Uznesenie ,
Zastavujúce odvolacie konanie Judgement was issued on Monday, January 26, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/265/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4413205712
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4413205712.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s. r. o. so sídlom Bratislava, Vajnorská
100/A, IČO: 45 869 464, zast. verita, s. r. o. so sídlom Bratislava, Karpatská 18, IČO: 35 940 875,
proti povinnej: G. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom W., J. XXX/XX, o vymoženie sumy 2.602,62 eura s
príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 28.
marca 2013 č. k. 15Er/348/2013-9, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd odvolacie konanie z a s t a v u j e .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie súdnej exekútorky Mgr. Jany Sitášovej, Exekútorský úrad Bratislava, Astrová 2/A, zo dňa

13. 03. 2013. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 44 ods. 2 veta tretia Exekučného poriadku,
§ 35, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ako aj základnou
charakteristikou spotrebiteľských zmlúv upravenou v Občianskom zákonníku a v zákone č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov (s účinnosťou od 11. 06. 2010 je
tento zákon zrušený zákonom číslo 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov). Po preskúmaní zmluvy o úvere zastal názor, že ak rozhodcovská

zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplývala zo štandardnej zmluvy, a teda zo
vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je
prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokázala náležite naplánovať, boli plne namieste. Ďalej
poukázal na to, že rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný
titul v predmetnom konaní, znemožňovala voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie
sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde.

Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie
s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa
všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovský
súd bol pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej
štandardnej zmluvy, a teda dodávateľ musel mať istotu, že si ho môže do zmluvy uvádzať. Súd
prvého stupňa bol tiež toho názoru, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe neplatnej

rozhodcovskej doložky, a preto nebol spôsobilým exekučným titulom. S poukazom na uvedené žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol podľa § 44 ods. 2 zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), nakoľko mal za
to, že oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľným exekučným titulom, pretože
bol vydaný na základe zmluvnej podmienky, ktorú súd posúdil ako neplatnú a tým absolútne neplatnú
zmluvnú podmienku.Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie, namietajúc
prekročenie zákonných limitov pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia a to skúmaním iných listín
ako pripúšťa výslovné znenie zákona § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Bol toho názoru, že ak

exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
nie je vecne príslušný vo veci konať, či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o
opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Z povahy veci teda nebolo možné priznať
exekučnému súdu väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej
interpretácie nesvedčia len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné

historického výkladu. Uvedené podľa neho potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo
dňa 16. júna 2009 sp. zn. 4Cdo 159/2009. V ďalšej časti odvolania oprávnený namietal prekročenie
zákonných limitov pre skúmanie exekučného titulu § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a
prekážku rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky. S poukazom na ustanovenie § 45 ods.
1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní mal za to, že exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský
rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. Okrem toho bol toho názoru, že o

platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni
tomu, aby bola opätovne posúdená. Vzhľadom na to, že tu bola prekážka res iudicata, konaním súdu
došlo k porušeniu článku 2 odsek 2 Ústavy SR, pretože súd svojím konaním išiel na rámec zákona.
V tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu SR ÚS 2/2000 a v celom rozsahu sa stotožnil
s odôvodnením nálezu Ústavného súdu II.ÚS 499/2012 a nálezu sp. zn. PL. ÚS 21/08 z

23. septembra 2009. Okrem toho namietal, že oprávnený ako právny nástupca Poštovej banky, a. s.
bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. Dal pritom do pozornosti,
že v zmysle ustanovenia II: časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka, a. s.
postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh
rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom

stanovenú ponuku. Vytýkajúc nesprávnu aplikáciu § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušenie §
153 ods. 1 OSP sa opätovne stotožnil s nálezom Ústavného súdu II.ÚS 499/2012, ako aj poukázal na
nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 242/207 z 3. júla 2008 a rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky zo dňa 29. 06. 2010 sp. zn. N23 Cdo 1201/2009, uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 28. 04.
2010 sp. zn. 23Cdo 4895/2009. Zároveň bol toho názoru, že OSP, ani exekučný poriadok, ani Zákon

o rozhodcovskom konaní neposkytujú absolútne žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol
vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej, a teda napríklad
vykonať vo veci samej dokazovanie alebo rozsudok zrušiť, či zmeniť jeho výrok. Ohľadom aplikácie
sekundárneho práva Európskej únie uviedol, že smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je
určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva

vnútroštátnym orgánom. Pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku, nebolo možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/
EHS. Taktiež pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nebolo možné brať do
úvahy judikatúru ESD, nakoľko judikatúra ESD vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne
alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nebola voči jednotlivcom - a teda ani voči

účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná. V neposlednom rade vytkol porušenie právnej istoty
a legitímnych očakávaní, pričom poukázal na rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach, ako aj
namietal neprimerané zvýhodňovanie povinného pred exekučným súdom na základe jeho postavenia,
pričom poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR III.ÚS 23/2013-8. S poukazom na uvedené dospel
k záveru, že exekučný súd svojim postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom,

ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, a preto navrhol, aby príslušný
súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Sudca súdu prvého stupňa predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu
oprávneného nemienil vyhovieť (§ 374 ods. 4 OSP).

Odvolaciemu súdu bolo dňa 07. 01. 2015 doručené písomné podanie oprávneného, v rámci ktorého
navrhol exekúciu zastaviť a vrátiť zaplatený súdny poplatok, v dôsledku čoho odvolací súd vyzval

oprávneného, aby sa vyjadril, či trvá na podanom odvolaní. Oprávnený písomným podaním zo dňa 22.
01. 2015, doručeným súdu prvého stupňa dňa 27. 01. 2015, oznámil súdu, že predmetné odvolanie berie
v zmysle § 207 ods. 3 OSP v celom rozsahu späť a žiadal súd, aby konanie o odvolaní zastavil.Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolacie konanie je potrebné podľa § 207 ods. 3 OSP zastaviť,

nakoľko došlo k späťvzatiu odvolania skôr ako o ňom bolo rozhodnuté odvolacím súdom.

Podľa § 222 ods. l OSP, ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia
nastane, ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti
napadnutého rozhodnutia, plynú v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho

konania.

Podľa § 207 ods. 2 OSP, dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak niekto vzal
odvolanie späť, nemôže ho podať znova.

Podľa§207ods.3OSP,aksaodvolanie,oktoromnebolorozhodnutévzalospäť,odvolacísúdodvolacie

konanie zastaví.

Odvolanie možno vziať späť, a to až dovtedy, kým o ňom nebolo rozhodnuté. Odvolanie môže vziať
späť iba ten účastník, ktorý odvolanie podal. Odvolateľ nemôže späťvzatie odvolania dodatočne účinne
odvolať. Na účinnosť späťvzatia odvolania nie je potrebný súhlas súdu, ani súhlas ostatných účastníkov.

Ak sa vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia nastane, ako keby k podaniu
odvolania nedošlo. Po späťvzatí odvolania odvolací súd rozhodne už len o zastavení odvolacieho
konania.

S poukazom na to, že oprávnený vzal svoje odvolanie jasným a zrozumiteľným podaním späť v celom

jeho rozsahu skôr, ako o ňom odvolací súd rozhodol, odvolací súd odvolacie konanie podľa § 207
ods. 3 OSP zastavil. Zastavením tohto odvolacieho konania v dôsledku späťvzatia odvolania
nadobudlo napadnuté uznesenie právoplatnosť, a to spätne dňom, ktorým by nadobudlo právoplatnosť,
keby odvolanie nebolo podané.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 146 ods. 1 písm. c) OSP
tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, pretože odvolacie konanie
bolo zastavené.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.