu zamietol.

10. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanému, ktorý bol v spore úspešný, nárok
na náhradu trov konania nepriznal, pretože mu však žiadne trovy nevznikli.

11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, žiadajúc odvolací súd, aby
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu vo výške
225,47 eura, úrok z omeškania vo výške 9 % p. a. zo sumy 202,35 eura od 06. 01. 2011 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 9 % p. a. zo sumy 23,12 eura od 04. 02. 2011 do zaplatenia, všetko v lehote
troch dní od právoplatnosti rozsudku.

12.Odvolateľnamietal,žesúdprvejinštancievecnesprávneprávneposúdil.Zvykonanéhodokazovania
vyplýva, že v predmetnom spore vzniklo žalobcovi právo na zaplatenie peňažnej pohľadávky žalobcu v
rozsahu ním uplatnenom v žalobe, ako aj právo na náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia a
pohľadávka žalobcu v čase začatia konania nebola premlčaná. Nesúhlasil s tvrdením provinštančného

súdu, že zmluva o pripojení je svojim charakterom spotrebiteľskou zmluvou a celkom nepochybne
ide o spotrebiteľský spor. Z predložených dôkazov vyplýva, že žalovaný zmluvu o pripojení uzatvoril
ako podnikateľský subjekt, čo bolo zároveň v konaní preukázané nad mieru všetkých pochybností.
Mobilné služby si žalovaný objednal od právneho predchodcu žalobcu na účely svojej podnikateľskej
činnosti. zároveň žalovaný v v čase vystavenia dlžných faktúr podnikateľskú činnosť stále vykonával

(podnikateľská činnosť bola ukončená až v mesiaci 3/2011). Navyše aj z označenia žalovaného v
žalobnom návrhu je zrejmé, že zmluvný vzťah bol uzatvorený so žalovaným ako s podnikateľským
subjektom. Keďže v predmetnej veci ide o spor medzi podnikateľskými subjektmi, uvedený právny vzťah
je nutné podriadiť pod režim Obchodného zákonníka. Pohľadávka uplatnená v predmetnom konaní
vznikla z obchodnoprávneho vzťahu, a teda súd nesprávne aplikoval na predmetný vzťah ustanovenie §

5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a aj bez nároku prihliadol na premlčanie, v dôsledku
čoho súd prvej inštancie žalobu zamietol. Zároveň za neprípustnú považoval aj aplikáciu ustanovení o
spotrebiteľských zmluvách podľa OZ neprípustná pri určení zmluvnej pokuty za neprijateľnú zmluvnú
podmienku.

13. Nesprávne právne posúdenie a neodôvodnená aplikácia predpisov občianskeho práva na uvedený
právny vzťah mali za následok nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej. žalobca
si uplatnil svoj nárok včas, a to pred uplynutím 4 ročnej premlčacej doby (§ 397 Obchodného
zákonníka).Vzhľadomkuvedenýmskutočnostiambolnárokžalobcunazaplateniepeňažnejpohľadávky
v rozsahu ním uplatnenom v žalobe, ako aj nárok na náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia,

jednoznačne preukázaný. Uplatnený nárok žalobca v žiadnom prípade nepovažuje za premlčaný.
Poukazujúc na uvedené skutočnosti žiadal odvolací súd, aby podanému odvolaniu vyhovel.

14. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej
len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote,

preskúmal rozsudok v napadnutej časti, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),
prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k
záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP v
spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
15. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, došlo v

súlade s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Nová právna úprava
dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že
nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom účinnosti CSP
s ustanovenými výnimkami z tohto základného pravidla.16. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v

neprospech strany.

Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom

Podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej
inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je
účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

Podľa § 391 ods. 1 CSP, k odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo
postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

17.Nesprávnymprávnymposúdenímsarozumiesubsumovanieskutkovéhostavupodnormuhmotného
práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného

skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že odvolací súd použil
nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval,
a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval
(citované z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 2 M Cdo 4/2009).

18. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ

v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací
súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného
odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. V zmysle § 380 ods. 2
CSP na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích

dôvodoch uplatnené.

19. Rozsah odvolania predstavujú napadnuté výroky rozhodnutia súdu prvej inštancie, dôvody odvolania
sú námietky uvedené odvolateľom podľa ustanovení § 365 a 366 CSP. Odvolací súd je tiež viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo

doplní. Odvolací súd však nie je viazaný odvolacím návrhom, t.j. petitom odvolania. Odvolací súd teda
pri svojom rozhodovaní môže napríklad rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť, aj keď sa navrhuje jeho
zmena, alebo ho zmeniť, keď sa navrhuje jeho zrušenie. Odvolací súd je vždy viazaný kvantitatívnou
stránkou odvolania (teda rozsahom a dôvodmi odvolania s výnimkami podľa § 379 CSP), nie je však
viazaný kvalitatívnou stránkou odvolania (teda odvolacím petitom).

20. Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo
vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 389 ods. 1 CSP, odvolací súd
skúmal, či konanie v predmetnej veci takouto vadou netrpí s tým, že takúto vadu odvolací súd nezistil.

21.Odvolacísúdpreskúmanímodvolanímnapadnutéhouzneseniasúduprvejinštanciedospelkzáveru,
že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že neaplikoval správnu právnu normu, pretože
ju nesprávne aplikoval (považoval za ústavne súladnú), a tak ju následne aj interpretoval.22. Súd prvej inštancie poukazujúc na ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
dospel k jednoznačnému záveru o premlčaní nároku žalobcu, ktorým si od žalovaného uplatňoval
zaplatenie sumy 225,47 eura s príslušenstvom titulom neuhradených faktúr za mobilné pripojenie, a

k následnému zamietnutiu žaloby žalobcu. Z ust. § 5b cit. zákona vyplývalo, že „orgán rozhodujúci o
nárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatneniapráva,naoslabenie
nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával“.

23. Odvolací súd však v tomto smere poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.
k. PL. ÚS 11/2016-7 zo dňa 9. novembra 2016, ktorým bol prijatý na ďalšie konanie návrh Okresného
súdu Košice II, vo veci konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a/ a čl. 144 ods. 2 Ústavy o súlade § 5b zák.
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

24. Podľa § 41a zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov, právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia strácajú
účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov.

Podľa § 30 ods. 6 cit. zákona, nálezy Ústavného súdu a uznesenia Ústavného súdu sa po ústnom
pojednávaní vyhlasujú verejne.

Podľa § 27 zák. č. 114/1993 Z. z., Spravovacieho a rokovacieho poriadku Ústavného súdu Slovenskej

republiky, výroková časť nálezov (§ 33 ods. 2 a 4 zákona) sa uverejňuje v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky. Písomné vyhotovenie nálezu spolu s poučením o právnych následkoch podľa čl. 132 ods. 1
Ústavy predseda Ústavného súdu bez meškania odovzdá redakcii Zbierky zákonov na uverejnenie.

25. Ďalej odvolací súd poznamenáva, že v priebehu odvolacieho konania Ústavný súd SR rozhodol o

návrhu Okresného súdu Košice II, ktorý Ústavný súd prijal na ďalšie konanie a toto svoje rozhodnutie
následne Ústavný súd aj prezentoval verejne na svojej oficiálnej internetovej stránke. Ústavný súd
Slovenskej republiky rozhodol 7. februára 2018 o tomto návrhu tak, že „Ustanovenie § 5b zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky“ (ďalej len nález o nesúlade § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. s čl. 46 ústavy).

26. Materiálny právny štát (čl. 1 ods. 1 ústavy) je postavený okrem iného na dôvere občanov v
právo a právny poriadok. Podmienkou takej dôvery je stabilita právneho poriadku a dostatočná miera
právnej istoty občanov. Stabilita právneho poriadku a právna istota je ovplyvňovaná nielen legislatívnou

činnosťou štátu (tvorbou práva), ale tiež činnosťou štátnych orgánov aplikujúcich právo, lebo najskôr
aplikáciou a interpretáciou právnej normy sa vytvára vo verejnosti vedomie toho, čo je a čo nie je právom
(Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 665/2013-8 zo dňa 6. novembra 2013).

27. Odvolací súd poznamenáva, že aj napriek tej skutočnosti, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu

v tejto veci nebol nález o nesúlade ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. s čl. 46 Ústavy SR publikovaný
v zbierke zákonov, avšak existuje verejne dostupná právne relevantná informácia, ktorou je samotný
nález ústavného súdu o nesúlade sporného ustanovenia s Ústavou SR, ktorý bol vyhlásený, bolo
nevyhnutné, aby odvolací súd rozhodujúci v podmienkach materiálneho právneho štátu o odvolaní
žalobcu v tejto veci, prihliadol na ústavným súdom konštatovaný nesúlad s dôsledkom, že na ust. §

5b zákona č. 250/2007 Z. z. (hoci ide stále o legislativno-formálne účinné ustanovenie), je potrebné
nahliadať ako na ustanovenie ústavne nesúladné, navyše ak súd prvej inštancie odôvodnil zamietnutie
žaloby žalobcu s poukazom na toto ustanovenie a nepreskúmaval vec meritórne. Normatívne účinky
vysloveného nesúladu ústavným súdom v zmysle § 41a zákona č. 38/1993 Z. z. (strata účinnosti
sporného ustanovenia) sú nevyhnutným a nezvrátiteľným následkom vysloveného nesúladu, na ktoré

musel odvolací súd v odvolacom konaní prihliadnuť.

28. Ďalej je potrebné poznamenať, že Ústava SR a taktiež ani Zákon o ústavnom súde nemajú výslovné
ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončenímkonania. V tomto smere odvolací súd dáva do pozornosti uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky PLz. ÚS 1/06-4 zo dňa 11. októbra 2006, v ktorom plénum Ústavného súdu zajalo jednoznačné
stanovisko ohľadom hmotnoprávnych účinkov rozhodnutí ústavného súdu. Vychádzajúc z uvedeného

nálezu možno dospieť k záveru, že aj vo veciach, ktoré neboli právoplatne skončené a ústavný súd
rozhodol o nesúlade právneho predpisu, resp. časti právneho predpisu možno ustáliť, že v týchto
veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky
prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori musí
tomu tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný

výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním
princípu právnej istoty“.

29. Vychádzajúc z vyššie uvedeného nálezu, teda aj napriek skutočnosti, že súd prvej inštancie
vychádzal pri jeho rozhodovaní v predmetnej veci z platného a účinného práva, vychádzal tiež z
predpokladu ústavnosti sporného ustanovenia, dospel odvolací súd k potrebe zrušenia napadnutého

rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenia veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Nesúladnosť
sporného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa bola ústavným súdom
konštatovaná až neskôr, avšak s poukazom na to, že nález ústavného súdu ex tunc, nemožno
argumentáciu súdu prvej inštancie, ktorou odôvodnil zamietnutie žaloby žalobcu považovať za správnu.
Súd prvej inštancie aj napriek tomu, že v čase jeho rozhodovacej činnosti vychádzal z právne súladnej

právnej normy, v dôsledku rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktorým vyslovil nesúladnosť § 5b zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa prišlo k takej podstatnej zmene okolností, v dôsledku
ktorých odvolací súd musí konštatovať, že súd prvej inštancie zaťažil napadnuté rozhodnutie vadou
nesprávneho právneho posúdenia veci.

30. S poukazom na uvedené skutočnosti, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa
§ 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391
ods. 1 CSP). Súd prvej inštancie v ďalšom konaní vec opätovne právne posúdi aj s ohľadom na nové
skutočnosti týkajúce sa nesúladu ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pridŕžajúc sa
pritom právneho názoru odvolacieho súdu uvedenom v tomto zrušujúcom uznesení (§ 391 ods. 2 CSP).

31. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).