Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, January 31, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/252/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8613207757
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:8613207757.1

Uznesenie

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej
a členov senátu JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnom spore žalobcu: Mgr.
N. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q., X. XXXX/XX, zastúpeného splnomocneným zástupcom JUDr.
Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom V., Y. V.. A. XXX/XX, proti žalovanému: Slovenská republika,
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu

škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 17C/80/2014-231 zo dňa 16.
novembra 2015, v spojení s opravným uznesením č. k. 17C/80/2014-268 zo dňa 24. mája 2016, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením zrušuje a vec vracia okresnému súdu na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 17C/80/2014-231 zo dňa 16. 11. 2015, v spojení s opravným

uznesením č. k. 17C/80/2014-268 zo dňa 24. 05. 2016, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 5.226,46 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne z tejto sumy od 28. 05. 2014
do zaplatenia a trovy konania vo výške 2.055,20 eur, tieto na účet splnomocneného zástupcu žalobcu,
všetko v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou dňa 06. 12. 2013, doplnenou podaním zo
dňa 26. 03. 2015, domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 5.226,46 eur so zákonným úrokom z

omeškania titulom náhrady škody, ktorá mu vznikla vynaložením nákladov na právne zastúpenie (5.000,-
eur) a na predbežné prejednanie nároku (226,46 eur) v dôsledku jeho trestného stíhania, ktoré skončilo
či už jeho zastavením (rozhodnutím Okresného súdu Prešov sp. zn. 6T/138/2005 zo dňa 29. 07.
2013, právoplatným dňa 13. 08. 2013) alebo oslobodením (rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn.
31T/126/2008zodňa13.09.2010,vspojenísrozsudkomKrajskéhosúduvPrešovesp.zn.2To/21/2011
zo dňa 20. 09. 2012, právoplatným dňa 20. 09. 2012).

Vychádzajúc z ust. § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z."), súd pri
svojom rozhodovaní aplikoval ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30. 06. 2004 (ďalej
len „zákon č. 58/1969 Zb."), nakoľko škoda tvoriaca predmet sporu mala byť žalobcovi spôsobená
uzneseniami štátneho orgánu zo dňa 09. 12. 2003, 18. 12. 2003, 29. 01. 2004, 03. 02. 2004 a 27.

02. 2004 o začatí trestného stíhania pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa a trestný
čin obmedzovania osobnej slobody formou spolupáchateľstva. Uvedené uznesenia boli vydané ako
nezákonné, keďže uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 6T/138/2005 zo dňa 29. 07. 2013,
právoplatným dňa 13. 08. 2013, bolo trestné stíhanie žalobcu pre uvedené trestné činy jednak zastavené
z dôvodu premlčania, jednak rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 31T/126/2008 zo dňa 13.
09. 2010, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2To/21/2011 zo dňa 20. 09. 2012,

právoplatným dňa 20. 09. 2012, bol žalobca spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že skutok, pre ktorýbolanažalobcupodanáobžalobaniejetrestnýmčinom.Žalobcavkonanípreukázal,žepredložilžiadosť
o predbežné prerokovanie a uplatnil svoj nárok na náhradu škody dňa 27. 11. 2013.
Okresný súd v súlade s ustálenou súdnou praxou vychádzal zo záveru, že ak došlo k zastaveniu

trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a
dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté, na
ktorej skutočnosti nič nemení to, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie.
Podstata nároku na náhradu škody sa v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov
činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania.

Zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu potom zodpovedá, aby každá majetková ujma
spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe bola odčinená (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4M Cdo 15/2009).
V danej veci k uplatneniu práva žalobcu na náhradu škody spôsobenej uzneseniami o vznesení
obvinenia došlo na základe toho, že všetky trestné stíhania proti žalobcovi pre skutky kvalifikované ako
trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa a trestný čin zneužívania právomoci verejného

činiteľa formou spolupáchateľstva v súbehu s trestným činom porušovania domovej slobody boli
rozhodnutím súdu buď právoplatne zastavené alebo žalobca bol oslobodený spod obžaloby, čím došlo k
splneniu zákonnej podmienky pre možnosť uplatnenia náhrady škody. V súvislosti s vydaním uznesení
o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia, teda v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v
trestnom konaní, žalobca vynaložil náklady na trovy obhajoby smerujúce k odstráneniu nežiaducich

právnych dôsledkov a štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu. Práve vznesenie obvinenia bolo
výlučnou príčinou vzniku trov spätých s obhajobou a príčinná súvislosť je tým nepochybná bez ohľadu na
skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám. Žalobca
si dôvodne zvolil obhajcu pre trestné konania udelením plnomocenstva a v priebehu týchto konaní bola
uzatvorená dohoda o odmene dňa 21. 06. 2006, kedy sa účastníci dohodli na kombinovanej tarifnej a

paušálnej zmluvnej odmene advokáta, podmienenej výsledkom obhajoby tak, že v prípade, ak žalobca
nebude uznaný za vinného ani v jednej veci, patrí advokátovi okrem tarifnej odmeny aj zmluvná odmena
5.000,- eur. Podrobnosti, vrátane určenia podmienok na výkon advokácie a odmeny advokátov určovali
v čase poskytnutej právnej pomoci osobitné predpisy, a to zákon o advokácii č. 586/2003 Z. z. a vyhláška
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej služby, v zmysle ktorých

sa pri uzatváraní zmluvy o poskytnutí právnej pomoci môže advokát dohodnúť s klientom na druhu
zmluvnej odmeny. V konaní bola preukázaná existencia vzniku dohody o odmene advokáta a jej výške
a táto zmluvná odmena bola žalobcom aj preukázateľne vyplatená advokátovi po ukončení trestného
stíhania dňa 23. 11. 2013. V súvislosti so zvolením si obhajcu žalobcovi nespochybniteľne vznikli trovy,
ktoré predstavujú škodu, za ktorú zodpovedá štát, ktorej zodpovednosti sa štát v danom prípade nemôže

zbaviť. Na základe uvedeného súd považoval návrh žalobcu v časti o zaplatenie zmluvnej odmeny
5.000,- eur za dôvodný.
Za dôvodný súd považoval i nárok žalobcu na zaplatenie sumy 226,46 eur ako nákladov na predbežné
prejednanie nároku, ktoré sú príslušenstvom tohto nároku (rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 7/99). V
súvislosti s predbežným prejednaním nároku pred štátnym orgánom vznikli žalobcovi náklady spojené

s uplatnením pohľadávky, a to za poskytnutú právnu službu advokátom v sume 226,46 eur (pri hodnote
splatnej pohľadávky 5.000,- eur, t. j. úkon á 180,91 eur + režijný paušál á 7,81 eur + 20 % DPH).
Súd mal ďalej za preukázané, že žalobca listom zo dňa 27. 11. 2013 uplatnil svoj nárok, pričom žalovaný
jeho nárok do 6-tich mesiacov, t. j. do 27. 05. 2014 neuspokojil, čím sa dňom 28. 05. 2014 dostal do
omeškania, z ktorého dôvodu súd žalobcovi priznal aj úrok z omeškania vo výške 5,25 % z uplatnenej

sumy za obdobie od 28. 05. 2014 do zaplatenia v zmysle ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.
06. 2016 (ďalej len „O. s. p.") a žalobcovi ako úspešnej strane konania priznal náhradu trov konania
pozostávajúcichzozaplatenéhosúdnehopoplatkuvovýške20,-euratrovprávnehozastúpeniavsúlade
s ust. § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. a/, c/, d/, § 13 ods. 2 § 15, § 16 ods. 3, 4, § 17, § 18 ods. 3

vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej služby
za 5 úkonov právnej služby (prevzatie zastupovania a prvá porada s klientom, podanie žaloby, odvolanie
proti uzneseniu, účasť na pojednávaní dňa 27. 05. 2015 a dňa 16. 11. 2015), vrátane režijného paušálu,
náhrady za stratu času a náhradu cestovného a DPH, spolu 2.035,20 eur.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie, ktorým sa domáhal jeho zmeny spočívajúcej v
zamietnutí žaloby, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia považuje za nepreskúmateľné, nakoľko z tohto nie
je zrejmé, ktoré uznesenie o vznesení obvinenia považoval súd za nezákonné a z ktorého odvodil nárokžalobcu. Žalobca odvíjal nárok od piatich uznesení, pričom všetky jeho trestné stíhania boli zastavené
alebo bol spod obžaloby oslobodený. V prípade nezákonného rozhodnutia je potrebné skúmať či
žalobca využil možnosť podať proti nemu opravné prostriedky, ale z odôvodnenia rozsudku nevyplýva,

že súd takéto skutočnosti skúmal alebo že by sa zaoberal tým, či v prípade žalobcu bolo možné
vzhliadať prípady hodné osobitného zreteľa. Súd bol povinný splnenie zákonných predpokladov vzniku
zodpovednosti štátu za škodu rozčleniť a objasniť vo vzťahu k jednotlivým trestným stíhaniam, prípadne
zdôrazniť ich podstatné spoločné črty. Z dôvodu posudzovania predpokladov vzniku škody spoločne
vo vzťahu ku všetkým vedeným trestným stíhaniam a vzneseným obvineniam, bez ich diferenciácie,

mu bolo upreté právo dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom, čím mu bola aj
odňatá možnosť konať pred súdom.
Podľa názoru žalovaného nie je možné za nezákonné rozhodnutie považovať uznesenia o vznesení
obvinenia, keďže tieto neboli po svojej právoplatnosti zrušené pre nezákonnosť a nespĺňajú preto
atribúty nezákonného rozhodnutia ako to vyžaduje ust. § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Závery o
existencii nezákonného rozhodnutia v podobe obvinenia nie je podľa neho možné prijímať paušálne a

automaticky a v každej veci je potrebné prihliadať na konkrétne okolnosti prípadu, o čom svedčí napr.
aj nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 165/2002. Do pozornosti dal tiež rozhodnutie Krajského
súdu v Bratislave č. k. 8Co/251/2010-103 zo dňa 22. 05. 2012, v spojení s uznesením Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 548/2012-13 zo dňa 07. 11. 2012. Nakoľko zastavenie trestného
stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby automaticky neznamená, že orgány činné v trestnom konaní

postupovali nezákonne, súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku existencie nezákonného
rozhodnutia. Zo skutkového stavu vyplývali okolnosti svedčiace v neprospech výkladu o nezákonnom
rozhodnutí, ktoré však súd nezohľadnil. Uvedenými okolnosťami bola jednak skutočnosť, že žalobca v
konaní nepreukázal využitie riadnych opravných prostriedkov voči namietaným rozhodnutiam, žalobca
prispel k vyvolaniu podozrenia voči svojej osobe, trestné stíhanie žalobcu bolo zastavené z dôvodu

premlčania trestného stíhania a tiež skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní boli zavádzané
výpoveďou kľúčového svedka.
Zanepreskúmateľnéžalovanýpovažujeajodôvodneniesúdu,keďzapríčinuvznikuškodynajprvoznačil
vznesenie obvinenia bez ohľadu na skutočnosť, či bol obhajca v trestnom konaní žalobcovi ustanovený
alebo si ho zvolil sám a následne uviedol, že v súvislosti so zvolením obhajcu vznikli žalobcovi

nespochybniteľne trovy. Odôvodnenie rozhodnutia tak možno považovať za vnútorne rozporné. Súd
nesprávne ustálil, že existuje kauzálny nexus medzi vznesenými obvineniami a zmluvnou odmenou
dohodnutou medzi žalobcom a jeho advokátom. U škody spočívajúcej vo vynaložení prostriedkov na
náklady obhajoby mal súd predovšetkým zvážiť čo bolo bezprostrednou príčinou toho, že poškodenému
takéto náklady vznikli. Príčinná súvislosť je daná v prípadoch nutnej obhajoby, kedy je obvinený zo

zákona povinný mať obhajcu, naproti tomu ak nie sú dané dôvody nutnej obhajoby, záleží rozhodnutie
o prípadnom zvolení obhajcu len na vôli obvineného, z čoho vyplýva, že bezprostrednou príčinou
zníženia majetkového stavu žalobcu ako obvineného bolo jeho rozhodnutie zvoliť si obhajcu (hoci aj pod
vplyvom prebiehajúceho trestného stíhania) a nie samotné vznesenie obvinenia. V ďalšom poukázal na
potrebu posudzovania účelnosti vynaložených nákladov na obhajobu pri hodnotení vzniknutej škody.

Medzi takéto účelne vynaložené náklady podľa neho nemožno zaradiť náklady spojené s uhradením
zmluvnej odmeny advokáta, ktorá bola dohodnutá dobrovoľne na zmluvnom základe klienta a advokáta.
Zvyšovaním trov konania formou zmluvnej odmeny sa navyše žalobca nesnažil zabrániť vzniku škody,
čím zanedbal svoju prevenčnú povinnosť v zmysle ust. § 415 Občianskeho zákonníka a prípadnú škodu
si tak zavinil sám. Súd nevzal do úvahy jeho námietku, že pokiaľ sa strana konania dohodne na zmluvnej

alebo kombinovanej odmene advokáta, ktorej dôsledkom je nadštandardná odmena, zvýšenie nákladov
je dôsledkom realizácie jeho zmluvnej slobody a nemôže zaťažovať iný dotknutý subjekt. Bolo potrebné
tiež skúmať zavinenie uplatnenej škody treťou osobu. Súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil
vo viacerých smeroch, nevysporiadal sa s jeho námietkami, resp. sa vysporiadal iba arbitrárne, bez
uvedenia dôvodu, čím porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie a odňal mu možnosť konať pred

súdom.
V ďalšom namietal, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi právo na náhradu trov predbežného
prerokovania návrhu, pričom neuviedol ako dospel k záveru o tom, že tieto sa týkali splatnej pohľadávky
a neozrejmil dostatočne ich účelnosť a prečo je možné z nich priznať aj úroky z omeškania. Súd
prvej inštancie v rozsudku nedal odpoveď na jeho námietky týkajúce sa príslušenstva nároku, ako

aj na námietku, že žalobca neprípustne požadoval príslušenstvo aj z príslušenstva. Poukázal na
najaktuálnejšiu rozhodovaciu činnosť súdov, podľa ktorých sa môže dlžník - štát dostať do omeškania
až v prípade uloženia povinnosti nahradiť istinu (napr. NS SR sp. zn. 7MCdo 16/2011, podobne Krajský
súd v Bratislave sp. zn. 2Co/123/2011).3. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

4. Vzhľadom na to, že krajský súd vo veci rozhodoval za účinnosti nového procesného kódexu, zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p."), účinného od 01. 07. 2016, bol povinný pri
svojom postupe aplikovať novú právnu úpravu (§ 470 ods. 1 C. s. p.) s tým, že účinky procesných úkonov
uskutočnených do 30. 06. 2016 ostali zachované (§ 470 ods. 2 C. s. p."). Zároveň súd v odôvodnení
prispôsobil terminológiu novej právnej úprave.

5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p., § 204 ods. 1, § 201 O. s. p. v spojení s § 470 ods. 1 C. s. p.),
proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p., § 201
O. s. p. v spojení s § 470 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a
contrario C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených

v odvolaní (§ 380, § 379 C. s. p.) a rozsudok okresného súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b/ C. s. p. zrušil
a podľa § 391 ods. 1 C. s. p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, majúc za to, že odvolanie
žalovaného je dôvodné.

6.Podľa§157ods.2O.s.p.vodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosanavrhovateľ(žalobca)domáhal

a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

7. Podľa § 220 ods. 2 C. s. p. účinného od 01. 07. 2016, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho
sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku
použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

8. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

9. Právo na spravodlivý proces je v Ústave Slovenskej republiky garantované v jej siedmom oddiele
druhej hlavy (čl. 46 až čl. 50) a je primárnym ústavným východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov verejnej moci Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie jeho ochrany,
a tým aj ústavnoprávnym východiskom zákonných úprav jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka/procesnej
strany na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je tak v
priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky, keď súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy a
práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03,
I. ÚS 46/05). To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva aj z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu (rovnako ako judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky) síce nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija c/a Španielsko z 09. decembra 1994,

Hiro Balani c/a Španielsko z 09. decembra 1994, Georgiadis c/a Grécko z 29. mája 1997; Higgins c/a
Francúzsko z 19. februára 1998).10. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým doložiť jeho správnosť, zároveň je prostriedkom
kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku
sa žiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy strán konania a ich konečné

návrhy; dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia; úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení
dôkazov a skutočností, ktoré mal preukázané, a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa
príslušných zákonných ustanovení. Súdne rozhodnutie musí byť presvedčivé, z jeho odôvodnenia
musia logicky, jasne a zrozumiteľne vyplývať odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s uplatneným nárokom a obranou proti tomuto nároku. Ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia

nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje § 220 ods. 2 C. s. p. (predtým § 157 ods. 2 C. s. p.),
dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich
nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom.
Pokiaľ súd náležite neodôvodní svoje rozhodnutie, osobitne také, ktorým ukladá nejakú povinnosť,
znemožní účastníkom/stranám konania realizovať ich procesné práva, čo je jeden z dôvodov pre
zrušenie rozhodnutia v odvolacom konaní (§ 389 ods. 1 písm. b/ C. s. p.).

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že jeho písomné odôvodnenie
nezodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O. s. p. účinného v čase rozhodovania súdu,
rovnako ani ust. § 220 ods. 2 C. s. p. účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu. Závery vyslovené
súdom prvej inštancie sú predčasné, nepreskúmateľné, pričom takýmto postupom súdu, s poukazom

na vyššie uvedené východiská, boli porušené procesné práva žalovaného.

12. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody spôsobnej
nezákonnými rozhodnutiami štátneho orgánu - uzneseniami vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej
políciePZŽilinaČVS:KUJP-88/OVVK-2003zodňa09.12.2013,PolicajnéhoorgánuMinisterstvavnútra

SR, Úradu inšpekčnej služby PZ, odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite Bratislava ČVS:
ÚIS-116/KOK-2003 zo dňa 18. 12. 2013, Krajského úradu justičnej polície PZ Žilina ČVS: KUJP-88/
OVVK-2003 zo dňa 03. 02. 2004 a Policajného orgánu Ministerstva vnútra SR, Úradu justičnej služby
PZ, odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite Bratislava ČTS: ÚIS-2/KOK-2004 zo dňa 27.
02. 2004 s tým, že trestné stíhania vedené voči nemu na základe uvedených uznesení boli zastavené

uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 6T/138/2005 zo dňa 29. 07. 2013, právoplatným dňa 13. 08.
2013 a uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej polície PZ Žilina ČVS: KUJP-88/OVVK-2003
zo dňa 29. 01. 2004, ktoré stíhanie skončilo jeho oslobodením spod obžaloby rozsudkom Okresného
súduPrešovsp.zn.31T/126/2008zodňa13.09.2010,vspojenísrozsudkomKrajskéhosúduvPrešove
sp. zn. 2To/21/2011 zo dňa 20. 09. 2012. Škodu, ktorá žalobcovi v súvislosti s uvedenými nezákonnými

rozhodnutiami vznikli, predstavujú trovy obhajoby v uvedených trestných konaniach.

13. Žalovaný v rámci svojej obrany pred súdom prvej inštancie namietal nesplnenie zákonných
podmienok, a to zrušenie rozhodnutia štátneho orgánu, ktorým mala byť žalobcovi spôsobená škoda
pre nezákonnosť, keď trestné stíhanie bolo zastavené z dôvodu zániku trestnosti činu v priebehu

konania z dôvodu jeho premlčania, z ktorého dôvodu nie je možné z uznesenia o zastavení trestného
stíhania odvodiť nezákonnosť obvinenia. V ďalšom namietal nepreukázanie využitia riadnych opravných
prostriedkov proti rozhodnutiam, ktoré žalobca považuje za nezákonné, čo je ďalšou podmienkou pre
priznanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Namietal tiež príčinnú súvislosť
medzi trestným stíhaním a vznikom škody, keď v uvedených trestných konaniach nešlo o prípad nutnej

obhajoby, pričom namietal aj spoluzavinenie žalobcu na vzniku škody, pokiaľ uzavrel dohodu o odmene
nad rámec tarifnej odmeny, aj to nie pri uzavretí dohody o právnom zastúpení ale až v priebehu trvania
právneho zastúpenia.

14. Zodpovednosť žalovaného za škodu okresný súd posúdil ako zodpovednosť štátu za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. a žalobe žalobcu v celom
rozsahu vyhovel, z odôvodnenia napadnutého rozsudku však nie je zrejmé ako sa súd vysporiadal s
uvedenými podstatnými argumentmi žalovaného proti uplatnenému nároku vznesenými už v priebehu
prvoinštančného konania.

15. Je potrebné dať za pravdu žalovanému, že zákon č. 58/1969 Zb. v ust. § 3 priznanie nároku
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podmieňuje využitím možnosti podať proti
nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky odpor alebo sťažnosť, s výnimkou prípadu
osobitného zreteľa. Z obsahu spisu, ani z odôvodnenia napadnutého rozsudku však nevyplýva, že bysúd skúmal či žalobca proti rozhodnutiam, ktorými mu mala byť spôsobená škoda, podal riadny opravný
prostriedok, prípadne, ak mal za to, že ide o prípady hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
nesplnenietejtopodmienky,včomtátoosobitosťspočívala.Okresnýsúdnaplnenieuvedenejpodmienky

neskúmal a v tomto smere sa nevysporiadal ani s námietkou žalovaného prednesenou už v rámci
prvoinštančnéhokonania.Rozhodnutiesúduprvejinštanciejetakpredčasné,založenénanedostatočne
zistenom skutkovom stave a v dôsledku toho nesprávnom právnom posúdení.

16. Okresný súd sa dostatočne nevysporiadal ani s námietkou žalovaného vo vzťahu k posúdeniu

nezákonnosti rozhodnutí, v súvislosti s ktorými si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody. I keď
okresný súd svoje rozhodnutie v tomto smere založil na ustálenej rozhodovacej činnosti, v zmysle
ktorej je v prípade zastavenia trestného stíhania či oslobodenia spod obžaloby rozhodujúcim meradlom
opodstatnenosti zákonnosti začatia trestného stíhania neskorší výsledok trestného konania, pričom z
hľadiskaust.§4zákonač.58/1969Zb.majútietospôsobyskončeniatrestnéhokonaniarovnakývýznam
ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, nie je zrejmé ako sa vysporiadal so

špecifickými okolnosťami vedúcimi k zastaveniu trestného stíhania (t. j. nie vo vzťahu k trestnému
konaniu v ktorom bol žalobca spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že skutok, ktorý mu bol kladený za
vinu nie je trestným činom), ktorou bola výlučne neprípustnosť trestného stíhania pre jeho premlčanie.
Pokiaľ aj súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustálenej súdnej praxe, nemožno
opomenúť, že každý prípad je potrebné posudzovať jednotlivo, prihliadajúc aj na konkrétne okolnosti

toho - ktorého prípadu a dôvody vedúce či už k vydaniu „nezákonného" rozhodnutia či jeho zrušeniu,
resp. v danom prípade k zastaveniu trestného stíhania. Odvolaciemu súdu zároveň nie je známe, že
by uvedená špecifická situácia spočívajúca v premlčaní ako dôvode zastavenia trestného stíhania,
pokiaľ ide o posudzovanie ne/zákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia bola predmetom riešenia
doterajšej judikatúry. Súd prvej inštancie v tomto smere v odôvodnení napadnutého rozsudku svoje

závery odôvodnil len všeobecne, bez toho aby sa vysporiadal s konkrétnymi argumentmi, obranou
žalovaného v tomto smere.

17. Dôvodná je napokon i námietka žalovaného o nepreskúmateľnosti záverov súdu prvej inštancie vo
vzťahu k ustálenej výške škody. Tu odvolací súd uvádza, že nakoľko zákon č. 58/1969 Zb. neobsahuje

obdobné ustanovenie ako zákon č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého možno priznať náhradu trov
obhajoby len vo výške tarifnej hodnoty, nie je záver súdu prvej inštancii o možnosti priznať aj zmluvnú
odmenu nedôvodný. Okresný súd sa však žiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkou žalovaného
pokiaľ ide o časový okamih uzavretia dohody o odmene advokáta, a to nie pri uzavretí zmluvy o
poskytnutí právnej pomoci, ale v priebehu trvania poskytovania právnej pomoci. Sám okresný súd v

napadnutom rozsudku, vychádzajúc z ust. § 24 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z. z., konštatoval, že „pri
uzatváraní zmluvy o poskytnutí právnej pomoci sa môže advokát dohodnúť s klientom na druhu zmluvnej
odmeny..", napriek tomuto konštatovaniu však ďalej uviedol, že „v konaní bola preukázaná existencia
vzniku dohody o odmene advokáta, ktorá obsahuje dohodu o výške odmeny, za ktorú bude právna
služba poskytnutá, a to v priebehu poskytovania právnej pomoci...". S námietkou žalovaného vo vzťahu

kúčelnostitýchtotrovaspoluzavineniužalobcunaichvzniku,vzhľadomnato,žeodmenapredstavujúca
uplatnený nárok bola dohodnutá až v priebehu trvania zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným,
sa však žiadnym spôsobom nevysporiadal, na túto nijakým spôsobom nereflektoval. V súvislosti s
Dohodou o odmene advokáta pritom pozornosti odvolacieho súdu neušlo, že napriek tomu, že táto mala
byť uzavretá dňa 21. 06. 2006, odmena bolo dohodnutá v mene euro, i keď Slovenská republika prijala

euro až od 01. 01. 2009.

18. Napriek tomu, že v uvedených prípadoch ide o námietky, argumenty, ktoré sú pre rozhodnutie
vo veci podstatné, súd prvej inštancie sa s týmito v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal. Opätovne
treba zdôrazniť, že odôvodnenie rozhodnutia má odrážať obsah vykonaného dokazovania, súd je

povinný ho riadne zhodnotiť a následne vyvodiť z neho príslušné právne závery. Ak súd príjme
skutkové a právne závery, ktorých vysvetlenie v odôvodnení rozhodnutia nedáva jasný obraz o všetkých
podstatných otázkach, potom jeho rozhodnutie trpí vadou, ktorá musí viesť nevyhnutne k zrušeniu
rozsudku. Nesprávny postup súdu prvej inštancie v takomto rozsahu by nemal naprávať odvolací
súd, ktorý je spravidla určený na to, aby náležite vykladal a aplikoval právo v opravných konaniach.

Účelom fungovania opravného súdu je na kvalitatívne vyššej úrovni, na základe opravných prostriedkov,
preskúmať,čisanasúdeprvejinštanciedosiaholúčelcivilnéhosporovéhokonaniavyjadrenývčlánkoch
2, 3 a 6 C. s. p. v spojitosti s článkom 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky, a nie nahrádzať podstatné
pochybenia v postupe prvoinštančného súdu. Na základe uvedeného, nakoľko súd prvej inštancie svojerozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave a v dôsledku toho na nesprávnom
právnom posúdení veci, v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa nevysporiadal s podstatnými
argumentmi žalovaného, v dôsledku postupu ktorého došlo k porušeniu práva strán na spravodlivý

proces, odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní okresný súd opätovne vyhodnotí vykonané dôkazy, prípadne doplní dokazovanie na
základe návrhov strán konania a posúdi nárok žalobcu uplatnený žalobou voči žalovanému v zmysle
príslušných ustanovení zákona č. 58/1969 Zb., rešpektujúc zároveň ustanovenia Civilného sporového
poriadku tak, aby ochrana porušených práv bola spravodlivá a účinná a aby bol naplnený princíp právnej

istoty (čl. 2 C. s. p.), vrátane náležitého odôvodnenia nového rozhodnutia v súlade s ust. § 220 ods. 2
C. s. p. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí opätovne rozhodne aj o trovách konania, vrátane trov
odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.).

19. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 C. s. p.)V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 C. s. p.)