Rozsudok ,
Zrušené Judgement was issued on Monday, September 24, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 46Sa/23/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2017200262
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2017200262.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, ako súd správny, sudkyňou JUDr. Anitou Filovou, v právnej veci žalobkyne:

MUDr. L. K., adresa trvalého pobytu M. XXXX/XX, XXX XX Y., dátum narodenia XX.XX.XXXX, právne
zastúpenej Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Dobšinského 12, 811 05
Bratislava, IČO : 47 238 232, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta
8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 26550-3/2017-BA z 3. júla
2017 takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd napadnuté rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne - ústredie č. 26550-3/2017-BA z
3. júla 2017 z r u š u j e a vec vracia žalovanej na ďalšie konanie.

II. Správny súd priznáva žalobkyni voči žalovanej právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Galanta (ďalej aj ako „Sociálna poisťovňa“) rozhodnutím č.
700-0600000317-GC09/17 zo 4. januára 2017 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodla, že
samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej aj ako „SZČO“) MUDr. L. K. nezaniklo povinné nemocenské

poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 28. februára 2006.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia Sociálna poisťovňa poukazujúc na § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o
sociálnom poistení (ďalej aj ako „zákon o sociálnom poistení“ alebo „zákon č. 461/2003 Z. z.“) v znení
účinnom do 31. júla 2006, na § 21 ods. 1 v znení účinnom od 1. augusta 2005 do 31. decembra 2007 a na
§ 21 ods. 4 v znení účinnom do 31. júla 2006 uviedla, že podľa údajov, ktoré poskytla Slovenská lekárska

komora v elektronickej forme zistila, že žalobkyňa mala aj po dátume 28.2.2006 platnú licenciu na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe L1A, ktorá zakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby. Preto
následne skúmala príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti za rok 2004, pričom na
základe údajov Daňového riaditeľstva SR zistila, že žalobkyňa dosiahla príjem vyšší ako bola zákonom
stanovená hranica 78 000 SKK (2 589,13 EUR) a preto uzavrela, že dňa 28.02.2006 žalobkyni nezaniklo
povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie.

3. Proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom
namietala,žedňa28.02.2006oznámilaSociálnejpoisťovniskutočnostirozhodujúceprezánikpovinného
nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia, pričom podľa jej názoru Sociálnapoisťovňa po preskúmaní všetkých skutočností rozhodla o zániku povinného nemocenského a
povinného dôchodkového poistenia vyznačením v spise. Poukázala na to, že jej nebolo doručené
písomné rozhodnutie o zániku týchto poistení a preto mala za to, že jej podaniu sa vyhovelo v plnom

rozsahu a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. V tejto súvislosti s poukazom § 222 ods. 3 a 4 zákona
č. 461/2003 Z. z. skonštatovala, že vzťahom na skutočnosť, že od právoplatnosti rozhodnutia o zániku
povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia uplynul viac ako jeden rok,
Sociálna poisťovňa nemôže v danej veci nariadiť obnovu konania. Rovnako namietala, že Sociálna
poisťovňa ju neupovedomila o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytla jej príležitosť

vyjadriť sa k začatému konaniu, čím jej znemožnila vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť
svoje návrhy. Poukázala na to, že v súvislosti s ukončením prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia
vykonala všetky kroky potrebné k administratívnemu ukončeniu činnosti, bolo jej cestou VÚC TTSK
ku dňu 28.02.2006 zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, bolo jej zrušené
IČO, DIČ pre SZČO, od tohto dátumu nevykazovala príjem ako SZČO, pretože jej správca dane zrušil
registráciu pre daň z príjmu, Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou jej zrušil kód poskytovateľa

zdravotnej starostlivosti a bez tohto kódu nemohla vykonávať žiadnu administratívnu činnosť, ani
predpisovať žiadne recepty a zdravotnícke poukazy ako fyzická osoba, pričom od 01.03.2006 pracuje
ako lekár poskytovateľa zdravotnej starostlivosti ORTOPÉDIA NZZ s.r.o. s použitím licencie L1C.
Záverom označila postup Sociálnej poisťovne, ktorým aplikuje ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z.
formálne bez toho, aby skúmala z materiálnej stránky t.j. či skutočne vykonávala samostatnú zárobkovú

činnosť a či aplikácia zákona nemôže mať absurdné dôsledky za nesprávny.

4. Žalovaná rozhodnutím č. 26550-3/2017-BA z 3. júla 2017 (ďalej aj ako len „napadnuté rozhodnutie“)
odvolanie účastníčky konania (žalobkyne) zamietla a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Galanta
č. 700-0600000317-GC09/17 zo 4. januára 2017 potvrdila. V odôvodnení svojho rozhodnutia s odkazom

na ustanovenia § 3 písm. a) druhý bod zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010, §
5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. augusta 2006 do 31. decembra 2010, §
14 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. januára 2005 do 31. decembra
2007, § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. júla 2007, § 21
ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. januára 2005 do 31. decembra 2007, § 138

ods. 10 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. januára 2005 do 31. decembra 2007 a §
228 ods. 3 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 poukázala na to, že
Sociálnapoisťovňaprijaladňa28.02.2006Registračnýlistfyzickejosoby-odhlášku,vktoromúčastníčka
konania uviedla ako dátum zániku poistenia 28. február 2006. Súčasne poukázala na to, že Trnavský
samosprávny kraj rozhodnutím č. TA/2006/118 (právoplatné 12. januára 2006) ku dňu 28. februára 2006

zrušil rozhodnutie č. 96/02123/LEK zo 16. októbra 1996 vydané Krajským úradom v Trnave o povolení
poskytovať zdravotnú starostlivosť v neštátnom zdravotníckom zariadení v odbore ortopédia ďalej, že
Slovenskálekárskakomoravydalaúčastníčkekonanialicenciuč.L1A/TT/0068/05navýkonsamostatnej
zdravotníckej praxe s účinnosťou odo dňa 8. apríla 2005 a súčasne, že príjem účastníčky konania
z podnikania vykonávaného na základné iného ako živnostenského oprávnenia podľa osobitných

predpisov bol za rok 2004 vo výške 1 397 728 SKK t.j. vyšší ako zákonom stanovená suma pre rok 2004.
Vychádzajúc z uvedených skutočností zastala právny názor, že v prípadoch, ak samostatne zárobkovo
činná osoba - lekár má platnú licenciu L1A (bez ohľadu na skutočnosť, či ju aj aktívne využíva) a v
rozhodujúcom období má príjem z podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti vyšší, ako je
zákonom ustanovená hranica, samostatne zárobkovo činnej osobe - lekárovi povinné sociálne poistenie

vzniká, resp. trvá. Poukázala na to, že v Slovenskej republike platí nevyvrátiteľná právna domnienka
o znalosti právnych predpisov, v zmysle ktorej sa predpokladá, že odvádzateľ poistného pozná svoje
povinnosti ustanovené zákonom v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu k procesných námietkam
dôvodila, že konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté
odo dňa, keď príslušná organizačná zložka urobila voči účastníčke konania prvý úkon (§ 185 ods. 4

zákona), pričom zákon nekonkretizuje o aký úkon má ísť a preto za prvý úkon je možné považovať aj
doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi
pre rozhodnutie. Tento svoj názor podoprela aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 7Sžso/20/2010 z 24. februára 2011. Poukázala ďalej na to, že obstaranie podkladov pre rozhodnutie
je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ktorá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania,

ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému
zisteniu skutočného stavu veci dodajúc, že organizačná zložka je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy
a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a
všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho súčasne vyplýva, že je vecou organizačnej zložky, či určitúskutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať ďalšie dôkazy.
Záverom žalovaná uviedla, že v predmetnej veci nebolo zatiaľ rozhodnuté na základe právoplatného
rozhodnutia, nakoľko Sociálna poisťovňa vydá rozhodnutie o vzniku, prerušení a zániku povinného

sociálnehopoisteniavspornýchprípadoch,t.j.keďodvádzateľpoistnéhonepodáRegistračnýlistfyzickej
osoby, resp. ho podá nesprávne vyplnený. Z uvedeného dôvodu preto zastala názor, že v predmetnej
veci nemohla byť nariadená obnova konania. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti mala za to, že
Sociálnapoisťovňa,pobočkaGalantavovecinezánikupovinnéhonemocenskéhopoisteniaapovinného
dôchodkového poistenia účastníčky konania rozhodla správne a v súlade so zákonom o sociálnom

poistení v znení neskorších predpisov.

II. Rozsah správnej žaloby a žalobné body (dôvody žaloby)

5. Rozhodnutie žalovanej napadla správnou žalobou žalobkyňa označiac napadnuté rozhodnutie za
nesprávne a nezákonné z dôvodu nesprávneho posúdenia veci a ďalej z dôvodu, že v konaní došlo
k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za
následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Navrhla, aby správny súd zrušil napadnuté

rozhodnutie a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.

6. Žalobkyňa dôvodila, že vzhľadom na to, že k 28.februáru 2006 zrušila povolenie na prevádzkovanie
zdravotníckeho zariadenia, zaniklo jej postavenie SZČO doplniac, že dôkazom toho, že toto postavenie
jejzaniklojeskutočnosť,žepožiadalaozrušenieregistráciepredaňzpríjmuupríslušnéhosprávcudane

a oznámila Štatistickému úradu SR skutočnosti potrebné pre zrušenie identifikačného čísla organizácie.
Uviedla, že si nebola vedomá toho, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní
lekára je oprávnením zakladajúcim status SZČO. V súvislosti s licenciou L1A poukázala na to, že
predmetnú licenciu nikdy nevyužívala a to ani pred 28. februárom 2006 ani potom a na predmetnú
licenciu nemala nikdy žiaden príjem, ako fyzická osoba ukončila prevádzkovanie ambulancie z dôvodu,

že od 01.03.2006 zdravotnícke zariadenie začala prevádzkovať obchodná spoločnosť ORTOPÉDIA
NZZ, s.r.o., so sídlom Nezábudkova 3092/12, 924 01 Galanta, pričom je zamestnancom tejto spoločnosti
a od 01.03.2006 riadne a včas odvádzala odvody sociálneho poistenia z titulu postavenia zamestnanca
predmetnej obchodnej spoločnosti.

7. Mala za to, že postup žalovanej, ktorá mechanicky aplikuje ustanovenia zákona o sociálnom poistení
bez toho, aby skúmala, či žalobca skutočne vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť a či aplikácia
zákona nemôže priniesť absurdné dôsledky, je nesprávny. V tejto súvislosti poukázala na to, že nemala
žiadne príjmy z výkonu povolania lekára na základe predmetnej licencie a naďalej si riadne a včas plnila
odvodové povinnosti z titulu výkonu povolania lekára ako už zamestnanec obchodnej spoločnosti, v

ktorej je spoločníkom a tiež, že vykonala úkony, z ktorých vyplýva, že nemala záujem ďalej vykonávať
činnosť SZČO - zrušenie registrácie pre daň z príjmu, zrušenie IČO. Na podporu svojho právneho názoru
poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Sa/4/2017 zo 7. júla 2017.

8. Ďalej s odkazom na § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení poukazovala na to, že nie všetky

rozhodnutia Sociálnej poisťovne musia mať písomnú formu, pričom zo zákona o sociálnom poistení
vyplýva, že písomnú formu nemajú rozhodnutia, ak Sociálna poisťovňa rozhodla o vzniku, prerušení a
zániku sociálneho poistenia v nesporných prípadoch a v takýchto prípadoch sa rozhodnutie o zániku
povinných poistení vyznačí len v spise. Preto vychádzajúc zo skutočností, že oznámila Sociálnej
poisťovni všetko potrebné pre zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového

poistenia SZČO k 28. februáru 2006 mala za to, že Sociálna poisťovňa rozhodla o zániku povinného
nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia vyznačením v spise, čo znamená, že
jej podaniu sa vyhovelo v plnom rozsahu. V tejto súvislosti s odkazom na § 222 ods. 3 a 4 zákona o
sociálnom poistení tiež poukázala na to, že nakoľko od právoplatného rozhodnutia o zániku povinného
nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia uplynul viac ako rok, Sociálna poisťovňa

nemohla nariadiť obnovu konania vo veci zániku týchto poistení.

9. Namietala ďalej, že z výroku prvostupňového rozhodnutia nie je zrejmé, na základe ktorého právneho
predpisu Sociálna poisťovňa rozhodla tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia, nakoľko vo výrokurozhodnutia absentuje akýkoľvek odkaz na relevantný právny predpis doplniac, že z odôvodnenia
rozhodnutia nevyplýva, ktorý právny predpis oprávňuje Sociálnu poisťovňu zmeniť predchádzajúce
rozhodnutie o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia s

odstupomviacakojednéhoroka,pričomtentonedostatokrozhodnutianebolodstránenýaninapadnutým
rozhodnutím žalovanej.

10. S poukazom na § 184 ods. 8, § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení a § 3 ods. 2 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako

„správnyporiadok“)žalobkyňanamietala,žesociálnapoisťovňajuneupovedomilaozačatípredmetného
nedávkového konania a neposkytla jej ani príležitosť vyjadriť sa k začatému konaniu, čím jej znemožnila
vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť jej návrhy.

11. Žalobkyňa výslovne v správnej žalobe uviedla, že nežiada o nariadenia pojednávania.

III. Vyjadrenie žalovanej, replika žalobkyne, duplika žalovanej

12. Žalovaná vo vyjadrení k správnej žalobe uviedla, že do 31.12.2010 bola skutočnosťou rozhodujúcou
na nadobudnutie právneho postavenia SZČO na účely sociálneho poistenia výkon určenej činnosti alebo
udelenie oprávnenia na výkon takejto činnosti podľa osobitného predpisu (§ 5 písm. c/), čo znamená, že
ak má fyzická osoba oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu má status SZČO
a to bez ohľadu na to, či na základe tohto oprávnenia činnosť podľa osobitného predpisu aj vykonáva.

Uviedla, že za osobitný predpis v súvislosti s posudzovaním SZČO na účely sociálneho poistenia
sa považuje aj zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych
pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 578/2004 Z.z.“), ktorý upravuje podmienky
poskytovania zdravotnej starostlivosti v § 3 ods. 4 zákona, v zmysle ktorého zdravotnícke povolanie

možno vykonávať v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu; na základe
povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného
predpisu; na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10); na základe licencie na
výkon lekárskej posudkovej činnosti alebo na základe živnostenského oprávnenia podľa osobitného
predpisu. V tejto súvislosti poukázala na to, že za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného

predpisu, ktoré zakladá fyzickej osobe status samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm.
c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 sa považuje nielen povolenie na
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, ale aj licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe
(L1A).

13. Žalovaná vychádzajúc zo zákona č. 578/2004 Z. z. poukázala na to, že držiteľ licencie na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) je oprávnený priamo vykonávať zdravotnícke povolanie [§ 3
ods. 4 písm. c)] a poskytovať zdravotnú starostlivosť [§ 4 písm. b)] v zdravotníckom zariadení, ktoré
prevádzkuje iný poskytovateľ alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení (§ 10 ods. 2) a
dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 zákona č. 595/2003

Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 595/2003 Z. z.“).

14. Opakovane dôvodila, že pre posúdenie právneho postavenia fyzickej osoby, ako samostatne
zárobkovo činnej osoby, na účely sociálneho poistenia s účinnosťou do 31. decembra 2010 nie je právne
významné či dotknutá osoba skutočne samostatnú zárobkovú činnosť vykonáva, právne významná je

len tá skutočnosť, že dotknutá fyzická osoba disponuje oprávnením, ktoré jej zakladá status samostatne
zárobkovo činnej osoby doplniac, že zákon o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010
neustanovuje žiadne iné podmienky, ktoré by mala splniť fyzická osoba na to, aby nadobudla status
SZČO a taktiež neukladá Sociálnej poisťovni skúmať ďalšie osobitné podmienky zakladajúce fyzickej
osobe status SZČO na účely sociálneho poistenia. Zdôraznila aj tú skutočnosť, že je povinná aplikovať

právne normy tak, aby pri vydávaní tzv. individuálnych právnych aktov nevznikali neopodstatnené
rozdiely v skutkovo obdobných resp. zhodných prípadoch, ako napríklad pri posudzovaní právneho
postavenia advokátov, stavebných inžinierov, architektov.15. Žalovaná poukázala na to, že nadobudnutie právneho postavenia statusu SZČO na účely sociálneho
poistenia automaticky nezakladá SZČO povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie, ale jeho
vznik a zánik závisí od výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods.

1 písm. c) zákona č. 595/2003 Z. z. (§ 21 ods. 1 zákona) a posudzuje sa vždy k 1. júlu kalendárneho
roka, pričom sa vychádza z príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo z výnosu
súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ktorý samostatne zárobkovo
činná osoba dosiahla za predchádzajúci kalendárny rok. Teda až pri dosiahnutí relevantného príjmu
vzniká samostatne zárobkovo činnej osobe povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové

poistenie. V tejto súvislosti zdôraznila, že ustanovenie § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení odkazuje
na príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ktorý SZČO dosiahla podľa osobitného
predpisu, t.j. podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z., pričom v ustanovení § 21 ods. 1 zákona o sociálnom
poistení nie je uvedená bližšia špecifikácia dosiahnutých príjmov a preto nie je rozhodujúce na základe
akéhooprávneniafyzickáosobauvedenýpríjemdosiahla.Vsúvislostisdosiahnutýmpríjmompoukázala
na to, že žalobkyňa za rok 2004 dosiahla príjem 1 397 728 SKK a preto jej vzniklo od 1. júla 2005 do

30. júna 2006 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie.

16. Poukázala na to, že žalobkyňa bola držiteľom oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného
predpisu, t.j. licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A aj po 28. februári 2006, kedy jej bolo
Trnavským samosprávnym krajom zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia

a preto jej podľa § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010
nezaniklo dňom 28. februára 2006 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie. V
tejto súvislosti tiež poukázala na to, že zákon o sociálnom poistení nevylučuje súbeh poistení a preto
nadobudnutie právneho postavenia zamestnanca nemá za následok zánik povinného nemocenského
poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO dodajúc, že ustanovenie § 138 zákona o

sociálnom poistení súčasne upravuje poradie odvodovej povinnosti u tých poistencov, ktorí podliehajú
viacerým sociálnym poisteniam.

17. K námietkam, ktorými žalobkyňa poukazovala na ideu spravodlivosti uviedla, že právo sociálneho
zabezpečenia patrí do oblasti verejného práva, ktorého normy sú kogentného charakteru t.j. prikazujúce

a zakazujúce, čo znamená, že ak to príslušná zákonná úprava neumožňuje, nie je možné sa od nej
odchýliť. Tento svoj záver žalovaná podporila rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Sžso/81/2014 z 31. mája 2016.

18. Žalovaná ďalej nesúhlasila s tvrdením žalobkyne, že rozhodnutie o zániku povinných poistení

vyznačí Sociálna poisťovňa len v spise, pričom dôvodila ustanovením § 209 ods. 1 a § 194 ods. 2
zákona o sociálnom poistení majúc za to, že zo žiadneho ustanovenia tohto zákona nevyplýva, že
rozhodnutie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch sa nevydáva
písomne. Poukázala na to, že zánik povinných poistení Sociálna poisťovňa vyznačí v spise len v tom
prípade, ak zánik sociálneho poistenia nie je sporný, t.j. Registračný list FO - odhláška zo sociálneho

poistenia deklaruje skutočnosti, ktoré vznikli priamo zo zákona č. 461/2003 Z. z. dodajúc, že v takomto
prípade sa rozhodnutie nevydáva, keďže z ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona vyplýva,
že o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia rozhoduje pobočka Sociálnej poisťovne len v
sporných prípadoch. Ozrejmila, že žalobkyňa dňa 28. februára 2006 predložila Sociálnej poisťovni
Registračný list FO - odhlášku zo sociálneho poistenia s dátumom zániku poistenia 28. februára 2006,

avšak podaný Registračný list FO - odhláška sama o sebe nespôsobuje zánik povinného nemocenského
poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby (odhláška má
len deklaratórne účinky), pretože zánik týchto poistení nastáva až na základe právnych skutočností
ustanovených zákonom o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010, pričom tento svoj záver
podporila rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/16/2016 z 27. júna 2017.

V súvislosti s podaním Registračného listu FO - odhlášky zo sociálneho poistenia žalovaná poukázala
na to, že žalobkyňa Sociálnej poisťovni neoznámila, že je držiteľom licencie L1A/TT/0068/05, ktorá
sa považuje za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu a to napriek tomu, že
podľa § 227 ods. 2 písm. a) zákona o sociálnom poistení je poistenec povinný preukázať skutočnosti
rozhodujúce na vznik, trvanie, prerušenie a zánik sociálneho poistenia. Žalovaná poukázala tiež na

to, že skutočnosť, že žalobkyňa je držiteľom uvedenej licencie zistila až dňa 7. apríla 2016, pričom
dňa 4. januára 2017 rozhodla o sociálnom poistení žalobkyni ako o spornom prípade. V tejto súvislosti
zdôraznila, že zákon o sociálnom poistení jej neukladá lehotu, v ktorej má rozhodnúť o vzniku, prerušení
a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch a preto nebola a ani nemohla byť zo strany sociálnejpoisťovne nariadená obnova konania (do 4. januára 2017 neexistovalo právoplatné rozhodnutie vo veci
zániku sociálneho poistenia žalobkyne, ako samostatne zárobkovo činnej osoby).

19. V súvislosti s námietkou, ktorou žalobkyňa poukazovala na to, že konanie nebolo riadne začaté,
nebolo jej umožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia žalovaná uviedla, že konanie vo veciach
sociálneho poistenia je osobitné konanie upravené v § 172 a nasl., ide o nedávkové konanie, ktoré
možno s poukazom na § 184 ods. 8 zákona začať aj z podnetu organizačnej zložky SP, pričom konanie
je začaté odo dňa, keď bol voči účastníkovi konania urobený prvý úkon. V tejto súvislosti poukázala aj na

rozsudok NS SR sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24. februára 2011, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že
zákon o sociálnom poistení nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať
aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi
pre rozhodnutie. Zároveň dôvodila tým, že zákon o sociálnom poistení ustanovuje špeciálnu právnu
úpravu konania vo veciach sociálneho poistenia, pričom § 172 ods. 1 vylučuje použitie všeobecného
predpisu o správnom konaní.

20. Záverom vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Sa/4/2017 zo 7. júla 2017 uviedla,
že proti tomuto podala kasačnú sťažnosť a súčasne poukázala na rozhodnutia správnych súdov (napr.
rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 25Sa/2/2017 z 9. mája 2017, sp. zn. 25Sa/1/2017 z 9. mája
2017, rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 23Sa/16/2017 z 26. júna 2017, rozsudok Krajského súdu

v Prešove sp. zn. 5Sa/8/2017 a sp. zn. 5Sa/7/2017 obe z 24. augusta 2017), ktoré podporujú jej právny
záver, že nie je rozhodujúce na základe akého právneho vzťahu fyzická osoba príjmy z podnikania a
inej zárobkovej činnosti nadobudla, ale rozhodujúce je iba to, že fyzická osoba dosiahla v príslušnom
kalendárnom roku príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z.

21. Z uvedených dôvodov preto navrhla, žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Súčasne požiadala správny
súd, aby vo veci nariadil pojednávanie.

22. Žalobkyňa v replike zotrvala na dôvodoch správnej žaloby a zopakovala, že aby mohla byť
považovaná za SZČO pre účely sociálneho poistenia s povinnou účasťou na sociálnom poistení nespĺňa
podmienku, ktorú vyžaduje § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a to dosahovanie príjmu z
podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti dodajúc, že je potrebné mať na zreteli účel

zákonodarcu, ktorý účasť osoby na povinnom sociálnom poistení viaže na kumulatívne splnenie dvoch
podmienokatojestatusSZČOavýkonzárobkovejčinnosti,ktorýjejzlicencieL1Aneplynul,nakoľkotúto
licenciu nevyužívala a teda licencia L1A jej automaticky nezakladala bez ďalšieho účasť na povinnom
sociálnom poistení.

23. Žalovaná dupliku nepodala.

IV. Konanie na správnom súde a relevantná práva úprava

24. Podľa § 199 ods. 3 Správneho súdneho poriadku (ďalej aj ako „SSP“), ak nie je v tejto hlave
ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej
správnej žalobe.
25.Podľa§202ods.2vetyprvejSSP,správnužalobufyzickejosobysprávnysúdposudzujeneformálne.

26. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
27. Podľa § 5 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010, samostatne
zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá
a) vykonáva poľnohospodársku výrobu vrátane hospodárenia v lesoch a na vodných plochách a je

zapísaná do evidencie podľa osobitného predpisu,
b) má oprávnenie prevádzkovať živnosť,
c) má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej osoby v
pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu,d) je spoločníkom verejnej obchodnej spoločnosti alebo komplementárom komanditnej spoločnosti,
e) vykonáva športovú činnosť zárobkovo, ale nie v pracovnom pomere,
f) vykonáva činnosť obchodného zástupcu.

28. Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. júla 2006 povinné
nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy, samostatne zárobkovo činnej
osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení.

29. Podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2007 povinné
nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od
1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej
samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou
samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v §

138ods.10,azaniká30.júnakalendárnehorokanasledujúcehopokalendárnomroku,zaktorýjejpríjem
z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci
s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho
základu uvedeného v § 138 ods. 10, ak tento zákon neustanovuje inak.

30. Podľa § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení, nedávkové konanie sa začína na základe písomnej
žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne.

31. Podľa § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení, konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej
zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne

urobila voči účastníkovi konania prvý úkon.

32. Podľa § 195 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri
posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či
svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

33.KrajskýsúdvTrnave,akosúdsprávny,preskúmalnapadnutérozhodnutie,priebehadministratívneho
konania, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP),
pričom na prejednanie veci samej nariadil podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP pojednávanie, ktorého sa
účastníci konania nezúčastnili a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná.

34. Správny súd konal v neprítomnosti účastníkov konania podľa § 114 SSP, keď mal preukázané, že
predvolanie na pojednávanie bolo právnemu zástupcovi žalobkyne a žalovanej doručené v lehote podľa
§ 110 ods. 2 SSP. Žalovaná sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnila podaním doručeným správnemu
súdu dňa 21.09.2018.

35. V danej veci bolo medzi účastníkmi konania sporné, či žalobkyni dňom 28. februára 2006 zanikla
povinná účasť na sociálnom poistení t.j. na povinnom nemocenskom poistení a povinnom dôchodkovom
poistení.

36. Táto právna otázka bola posudzovaná podľa ustanovení § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v
znení účinnom do 31.10.2010, § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2007
a § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.07.2006.

37. Na strane druhej v konaní nebolo sporné, že žalobkyňa disponovala licenciami L1A, L1B, ktoré

boli vydané Slovenskou lekárskou komorou, pričom držiteľkou licencie L1A č. TT/0068/05 bola od
08.04.2005 do 20.02.2017. Rovnako v správnom súdnom konaní nebolo sporné, že rozhodnutím
Krajského úradu v Trnave, odbor zdravotníctva č. 96/02123/LEK zo 16. októbra 1996 bolo vyhovené
žiadosti žalobkyne o vydanie povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom
zdravotníckom zariadení, pričom poskytovať zdravotnú starostlivosť v odbore ortopédia začala

žalobkyňa dňom 1. januára 1997. Rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja č.j. TA/2006/118,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12. januára 2006, bolo vyhovené žiadosti žalobkyni a dňom 28.
februára 2006 došlo k zrušeniu povolenia prevádzkovať zdravotnícke zariadenie v odbore ortopédia.Rovnako nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že žalobkyňa licenciu L1A nikdy nevyužívala, teda
nemala z nej žiadne príjmy.

38. Obsahom administratívneho spisu má správny súd preukázané, že žalobkyňa bola v období od
08.04.2005 do 20.02.2017 držiteľkou licencie L1A č. TT/0068/05, dňa 28. februára 2006 podala
Sociálnej poisťovni Registračný list FO - odhlášku s dátumom zániku poistenia ku dňu 28.02.2006. Ďalej
má správny súd na základe výpisu z daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2004
preukázané, že žalobkyňa za rok 2004 dosiahla príjem z podnikania vykonávaných podľa osobitných

predpisov vo výške 1 397 728 SKK.

39. Na úvod správny súd uvádza, že súhlasí s argumentáciou žalovanej, že licencia L1A je potrebná na
výkon zdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1 písm. a/) u iného poskytovateľa zdravotníckej starostlivosti, ktorý
má povolenie a považuje sa za oprávnenie, na základe ktorého bola žalobkyňa oprávnená vykonávať
zárobkovú činnosť (§ 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010). Súčasne

však zastáva názor, ktorý zdieľa aj sama žalovaná a to, že vznik povinného sociálneho poistenia SZČO
vždy závisel a závisí od dosiahnutých príjmov v rozhodnom období. Teda závisí od zárobkovej činnosti
SZČO.

40. Vychádzajúc z bodu 39 tohto rozsudku správny súd vyhodnocoval povinnú účasť žalobkyne na

sociálnom poistení posudzovaním dvoch relevantných skutočností, po prvé - existencia licencie L1A
súbežne s povolením na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (na ktoré sa vyžaduje licencia L1B),
a po druhé - žalobkyňa nikdy nevykonávala zárobkovú činnosť na základe licencie L1A. Inak povedané,
žalobkyňa mala príjmy výlučne z prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia na základe povolenia
Krajského úradu v Trnave č. 96/02123/LEK zo 16. októbra 1996. Táto skutočnosť nebola zo strany

žalovanej rozporovaná, avšak žalovaná ju vyhodnotila ako irelevantnú argumentujúc tým, že zákon o
sociálnom poistení presne stanovuje podmienky kedy SZČO vzniká a zaniká povinné nemocenské a
dôchodkové poistenie, pričom na tento účel nie je rozhodujúce na základe akého oprávnenia žalobkyňa
dosahovala príjem, ale len skutočnosť, že príjem dosiahla ako SZČO.

41. Správny súd v tejto súvislosti zastáva názor, že zákon o sociálnom poistení explicitne neupravoval
a ani neupravuje situáciu, keď fyzická osoba disponovala dvomi oprávneniami na vykonávanie
činnosti podľa osobitného predpisu, príjem mala len z činnosti, ktorá bola vykonávaná výlučne na
základe jedného z nich a oprávnenie, z ktorého fyzická osoba dosahovala príjem zaniklo, tak ako
v posudzovanom prípade. Zákon o sociálnom poistení v znení do 31. júla 2006 v § 21 ods. 4

písm. b) ustanovoval, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy,
samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení.

42. Podľa názoru správneho súdu, pokiaľ aj žalobkyňa mala vydanú licenciu L1A na výkon samostatnej
zdravotníckejpraxe,ktorájejpodľa§5písm.c)zákonaosociálnompoisteníúčinnéhodo31.12.2010bez

ďalšieho zakladala status SZČO, účasť na sociálnom poistení jej toto oprávnenie zakladať nemohlo, a to
zdôvodu,žetýmtooprávnením(licenciouL1A)nevykonávalazárobkovúčinnosť.Inakpovedanénemala
z neho príjem, ktorý by sa na účely povinného nemocenského a dôchodkového poistenia posudzoval
podľa § 21 ods. 1. Preto po zániku povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, z ktorého
ako SZČO výlučne dosahovala príjem, jej účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení

nemohla na základe iba formálnej existencie tejto licencie pokračovať. Pokiaľ by to tak bolo, priečilo
by sa to účelu zákona, ktorý povinné nemocenské a dôchodkové poistenie kumulatívne viaže na dve
zákonné podmienky a to status SZČO a s tým spojený výkon zárobkovej činnosti, ktorý však žalobkyni
z licencie L1A nikdy neplynul.

43. V súvislosti s výkladom zákona o sociálnom poistení, ktorý sa vo vzťahu k určeniu statusu SZČO
mení pomerne často, pričom tieto zmeny odrážajú najmä aktuálnu rozhodovaciu prax správnych súdov
a Ústavného súdu SR (napríklad rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 23.02.2013,
ktorý sa týkal obdobného, aj keď nie skutkovo totožného problému s účasťou na sociálnom poistení
advokátov) si správny súd dovolí poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 295/2017,

v ktorom ústavný súd zdôraznil, že „...k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať
len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale
predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry
ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom jeinterpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie
či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu,
najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé

v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu
aplikovanej právnej normy.“ Obdobne Ústavný súd SR pripustil možnosť súdu odchýliť sa od doslovného
znenia zákona aj v náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. júla 2008, v ktorom skonštatoval, že : „Súd môže,
ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných
dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu

zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR). V takýchto
prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí
založiť na racionálnej argumentácii.“

44. Správny súd, vychádzajúc, z citovaných rozhodnutí ústavného súdu sa priklonil k teleologickému
výkladu citovaných ustanovení § 5 písm. c) a § 21 ods. 1 a 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení

a vyhodnotil právne posúdenie veci žalovanou za formálne a neudržateľné, pretože sa tým, podľa
názoru správneho súdu, potiera samotný účel zákona o sociálnom poistení, ktorým je viazať účasť na
sociálnom poistení na určitý dosiahnutý príjem zo zárobkovej činnosti. V konaní, ako už bolo vyššie
uvedené, je nesporné, že žalobkyňa dosahovala príjem výlučne na základe povolenia Krajského úradu
v Trnave a licenciu L1A, na základe ktorej bola tiež oprávnená dosahovať príjem, nevyužívala. Je

pravdou, že zákon o sociálnom poistení nerozlišuje na účely účasti na sociálnom poistení príjem, ktorý
fyzická osoba môže dosiahnuť z viacerých oprávnení, avšak vychádzajúc zo systematického výkladu
zákona, samotný status SZČO, teda len splnenie podmienky udelenia oprávnenia, automaticky účasť
na sociálnom poistení nezakladá. Preto správny súd ustanovenie § 21 ods. 1 zákona o sociálnom
poistení vykladal tak, že pokiaľ fyzická osoba disponuje súčasne dvoma oprávneniami, ktoré podľa §

5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 zakladali status SZČO, účasť
na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení podľa § 21 ods. 1 sa posudzuje osobitne vo
vzťahu ku každému oprávneniu, ak oprávnenie, na základe ktorého sa výlučne dosahoval príjem podľa
§ 138 ods. 10 zaniklo. Uvedený právny názor je podporený aj rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7Sžso/20/2011 z 15. decembra 2011, ktoré bolo publikované aj v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 4/2012 pod č. 72, v ktorom najvyšší súd zastal právny názor,
že pri posudzovaní príjmov podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je potrebné prihliadať len
na tie príjmy z podnikania, ktoré vyplynuli z podnikateľskej činnosti posudzovaného statusu samostatne
zárobkovo činnej osoby. Pre posudzovaný prípad to konkrétne znamená, že žalovaná mala na účely
rozhodnutia o povinnej účasti žalobkyni posudzovať príjmy žalobkyne výlučne vo vzťahu k licencii L1A.

45. V správnom súdnom konaní bolo nespornou skutočnosťou, že žalobkyňa v priebehu prevádzkovania
zdravotníckeho zariadenia v odbore ortopédia a ani po zrušení rozhodnutia o povolení prevádzkovať
zdravotnícke zariadenie v odbore ortopédia (rozhodnutie Trnavského samosprávneho kraja č. j.
TA/2006/118, právoplatné dňa 12. januára 2006) nevykonávala na základe licencie L1A činnosť, z ktorej

by jej plynuli príjmy z podnikania a inej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z
príjmov. Práve s poukazom na túto rozhodnú skutočnosť správny súd zastáva názor, že iba formálne
držanie licencie L1A žalobkyňou aj po 28.02.2006 nemôže napĺňať materiálnu podmienku na to, aby
žalobkyňa bola aj po zániku prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia, výlučne z ktorého dosahovala
príjmy posudzované na účely sociálneho poistenia, účastná na sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu

správny súd uzatvára, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie v prípade
žalobkyne zaniklo k 28.02.2006, teda dňom zrušenia rozhodnutia o povolení prevádzkovať zdravotnícke
zariadenie MUDr. L. K. č. j. 96/02123/LEK vydané Krajským úradom v Trnave dňa 16.10.1996 v odbore
ortopédia, pretože výlučne na jeho základe žalobkyňa dosahovala príjem na účely zákona o sociálnom
poistení. Pokiaľ by správny súd pripustil, že iba formálna dispozícia žalobkyne licenciou L1A bez

akéhokoľvek príjmu, ktorý by z jej využitia plynul, by zakladal účasť na sociálnom poistení, došlo by k
popretiu účelu zákona, ktorý, ako už bolo viackrát uvedené účasť na sociálnom poistení spája nielen so
statusom SZČO, ale aj s dosiahnutým príjmom (§ 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení). Alebo inak
ešte povedané, žalobkyni účasť na sociálnom poistení na základe licencie L1A z dôvodu nedosiahnutia
zákonom požadovaného príjmu nikdy podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nevznikla a

preto táto účasť logicky nemohla kontinuálne pokračovať aj po 28.02.2006, výlučne na základe príjmu
dosahovaného prevádzkovaním zdravotníckeho zariadenia na základe rozhodnutia Krajského úradu v
Trnave č. j. 96/02123/LEK zo dňa 16.10.1996. Takýto záver je neudržateľný, v rozpore s účelom zákonao sociálnom poistení a je dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP
pre nesprávne právne posúdenie veci.

46. K namietaným procesným pochybeniam správny súd uvádza, že zákon o sociálnom poistení
neukladá Sociálnej poisťovni lehotu, v ktorej je povinná rozhodnúť o vzniku, zániku alebo prerušení
sociálneho poistenia v sporných prípadoch, a preto námietka žalobkyne ohľadom oneskoreného
rozhodovania Sociálnej poisťovne nie je dôvodná. Rovnako sa správny súd nestotožňuje s námietkou
žalobkyne, že v danej veci sa rozhodlo o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného

dôchodkového poistenia vyznačením spise, čo by znamenalo, že v danej veci už bolo právoplatne
rozhodnuté, inak povedané, že existuje prekážka res iudicata. V zmysle zákona o sociálnom
poistení, Sociálna poisťovňa vydáva rozhodnutie v nedávkových konaniach iba v sporných prípadoch,
to znamená, že potvrdenie Registračného listu FO nemožno automaticky považovať za rozhodnutie
vydané vyznačením v spise. Naviac Sociálna poisťovňa do predloženia licencie L1A Slovenskou
lekárskou komorou nepovažovala vec za sporný prípad, pričom až keď získala informáciu, že žalobkyňa

je držiteľkou licencie L1A rozhodla podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení a
teda sa v danom prípade nejedná o rozhodnutie vydané v rámci obnovy konania.

47. Záverom správny súd posudzoval námietku, ktorou žalobkyňa poukazovala na skutočnosť, že
Sociálna poisťovňa ju neupovedomila o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytla jej

príležitosť vyjadriť sa k začatému konaniu, čím jej v podstate znemožnila vyjadriť sa k podkladu
rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Je pravdou, že nedávkové konanie sa môže začať buď na základe
písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne (§ 184
ods. 8 zákona o sociálnom poistení) a konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej
poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči

účastníkovi konania prvý úkon (§ 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení) a za tento úkon možno
teoreticky považovať aj doručenie rozhodnutia. Žalovaná na podporu správnosti svojho postupu citovala
z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24.2.2011, v
ktorom najvyšší súd zastal právny názor, že zákon o sociálnom poistení nekonkretizuje prvý úkon v
konaní a preto sa zaň môže považovať aj doručenie rozhodnutia, ak Sociálna poisťovňa disponovala

potrebnými a dostatočnými podkladmi, a rovnako, že Sociálna poisťovňa nemá povinnosť pred vydaním
rozhodnutia dať účastníkovi konania možnosť sa vyjadriť k jeho podkladu a spôsobu jeho zistenia. Vo
vzťahu k citovanému rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR správny súd zastáva názor, že toto je na daný,
konkrétny prípad nepoužiteľné, pretože ide o skutkovo neporovnateľné situácie. Preskúmavané konanie
je špecifické práve tým, že ide o sporný zánik sociálneho poistenia, k vydaniu rozhodnutia došlo takmer

po uplynutí 11 rokov a naviac za okolností, keď žalobkyňa mala za to, že jej status SZČO vrátane
povinnej účasti v sociálnom poistení zanikol dňa 28.02.2006. Preto pochopiteľne rozhodnutie Sociálnej
poisťovne vydané takmer po 11 rokoch bolo pre žalobkyňu viac ako prekvapivé. V citovanom rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR, ktorý na argumentáciu použila žalovaná, išlo o predpísanie dlžnej sumy poistného
a príspevkov zamestnávateľovi, ktorý si ich vypočítal v nesprávnej výške. Teda ide o dve neporovnateľné

situácie. Je nesporné, že zákon o sociálnom poistení v § 172 ods. 1 vylučuje použitie všeobecného
predpisu o správnom konaní, avšak rozsiahla a konštantná judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (napríklad rozsudok sp. zn. 1Sžr/68/2011 z 27. marca 2012) zastáva názor a to s poukazom na
čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a odporúčanie CM/Rec (2007) Výboru ministrov členských štátov Rady Európy z
20.júna2007odobrejverejnejspráve,žezásadysprávnehokonania,medziktorénespornepatrízásada

súčinnosti orgánu verejnej správy s účastníkmi konania, sa musia vzťahovať aj na administratívne
konania, v ktorých osobitný predpis výslovne vylúčil subsidiárne použitie správneho poriadku. Správny
súd preto v danom, konkrétnom prípade zastáva názor, že Sociálna poisťovňa mala konať v súčinnosti
s účastníčkou konania tak, aby táto mala možnosť predkladať dôkazy na preukázanie rozhodných
skutočností, a aby vôbec, po uplynutí takej doby mala vedomosť o prebiehajúcom konaní. Podľa

názoru správneho súdu ide o minimálny štandard, ktorý by konanie, s takýmto závažným dôsledkom,
malo spĺňať. Súčasne je potrebné dodať, že samotný priebeh administratívneho konania, keď Sociálna
poisťovňa konala bez súčinnosti žalobkyne, by sám o sebe nebol dôvodom na zrušenie napadnutého
rozhodnutia a to s poukazom na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej sa rozhodnutie nezrušuje preto,
aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné či výhodnejšie

rozhodnutie pre účastníka [rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž 98-102/02 (R 122/2003)].
Avšak z dôvodu prijatia záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (body 44 a 45 tohto rozsudku), správny súd za ďalší dôvod zrušenia napadnutého
rozhodnutia žalovanej zobral aj § 191 ods. 1 písm. g) SSP, teda, že v konaní došlo k podstatnémuporušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, konkrétne s poukazom na čl. 1 ods. 1
Ústavy SR a odporúčanie CM/Rec(2007) Výboru ministrov členských štátov Rady Európy z 20. júna
2007 o dobrej verejnej správe, došlo k porušeniu zásady súčinnosti (§ 3 ods. 2 správneho poriadku),

ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

48. K rozhodnutiam správnych súdov, ktoré citovala tak žalobkyňa ako aj žalovaná správny súd uvádza,
že síce ide o právoplatné rozhodnutia správnych súdov, avšak ani v jednom prípade sa nejedná
o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý ako vrcholný súdny orgán vo veciach

správneho súdnictva zabezpečuje jednotu a zákonnosť rozhodovania či už prostredníctvom stanovísk
k rozhodovacej činnosti správnych súdov (§ 20 SSP) alebo prostredníctvom rozhodovania veľkého
senátu (§ 22 SSP). Správny súd v tejto súvislosti dodáva, že súčasná rozhodovacia činnosť vecne
príslušných správnych súdov (krajských súdov) v skutkovo obdobných veciach týkajúcich sa povinnej
účasti lekárov na sociálnom poistení nie je jednotná, ktorá skutočnosť je tak žalobkyni ako aj žalovanej
nesporne známa, a preto až rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sa bude týkať

tejto problematiky resp. v prípade odlišného právneho názoru aj v rámci senátov najvyššieho súdu k
predostretému právnemu posúdeniu veci, až rozhodnutie veľkého senátu bude mať povahu ustálenej
rozhodovacej praxe kasačného súdu, ktorá bude pre správne súdy určujúca. Za danej situácie sa
správny súd priklonil a to z dôvodov uvedených v bodoch 44 a 45 tohto rozsudku k právnemu názoru,
výsledkom ktorého je zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovanej.

49. S poukazom na vyššie uvedené správny súd napadnuté rozhodnutie žalovanej č. 26550-3/2017-BA
z 3. júla 2017 zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c) a g) SSP a podľa § 191 ods. 4 SSP vec vrátil žalovanej
na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia je nesprávne právne posúdenie veci a
podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok

vydanie nezákonného rozhodnutia. V súvislosti s dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia podľa §
191 ods. 1 písm. c) SSP správny súd dodáva, že si plne uvedomuje, že zákonné podmienky vzniku
a zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia sú stanovené zákonom o
sociálnom poistení, avšak v danom konkrétnom prípade správny súd majúc za to, že posudzovaná
situácia nie je zákonom o sociálnom poistení explicitne riešená, zohľadnil samotný účel zákona súčasne

zvažujúc aj dopad daného rozhodnutia na verejný záujem, ktorý nepochybne účasť na sociálnom
poistení predstavuje. Správny súd však práve z dôvodu, že mal preukázané, že žalobkyňa skutočne
nevykonávala zárobkovú činnosť na základe licencie L1A, teda ňou nedosahovala príjem, ktorý podľa
§ 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení zakladá povinnú účasť na sociálnom poistení uzavrel, že v
danom prípade verejný záujem nie je dotknutý.

50. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku (body 44, 45 a 47), je orgán
verejnej správy v ďalšom konaní viazaný (§ 191 ods. 6 SSP).

51. V správnom súdnom konaní úspešnej žalobkyni priznal správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP náhradu
dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne správny
súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 175 ods.
2 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca
od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti
nemožno odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.