Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 20, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/195/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217233
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217233.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členov senátu JUDr.

Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom v
Bratislave, Grösslingova 4, proti žalovanému: Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 28. januára 2014
č. k. 14C/45/2013-77, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16
ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 1, 2 písm. c) d) a i), § 44 ods.
1, 2 Exekučného poriadku a zistil, že žalobca sa v danej veci domáhal náhrady majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorým bol Okresný

súd Levice vo veci vymáhania pohľadávky oprávneného, ktorým bol žalobca, proti povinnému S. K. o
zaplatenie 717,10 eura s príslušenstvom. V tejto exekučnej veci oprávnený dňa 21. 06. 2010 spísal
pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým v Exekútorskom úrade v Bratislave zápisnicu, ktorá
obsahuje návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému S. K. Šarovce 80 na základe exekučného
titulu, ktorým bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 01962/10 zo dňa 16. 04. 2010,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 03. 05. 2010 a vykonateľnosť dňa 06. 05. 2010. Súdny exekútor
JUDr. Rudolf Krutý dňa 16. 07. 2010 doručil Okresnému súdu Levice žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie. Exekučný súd uznesením zo dňa 04. 10. 2010 sp. zn. 11Er 589/2010-15 žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. K tomuto záveru exekučný
súd dospel po preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, exekučného titulu a
zmluvy o úvere. Konštatoval, že zmluva o úvere má charakter spotrebiteľskej zmluvy, zmluva obsahuje
neprijateľné podmienky, ktoré vyvolávajú hrubý nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech
spotrebiteľa. Takou podmienkou bola rozhodcovská doložka zakotvená vo všeobecných podmienkach
poskytnutia spotrebiteľského úveru, ktorá nebola osobitne dojednaná, ale vyplývala zo štandardnej

formulárovej zmluvy, znemožnila voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom a
bola dodávateľom vopred pripravená. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 12. 2010.
S poukazom na uvedené súd prvého stupňa konštatoval, že v predmetnej veci sa žalobca domáhal
náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súduLevice. V nadväznosti na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom v danej veci súd skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli.
Žalobca namietal, že exekučný súd sa dopustil nesprávneho postupu tým, že preskúmaval exekučný

titul, ktorá činnosť v rámci exekučného konania nebola v jeho právomoci, toto preskúmanie vykonal
neoprávnene a spôsobil tým prieťahy v konaní a rozhodnutie v danej veci vydal nie v zákonnej 15-
dňovej lehote, ale po viac ako 150 dňoch. Súd v tomto prípade skúmal, či exekučný súd dodržal
zákonnú 15-dňovú lehotu, z akého dôvodu táto dodržaná nebola a či je tu existencia dôvodu na náhradu
škody a či vôbec nejaká škoda vznikla. Súd vykonaným dokazovaním zistil, že exekučné konanie bolo

vedené v čase účinnosti Exekučného poriadku, kde v § 44 ods. 2 bolo uvedené, že 15-dňová lehota na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatila, ak išlo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c)
a d), t.j. ak bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Ak súd zistil rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietol. Žiadosť o udelenie poverenia bola súdu doručená 16. 07. 2010 a súd rozhodol o tejto žiadosti
dňa 04. 10. 2010. Bolo nesporné, že exekučný súd nerozhodol v lehote 15 dní, avšak v čase podania

žiadosti na vydanie poverenia (16. 07. 2010), lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu neexistovala. Samotné znenie zákonného ustanovenia oprávňovalo
exekučný súd ex offo skúmať exekučný titul nielen z formálneho, ale aj z vecného hľadiska. Z tohto
údaju jednoznačne vyplývalo, že tvrdenie žalobcu, že exekučný súd rozhodol po zákonom stanovenej
lehote s omeškaním viac ako 150 dní, bolo nepravdivé a zavádzajúce. V danej veci bolo potrebné

konštatovať, že iba samotná skutočnosť, že súd rozhodol v exekučnej veci po dvoch mesiacoch od
podania žiadosti o udelenie poverenia neznamenala, že sa dopustil nesprávneho postupu, keďže v
tomto prípade 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatila. V spise sa nenachádzali žiadne urgencie
na vydanie rozhodnutia, ani sťažnosť na prieťahy v konaní. S poukazom na ustanovenie § 44 ods.
2 Exekučného poriadku preto nebolo možné posudzovať postup exekučného súdu pri rozhodovaní

o žiadosti o udelenie poverenia po 15-dňovej lehote ako nesprávny. Keďže v danom prípade bol
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd bol jednoznačne a nespochybniteľne oprávnený ex offo
skúmať, či tento rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom (Zákon o rozhodcovskom
konaní),aletiež,čipôvodnýtitultohtorozhodnutia(zmluvaoúvere)neobsahovalneprijateľnépodmienky
a či rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a v súlade s

ostatnými právnymi predpismi upravujúcimi spotrebiteľské právo. Exekučný súd preto správne skúmal
exekučný titul (rozhodcovský rozsudok), či tento bol vydaný v súlade s platnými právnymi predpismi. Po
zistení, že v danej veci išlo o spotrebiteľský vzťah a konštatovaní, že dojednaná rozhodcovská doložka
nebola dojednaná v súlade so zákonom a bola v hrubom rozpore s platnými právnymi predpismi, preto
tento rozsudok ako exekučný titul neuznal, pričom svoje rozhodnutie riadnym a správnym spôsobom

odôvodnil. Exekučný súd dňa 04. 10. 2010 uznesením žiadosť súdneho exekútora zamietol. Za tejto
situácie účastníkom exekučného konania nemohol a ani nevznikol žiadny stav právnej neistoty. Žalobca
v písomnom stanovisku uviedol minimálne niekoľko urgencií vo veci vydania poverenia, ktoré sa v
exekučných spisoch nenachádzali a nekorešpondoval ani údaj o dobe omeškania uvádzaným žalobcom
vžalobe(150dní)sexekučnýmspisom,navyšebolizobdobia,keďaninebolozačatéexekučnékonanie,

preto súd jeho údaje vyhodnotil ako nesprávne, zavádzajúce, ktoré boli dôkazom toho, že žalobca
ako oprávnený nemal o veci dostatočný prehľad, na základe čoho vyznievali jeho vyjadrenia o údajnej
majetkovej škode, či dôvodoch pre nemajetkovú škodu značne nedôveryhodne. Skutočnosť, že súd
teda oprávnene preskúmaval exekučný titul v exekučnom konaní tak, ako mu to vyplývalo z platných
právnychpredpisovadostupnejsúdnejjudikatúrytakNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,Ústavného

súdu Slovenskej republiky a stanovísk Súdneho dvora (ES) a tiež skutočnosť, že o žiadosti o udelenie
poverenia rozhodol po dvoch mesiacoch (keďže v danom prípade neplatila 15-dňová lehota), nemohla
mať za následok jeho nesprávny úradný postup v tomto konaní a následne nárok žalobcu na náhradu
škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd prvého
stupňa dospel k záveru, že exekučný súd sa žiadneho nesprávneho úradného postupu nedopustil, z

ktorého dôvodu žalobcovi nemohol vzniknúť nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.
Naviac nespochybnil ani záver znaleckého posudku, avšak ho neakceptoval v danej veci. Z
uvedených dôvodov preto konštatoval, že v danej exekučnej veci vedenej Okresným súdom Levice sp.
zn. 11Er 589/2010 nezistil žiadny nesprávny úradný postup zakladajúci nárok na náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy žalobcu. K žalovaným namietanému predčasnému podaniu žaloby následne

uviedol, že žalobca podal návrh na predbežné prerokovanie a aj keď v čase podania žaloby súdu
šesťmesačnázákonnálehotaešteneuplynula,avšakvčaserozhodovaniasúduužtátolehotauplynulaa
žalovaný návrhu žalobcu v rámci predbežného prerokovania nevyhovel, súd preto žalobu za predčasne
podanú nepovažoval a vo veci rozhodol. K námietke premlčania uviedol, že vzhľadom na to, exekučnékonanie bolo začaté v roku 2010 (dňa 16. 07. 2010) a žalobca sa predbežného prerokovania domáhal v
roku 2012 (dňa 25. 09. 2012), predmetný nárok žalobcu na náhradu škody nepovažoval za premlčaný,
keďže podľa § 19 ods. 1 zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa

poškodený dozvedel o škode. V danom prípade sa žalobca dozvedel o tom, že súd zamietol žiadosť
o udelenie poverenia dňa 08. 10. 2010 doručením uznesenia, ktorý deň by mohol byť považovaný
za deň, kedy sa dozvedel o škode a od tohto dňa začala plynúť trojročná premlčacia lehota, ktorá
uplynula dňa 09. 10. 2013. Z tohto dôvodu námietku premlčania vznesenú žalovaným súd neakceptoval.
Vzhľadom k tomu, že súd dospel k názoru, že na strane žalovaného, konajúceho cestou exekučného

súdu, nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, vo veci sa ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej
škody, ani nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený právny základ a to zodpovednosť žalovaného za
uplatňovanú ujmu. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému,
ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, nakoľko si ich neuplatnil a žiadne trovy mu
ani nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, odôvodniac ho tým,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, ako aj vytýkal neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd prvého stupňa
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,

že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
"inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.
V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nebolo podľa neho možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného

právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012

Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Okrem toho namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd
nemohol podľa neho založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Žalobca nemal k dispozícii súdny spis exekučného
súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v
realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny.
Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo
k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej

lehote. Ďalej namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastal názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré bolo z hľadiska ochrany základného

práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.
Okrem toho vytkol aj zamietnutie návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania, v dôsledku čoho mu
súd znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku.

Zastal názor, že na zamietnutie znaleckého dokazovania nemal súd žiadne udržateľné dôvody. Keďže
výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu
vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave. V ďalšej
časti svojho odvolania vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda

boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie. Navyše,
súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak
súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že
dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel

požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Záverom
nesúhlasil s tým ako súd vyhodnotil vznesenú námietku premlčania a tvrdil, že k premlčaniu práva
nedošlo. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu podané nebolo.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu
(§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s
verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods. 3 OSP a po
prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvého stupňa správne
zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“), ktorý na danú vec dopadá, štát

zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vyhovel exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením

zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov je osobitným zákonom upravujúcim zákonné predpoklady zodpovednosti štátu za
škodu. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným

postupom je zodpovednosť objektívna bez zreteľa na zavinenie, ktorej sa nemožno zbaviť. Základnými
predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak v danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup
okresného súdu, ďalej existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a škodou. Prvým a zároveň jedným z rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti za škodu je právenesprávny úradný postup pri výkone verejnej moci, kedy štát zodpovedá za podmienok ustanovených
zák. č. 514/2003 Z. z. za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci
nesprávnym úradným postupom.

Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
je súčasné - kumulatívne spojenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia
prvého predpokladu - nesprávneho úradného postupu nie je už potom dôvodné skúmať existenciu
vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a

vznikom škody. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak
ich preukáže, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže.

V preskúmavanej veci sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia škody v sume 1.337,30 eura a
nemajetkovej ujmy v sume 267,46 eura v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice

v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 11Er/589/2010 (EX 8092/2010). Žalobca nesprávny úradný
postup charakterizoval nevydaním rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia v zákonnej lehote, ale
až s omeškaním viac ako 150 dní, nesústredenosťou a zbytočnými prieťahmi v exekučnom konaní.

Zo spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 11Er/589/2010 súd prvého stupňa správne zistil, že návrh

na vydanie poverenia bol exekučnému súdu doručený dňa 16. 07. 2010 pre vymoženie sumy 717,10
eura s prísl. proti povinnému: K. S., bytom C. XX na základe exekučného titulu - Rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., sp. zn. SR 01962/10
zo dňa 16. 04. 2010, právoplatného dňa 03. 05. 2010 a vykonateľného dňa 06. 05. 2010. Výzvou zo
dňa 03. 09. 2010 bol oprávnený vyzvaný na doručenie overenej fotokópie zmenky a tiež Dohody o

vyplnení zmenky, ktoré boli doručené exekučnému súdu dňa 22. 09. 2010. Následne, dňa 04. 10. 2010
exekučný súd rozhodol o návrhu na vydanie poverenia tak, že žiadosť o udelenie poverenia zamietol.
Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie, o ktorom odvolací súd rozhodol uznesením zo dňa
30. novembra 2010 č. k. 25CoE/73/2010-32. Po právoplatnosti uznesenia súd prvého stupňa vo veci
rozhodol uznesením zo dňa 13. 06. 2011 č. k. 11Er/589/2010-43 tak, že exekúciu zastavil a súdnemu

exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 26.
09. 2011.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci na základe dostatočne zisteného skutkového stavu,

z ktorého vyvodil aj správne právne závery na základe aplikácie správnych zákonných ustanovení.
Stotožňuje sa s názorom súdu prvého stupňa, že v čase podania žiadosti na vydanie poverenia v prípade
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu 15-dňová lehota neexistovala, vychádzajúc z ust. §
41 ods. 2 písm. d) a § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. platného od 01. 06. 2010 a to z dôvodov,
ktoré podrobne vysvetlil súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí a s ktorými odvolací súd sa plne

stotožňuje. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že aj samotný oprávnený ovplyvnil dĺžku exekučného
konania, keď oprávnený na výzvu súdu reagoval až 22. 09. 2010 a od tohto dátumu rozhodol exekučný
súd napadnutým uznesením za 12 dní. V kontexte už s vyššie uvedeným len treba dodať, že ani samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky hodnotiť ako porušenie základného
práva účastníka konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 971/2012, I.ÚS 86/02).

Samotné nedodržanie lehoty nemožno totiž vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré
majú vplyv na jej plynutie.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobcovi v danej veci nevznikol nárok na náhradu nemajetkovej a
majetkovej ujmy v zmysle § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci, keď súd nemohol porušiť právo žalobcu pri rozhodovaní o udelení, resp.
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj vzhľadom k tomu, že jeho návrh
bol zamietnutý z dôvodu absencie platného exekučného titulu, keď žalobcom predložený exekučný titul
nespĺňal predpoklad materiálnej vykonateľnosti, a teda na jeho základe preto nebolo možné viesť ani
nútený výkon rozhodnutia a vzniknúť mu v tejto súvislosti škoda, za ktorú by mal zodpovedať štát.

Vzhľadom na vyššie uvedené považoval odvolací súd námietky žalobcu uvádzané v odvolaní za
nedôvodné. V konaní nebolo preukázané odňatie možnosti konať pred súdom, pričom nevykonanie
dôkazov podľa návrhov a predstáv žalobcu takýmto postupom nie je. K námietke interpretáciiust. § 9 ods. 1 (zák. č. 514/2003 Z. z.) „inšpirovanej“ ust. § 9 ods. 2 citovaného zákona v znení zák. č.
412/2012 Z. z. odvolací súd uvádza, že namietanú retroaktivitu z odôvodnenia napadnutého rozsudku
nie je možné vyvodiť, keď súd prvého stupňa aplikoval správne znenie § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003

Z. z. Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní poukazuje na prieťahy v konaní, súd prvého stupňa správne
uviedol, že prípadné prieťahy v konaní môže konštatovať jedine ústavný súd, prípadne Európsky súd
pre ľudské práva. K žalobcom namietanému vyhodnoteniu vznesenej námietky premlčania, odvolací
súd uvádza, že súd prvého stupňa žalobu zamietol ako nedôvodnú a nie z dôvodu premlčania práva ako
namietal žalobca v odvolaní, preto ani na túto námietku žalobcu odvolací súd neprihliadol. Mal za to,

že súd prvého stupňa sa správne vysporiadal s námietkou premlčania vznesenou žalovaným a dospel
k správnemu záveru, keď ju neakceptoval. Ostatné dôvody žalobcu uvádzané v odvolaní sa nedotýkali
hmotno-právnych dôvodov, pre ktoré bol návrh zamietnutý, preto ich odvolací súd považoval za dôvody
bez právneho významu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu ako vecne

správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil, keď v podrobnostiach poukazuje na správne a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1
OSP tak, že úspešnému žalovanému v odvolacom konaní trovy odvolacieho konania nepriznal, pretože

si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.