Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, October 30, 2013

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3CoPr/4/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212205621
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1212205621.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: F. U., Q. Y. X, Q., zastúpeného advokátom JUDr.
Ľubomírom Schweighoferom, Šafárikovo nám. 2, Bratislava, proti odporcovi: M-SECURITY SERVICE,
s.r.o., Pri Hrádzi 9, Bratislava, zastúpeného Aequitas s.r.o., Dolná 19, Banská Bystrica, o určenie
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolania odporcu proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 52Cpr/2/2012-97, zo dňa 20.3.2013 a proti uzneseniu

Okresného súdu Bratislava II č.k. 52Cpr/2/2012-113, zo dňa 9.4.2013, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach z r u š u j e a vec v r a c i a
na ďalšie konanie.

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z r u š u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného
pomeru daného navrhovateľovi odporcom listom zo dňa 25.1.2012. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi z titulu náhrady mzdy 373,74 eura mesačne od 17.2.2012 až do dňa, kedy začne
navrhovateľovi prideľovať prácu podľa platnej pracovnej zmluvy, spolu s úrokom z omeškania vo výške
9 % p. a. zo sumy 154,72 eura brutto od 1.4.2012 do zaplatenia, zo sumy 373,74 eura brutto od 1.5.2012
do zaplatenia, zo sumy 373,74 eura brutto od 1.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 373,74 eura brutto od

1.7.2012 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % p. a. zo sumy 373,74 eura brutto
od 1.8.2012 do zaplatenia, zo sumy 373,74 eura brutto od 1.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 373,74 eura
brutto od 1.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 373,74 eura brutto od 1.11.2012 do zaplatenia, zo sumy
373,74 eura brutto od 1.12.2012 do zaplatenia, zo sumy 373,74 eura brutto od 1.1.2013 do zaplatenia,
zo sumy 373,74 eura brutto od 1.2.2013 do zaplatenia. Vo zvyšku návrh zamietol. Odporcovi uložil
povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia 948,13 eura a povinnosť zaplatiť na účet

Okresného súdu Bratislava II súdny poplatok za návrh na začatie konania 906,50 eura.

V odôvodnení uviedol, že odporca s navrhovateľom okamžite skončil pracovný pomer dňa 25.1.2012
z dôvodu, že aj napriek viacerým upozorneniam nesplnil základnú zmluvnú povinnosť podľa § 14 zák.
č. 473/2005 Z.z. a vyhl. č. 33/2006 Z.z., čím závažným spôsobom porušil pracovnú disciplínu a ohrozil
zamestnávateľa následným sankcionovaním. Na vyššie uvedenú povinnosť sa navrhovateľ mal zaviazať

aj v pracovnej zmluve v bode 6. ďalšie dojednané podmienky.

Uvedené okamžité skončenie pracovného pomeru mal súd prvého stupňa za neplatné jednak pre jeho
neurčitosťazmätočnosť(bod1/),jednakzdôvoduprekludovanianárokuodporcunaokamžitéskončenie
(bod 2/) a jednak z dôvodu, že navrhovateľ neporušil pracovnú disciplínu závažným spôsobom (bod 3/).

1/ Zo skutkového dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je zrejmé, o splnenie akej
konkrétnej povinnosti má ísť; zmluvnej či zákonnej, prípadne oboch. Zmätočnosť a neurčitosť je zrejmáo to viac, že okamžité skončenie pracovného pomeru odkazuje na porušenie zmluvnej povinnosti
v zmysle zákona, pričom tieto povinnosti, t.j. zmluvné a zákonné, nie sú v tomto prípade totožné.
Samotný odkaz na porušenie zákona a zmluvy nespĺňa požiadavku na riadne uvedenie skutkových

dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru. Z takto formulovaných dôvodov nie je zrejmé,
akého závažného porušenia pracovnej disciplíny sa navrhovateľ dopustil a akým jeho konkrétnym
konaním či nekonaním k nemu malo dôjsť. Uvedené vyplýva až z listu odporcu zo dňa 7.2.2012, v ktorom
už podrobne uvádza, akého konkrétneho závažného porušenia pracovnej disciplíny sa mal navrhovateľ
dopustiť; bez tohto listu by vôbec nebolo možné určiť, akého závažného porušenia pracovnej disciplíny

sa mal navrhovateľ dopustiť. Dodatočné dopĺňanie a špecifikácia skutkových dôvodov okamžitého
skončenia pracovného pomeru nie je prípustné, pričom dodatočné vysvetlenie týchto dôvodov nemôže
zhojiť nedostatky a z toho vyplývajúcu neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru.

2/ Z listu odporcu zo dňa 7.2.2012 a jeho tvrdení vyplýva, že po zistení nedostatkov (pri kontrole
v mesiaci október 2011) v oblasti splnenia zákonnej povinnosti navrhovateľa predložiť každé dva

roky doklady preukazujúce jeho bezúhonnosť a spoľahlivosť vyzval navrhovateľa na predloženie
potrebných dokladov, avšak navrhovateľ ich podľa jeho tvrdení do času pokračovania štátneho dozoru,
t. j. do 9.11.2011, nepredložil; tým mal odporcu vystaviť nebezpečenstvu sankcionovania zo strany
štátnych orgánov. Z tvrdení samotného odporcu preto vyplýva, že predloženie dokladov požadoval od
navrhovateľa najneskôr do 9.11.2011. V konaní nebolo sporné, že k tomuto dňu doklady zo strany

navrhovateľa predložené neboli. Súd prvého stupňa mal na základe uvedeného za to, že odporca sa o
dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel najneskôr 9.11.2011, nakoľko do tohto dňa
nedošlo zo strany navrhovateľa k predloženiu potrebných dokladov, o čom mal odporca vedomosť. Ak
teda odporca okamžite skončil pracovný pomer s navrhovateľom dňa 25.1.2012, urobil tak po zákonnej
prekluzívnej lehote, t.j. v zmysle § 68 ods. 2 Zák. práce po dvoch mesiacoch, od kedy sa o dôvode na

skončenie pracovného pomeru dozvedel.

3/ Z § 45 a 46 zák. č. 437/2005 Z.z. vyplýva zamestnávateľovi povinnosť vyžiadať každé dva roky
od zamestnanca doklady potrebné na posúdenie bezúhonnosti a spoľahlivosti; v predmetnej veci sa
to nestalo. Odporca podľa svojich tvrdení zistil nedostatky v potrebných dokladoch až v súvislosti s

avizovaným výkonom štátneho dohľadu. Až na uvedenom základe vyžiadal v októbri 2011 doklady od
navrhovateľa. V konaní nebola preukázaná účinnosť výziev realizovaných v knihe evidencie strážnej
služby dňa 12.10.2011 a 24.10.2011, nakoľko sám odporca pripustil možnosť, že sa s nimi navrhovateľ
neoboznámil; odporca nepreukázal ani údajné ústne výzvy na predloženie dokladov. Navrhovateľ
predložil potrebné doklady dňa 14.11.2011, teda cca po jednom mesiaci od zistenia odporcu, že mu

potrebné doklady chýbajú. Pokiaľ teda samotný odporca opomenul svoje zákonné povinnosti, sám
sa vystavil riziku možných sankcií zo strany štátnych orgánov, a teda nemôže prenášať túto svoju
zodpovednosť na svojho zamestnanca, ktorý mu potrebné doklady predložil, a to cca mesiac po tom, čo
odporca absenciu dokladov vôbec zistil. Na tomto základe nebol splnený ani zákonný dôvod na skočenie
pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zák. práce, nakoľko navrhovateľ pracovnú disciplínu

závažným spôsobom neporušil.

Súdprvéhostupňaďalejuviedol,ženakoľkoodporcaneplatneskončilpracovnýpomersnavrhovateľom,
pracovný pomer navrhovateľa trvá a odporca je navrhovateľovi povinný zaplatiť náhradu mzdy. Nakoľko
odporca v konaní nežiadal priznanie náhrady mzdy navrhovateľovi v skrátenej dĺžke, súd prvého stupňa

navrhovateľovi priznal náhradu mzdy za požadované obdobie, t.j. počnúc dňom 17.2.2012, t.j. dňom
nasledujúcim po tom, čo navrhovateľ odporcovi oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
času, kedy odporca navrhovateľovi umožní pokračovať v práci (o skončení pracovného pomeru nebolo
rozhodované).

Pri určení výšky náhrady mzdy súd prvého stupňa vychádzal z priemerného zárobku navrhovateľa
dosiahnutého v rozhodnom období (4. štvrťrok 2011); pri priemernom hodinovom zárobku 2,2922
eura (990,24 eura ako brutto mzda dosiahnutá v rozhodnom období / 432 hodín odpracovaných v
rozhodnom období) predstavuje priemerný mesačný zárobok 373,74 eura (163,05 eura ako priemerný
počet odpracovaných hodín v mesiaci x 2,2922 eura). Nakoľko si navrhovateľ uplatnil nárok na náhradu

mzdy vo výške 434,71 eura mesačne, súd prvého stupňa jeho návrh v časti náhrady mzdy presahujúcej
sumu 373,74 eura mesačne ako nedôvodný zamietol.Nakoľko výplatný termín bol v pracovnej zmluve dohodnutý v posledný deň nasledujúceho mesiaca,
odporca sa dostal s platením mzdy do omeškania vždy v prvý deň mesiaca nasledujúceho po mesiaci,
ktorého posledný deň bol dňom splatnosti mzdy. Na tomto základe uložil súd prvého stupňa odporcovi

i povinnosť zaplatiť navrhovateľovi úrok z omeškania. Pokiaľ ide o náhradu mzdy za február 2012, táto
predstavuje sumu vo výške 154,72 eura, nakoľko na obdobie od 17.2.2012 do 29.2.2012 pripadlo 9
pracovných dní (373,74 eura / 21,74 x 9 dní).

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a navrhovateľovi priznal

náhradu trov konania pozostávajúcich z podrobne špecifikovaných trov právneho zastúpenia.

O poplatkovej povinnosti rozhodol podľa 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb.

Proti zaväzujúcim častiam rozsudku podal odvolanie odporca (podľa obsahu odvolania nebol napadnutý
zamietajúci výrok) a žiadal rozsudok v napadnutých častiach zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie, resp.

zmeniť a zamietnuť návrh v celom rozsahu.

Namietol skutočnosť, že súd prvého stupňa napriek jeho návrhom nevypočul svedkov Baláža a
Hrušovského a ani neodôvodnil, prečo tieto navrhované dôkazy nevykonal; napriek tomu v odôvodnení
napadnutého rozsudku uviedol, že vykonal dokazovanie výsluchom svedkov. Ďalej namietol, že súd

prvého stupňa sa nevysporiadal so spornou skutočnosťou, ktorou bolo doručovanie okamžitého
skončenia pracovného pomeru, ktoré podľa navrhovateľa mala prevziať jeho matka. Uviedol, že
nesprávny je záver súdu prvého stupňa ohľadom predloženia potrebných dokladov navrhovateľom
dňa 14.11.2011, keď objektívne nebolo možné, aby boli odporcovi doručené čestné vyhlásenie (zo
16.11.2011, s osvedčením podpisu 21.11.2011) a posudok lekára o zdravotnej spôsobilosti (vystavený

16.11.2011) dňa 14.11.2011. Týmito dokladmi odporca do dnešného dňa nedisponuje a preto porušenie
zákonnejpovinnostinastranenavrhovateľatrvá.Navrhovateľtakniejespôsobilývykonávaťsvojuprácu.
V dôsledku jeho nespôsobilosti vykonávať prácu mu neprislúcha ani náhrada mzdy. Odporca poprel i
navrhovateľom tvrdený problém s doručením predmetných dokladov, keďže navrhovateľ mu začiatkom
decembra 2011 poštou doručoval potvrdenie o pracovnej neschopnosti a 20.12.2011 si osobne prevzal

stravné lístky i výplatnú pásku. Mal za to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané splnenie jeho
povinnosti voči navrhovateľovi, keď vyžiadal od neho predloženie dokladov, bez ktorých navrhovateľ
nie je spôsobilý na výkon práce v súkromnej bezpečnosti. O tom, že výzva na predloženie dokladov
sa dostala do dispozície navrhovateľa svedčí fakt, že navrhovateľ začal realizovať kroky k obstaraniu
potrebných dokladov. K porušeniu zákonnej povinnosti predložiť zákonom vyžadované doklady došlo

na strane navrhovateľa.

V súvislosti so začatím plynutia prekluzívnej lehoty uviedol, že v predmetnej veci sa nejednalo o
jednorazové porušenie pracovnej disciplíny navrhovateľom, ale sa jednalo o trvalý stav; nemožno preto
určiť začiatok jej plynutia dňom 9.11.2011. Dňom, kedy odporca zistil, že navrhovateľ porušil pracovnú

disciplínu závažným spôsobom, je 9.12.2011, kedy začala prekluzívna lehota plynúť.

K záveru súdu prvého stupňa o zmätočnej a neurčitej špecifikácii dôvodov okamžitého skončenia
pracovného pomeru uviedol, že okamžité skončenie obsahuje vymedzenie dôvodov, k porušeniu ktorých
došlo na strane navrhovateľa. Veľmi jasne špecifikuje porušenia i odkazom na konkrétne zákonné

ustanovenia. Spôsobom, ako sú dôvody vymedzené, teda uvedením konkrétnych zákonov a paragrafov,
nie je možné ich zamieňanie s inými dôvodmi. Vzhľadom k zák. č. 473/2005 Z.z. a komunikácii
účastníkov museli byť dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru navrhovateľovi veľmi dobre
známe.

K záveru súdu prvého stupňa o nedostatku intenzity závažného porušenia pracovnej disciplíny odporca
uviedol, že povinnosť predloženia potrebných dokladov bola navrhovateľovi uložená priamo zákonom,
pričom bez ich predloženia navrhovateľ prestáva spĺňať zákonné požiadavky na výkon zamestnania.
Strata spôsobilosti vykonávať zamestnanie je preto závažným porušením pracovnej disciplíny.

K náhrade mzdy uviedol, že vzhľadom ku skutočnosti, že navrhovateľ nemôže vykonávať prácu v
dôsledku porušenia povinnosti predložiť posudok a čestné vyhlásenie, sa jedná o prekážku v práci na
strane navrhovateľa, za ktorú mu mzda neprislúcha. Navrhovateľovi by navyše v zmysle § 79 ods. 2
Zák. práce mohla prislúchať náhrada mzdy najviac za čas 9 mesiacov.Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach
potvrdiť. Uviedol, že nakoľko odporca následne na vykonaní výsluchu svedkov netrval, nebol súd prvého

stupňa povinný odôvodňovať nevykonanie týchto dôkazov. Mal za to, že podstatnou v konaní bola
skutočnosť, že odporca si nesplnil svoju zákonnú povinnosť a nevyžiadal od navrhovateľa potrebné
listiny v zmysle § 45 ods. 1, § 46 ods. 1 a § 47 zák. č. 473/2005 Z.z. v zákonom stanovenej dvojročnej
lehote plynúcej od 1.9.2011. Vzhľadom k neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
pre nesplnenie podmienky určitosti a zrozumiteľnosti by navyše nebolo čo svedeckými výpoveďami

dokazovať. V súvislosti s plynutím prekluzívnej lehoty uviedol, že tvrdenie odporcu, že sa dozvedel o
dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru až 9.12.2011, sa nezakladá na pravde; správny je
záver súdu prvého stupňa ohľadom dátumu 9.11.2011 ako o dni, kedy sa odporca najneskôr dozvedel
o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru; k okamžitému skončeniu pracovného pomeru
preto došlo po zákonnej prekluzívnej lehote. Ku skutkovému vymedzeniu dôvodu okamžitého skončenia
pracovného pomeru navrhovateľ uviedol, že tento nie je jednoznačný, určitý a zrozumiteľný, nakoľko

v ňom nie je špecifikované, aká zmluvná povinnosť mala byť zo strany navrhovateľa porušená; nie
je teda dôvod skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným. Samotný odkaz na §
14 zák. č. 473/2005 Z.z. a na vyhl. č. 33/2006 Z.z. bez konkretizácie dôvodov okamžitého skončenia
pracovného pomeru nepostačuje; tzv. vysvetlivky v liste zo 7.2.20152 sú nielen oneskorené a zmätočné,
ale v rozpore s § 70 Zák. práce, pretože dôvody okamžitého skončenia sa v ňom rozširujú. V súvislosti

s doručovaním okamžitého skončenia navrhovateľ uviedol, že fotokópiou obálky preukázal prevzatie
zásielky jeho matkou; rovnako z nej vyplýva, že okamžité skončenie nebolo doručované navrhovateľovi
dovlastnýchrúk.Malzato,žetietoskutočnostinebolivkonanísporné,keďichodporcanespochybňoval,
nevyvracal a nepredkladal dôkazy o opaku. Dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Cdo 41/1994, podľa ktorého je okamžité zrušenie pracovného pomeru neplatné,

ak bolo doručené inej osobe, než druhému účastníkovi tohto pomeru. Záverom navrhovateľ uviedol,
že nakoľko odporca nežiadal o zníženie náhrady mzdy, správny bol postup súdu prvého stupňa, ktorý
priznal náhradu mzdy bez jej zníženia.

Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), pričom bol viazaný

jeho rozsahom a dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.); dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné.

Podľa § 38 ods. 1 Zák. práce písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia
pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej
zmluvymusiabyťdoručenézamestnancovidovlastnýchrúk.Toplatírovnakoopísomnostiachtýkajúcich

sa vzniku, zmien a zániku práv a povinností vyplývajúcich z dohody o práci vykonávanej mimo
pracovného pomeru. Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte
alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť poštovým podnikom
ako doporučenú zásielku.

Podľa § 38 ods. 2 Zák. práce písomnosti doručované poštovým podnikom zamestnávateľ zasiela
na poslednú adresu zamestnanca, ktorá je mu známa, ako doporučenú zásielku s doručenkou a
poznámkou "do vlastných rúk".

Podľa § 38 ods. 4 Zák. práce povinnosť zamestnávateľa alebo zamestnanca doručiť písomnosť sa splní,

len čo zamestnanec alebo zamestnávateľ písomnosť prevezme alebo len čo ju poštový podnik vrátil
zamestnávateľovialebozamestnancoviakonedoručiteľnú,aleboakdoručeniepísomnostibolozmarené
konaním alebo opomenutím zamestnanca alebo zamestnávateľa. Účinky doručenia nastanú aj vtedy,
ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne.

Podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zák. práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne
a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.

Podľa § 70 Zák. práce okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec
urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným

dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený
dôvod sa nesmie dodatočne meniť.Podľa § 79 ods. 1 Zák. práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s
ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s

výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Podľa § 79 ods. 2 Zák. práce ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada
mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za
čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov
zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.

Písomnosť týkajúcu sa skončenia pracovného pomeru doručovanú poštovým podnikom zamestnávateľ
zasiela na poslednú adresu zamestnanca, ktorá mu je známa, ako doporučenú zásielku s doručenkou
a poznámkou „do vlastných rúk“. Skutočnosť, že zásielka obsahujúca okamžité skončenie pracovného
pomeru nie je zasielaná s doručenkou “do vlastných rúk“, nemá za následok neúčinnosť doručenia, ak
zamestnanec písomnosť od poštového podniku prevezme. Ak však zásielku prevezme iná osoba ako

zamestnanec, nie je splnená povinnosť zamestnávateľa písomnosť riadne doručiť, a to ani v prípade,
ak by sa jej prostredníctvom do rúk zamestnanca nakoniec dostala.

Súd prvého stupňa sa v odôvodnení napadnutého rozsudku napriek skutočnosti, že navrhovateľ už v
návrhu na začatie konania neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru odôvodňoval jeho

doručovaním v rozpore s § 38 ods. 1, 2 Zák. práce, týmto doručovaním vôbec nezaoberal a nevyhodnotil
ho vo vzťahu k namietanej neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Na tomto základe
je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný vzhľadom k absencii odôvodnenia doručenia okamžitého
skončenia pracovného pomeru ako podmienke jeho platnosti, čo bez ďalšieho zakladá dôvod pre
zrušenie rozsudku v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.

Navrhovateľ ako v návrhu, tak aj vo výpovedi na pojednávaní dňa 5.12.2012 uviedol, že okamžité
skončenie pracovného pomeru prevzala jeho matka, ktorá mu ho následne odovzdala. Konateľ odporcu
L.. R. L. vo výpovedi na pojednávaní dňa 22.6.2012 naopak uviedol, že okamžité skončenie pracovného
pomeru bolo riadne doručené navrhovateľovi. Podľa fotokópie obálky na č.l. 12 odporca podal dňa

30.1.2012 na pošte Bratislava 211 zásielku adresovanú doporučene navrhovateľovi. Navrhovateľ teda
nesporoval skutočnosť, že uvedená zásielka obsahovala okamžité skončenie pracovného pomeru
z 25.1.2012. Namietal však jeho doručovanie s doručenkou „do vlastných rúk“ a skutočnosť, že
zásielku prevzala jeho matka. Je teda zrejmé, že odporca nedoručoval odporcovi zásielku obsahujúcu
okamžité skončenie pracovného pomeru s doručenkou “do vlastných rúk“. Ako je uvedené vyššie, takáto

skutočnosť nemá za následok neúčinnosť doručenia, ak zamestnanec písomnosť od pošty prevezme;
ak však zásielku prevezme iná osoba ako zamestnanec, nie je splnená povinnosť zamestnávateľa
písomnosť riadne doručiť, a to ani v prípade, ak by sa jej prostredníctvom do rúk zamestnanca nakoniec
dostala.

Dokazovaním vykonaným súdom prvého stupňa teda nebola preukázaná skutočnosť, kto v skutočnosti
prevzal uvedenú zásielku. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tom účastníkovi,
ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Účastník, ktorý
tvrdí určitú negatívnu skutočnosť, nenesie ohľadne tejto skutočnosti dôkazné bremeno; pri popretí
tohto tvrdenia protistranou táto sama ponesie dôkazné bremeno ohľadne svojho pozitívneho tvrdenia.

Z uvedeného je zrejmé, že dôkazné bremeno ohľadom riadneho doručenia okamžitého skončenia
pracovného pomeru navrhovateľovi leží na odporcovi (odporca tvrdí, že okamžité skončenie pracovného
pomeru bolo navrhovateľovi riadne doručené; navrhovateľ toto tvrdenie popiera).

Odvolací súd pre úplnosť ďalej uvádza, že okamžité skončenie pracovného pomeru je výnimočným

spôsobom skončenia pracovného pomeru (§ 68 Zák. práce). Závažné porušenie pracovnej disciplíny
ako jeden z dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru Zák. práce nedefinuje a v konkrétnom
prípade je potrebné vychádzať z konkrétneho porušenia, situácie, za ktorej k porušeniu došlo a z
osoby zamestnanca (napr. i z toho, či a ako v minulosti porušil pracovnú disciplínu). Dôvod okamžitéhoskončenia pracovného pomeru musí byť v zmysle § 70 Zák. práce uvedený takým spôsobom, aby bolo
zrejmé, aké sú skutočné dôvody vedúce k rozviazaniu pracovného pomeru (t.j. v akom konkrétnom
konaní zamestnanca tento dôvod spočíva). Neuvedenie dôvodu k okamžitému skončeniu pracovného

pomeru takýmto spôsobom je sankcionované neplatnosťou okamžitého skončenia v prípade, že sa
zamestnanec neplatnosti dovolá na súde v stanovenej lehote (v spojení s § 77 Zák. práce).

Zo skutkového vymedzenia dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 25.1.2012
skutočne nie je zrejmé, v akom konkrétnom konaní navrhovateľa odporca vzhliadol závažné porušenie

pracovnej disciplíny, ako správne uviedol a presvedčivo zdôvodnil súd prvého stupňa; zo skutkového
vymedzenia dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je možné ani jeho výkladom ustáliť,
v čom toto porušenie konkrétne spočíva. Pomocou výkladu prejavu vôle však nemožno nahradzovať
alebo dopĺňať vôľu odporcu (ktorú v dobe okamžitého skončenia nemal alebo ju neprejavil). S poukazom
na§70Zák.práceniejemožnéskutkovovymedzovaťdôvodokamžitéhoskončeniapracovnéhopomeru
po tomto skončení, či už v liste odporcu zo dňa 25.1.2012 adresovanom navrhovateľovi, v písomnom

vyjadrení k návrhu, v prednesoch zástupcu odporcu alebo preukazovať ho v rámci dokazovania.

Ak teda dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je v súlade s § 70 Zák. práce skutkovo
vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, je okamžité skončenie pracovného
pomeru(vprípadesplneniapovinnostijehoriadnehodoručenia)neplatnéužnatomtozáklade.Nemožno

sa preto ďalej zaoberať zánikom práva na okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 2
v spojení s § 36 ods. 1 Zák. práce, či porušením pracovnej disciplíny vo všeobecnosti, resp. jej intenzitou
v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zák. práce, ako to urobil súd prvého stupňa.

Nakoľko pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 154 ods. 1 O.s.p.), možno náhradu

mzdy v zmysle § 79 ods. 1, 2 Zák. práce priznať, len pokiaľ je splatná ku dňu vyhlásenia rozsudku;
náhrada mzdy nie je opakujúcou sa dávkou v zmysle § 154 ods. 2 O.s.p. (R 10/1969). Nebol preto
správny postup súdu prvého stupňa, ktorý uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu
mzdy od 17.2.2012 až do dňa, kedy začne navrhovateľovi prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy.
Nakoľko prechodné ustanovenia účinné od 1.1.2013 (§ 252i Zák. práce) neupravujú posudzovanie

nárokov z neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa predpisov účinných do
31.12.2012, rozsah prípadného nároku navrhovateľa na náhradu mzdy je potrebné posúdiť v súlade s
§ 79 ods. 2 Zák. práce v znení účinnom od 1.1.2013.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých

častiach v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie v zmysle
§ 221 ods. 2 O.s.p.

V ďalšom konaní súd prvého stupňa vec opätovne prejedná na pojednávaní, vykoná dokazovanie
podľa návrhov účastníkov (prioritne na doručovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru) a po

vyhodnotení vykonaných dôkazov opätovne rozhodne vo veci a svoje rozhodnutie odôvodní spôsobom
zodpovedajúcim § 157 ods. 2 O.s.p.

II.

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa opravil štvrtý odsek odôvodnenia na strane 3 rozsudku č.k.
52Cpr/2/2012-97, zo dňa 20.3.2013 tak, že správne má táto časť odôvodnenia rozsudku znieť: „Súd vo
veci vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa, konateľa odporcu a oboznámením sa s obsahom
listinných dôkazov tvoriacich obsah spisu a zistil tento skutkový stav:“

V odôvodnení uviedol, že pri vyhotovovaní rozsudku došlo k zrejmej nesprávnosti, keď v štvrtom odseku
na strane 3 jeho odôvodnenia uviedol, že vykonal dokazovanie výsluchom svedkov, hoci z ďalšieho
odôvodnenia je zrejmé, že výsluch svedkov nevykonal. Na tomto základe v zmysle § 164 O.s.p. uvedenú
zrejmú nesprávnosť opravil.

Proti uzneseniu podal odvolanie odporca a podľa obsahu odvolania žiadal napadnuté uznesenie zrušiť.
Uviedol, že prípustným predmetom opravy sú výlučne také chyby v písaní a počítaní v písomnom
vyhotovení rozsudku, ktoré sú zrejmé na prvý pohľad; ide o chyby technického rázu, ktoré nemajú
podstatnejší význam. Napadnutým uznesením súd prvého stupňa opravoval odôvodnenie rozsudku,ktoré je zjavne v rozpore so zisteným skutkovým stavom veci; oprava odôvodnenia by bola možná len
postupom v zmysle § 165 O.s.p.

Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), pričom bol viazaný
jeho rozsahom a dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.); dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

Odôvodnenie rozsudku v časti, v ktorej súd prvého stupňa uviedol, že vykonal dokazovanie výsluchom
svedkov, nemalo podklad v zistení skutkového stavu. Nejednalo sa teda o zrejmú nesprávnosť, kedy by

bolnamiestepostupvzmysle§164O.s.p.;jedinýmožnýpostupopravybolpostupvzmysle§165O.s.p.

Na uvedenom základe odvolací súd napadnuté uznesenie pre neexistenciu dôvodov pre jeho vydanie
v zmysle § 221 ods. 1 písm. i) O.s.p. zrušil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.