Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 18, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/611/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112202825
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1112202825.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov

senátuJUDr.MarianyHarvancovejaMgr.AdelyUnčovskej,vprávnejvecižalobcu:Z.M.,nar.X.X.XXXX,
trvale bytom K. XX, XXX XX Ž., zastúpeného: JUDr. Tatiana Vorobelová, advokátka, so sídlom Bajzova
2, 040 01 Košice, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej
republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20.5.2015, č.k. 10C/16/2012-135, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie o zaplatenie sumy 109,22 eur spolu s úrokom z
omeškania 8 % ročne od 11.11.2011 do zaplatenia zastavil (výrok I), vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol
(výrok II) a žalovanému nepriznal náhradu trov konania (výrok III).

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. a), § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. b), § 5 ods. 1,
§ 6 ods. 1,2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
(ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), § 96 ods. 1,2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok

(ďalej len „O.s.p.“) a vecne tým, že žalobca počas konania zobral žalobu o zaplatenie sumy 109,22
eur s príslušenstvom späť, s čím žalovaný súhlasil, preto v tejto časti konanie zastavil. Vo vzťahu k
nároku žalobcu na zaplatenie sumy 552,37 eur s príslušenstvom súd prvej inštancie uviedol, že nemá
za preukázané splnenie zákonnej podmienky uvedenej v ust. § 6 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z., a
to že žalobca voči uzneseniu o vznesení obvinenia Č.: K. - XXXX/JÚ - X. - XXXX zo dňa 26.8.2008
podal riadny opravný prostriedok. Súd prvej inštancie konštatoval, že vydanie uznesenia o vznesení
obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu,

že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou
sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS
163/2013 z 13. novembra 2013, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5MCdo 7/2010 MCdo
18/2010). Nakoľko žalobca v konaní nepreukázal, že na jeho strane išlo o prípad hodný osobitného
zreteľa v tom smere, že mu objektívna okolnosť, ktorej vzniku zabrániť nemohol, neumožnila podať
riadny opravný prostriedok voči predmetnému uzneseniu o vznesení obvinenia, žalobu žalobcu ako
nedôvodnú zamietol.

3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ust. §142 ods. 1 O.s.p. v zmysle
zásady úspechu účastníka v konaní, nakoľko si v konaní úspešný žalovaný náhradu trov konania vočižalobcovi neuplatnil, keďže mu trovy konania v súvislosti s prejednávanou vecou nevznikli, preto súd
prvej inštancie žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

4. Proti rozhodnutiu v zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania podal v zákonnej lehote
odvolanie žalobca, a to z dôvodov podľa ust. § 205 ods.2 písm. b, d, f) O.s.p.. Mal za to, že súd prvej
inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súduprvejinštancievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci,nakoľkovoveciaplikovalprávnu
normu spôsobom, ktorým poprel jej účel a zmysel. Mal za to, že napadnutým rozhodnutím bolo porušené

jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. l, 3 a tým aj základné právo na vlastníctvo
podľa čl.20 ods. l ústavy, keďže od momentu právoplatného skončenia trestného konania oslobodením
spod obžaloby, spĺňal všetky podmienky na priznanie uplatňovanej náhrady škody. Poukázal na to, že
dôvod, pre ktorý nepodal v prípravnom konaní sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia bola
skutočnosť, že pri výsluchu dňa 10.9.2008 mu bolo oznámené obvinenie a doručené uznesenie o
obvinení s tým, že mu policajt povedal, že „uznesenie je zo dňa 2.9.2008 a ja som proti nemu nepodal

sťažnosť v zákonnej lehote“. O doručení uznesenia pred jeho výsluchom nevedel, nerozumel právnej
povahe výsluchu, preto na konci výsluchu povedal, že si zvolil splnomocneného zástupcu Z.. D.. Č.,
čo je zaprotokolované aj v zápisnici. Následne vyhľadal Z.. Č., ktorý však nebol advokátom, ale ten
mu prípravné konanie nevedel vysvetliť. Vzhľadom k uvedenému považoval striktnú požiadavku súdu
prvej inštancie na vyčerpanie opravného prostriedku sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia,

za prehnaný formalizmus, zakladajúci porušenie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci, interpretujúc obmedzujúcu podmienku stanovenú v § 6 ods.2 zákona
č. 514/2003 Z.z. spôsobom v rozpore s čl. 4 ods.4 Listiny, i s ohľadom na to, že sťažnosť by bola v jeho
prípade neefektívnym prostriedkom. Vzhľadom k uvedenému žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu
prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec v tejto časti vrátil na ďalšie konanie.

5. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 9.10.2015
a uviedol, že prvoinštančný súd sa v konaní správne vysporiadal so všetkými tvrdeniami účastníkov a
vykonal dostatočné dokazovanie na vydanie konečného rozhodnutia. Odôvodnenie rozsudku považoval
za vecne správne a postačujúce na objasnenie skutkového a právneho stavu. Uviedol, že právo na

náhradu škody nie je právom absolútnym. Je možné ho uplatniť iba v rámci zákonom stanovených
podmienok, ktoré špecifikuje práve zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý na úspešné uplatnenie nároku
na náhradu škody kladie podmienku využitia opravného prostriedku proti rozhodnutiu, ktoré žalobca
označil ako nezákonné. V prípade uznesenia o vznesení obvinenia to je sťažnosť, ktorá tak plní
funkciu opravného prostriedku a dáva obvinenému možnosť, aby uznesenie o vznesení obvinenia bolo

preskúmané orgánom, ktorý je inštančne nadriadený vyšetrovateľovi, resp. poverenému príslušníkovi
Policajného zboru a má za úlohu dohliadať na zákonnosť celého trestného konania. Obvinený uvedie v
sťažnosti dôvody, pre ktoré považuje uznesenie o vznesení obvinenia za nedôvodné, resp. nezákonné.
Poučenie o sťažnosti obsahuje každé uznesenie o vznesení obvinenia a je spravidla pomerne krátke
a zrozumiteľné, neobstojí preto prípadná námietka odvolateľa, že jeho obsahu neporozumel. Pokiaľ

odvolateľ voči uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť nepodal, absentuje tu jeho prejav vôle o
tom, že vznesenie obvinenia považuje za nesprávne, neodôvodnené, resp. nezákonné. Absenciu tohto
prejavu nie je možné zhojiť. V prípade, ak by odvolateľ podal proti uzneseniu o vznesení obvinenia
sťažnosť, bol by o nej povinný rozhodnúť prokurátor vykonávajúci dozor nad príslušným konaním.
Ak by podľa prokurátora neboli splnené predpoklady na vznesenie obvinenia, uznesenie o vznesení

obvinenia by zrušil a odvolateľ by sa tak vyhol tomu, aby bol ďalej trestne stíhaný a vznikli mu trovy
právneho zastúpenia, náhradu ktorých si v tomto konaní uplatňuje. Poukázal na to, že odvolateľ v
konaní žiadnym spôsobom nepreukázal existenciu dôvodov osobitného zreteľa, dokonca ani neuviedol,
v čom konkrétne podľa nebo mali spočívať tieto okolnosti. Tvrdenie odvolateľa, že obvinenie mu
bolo oznámené až pri výsluchu a súčasne mu bolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia, sa

nezakladá na pravde a je účelové. Dal do pozornosti, že súd prvej inštancie pri oboznamovaní s
obsahom trestného spisu na pojednávaní dňa 20.5.2015 zistil, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo
odvolateľovi preukázateľne doručené dňa 2.9.2008, ako vyplýva z doručenky do vlastných rúk, ktorá
je nalepená na origináli predmetného uznesenia vydaného dňa 26.8.2008. Preto sa odvolateľ výsluchu
dňa 10.8.2008 zúčastnil ako obvinený, o čom bol náležité poučený. Nakoľko odvolateľ dostatočne jasne

neuviedol, v čom konkrétne spočívali okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré mu zabránili podať
sťažnosť, súd prvej inštancie ani nemohol existenciu okolností hodných osobitného zreteľa konštatovať .
Tvrdenie odvolateľa, že sťažnosť je neefektívnym prostriedkom, pretože aj keby podal sťažnosť proti
vzneseniu obvinenia, nebol by úspešný, je podľa jeho názoru špekulatívne a v žiadnom prípadenepredstavuje okolnosti hodné osobitného zreteľa. Vzhľadom k vyššie uvedenému žalovaný žiadal, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

7. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo odvolaním možné napadnúť rozhodnutie
súdu prvej inštancie, pokiaľ to nevylučoval zákon (§ 201 v spojení s § 202 O.s.p.). Odvolanie bolo
prípustné proti rozhodnutiu len z dôvodov uvedených v § 205 ods.2 O.s.p. Odvolanie žalobcu vyvolalo
v danom prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj po 1. júli 2016 (§ 470 ods. 2 C.s.p.) - rozhodnutie
bolo preto možné podrobiť meritórnemu odvolaciemu prieskumu. Odvolací súd ďalej konštatuje, že v

prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalobcu rozhodol odvolací
súd po nadobudnutí účinnosti C.s.p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
(§ 383 C.s.p.).

8. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

10. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach, Obvodného

oddelenia Košice Juh zo dňa 26.8.2008, Č. : K.-XXXX/JU-X.-XXXX bolo voči žalobcovi vznesené
obvinenie pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2, písm. b/ Trestného
zákona (ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia“). Uznesenie o vznesení obvinenia bolo žalobcovi
doručené dňa 2.9.2008, proti uvedenému uzneseniu žalobca nepodal sťažnosť. Rozsudkom Okresného
súdu Košice II zo dňa 10.6.2010, č.k. 2T/235/2008-148 bol žalobca ako obžalovaný oslobodený

spod obžaloby, lebo nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 10.6.2010. Listom doručeným žalovanému dňa 1.6.2011 požiadal žalobca
opredbežnéprerokovanienároku.Žalovanýlistomzodňa10.11.2011žalobcovioznámil,žejehožiadosti
o náhradu škody nie je možné vyhovieť.

11. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

12. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

13. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

14. Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody má i ten, s kým nebolo konané

ako s účastníkom konania, aj keď s ním, ako s účastníkom konania, konané malo byť.15. Podľa § 5 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., ak bolo nezákonné rozhodnutie vydané v konaní, na
ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, právo na náhradu škody má ten, komu nezákonným
rozhodnutím škoda vznikla.

16. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

17. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy,
ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

18. K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. v znení

účinnomdo30.6.2016(t.j.že súdprvejinštancie dospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnym
skutkovým zisteniam) odvolací súd uvádza, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný
tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po
právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia
nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.

s. p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
súajtakéskutkovézistenia,ktorésúdprvejinštancie založilnachybnomhodnotenídôkazov.Typovoide
o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov

strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O.s.p.. Odvolací súd v prejednávanej
veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie
nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán

sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor,
prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z ustanovenia § 133 až § 135 O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016 alebo, že by na zistený
skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne

vyložil.

19. Vo vzťahu k odvolateľom tvrdenému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie
odvolací súd uvádza, že nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Odvolací súd konštatuje, že uvedený
odvolací dôvod uplatnený odvolateľom nebol naplnený.

20. Odvolací súd konštatuje, že vo vzťahu k uplatňovanému nároku žalobcu voči žalovanému súd prvej

inštancie správne aplikoval právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver,
a svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016
odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami,
na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Z
odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov

na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových
strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil
a aj podrobne vyhodnotil. S odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k napadnutému
zamietajúcemu výroku sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387

ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na
ne poukazuje, a vyjadruje sa len k odvolacím námietkam odvolateľa.21. Súd prvej inštancie svoje zamietajúce rozhodnutie založil na nesplnení podmienky uvedenej v ust. §
6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., a to, že žalobca voči uzneseniu o vznesení obvinenia nepodal riadny
opravný prostriedok a v konaní nepreukázal dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré mu objektívne

zabránili podať riadny opravný prostriedok. Vo vzťahu k odvolacím námietkam odvolateľa, že na jeho
strane sa jednalo o prípad hodný osobitného zreteľa odvolací súd uvádza, že pojem ,,prípad hodný
osobitného zreteľa“ bol vysvetlený Najvyšším súdom SR v uznesení z 29. apríla 2010, sp.zn. 5 Cdo
171/2009 nasledovne: ,,Potrebné je uviesť aj to, že zákonodarca v ustanovení vety druhej § 6 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov len všeobecne definoval prípady výnimky

zo splnenia povinnosti podania riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu v
prípadoch hodných osobitného zreteľa. To, čo treba chápať pod pojmom: „prípady hodné osobitného
zreteľa“ ponechal v každej konkrétnej veci na posúdenie orgánu, ktorý rozhoduje o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vo všeobecnosti však možno ustáliť, že by sa malo jednať
o prípady, keď nepodanie riadneho opravného prostriedku bolo spôsobené skutkovým alebo právnym
stavom, ktorý vylučoval alebo znemožňoval jeho podanie. Malo by sa jednať o okolnosti na strane

účastníka (napr. náhla nevyhnutná hospitalizácia v zdravotníckom zariadení, obmedzenie alebo strata
procesnej spôsobilosti a pod.) alebo na strane orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal (nesprávne
poučenie o možnosti podania opravného prostriedku, diskriminácia a pod.)“. Odvolateľ nepodanie
riadneho opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia odôvodňoval tým, že na jeho
strane sa jednalo o prípad hodný osobitného zreteľa, nakoľko nemal o doručení uznesenia o vznesení

obvinenia vedomosť pred výsluchom. Uvedené tvrdenie je v rozpore s vykonaným dokazovaním
pred súdom prvej inštancie, keď s oboznamovania s pripojeným spisom Okresného súdu Košice
II č.k. 2T/235/2008 na pojednávaní dňa 20.5.2015 vyplynulo, že sa v ňom nachádza odvolateľom
podpísaná doručenka do vlastných rúk, ktorou potvrdil dňa 2.9.2008 prevzatie uznesenia o vznesení
obvinenia. Odvolací súd sa tak stotožňuje so závermi súd prvej inštancie, že odvolateľ nepreukázal také

objektívne okolnosti, ktoré by boli dôvodom zakladajúcim aplikáciu výnimky druhej vety ustanovenia
§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Zákonodarca v tomto ustanovení podmienil priznanie náhrady
škody poškodenému voči štátu výslovne splnením povinnosti zo strany poškodeného spočívajúcej vo
využití riadnych opravných prostriedkov proti nezákonnému rozhodnutiu. Ide o určitý druh prevenčnej
povinnosti kladenej zákonom č. 514/2003 Z.z. na poškodeného vychádzajúci zo zásady ,,právo patrí

bdelým, pozorným, ostražitým, bedlivým,, - „nech si každý chráni svoje práva“ („vigilantibus iura scripta
sunt“) ovládajúcej súkromné právo. Jej zmyslom je, aby poškodený vlastným aktívnym konaním zabránil
vzniku škody alebo aspoň zredukoval jej rozsah tým, že nezákonné rozhodnutie bude na podklade
jeho opravného prostriedku podrobené prieskumu zákonnosti a prípadne zrušené príslušným orgánom
v čo najskoršom možnom štádiu konania. V tomto smere pritom nie je rozhodujúce, či takýto opravný

prostriedok aj bude úspešný, dôležité je len to, že poškodený využil možnosti dané mu procesnými
predpismi na uplatňovanie a presadzovanie svojich práv. Keďže zákon v tomto smere nepripúšťa
žiadne výnimky, uvedené platí aj pre nezákonné rozhodnutia vydané v trestnom konaní, a to aj vo
fáze prípravného konania. Splnenie tejto povinnosti poškodený nemôže prenášať na prokurátora a
napokon už podaním sťažnosti proti vznesenému obvineniu od počiatku deklaruje svoju nevinu a

nezákonnosť rozhodnutia. Postavenie prokurátora v trestnom konaní a jemu zverená zodpovednosť
za dozor nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní vrátane možnosti zrušiť nezákonné
rozhodnutie policajta, nemá bez ďalšieho žiaden význam ani vplyv na splnenie podmienky priznania
náhrady škody voči štátu vyplývajúcej z ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Opačný výklad
by v podstate znamenal, že táto povinnosť sa neuplatní, pokiaľ v konaní vystupuje dozorujúci orgán

štátuskompetenciouzrušiťnezákonnérozhodnutie,čovšaknezodpovedázákonnémuzneniu.Rovnako
by to tiež znamenalo absolútnu pasivitu poškodeného, ktorý napriek tomu, že mal zákonnú možnosť
ovplyvniť rozsah škody, túto nevyužil a preniesol ju na iný subjekt s odlišnými úlohami a záujmami v
konaní. Súčasne by to viedlo k obchádzaniu základného procesného inštitútu, ktorým riadne opravné
prostriedky sú a ktoré sú zákonom priamo určené k náprave nezákonností, ktorých sa poškodený podľa

zákona č. 514/2003 Z.z. dovoláva a z ktorých svoj nárok na náhradu škody odvodzuje.

22. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti ( t.j. v
zamietajúcom výroku) a v závislom výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p. ako vecne
a právne správne potvrdil.

23.Otrováchodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľa§255ods.1C.s.p.vspojenís§262ods.
1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a nárok na ich plnú náhradu priznal úspešnému žalovanému proti neúspešnému
žalobcovi s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý
vydá súdny úradník.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).