Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 15, 2018

Súd: Okresný súd Stará Ľubovňa
Spisová značka: 4C/130/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8515203685
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Vladimír Gurka

ECLI: ECLI:SK:OSSL:2018:8515203685.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Stará Ľubovňa sudcom Mgr. Vladimírom Gurkom v právnej veci žalobcu: L. L., nar. X. X.

XXXX, trvale bytom R. XX, XXX XX T. B., právne zastúpený: JUDr. Milan Kuzma, advokát, Floriánska
16, 040 01 Košice proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky, Štúrova 2, Bratislava v konaní o náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci
nezákonným rozhodnutím takto

r o z h o d o l :

I. Súd konanie z a s t a v u j e v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 332 eur s úrokom z omeškania vo
výške 5,05 % ročne zo sumy 332 eur od 22.5.2015 do zaplatenia.

II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 3 428,22 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 %
ročne zo sumy 3 428,22 eur od 22.5.2015 do zaplatenia, to všetko do 30 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

III. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a.

IV. Súd n e p r i z n á v a žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou doručenou súdu 24.7.2015 domáhal voči žalovanej náhrady majetkovej

a nemajetkovej ujmy spôsobenej orgánom verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

2. Svoju žalobu odôvodnil tým, že uznesením Okresného riaditeľstva PZ, Úradom justičnej a kriminálnej
polície v Starej Ľubovni ČVS: ORP-214/OdV-SL-07 zo dňa 21.9.2007 mu bolo vznesené obvinenie pre
skutok kvalifikovaný ako zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. a) Tr. zákona.
Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažnosť, ktorá bola uznesením Okresnej prokuratúry v

Starej Ľubovni sp. zn. Pv 434/07-33 zo dňa 10.12.2007 zamietnutá. Dňa 20.5.2008 podal prokurátor
Krajskej prokuratúry v Prešove na neho obžalobu, a to pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi
spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c), ods. 3 písm. c) Tr. zákona. Po
rozsiahlom dokazovaní bol rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 1T/83/08 zo dňa 1T/83/08 zo
dňa 9.3.2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3To/19/2012 zo dňa 14.11.2012
oslobodený spod obžaloby pre skutok kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa
§ 20 k § 172 ods. 1 písm. c), ods. 3 písm. c) Tr. zákona. Z dôvodu vznesenia obvinenia voči nemu si
bol nútený zvoliť obhajcu, a to JUDr. Vieru Komanovú a následne JUDr. Milana Kuzmu. Škoda, ktorá
mu vznikla v súvislosti s úhradou trov právneho zastúpenia činí 2 260 eur. Zároveň si uplatnil nárok nanemajetkovú ujmu vo výške 17 000 eur. Túto časť žaloby odôvodnil tým, že od 21.9.2007 mu bol kladený
za vinu skutok, ktorý od samého začiatku popieral. Bol obvinený z toho, že s Z. X. v období roka 2007 v
kat. území obce J. pestovali na troch samostatných miestach takmer 200 rastlín rodu konope. Po podaní

obžaloby prokurátorom Krajskej prokuratúry v Prešove dňa 20.5.2008 bol rozsudkom Okresného súdu
Prešov sp. zn. 1T/83/08 zo dňa 2.6.2009 uznaný za vinného. Po podaní odvolania rozhodol Krajský súd
v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 3To 39/2009 tak, že zrušil napadnutý rozsudok Okresného
súdu Prešov a vo veci rozhodol sám. Proti tomuto rozsudku podal dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší
súd SR dňa 18.5.2011 pod sp. zn. 3Tdo 35/2010, a to tak, že vyslovil, že rozsudkom Krajského súdu v

Prešove sp. zn. 3To 39/2009 zo dňa 11.11.2009 bol porušený zákon a prikázal prvostupňovému súdu
znova rozhodnúť. Vo veci následne rozhodoval Okresný súd Prešov, ktorý rozhodol dňa 9.3.2012 tak,
že ho spod obžaloby oslobodil. Odvolanie prokurátora proti tomuto rozsudku Krajský súd v Prešove
dňa 14.11.2012 v konaní pod sp. zn. 3To 19/2012 zamietol. Skutočnosť, že bol obvinený z obzvlášť
závažnéhozločinu,ktorýnespáchal,pôsobilananehomimoriadnedeprimujúco.Nazákladeskutočností,
ktoré sa udiali po vznesení obvinenia ho premáha panický nedôvodný strach. Akákoľvek zvýšená

koncentrácia ľudí, ale aj neznámy človek v ňom spúšťa snahu ukryť sa, utiecť, vyhnúť sa neznámym
ľuďom. Toto je pre neho veľkým problémom aj v zamestnaní, ktoré si našiel až v zahraničí z dôvodu
nedôvery v právny systém Slovenskej republiky. Ďalším pre neho neprekonateľným problémom je
cestovanie, a to najmä letecky. Nie samotný let, ale činnosti s tým spojené a zvýšený počet policajtov na
letiskách v ňom vyvoláva strach. Pri akomkoľvek kontakte s políciou ho pochytí neskutočný psychický

tlak a panika napriek tomu, že si niekde v hĺbke uvedomuje, že tam polícia nie je kvôli nemu a nechce ho
zatknúť a poslať do väzenia. Fakt, že mu hrozil dlhoročný pobyt vo väzení za skutok, ktorý nespáchal, ho
prenasledoval a často myslel na to, ako skoncovať s týmto trápením navždy, a to formou samovraždy.
Nahováral si, že je to lepšie, ako sa trápiť vo väzení, veď prvým rozsudkom Krajského súdu v Prešove
bol odsúdený na 12 rokov odňatia slobody nepodmienečne. Po tom všetkom ho najviac obmedzovalo,

že sa nemohol pozerať do zrkadla, nemohol zniesť svoj pohľad na svoj odraz. Doma mechanicky
zakrýval všetky zrkadlá a zatváral dvere. Po vznesení obvinenia vo svojom živote pocítil obrovské
zmeny, ľudia sa od neho odvrátili a ani po zbavení viny sa mu už nepodarilo obnoviť predošlé vzťahy,
nakoľko v ľuďoch ostal pocit, že je kriminálnik. Uplatňovanú náhradu nemajetkovej ujmy preto považoval
za dôvodnú. Následne predložil právny výklad podmienok na vznik zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú nesprávnym rozhodnutím. Na záver žaloby uviedol, že listom zo dňa 18.11.2014 požiadal
Generálnu prokuratúru SR (ďalej aj „GP SR“) o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. GP
SR mu listom zo dňa 26.11.2014 oznámila, že jeho žiadosť postúpila Ministerstvu spravodlivosti SR
(ďalej aj „MS SR“). Ministerstvo spravodlivosti mu oznámilo, že jeho žiadosť nemá prerokovať MS SR.
Generálna prokuratúra SR mu listom zo dňa 17.2.2015 oznámila, že po opätovnom preskúmaní jeho

žiadosti nedospela k inému záveru, než ktorý mu už listom zo dňa 26.11.2014 oznámila. Žiadal preto
žalobe vyhovieť.

3. K žalobe pripojil listinné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, a to uznesenie OR PZ v Starej
Ľubovni ČVS: ORP-214/OdV-SL-07 zo dňa 21.9.2007, uznesenie Okresnej prokuratúry v Starej Ľubovni

sp. zn. Pv 434/07 zo dňa 10.12.2007, rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 1T/83/08-803 zo dňa
9.3.2012, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3To/19/2012-832 zo dňa 14.11.2012, vyúčtovanie
trov právneho zastúpenia od JUDr. Milana Kuzmu zo dňa 14.10.2014, faktúru č. FV140049 zo dňa
14.10.2014, príjmový pokladničný doklad od JUDr. Kuzmu zo dňa 15.10.2014, príjmový pokladničný
doklad P 36 od JUDr. Komanovej zo dňa 15.10.2007, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na

náhradu škody adresované GP SR zo dňa 18.11.2014, odpoveď GP SR zo dňa 26.11.2014, odpoveď
MS SR zo dňa 10.2.2015 a odpoveď GP SR zo dňa 17.2.2015.

4. Žalovaná vo vyjadrení nesúhlasila so žalobou a navrhla ju zamietnuť. Nárok žalobcu neuznala v celom
rozsahu. Poukázala na skutočnosť, že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky nie je organizačnou

zložkoužalovanejpríslušnoukonaťvmenežalovanejvzhľadomnapriebehtrestnéhokonania,alenajmä
na jeho skončenie, pričom poukázala na právnu úpravu obsiahnutú v § 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Následne popísala priebeh trestného
konania do rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Sťažnosť obvineného žalobcu proti uzneseniu o vznesení
obvinenia bola zamietnutá, lebo neobsahovala žiadne relevantné skutočnosti. Rozsudkom Okresného

súdu Prešov sp. zn. 1T/83/08 zo dňa 2.6.2009 boli obžalovaný žalobca a Z. X. uznaní vinnými z
prečinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie
a obchodovanie s nimi spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 172 ods. 1 Tr. zákona
v bode 1 obžaloby a žalobca bol ďalej v bode 2 obžaloby uznaný za vinného zo zločinu nedovolenejvýroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s
nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona. Žalobcovi bol uložený trest odňatia slobody vo výške
4 rokov nepodmienečne. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3To/39/09 zo dňa 11.11.2009

bol zrušený rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 1T/83/08 zo dňa 2.6.2009 v bode 1 obžaloby
a vo výroku o treste a žalobca bol uznaný za vinného zo spáchania skutku v bode 2 rozsudku zo
zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie
a obchodovanie s nimi podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c/, ods. 2 písm. e/ Tr. zákona. Žalobcovi bol
uložený trest odňatia slobody vo výške 12 rokov nepodmienečne a ochranný dohľad na 2 roky. Na

základe dovolania žalobcu Najvyššís údu SR (ďalej aj „NS SR“) v rozsudku sp. zn. 3Tdo/35/2010 zo
dňa 18.5.2011 vyslovil, že rozsudkami Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4To 39/2009 zo dňa 11.11.2009
(zrejme mal zástupca žalovanej na mysli 3To/39/2009) a 3To 57/2009 zo dňa 25.4.2010 bol porušený
zákon v neprospech žalobcu a druhého spoluobvineného a bol zrušený rozsudok Okresného súdu
Prešov sp. zn. 1T 83/08 zo dňa 2.6.2009, ako aj ďalšie na neho nadväzujúce rozhodnutia. NS SR
prikázal Okresnému súdu Prešov, aby vec v potrebnom rozsahu znova prejednal. Žalovaná tiež uviedla,

že je nepochybné, že zákon stanovuje objektívnu zodpovednosť štátu za spôsobenú škodu. Súčasne
ale určuje podmienky, ktoré musia byť splnené, aby bolo možné rozhodnúť o náhrade škody. Vzhľadom
na to, že NS SR zrušil rozsudok súdu a ďalšie na neho nadväzujúce rozhodnutia, nie rozhodnutia tomuto
rozsudku súdu predchádzajúce, za Slovenskú republiku by malo konať MS SR, nie GP SR. Zákon
vo vzťahu k uzneseniu o vznesení obvinenia, resp. uzneseniu o zamietnutí sťažnosti neustanovuje

odchýlnu právnu úpravu. Nemožno dospieť k záveru, že tieto uznesenia sú nezákonné, nakoľko nikdy
neboli zmenené ani zrušené príslušným orgánom. Poukázala na skutočnosť, že orgánom príslušným
zrušiť tieto uznesenia je Generálny prokurátor Slovenskej republiky v zmysle § 363 a nasl. Trestného
poriadku. V prípravnom konaní neboli využité možnosti vedúce ku prípadnému zrušeniu uznesenia
prokurátora, aj keď trestný poriadok takýto postup umožňuje. Tvrdením, že oslobodením obžalovaného

(žalobcu) sa konštatuje nezákonnosť rozhodnutia, nie je správne a nezodpovedá zákonu. Civilný súd
podľa žalovanej nie je povolaný konštatovať zákonnosť, či nezákonnosť rozhodnutí orgánov prípravného
konania. Zákonodarca určil, že podmienkou pre uplatnenie náhrady škody je zrušenie alebo zmena
rozhodnutia, a to príslušným orgánom. Súd ktorý rozhoduje o náhrade škody je viazaný rozhodnutím
tohto orgánu. V danej veci bolo zrušené rozhodnutie súdu, nie vyšetrovateľa, resp. prokurátora.

Žalovaná ďalej poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 163/2013 zo
dňa 13.11.2013, ktorý aj citovala. Trestné konanie má svoje štádiá, ktoré sú kvalitatívne odlišné a
súčasne sa sčasti spravujú aj rozličnými pravidlami, pričom poukázala na § 10 ods. 15 Trestného
poriadku. Úlohou prípravného konania je vykonanie dokazovania, ktoré povedie k potvrdeniu alebo k
vyvráteniu pôvodného podozrenia zo spáchania konkrétneho skutku kvalifikovaného ako určitý trestný

čin, a to konkrétnou osobou. Trestné stíhanie vo veci sa vedie, keď je dané dôvodné podozrenie,
že došlo ku spáchaniu trestného činu, ale ešte nie je možné určiť, ktorá osoba je z jeho spáchania
podozrivá. Pre vznesenie obvinenia je potrebná určitá vyššia miera pravdepodobnosti, že skutku,
napĺňajúceho znaky skutkovej podstaty trestného činu, sa dopustila konkrétna osoba. Stačí iba určitá
miera pravdepodobnosti, zákon nevyžaduje a ani nemôže vyžadovať úplnú istotu. Pre uskutočnenie

prípravného konania sa nevyžaduje istota o existencii skutku, ani o osobe páchateľa, resp. o zavinení
konkrétnej osoby, pričom každý, proti komu sa vedie trestné konanie, sa považuje za nevinného, kým
súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Pripomenula, že Trestný poriadok
zakotvuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov. V danej veci vyšetrovateľ začal trestné stíhanie a orgány
činné v trestnom konaní sa snažili si plniť svoje povinnosti zodpovedne. Na základe zabezpečených

dôkazov vyšetrovateľ rozhodol o vznesení obvinenia. Tento postup bol zákonný a dôvodný vzhľadom na
zabezpečené dôkazy. Naviac výsledok prípravného konania bol takpovediac „hodnotený“ rozsudkami
okresného a krajského súdu, ktoré zhodne rozhodli o vine žalobcu a tieto boli zrušené až rozhodnutím
NS SR. Naviac poukázala na tú skutočnosť, že žalobca bol oslobodený len spod jedného skutku, ktorý
mu bol kladený za vinu, a to z dôvodu odlišného posúdenia zákonnosti získaných dôkazov, čo nemožno

považovať za nezákonné rozhodnutie. K trovám obhajoby pritom došlo až po podaní dovolania, z
čoho možno vyvodiť jednoznačný záver, že trovy právneho zastúpenia vznikli až po zrušení rozsudku
Okresného súdu Prešov sp. zn. 1T 83/08 zo dňa 2.6.2009. Naviac išlo o prípad povinnej obhajoby,
pričom žalobca si obhajcu zvoli sám s vedomím, že bude musieť znášať trovy obhajoby. Vyslovila
preto názor, že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu škody, pretože na vydanie uznesenia o vznesení

obvinenia a zamietnutie sťažnosti voči tomuto uzneseniu boli splnené všetky zákonné podmienky.
Náhradunemajetkovejujmynamietalazdôvodu,ženiesúsplnenépodmienkynajejpriznanievzmysle§
17 zák. č. 514/2003 Z.z. V tejto súvislosti znova poukázala na skutočnosť, že žalobca bol oslobodený len
spod jedného skutku, ktorý mu bol kladený za vinu, pričom zo žaloby nie je zrejmé, ktorý z predmetnýchskutkov mu mal spôsobiť morálnu ujmu, psychické problémy atď. Tvrdenia žalobcu preto považovala za
účelové s tým, že nie je podstatné, či bol odsúdený za jeden alebo obidva skutky, ale podstatné je, že
žalobca bol právoplatne odsúdený, v dôsledku čoho musí niesť následky za svoje protiprávne konanie

vrátane okolností spojených s obmedzením jeho osobnej slobody. K výške požadovanej náhrady škody
za trovy právneho zastúpenia namietala ich výšku, keďže predložené vyčíslenie trov je na sumu 1 928
eur, nie na sumu 2 260 eur, pričom náhradu škody za trovy právneho zastúpenia v zmysle § 18 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z.z. možno priznať iba vo výške tarifnej odmeny, nie však za hotové výdavky. Takisto
namietala, že o účtovaných poradách obhajcu žalobcu so žalobcom nie je predložený žiaden doklad. K

začiatku možnosti požadovať úroky z omeškania uviedla, že štát sa v omeškaní ocitá s náhradou škody
najskôr dňom oznámenia, že nárok na náhradu škody neuspokojí alebo uplynutím 6-mesačnej lehoty
na predbežné prerokovanie nároku. Výšku nemajetkovej ujmy namietala jednak z dôvodu nemožnosti
preukázania, či táto ujma bola spôsobená skutkom, spod obžaloby za ktorý bol žalobca oslobodený,
ako aj z dôvodu absencie relevantných dôkazov. Na záver navrhla zadovážiť spisy z MS SR a GP SR
ohľadne žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku žalobcu na náhradu škody.

5. Súd vyžiadal od MS SR spis týkajúci vybavenia sa žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku
žalobcu na náhradu škody. Žalovaná po poučení súdom netrvala na vykonaní dôkazu spisom GP SR.

6. Žalobca v replike uviedol, že porada dňa 25.8.2010 bola poradou po podaní dovolania na NS SR a

v rámci nej bol prekonzultovaný ďalší postup a bola ním vykonaná príprava na konanie pred dovolacím
súdom. Porada dňa 23.5.2011 bola vykonaná po účasti na verejnom zasadnutí na dovolacom súde
a so žalobcom bol prekonzultovaný ďalší postup v konaní. K dátumu, od ktorého požaduje úroky z
omeškania uviedol, že žalovaná obdržala žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
dňa 21.11.2014. Nakoľko o žiadosti nebolo v 6-mesačnej lehote rozhodnuté, úrok z omeškania začína

plynúť dňom nasledujúcim po uplynutí zákonnej lehoty, t.j. dňom 22.5.2015. Pasívne legitimovaným
v prejednávanom prípade je stále štát. Vyjadril svoj názor na neprijateľnosť neustálych negatívnych
kompetenčných konfliktov jednotlivých orgánov konajúcich na úseku trestného konania. Zopakoval, že
sa uplatňuje nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ktorým je uznesenie o
vzneseníobvinenia. SpoukazomnačastinálezovÚstavnéhosúduSRsp.znII.ÚS25/2011aÚstavného

súdu ČR sp. zn II.ÚS 590/08, ktoré citoval, skonštatoval, že judikatúra súdov ustálila, že každá ujma
spôsobená nezákonným rozhodnutím proti fyzickej osobe má byť odčinená. Judikatúra súdov dospela
k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s
prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné
stíhanie voči nemu nemalo byť začaté. K jeho voľbe zvoliť si obhajcu uviedol, že je to jeho právo, pričom

ak by mu obhajcu pridelil štát, musel by jeho trovy platiť štát, preto argumentáciu žalovanej považoval
v tomto smere za absurdnú. S poukazom na § 18 ods. 3 zák. .č 514/2003 Z.z. vyvodil, že má právo aj
na náhradu nákladov, ktoré zaplatil obhajcovi z titulu hotových výdavkov. Vzhľadom na uvedené trval
na podanej žalobe.

7. Pred prvým pojednávaním žalobca predložil súdu ako dôkazy vyhodnotenie BITEPT a odpoveď E. a
navrhol vypočuť svedkov K. L., P. Q. a R. P..

8. Súd vo veci nariadil pojednávania. Strany sporu a ich zástupcovia trvali na svojich tvrdeniach
a právnych názoroch. Právny zástupca žalobcu okrem toho zdôraznil, že svoj nárok odvodzuje od

uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 21.9.2007, pričom ak by žalobca nebol stíhaný za tento
skutok, nebol by väzobne stíhaný vo veci, v ktorej bol uznaný za vinného. Poukázal tiež na to, že v
decembri 2007 došlo k prekvalifikovaniu skutku a žalobcovi hrozilo 20 rokov väzenia, teda jeho obavy
o budúcnosť boli dôvodné. Na záver právny zástupca žalobcu okrem konštatovania, že boli splnené
podmienky na náhradu škody poukázal na to, že boli preukázané negatívne dopady trestného stíhania

za skutok, spod obžaloby za ktorý bol žalobca oslobodený, na život žalobcu. Takisto poukázal na trvanie
trestného stíhania (4 roky a 5 mesiacov), čo neúmerne dlho pôsobilo na žalobcu a odzrkadlilo sa na
jeho psychickom stave.

9. Žalobca na pojednávaní podrobnejšie popísal ťažkosti, ktoré uviedol v žalobe. Okrem toho uviedol,

že počas väzby sa mu rozpadol 4-ročný vzťah, čo zle znášal. Z testu, ktorý predložil súdu zistil, že trpí
sociálnou fóbiou. Žije pritom v Anglicku, pretože na Slovensku sa necíti bezpečne. Z dôvodu nedôvery
v právny systém SR sa vyhýba pobytom na Slovensku, v dôsledku čoho sa obmedzili aj vzťahy s jeho
rodinou.10. Zástupca žalovanej na pojednávaniach okrem zotrvania na svojich tvrdeniach uvedených vo
vyjadrení k žalobe prestal namietať dve porady obhajcu žalobcu so žalobcom, o ktorých vykonaní boli

predložené doklady. K predloženým dôkazom o psychických problémoch žalobcu uviedol, že ani tieto
podľa jeho názoru nepreukazujú, že by žalobca trpel nejakými psychickými problémami, pričom sa mu
zdalo zvláštne, že žalobca až 6 a pol roka po rozhodnutí NS SR vyhľadal odbornú pomoc. Na záver
požiadal súd, aby pre prípad, ak by žalovanú zaviazal na určité plnenie, poskytol na plnenie dlhšiu
lehotu, ako 3 dni, pretože zrealizovanie peňažnej transakcie vzhľadom na to, že ide o štátny orgán, je

z účtovného hľadiska nemožné.

11. Žalobca prostredníctvom jeho právneho zástupcu do posledného pojednávania predložil súdu ešte
ďalšie dôkazy, ktoré boli doručené protistrane, a to potvrdenie Ústavu na výkon väzby a na výkon
trestu odňatia slobody Košice - Šaca zo dňa 19.8.2013 o vykonaní porady obhajcu so žalobcom, čestné
prehlásenie JUDr. Kuzmu o vykonaní porád so žalobcom dňa 25.8.2010 a 23.5.2011 a o ich obsahu,

substitučné splnomocnenie na poradu dňa 25.8.2010, rozsudok NS SR sp. zn. 3 Tdo 35/2010 zo dňa
18.5.2011, odvolanie Krajskej prokuratúry v Prešove zo dňa 30.6.2009, uznesenie Krajského riaditeľstva
PZ v Prešove sp. zn. ČVS: KRP-54/OVK-PO-2007 zo dňa 1.2.2008, uznesenie Okresného súdu Poprad
sp. zn. 0Tp/249/2007 zo dňa 15.10.2007, nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 540/2016 a lekársku
správu MUDr. Martina Medveckého zo dňa 27.10.2017.

12. Podaním doručeným súdu dňa 13.9.2017 vzal žalobca žalobu späť v časti týkajúcej sa zaplatenia
sumy332eurzdôvodu,žeažpopojednávanídňa7.7.2017sadozvedel,žepríjmovýpokladničnýdoklad
vystavený JUDr. Komanovou na sumu 332 eur (10 000,-Sk) sa týkal iného trestného konania. Do dňa
oznámenia bol v dobrej viere, že žaloba bola podaná dôvodne aj v tejto časti. Navrhol preto zastaviť

konanie v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 332 eur s úrokom z omeškania z tejto sumy od 22.5.2015
do zaplatenia a požadoval zaplatenie sumy 1 928 eur z titulu náhrady trov právneho zastúpenia a sumy
17 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy spolu s úrokmi z omeškania zo súčtu týchto súm od 22.5.2015
do zaplatenia.

13. Súd na základe vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi predloženými žalobcom v priebehu
konania, spisom MS SR VI/3 Spr 148/14/1000, spisom Okresného súdu Prešov sp. zn. 1T/83/2008 a
výsluchom svedkov K. L., P. Q. a R. P. a zistil tento skutkový stav:

14. Vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva PZ v Starej Ľubovni vydal dňa 20.9.2007 uznesenie o začatí

trestného stíhania pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. a) Tr. zákona a
dňa 21.9.2007 vydal uznesenie o vznesení obvinenia pre uvedený zločin pod sp. zn. ČVS: ORP-214/
OdV-SL-07, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 21.9.2007. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia
podal žalobca sťažnosť, ktorú prokurátor Okresnej prokuratúry v Starej Ľubovni uznesením sp. zn.

Pv 434/07-33 zo dňa 10.12.2007 zamietol ako nedôvodnú. Dňa 20.5.2008 podal prokurátor Krajskej
prokuratúry v Prešove obžalobu na žalobcu, a to jednak pre skutok kvalifikovaný v bode 1 obžaloby
ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi spáchaný formou spolupáchateľstva s Z. X. podľa § 20
k § 172 ods. 1 písm. c), ods. 3 písm. c) Tr. zákona, ako aj pre skutok v bode 2 obžaloby kvalifikovaný

ako zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie
a obchodovanie s nimi podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c) Tr. zákona.
Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 1T/83/08 zo dňa 2.6.2009 boli žalobca spolu s Z. X. uznaní
vinnými z prečinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,
ich držanie a obchodovanie s nimi spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 172 ods.

1 Tr. zákona v bode 1 rozsudku a žalobca bol ďalej v bode 2 obžaloby uznaný za vinného zo
zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a
obchodovanie s nimi podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c) Tr. zákona. Žalobcovi bol uložený trest odňatia
slobody vo výške 4 rokov nepodmienečne.
Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3To/39/09-659 zo dňa 11.11.2009 bol zrušený rozsudok

Okresného súdu Prešov sp. zn. 1T/83/08 zo dňa 2.6.2009 v bode 1 obžaloby a vo výroku o uloženom
treste vo vzťahu k žalobcovi a žalobca bol v bode 1 rozsudku uznaný za vinného zo zločinu nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi
podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c), ods. 2 písm. e) Tr. zákona. Za tento skutok, ako aj za skutok, zaktorý bol žalobca uznaný vinným rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 1T/83/08 zo dňa 2.6.2009
v bode 2 rozsudku bol žalobcovi uložený trest odňatia slobody vo výške 12 rokov nepodmienečne a
ochranný dohľad na 2 roky. Trestnú vec voči obžalovanému Z. X. Krajský súd v Prešove už skôr vylúčil

na samostatné konanie.
Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 3Tdo/35/2010 zo dňa 18.5.2011 vyslovil, že rozsudkami Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 3To/39/2009 zo dňa 11.11.2009 a 3To/57/2009 zo dňa 24.3.2010 bol porušený
zákonvneprospechžalobcuadruhéhospoluobvineného.UvedenérozsudkuNSSRvzmysle§386ods.
2 Tr. poriadku zrušil a zrušil aj rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 1T/83/08 zo dňa 2.6.2009, ako

aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej
došlo zrušením, stratili podklad. Zároveň NS SR uložil Okresnému súdu Prešov v potrebnom rozsahu
vec znova prerokovať a rozhodnúť. Dôvodom tohto rozhodnutia bol iný názor NS SR na zákonnosť
dôkazov odvodených od nezákonného sledovania osôb a vecí.
Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 1T/83/08-803 zo dňa 9.3.2012 bol žalobca v bode 2
obžaloby uznaný za vinného zo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov

alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c) Tr. zákona.
Naproti tomu v bode 1 obžaloby boli žalobca spolu s Z. X. oslobodení spod obžaloby, pretože nebolo
preukázané, že sa stal skutok, pre ktorí sú obžalovaní stíhaní. Za skutok, za ktorý bol žalobca uznaný
vinným, mu bol uložený trest odňatia slobody na 3 roky, 7 mesiacov a 6 dní. Na odvolanie prokurátora
Krajský súd v Prešove uznesením č.k. 3To/19/2012-832 zo dňa 14.11.2012 zamietol odvolanie krajského

prokurátora.
Žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 18.11.2014 požiadal žalobca GP
SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. GP SR mu listom zo dňa 26.11.2014 oznámila,
že jeho žiadosť postúpila MS SR z dôvodov príslušnosti. MS SR oznámilo žalobcovi, že jeho žiadosť
nemá prerokovať MS SR. Generálna prokuratúra SR listom zo dňa 17.2.2015 oznámila žalobcovi, že

po opätovnom preskúmaní jeho žiadosti nedospela k inému záveru, než ktorý mu už listom zo dňa
26.11.2014 oznámila, teda že podľa ich názoru nie sú dané podmienky na postup podľa § 4 ods. 1
písm. f) zák. č. 514/2003 Z.z., a preto ani postup podľa citovaného ustanovenia zo strany prokuratúry
neprichádza do úvahy a jeho žiadosť preto GP SR neprerokuje. Vychádzala z toho, že v danej veci o
vine a treste rozhodol súd a až právoplatné rozhodnutie súdu bolo zrušené ako nezákonné.

Právny zástupca žalobcu, ktorý bol aj žalobcovým obhajcom vo vyššie uvedenom trestnom konaní,
vyúčtoval žalobcovi trovy obhajoby v trestnom konaní dňa 14.10.2014 v celkovej výške 1 928 eur.
Žalobca mu tieto uhradil dňa 15.10.2014. Doposiaľ žalobcovi neboli nahradené ani náklady spojené s
trovami jeho zastúpenia, ani nemajetková ujma.
U žalobcu došlo k zmene v jeho správaní, čo sa prejavilo najmä po prepustení z výkonu trestu odňatia

slobody. Uvedené zmeny sú bližšie špecifikované v bode 59 tohto rozsudku.

15.Priposudzovanípodanejžalobysúdvychádzalzustanovenízákonač.514/2003Z.z.vzneníplatnom
a účinnom od 1.1.2013.

16. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím.

17. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

18. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, písm. b), f) a m) zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody,
ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu
a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak

1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
b) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ
Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a
1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného

príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo
2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe
záväzného pokynu prokurátora,f) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného
predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní,
m) orgán príslušný podľa písmen a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie

nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov
verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal
konať ako prvý.

19. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, koná

v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

20. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

21. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

22. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy,
ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

23. Podľa § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím,

ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak
nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak
bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní,
možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

24. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.

25. Podľa § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento
orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky
podania žiadosti zostávajú zachované.

26. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde

môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

27. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

28. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.29. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2
sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

30. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených

trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

31. Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia,

ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná
odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody pred príslušným orgánom.

32. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane

predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom.

33. Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom do 30.6.2013, základná sadzba tarifnej
odmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

34. Podľa § 14 ods. 1 písm. a), b) a c) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom do 30.6.2013, odmena
vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby:
a) prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom,
b) písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej,
c) účasť pri vyšetrovacích úkonoch, pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania alebo

za konanie pred súdom alebo iným orgánom, pri konaní o dohode o vine a treste, pri konaní o zmieri, a
to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných
počas dvoch hodín, ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú viac ako štyri hodiny, patrí odmena
za každé dve skončené hodiny.

35. Podľa § 14 ods. 4 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom do 30.6.2013, odmena vo
výške jednej tretiny základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby:
ďalšia porada alebo rokovanie s klientom, kratšia ako jedna hodina,

36. Podľa § 14 ods. 5 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom do 30.6.2013, odmena

vo výške jednej štvrtiny základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej
služby: zastupovanie alebo obhajoba na pojednávaní, pri ktorom sa iba vyhlásilo rozhodnutie, alebo
zastupovanie a obhajoba na pojednávaní, ktoré bolo odročené bez prejednania veci.

37. Podľa § 15 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. účinnom do 30.6.2013, advokát má popri nároku na

odmenu aj nárok
a) na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním
právnych služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a
výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy,
b) na náhradu za stratu času.

38. Podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. účinnom do 30.6.2013, od klienta možno požadovať
na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej
stotinyvýpočtovéhozákladuzakaždýúkonprávnejslužby.Tútosumumôžeadvokátpožadovaťajvtedy,
ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol.

39. Podľa § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. účinnom do 30.6.2013, pri úkonoch právnej služby
vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späťpatrí advokátovi náhrada za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú
aj začatú polhodinu.

40. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní.

41. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný

platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

42. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

43. V prvom rade sa súd vysporiadal s čiastočným späťvzatím žaloby zo strany žalobcu, v ktorej časti
súd konanie zastavil v súlade s § 144 a 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Následne sa pristúpil
k posúdeniu oprávnenosti zvyšného nároku žalobcu.

44. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
existencia nezákonného rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, existencia škody
ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným
rozhodnutím. Predpokladom pre priznanie nároku na nemajetkovú ujmu je potom aj splnenie podmienky
v § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a pri jej výške súd posudzuje skutočnosti uvedené v § 17 ods.

3 cit. zákona. Pri skúmaní podmienok na vznik zodpovednosti štátu za škodu sa súd vysporiadal aj
s námietkami GP SR, ktoré boli v zásade dve, a to (i) že GP SR nie je oprávnená konať za štát v
tomto prípade (vzhľadom na zrušenie rozhodnutí súdov, nie vyšetrovateľa alebo prokurátora, ako aj
s poukazom na čas vzniku trov právneho zastúpenia) a (ii) že žalobca nepreukázal jednak následky
trestného stíhania na jeho život za skutok, spod obžaloby za ktorý bol oslobodený, ani príčinnú súvislosť

medzi prípadnými následkami v jeho živote a trestným stíhaním.

45. Otázka, či štát zodpovedá za škodu aj v prípade, že došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo
k oslobodeniu spod obžaloby, sa riešila už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, a to
napr. aj v rozsudku NS SR sp. zn. 3 Cdo 194/2010 z 30.3.2011, v ktorom bol vyslovený názor, že: "V

súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného
stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola
vyjadrená už vo viacerých rozhodnutiach. Ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten,
kto bol oslobodený spod obžaloby, má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením
o vznesení obvinenia. Zákon zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie),

ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri
rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania
vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov
konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie a v konaní,
v ktorom bolo trestné stíhanie zastavené. I keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,
ktorým bola spôsobená škoda, treba mať na zreteli, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za
škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu
bola odčinená ." Rovnaké závery boli vyslovené aj v ďalších rozhodnutiam, napr. v rozhodnutí NS SR
sp. zn. 4 M Cdo 15/2009, či v rozhodnutiach Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 25/2011 a I. US 320/2016

(mimochodom vydaného po rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. II. US 163/2013, na ktorý odkazovala
žalovaná).

46. V súlade s ustálenou súdnou praxou štát zodpovedá za škodu spôsobenú uznesením o vznesení
obvinenia, ktoré sa skončilo zastavením alebo oslobodením spod obžaloby. Ten, kto bol spod obžaloby

oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. zásadne
právo na náhradu škody vrátane náhrady nákladov na trovy obhajoby. Ide o špecifický prípad
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom sa v
konaní o náhrade škody nevyžaduje rozhodnutie o nezákonnosti trestného stíhania, ale postačujeprávoplatné rozhodnutie o zastavení trestného stíhania alebo právoplatný oslobodzujúci rozsudok z
dôvodov podľa § 285 písm. a), b) alebo c) Trestného poriadku (ide o „kvázi-nezákonné“ rozhodnutie).
Pre správnu interpretáciu § 6 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v časti zrušenia, resp. zmeny,

nezákonného rozhodnutia je potrebné splnenie tejto podmienky v tomto prípade vykladať extenzívne.
Zmyslu a účelu tohto ustanovenia zodpovedá výklad, podľa ktorého rovnaké dôsledky ako zrušenie,
resp. zmena nezákonného rozhodnutia o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutia o väzbe
má tiež rozhodnutie o oslobodení spod obžaloby z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. V
uvedenom prípade právoplatnosťou oslobodzujúceho rozsudku trestné konanie skončilo, čo znamená,

že v konaní pred súdom sa spáchanie trestného činu nepotvrdilo a zakladá to nezákonnosť rozhodnutí o
vznesení obvinenia, ktorých dôsledkom následne bolo samotné podanie obžaloby. Danosť nezákonnosti
rozhodnutia sa nemusí prejaviť na začiatku trestného stíhania, prípadne v čase podania obžaloby,
ale môže byť zistená a konštatovaná až v konečnom rozhodnutí v konaní pred súdom, avšak ani
uvedená skutočnosť štát nezbavuje zodpovednosti za škodu, ktorá v dôsledku takéhoto zistenia (napr.
oslobodzujúcim rozsudkom) dotknutému subjektu vznikla v podobe jeho nákladov a trov konania, a

ktorá sa v takom prípade primárne odvíja od príslušného rozhodnutia, počnúc ktorým bolo trestné
stíhanie vedené voči konkrétnej osobe, t.j. od uznesenia o vznesení obvinenia. Na takýto prípad je potom
potrebné aplikovať právnu úpravu, ktorá je danému prípadu najbližšia, a to úpravu zodpovednosti za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

47. Zákon č. 514/3003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie),
ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri
rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania
vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Je teda možné súhlasiť s argumentáciou
žalovanej, že uznesenie o vznesení obvinenia nemožno automaticky považovať za nezákonné len z

dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu sa neskôr z
rôznych dôvodov nepotvrdila (ako to konštatuje aj Ústavný súd SR v náleze pod sp. zn. II. ÚS 163/2013).
Podobne možno prisvedčiť žalovanej, že trestné stíhanie vo veci sa vedie, keď je dané dôvodné
podozrenie, že došlo ku spáchaniu trestného činu, ale ešte nie je možné určiť, ktorá osoba je z jeho
spáchania podozrivá a že pre jednotlivé štádia trestného konania postačuje iná miera pravdepodobnosti.

Ako však už bolo uvedené vyššie, zákon č. 514/3003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu bez
ohľadunazavineniečiporušenieprávnejpovinnostikonkrétnymorgánomverejnejsprávy.Tedaajkeďsa
trestné stíhanie v čase, keď bolo vedené, javilo ako zákonné a dôvodné, v súlade s ustálenou judikatúrou
ho vzhľadom na jeho konečný výsledok treba považovať za nezákonné (uplatňuje sa fikcia nezákonnosti
začatia a vedenia trestného stíhania) práve v dôsledku právoplatného oslobodzujúceho rozsudku.

48. Zásadnou námietkou GP SR bolo, že nie je organizačnou zložkou žalovanej príslušnou konať v
mene žalovanej vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade bolo zrušené rozhodnutie súdu, nie
vyšetrovateľa PZ, resp. prokurátora. V danom prípade nebolo sporné, že prvý rozsudok Okresného
súdu Prešov v spojení s prvým rozsudkom Krajského súdu v Prešove boli zrušené Najvyšším súdom

SR. K zrušeniu uvedených rozhodnutí súdov nižšej inštancie došlo z dôvodu, že NS SR vyhodnotil
inak nelegálnosť dôkazov odvodených zo sledovania osoby alebo veci bez príkazu prokurátora, ako
to urobil Krajský súd v Prešove, keď NS SR nepovažoval za legálne všetky dôkazy získané v priamej
súvislosti s nezákonných sledovaním osôb a vecí. Na druhej strane, ako už bolo uvedené, dôležitým a
podstatným pre posúdenie vzniku zodpovednosti štátu za škodu je výsledok trestného konania. Týmto

výsledkom boli oslobodzujúce rozsudky súdu prvej a druhej inštancie. Takýmito rozhodnutiami teda
nemohla byť žalobcovi spôsobená škoda. Naviac trovy obhajoby, ktoré si žalobca uplatňuje, vznikli až
v dovolacom konaní. Po rozhodnutí NS SR sa vec vrátila takpovediac na začiatok, teda okresný súd
nanovo prejednal vec a rozhodoval o podanej obžalobe príslušného prokurátora. Po prejednaní veci
bol žalobca oslobodený spod obžaloby za skutok, v súvislosti s ktorým si náhradu škody uplatňuje, čo

potvrdil aj odvolací súd, teda ani z tohto pohľadu nemožno hovoriť o škode, ktorá vznikla v príčinnej
súvislosti s rozhodnutiami súdov. Za tohto stavu preto súd uzavrel (aj s prihliadnutím na vyššie uvedené
skutočnosti a judikatúru NS SR a ÚS SR), že rozhodnutím, od ktorého je potrebné odvíjať zodpovednosť
za škodu je uznesenie o vznesení obvinenia sp. zn. ČVS: ORP-214/OdV-SL-07 zo dňa 21.9.2007,
ktoré žalobca napadol sťažnosťou a ktorú prokurátor Okresnej prokuratúry v Starej Ľubovni zamietol.

Príslušný prokurátor potom podal na žalobcu obžalobu pre skutok, pre ktorý bol stíhaný na základe
uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 21.9.2007. S prihliadnutím na tieto skutočnosti potom v zmysle
cit. § 4 ods. 1 písm. f) v spojení s písm. b) bodom 1 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného od 1.1.2013 súd
dospel k záveru, že oprávneným orgánom konať v danom prípade za štát je Generálny prokuratúra SR.49. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, t.j. že je daná zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenej nezákonným rozhodnutím, že týmto nezákonným rozhodnutím bolo uznesenie o vznesení

obvinenia v spojení s uznesením prokurátora o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o vznesení
obvinenia a že orgánom príslušným konať za štát je GP SR, sa súd ďalej zaoberal otázkou, či
a v akej výške vznikla žalobcovi škoda z titulu trov obhajoby a či táto je v príčinnej súvislosti s
nezákonným rozhodnutím. Ako vyplýva z cit. § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., náhrada škody
zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom

bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Aj vyššie uvádzaná judikatúra slovenských súdov jednoznačne
dospela k záveru, že dotknutá osoba má nárok na náhradu škody v podobe trov vynaložených v
konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Súd mal nepochybne preukázané, že žalobcovi
v súvislosti s trovami obhajoby vznikli náklady, ktoré je potrebné považovať za škodu, ktorá žalobcovi
vznikla. Spôsobená škoda je v priamej príčinnej súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia, pretože
k škode spočívajúcej v trovách obhajoby by nebolo došlo, ak by nebolo vydané uznesenie o vznesení

obvinenia, ale ani vtedy, ak by uznesenie o vznesení obvinenia bolo na základe sťažnosti obvineného
prokurátorom zrušené. Následne súd pristúpil k posúdeniu oprávnenosti žalobcom uplatnených trov
právneho zastúpenia v časti, v ktorej žalobca trval na podanej žalobe (t.j. iba na trovách vyplatených
JUDr. Kuzmovi, keďže v prevyšujúcej časti týkajúcej sa trov právneho zastúpenia vzal žalobca žalobu
späť.)

50. Náhrada škody v časti trov právneho zastúpenia žalobcu v trestnom konaní - t.j. trov jeho obhajoby
advokátom - bola žalobcom požadovaná vo výške spolu 1 928 eur. Z vyúčtovania predloženého
obhajcom žalobcu vyplýva, že táto pozostáva z odmeny vo výške 830,23 eur, náhrady tzv. režijných
paušálov vo výške 89,20 eur, náhrady cestovného vo výške 412,99 eur, náhrady za stratu času vo výške

274,08 eur a 20% DPH vo výške 321,30 eur. Z tohto vyúčtovania ďalej vyplýva, že obhajca žalobcu
pri vyúčtovaní vychádzal z odmeny z tarifnej odmeny za 1 úkon právnej pomoci vo výške 120,23 eur v
roku 2010, vo výške 123,50 v roku 2011 a vo výške 127,16 eur v roku 2012, teda z odmeny vo výške
jednej šestiny výpočtového základu, čo je v súlade s § 1 ods. 3 a § 12 ods. 3 písm. a) vyhlášky č.
655/2004 Z.z. účinnej v čase vykonania úkonov, t.j. do 30.6.2013, ktorú súd aplikoval na daný prípad,

keďže žalobca bol obvinený zo zločinu, za ktorý mu hrozil trest odňatia slobody na 10 až 15 rokov (§ 173
ods. 3 Trestného zákona). Obhajca žalobcu si pritom za spoločné úkony v mene dvoch obžalovaných
krátil vyúčtovanú odmenu na polovicu v zmysle § 13 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. V prípade odročenia
verejného zasadnutia si obhajca žalobcu uplatnil odmenu iba vo výške jednej štvrtiny tarifnej odmeny
(po prípadnom znížení o jednu polovicu, ako išlo o spoločné úkony pre viacerých obžalovaných), resp.

si odmenu uplatnil vo výške jednej polovice tarifnej odmeny za účasť na verejnom zasadnutí, ak nešlo
o odvolanie. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd považoval za účelne vynaložené a správne vyúčtované
tieto úkony právnej pomoci:

1. prevzatie a príprava obhajoby dňa 20.7.2010 (§ 14 ods. 1 písm. a/ cit. vyhl.) - odmena vo výške

120,23 eur,
2. dovolanie proti rozsudku dňa 26.7.2010 (správne 20.7.2010 - pozn. súdu; § 14 ods. 1 písm. b/ cit.
vyhl.) odmena vo výške 120,23 eur,
3. účasť na verejnom zasadnutí na NS SR (§ 14 ods. 1 písm. c/ cit. vyhl. v spojení s § 13 ods. 2 cit.
vyhl.) - odmena vo výške 61,75 eur,

4. účasť na verejnom zasadnutí na Okresnom súde Prešov dňa 5.10.2011 (§ 14 ods. 1 písm. c/ cit. vyhl.
v spojení s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 5 písm. b/ cit. vyhl. - odročené bez prejednania veci) - odmena
vo výške 15,44 eur,
5. účasť na verejnom zasadnutí na Okresnom súde Prešov dňa 14.11.2011 (§ 14 ods. 1 písm. c/ cit.
vyhl. v spojení s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 5 písm. b/ cit. vyhl. - odročené bez prejednania veci) - odmena

vo výške 15,44 eur,
6. účasť na verejnom zasadnutí na Okresnom súde Prešov dňa 5.12.2011 (§ 14 ods. 1 písm. c/ cit. vyhl.
v spojení s § 13 ods. 2 cit. vyhl.) - odmena vo výške 30,88 eur,
7. účasť na hlavnom pojednávaní na Okresnom súde Prešov dňa 30.1.2012 (§ 14 ods. 1 písm. c/ cit.
vyhl. v spojení s § 13 ods. 2 cit. vyhl.) - odmena vo výške 63,58 eur,

8. účasť na hlavnom pojednávaní na Okresnom súde Prešov dňa 9.3.2012 (§ 14 ods. 1 písm. c/ cit. vyhl.
v spojení s § 13 ods. 2 cit. vyhl.) - odmena vo výške 63,58 eur,
9. vyjadrenie - písomné podanie na súd dňa 6.7.2012 (§ 14 ods. 1 písm. b/ cit. vyhl. v spojení s § 13
ods. 2 cit. vyhl.) - odmena vo výške 63,58 eur,10. účasť na verejnom zasadnutí na Krajskom súde Prešov dňa 14.11.2012 (§ 14 ods. 1 písm. c/ cit.
vyhl. v spojení s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 5 písm. b/ cit. vyhl.) - odmena vo výške 31,79 eur.

51. Okrem týchto úkonov si žalobca uplatnil aj nárok na náhradu škody za dva úkony právnej pomoci, a
to za dve porady vykonané dňa 25.8.2010 a 23.5.2011. Za tieto si obhajca žalobcu uplatnil odmenu vo
výške 120,23 eur, resp. 123,50 eur, teda vo výške plnej tarifnej odmeny. V prvom rade je potrebné uviesť,
že prvá z uvedených porád trvala od 13.54 hod. do 14.37 hod. a druhá porada od 17.00 hod. do 17.30
hod. Obe porady teda netrvali dlhšie ako 1 hodinu, preto v zmysle cit. § 14 ods. 4 písm. a) vyhlášky č.

655/2004 Z.z. v znení účinnom do 30.6.2013 za takéto úkony prislúcha odmena vo výške jednej tretiny
základnej sadzby tarifnej odmeny. Obhajca žalobcu teda má nárok na odmenu za tieto úkony iba vo
výške 40,08 eur (120,23 eur : 3), resp. 41,17 eur (123,50 eur : 3). Súd sa ďalej zaoberal aj účelnosťou
týchtoporádvzhľadomnaskutočnosť,ževzmysle§18ods.1zák.č.514/2003Z.z.sazaškodupovažujú
iba účelne vynaložené trovy konania. Podľa vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu, obsahom prvej z
uvedených porád malo byť prekonzultovanie ďalšieho postupu vo veci. Z dátumu uvedenej porady je

zrejmé, že k tejto došlo po viac ako mesiaci po prevzatí zastúpenia a podaní dovolania a takmer 9
mesiacov pred verejným zasadnutím NS SR. Takúto poradu súd nepovažuje za účelný úkon právnej
pomoci, a to z nasledujúcich dôvodov. Pri prevzatí obhajoby má obhajca vykonať zároveň prvú poradu
s klientom, ktorá je už zahrnutá do odmeny advokáta za prevzatie a prípravu zastúpenia. Uvedené je
logické a potrebné na to, aby sa advokát oboznámil s vecou a postojom svojho klienta. Ak takúto poradu

obhajca žalobcu nevykonal, nemôže ju nahrádzať neskoršou poradou, resp. ak to takto urobí, nemožno
takúto poradu považovať za účelnú. Ak pritom podával obhajca žalobcu dovolanie, javí sa porada so
žalobcom potrebná pred podaním dovolania, nie mesiac po jeho podaní. Naviac nie je zrejmé, aký ďalší
postup by mal byť po podaní dovolania konzultovaný, keďže v tomto štádiu konania musel žalobca spolu
so svojím obhajcom čakať na vytýčenie termínu verejného zasadnutia, ktoré bolo vytýčené až po takmer

9 mesiacov od účtovanej porady. Súd preto odmenu za poradu dňa 25.8.2011 nepovažoval za odmenu
za účelne vynaložený úkon a túto odmenu nezahrnul do náhrady škody. Poradu zo dňa 23.5.2011,
na ktorej bol žalobca oboznámený s výsledkami verejného zasadnutia na NS SR, súd akceptoval ako
účelnú, avšak vzhľadom na vyššie uvedenú nesprávnosť pri účtovaní jej výšky považoval za účelné
náklady na odmenu za poradu vo výške 41,17 eur bez DPH. Spolu s odmenou za 10 úkonov právnej

pomoci uvedenou v predchádzajúcom odseku prislúcha žalobcovi náhrada za odmenu jeho obhajcu vo
výške 627,67 eur bez DPH.

52. Počas celej doby obhajoby v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. platila úprava, že od
klienta možno požadovať náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné

(tzv. režijný paušál) sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby.
V roku 2010 predstavovala táto náhrada 7,21 eur, v roku 2011 bola určená vo výške 7,41 eur a v roku
2012 vo výške 7,63 eur. Vzhľadom na počet úkonov v tom ktorom roku, ktoré súd považoval za účelné,
prislúcha žalobcovi aj náhrada za tieto výdavky vo výške 2 x 7,21 eur za 2 úkony v roku 2010, 5 x 7,41
eur za 5 úkonov v roku 2011 a 4 x 7,63 eur za 4 úkony v roku 2012, t.j. spolu 81,99 eur.

53. Žalobca okrem odmeny za jednotlivé úkony právnej služby bol povinný taktiež zaplatiť v súvislosti
s jeho obhajobou obhajcovi aj cestovné a náhradu za stratu času podľa § 15 a § 17 ods. 1 vyhlášky č.
655/2004 Z.z. Výška cestovného je upravená osobitným predpisom a táto pozostáva z tzv. amortizácie
vypočítanej ako súčin počtu kilometrov a náhrady 0,183 eur za 1 km a z náhrady za pohonné hmoty

vypočítanej podľa vzorca: počet kilometrov x spotreba motorového vozidla x cena pohonných hmôt :
100. Výsledné cestovné predstavuje súčet týchto položiek. Náhrada za stratu času obhajcu na úkony
mimo sídla obhajcu je určená vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú
polhodinu. Náhrada za stratu času za každú začatú polhodinu predstavovala v roku 2011 sumu 12,35 eur
(polovica predstavuje 6,18 eur) a v roku 2012 sumu 12,71 eur (polovica predstavuje 6,36 eur). Obhajca

žalobcu si uplatnil náhradu za stratu času voči žalobcovi v polovičnej výške zohľadniac skutočnosť, že
išlo o spoločné úkony pre dvoch zastúpených (§ 17 ods. 2 cit. vyhl.), cestovné si však uplatnil v plnej
výške.Vtomtosmerejepotrebnéuviesť,žeajkeďvyhláškač.655/2004Z.z.nemávýslovnéustanovenie
o delení nákladov na cestovné ako je tomu pri náhrade za stratu času v § 17 ods. 2 cit. vyhlášky, je toto
ustanovenie potrebné analogicky použiť aj pri cestovnom, keďže cesty za účelom účasti na verejných

zasadnutiach na NS SR, resp. na Okresnom alebo Krajskom súde v Prešove vykonal obhajca žalobcu
aj za účelom zastupovania ďalšieho obžalovaného. Ich vyúčtovaním v plnej výške obom svojim klientom
by došlo na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu, keďže tieto cesty vykonal iba raz, ale vyúčtoval
by ich dvakrát. Náklady na cestovné v plnej výške preto súd nemôže akceptovať v plnom rozsahu akoškodu vzniknutú žalobcovi, ale iba v polovičnej výške vychádzajúc z výpočtu cestovného ako je uvedené
vyššie.

54. Na základe uvedeného je žalobca oprávnený požadovať od žalovanej náhradu z titulu náhrady škody
za cestovné svojho obhajcu spolu vo výške 206,44 eur bez DPH, a to:
1. za cestu z Košíc do Bratislavy a späť dňa 18.5.2011 - ((800 km x 0,183 eur) + (800 km x 10,3 lit. x
1,47 eur : 100)) : 2 = 133,77 eur,
2. za cestu z Košíc do Prešova a späť dňa 5.10.2011 - ((72 km x 0,183 eur) + (72 km x 10,3 lit. x 1,47

eur : 100)) : 2 = 12,04 eur,
3. za cestu z Košíc do Prešova a späť dňa 14.11.2011 - ((72 km x 0,183 eur) + (72 km x 10,3 lit.l x 1,47
eur : 100)) : 2 = 12,04 eur,
4. za cestu z Košíc do Prešova a späť dňa 5.12.2011 - ((72 km x 0,183 eur) + (72 km x 10,3 lit. x 1,46
eur : 100)) : 2 = 12,00 eur,
5. za cestu z Košíc do Prešova a späť dňa 30.1.2012 - ((72 km x 0,183 eur) + (72 km x 10,3 lit. x 1,49

eur : 100)) : 2 = 12,11 eur,
6. za cestu z Košíc do Prešova a späť dňa 9.3.2012 - ((72 km x 0,183 eur) + (72 km x 10,3 lit.l x 1,53
eur : 100)) : 2 = 12,26 eur,
7. za cestu z Košíc do Prešova a späť dňa 14.11.2012 - ((72 km x 0,183 eur) + (72 km x 10,3 lit. x 1,52
eur : 100)) : 2 = 12,22 eur.

55. Náhradu z titulu náhrady škody za náhradu straty času svojho obhajcu je žalobca oprávnený
požadovať spolu vo výške 274,08 eur tak, ako to obhajca žalobcovi vyúčtoval, a to za cestu z Košíc do
Bratislava a späť dňa 18.5.2011 za 20 polhodín po 6,18 eur vo výške 123,60 eur, za cesty z Košíc do
Prešova a späť dňa 5.10.2011, 14.11.2011 a 5.12.2011 za 4 polhodiny po 6,18 eur pri každej z týchto

ciest vo výške 24,72 eur, teda spolu za 3 cesty 74,16 eur a za cesty z Košíc do Prešova a späť dňa
30.1.2012, 9.3.2012 a 14.11.2012 za 4 polhodiny po 6,36 eur pri každej z týchto ciest vo výške 25,44
eur, teda spolu za 3 cesty 76,32 eur.

56. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že účelne vynaložené trovy

obhajoby žalobcu v konaní vedenom na základe nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia
predstavujú celkom sumu 1 190,18 eur bez DPH (odmena 627,67 eur, výdavky na miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné, tzv. režijný paušál 81,99 eur, cestovné 206,44 eur a
náhrada straty času 274,08 eur), čo s DPH vo výške 20 % predstavuje trovy vo výške 1 428,22 eur.
V tejto časti súd považoval nárok na náhradu škody z titulu zaplatených trov právneho zastúpenia za

dôvodný a v tejto časti mu vyhovel. V prevyšujúcej časti súd dospel k záveru, že buď boli trovy právneho
zástupcu žalobcu zle vyúčtované alebo nešlo o účelne vynaložené trovy, preto v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol.

57. Vo vzťahu k námietke žalovanej o rozsahu náhrady trov konania s poukazom na § 18 ods. 3 zákona

č. 514/2003 Z.z. a skutočnosť, že žalobcovi nemožno priznať inú ako tarifnú odmenu v zmysle § 9 až § 14
citovanej vyhlášky, súd poukazuje na znenie tohto zákonného ustanovenia, kde sa v prvej vete uvádza,
že súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové
výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Z tohto ustanovenia
je jednoznačne zrejmé, že žalobcovi ako nárok na náhradu škody možno priznať nielen tarifnú odmenu

v zmysle § 9 až § 14 citovanej vyhlášky, ale aj iné náhrady, ktorých dôvodnosť bola preukázaná, teda
aj cestovné a náhradu za stratu času. Pokiaľ ide o znenie uvedeného ustanovenia ohľadne tarifnej
odmeny, ide o precizovanie, že výška náhrady škody ako odmena za poskytnuté úkony právnych služieb
obhajcom sa určí ako tarifná odmena, nakoľko podľa cit. vyhlášky upravujúcej odmenu a náhrady
advokátov za poskytovanie právnych služieb si klient a advokát môžu dojednať aj iný spôsob výpočtu

odmeny. Súd preto túto námietku žalovanej nepovažoval za dôvodnú a aj nárok na hotové výdavky
považoval súd za dôvodný v rozsahu, ako je uvedené vyššie.

58. Následne súd pristúpil k posúdeniu oprávnenosti nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy.
Súd pritom vychádzal z predpokladov, ktoré už mal preukázané a ustálené aj pri náhrade škody za trovy

obhajoby, teda že je daná zodpovednosť štátu za škodu, je daná existencia nezákonného rozhodnutia
a že za štát v tomto prípade koná GP SR. Vo vzťahu k nároku na nemajetkovú ujmu súd posudzoval,
či došlo k nejakému zásahu do osobnostnej sféry žalobcu v súvislosti s nezákonným rozhodnutím, či tu
existuje príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a zásahom do osobnostnej sféry žalobcu ači sú splnené podmienky na jej priznanie v zmysle § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. s prihliadnutím na
okolnosti prípadu a § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z.

59.Vykonanýmdokazovaním,najmävýpoveďamisvedkov,výsledkamitestuBITEPT,lekárskousprávou
MUDr. Medveckého a znaleckým posudkom č. 58/2008 vypracovaným v trestnom konaní mal súd
preukázané, že došlo k zmenám v správaní žalobcu v porovnaní so stavom pred vznesením obvinenia
zo dňa 21.9.2007 a po prepustení žalobcu z väzby, resp. výkonu trestu odňatia slobody za skutok,
za ktorý bol uznaný vinným. Z týchto dôkazom mal súd preukázané, že žalobca sa po prepustení

z výkonu trestu obáva ľudí, nemá rád spoločnosť, často máva nedôvodné pocity strachu, najmä pri
styku s políciou, pričom asi rok po prepustení odišiel žiť a bývať do zahraničia, odkiaľ prišiel domov
doposiaľ iba 3 krát. Takisto sa mu počas väzby rozpadol 4 - ročný vzťah. V tejto súvislosti súd výpovede
svedkov vyhodnotil ako hodnoverné. Súdu je zrejmé, že príbuzenský vzťah, či blízky priateľský vzťah
môžu do určitej miery znižovať vierohodnosť výpovede, či prehlásenia z dôvodu pochybností, či nejde
iba o pomoc jednej strane, v prospech ktorej svedok vypovedá, resp. v prospech ktorej sa písomne

vyjadrí. Iba samotná skutočnosť príbuzenského, či priateľského vzťahu však neznamená, že takáto
výpoveď, či prehlásenie sa majú považovať za automaticky nepravdivé, či nedôveryhodné bez toho,
aby vierohodnosť výpovedí spochybňovali aj iné, objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy
(porovnaj rozhodnutie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 276/2014 zo dňa 9.6.2015). Súd z výsluchu sestry, súčasnej
partnerkyčipriateľažalobcunemalpocit,žebyišloo„priateľskúčipríbuzenskúvýpomoc“vzmysle,žeby

svedkovia klamali o podstatných skutočnostiach dôležitých pre rozhodnutie súdu. Súd pritom vychádzal
jednak z ich správania počas výsluchu, z ich odpovedí aj na otázky zástupcu žalovaného, ako aj a najmä
zoskutočnosti,žetvrdeniamsvedkovnasvedčujúajvyššieuvedenélistinnédôkazy,najmäsprávaMUDr.
Medveckého, ktorý konštatoval, že u žalobcu zistil tenzne (úzkostne) ladenú náladu s tým, že anxiózne
prejavy majú negatívny dopad na prosexivne funkcie, ich odraz je zrejmý v zmene interpersonálnych

vzťahov a v zmene sociability, pričom úzkosť spätne prispieva ku katatýmnemu spracovaniu reality.
Podstatnou pre posúdenie nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu je však skutočnosť, či tu existuje
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a zásahom do osobnostnej sféry žalobcu

60. Žalobca v žalobe aj v priebehu konania tvrdil, že tieto zmeny v jeho správaní sú v príčinnej súvislosti

so vzneseným obvinením na základe uznesenia zo dňa 21.9.2007. Naproti tomu tvrdil, že trestné
stíhanie za druhý skutok, za ktorý bol odsúdený, v ňom nespôsoboval strach alebo stres, aj keď za
tento skutok mu tiež hrozil trest odňatia slobody 3 až 10 rokov. Aj keď žalobca mohol uvažovať nad
tým, že za tento skutok by mohol dostať iba podmienečný trest odňatia slobody, je potrebné uviesť, že
trest odňatia slobody v rozpätí 3 rokov je maximálnou hranicou, pri ktorej súd ešte môže trest odňatia

slobody podmienečne odložiť. Už trest odňatia slobody na 3 roky a čo aj len 1 týždeň by už bol spojený s
nepodmienečným výkonom trestu odňatia slobody. Žalobca si teda nemohol byť istý, že za tento skutok
mu bude uložený podmienečný trest odňatia slobody, čo sa napokon aj potvrdilo, keď si odpykal vyšší
trest odňatia slobody spojený s obmedzením osobnej slobody. Jeho tvrdenia, že tento skutok v ňom
nevzbudzovalžiadenstrachčinapätie,pretosúdpovažovalzaúčelové,pretožeajhrozbatakéhototrestu

v normálne zmýšľajúcom človeku vzbudí značné obavy. Aj keď v žalobcovi nepochybne väčšie obavy
mohlo vzbudzovať a zrejme aj vzbudzovalo obvinenie za skutok, spod obžaloby za ktorý bol napokon
oslobodený, keďže mu za tento skutok hrozil vyšší trest, nie je podľa názoru súdu možné oddeliť a
izolovať uvedené obavy, najmä v súvislosti so skutkom, za ktorý bol uznaný vinným, bol aj vo väzbe a
výkone trestu odňatia slobody. Ak po skončení oboch konaní a zistení ich výsledku žalobca uvádza, že

strach pociťoval iba jedného skutku, ktorého výsledok bol v jeho prospech, súd tieto tvrdenia vyhodnotil
ako účelové. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu o strachu z ľudí, z policajtov a nedôvodného strachu, ktorý
niekedy prežíva, z vykonaného dokazovania, najmä z výpovedí sestry a partnerky žalobcu vyplýva, že
tieto súvisia najmä s jeho skúsenosťami s ľuďmi, s ktorými sa stretol počas pobytu vo väzbe a vo výkone
trestu odňatia slobody a s informáciami, ktoré sa od nich dozvedel. V danom prípade je pritom nesporné,

že žalobca okrem skutku, spod obžaloby za ktorý bol oslobodený, bol aj uznaný vinným z druhého
skutku, ktorý sa mu kládol za vinu a za ktorý si odpykal uložený trest odňatia slobody a v súvislosti s
ktorým bol aj vo väzbe. Strach z ľudí a z policajtov preto do veľkej miery súvisí najmä so skutkom, v
súvislosti s ktorým bol vo výkone trestu odňatia. Žalobca pritom v priebehu konania nešpecifikoval, z
akých konkrétnych okolností alebo skúseností vyvodzuje svoj strach voči policajtom a ľuďom a ako tieto

súvisia so skutkom, spod obžaloby za ktorý bol oslobodený. Vo vzťahu k policajtom je pritom potrebné
podotknúť, že väčšia časť konania trestného konania prebiehala na súdoch, teda žalobca s policajtami
do styku prichádzal najmä v prípravnom konaní, ktoré bolo podstatne kratšie ako konanie pred súdom.
Podobne zmena v správaní iných ľudí vo vzťahu k nemu a pocit, ktorý z nich žalobca mal, t.j. že sana neho pozerajú ako na kriminálnika, si žalobca zapríčinil sám spáchaním trestného činu, za ktorý bol
odsúdený a za ktorý viac ako tri roky vykonával trest odňatia slobody. Je pritom možné logicky očakávať,
že ak niekto bol právoplatne odsúdený za trestný čin a vykonal trest odňatia slobody (za ktorý mu hrozil

až 10 - ročný trest odňatia), že na neho niektorí ľudia budú pozerať ako na kriminálnika. Takisto je
logické, že vzťahy medzi ľuďmi ochladnú, ak sú dlhodobo odlúčení a nie sú spolu v kontakte, čo v danom
prípade bolo spôsobené pobytom vo väzbe, či vo výkone trestu odňatia slobody viac rokov. Podobne
rozpad vzťahu žalobcu počas väzby v podstatnej miere súvisí s jeho pobytom vo väzbe za skutok, za
ktorý bol uznaný vinným. Takisto žalobca bližšie nešpecifikoval, ako súvisí zlé znášanie svojho odrazu v

zrkadlách, či lesklých plochách so skutkom, za ktorý bol oslobodený. Z výpovede sestry žalobca pritom
vyplýva, že k tomu došlo po návrate z výkonu väzby a trestu odňatia slobody, teda je zrejmé, že aj tento
následok takmer výlučne súvisí so skutkom, za ktorý žalobca odsúdený. V tomto smere nie je možné
prehliadnuť ani možný vplyv návykových látok, ktoré žalobca pred vzatím do väzby užíval a ktoré takisto
vplývajúnavnímanierealityasvetaokoloseba(čojednaksámpotvrdilnapojednávaní,kdevšakuviedol,
že užíval iba príležitostne amfetamín, pričom pri výsluchu na Okresnom súde Poprad pred rozhodnutím

o jeho vzatí do väzby uviedol, že užíval pervitín a canabis a zrejme je závislý, čo ho núti si tieto látky
zadovažovať, znalcom vypracúvajúcim znalecký posudok na žalobcu žalobca uviedol, že sa užil párkrát
pervitín). Žalobca tiež argumentoval nedôverou v právny systém Slovenskej republiky, ale ani v tejto
časti bližšie nešpecifikoval, z čoho tieto obavy vyvodzuje. Žalobca sa k jednému skutku priznal a za
tento bol aj uznaný vinným, čo bol zákonný následok jeho priznania a s čím aj musel počítať. Tvrdenie

žalobcu, že druhý skutok nespáchal, napokon bolo akceptované a bol oslobodený spod obžaloby, teda
výsledok oboch konaní by v ňom mal zanechať skôr opačný postoj, teda že sa preukázali jeho tvrdenia.
Je pravdou, že trestné konanie trvalo dlhší čas (čím sa súd zaoberal nižšie) a že najprv bol žalobca
uznaný vinným za oba skutky, čo v ňom mohlo spôsobovať určitú nedôveru, ale konečný výsledok bol
v jeho prospech. Takisto tvrdenia žalobcu na prvom pojednávaní, že stratil dôveru v právny systém,

pretože bol 27 mesiacov vo väzbe za niečo, čo nespravil, sa nezakladajú na pravde, pretože vo väzbe
bol pre skutok, za ktorý bol odsúdený. Tieto tvrdenia žalobcu (ako aj rozličné tvrdenia o užívaní, resp. o
závislosti na návykových látok na pojednávaní v tejto veci a v trestnej veci pri výsluchu pred rozhodnutím
o vzatí do väzby na Okresnom súde Poprad a následne pred znalcami) naznačujú, že svoje tvrdenia
v niektorých otázkach prispôsoboval tak, ako mu to vyhovovalo. Aj keď teda žalobca všetky negatívne

následky vo svojom živote pripisoval iba skutku, spod obžaloby za ktorý bol oslobodený, vychádzajúc
z vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia súd dospel k záveru, že tieto následky sú v podstatnej
miere v priamej príčinnej súvislosti s jeho pobytom vo väzbe a vo výkone trestu odňatia za skutok, za
ktorý bol uznaný vinným a len okrajovo sa na nich podpísalo obvinenie za skutok, spod obžaloby za ktorý
bol napokon oslobodený, resp. v niektorých tvrdeniach nepreukázal, ako ním tvrdené následky súvisia

so skutkom, pri ktorom bol oslobodený. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že žalobca
bol do väzby vzatý z dôvodu obavy z pokračovania v trestnej činnosti, a to s poukazom na vedenie
trestného stíhania za skutok, spod obžaloby za ktorý bol oslobodený, pretože žalobca by vzhľadom
na dĺžku uloženého trestu odňatia slobody za skutok, ku ktorému sa priznal a za ktorý bol právoplatne
odsúdený,muselvykonaťnepodmienečnýtrestodňatiaslobody,tedabytakčitakprišieldostykusľuďmi

a informáciami, ktoré boli hlavnou príčinou ním tvrdeného strachu, pričom trestné konanie za skutok,
spod obžaloby za ktorý bol oslobodený, by ďalej pokračovalo.

61. Na druhej strane však je však nesporné, že trestné stíhanie žalobcu za skutok, spod obžaloby za
ktorý bol oslobodený, trvalo od vznesenia obvinenia do druhého rozhodnutia Krajského súdu v Prešove

viac ako 5 rokov a žalobcovi za neho hrozil dlhoročný trest dosahujúci až 15 rokov odňatia slobody.
Predstava strávenia značnej časti produktívneho veku vo väzení by nepochybne pôsobila deprimujúco
na každú osobu v postavení žalobcu, a to o to viac, ak ide o mladú osobu a ak by konečný výsledok
konania prišiel až po tak dlhom čase. Už len táto skutočnosť podľa názoru súdu sama osebe spĺňa
podmienky na priznanie nemajetkovej ujmy v zmysle cit. § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. Obavy o

svoju budúcnosť teda u žalobcu nepochybne boli, čo s vysokou mierou pravdepodobnosti prispelo k
úzkostným stavom žalobcu, ktoré konštatoval MUDr. Medvecký (aj keď, ako už súd konštatoval v bode
60 toto rozsudku, obavy o budúcnosť žalobcu určite vyplývali aj z trestného stíhania za skutok, za ktorý
bol žalobca odsúdený a v súvislosti s ktorým bol aj vo väzbe).

62. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že úzkostné stavy žalobcu (aj keď nie v plnej
miere) sú v príčinnej súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 21.9.2007, ktoré sa vzhľadom
na vyššie uvedené skutočnosti (t.j. vzhľadom na výsledok trestného konania) považuje za nezákonné
rozhodnutie, pričom samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, tedaže sú splnené podmienky aj na priznanie nemajetkovej ujmy žalobcovi. Pri určení jej výšky súd zohľadnil
kritériá uvedené v § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. a analogicky judikatúru Ústavného súdu SR, ako aj
z Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré za prieťahy v konaní titulom nesprávneho úradného postupu

priznávajú sumu 1 000 Eur - 2 000 Eur za každý rok poznačený prieťahmi v konaní (analogicky preto,
že súdy vo veci riadne konali, teda konajúci súd nemal preukázané prieťahy v konaní, ale vzhľadom
na počet rozhodnutí súdov sa dĺžka konania prirodzene natiahla, teda súd použil judikatúru, ktorá rieši
najbližšie použiteľnú otázku súvisiacu s dĺžkou konania). Vychádzajúc z už uvedených skutočností,
teda že na jednej strane podstatným dôvodom pre priznanie nemajetkovej ujmy je dĺžka konania a

právna neistota žalobcu po dlhšiu dobu, ale na druhej strane zohľadniac, že úzkostné stavy neboli
spôsobené iba konaním o skutku, spod obžaloby za ktorý bol žalobca oslobodený, že ostatné negatívne
následky súvisia predovšetkým so skutkom, za ktorý bol žalobca právoplatne uznaný za vinného, ako aj
vzhľadom na okolnosti daného prípadu, keď základom pre oslobodenie žalobcu bolo právne posúdenie
veci, keď odvolací súd vo svojom prvom rozsudku vyvodil následky z nezákonného sledovania žalobcu
a nepripustil niektoré dôkazy, ale NS SR rozšíril následky nezákonného dôkazu aj na ďalšie dôkazy, súd

dospel k záveru, že primeranou nemajetkovou ujmou je suma 400 eur za každý ukončený rok, počas
ktorého trestné konanie trvalo, teda spolu sumu 2 000 eur (5 x 400 eur). V tejto časti nemajetkovej ujmy
súd považoval žalobu za dôvodnú a v prevyšujúcej časti ju zamietol.

63. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností zaviazal súd žalovanú zaplatiť žalobcovi spolu

sumu 3 428,22 eur pozostávajúcu z náhrady škody za trovy právneho zastúpenia vo výške 1 428,22 eur
a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Zároveň súd
akceptoval žiadosť zástupcu žalovanej a jeho dôvody a na zaplatenie priznanej sumy určil súd žalovanej
lehotu 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

64. Súd zaviazal žalovanú aj na zaplatenie úroku z omeškania v zmysle cit. právnych predpisov, pretože
je v omeškaní s plnením peňažného záväzku, avšak len z priznanej sumy. Žalobca si uplatnil úroky
z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo žalovanej sumy od 22.5.2015 do zaplatenia. Podmienkou
žalovateľnosti nárokov uplatnených v tomto konaní je podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorá bola na Generálnej prokuratúre doručená dňa

21.11.2014. Žalovaná sa do omeškania dostáva buď dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty 6 mesiacov
od doručenia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, v ktorej podľa § 16 ods.
4 uvedeného zákona môže príslušný orgán konajúci za žalovanú uspokojiť nárok na náhradu škody,
alebo dňom nasledujúcim po doručení oznámenia, že príslušný orgán nárok žiadateľa neuspokojí. Z
odpovede GP SR zo dňa 17.2.2015 vyplýva, že podľa jej názoru nie súd dané podmienky na postup

podľa § 4 ods. 1 písm. f) zák. č. 514/2003 Z.z., teda nárok žalobcu neuspokojila. Žalovaná sa tak
so splnením oprávnených nárokov žalobcu dostala do omeškania uplynutím šesťmesačnej lehoty od
podaniažiadostiopredbežnéprerokovanienárokunanáhraduškody,t.j.od22.5.2015.Vdanomprípade
žalobcovi prislúchajú úroky z omeškania vo výške o 5 percentuálnych bodov vyššej ako bola základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Základná úroková sadzba ECB k 22.5.2015 bola vo výške 0,05 %, teda žalobca má nárok na úrok z
omeškania vo výške 5,05 % ročne. Keďže žalobca si úrok uplatnil v zákonnej výške, súd mu ho priznal, a
to tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti týkajúcej sa priznania úroku
z omeškania zo sumy prevyšujúcej súdom priznanú sumu súd žalobu zamietol.

65. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého ak mala strana vo
veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo
strán nemá na náhradu trov konania právo.

66. Žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 19 260 eur, úspešný bol v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy

3 428,22 eur, čo vo vzťahu k celkovo žalovanej sume predstavuje úspech v 17,80 %, kým žalovaná bola
úspešná v prevyšujúcej časti, čiže v 82,20 % (na účely úspechu žalovanej v konaní súd započítal aj
časť, v ktorej bola žaloba vzatá späť, pretože v tejto časti žalobca zavinil zastavenie konania, teda by
mal nahradiť žalovanej trovy konania v tejto časti, podobne ako v časti, v ktorej nebol úspešný; tvrdenia
žalobcu, že o nevedel o tom, za čo platil trovy konania, v časti ktorých vzal žalobu späť, súd nepovažoval

za dôvodné, keďže žalobca by mal vedieť, komu a za čo platí a ak ako pán sporu žaloval aj časť nároku,
ktorý nebol dôvodný, resp. nesúvisel s týmto konaním, procesne zavinil čiastočné späťvzatie žaloby).
Po započítaní pomeru úspechu a neúspechu strán sporu bola žalovaná úspešná v 64,40 % a v tomtorozsahu by mala právo na náhradu trov konania. Keďže si však žiadne trovy neuplatnila a ani zo spisu
nevyplýva, že by jej nejaké vznikli, súd žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva do 15 dní od doručenia tohto rozsudku
na súde, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z.