Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, April 10, 2006

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/169/2005

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4005898617
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2006

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2006:4005898617.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v právnej veci žalobkyne: Mgr. R. Š., bytom H., J. X,. zast. JUDr. T. Š., bytom H., J.
X,. proti žalovanému: P. P., a. s., N.. S. XX,. B., zast. JUDr. P. C., advokátom v B., M. N. XX,. o ochranu
osobnosti, o odvolaní žalobkyni proti rozsudku Okresného súdu v v Nitre č. k. 17C 232/02-802 zo dňa
21. 3. 2005 rozhodol

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého súdu z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala ochrany
osobnostisnemajetkovouujmouvovýške500000,-Skpodľa§11a§13ods.1Občianskehozákonníka.
V dôvodoch rozsudku uviedol, že dňa 15. 7. 2002 bol v denníku U. S. v maďarskom jazyku uverejnený
článok pod názvom „Konkurz je prinajmenšom po stránke morálnej spochybniteľný“ s podtitulkom
„ViacnásobnésexuálneobťažovaniesavyskytlovkrízovomstrediskuS.vH.,staronováriaditeľkatvrdí:o

ničomnevedela,alezamestnancisúinéhonázoru“.Včaseuverejneniatohtočlánkuzastávalažalobkyňa
funkciu riaditeľky krízového centra S. H. a z tejto funkcie bola odvolaná dňa 30. 6. 2004. V predmetnom
článku sa autorka zaoberala okolnosťami prešetrenia sexuálneho zneužívania detí v krízovom centre a
pomermi, ktoré v krízovom centre panovali. Žalobkyňa žiadala, aby sa jej vydavateľ denníka ospravedlnil
za nepravdivé tvrdenia v článku o tom, že „riaditeľka potom, čo vychovávateľka zobrala od detí
pálenku, pozvala tieto deti k sebe a ponúkla ich ňou, dozvedela sa o sexuálnych obťažovaniach od

spolupracovníkov a nepovažovala za potrebné okamžite oznámiť polícii, neprijala žiadne opatrenia
a chcela zabrániť tomu, aby sa chovankyňa podrobila gynekologickému vyšetreniu“. Navrhovateľka
namietala, že tieto skutočnosti sú nepravdivé, že autorka článku si nepreverila ich pravdivosť a
neinformovala objektívne. Z kontextu článku vyplýva, autorka čerpala informácie zo zápisnice z kontroly
vykonanej Krajským úradom v N. dňa 4. 10. 2001 a z výpovedi bývalých i súčasných zamestnancov
centra. Žalobkyňa namietala, že autorka článku si nepreverila skutočnosti, ktoré v ňom uvádzala,

predovšetkým tie ktoré sa týkali sexuálneho zneužívania detí, podávania alkoholu deťom, ako aj vedenia
zápisníkov. Podľa žalobkyne sú tieto informácie iba subjektívnym tvrdením autorky článku, lebo ich
pravdivosť nebola preukázaná. Existencia sexuálneho zneužívania v krízovom centre bola predmetom
vyšetrovania Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru v K., ktorý vec pre nedostatok veku
páchateľov odložil. Súd dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním bolo dostatočne preukázané,
že k sexuálnemu zneužívaniu v krízovom centre došlo, o čom svedčia výsledky vyšetrovania a taktiež

bolo preukázané, že došlo k rozporom medzi zamestnancami krízového centra, z ktorých jedna časť
podporovala žalobkyňu vo funkcii riaditeľky a druhá bola proti nej. Taktiež bolo nepochybne zistené, že
Krajský úrad v N. prešetroval dňa 4. 10. 2001 sťažnosť bývalej zamestnankyne na činnosť žalobkyni.
Z tejto kontroly bola spísaná zápisnica, z ktorej autorka článku čerpala informácie, a ďalším zdrojom
informácií boli rozhovory s bývalými i terajšími zamestnancami centra. Nemožno súhlasiť so žalobkyňou,
žeautorkačlánkusiskutočnostiuvedenévňomvymyslela,neoverilaichpravdivosťažesúzavádzajúce.

Nie je možné od autorky článku žiadať, aby zisťovaním pravdy nahrádzala orgány činné v trestnom
konaní. Skutočnosť sexuálneho zneužívania detí bolo predmetom vyšetrovania orgánov činných vtrestnom konaní a súd nie je oprávnený spochybňovať ich závery. Článok iba informoval čitateľa o dianí v
krízovom centre v súvislosti s konkurzom na miesto riaditeľa krízového centra, ktorý vyhrala žalobkyňa,
a obsahoval kritické hodnotenie žalobkyne z hľadiska funkcie riaditeľky krízového centra. Autorka článku

podľa názoru súdu iba uverejnila vyjadrenia osôb, ktoré vzhľadom na svoje pracovné zaradenie mohli
poskytnúť informácie k danej problematike a v článku neboli získané poznatky uverejnené ako priame
tvrdenie autorky článku, ale ako informácie získané z dokumentu, a to zápisnice z kontroly a z vyjad-rení
zamestnancov. Je teda na čitateľovi, do akej miery uverí predloženým informáciám. Tieto informácie boli
konfrontované s uverejneným vyjadrením samotnej navrhovateľky. Článok nemožno teda považovať za

nevyvážený alebo za taký, ktorý by neposkytoval informácie aj o názore druhej strany, keďže v článku
je citované i vyjadrenie navrhovateľky.

Súd zároveň poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka v tom čase bola riaditeľkou krízového centra,
teda zastávala verejnú funkciu a z tohto titulu musela počítať i s kritikou, ktorá v mnohých prípadoch
môže presiahnuť bežný rámec kritiky a môže zasahovať aj do oblasti súkromného života. Kritika

osoby zastávajúcej verejnú funkciu, týkajúca sa výkonu uvedenej funkcie, nie je v zásade zásahom
do práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka. Autorka v článku
iba opísala skutočnosti, ktoré sa udiali v krízovom centre a o ktorých sa dozvedela zo zápisnice z
kontroly a z výpovede zamestnancov krízového centra, čím umožnila čitateľovi urobiť si vlastný úsudok.
Takýto postup autorky článku v žiadnom prípade nemôže byť zásahom do chránených osobnostných

práv žalobkyni. Žalobkyňa z titulu výkonu verejnej funkcie je povinná rešpektovať právo na slobodu
prejavu iných osôb, pokiaľ tento prejav jej nespôsobí ujmu a nenaruší jej zákonom chránené záujmy.
Uverejnením predmetného článku žalobkyňa neutrpela vo svojom profesijnom a osobnom živote žiadnu
ujmu. Článok bol uverejnený v denníku U. S. dňa 15. 7. 2002 a k jej odvolaniu z funkcie riaditeľky
došlo až k 30. 6. 2004, teda po uplynutí takmer dvoch rokov od uverejnenia článku. Žalobkyňa bola

z funkcie riaditeľky odvolaná spolu s ďalšími riaditeľmi D. S. S. len z dôvodu zmeny zriaďovateľskej
pôsobnosti týchto zariadení v zmysle zákona č. 453/2003 Z.z. Bolo v kompetencii zastupiteľstva N. S. K.,
čižalobkyňunaďalejpoverívedenímkrízovéhocentraalebonie.Vpriebehukonanianebolopreukázané,
že by skutočnosti uvedené v článku mali za následok odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky, čo po
dvoch rokoch možno považovať za málo pravdepodobné. Okrem toho žalobkyňa žiadnym spôsobom

nepreukázala, že skutočnosti uvedené v článku by jej boli spôsobili nejakú ujmu v osobnom živote.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že informácie uverejnené v predmetnom článku
neboli takého charakteru, ktoré by spôsobili narušenie chránených záujmov žalobkyne zaručených
Ústavou Slovenskej republiky, či Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. O náhrade
trov konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 OSP a úspešnému žalovanému priznal plnú náhradu účelne

vynaložených trov v celkovej výške 141 053,50 Sk. V odôvodnení rozsudku poukázal aj na ustanovenia
§ 1 ods. 1, § 16 ods. 2, 3 a § 19 ods. 1 zákona č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a ostatných hromadných
informačných prostriedkoch.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá žiadala napadnutý rozsudok

zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, že neboli objasnené všetky
skutočnosti dôležité pre rozhodnutie vo veci. Namietala, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil
pravdivosť skutočností uvádzaných v predmetnom článku. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané,
že žalobkyňa sa stretla s autorkou článku, ale nehovorili o skutočnostiach, ktoré sú predmetom
tohto sporu. Samotná autorka sa vyjadrila tak, že si neoverovala pravdivosť vyjadrení zamestnancov,

od ktorých čerpala zverejnené informácie. Ani jedna vypočutá svedkyňa navrhovaná žalovaným
nepotvrdila,žebysastretlapreduverejnenímčlánkusnovinárkouaposkytlajejspornéinformácie;práve
naopak, svedkyne túto skutočnosť popierali. Z toho možno vyvodiť, že autorka článku sa neopierala
o výpovede navrhnutých svedkov. Svedkyňa M. G. v S. H. nikdy nepracovala, informácie mala len
sprostredkovane od svojej dcéry, preto jej výpoveď ohľadom skutočností týkajúcich sa predmetu sporu

je nevierohodná. Od začiatku namietala pravdivosť výpovede uvedenej svedkyne, pričom ostatné
svedkyne vypočuté vo veci kontakt s novinárkou popreli. Obsah článku podľa autorky vznikol na základe
zápisnice spísanej pracovníkmi Krajského úradu v N. pri prešetrovaní sťažnosti bývalej zamestnankyne,
s ktorou bol skončený pracovný pomer pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny. Uvedená zápisnica
obsahuje nepravdy a ohovárania a pre jej nezákonný spôsob nadobudnutia bola anulovaná. To, že

uvedený článok mal za následok jej odvolanie z funkcie riaditeľky, vyplýva z výpovede svedka L. B..
Namietala, že súd sa nezaoberal dôkazom, ktorý predložila, a to písomným vyjadrením svedkýň K.
M. a A. M. o tom, že nemajú vierohodné informácie o sexuálnom zneužívaní v krízovom centre. Súd
nesprávne vyhodnotil zistený skutkový stav, pretože konštatovanie v rozsudku o tom, že k sexuálnemuzneužívaniu detí došlo, nie je ničím podložené a je iba vykonštruované. Na základe toho, že vec bola
vyšetrovacími orgánmi odložená, nemožno automaticky vyvodzovať záver, že sa uvedený skutok stal.
V zmysle § 135 OSP takéto rozhodnutie súdu v občianskom súdnom konaní nezaväzuje. Záväzné by

bolo iba rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní o tom, že sa skutok stal, prípadne nestal a
kto ho spáchal. V tomto prípade o takéto rozhodnutie nejde. Záväzný v zmysle § 135 OSP môže byť
iba výrok rozhodnutia, a nie jeho odôvodnenie. V odvolaní žalobkyňa poprela, že by deťom v ústave
podávala alkohol. O tejto skutočnosti hovorila totiž iba svedkyňa K. M., ktorá sa odvolávala len na deti,
a taktiež svedkyňa K.. Z výpovede svedka JUDr. N. však vyplýva, že o tejto skutočnosti sa dozvedel tak,

že svedkyne K. M. a A. M. ho vyhľadali ešte pred uverejnením článku a uviedli túto skutočnosť, pričom
na konkrétne okolnosti mu nevedeli odpovedať, nevedeli dokonca uviesť ani mená detí, ktorých sa to
malo týkať, z čoho on sám nakoniec usúdil, že svedkyne nehovorili pravdu. Dôkazné bremeno týkajúce
sa pravdivosti tvrdení uvedených v článku nespočíva na žalobkyni, ale na žalovanom a ten neposkytol
žiadne dôkazy pravdy, okrem ohovárania. Je zrejmé, že svedkyne E. K. a A. V. vypovedali v neprospech
žalobkyne preto, lebo s nimi skončila pracovný pomer pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny a obe

tieto svedkyne sa následne na jej postup sťažovali. Sud sa dostatočne nezaoberal ani časťou článku o
tom, že chcela zabrániť lekárskemu vyšetreniu dieťaťa, čo vôbec nie je pravda. Tvrdila to len svedkyňa
K. M., ktorej pravdivosť je z vyššie uvedených dôvodov spochybnená.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Odvolací súd po prejednaní veci bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 písm. e) OSP dospel k záveru,
že nie sú dané podmienky ani na potvrdenie, ani na zmenu napadnutého rozsudku. V odvolacom
konaní odvolací súd postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do
31. 8. 2005 v zmysle § 372l ods. 2 OSP novely realizovanej zákonom č. 341/2005 Z.z. Napadnutý

rozsudok podľa § 221 ods. 1 prvej vety a ods, 2 OSP zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Odvolací súd vo veci konal a rozhodol aj napriek tomu, že žalobkyňa pred pôvodne nariadeným
pojednávaním na deň 10. 4. 2006 listom doručeným dňa 4. 4. 2006 oznámila, že podáva námietku
zaujatosti „proti celému Krajskému súdu v N.“. Keďže námietka zaujatosti neobsahovala zákonné
náležitosti v zmysle § 14 ods. 1 a § 15a ods. 1,2,3 OSP (odôvodnenie vo vzťahu ku konkrétnym sudcom

a ani to, kedy sa žalobkyňa o dôvode námietky dozvedela - uviedla, že „bezprostredne po vyhlásení
rozsudku“, t. j. rozsudku zo dňa 21. 3. 2005, čo by bolo po uplynutí 15 dní) a navyše bola podaná po
uplynutí 15 dní, odkedy sa o dôvode prípadnej zaujatosti sudcov mala dozvedieť, odvolací súd na takúto
námietku neprihliadal.

Podľa § 11 Obč. zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a preja-vov osobnej povahy.

V zmysle § 13 ods. 1, 2 Obč. zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili dôsledky týchto zásahov

a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
ods. 1, najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Problematiku ľudských práv v tomto smere upravuje aj najvyšší zákon štátu - Ústava Slovenskej

republiky č. 460/1992 Zb. v platnom znení v čl. 19 ods. 1, podľa ktorého každý má právo na
zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena (zhodne s čl. 10 ods. 1
Ústavného zákona č. 23/1991 Zb. - Listina základných práv a slo-bôd). Ústava v čl. 7 ods. 5 zároveň
zakotvuje, že medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné
zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú

práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené
spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. S. R. je v zmysle uvedeného viazaná
mnohostrannou medzinárodnou zmluvou zo dňa 4. 11. 1950 - Dohovorom o ochrane ľudských práv a
základných slobôd v znení neskorších protokolov (ďalej len „Dohovor“), inak vo výňatku publikovaným
ako Oznámenie FMZV č. 209/1992. Zb., ku ktorému pristúpila Č. a S. F. R. dňa 21. 2. 1991.

Podľa článku 10 ods. 1 tohto Dohovoru: Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu
zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov abez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým,
televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa článku 10 ods. 2 uvedeného Dohovoru: Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj
zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon
a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti
alebo verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky,
ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a

nestrannosti súdnej moci.

Sloboda prejavu tvorí jeden zo základných prvkov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných
podmienok pre jej rozvoj a uplatnenie každého jednotlivca. S výhradou odseku 2 článku 10 vyššie
citovaného Dohovoru nevzťahuje sa len na informácie alebo myšlienky, ktoré sú priaznivo prijímané
alebo považované za neútočné alebo neutrálne, ale tiež na také, ktoré urážajú, šokujú alebo

zjatrujú. Článok 10 chráni nielen podstatu vyjadrených ideí a informácií ale aj ich formu, v ktorej sú
sprostredkované. Táto sloboda podlieha len výnimkám zakotveným v čl. 10 ods. 2 Dohovoru, ktoré však
musia byť striktne formulované. Podľa tohto článku existuje len malý priestor na obmedzenie politických
prejavov alebo diskusie o otázkach verejného záujmu. Hranica prijateľnej kritiky je širšia pri osobe
verejného a spo-ločenského života, než v prípade súkromnej osoby; na rozdiel od osoby súkromnej,

osoba verejného života sa otvára podrobnému skúmaniu jeho slov a činov zo strany novinárov aj
verejnosti.

Súd vo svojej aplikačnej praxi musí rozlišovať medzi skutkovými vyhláseniami a hod-notiacimi výrokmi.
Kým existencia faktov môže byť preukázaná, pravdivosť hodnotiacich výrokov nepodlieha dokazovaniu.

Požiadavku na preukázanie pravdivosti hodnotiaceho výroku nemožno splniť a takáto požiadavka sama
o sebe porušuje slobodu prejavu, ktorá tvorí základnú súčasť práva chráneného citovaným článkom 10
Dohovoru. Za určitých okolností však aj hodnotiaci výrok, ktorý je bez akejkoľvek skutkovej základne na
jeho podporu, môže byť prehnaný. Vo všeobecnosti sloboda prejavu musí byť posudzovaná vo svetle
veciakocelku,vrátaneobsahudotknutéhovyhláseniaakontextu,vktorombolototovyhlásenieurobené,

a tiež vrátane konkrétnych okolností, ktorých sa vec týka.

Ustanovenie § 11 Obč. zákonníka poskytuje ochranu len voči takým zásahom, ktoré sú objektívne
spôsobilé privodiť ujmu na integrite oprávneného subjektu tým, že znižujú jeho vážnosť a dôstojnosť
v očiach spoluobčanov, a tak ohrozujú jeho postavenie v spoločnosti. Neoprávneným zásahom je taký

zásah do osobnosti občana, ktorý je v rozpore s objek-tívnym právom, t. j. s právnymi predpismi.
Neoprávnenosť každého zásahu, teda i zásahu do osobnosti občana tvorí objektívnu kategóriu.
Za oprávnený zásah do osobnosti občana chránený všeobecným osobnostným právom je možné
považovať len taký zásah, ku ktorému došlo v rámci výkonu práva kritiky za predpokladu, že ide o
kritiku právom prípustnú alebo oprávnenú. Právom prípustná - oprávnená kritika predpokladá, že pri nej

nie sú prekročené hranice vecnej a konkrétnej kritiky, že je primeraná čo do obsahu a formy a nevy-
bočuje z hraníc nutných na dosiahnutie svojho účelu. Kritika pritom musí vychádzať vždy z pravdivých
skutočností. Za prípustné je možné považovať len také hodnotenie, ktoré je konkrétne a má oporu v
správaní sa kritizovaného. Kritika musí byť, aby bola prípustná, primeraná obsahom a formou. Dôkazná
povinnosť a dôkazné bremeno ohľadne zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu, ktorá

spočíva v porušení, alebo v ohrození osobnosti človeka zaťažuje dotknutého občana. Naproti tomu na
pôvodcovi takto charakterizovaného zásahu je, aby preukázal (v tomto smere spočíva na ňom dôkazné
bremeno), že k zásahu došlo v súlade s právom a že existovala niektorá z okolností, ktorá podľa
právneho poriadku vylučuje neoprávnenosť zásahu.

Predmetom konania je žaloba o ochranu osobnosti s nemajetkovou ujmou v zmysle § 11 a § 13 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa žiadala od žalovaného uverejniť v den-níku U. S. ospravedlnenie
za výroky uvedené v článku zo dňa 15. júla 2002 pod názvom „Konkurz je prinajmenšom po stránke
morálnej spochybniteľný“. Ospravedlnenie žiadala za konkrétne výroky o tom, že „riaditeľka po tom,
čo vychovávateľka zobrala od detí pálenku, pozvala tieto deti k sebe a ponúkla ich ňou, dozvedela

sa o sexuálnych obťažovaniach od spolupracovníkov a toto nepovažovala za potrebné okamžite
oznámiť polícii, neprijala žiadne opatrenia a chcela zabrániť tomu, aby chovankyňa sa podrobila
gynekologickému vyšetreniu.“ Zároveň žiadala od žalovaného zaplatiť z titulu nemajetkovej ujmy
sumu 500.000,- Sk. Súd prvého stupňa považoval uvedené tvrdenia za ktoré žiadala žalobkyňaospravedlnenie, za pravdivé a vyhodnotil ich ako oprávnenú kritiku na činnosť žalobkyne vo funkcii
riaditeľky krízového strediska S. H.. Pravdivosť týchto tvrdení oprel o výpovede svedkýň K. M., E. K., M.
G., A. V. a z obsahu listín a to zápisnice z Krajského úradu v N. zo dňa 4. 10. 2001 a z vyšetrovacieho

spisu policajného orgánu.

Odvolacísúdpoprejednanívecidospelkzáveru,ževprvostupňovomkonaníbolopotrebnédôslednejšie
zaoberať sa faktami, ktoré obsahoval uvedený článok po poslednej zmene petitu žaloby. Vzhľadom
na predmet sporu bolo nutné v súlade s ust. § 120 ods. 1 OSP zamerať dokazovanie len na

overenie údajov uvedených v článku. Autorka článku sa v ňom odvolávala na výpovede nemenovaných
„spolubesedníkov“. Pritom ani autorka článku a ani žalovaný v priebehu konania pred súdom prvého
stupňa neuviedli mená týchto „spolubesedníkov“, od ktorých mala získať uvedené informácie. Svedkov,
ktorí boli v tomto konaní pred súdom prvého stupňa vypočutí, možno rozdeliť na dve skupiny - jedna
skupina svedkov, ktorí uvedené skutočnosti nepotvrdili a dokonca popreli, že by sa niečo také, čo bolo
v spornom článku uverejnené, v krízovom centre udialo, a druhá skupina svedkov, ktorí tvrdili, že všetky

skutočnosti uvedené v článku sú pravdivé. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však nie je zrejmé,
ako tieto rozporné výpovede súd vo vzájomnej súvislosti - navyše ak žalobkyňa namietala vierohodnosť
niektorých svedkýň - zhodnotil. Predovšetkým sa javilo potrebné zhodnotiť z hľadiska vierohodnosti
výpovede svedkýň, ktoré sa ako bývalé zamestnankyne sťažovali na riaditeľku a ktorých výpoveď je
zaprotokolovaná aj v zápisnici o prešetrovaní sťažnosti zo 4. 10. 2001. V tejto súvislosti odvolací súd

poukazuje na výpoveď svedka JUDr. V. N., ktorý bol priamym nadriadeným žalobkyni a ktorý - v jej
prospech - potvrdil, že žalobkyňa sa dostala do konfliktov s niektorými zamestnancami len v súvislosti
s riešením personálneho obsadenia pracoviska, čo sa pochopiteľne nepáčilo tým zamestnancom, s
ktorými bol skončený pracovný pomer a ktorí potom začali na žalobkyňu posielať sťažnosti (ani jedna z
uvedenýchsťažnostísanepreukázalaakooprávnená).Pritompripravidelnýchkontroláchvykonávaných

v krízovom centre neboli zistené žiadne nedostatky a nesťažovali sa ani zamestnanci.

Vzhľadom na vyššie uvedené rozporné výpovede doteraz vypočutých svedkov bolo potrebné vyhodnotiť
tieto svedecké výpovede z hľadiska ich vierohodnosti a rovnako tak vyhodnotiť preukázanie existencie
faktov uvedených v článku, za ktoré žalobkyňa žiada ospravedlnenie. Z doteraz vykonaného

dokazovania podľa názoru odvolacieho súdu vôbec nemožno jednoznačne ustáliť, či v článku uvedené
fakty (ponúknutie alkoholu deťom riaditeľkou, vedomosť žalobkyne o sexuálnom obťažovaní detí a
neprijatie opatrení po tom, čo sa od spolupracovníkov mala dozvedieť o sexuálnom obťažovaní detí, a
bránenie lekárskemu vyšetreniu chovankyne) sú pravdivé. Výpovede svedkýň (bývalé zamestnankyne),
ktoré tieto skutočnosti v konaní potvrdzovali, sa odvolaciemu súdu javia pre negatívny vzťah k žalovanej

z dôvodov vyššie uvedených ako nevierohodné. V tomto smere je odôvodnenie napadnutého rozsudku
nedostatočne preskúmateľné, keďže vierohodnosť týchto svedkýň nebola - aj napriek výhradám
žalobkyne - odôvodnená. Navyše doteraz žalovaný nepreukázal a v konaní to ani nebolo zistené,
ktoré osoby boli „spolubesedníkmi“ novinárky, od ktorých mala tieto informácie čerpať. Ani zápisnica o
prešetrovaní sťažnosti zo dňa 4. 10. 2001 nie je podľa názoru odvolacieho súdu hodnoverným dôkazom

o tom, že skutočnosti uvádzané v spornom článku majú byť posúdené ako pravdivé. Jednak pre to, že sú
v nej podávané informácie osobami, ktoré sa na žalobkyňu sťažovali, že s nimi skončila pracovný pomer,
a jednak pre to, že žalobkyňa nebola k sťažnosti vôbec vypočutá a ani nebola s uvedenou zápisnicou
oboznámená. Záver o tom, že malo ísť len o objektívnu kritiku, z hľadiska vyššie popísaných zásad je
pre odvolací súd neprijateľný a ani nemá oporu vo výsledkoch doposiaľ vykonaného dokazovania.

Z uvedených dôvodov odvolací súd ustálil, že odvolanie žalobkyne bolo podané dôvodne. Keďže
napadnutý rozsudok nebol v odvolacom konaní preskúmateľný pre nedostatok dôvodov v súvislosti s
hodnotením vierohodnosti svedkov, o ktorých výpovede súd oprel svoj záver, a keďže odvolací súd
posúdil právny záver o objektívnej kritike za taký, ktorý zatiaľ nevychádza z vykonaných dôkazov,

odvolacísúdtentorozsudokzrušilavecvrátilsúduprvéhostupňanaďalšiekonanie.Vďalšomkonanípo
vyhodnotenívierohodnosti vypočutýchsvedkovsúdnanovoustáli,čitvrdeniauvedenévčlánku,zaktoré
žiada žalobkyňa ospravedlnenie s náhradou nemajetkovej ujmy, sú pravdivé. V prípade prijatia záveru,
že pravdivé nie sú, posúdi, či predmetný článok mohol zasiahnuť do osobnostného práva žalobkyne
a teda, či žaloba na ochranu osobnosti aj s nemajetkovou ujmou je dôvodná. Súd sa bude pritom

zaoberať námietkami vznesenými žalobkyňou k vierohodnosti svedkov ako aj k listinným dôkazom.
Vyššie popísanými právnymi názormi odvolacieho súdu je súd prvého stupňa v ďalšom konaní viazaný.
V novom rozhodnutí súd prvého stupňa opätovne rozhodne aj o trovách konania, vrátane trov konania
odvolacieho.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.