Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, March 28, 2018

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 15Er/227/2008

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2108215220
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Hauerlandová, PhD.
ECLI: ECLI:SK:OSTT:2016:2108215220.3

Uznesenie

Okresný súd Trnava v právnej veci výkonu exekúcie v prospech oprávneného: Slovenská republika -
Krajské riaditeľstvo PZ v Trnave, IČO: 00 735 825, Kollárová 31, 917 02 Trnava proti povinnému: A.
I., r.č. XXXXXX/XXXX, A. D. XXXX/XX, XXX XX J. , vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr. Ľubomír
Pekár, P.Pázmaňa 49/3, 927 01 Šaľa, o vymoženie povinnosti zaplatiť pohľadávku vo výške 99,58 EUR
a trov exekúcie, o podnete súdneho exekútora na zastavenie exekúcie takto

r o z h o d o l :

Súdnemu exekútorovi sa náhrada trov exekúcie n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 22.07.2008 bol súdny exekútor JUDr. Ľubomír Pekár, v zmysle § 44 zákona NR SR č.
233/1995 Z.z., o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v
znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), poverený vykonaním exekúcie v prospech
oprávneného na základe exekučného titulu - vykonateľného rozhodnutia Okresného riaditeľstva PZ v

Trnave, č. k. ORP-165/DI-SK-2007.R87 zo dňa 28.02.2007.

2. Dňa 14.02.2011 bol tunajšiemu súdu doručený návrh oprávneného prostredníctvom súdneho
exekútora na zastavenie exekúcie z dôvodu, že povinný zomrel dňa 19.12.2010 a dedičské konanie
bolo zastavené. Súdny exekútor spolu s návrhom na zastavenie exekúcie doručil tunajšiemu súdu
špecifikáciou trov exekúcie a žiada, aby mu súd priznal náhradu trov exekúcie vo výške 86,58 EUR.

3. Súd šetrením zistil, že Okresný súd Trnava uznesením č. k. 26D/698/2010, zo dňa zastavil dedičské
konanie pre nedostatok majetku vo veci poručiteľa, povinného.

4. Podľa § 251 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb., Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „Občiansky
súdny poriadok“), na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú

ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa vždy
uznesením.

5. Súd podľa § 161 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) Ak tento zákon neustanovuje
inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a
rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky").. Ak súd zistí, že nedostatok, ktorý bráni konaniu vo veci,

je neodstrániteľný, v zmysle § 161 ods. 2 a 3 Civilného sporového poriadku konanie zastaví.

6. Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

7. Podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku súd exekúciu zastaví, ak majetok povinného nestačí

ani na úhradu trov exekúcie.8. Dňa 12.09.2011 Okresný súd uznesením č.k. 15Er/227/2008-12 zastavil exekúciu a nepriznal
súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie. Súdny exekútor podal dňa 18.11.2011 na súde odvolanie
voči vyššie uvedenému uzneseniu, odvolanie bolo podané v zákonnej lehote. Keďže predmetné

rozhodnutie vydané vyšším súdny úradníkom, bolo v časti náhrady trov exekúcie napadnuté odvolaním,
v zmysle ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku, v spojení s § 239 až 250 CSP, s účinnosťou
od 01.11.2013 bol výrok o náhrade trov exekúcie v napadnutom rozhodnutí zrušený, a preto nemôže byť
predmetom prieskumu odvolacieho súdu. O náhrade trov exekúcie tak v ďalšom konaní musí opätovne
rozhodnúť súd prvého stupňa.

9. Súdny exekútor zastáva názor, že ak zomrie povinný, ktorý je fyzickou osobou je možné v exekúcii
pokračovať proti jeho dedičom. Ak je však dedičské konanie zastavené pre nemajetnosť povinného,
musí súd exekúcii zastaviť. Preto ak povinný bol nemajetný, má byť exekúcia zastavená podľa § 57
ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, čo zároveň umožňuje rozhodnutie o trovách exekúcie podľa §
203 ods. 2 Exekučného poriadku.

10. Súd po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že súdnemu exekútorovi sa náhrada trov
exekúcie nepriznáva.

11. Podľa § 196 Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekúcie za výkon exekučnej činnosti

podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.

12. Podľa § 197 Exekučného poriadku náklady podľa § 196 uhrádza povinný.

13. Podľa § 199 Exekučného poriadku výšku odmeny exekútora, náhrady hotových výdavkov, náhrady

za stratu času, spôsob ich určenia a výšku primeraného preddavku na odmenu a na náhradu hotových
výdavkov exekútora (§ 196 a § 197 ods. 2) ustanoví ministerstvo po dohode s Ministerstvom práce,
sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky všeobecne záväzným právnym predpisom.

14. Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových

výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na
náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.

15. Podľa § 203 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému,

aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie
nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

16. Ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku rieši otázku náhrady trov exekúcie v prípade
zastavenia exekúcie zavinením oprávneného. Pod zavinením oprávneného v zmysle § 203 ods. 1

Exekučného poriadku treba rozumieť také porušenie procesných predpisov zo strany oprávneného,
ktoré má za následok buď neodôvodnený vznik trov exekúcie, alebo také jeho konanie (úkony), ktoré
by spôsobilo zastavenie exekúcie. Pre záver o zavinení oprávneného je potrebné zistiť, či oprávnený
pri náležitej opatrnosti mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Náležitou opatrnosťou sa rozumie
opatrnosť spočívajúca v tom, že oprávnený pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie, prípadne

v priebehu exekúcie venoval patričnú pozornosť zisťovaniu, či povinný dobrovoľne nesplnil uloženú
povinnosť. Oprávnený dňa 02.07.2008 doručil súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie, čím
sa v zmysle § 36 ods. 2 Exekučného poriadku začalo exekučné konanie, pričom nemohol predpokladať
smrť povinného. Oprávnený ani pri náležitej pozornosti nemohol pri podaní návrhu predvídať smrť
povinného, čím zanikne jeho právna subjektivita, jeho spôsobilosť mať práva a povinnosti a teda aj

spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania. Na základe uvedeného teda možno konštatovať, že
oprávnený nezavinil zastavenie exekúcie.

17. Podľa § 203 ods. 3 Exekučného poriadku, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného
bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený a súd bez zbytočného odkladu na

návrh exekútora rozhodne o ich výške. Nakoľko na majetok povinného nebol vyhlásený konkurz, nie
je možné pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie aplikovať ustanovenie § 203 ods. 3 Exekučného
poriadku.18. Súd sa zaoberal dôvodom, na základe ktorého zastaví exekúciu, nakoľko táto skutočnosť má vplyv
na rozhodnutie o trovách exekúcie. Ak totiž dôvod zastavenia exekúcie spočíva v dôvode uvedenom
v § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, o trovách exekúcie treba rozhodnúť podľa § 203 ods. 2

Exekučného poriadku, v tomto prípade musí trovy exekúcie hradiť oprávnený. (Uznesenie NSSR sp. zn.
3MCdo 10/2011). V prípade, ak dôjde k zastaveniu exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku, t.j. exekúcia je neprípustná, nakoľko povinný zomrel a dedičské konanie bolo zastavené
pre nemajetnosť, súd žiadnemu z účastníkov neuloží povinnosť na náhradu trov exekúcie súdnemu
exekútorovi.

19. Súd sa pri rozhodovaní o danej otázke stotožnil s odlišným stanoviskom sudcu JUDr. Rudolfa Čirča
k uzneseniu Najvyššieho súdu SR z 28.02.2012 sp. zn. 6 M Cdo 9/2011 o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 13. mája
2010 sp. zn. 5 CoE 184/2010 o zastavení exekúcie z dôvodu smrti povinného: „Smrť povinného
znamená stratu jeho spôsobilosti byť účastníkom exekučného konania. Vzniká tým prekážka tohto

konania, ktorá vyžaduje posúdiť, či povinnosť z exekučného titulu prešla na právnych nástupcov
(dedičov) povinného (§ 37 ods. 3 a 4 Exekučného poriadku a podporne aj § 107 v spojení s §
251 ods. 4 O.s.p.). Ak vymáhaná povinnosť na dedičov neprešla z dôvodu zastavenia dedičského
konania, pretože povinný nezanechal majetok, musí byť exekúcia zastavená podľa § 57 ods. 1 písm.
g/ Exekučného poriadku, teda preto, že tu je iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať. Ako

príklad zastavenia exekúcie v zmysle tohto ustanovenia uvádza právna teória okrem iného aj nedostatok
niektorej z procesných podmienok, ktorý nemožno odstrániť (porovnaj Jaroslav Krajčo, Komentár
Exekučný poriadok, Eurounion, spol. s r.o., 2009 jún, str. 207). Ak by u povinného išlo o záväzok osobnej
povahy, resp. taký ktorý zo zákona smrťou zaniká, bol by daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa §
57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku. Neprichádza však do úvahy zastavenie exekúcie podľa § 57

ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku, t. j. z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov
exekúcie. Uvedené ustanovenie umožňuje zastaviť exekúciu z dôvodov procesnej ekonómie, t. j. ak po
vykonaní úkonov súdneho exekútora smerujúcich k zisteniu majetku povinného nie je zistený žiadny
majetok povinného alebo je jeho hodnota nepostačujúca na krytie trov exekúcie, a realizácia exekúcie
by viedla len k zvýšeniu týchto trov, ktoré by nemohli byť z výťažku uspokojené. Posudzovanie majetku

povinného z tohto hľadiska prichádza do úvahy len ak povinný právne existuje. Pokiaľ však už povinný
právne zanikol, nemožno uvažovať o jeho majetnosti či nemajetnosti (nemožno hovoriť o nedostatku
majetku resp. o nepatrnom majetku nikoho). Vylučuje to povaha smrti ako právnej skutočnosti. Zároveň
povinný z procesného hľadiska prestáva byť účastníkom exekučného konania a z hľadiska hmotného
práva prestáva byť aj dlžníkom (podľa zásady „mors omnia iura solvit“ - „smrť oslobodzuje od všetkých

záväzkov“).

20. Pokiaľ ide o otázku, či v prípade zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku z dôvodu, že došlo k zániku povinného ako právneho subjektu a vymáhaná povinnosť neprešla
na jeho právneho nástupcu (nástupcov), možno oprávnenému uložiť povinnosť zaplatiť exekútorovi

náhradu trov exekúcie, zastávam názor, že rozhodujúcim kritériom pre takéto rozhodnutie je v zmysle §
203 ods. 1 Exekučného poriadku existencia zavinenia oprávneného na zastavení exekúcie. Dôvodom
pre uloženie povinnosti oprávnenému zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nemôže
byť samotná skutočnosť, že povinný ako právny subjekt zanikol. Len v situácii, keď k tejto objektívnej
skutkovej okolnosti zastavenia exekúcie pristúpia aj konkretizované okolnosti subjektívnej povahy

(procesné zavinenie oprávneného), môže byť oprávnenému uložená náhrada trov exekúcie. Jeho
procesnézavinenievšaknemožnobezďalšiehozaložiťibanadispozičnomúkone-návrhunanariadenie
exekúcie. O procesné zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie pôjde vtedy, keď mu bude možné
vytýkať, že nedbal na náležitú opatrnosť a uvážlivosť a návrh na nariadenie exekúcie podal, hoci mal k
dispozícii poznatky, z ktorých sa dal takýto výsledok predvídať.

21. Rovnako aj v prípade zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku, t.
j. z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, možno oprávnenému uložiť
povinnosť náhrady trov exekúcie len ak je dané jeho procesné zavinenie na zastavení exekúcie. Aj keď
znenie § 203 ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku môže viesť k záveru, že v takomto prípade musí

oprávnený uhradiť trovy exekúcie, hoci zastavenie exekúcie nezavinil a nemohol ho predvídať, treba
namiesto gramatického výkladu uprednostniť výklad systematický a toto ustanovenie interpretovať v
nadväznosti na jeho odsek 1 tak, že aj v prípade zastavenia exekúcie pre nedostatok majetku povinného
je povinnosť oprávneného hradiť trovy exekúcie závislá od jeho zavinenia na zastavení exekúcie.Takýto výklad rešpektuje hodnotu spravodlivosti pri rozhodovaní o trovách exekúcie a je preto ústavne
konformný.

22. Vzhľadom na obsahovú podobnosť § 203 ods. 1 a ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku s §
89 veta prvá a druhá zákona č. 120/2001 Sb. o soudních exekutorech a exekuční činnosti (exekuční
řád) a o změně dalších zákonů platného v Českej republike („Dojde-li k zastavení exekuce, hradí
náklady exekuce a náklady účastníků ten, který zastavení zavinil. V případě zastavení exekuce pro
nemajetnost povinného hradí paušálně určené či účelně vynaložené výdaje exekutorovi oprávněný.“)

možno z hľadiska komparatívneho výkladu poukázať na rovnaké právne závery, ku ktorým dospela
judikatúra Ústavného súdu Českej republiky (porovnaj napr. II. ÚS 1812/09, II. ÚS 594/10, PL. ÚS 16/08,
II. ÚS 594/10 - dostupné na www.concourt.cz ). Podľa záverov tejto judikatúry samotná skutočnosť,
že v konečnom dôsledku môže nastať stav, kedy nebudú uspokojené všetky nároky exekútora, nie
je protiústavný. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované
jeho v podstate monopolným postavením pri vykonávaní exekúcie. Hľadiská rozhodovania o náhrade

trov exekučného konania pri jeho zastavení, vrátane rozhodovania o náhrade trov exekúcie, len zo
samotného špecifického postavenia súdneho exekútora neplynú. Východiskom je určenie a hodnotenie
dôvodov, pre ktoré k zastaveniu exekúcie došlo, pričom medzi hľadiská skúmania nepatrí majetnosť,
resp. nemajetnosť povinného.

23. Výnimkou je situácia, kedy oprávnený nedbal na požiadavke náležitej opatrnosti a uvážlivosti
a návrh na nariadenie exekúcie podal, aj keď mal k dispozícii poznatky, z ktorých sa dal takýto
výsledok predvídať. Pokiaľ mu možno pričítať takúto účasť na zastavení exekúcie, nič nebráni, aby bola
oprávnenému uložená povinnosť nielen na náhradu trov povinného, ale aj na náhradu trov exekúcie
v prospech súdneho exekútora. Rozhodujúcim kritériom je teda skutočná existencia zavinenia na

zastavení exekúcie na strane oprávneného, a nie nutnosť zaistiť súdnemu exekútorovi odmenu za jeho
činnosť.“

24. Ustanovenie § 203 Exekučného priadku vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť
náhradu trov zastavenej exekúcie nepriznať. Vyplýva to z toho, že toto ustanovenie vyplýva z voľnej

úvahy opierajúcej sa o vyhodnotenie postupu oprávneného a využíva rozsah na voľnú úvahu, a nie je
nelogické alebo prekračujúce hypotézu § 203 Exekučného poriadku, aj keď všeobecné súdy (aj najvyšší
súd) nemajú k veci jednotný výklad. (Uznesenie Ústavného súdu SR, sp.zn. III. ÚS 30/08-11 zo dňa
23. januára 2008).

25. Ustanovenie § 203 ods. 1, 2 a 3 Exekučného poriadku ustanovuje taxatívne prípady, kedy je
možné uložiť povinnosť náhrady trov exekúcie oprávnenému. Toto ustanovenie nemožno vykladať
tak extenzívne, že oprávnený bude povinný platiť trovy každej zastavenej exekúcie len preto, že
súdny exekútor nemôže zniesť trovy exekúcie sám. Nebolo by spravodlivé oprávnenému, ktorý sa
dožaduje vymoženia svojho priznaného práva núteným výkonom, uložiť povinnosť zaplatiť ešte aj trovy

bezúspešnej exekúcie len preto, lebo niet iného subjektu, ktorý by súdnemu exekútorovi trovy nahradil.
(Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica, sp.zn. 16CoE/70/09-26).

26. V súlade s vyššie uvedeným súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.