Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 12, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/128/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214212235
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kálmánová, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4214212235.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej PhD. a

sudcov JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Jarmily Pogranovej, v právnej veci žalobcu: Prima banka
Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, so sídlom Hodžova 11, Žilina, práv. zast.: SEDLAČKO & PARTNERS,
s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Štefánikova 8, Bratislava, proti žalovaným: 1/ Q. G. I., nar.
XX.XX.XXXX, bytom G. útja XX.X. em, Xa, F., G., zastúpený JUDr. Katarínou Lubuskiovou, bytom
Dunajské nábrežie 36/35, Komárno, 2/ M. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom X., ON, XX F. K., L., práv.
zast: Benkóczki, Baláž - advokáti, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom 29. augusta 36A, Bratislava,
o neúčinnosť právnych úkonov, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno, č. k.

10C/170/2014-299 zo dňa 22. januára 2018 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti a výroku o
náhrade trov konania žalovaného v 2. rade p o t v r d z u j e .

Žalovanému v 2. rade priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške
ktorého nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že darovacia zmluva, ktorou boli prevedené
nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území U. E., obec L., okres L., zapísané na liste

vlastníctva č. XXXX, vedenom Okresným úradom Komárno, odbor katastrálny a to parc. reg. "C" č.
XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 792 m2, parc. reg. "C" č. XXXX/XX - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 242 m2, rodinný dom so súpisným číslom XXX postavený na parcele
reg. "C" č. XXXX/XX, z V. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. utca XX, L. XXXX, G. republika
na žalovaného 1/, ako obdarovaného, na základe ktorej bol vklad vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností povolený Správou katastra Komárno v konaní vedenom pod č. V 893/13, je voči žalobcovi
právne neúčinná. Ďalším výrokom v časti o určenie, že záložná zmluva, ktorou bolo zriadené záložné

právo k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území U. Stráž, obec L., okres L., zapísaným
nalistevlastníctvač.XXXXvedenomOkresnýmúradomKomárno,odborkatastrálnyatoparc.reg."C"č.
XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 792 m2, parc. reg. "C" č. XXXX/XX - zastavané plochy
a nádvoria o výmere 242 m2, rodinný dom so súpisným číslom XXX postavený na parcele reg. "C" č.
XXXX/XX,vprospechžalovaného2/akozáložnéhoveriteľa,nazákladektorejbolvkladzáložnéhopráva
do katastra nehnuteľností povolený Okresným úradom Komárno, katastrálny odbor v konaní vedenom
pod č. V 4773/2015, je voči žalobcovi neúčinná súd žalobu zamietol. O náhrade trov konania súd

rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobcovi priznal voči žalovanému 1. rade
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a žalovanému v 2.rade voči žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%.1.2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 42a ods. 1, 2 , § 42b ods. 1, 2, 4 , § 116 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“).

1.3. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že právny predchodca žalobcu ako veriteľ poskytol
na základe Zmluvy o úverovom rámci č. 342 024 zo dňa 24.07.2007, spoločnosti ROAD MASTERS
s.r.o. ako dlžníkovi kontokorentný úver s úverovým rámcom 130.000,00 eur. Dodatkom č. 6 zo dňa
09.08.2012 došlo k prolongácii konečnej splatnosti dohodnutého úverového rámca na deň 10.08.2013.
Na zabezpečenie pohľadávky veriteľa vystavil dlžník v prospech veriteľa ako remitenta dňa 29.07.2009

zmenku. Za zaplatenie tejto zmenky sa pre celú zmenkovú sumu zaručil V. I.. Z pripojeného spisu
Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 1Zm/1164/2013 vyplýva, že dňa 20.04.2015 súd vydal zmenkový
platobný rozkaz, ktorým uložil spoločnosti ROAD MASTERS s.r.o. a Csabovi Győző, aby do 3 dní
od doručenia zmenkového platobného rozkazu zaplatili právnemu predchodcovi žalobcu (Sberbank
Slovensko, a.s.) spoločne a nerozdielne zmenkovú sumu 15.000,00 eur so 6 %-ným ročným úrokom
odo dňa 31.10.2013 do zaplatenia, zmenkovú odmenu 50,00 eur a náhradu trov konania. Zmenkový

platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť voči spoločnosti ROAD MASTERS s.r.o. dňa
08.05.2015 a voči V. I. dňa 26.05.2015. Darovacou zmluvou zo dňa 14.02.2013 V. I. daroval žalovanému
1/ nehnuteľnosti bližšie špecifikované vo výroku rozsudku. Vklad vlastníckeho práva žalovaného 1/ k
predmetným nehnuteľnostiam bol Správou katastra L. zapísaný pod č. vkladu: V 893/13 dňa 16.04.2013.
Záložnou zmluvou uzavretou dňa 07.12.2015 medzi žalovaným 2/ ako záložným veriteľom a žalovaným

1/akozáložcombolizaloženéspornénehnuteľnostivprospechzáložnéhoveriteľadolehoty31.12.2030,
dokedy sa dlžník V. I. zaviazal svojmu záložnému veriteľovi - bratovi, vrátiť finančné prostriedky vo
výške 149.425,- kanadských dolárov. Okresný úrad Komárno, katastrálny odbor povolil vklad záložného
práva do katastra nehnuteľností pod č. vkladu: V 4773/2015 dňa 22.01.2016. Z vyjadrenia žalovaného
2/ vyplýva, že V. I. požičal 149.425,- kanadských dolárov. Dňa 26.02.2016 mu bolo vrátených 988,08 eur

a dňa 18.03.2016 suma 13.952,85 eur, spolu 21.012,53. Neuhradený zostatok predstavuje 128.412,47
kanadských dolárov. Na Okresnom súde Komárno je pod sp. zn. 14Er/1055/2015 vedené exekučné
konanie; exekučným titulom je zmenkový platobný rozkaz OS Bratislava V č.k. 1Zm/1164/2013-22.
Exekúcia je vedená v prospech žalobcu proti povinným ROAD MASTERS s.r.o. a V. I.. Dňa 12.02.2016
súd vydal uznesenie č.k. 14Er/1055/2015-62, ktorým zrušil odklad exekúcie a v zmysle § 243f ods.

6 Exekučného poriadku uložil súdnemu exekútorovi JUDr. Martinovi Hermanovskému pokračovať v
exekúcii. Zo správy súdneho exekútora zo dňa 04.10.2017 vyplýva, že vymáhaná pohľadávka bola
čiastočne uspokojená dňa 28.09.2016 vo výške 1.010,66 eur a dňa 10.01.2017 vo výške 35,58 eur.
Pravdepodobnosť ďalšieho uspokojenia pohľadávky je nízka, keďže sa nepodarilo zistiť žiadny ďalší
majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť vymáhanú pohľadávku.

1.4. Súdvychádzalzprávnehonázoru,žepreukázanieúmysludlžníkaukrátiťveriteľaniejepodmienkou
odporovateľnosti, ak dlžník realizoval právny úkon s osobami jemu blízkymi alebo v prospech
týchto osôb. V takomto prípade sa existencia ukracujúceho úmyslu dlžníka predpokladá ex lege a
skutočný úmysel dlžníka pre procesný úspech žalujúceho veriteľa nie je podstatný. Rozhodujúcou

skutočnosťou je ukrátenie veriteľa, teda objektívny stav, ktorý svoje právne následky neodvodzuje
od subjektívneho motívu (ukracujúceho úmyslu) dlžníka. Zákon v tomto prípade u blízkych osôb
dlžníka konštruuje vyvrátiteľnú domnienku, že úmysel dlžníka ukrátiť jeho veriteľa poznali; je preto na
týchto osobách (ak chcú účinne zabrániť podanej odporovacej žalobe), aby v konaní preukázali, že
úmysel dlžníka v čase uskutočnenia ukracujúceho právneho úkonu nemohli poznať ani pri vynaložení

náležitejstarostlivosti.Kúčinnémuvyvráteniutejtozákonnejdomnienky(vzáujmevlastnéhoprocesného
úspechu) je preto nevyhnutné jednak tvrdenie žalovanej blízkej osoby dlžníka, že dlžníkov úmysel
ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať, ale najmä preukázanie (splnenie dôkaznej
povinnosti) konkrétnych úkonov vynaloženia náležitej starostlivosti. Za týmto účelom musí žalovaná
blízka osoba hodnoverným spôsobom v konaní preukázať, že v súvislosti s odporovaným právnym

úkonom vynaložila takú relevantnú činnosť, aby ukracujúci úmysel z výsledkov tejto činnosti rozpoznala,
alebo sa o ňom aspoň mohla dozvedieť. Obranu žalovaného v 1.rade,v tom, že nežije s dlžníkom V.
I., svojim otcom, v spoločnej domácnosti, o majetkových pomeroch otca nič nevie, nevie ani prečo
sa otec rozhodol darovať mu nehnuteľnosť, že nemal vedomosť o tom, že jeho otec je ručiteľom
zmenky a ani o otcových dlžobách a záväzkoch, súd hodnotil tak, že jeho konanie v súvislosti s

uzatvorením odporovanej darovacej zmluvy nesvedčí o jeho snahe zistiť, alebo sa aspoň dozvedieť o
úmysle svojho otca (dlžníka) ukrátiť veriteľa. Žalovaný 1/ nepreukázal, že by v tejto súvislosti vyvinul
takú relevantnú činnosť, z výsledkov ktorej by mohol ukracujúci úmysel svojho otca (dlžníka) rozpoznať,
alebo sa o ňom aspoň dozvedieť. Navyše, v konaní ani netvrdil, že by takúto činnosť v čase uzatváraniadarovacej zmluvy vôbec vyvinul. Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že žalovaný 1/ v konaní
v súvislosti s predmetnou darovacou zmluvou nepreukázal, že vo vzťahu k úmyslu dlžníka ukrátiť
veriteľa postupoval s náležitou starostlivosťou umožňujúcou rozpoznať úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa.

Keďže žaloba bola na súd podaná dňa 19.06.2014, teda v trojročnej prekluzívnej lehote úspešného
odporovania právnemu úkonu (teda v lehote 3 rokov od vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
prevedenej darovacou zmluvou, ktorý bol povolený dňa 16.04.2013), boli splnené aj všetky ostatné
predpoklady úspešného odporovania právnemu úkonu a námietky žalovaného 1/ boli vo vzťahu k
žalobe o odporovateľnosť právnych úkonov irelevantné, súd rozhodol tak, že darovacia zmluva, ktorou

boli prevedené nehnuteľnosti bližšie špecifikované vo výroku tohto rozsudku, je voči žalobcovi právne
neúčinná.

1.5. Vo vzťahu k určeniu, že záložná zmluva je voči žalobcovi právne neúčinná súd žalobu ako
nedôvodnú zamietol, keďže sa v plnom rozsahu stotožnil s procesnou obranou žalovaného 2/. Záložná
zmluva, ktorej neúčinnosti sa žalobca domáha, bola uzavretá medzi záložným veriteľom - žalovaným

2/ a záložcom - žalovaným 1/. Základným predpokladom úspešného odporovania právneho úkonu je,
že možno odporovať len právnym úkonom dlžníka, pretože len dlžník môže ukrátiť nároky veriteľa.
Žalobca sa pritom domáha určenia právnej neúčinnosti záložnej zmluvy, ktorú uzavrel žalovaný 2/ a
žalovaný 1/, zmluvnou stranou záložnej zmluvy však nebol dlžník V. I., nešlo o jeho právny úkon, z čoho
možno jednoznačne vyvodiť, že žalobca sa domáha odporovateľnosti právneho úkonu inej osoby než

dlžníka, preto nie je splnený základný predpoklad úspešnosti odporovania právnemu úkonu, a to ani
za predpokladu, ak by týmto úkonom žalovaných 1/ a 2/ došlo k ukráteniu práva veriteľa. Z uvedeného
dôvodu preto súd žalobu v časti o určenie právnej neúčinnosti záložnej zmluvy voči žalobcovi ako
nedôvodnú zamietol.

1.6. Súd nevykonal žalovaným v 1. rade navrhované znalecké dokazovanie na zistenie resp. popretie
pravosti podpisu zmenkového ručiteľa V. I. na zmenke, keďže táto zmenka už bola podkladom pre
vydanie zmenkového platobného rozkazu, ktorý je právoplatný a vykonateľný. Ak sa namieta pravosť
podpisu na zmenke, bolo potrebné tak urobiť v tomto konaní. Súd je zmenkovým platobným rozkazom
viazaný, preto v konaní o odporovacej žalobe nemôže preskúmavať pravosť podpisu na zmenke.

2. Proti zamietajúcej časti rozsudku a súvisiacemu výroku o náhrade trov konania žalovaného v 2.
rade podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok v tejto časti zmeniť, žalobe
vyhovieť a priznať mu nárok na náhradu trov konania. Dôvodil inou vadou, ktorá mohla mať za následok
nesprávne právne rozhodnutie a nesprávne právne posúdenie. Poukázal na to, že podal návrh na

nariadenie neodkladného opatrenia, ktorému súd prvej inštancie vyhovel, ale odvolací súd rozhodnutie
zmenil a návrh zamietol, čo zapríčinilo okamžité zaťaženie nehnuteľností žalovaným v 1. rade tak
záložnou zmluvou zo 07. 12. 2015, čoho sa obával. Nesúhlasil s dôvodmi zamietnutia žaloby súdom
prvejinštancie.Uviedol,žezákonumožňujeveriteľoviodporovaťprávnemuúkonuajprotitretímosobám.
Poukázal na ust. § 42b ods. 3 veta za bodkočiarkou Obč. zákonníka. Bez určenia neplatnosti záložnej

zmluvy je jeho úspech v časti určenia neúčinnosti darovacej zmluvy de facto celkovým neúspechom.
Výklad cit. ust. umožňuje, aby boli tretie osoby pasívne vecne legitimované, ak im boli známe okolnosti
odôvodňujúce odporovať právnemu úkonu. S prihliadnutím na rodinné väzby žalovaných a skutočnosť,
že k uzatvoreniu záložnej zmluvy došlo pred skončením konania, je požadovaná podmienka splnená.
K interpretácii cit. právnej normy poukázal na nález ÚS z. 04.05. 2010 sp. zn. III ÚS 72/2010, podľa

ktorého súd nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa
musí od neho odkloniť, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť
alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov. Podľa dôvodovej správy k § 61q ods. 2
Exekučného poriadku ak by bolo zriadenie záložného práva odporovateľným právnym úkonom, treba
najprv mu úspešne odporovať. V danej veci exekúcia nebude možná, pretože zákon ju viaže na súhlas

záložného veriteľa, čo neočakáva že nastane a bude zmarená jeho nesúhlasom. Týmito dôsledkami
sa súd vôbec nezaoberal. V záverečnej časti odvolania poukázal na nepresvedčivosť a arbitrárnosť
rozhodnutia v zamietajúcej časti, v ktorej absentujú dôvody procesného postupu súdu. Súd neaplikoval
cit. ustanovenie a stotožnil sa v plnom rozsahu s obranou žalovaného v 2. rade. Takýto zjednodušený
prístup súdu považuje za neakceptovateľný.

3. Žalovaný v 2. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že súd správne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil.
Tvrdenia žalobcu nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, nepreukázal, že žalovaní v 1. a 2. radesú osoby blízke a že záložná zmluva bola uzatvorená v úmysle ukrátiť veriteľa. Rozsudok, na ktorý
poukazuje a ustanovenie exekučného poriadku nie sú v danej veci aplikovateľné a rozširujúci výklad
ust. § 42b ods. 3 OZ za bodkočiarkou nie je v danej veci možný. Cit ustanovenie rieši pasívnu vecnú

legitimáciu odporovateľnosti aj proti dedičom alebo tretím osobám len vtedy, ak im boli známe okolnosti
odôvodňujúce odporovateľnosť. Táto právna úprava sa nedotýka účinkov ust. § 42a ods. 1 prvej vety OZ
v tom, že možnosť veriteľa domáhať sa určenia neúčinnosti je obmedzená len na práve úkony dlžníka,
nie voči osobám, ktoré nie sú dlžníkmi veriteľa. Exekučné konanie bolo začaté pred 01. 04. 2017, preto
sanaňvzťahujúpredpisyúčinnévčasezačatiaexekúcie.Nestotožnilsa snámietkouonepresvedčivosti

a arbitrárnosti rozhodnutia, naopak, súd v súlade s § 220 ods. 2 CSP jasne a výstižne vysvetlil, ako
posúdil podstatné skutkové zistenia, ktoré skutočnosti mal preukázané a ktoré nie a prečo nevykonal
ďalšie dôkazy.

4. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného v 2. rade zotrval na dôvodoch odvolania. Poukázal na
neprípustnosť spochybňovať blízky vzťah v odvolacom konaní, pričom táto skutočnosť sporná v konaní

ani nebola. Ustanovenie § 116 OZ rozlišuje osoby, ktoré sú vždy blízkymi bez ohľadu na to, aké sú
medzi nimi skutočné vzťahy a iné osôb. Spochybňovanie rodinného pomeru medzi žalovanými by bolo
absurdné, preto poukázal na splnenie druhej podmienky, dôvodné pociťovaniu ujmy ako vlastnej, kedy
sa súd musí zaoberať vzťahom komplexne, z hľadiska objektívneho a spoločnejšej morálky. Poukázal
na genézu úkonov darcu a žalovaných v 1. a 2. rade, ktoré predchádzali uzatvoreniu záložnej zmluvy

a uviedol, že ujmu, ktorú by v prípade neúspechu utrpel žalovaný v 2. rade by pociťoval ako vlastnú
aj žalovaný v 1.rade, keďže bol druhým účastníkom napádaného úkonu. Súd prvej inštancie zjavné
zneužitie práva žalovanými nezohľadnil rovnako tak nepoužiteľnosť rozhodnutia v exekučnom konaní.
Opätovnepoukázalnanález IIIÚS72/2010 azopakovaldôvodyodvolaniaoabsencieprávnychzáverov
súdu k ust. § 42b ods. 3 OZ aj s poukazom na nález I ÚS 327/2010.

5. Žalovaný v 2. rade v duplike uviedol, že posúdenie vzťahu dvoch osôb ako blízkych je vecou právnou
a medzi ním a žalovaným v 1. rade nie je blízky vzťah v zmysle ust. § 116 OZ. Tvrdenie o údajnej
ujme je taktiež bezvýznamné; žalobca nevysvetlil, prečo by žalovaný v 1. rade (neúspešný v konaní)
mal ešte v dôsledku prípadného jeho neúspechu v konaní utrpieť ujmu, keď by neúčinnosť sporého

úkonu bola len vo vzťahu k nemu, nie inej osobe. Žalobca dokonca na pojednávaní uviedol, že vzťah
medzi strýkom a synovcom nie je vzťahom blízkych osôb v zmysle § 116 OZ. V súvislosti s § 42b
ods. 3 OZ uviedol, že žalobca zrejme nechápe obsah, zmysel a účel tejto právnej normy a jej vzťah k
všeobecnej zásade odporovateľnosti právneho úkonu, podľa ktorej sa veriteľ môže domáhať výlučne
neúčinnosti dlžníkových právnych úkonov. Zotrval na názore, že pri výklade a aplikácii ustanovení

právnych predpisov je potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia, čo vyplýva aj z nálezu III ÚS
72/2010. Vyslovil, že hypotetická možnosť veriteľa odporovať aj dvojstranným právnym úkonom takých
osôb, z ktorých ani jedna nie je dlžníkom veriteľa, by nedôvodne preferovala záujmy veriteľa nad právami
a záujmami takých osôb a spôsobovala by vážne zásahy do právnej istoty týchto osôb, ktoré s veriteľom
nie sú v žiadnom vzťahu. Potreba ochrany veriteľa nemôže byť bezbrehá a nemôže ísť na úkor práv a

záujmov iných osôb nad rámec výslovne vymedzený zákonom.

6. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v
ktorej neprospech bolo rozhodnuté, v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP,362
ods.1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi

odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§
383 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.1 CSP), pretože
nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval si to dôležitý verejný
záujem, s následným verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti nie je dôvodné. Rozsudok vo vyhovujúcej

časti odvolaním napadnutý nebol, preto nadobudol právoplatnosť.

7. Podľa § 470 ods. 1,2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP"), ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa
§ 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

8. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, došlo v
súlade s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP"). Nováprávna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý
znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom
účinnosti CSP. Zároveň však uvedený právny predpis v ustanovení § 470 ods. 2 stanovuje výnimky z

tohto základného pravidla. Podľa tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

9. Predmetom konania je žaloba, podaná na súde prvej inštancie dňa 19. 08. 2014, ktorou sa žalobca
domáhal určenia neúčinnosti darovacej zmluvy, uzatvorenej dňa 14.02.2013 medzi ručiteľom zo zmenky

úverového dlžníka jeho právneho predchodcu - V. I. a žalovaného v 1. rade, predmetom ktorej bol prevod
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v kat. území L., vo výroku rozsudku špecifikovaným. Po prípustní
zmeny žaloby a vstupu žalovaného v 2. rade do konania žiadal určiť aj neúčinnosť záložnej zmluvy k
totožným nehnuteľnostiam, ktorú uzatvoril v priebehu konania žalovaný v 1. rade so žalovaným v 2. rade.
Súd prvej inštancie žalobe vyhovel v časti určenia neúčinnosti darovacej zmluvy a v časti neúčinnosti
záložnej zmluvy žalobu zamietol.

10. Odvolací súd viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi preskúmal všetky významné
námietky uvádzané v odvolaní a po prejednaní veci sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu
prvej inštancie. Odvolacie námietky žalobcu vo veci samej sú v prevažnej miere totožné s námietkami,
ktoré uplatnil pred súdom prvej inštancie a tieto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Žalobca

namietal inú vadu konania a nesprávne právne posúdenie.

11. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CP , že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je vymedzený vadami konania, ktorými sú všetky
vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 389 CSP, ktoré spočívajú v chybnom postupe súdu

napr. pri dokazovaní, pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom
samostatného rozhodovania), v chybnom poučovaní strán sporu a v ďalších nedostatkoch jeho činnosti,
ku ktorým došlo počas konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím
dôvodom tieto vady nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušenia
predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Typickou

vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je také porušenie práv
strany sporu, v dôsledku ktorého jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Ide napr. o nedostatok
vyrozumenia o pojednávaní súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku
ktorého bol účastník vylúčený z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a pod., neposkytnutie
poučenia o povinnosti tvrdenia alebo poučenia o dôkaznej povinnosti, aj keď to bolo podľa stavu konania

potrebné, rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania, aj keď pre to neboli splnené podmienky a
pod. Vadou konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v
súlade s príslušnými ustanoveniami CSP, napr. ak súd nevykonal dokazovanie na pojednávaní, svedok
nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz nebol vykonaný zákonným spôsobom,
účastníkovi v rozpore so zákonom nebolo poskytnuté právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým

dôkazom, ktoré sa vykonali, a pod. Odvolací dôvod je daný aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozsudku, keďže ide o vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(viď Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 03.12.2015 uverejnené v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov Slovenskej republiky 1/2016).

12. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.j.
vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,

než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na
daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil
nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

13. Odvolacísúdpoprejednanívecidospelkzáveru,žeodvolaciedôvodyniesúnaplnené.Rozhodnutiu

súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, ani nevyšli
za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo aby v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozbor, prípadne, aby výsledok jehohodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192
až § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo
použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená

ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov
nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 CSP a z týchto dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom
rozsudok aj náležite odôvodnil. Správne, podrobné a presvedčivé sú aj dôvody napadnutého rozsudku,

s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Reagujúc na odvolacie
námietky žalobcu týkajúce sa najmä aplikácie ust. § 42b ods. 3 veta za bodkočiarkou OZ odvolací súd
uvádza, že ani s prihliadnutím na nález III ÚS 72/2010 sa odvolací súd nestotožňuje s názorom žalobcu
o dôvodnosti žaloby v časti týkajúcej sa neúčinnosti záložnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovanými v
1. a 2. rade.

14. Právna úprava odporovateľnosti právnych úkonov je obsiahnutá v ustanoveniach §§ 42a a 42b
Občianskeho zákonníka. Z hľadiska jej systematiky treba rozlišovať medzi aktívnou vecnou legitimáciou
na uplatnenie odporovateľnosti (§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka), podmienkami odporovateľnosti
(§ 42a ods. 2 až 5 Občianskeho zákonníka), spôsobom uplatnenia odporovateľnosti (§ 42b ods. 1
Občianskeho zákonníka), pasívnou vecnou legitimáciou (§ 42b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka) a

právnymi následkami spojenými s úspešným odporovaním právnemu úkonu (§ 42b ods. 4 Občianskeho
zákonníka).

15. Zmyslom odporovacej žaloby z pohľadu žalujúceho veriteľa je dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým
by bolo určené, že je voči nemu neúčinný dlžníkov právny úkon, ktorý skracuje uspokojenie jeho

vymáhateľnej pohľadávky. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené, predstavuje
podklad k tomu, že sa veriteľ môže na základe titulu spôsobilého k výkonu rozhodnutia (exekučného
titulu) vydaného proti dlžníkovi domáhať nariadenia exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným
(právne neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie voči dlžníkovi, ale voči
osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol právny úkon urobený. V prípade, ak uspokojenie veriteľa

z tohto majetku nie je dobre možné, musí sa veriteľ - namiesto určenia neúčinnosti právneho
úkonu - domáhať, aby mu ten, komu z odporovateľného právneho úkonu dlžníka vznikol prospech,
vydal takto získané plnenie. Odporovacia žaloba je právnym prostriedkom slúžiacim na uspokojenie
vymáhateľnej pohľadávky veriteľov v konaní o výkon rozhodnutia (exekučnom konaní), a to postihnutím
veci, práv alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovaným právnym úkonom ušli z dlžníkovho

majetku, prípadne vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získanému z
odporovateľného právneho úkonu.

16. K podaniu odporovacej žaloby v zmysle § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka zásadne je aktívne
vecne legitimovaný veriteľ, ktorého pohľadávka voči dlžníkovi je vymáhateľná, ak dlžníkov právny

úkon ukracuje jej uspokojenie. Veriteľom je ten, kto má voči dlžníkovi pohľadávku (či už splatnú alebo
nesplatnú, prípadne budúcu). Vymáhateľnou sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť
exekúciu, t.j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom,
podľa ktorého možno nariadiť exekúciu.

17. Podľa § 42a ods. 3 Občianskeho zákonníka právo odporovať právnym úkonom možno voči osobe, v
prospechktorejbolprávnyúkonurobenýaleboktorejvznikolzodporovateľnéhoúkonudlžníkaprospech.
Pasívne vecne legitimovaná je zásadne osoba, ktorá majetok odporovateľným úkonom získala, nie
však dlžník veriteľa, ktorý sám pasívne legitimovaným nie je. Zákon podľa § 42a ods. 3 Občianskeho
zákonníka predpokladá u odporovacej žaloby pasívnu legitimáciu výlučne u osoby, ktorá samotným

odporovateľným úkonom majetok od dlžníka získala, alebo z neho mala prospech (napr. kupujúci u
kúpnej zmluvy s dlžníkom).

18. Pasívna legitimácia u odporovacej žaloby je upravená v § 42b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu, kto mal z

odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech. Podľa ods. 3 právo odporovať právnemu úkonu
možno uplatniť nielen proti osobám, ktoré s dlžníkom dojednali odporovateľný právny úkon, ale aj proti
ich dedičom alebo právnym nástupcom; proti tretím osobám len vtedy, ak im boli známe okolnosti
odôvodňujúce odporovateľnosť právnemu úkonu proti ich predchodcovi.18.1. Uvedené ustanovenie upravuje pasívnu legitimáciu strany sporu, čo ale neznamená, že je
prípustné odporovateľnosť právnemu úkonu uzatvorenému medzi pôvodným nadobúdateľom (s ktorým

dlžník odporovateľný právny úkon uzatvoril) a ďalšou osobou, na ktorú bol majetok prevedený. Žaloba
o určenie, že dlžníkov právny úkon je voči veriteľovi neúčinný, môže byť úspešná len vtedy, ak bola
podaná voči osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol právny úkon urobený. Súd prvej inštancie
dospel k správnemu právnemu záveru, že žalovaný v 2. rade s dlžníkom (žalobcu) záložnú zmluvu
neuzatvoril, preto žalobu voči žalovanému v 2.rade správne zamietol. Požiadavka žalobcu pristúpiť

k odlišnému výkladu ust. § 42 ods. 3 OZ nie je dôvodná, pretože rozhodnutie ústavného súdu, na
ktoré žalobca poukazuje, má základ v právnych vzťahoch dotknutých rozhodnutiami vydanými v období
režimu a politickej situácie v Československej republike po februári 1948, kedy štát postupne ovládaný
KSČ a KSS vytesňoval z verejného života politických a ideových oponentov, vrátane spoločenských
organizácií, spolkov a združení. V konaní pred Ústavným súdom sa domáhal ochrany práv práve
jeden z takýchto subjektov. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že právne významné pre posúdenie

danej veci bolo, že odporovaný právny úkon , t..j. záložnú zmluvu, neuzatvoril dlžník veriteľa, V. I..,
so žalovaným v 2. rade, čo je základnou podmienkou úspešnosti odporovateľnej žaloby tak, ako
je uvedené vyššie. Navyše, súd prvej inštancie žalobu nezamietol pre nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného v 2. rade, z čoho zrejme žalobca vychádza, ale z dôvodu, že nie je daný
základ nároku - odporovateľnosti podľa hmotného práva, pretože záložnú zmluvu uzatvorili subjekty

odlišné od dlžníka. Reagujúc na odvolacie námietky žalobcu odvolací súd ešte dodáva, že záložná
zmluva je zabezpečovací inštitút, čiže uzatvorením tejto zmluvy nedošlo k prevodu majetku na tretiu
osobu bez zodpovedajúceho protiplnenia, preto nie je splnená ani podmienka, že namietaným právnym
úkonom došlo k skráteniu uspokojenia veriteľovej, v danom prípade žalobcovej pohľadávky. Otázka
sťaženia vymožiteľnosti pohľadávky zaťaženej záložným právom, na ktorú žalobca poukazuje, nie je z

hľadiskaprávnehoposúdeniaveciprávnevýznamná.Jepotrebnézvážiťinéprávnekrokynadosiahnutie
žalobcom sledovaného účelu týkajúceho sa vymoženia pohľadávky.

19. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej
časti a výroku o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

20. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému v 2. rade odvolací súd priznal proti žalobcovi náhradu
trov odvolacieho konania v zmysle § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP v plnom rozsahu, o výške
ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP.)

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421
CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na

súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).