Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 18, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/245/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216854
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Podhorcová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216854.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudkýň

JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci navrhovateľky: POHOTOVOSŤ, s. r.
o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, v mene ktorej koná konateľa advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD.,
proti odporkyni: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľky proti
rozsudku Okresného súdu Nitra z 9. júla 2013 č. k. 14C/356/2012-65, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa voči odporkyni
domáhala zaplatenia sumy 345,48 eura ako náhrady škody a sumy 69,10 eura ako nemajetkovej ujmy
podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá jej
vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod sp.
zn. 9Er/278/2010. Odporkyni náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust.
§ 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 a § 19 ods. 1, 3

zák. č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, 2 a § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v čase začatia exekučného
konania - Exekučný poriadok (ďalej aj ako „EP“). Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané,
že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 9Er/278/2010 podal súdny
exekútor súdu dňa 10. 05. 2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom
na vykonanie exekúcie, exekučným titulom a výpisom z obchodného registra na oprávnenú, ktorá bola
uznesením Okresného súdu Levice zo dňa 21. 10. 2010 č. k. 9Er/278/2010-17 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. 12. 2010 č. k. 26CoE/226/2010-36 zamietnutá po tom, čo na výzvu
súdu zo dňa 28. 07. 2010 navrhovateľka v postavení oprávnenej požadovanú zmluvu o úvere spolu so
všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru predložila súdu dňa 06. 09. 2010. Exekučné konanie bolo
zastavené uznesením zo dňa 09. 03. 2012 č. k. 9Er/278/2010-51, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
12. 09. 2012. Konštatoval, že písomná žiadosť navrhovateľky na predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody bola odporkyni doručená dňa 25. 09. 2012, pričom odporkyňa v zákonnej 6-mesačnej
lehote jej nárok neuspokojila. Ďalej preto skúmal dôvodnosť návrhu navrhovateľky z pohľadu ňou

tvrdeného nesprávneho úradného postupu, ktorý navrhovateľka vzhliadla v tom, že k vydaniu poverenia
nedošlo v zákonnej 15-dňovej lehote, resp. lehote primeranej a že exekučný súd skúmal opätovne
jej právo na zaplatenie dlhu bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup a formálne vyvolal
stav, ktorým založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi navrhovateľkou ako veriteľoma dlžníkom. Opierajúc sa o ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekučného
konania dôvodil, že z jeho slovného a logického výkladu vyplýva, že 15-dňová lehota sa vzťahuje
len na rozhodnutie súdu v prípade, keď súd poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie, avšak

v prípade zamietnutia žiadosti zákonodarca nestanovil žiadnu lehotu. V tejto súvislosti argumentoval,
že v prípade exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok, bol súd zo zákona oprávnený
skúmať, či tento rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom, ale aj, či pôvodný titul tohto
rozhodnutia (zmluva o úvere) neobsahoval neprijateľné podmienky a či rozhodcovská doložka bola
dojednaná v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a v súlade s ostatnými predpismi upravujúcimi

spotrebiteľské právo. Prvostupňový súd teda správne skúmal exekučný titul, ktorým bol rozhodcovský
rozsudok. Uzavrel preto, že ak exekučný súd rozhodol po viac ako 255 dňoch od predloženia žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a bezprostredne po predložení požadovanej zmluvy o
úvere potrebnej pre rozhodnutie, učinil tak v primeranej lehote, z ktorého dôvodu nedošlo v exekučnom
konaní k nesprávnemu úradnému postupu. Zdôraznil tiež, že prípadné nedodržanie primeranej lehoty
automaticky nezakladá nárok na náhradu škody a tiež, že v konaní o náhradu škody podľa zák. č.

514/2003 Z. z. nie je všeobecný súd oprávnený konštatovať, že došlo k prieťahom v konaní, keď
táto kompetencia prináleží len Ústavnému súdu SR, pričom žiadne takéto konanie sa neviedlo. Za
nedôvodný označil i navrhovateľkou vytýkaný nesprávny úradný postup, spočívajúci v preskúmavaní
práva navrhovateľky na zaplatenie dlhu, poukazujúc na to, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
exekučný súd je ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom, v rámci čoho

neskúma vecnú správnosť exekučného titulu, ale to, či exekučný titul bol vydaný na to oprávneným
orgánom a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. V prípade, ak exekučný titul je vydaný
orgánom, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje súdna prax takéto rozhodnutie za ničotné
a nespôsobilé ani založiť prekážku res iudicata. V prípade, že predmetom rozhodcovského konania
je spor zo spotrebiteľského vzťahu, bol preto exekučný súd oprávnený a zároveň i povinný skúmať

existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade nedostatku v tomto smere konštatovať
rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto
exekučného titulu. Uviedol tiež, že zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v
zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. je koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že
oprávnený subjekt musí preukázať vznik škody a že táto je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu,

pričom nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti len vo vzťahu k takému
zmenšeniu majetku, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom.
Nakoľko dospel k záveru, že zo strany exekučného súdu v označenej veci nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu, nebol tak daný právny základ zodpovednosti odporkyne za škodu, a preto sa ďalej
ani nezaoberal výškou navrhovateľkou uplatnenej škody, ani nemajetkovej ujmy. Dodal len, že škoda

nemôže byť uplatnená v paušálnej čiastke, v tomto smere navrhovateľka neprodukovala žiadne dôkazy
a tiež nepreukázala príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Pokiaľ
navrhovateľka požadovala znalecké dokazovanie znaleckým ústavom na riešenie otázky, týkajúcej
sa interpretácie a aplikácie Smernice Rady č. 93/13/EHS v nadväznosti na justičnú prax a záväznú
judikatúru Súdneho dvora EÚ, tento jej návrh zamietol s ohľadom na to, že ide o riešenie právnej

otázky, čo je úlohou súdu. V súvislosti s navrhovateľkou uplatnenou nemajetkovou ujmou odkázal na
ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. a mal za to, že nie sú splnené podmienky pre jej priznanie. Na
námietku premlčania vznesenú odporkyňou v konaní neprihliadol po zistení, že nárok navrhovateľky
premlčaný nie je s ohľadom na skutočnosť, že od doručenia rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia navrhovateľke do podania jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku neuplynula 3-ročná

premlčacia lehota. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporkyni, ktorá mala
vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže tieto odporkyňa nešpecifikovala v zákonom
stanovenej lehote.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, domáhajúc sa ním jeho

zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie zdôvodnila ust. § 221 ods.
1 OSP s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a/ a § 221 ods. 1 písm. f/ OSP tým, že v konaní došlo
k vadám, a to k vade - odňatie možnosti konať účastníkovi, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221
ods. 1 OSP, keď súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. §

221 ods. 1 písm. h/ OSP) a neúplne zisteným skutkovým stavom, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP), nesprávneho rozhodnutia
súdu prvého stupňa, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP).
V prvom rade navrhovateľka zdôvodnila odvolanie ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. a uviedla,že zásadne namieta skutočnosť, keď súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie
novou právnou úpravou, obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. Podľa jej názoru, súd bol
jednoznačne pri svojom rozhodnutí viazaný ust. § 9 ods. 1 citovaného zákona v znení účinnom pred

prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2
zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom zák. č. 412/2012 Z. z. Svojim rozhodnutím de iure a de facto
aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej jej nárok
na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy je anulovaný značnou nedôveryhodnosťou a nemôže
založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

na nedôveryhodnosti údajov. Nemala k dispozícii exekučný spis, a tak mohla niektoré skutočnosti len
usudzovať. Preto označila ako dôkaz exekučný spis. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič
zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že
rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. K otázke trvania stavu právnej neistoty súd
vôbec nevysvetlil, prečo tento názor zastáva, keď právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania

právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Právna istota ohľadne riadneho výkonu exekúcie nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. V závere podotkla, že súdu
neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Má aplikovať platné
právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno
založiť meritórne rozhodnutie. Poukázala na stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

v Štrasburgu, z ktorej vyplýva, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy
konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napr. nárast ekonomickej trestnej
činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy a pod. Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali
svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo
na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie

vzniknutejkritickejsituácie.Nedostatoktakýchtoopatrenínemôžebyťdávanýzavinujejatovoformetej,
že nepresadzovala vydanie poverenia zákonnými možnosťami. Je to predovšetkým štát, ktorý musí plniť
svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k prerokovaniu veci v primeranej lehote. Ona takýto záväzok nemá.

Odporkyňa sa k podanému odvolaniu navrhovateľky písomne nevyjadrila.

Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si
povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je
dôvodné. Preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny

potvrdil, keď súd prvého stupňa dostatočne, správne a v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci a
vyvodil z neho i správny právny záver.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľky, ktorým sa voči odporkyni domáhala zaplatenia
sumy 345,48 eura z titulu náhrady škody a sumy 69,10 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák.

č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu
v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom
na označenom súdu pod sp. zn. 9Er/278/2010. Nesprávny úradný postup navrhovateľka vzhliadla
v nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote, v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s
omeškaním viac ako 313 dní a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok,
keď exekučný súd vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľky na zaplatenie dlhu v časti istiny,
čím vytvoril stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci
rozhodnutej.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovenie § 219 ods. 2 OSP zakotvuje koncepciu zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak
máodvolacísúdzato,žeprvostupňovýsúdnielenvecnesprávnerozhodol,alevodôvodnenísasprávne
argumentačne vyporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí vyhotovovať štandardné
rozhodnutie podľa § 157 ods. 2 OSP, ale obmedzí sa len na konštatovanie správnosti dôvodovnapadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti
preskúmavaného rozhodnutia. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako neoddeliteľnej súčasti
práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na všetky argumenty

účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce.
V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, pričom konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia poukazuje nasledovné.

Navrhovateľka zdôvodnila svoje odvolanie ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP tým, že mala za to,
že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP a to k vade konania, spočívajúcej
v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ OSP). Odňatím možnosti
konať v zmysle uvedeného ustanovenia sa rozumie taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi
znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetom dôvodu odvolania sú tri pojmové znaky:

1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo v
dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej
skutočnosti,žezákonbližšievžiadnomzosvojichustanovenípojemodňatiamožnostikonaťpredsúdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký
postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených

záujmov priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených
záujmov. Navrhovateľka v dôvodoch svojho odvolania ani nezdôvodnila, v čom videla uvedenú vadu
konania. Odvolací súd preto podrobil preskúmaniu odvolací dôvod navrhovateľky a dospel k záveru, že
prvostupňový súd sa v priebehu konania nedopustil žiadnej vady namietanej navrhovateľkou v dôvodoch
svojho odvolania. Vzhľadom na to, že nezistil vady konania, pre ktoré by musel zrušiť rozhodnutie

prvostupňového súdu, podrobil rozhodnutie súdu prvého stupňa meritórnemu preskúmaniu a zaoberal
sa ďalšími dôvodmi odvolania navrhovateľky, spočívajúcimi v tom, že prvostupňový súd nesprávne zistil
skutkový stav a následne vec nesprávne právne posúdil.

Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa je zrejmé, že súdny exekútor JUDr. Jozef

Krutý podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na Okresný súd Levice dňa 10. 05.
2010. Návrh na vykonanie exekúcie oprávnená spísala do zápisnice pred súdnym exekútorom dňa
23. 03. 2010. Súd vyzval súdneho exekútora na predloženie overenej fotokópie zmenky a overenej
fotokópie Dohody o vyplnení zmenky, na čo oprávnená reagovala prípisom doručeným súdu dňa 06.
09. 2010. Prvostupňový súd následne uznesením zo dňa 21. 10. 2010 č. k. 9Er/278/2010-17 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. 12. 2010 č. k. 26CoE/226/2010-36 žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Následne uznesením zo dňa 09. 03.
2012 č. k. 9Er/278/2010-51 prvostupňový súd exekučné konanie zastavil a toto rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť 12. 09. 2012.

Navrhovateľkasadomáhalasvojhonárokutitulom,ženebolovydanérozhodnutievzákonomstanovenej
lehote. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na tom, že 15-dňová lehota na vydanie
poverenia ustanovená v § 44 ods. 2 zák. č. 233/2005 Z. z. neplatí od 01. 06. 2010, pretože rozhodcovský
rozsudok bol exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d/ a novela zák. č. 144/2010 Z. z. sa vzťahuje
aj na konanie začaté pred účinnosťou tohto zákona. K vydávaniu poverení na základe rozhodcovského

rozsudku dochádzalo a dochádza podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku. Odvolací
súd sa s týmto názorom prvostupňového súdu nestotožnil. Z ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku platného do 31. 05. 2011 vyplýva, že podľa tohto zákona možno vykonať exekúcie aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených a podľa písm.
i/, iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon. Od 01. 06.

2011 bolo novelizované citované znenie tak, že do písm. d/ bolo zakotvené: vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Písmeno i/ citovaného
ustanovenia zostalo bez zmeny. Predtým však zákonodarca zmenil ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. Do 31. 05. 2010 v ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bolo zakotvené, že súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak

súd nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu na vykonanie
exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomutouzneseniu je prípustné odvolanie. Novelou uskutočnenou zák. č. 144/2009 Z. z. s účinnosťou od 01.
06. 2010 zákonodarca upravil citované ustanovenie tak, že doplnil znenie; že do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul

podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Z uvedeného postupu zákonodarcu vyplýva, že od 01. 06. 2010 zrušil
lehotu na vydanie poverenia v prípade, ak je exekučným titulom exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm.
c/ a d/. Až následne v roku 2011 upravil ust. § 41 ods. 2 písm. d/ tak, že za exekučné tituly sa považujú
vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Z uvedeného dôvodu má odvolací súd za to, že až do novely do 31. 05. 2011 boli exekučnými titulmi

rozhodcovské rozsudky aj podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku. Nestotožnil s názorom
prvostupňového súdu, že v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie 15-dňová lehota na vydanie
poverenia neexistovala. Stotožnil sa však v tom, že neexistovala 15-dňová lehota na zamietnutie návrhu
na vydanie poverenia.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (platného do 01. 06. 2010), súd preskúma žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti poverí exekútora, aby vykonal exekúciu.
Ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom navrhovateľky o extenzívnom výklade ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, pretože toto ustanovenie nie je možné vykladať extenzívne. Upravuje totiž 15-
dňovú lehotu len na vydanie poverenia. Tejto jednoznačnosti výkladu nasvedčuje tretia veta, do ktorej
zákonodarcasamostatneupravilzamietnutiepoverenia.Akbyboloúmyslomzákonodarcuupraviťlehotu

na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia, upravil by ju v druhej vete citovaného ustanovenia, a nie
samostatne v tretej vete. Pri výklade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku treba vychádzať a zohľadniť, že
tento právny predpis je procesnou normou, teda normou verejného práva, upravujúcou postup súdneho
exekútora ako štátom určenej osoby, na vykonanie núteného výkonu rozhodnutia. Pre výklad a aplikáciu
tohto právneho predpisu platí článok 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorej štátne orgány môžu konať len

na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. To, že zákonodarca
neupravil lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia vyplýva z doslovného jazykového
výkladucitovanéhoustanovenia,podľaktoréhosa15-dňoválehotavzťahovalalennavydaniepoverenia.
Pokiaľ by mal zákonodarca úmysel, aby sa 15-dňová lehota na vydanie poverenia upravená v druhej
vete § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vzťahovala aj na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, bol

by to výslovne stanovil v druhej vete, a nie tretej vete citovaného ustanovenia tak, ako to explicitne
zakotvil v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods.
2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť, či už pozitívne alebo negatívne
v tam stanovenej lehote.

Žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Vzhľadom na záver prijatý odvolacím súdom, že
15-dňová lehota na zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia neexistovala, nedošlo tak zo strany
exekučného súdu k porušeniu jeho povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.

Odvolací súd sa nestotožnil s dôvodmi odvolania navrhovateľky v časti týkajúcej sa aplikácie novej

právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2013 Z. z. uskutočnenej zák. č. 412/2012 Z. z. Prvostupňový
súd v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia citoval ust. § 9 ods. 1 a § 9 ods. 2 do novely prijatej
zák. č. 412/2012 Z. z. a po novele prijatej zák. č. 412/2012 Z. z. Citované ustanovenie je platné od
01. 01. 2013 a návrh na začatie konania bol podaný v roku 2012. Predmetné ustanovenie novely
citovaného zákona však bral do úvahy ako výklad pôvodného znenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods.

1 zák. č. 514/2003 Z. z. platného v čase podania návrhu na vydanie poverenia. Z obsahu zdôvodnenia
rozhodnutia prvostupňového súdu teda jednoznačne vyplýva, že na daný právny stav správne aplikoval
platnú právnu normu, preto odvolanie navrhovateľky v tejto časti nie je dôvodné. Odvolací súd v tejto
časti poukazuje na dôvodnú správu k § 9 ods. 2 zák. č. 412/2012 Z. z., z ktorej vyplýva, že súdne konanie
nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z., ale len

Ústavný súd, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ by konajúci súd o náhradu
škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to
absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom by to
mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v súdnom konaníje oprávnený len Ústavný súd SR. Aj keď novela v § 9 ods. 2, 3 presne upravila prieťahy v konaní,
odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu v tom, že ju použil výkladovo pri aplikácii
pôvodného znenia zákona.

Ďalším dôvodom odvolania navrhovateľky bolo zamietnutie návrhu prvostupňovým súdom založeným
na nedôveryhodnosti údajov. Odvolací súd sa s týmto odvolacím dôvodom vôbec nestotožnil, pretože
prvostupňový súd vo veci vykonal riadne dokazovanie, oboznámil sa s obsahom celého spisu
exekučného súdu, správne zistil skutkový stav, použil správny právny predpis a správne ho aj aplikoval

na daný prípad. Svoje rozhodnutie nezaložil na uvedenom dôvode tvrdenom navrhovateľkou v dôvodoch
svojho písomného odvolania.

K odvolaniu navrhovateľky, týkajúceho sa stavu trvania právnej neistoty odvolací súd dodáva, že
navrhovateľke nemohol vzniknúť stav právnej neistoty, nakoľko právna neistota je odstránená až
vydaním rozhodnutia vo veci. Exekučné konanie bolo právoplatne zastavené 12. 09. 2012, pričom

odvolací súd poznamenáva, že titulom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bol rozhodcovský
rozsudok. Navrhovateľka uplatňovala svoj nárok na vydanie poverenia na základe nulitného právneho
aktu, pre ktorý bolo exekučné konanie zastavené.

Súd prvého stupňa vo veci dostatočne a riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania

vyhodnotil správne a vyvodil z neho aj správny právny záver. Z vyššie uvedených dôvodov
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP
potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142
ods. 1 a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, keďže odporkyňa návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodala.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.