Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, August 28, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7Co/9/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113231676
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Frederika Zozuľáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7113231676.1

Uznesenie

KrajskýsúdvKošiciachvovecinavrhovateľkyV.A.nar.X.X.XXXXbývajúcejvC.naK.ul.č.Xzastúpenej
JUDr. Mariannou Lechmanovou advokátkou so sídlom v Košiciach na Štúrovej ul. č. 20 proti odporcovi
Ing. Z.Í. A. nar. XX.X.XXXX bývajúcemu v C. na K. ul. č. X zastúpenému JUDr. Beátou Vrabcovou
advokátkou so sídlom v Košiciach na Popradskej ul. č. 68 o určenie manželského výživného o odvolaní
navrhovateľky a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 21.10.2014 č.k. 39C 333/2013-164

takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok v napadnutých výrokoch o zamietnutí návrhu, trovách konania a v rozsahu
zrušenia v r a c i a vec na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zastavil konanie čo do sumy manželského výživného
prevyšujúce sumu 200 € mesačne od 13.6.2014 do budúcna. Návrh zamietol. Navrhovateľku zaviazal

nahradiť odporcovi trovy konania vo výške 2.647,26 € pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo
výške 2.647,26 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet právnej zástupkyne odporcu.

Rozhodol tak na základe návrhu navrhovateľky doručeného súdu 15.11.2013, ktorým sa domáhala, aby
súd zaviazal odporcu prispievať jej mesačne na domácnosť sumou 350 € z dôvodu, že je na predčasnom
starobnom dôchodku a poberá dôchodok vo výške 375 € mesačne. Následne navrhovateľka v priebehu

konania niekoľkokrát zmenila návrh na začatie konania a pred rozhodnutím súdu prvého stupňa žiadala,
aby bol odporca zaviazaný prispievať jej na výživu od 15.11.2013, t.j. od podania návrhu výživným
350 € mesačne a od 13.6.2014 do budúcna 200 € mesačne. Uvedený procesný návrh súd prvého
stupňa postupom podľa § 41 ods. 2 O.s.p. posúdil ako čiastočné späťvzatie návrhu a konanie o určenie
manželského výživného prevyšujúce sumu 200 € mesačne od 13.6.2014 do budúcna zastavil podľa §
96 ods. 1 O.s.p..

Zostávajúcu časť právne posúdil podľa čl. 4 vety prvej, § 71 ods. 1, 2, § 75 ods. 1, 2, § 77 ods. 1, §
18, § 19 ods. 1 až 3 Zákona o rodine a návrh vo zvyšku zamietol ako nedôvodný, pričom konštatoval,
že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že účastníci konania sú manželmi, navrhovateľka
je poberateľkou predčasného starobného dôchodku 383 € a odporca bol v čase podania návrhu
zamestnaný s priemerným mesačným príjmom 1.032 €. Od 1.6.2014 je odporca nezamestnaný s

priznanou dávkou v nezamestnanosti vo výške 50 % z denného vymeriavacieho základu 47,1211 € od
13.9.2014. Ďalej uviedol, že v konaní vyšlo najavo, že do 20.5.2013 odporca prispieval navrhovateľke
na chod domácnosti, čo nebolo medzi účastníkmi konania sporné. K zlomu došlo v máji 2013, kedy
podľa navrhovateľky odporca prestal prispievať na domácnosť s výnimkou platieb za služby spojené
s užívaním bytu vo výške 162 € a mesačného inkasa 60 €, čo v konečnom dôsledku v priebehu
celého konania navrhovateľka nerozporovala a je to zrejmé aj z jej podaní. Táto skutočnosť nebola

medzi účastníkmi konania sporná. Spornou ostalo to, či je na strane odporcu povinnosť prispievať
navrhovateľke manželským výživným v ňou požadovanej výške. Pre rozhodnutie vo veci bolo pretopotrebné, aby sa súd vysporiadal s tým, či v prvom rade u navrhovateľky sú splnené predpoklady pre
to, aby súd uložil odporcovi povinnosť prispievať jej na manželské výživné v zmysle ust. § 75 ods.
1 Zákona o rodine, teda či na strane navrhovateľky existujú odôvodnené potreby, ktoré odôvodňujú

priznanie manželského výživného. Navrhovateľka súdu v priebehu celého konania nevedela preukázať,
z akého dôvodu požaduje od odporcu na manželskom výživnom sumu 375 € za situácie, keď odporca
prispieva na byt 216 €. Samotné tvrdenie, že je to na výdavky spojené s ošatením, kozmetikou, obuvou,
kúpeľnou liečbou, stravou bez uvedenia ďalších konkrétnych súvislostí a okolností odôvodňujúcich tieto
potreby a za situácie, keď súdu preukázala pravidelné mesačné výdavky len vo výške 45,24 € (internet

9,90 €, pevná linka 11,89 €, mobilný operátor 12,50 €, káblová televízia 10,95 €) pri výške poberaného
dôchodku 383 €, zostatok po odpočítaní preukázaných výdavkov vo výške 337,76 € za stravu, že
odporca platil na byt 212 €, neodôvodňuje priznanie manželského výživného. Mal za to, že ohľadne
preukázania odôvodnených potrieb neuniesla za takejto situácie navrhovateľka dôkazné bremeno, a
preto vyhodnotil jej návrh ako nedôvodný. Ďalším dôvodom pre zamietnutie návrhu navrhovateľky bola
skutočnosť, ktorá vyšla najavo až v priebehu konania a to, že navrhovateľka počas trvania manželstva

voči odporcovi porušovala zásady manželského spolužitia tak, ako sú upravené v Zákone o rodine v
čl. 4 vety prvej a v § 18 a 19, keď porušovala zásadu - povinnosti vzájomne si pomáhať, čo považoval
za rozpor s dobrými mravmi. Navrhovateľka sama na pojednávaní 21.10.2014 uviedla, že odporcovi
od mája 2013 sama povedala, že sa o neho nebude starať a variť mu za situácie, keď sama vedela,
čo aj potvrdila na pojednávaní o tom, že odporca má problémy a lieči sa na psychiatrii. V konaní vyšlo

najavo aj to, že sa navrhovateľka správala voči odporcovi odmietavo a odmietla mu pomôcť, keď ho
odmietala pustiť do bytu po tom, čo ho prepadli a okradli a odmietla mu dať kľúče od schránky. Odporca
v konaní nepopieral, že má psychické problémy vyplývajúce z problémov s alkoholom, čo súdu priznal a
preukázal aj lekárskymi správami. Za tejto situácie vyhodnotil správanie sa navrhovateľky ako rozporné
s dobrými mravmi. Po vykonanom dokazovaní sa priklonil k tvrdeniu odporcu v tom, že v jej neprospech

je aj to, že vybrala z účtu peňažné prostriedky v hodnote 2.818 € z naakumulovanej hodnoty peňažných
prostriedkov v sume 2.918 € a to v novembri 2013, teda v čase, keď už účastníci konania spolu
nehospodáriliaaninežili(odporcauviedol,žesanavrhovateľkaodsťahovalazospoločnejspálne)ateda,
keď už boli vzťahy medzi nimi narušené, o čom odporca nevedel (navrhovateľka aj keď tvrdila, že mu
to oznámila, ničím to súdu nepreukázala). Zároveň v jej neprospech je aj to, že sa vzdala majetkového

prospechu, ktorý patrí do BSM a to odstupného a odchodného v prospech plnoletej dcéry, nakoľko v
zmysle § 67 ods. 2 Zákona o rodine vyživovacia povinnosť medzi manželmi a poskytovanie príspevku na
výživurozvedenémumanželovipredchádzavyživovaciupovinnosťdetívočirodičom.Vjejneprospechje
aj to, že disponuje finančnými prostriedkami vo výške 3.700 € vedenými na termínovanom účte vo VÚB
banke, aj keď súdu dodatočne predložila čestné prehlásenie jej matky o tom, že je to na jej pohreb, čo

súd považoval za účelové tvrdenie (prihliadnuc na dobu od pojednávania 1.7.2014, na ktorom vyšla táto
skutočnosť najavo) v snahe preukázať, že nemá žiaden majetok. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, teda
z toho, že navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno ohľadne preukázania skutočností odôvodňujúcich
jej odôvodnené potreby a z toho, že jej konanie voči odporcovi je konaním v rozpore s dobrými mravmi,
jej návrh ako nedôvodný zamietol. Konajúci súd dodal, že z vykonaného dokazovania mal preukázané,

že odporca riadne plnil svoju vyživovaciu povinnosť tak do 20.5.2013, ako aj po tomto dátume, keď
prispieval na chod domácnosti, pravidelne platil platby za služby spojené s užívaním bytu vo výške 162
€ a inkaso 60 €, ako aj to, že prispieval na chod domácnosti. Mal však za to, že pri preukázaní jeho
odôvodnených výdavkov (746 €) jednak za obdobie do skončenia zamestnania (do 31.5.2014) by mu
zostala z príjmu 1.032 € len suma 286 €, ktorá predstavuje nižšiu sumu, aká by ostala navrhovateľke z jej

príjmu po preukázaní výdavkov a zároveň za obdobie od 1.6.2014 pri výške poberanej podpory v sume
cca700€atakýchistýchvýdavkovbymunezostaližiadnefinančnéprostriedkytak,abymoholprispievať
navrhovateľke manželským výživným. Zároveň uviedol, že pri hodnotení schopností, možností na strane
odporcu ukončenie pracovného pomeru dohodou nepovažoval za situáciu, keď sa odporca vzdal bez
dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania a zárobku a to vzhľadom na pretrvávajúce zdravotné

problémy, ktoré mu neumožňovali ďalej pokračovať v zamestnaní. Dôkazy navrhované navrhovateľkou
a to vypočutie dcéry navrhovateľky a vyžiadanie si výpisu z účtov odporcu vedeného vo VÚB nevykonal
z dôvodu, že vzhľadom na vyššie uvedené dôvody považoval návrh navrhovateľky za bezdôvodný a
vykonanie ďalších dôkazov by nebolo hospodárne. Rozhodnutie o trovách konania právne odôvodnil
ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi priznal náhradu trov konania vo výške 2.647,26 €, ktoré

zaviazal navrhovateľku zaplatiť do 3 dní na účet jeho právnej zástupkyne podľa § 149 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka aj odporca.Navrhovateľka prostredníctvom právnej zástupkyne podala odvolanie (doručené súdu prvého stupňa
15.12.2014) proti výroku o náhrade trov konania a navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu
prvého stupňa a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal, alternatívne, aby rozsudok súdu

prvého stupňa v tomto výroku zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Vyjadrila názor, že v danom prípade
súd mal postupovať podľa § 150 O.s.p. a výnimočne náhradu trov právneho zastúpenia odporcovi
nepriznať. Uviedla, že odporca počas spolužitia nikdy adekvátne neprispieval na chod domácnosti podľa
svojich schopností a možností. Finančné prostriedky, ktoré patrili do BSM, investoval bez jej súhlasu do
jehonehnuteľnosti,ktorúmalvosvojomvýlučnomvlastníctve,atedadochatkyvC..Počasmanželského

spolužitia s odporcom sa veľmi trápila a v čase podania návrhu nepochybovala o tom, že súd jej
návrhu vyhovie. V tom čase rovnako nevedela, aké sú trovy právneho zastúpenia a ani nevedela, akým
spôsobom sa v konaní o určenie manželského výživného trovy vypočítavajú, keďže nebola zastúpená v
tom čase žiadnym právnym zástupcom. Poukázala na svoj jediný príjem, ktorým je suma z predčasného
starobnéhodôchodku380€apoodrátanívšetkýchnevyhnutnýchplatiebspojenýchsbývanímjejostáva
iba suma 120 €. Žiadnou finančnou rezervou, ktorou by mohla trovy právneho zastúpenia odporcu

uhradiť, nedisponuje. Ďalej poukázala na to, že súd prvého stupňa argumentoval v odôvodnení rozsudku
tým, že odporcu nevpustila do bytu, keď stratil doklady a kľúče, čím podľa jeho názoru konala v rozpore s
dobrými mravmi, keď mu neposkytla pomoc. Pravda bola taká, že odporcu pod vplyvom alkoholu napadli
a okradli ho o všetky veci, ktoré mal pri sebe. Takto sa pod vplyvom alkoholu dobíjal do bytu, v ktorom
bola spoločne so svojou plnoletou dcérou M., pričom kopal do dverí bytu a obe sa veľmi báli, aby im pod

vplyvom alkoholu neublížil. Pri tomto incidente, ktorý sa stal 3.9.2014, bola nútená zavolať aj políciu.
Nemenej dôležitým faktom ostáva, že 27.7.2014 sa odporca vyhrážal jej, ako aj dcére, že ich zabije,
o čom je na polícii záznam. Vzhľadom na predmet súdneho sporu, a teda aj typ súdneho konania sú
trovy právneho zastúpenia neprimerané. Okrem tejto skutočnosti je dôležitá aj ďalšia okolnosť a to, že
rozvodové konanie oboch účastníkov sa bude konať v januári 2015, pričom je veľký predpoklad, že dôjde

k rozvodu manželstva už na prvom pojednávaní, keďže s tým obaja účastníci súhlasia.

Následne navrhovateľka prostredníctvom právnej zástupkyne doplnila odvolanie podaním doručeným
súduprvéhostupňa22.12.2014,ktorébolodanénapoštu18.12.2014aadresovanésúduprvéhostupňa,
teda v posledný deň zákonnej pätnásťdňovej lehoty na podanie odvolania, nakoľko rozsudok súdu

prvého stupňa bol právnej zástupkyni navrhovateľky doručený 3.12.2014 (§ 204 ods. 1, § 205 ods. 3,
§ 57 ods. 1 a 3 O.s.p.) a to proti výroku, ktorým bol jej návrh zamietnutý a navrhla, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa aj v uvedenom výroku zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Uviedla, že
naďalej trvá na svojom odvolaní proti výroku o trovách konania a voči výroku o zamietnutí jej návrhu
uplatňuje odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm.b/, c/, d/ a f/ O.s.p.. Namietala záver súdu prvého

stupňa, že nepreukázala, z akého dôvodu požaduje od odporcu manželské výživné, pričom písomnými
podaniami, ktoré sú obsahom súdneho spisu, uvádzala všetky skutočnosti aj dôvody, z ktorých si
manželské výživné proti odporcovi uplatňuje. V konaní preukazovala aj odôvodnené potreby, na ktoré
súd žiadnym spôsobom nereagoval a v rozsudku ich nespomína. V konaní presne uvádzala, aké sú
jej potreby a finančné výdavky na stravu, ošatenie, hygienické potreby, poplatky spojené s užívaním

bytu, poplatky spojené s kúpeľnou liečbou. Zároveň predloženými potvrdeniami za úhradu nákladov
za byt v mesiacoch jún až september 2014 preukázala, že tieto platby uhrádzala výlučne sama a bez
účasti odporcu. Rovnako uhradila platbu súvisiacu s užívaním bytu aj za december 2013. Ďalej odmieta
tvrdenie súdu, že by voči odporcovi mala porušovať zásady manželského spolužitia upravené v § 18
a 19 Zákona o rodine. Naopak, bol to práve odporca, ktorý sa počas spolužitia nestaral dostatočne

o jej potreby, ako aj o potreby svojich detí. Finančné prostriedky zo zamestnania bez jej vedomia a
súhlasu investoval do chaty, ktorá je iba v jeho výlučnom vlastníctve. Súd pri svojom rozhodovaní vôbec
nezobral do úvahy tú skutočnosť, že odporcovi nevarila z dôvodu, že jej vôbec neprispieval na stravu a
nerobil žiadne nákupy týkajúce sa stravy do domácnosti. Nestotožňuje sa ani so záverom súdu prvého
stupňa, že konala v rozpore s dobrými mravmi, keď odporcovi neposkytla pomoc, keď stratil doklady

a kľúče, nakoľko odporcu napadli pod vplyvom alkoholu a okradli ho o všetky veci, ktoré mal pri sebe.
Takto sa pod vplyvom alkoholu dobíjal do bytu, v ktorom bola spoločne so svojou plnoletou dcérou
M., pričom kopal do dverí bytu a obe sa veľmi báli, aby im neublížil. Pri tomto incidente 3.9.2014 bola
nútená zavolať aj políciu. Nemenej dôležitým faktom ostáva, že 27.7.2014 sa odporca vyhrážal jej,
ako aj dcére, že ich zabije, o čom je na polícii záznam. Aj k tejto skutočnosti navrhovala v konaní

vypočuť dcéru M., avšak súd jej návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovel, čím dospel k nesprávnemu
rozhodnutiu,pretoženevykonaldôkazyňou navrhnutévkonaní.Pokiaľideovybratiefinančnejhotovosti
zo spoločného účtu, uviedla, že aj keď finančné prostriedky boli z bankového účtu vybraté iba ňou,
použitie týchto finančných prostriedkov na svadbu dcéry bolo už spoločným vzájomným rozhodnutímúčastníkov konania. Odporca nerozporoval v konaní, že finančné prostriedky boli použité na svadbu
dcéry, nakoľko aj sám odporca chcel dcére svadbu zaplatiť, a teda k úhrade svadby došlo po vzájomnej
dohode účastníkov konania. Ďalej uviedla, že finančné prostriedky na termínovanom účte vo výške

3.700 € sú od jej matky a sú určené výlučne na pohreb jej matky, o čom súdu predložila ako dôkaz
čestné prehlásenie, čo súd považoval za účelové. Túto skutočnosť uviedla aj na pojednávaní 1.7.2014,
avšak v zápisnici to nie je zachytené. Zápisnicou z pojednávania nedisponovala, preto o tejto skutočnosti
nevedela. Majetkové pomery odporcu by súd vedel zistiť z výpisu z jeho účtu vedeného vo VÚB a.s.,
avšak súd si ho nevyžiadal a rovnako si nevyžiadal ani výpis z doplnkového dôchodkového poistenia,

ktorý bol ňou v konaní navrhovaný. K odvolaniu pripojila potvrdenie OR PZ Odboru poriadkovej polície
OO PZ Košice Ťahanovce z 27.7.2014 o tom, že urobila v uvedený deň v čase o 22.00 hod. oznámenie o
priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm.d/ zákona č. 372/90 Zb. na svojho
manželaZ.A.,ďalejpotvrdenieORPZvKošiciachOdboruporiadkovejpolícieOOPZKošiceŤahanovce
z 3.9.2014 o tom, že urobila oznámenie o priestupku proti majetku podľa § 50 ods. 1 zákona 372/90 Zb.
o priestupkoch vo veci poškodenia vchodových dverí do bytu, ktorého sa mal dopustiť jej manžel, ďalej

záznam o podaní oznámenia podľa § 59 ods. 3 zákona č. 372/90 Zb. o priestupkoch z 3.9.2014 na OR
PZ v Košiciach Odboru poriadkovej polície OO PZ Košice Ťahanovce.

Odporca prostredníctvom právnej zástupkyne podal odvolanie proti výroku o trovách konania a namietal
nesprávne ustálenie tarifnej hodnoty veci s poukazom na ust. § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004

Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“), z
ktorého vyplýva, že za tarifnú hodnotu veci sa považuje výška peňažného plnenia alebo cena veci
alebo práva, ktorých sa právna služba týka určená pri začatí poskytovania právnej služby. V tomto
prípade sa navrhovateľka návrhom z 13.11.2013 domáhala určenia manželského výživného 350 € a
následne v doplnenom návrhu využila svoje dispozičné právo s návrhom a tento zmenila tak, že žiadala

určiť manželské výživné vo výške 350 € + 140 € na platbu za výdavky na bývanie od 2.7.2013. Z
uvedeného vyplýva, že navrhovateľka požadovala manželské výživné vo výške 490 € mesačne. Na
základe uvedeného mal súd prvého stupňa postupovať pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny za 1
úkon právnej služby podľa § 10 ods. 3 vyhlášky (päťnásobok ročného plnenia), čo je tarifná hodnota veci
29.400 €, z čoho je podľa § 10 ods. 1 vyhlášky základná sadzby tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby

453,14 €. Za 7 úkonov právnej služby + 7 x paušál 8,04 € je celková odmena za poskytovanie právnych
služieb 3.228,26 €. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého
stupňa vo výroku o trovách konania tak, že zaviaže navrhovateľku nahradiť odporcovi trovy právneho
zastúpenia vo výške 3.228,26 €, ktoré je navrhovateľka povinná poukázať na účet právnej zástupkyne
odporcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, alternatívne, aby v tejto časti rozsudok zrušil a vrátil vec

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania vo výške 234,61 €.

Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedla, že zotrváva na podanom odvolaní proti trovám
konania, ako aj doplnení odvolania proti zamietavému výroku rozsudku súdu prvého stupňa, nakoľko
má za to, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nie je povinná trovy právneho zastúpenia

odporcovi uhradiť. Vyjadrila názor, že zo žiadneho ustanovenia O.s.p. nevyplýva, že by mala uhrádzať
trovy právneho zastúpenia podľa tarifnej odmeny určenej vyhláškou, nakoľko účastníkom konania sa
majú uhrádzať iba nevyhnutné a účelne vynaložené výdavky a nie je možné sankcionovať ju vysokými
trovami právneho zastúpenia za to, že podala návrh na začatie konania z dôvodu, že odporca jej
dlhodobo finančne neprispieval napriek tomu, že mal mzdu z pracovného pomeru vo výške 1.000 €.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania uviedol, že
s názorom navrhovateľky sa nestotožňuje, nakoľko u nej neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa,
ktoré by umožňovali súdu nepriznať mu trovy jeho právneho zastúpenia. Poukázal na to, že už vo
vyjadrení k návrhu oznámil súdu všetky dostupné skutočnosti a predložil aj všetky dostupné dôkazy. V

rámci rozsiahleho dokazovania v priebehu konania na súde prvého stupňa preukázal, že si riadne a v
potrebnom rozsahu plnil vyživovaciu povinnosť k navrhovateľke. Zároveň poukázal na nález Ústavného
súdu ČR I. ÚS 2862/07. Uviedol, že právne neobstojí skutočnosť, že navrhovateľka v čase podania
návrhu nevedela, aké sú trovy právneho zastúpenia. Konanie, ktorého sa mal údajne dopustiť pod
vplyvom alkoholu navrhovateľka nepreukázala v konaní na súde prvého stupňa ani v odvolacom konaní.

Nepravdivé je tvrdenie o majetkových pomeroch navrhovateľky, nakoľko v konaní bolo preukázané, že
má účet vo VÚB so zostatkom 3.700 €. Nezanedbateľná je aj skutočnosť, že navrhovateľka býva v byte
spoločne so svojou mladšou plnoletou dcérou, ktorá je zárobkovo činná, a teda má povinnosť prispievať
na chod domácnosti a podieľať sa na úhrade služieb spojených s užívaním bytu. Uviedol, že okremuž uplatnených trov konania si v odvolacom konaní uplatňuje aj trovy za ďalší úkon právnej služby za
podanie vyjadrenia 234,96 €, teda spolu v odvolacom konaní 469,57 €.

Odporca vo vyjadrení k doplneniu odvolania navrhovateľky (voči výroku o zamietnutí návrhu) navrhol
rozsudok súdu prvého stupňa v tomto výroku potvrdiť, nakoľko s rozhodnutím súdu prvého stupňa sa v
celom rozsahu stotožňuje, zároveň dôrazne popiera, že by sa niekedy navrhovateľke aj spoločnej dcére
vyhrážal zabitím a táto skutočnosť nevyplýva ani z predložených dôkazov v odvolacom konaní. Uviedol,
že z ust. § 120 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie

dôkazov a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy tak, ako to navrhovateľka v odvolaní
súdu prvého stupňa vytýka, pokiaľ sú takéto dôkazy z hľadiska prejednávanej veci bezvýznamné,
bezdôvodné a irelevantné. Zároveň súd prvého stupňa riadne odôvodnil, prečo navrhnuté dôkazy
nevykonal. Zároveň vyjadril názor, že doplnenie odvolania navrhovateľky nebolo podané v zákonnej
odvolacej lehote, nakoľko odvolanie bolo súdu prvého stupňa doručené 22.12.2014 (pondelok), pričom
lehota na odvolanie navrhovateľke uplynula 18.12.2014 (štvrtok). Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho

konania celkovo v sume 704,53 € okrem už uplatnených aj za ďalší úkon právnej služby za vyjadrenie
k doplneniu odvolania 234,96 €. Odporca doručil odvolaciemu súdu aj vyjadrenie k stanovisku
navrhovateľky vo vzťahu k ním podanému odvolaniu proti výroku o trovách konania, z obsahu ktorého
vyplýva, že s ním nesúhlasí, opakovane poukazuje na ním podané odvolanie a uplatňuje si trovy
odvolacieho konania zvýšené o ďalší úkon právnej služby, teda vyjadrenie k stanovisku vo výške 234,96

€, teda spolu 939,49 €.

Výrok rozsudku o čiastočnom zastavení konania nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť,
preto nebol predmetom preskúmania v odvolacom konaní (§ 206 ods. 2 O.s.p.).

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch spolu s konaním, ktoré
mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.
a dospel k záveru, že nie sú podmienky ani na jeho potvrdenie, ani na jeho zmenu, preto ho podľa §
221 ods. 1 písm.h/ O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vrátil vec súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

Podľa § 221 ods. 1 písm.h/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z

manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň
oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd
prihliadne na starostlivosť o domácnosť. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vyživovacia povinnosť
medzi manželmi predchádza vyživovaciu povinnosť detí voči rodičom.

Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané
majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia výživné nemožno priznať,

ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.

Manželský vzťah je založený na princípe solidarity, ktorá sa transformuje do zákonných ustanovení o
životnej úrovni manželov počas trvania manželstva a tiež do ustanovení zabezpečujúcich pre manželov
podiel na spoločnom majetku alebo podiel na majetku toho druhého za obdobie trvania manželstva.

Požiadavka, aby manželia mali rovnakú životnú úroveň je odôvodnená okrem princípu solidarity aj ich
rovnakým postavením v právach a povinnostiach vyplývajúcich z manželského zväzku. Vyživovacia
povinnosť medzi manželmi vzniká uzavretím manželstva a zaniká rozvodom alebo smrťou jedného z
manželov. Zásadne teda trvá počas celého trvania manželstva. Bez ohľadu na to, či manželia spolu
žijú alebo nie, vyžaduje sa, aby mali rovnakú životnú úroveň. Vyrovnanie však nemožno chápať ako

mechanický prepočet za účelom dosiahnutia matematicky zhodných príjmov manželov, pretože zásada
rovnakej životnej úrovne je modifikovaná hľadiskami vyjadrenými v ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine,
ktorými sú potreby oprávneného na jednej strane a schopnosti a možnosti povinného na druhej strane,
pričom tieto kritériá je nevyhnutné aplikovať na pomery obidvoch manželov. Vyživovacia povinnosťmedzi manželmi je právna povinnosť a nemožno ju považovať za príkaz morálky. Vyživovacia povinnosti
medzi manželmi je súčasťou ich vzájomného vzťahu, v dôsledku čoho je nevyhnutné na túto vzájomnú
povinnosť aplikovať princípy, ktorým je charakterizované manželstvo a ktoré sú výslovne uvedené v

Zákone o rodine. Ide najmä o ustanovenie § 18 Zákona o rodine, ktoré určuje, že obidvaja manželia majú
rovnaké práva a povinnosti a sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť,
pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie, ako aj ust. § 19 Zákona o
rodine, z ktorého vyplýva, že o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom, sú povinní starať
sa obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov a uspokojovaním

potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť. Pre rozhodnutie súdu o výživnom medzi
manželmi nestačí zistiť len osobné, rodinné a majetkové pomery manželov vrátane ich príjmu, ale treba
zistiť konkrétnu mieru potrieb danú povahou práce, spôsobom života, zdravotným stavom každého z
manželov, prípadne iné okolnosti zasahujúce do týchto pomerov. Určenie vyživovacej povinnosti voči
manželovi však nie je dôvodné len vtedy, ak na strane jedného z manželov existuje sociálna odkázanosť,
ale aj vtedy, ak je spravodlivé dorovnať ich rozdielnu životnú úroveň. Toto je práve aplikácia zásady

solidarity, ktorá nepripúšťa, aby sa niektorý z manželov dostal do nevýhodnejšieho postavenia. Pokiaľ sa
týka pomeru iných vyživovacích povinností k vyživovacej povinnosti manželov je potrebné konštatovať,
že táto má v systéme vyživovacích povinností takmer prioritné postavenie. Výslovne jej zákon priznáva
prednosť pred vyživovacou povinnosťou detí voči rodičom ako aj rodičov voči deťom, nakoľko rodičia
plnia vyživovaciu povinnosť k svojmu vydatému (ženatému) dieťaťu len vtedy, ak ju manžel nie je

schopný plniť vôbec alebo nie v plnej miere. Aj pre priznanie výživného od manžela však platí ust. § 75
ods. 2, podľa ktorého výživné nemožno priznať, ak by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Dobré mravy sú
nepísané pravidlá slušnosti, ľudskosti, tolerancie, poctivosti a dôvery, z ktorých v prvom rade vychádza
písané právo. Nie sú presne definované a vychádzajú zo všeobecne akceptovaných mravných princípov
v prevažnej časti spoločnosti. Súd ich vždy posudzuje konkrétne v každom individuálnom prípade v

kontexte konania účastníkov a súslednosti ich úkonov v čase a mieste. Vo všeobecnosti možno hovoriť o
pravidláchmorálnehocharakteruvšeobecneplatnýchvdemokratickejspoločnosti,vktorejsauplatňujea
presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to súhrn určitých etických a
kultúrnych pravidiel (noriem) v spoločnosti všeobecne uznávaných a činnosť namierenú proti uvedeným
pravidlám možno preto označiť za činnosť proti dobrým mravom.

V tomto prejednávanom prípade súd prvého stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie, avšak v kontexte
vyššie uvedených princípov priznania manželského výživného a určovania jeho rozsahu nevykonal
dokazovanievdostatočnomrozsahu.Súdprvéhostupňaodôvodnilzamietnutienávrhunavrhovateľkyna
určenie manželského výživného z dôvodu, že neuniesla dôkazné bremeno ohľadne preukázania svojich

odôvodnených potrieb, keďže preukázala len pravidelné mesačné výdavky vo výške 45,24 € (internet,
pevná linka, mobilný operátor, káblová televízia) s tým, že odporca platil za byt 212 € mesačne, ďalej
že navrhovateľka porušovala zásady manželského spolužitia a to povinnosť vzájomne si pomáhať, čo
považoval za rozpor s dobrými mravmi, nakoľko odporcovi od mája 2013 povedala, že sa o neho nebude
starať a variť mu, i keď vedela, že má problémy a lieči sa na psychiatrii a tiež mu odmietla pomôcť,

keď ho prepadli a okradli. Ďalej v jej neprospech vyhodnotil, že vybrala z účtu peňažné prostriedky v
hodnote 2.818 € v novembri 2013, zároveň sa vzdala majetkového prospechu, ktorý patrí do BSM a to
odstupného a odchodného v prospech plnoletej dcéry. Taktiež disponuje finančnými prostriedkami vo
výške 3.700 € vedenými na termínovanom účte vo VÚB banke a uzavrel, že z vykonaného dokazovania
bolopreukázané,žeodporcasiriadneplnilsvojuvyživovaciupovinnosťtakdo20.5.2013,akoajpotomto

dátume, keď prispieval na chod domácnosti, pravidelne platil platby za služby spojené s bývaním, ako
aj to, že prispieval na chod domácnosti, pričom pri preukázaní jeho odôvodnených výdavkov 746 € by
mu do skončenia zamestnania z príjmu 1.032 € zostala len suma 286 €, ktorá predstavuje nižšiu sumu,
aká by ostala navrhovateľke z jej príjmu po preukázaní výdavkov a zároveň v období od 1.6.2014 pri
poberaní podpory v sume cca 700 € a rovnakých výdavkoch by mu nezostali žiadne finančné prostriedky,

aby mohol navrhovateľke prispievať manželským výživným. Ukončenie pracovného pomeru odporcu
nepovažoval za situáciu, že sa odporca vzdal bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania a
zárobku a to vzhľadom na pretrvávajúce zdravotné problémy, ktorú mu neumožňovali ďalej pokračovať
v zamestnaní. K uvedeným záverom súd prvého stupňa však dospel bez toho, aby sa zaoberal všetkými
vykonanými dôkazmi, ako aj tvrdeniami účastníkov konania, to znamená, že nemohol ani vyhodnotiť

riadne dôkazy v súlade s ust. § 132 O.s.p., v ktorom je zakotvená zásada voľného hodnotenia dôkazov,
ktorá však neznamená, že by súd vo svojom rozhodovaní mal na výber, ktoré z vykonaných dôkazov
vyhodnotíaktorénie,alebooktorézvykonanýchdôkazovsvojeskutkovézáveryoprieaktoréopomenie.
Súd je totiž povinný vysporiadať sa so všetkým, čo vyšlo v priebehu konania najavo, ak to má vzťah kprejednávanej veci, pričom svoj výklad musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci,
najmä rozsahu dokazovania, zložitosti zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhu účastníkov
na vykonanie dôkazov a uviesť ho tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach neboli pre

nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. V opačnom prípade ide o takú vadu
konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, na ktorú musí odvolací súd prihliadať
(§ 212 ods. 3 O.s.p.), v dôsledku čoho prichádza do úvahy len zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci
súdu prvého stupňa a nie je potrebné skúmať existenciu aj prípadných ďalších uplatnených odvolacích
dôvodov.

Súd prvého stupňa sa takto nezaoberal tvrdeniami navrhovateľky, že odporca okrem nákladov na
bývanie do domácnosti neprispieval ničím, o domácnosť sa žiadnym spôsobom nestaral, pretože
všetok svoj čas, energiu a finančné prostriedky investoval do svojej chaty v C., pričom v byte bývala
nielen navrhovateľka, ale aj odporca a ich plnoletá dcéra. Ďalej sa nezaoberal tvrdením navrhovateľky,
že prestali spoločne hospodáriť v dôsledku jej napadnutia odporcom (zápisnica z pojednávania

21.10.2014), že požíval alkoholické nápoje a do bytu ho nevpustila, pretože bol pod ich vplyvom
agresívny a či za tejto situácie bolo možné od navrhovateľky spravodlivo žiadať plnenie manželských
povinností, resp. poskytovať odporcovi starostlivosť (variť, prať a pod.) a poskytovať mu pomoc. Ďalej
tvrdila, že odporca má našetrené množstvo finančných prostriedkov na termínovaných účtoch, pričom
navrhovala vykonanie dôkazov vyžiadaním výpisov z účtov odporcu, výpisom z Doplnkovej dôchodkovej

poisťovne Stability a vypočutím svedkyne ich dcéry, ktoré návrhy súd zamietol s odôvodnením,
že vykonanie ďalších dôkazov by nebolo hospodárne, pretože návrh navrhovateľky považoval za
bezdôvodný. Navrhovateľka tiež v priebehu konania žiadala, aby bol odporca vypočutý na ozrejmenie
výdavkových položiek na bežnom účte, ktorý navrhovateľka predložila, aby bolo zrejmé, na aké účely
odporca finančné prostriedky vynakladal. Uvedeným návrhom sa súd prvého stupňa nezaoberal. Pokiaľ

ide o finančné prostriedky, ktoré navrhovateľka vybrala z účtu v hodnote 2.818 € v novembri 2013,
tvrdila, že finančné prostriedky boli použité na svadbu ich dcéry, čo v konaní dokladovala, pričom
odporca v priebehu konania žiadal, aby mu polovicu uvedených finančných prostriedkov vrátila s tým,
že ich použije na svadbu ich dcéry (zápisnica z pojednávania z 1.7.2014) a tiež sa nevysporiadal s
tvrdením navrhovateľky, pokiaľ ide o údajné vzdanie sa majetkového prospechu, ktorý patril do BSM a

to odstupného a odchodného v prospech plnoletej dcéry, že uvedené finančné prostriedky boli použité
na kúpu dcérinho bytu, pričom aj odporca jej na byt prispel sumou 4.000 €. Na druhej strane súd prvého
stupňa u odporcu akceptoval ním tvrdené výdavky vo výške 764 € bez toho, aby ich odporca akýmkoľvek
spôsobom preukázal (na rozdiel od navrhovateľky, ktorá v dôsledku toho podľa jeho názoru neuniesla
dôkazné bremeno) s tým, že preukázal len platby spojené s užívaním bytu a cestovné do zamestnania

vo výške 20 €, ostatné položky ako výdavky na stravu 250 €, ošatenie, obuv a hygienické potreby 50 až
70 €, platby za nákup do spoločnej domácnosti 150 €, vitamíny 10 €, zdravotné potreby 15 €, platba za
daň za byt 26,56 €, mobil 25 € preukázané neboli. Súd prvého stupňa bez ďalšieho akceptoval aj dôvody
skončenia pracovného pomeru odporcu dohodou s poukazom na lekársku správu psychiatričky Dr. N. O.
a tvrdenie odporcu, že sa nedokázal sústrediť na prácu, bál sa, aby nezapríčinil nejaký pracovný úraz,

nezvládal prácu na zmeny a šiel často do práce neodpočinutý a bez jedla, pretože mu manželka prestala
variť. V prípade zdravotných problémov, ktoré zamestnancovi neumožňujú vykonávať doterajšiu prácu,
umožňujeZákonníkprácepožiadaťopreradenienainúvhodnúprácu,prípadneukončiťpracovnýpomer
výpoveďou zo zdravotných dôvodov, preto bez vykonania dokazovania na zistenie možností bývalého
zamestnávateľa odporcu poskytnúť mu inú vhodnú prácu vzhľadom na jeho zdravotný stav, resp. či

odporca vôbec žiadal o preradenie na inú prácu a či jeho zdravotný stav indikoval zmenu práce alebo
skončenie pracovného pomeru zo zdravotných dôvodov, je záver súdu prvého stupňa o objektívnych
dôvodoch skončenia pracovného pomeru v zmysle § 75 ods. 1 Zákona o rodine predčasný.

Z tvrdení účastníkov konania je nepochybné, že ich vzťahy boli v čase podania návrhu na začatie

konania narušené, rozdielne hodnotia rovnaké situácie a dôvody, pre ktoré došlo k ich vzájomným
rozporom, ich vzťahy sa v priebehu konania ešte viac vyostrili, preto je pre náležité zistenie skutkového
stavu dôležité zistiť, ako sa účastníci konania (obaja) podieľali na uspokojovaní potrieb rodiny nielen
finančne, ale aj osobnou starostlivosťou, aké bolo správanie sa účastníkov konania navzájom, odstrániť
rozporyvovýpovediachúčastníkovnielenohľadnestarostlivostiodomácnosť,aleajpokiaľideopodporu

navrhovateľky vo vzťahu k deťom, na ktoré skutočnosti je potrebné vypočuť obe dcéry účastníkov
konania (žijúcu v K. a žijúcu v spoločnej domácnosti s navrhovateľkou) a zistiť majetkové pomery
odporcu v zmysle návrhu navrhovateľky na vykonanie dôkazov, prípadne vykonať aj ďalšie dokazovanie
v širšom rozsahu, ak sa ukáže byť potrebným pre zákonné rozhodnutie o vyživovacej povinnosti medzimanželmi. V tomto smere odvolací súd poukazuje na ust. § 120 ods. 1 O.s.p., z ktorého vyplýva, že
súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, v dôsledku čoho nemohol
ani vec správne právne posúdiť, musel odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1
písm.h/ O.s.p. zrušiť a podľa ods. 2 tohto ustanovenia vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie,
povinnosťou ktorého bude vykonať dokazovanie v zmysle vyššie uvedeného, opäť vo veci rozhodnúť, v

súlade s ust. § 132 O.s.p. vyhodnotiť dôkazy a následne každý výrok rozhodnutia riadne a jednoznačne
odôvodniť v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. tak, aby rozhodnutie a úvahy, ktorými sa riadil pri rozhodnutí
boli spätne preskúmateľné a boli logicky správne a presvedčivé. Zároveň súd prvého stupňa rozhodne
aj o trovách konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že manželstvo účastníkov konania bolo rozvedené rozsudkom

Okresného súdu Košice I z 15.1.2015 č.k. 25C 247/2014-26, ktorý nadobudol právoplatnosť 17.2.2015,
ku ktorému dňu vyživovacia povinnosť medzi manželmi zanikla.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.