Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 26, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/326/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113230479
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7113230479.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň

JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej v spore žalobcu B. G., bytom I. XXX, E. G.
K., zast. JUDr. Slávkou Kováčovou, advokátkou, so sídlom Košice, Štúrova 20, proti žalovanému Q. G.,
bytom C., Č. XX, zast. JUDr. Ivanom Vankom, advokátom, so sídlom Košice, Floriánska 19, o zrušenie
práva spoločného nájmu bytu a o určenie, že žalovaný je výlučným nájomcom bytu, o odvolaniach
žalobcu a žalovaného proti rozsudku 40C 338/2013-252 z 15.4.2015 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí návrhu na zrušenie práva spoločného nájmu a výroku
o určení, že žalovaný je výlučným nájomcom bytu č. X na Č. XX v C..

Z r u š u j e rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom zamietol návrh žalobcu na zrušenie práva spoločného
nájmu bytu a ďalším výrokom (po vzájomnom návrhu žalovaného) určil, že žalovaný je výlučným
nájomcom bytu č. 1 na Č. ul. XX v C.. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi uložil povinnosť
nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 963,26 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa návrhom doručeným súdu 8.7.1997 domáhal zrušenia
práva spoločného nájmu bytu nachádzajúceho sa v C. na Č. č. XX, X. poschodie, č. bytu X,
pozostávajúceho z troch izieb, kuchyne a príslušenstva, pridelenému dňa 24.10.1992 jemu a
žalovanému, že v byte spoločne bývali do 31.12.1994, že žalobca dňa 7.1.1995 uzavrel manželstvo a
keďže žalovaný nesúhlasil, aby v byte býval žalobca so svojou manželkou, žalovaný vymenil zámok na
byte, a tak sa spolu s manželkou z bytu odsťahoval bývať ku svokrovcom. V čase podania žaloby býval
s manželkou prechodne v C. na ul. Z. u príbuzných, kde však nemali vytvorené podmienky na bývanie

a príslušný obvodný úrad nechcel ich žiadosť o pridelenie bytu prijať z dôvodu, že už má pridelený byt,
ku ktorému má aj právo jeho užívania.

3. O tejto žalobe rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom 14C 657/97 z 31.5.1999 tak, že zrušil
právo spoločného nájmu účastníkov k predmetnému bytu, za výlučného nájomcu bytu určil žalobcu a
žalovanému uložil povinnosť vypratať predmetný byt po zabezpečení náhradného bytu.

4. Po odvolaní sa žalovaného proti tomuto rozsudku, Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 16
Co 267/1999 zo 6.4.2000 rozsudok potvrdil. Tento rozsudok odvolacieho súdu bol zrušený rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26.3.2002 a vec bola vrátená Krajskému súdu v Košiciach naďalšie konanie, ktorý uznesením z 23.9.2009 zrušil rozsudok 14C 657/97 z 31.5.1999 a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. V konaní, ktoré následne na súde prvej inštancie stupňa prebehlo, žalovaný dňa 9.10.2008 podal
vzájomný návrh, ktorým sa domáhal, aby súd určil, že on je výlučným nájomcom sporného bytu a
poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o jeho dovolaní dôvodil, že žalobca
opustil spoločnú domácnosť a nie byt, pretože zákon spája právne následky zániku nájmu bytu s
opustením spoločnej domácnosti, a jeho právo spoločného nájmu zaniklo.

6. Argumentoval tým, že zákon spája právne následky zániku nájmu bytu s opustením spoločnej
domácnosti a tak pre posúdenie, či došlo k trvalému opusteniu spoločnej domácnosti je rozhodujúca
predovšetkým existencia úmyslu domácnosť zrušiť a už ju trvale neobnoviť.

7. Súd v konaní o žalobe žalobcu a o vzájomnom návrhu žalovaného rozhodol rozsudkom 14C

41/2003-121 dňa 18.6.2009 tak, že zamietol návrh na zrušenie práva spoločného nájmu ako aj vzájomný
návrh na určenie, že žalovaný je výlučným nájomcom bytu.

8. Po odvolaní sa žalovaného proti tomuto rozsudku, Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací,
rozsudkom sp. zn. 11Co 257/2009-143 z 15.12.2010 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o

zamietnutí vzájomného návrhu a vo výroku o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania.

9. Proti tomuto rozsudku Krajského súdu v Košiciach podal žalovaný dovolanie, ktoré Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesením z 24.11.2011 sp. zn. 3 Cdo 128/2011-173 odmietol.

10. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom I. ÚS 164/2013-35 z 3.10.2012 zrušil uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 24.11.2011 sp. zn. 3 Cdo 128/2011-173. Následne Najvyšší súd SR uznesením
3 Cdo 381/2012-196 zo 4.4.2013 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 15.12.2010 sp. zn. 11Co
257/2009.

11. Krajský súd v Košiciach uznesením 11Co 235/2013-206 zo 6.9.2013 zrušil rozsudok súdu prvej
inštancie 14C 41/2003-121 z 18.6.2009 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

12. Súd prvej inštancie po vrátení veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, žalovaného, spisom
Okresného súdu Košice I sp.zn. 25C 770/2002, sp.zn. 14C 657/97, sp. zn. 14C 41/2003, zmluvou o

prevode vlastníctva bytu z 2.4.2001 a výpisom z LV č. XXXX, rozsudkom Okresného súdu Košice II z
20.5.2005 sp. zn. 42C 98/2005-20, dohodou o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva z 27.6.2005
a zistil, že v súčasnosti žalobca kľúče od bytu nemá, z bytu odišiel 2 - 3 dni pred svadbou, v byte býva
žalovaný, ktorý vymenil zámok a napriek sľubom kľúče žalobcovi nedal.

13. Žalobca popieral, že by byt opustil natrvalo, v čase keď z neho odchádzal mal iné problémy, preto
neriešil, komu byt ostane, mal za to, že byt je spoločný, preto ani neriešil čo s vecami, ktoré nechal v
byte, pretože mal za to, že veci nechal doma. V októbri minulého roka si kúpil malý domček za M. v I.,
ktorý je v jeho výlučnom vlastníctve.

14. Žalovaný tvrdil, že kľúče od bytu stratil, preto vymenil zámok. Kľúče nedal žalobcovi, keďže tento
sa natrvalo odsťahoval a v byte nemal veci. Dva mesiace predtým ako žalobca odišiel, prestal uhrádzať
platby (žalobca tvrdil že platil, kým v byte býval) a v byte nechal jeden starý televízor a posteľ. Poprel,
že žalobcovi zamedzil prístup do bytu, mohol do neho chodiť, keď tam bol on (žalovaný). Nemal
dôvod vyplácať žalobcu, pretože po jeho odchode začal s manželkou byt prerábať, investovali doňho

manželkine peniaze, a ak by nemal za to, že žalobca byt opustil, tak by nebol do bytu investoval resp.
jeho manželka.

15. Spisom Okresného súdu Košice I 25C 770/2002 mal súd preukázané, že žalovaný podal dňa
21.8.2002 návrh na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej dňa 2.4.2001 medzi predávajúcim M.M.

C. a kupujúcimi žalobcom B. G. a jeho manželkou Q. G., ktorej vklad vlastníckeho práva bol povolený
dňa 25.4.2001 a predmetom ktorej bol byt č. X na X. poschodí obytného domu súpisné číslo XXXX,
parcela XXXX a podielov na spoločných častiach a zariadeniach obytného domu z dôvodu, že zmluva
je absolútne neplatná, keďže žalovaný (v tomto spore) Q. G. je spoločným nájomcom predmetnéhobytu. Uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 12.12.2005 č.k. 25C 770/2002-72 bolo konanie
prerušené do právoplatného skončenia veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 14C
41/2003. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.1.2006.

16. Medzi stranami nebolo sporné, že byt im bol pridelený v r. 1992 spoločne, aj keď doklady boli
vystavené na meno žalovaného, tento spoločne užívali a spoločne platili aj náklady spojené s chodom
domácnosti a bytu. Do bytu rodičov priateľky (neskôr manželky) sa žalobca odsťahoval 3.1.1995, v roku
1996 odišli bývať do podnájmu na Z. ulicu. V čase odchodu z bytu sa nebavili so žalovaným o tom,

čo bude s bytom, začali to riešiť v marci 1995 pri jednej návšteve, keď videl, že sa žalovaný pustil do
rekonštrukcie. Žalovaný tvrdil, že v decembri 1994 si žalobca z bytu odniesol osobné veci, tri mesiace
pred svadbou prestal za byt platiť. V priebehu roka 1995, po rekonštrukcii bytu žalovaným, sa žalobca
začal k bytu hlásiť a informovať sa o jeho vyporiadaní, chcel byť z bytu vyplatený. Žalovaný na žiadnu
dohodu nepristúpil, pretože mal za to, že žalobca sa z bytu odsťahoval natrvalo. V čase odchodu z bytu
sa nebavili so žalovaným o tom, čo bude s bytom, začali to riešiť v marci 1995 pri jednej návšteve, potom,

čo sa žalovaný pustil do rekonštrukcie.

17. Súd zo zmluvy o prevode vlastníctva bytu z 2.4.2001 zistil, že M. C. previedlo vlastníctvo bytu č. X na
X.poschodí bytového domu číslo súpisné XXXX Č. XX v C. a spoluvlastníckeho podielu na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach domu Č.G. XX, XX, XX, XX vo veľkosti 138/10 000 na kupujúcich

B. G. a Q. G.. Vklad vlastníckeho práva bol povolený dňa 25.4.2001 pod č. V-691/2001.

18. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX zistil, že výlučným vlastníkom bytu č. X na X. poschodí na Č.Í.
XX v C. súpisné číslo XXXX na parcele č. XXXX nachádzajúceho sa v C., katastrálne územie G. Ť. je
B. G.. Titulom nadobudnutia je dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo dňa

7.10.2005, V-755/2005.

19. Z návrhu na uzavretie zmluvy o nájme bytu zo 16.10.1992 ďalej zistil, že starosta M. Č.Q. C. A.
Ť. dňa 16.10.1992 podal návrh na uzavretie zmluvy o nájme bytu na základe uznesenia č. 131/92
miestneho zastupiteľstva C. A. Ť. dňa 28.9.1992 v nadväznosti na uvoľnenie bytu po Š. A. C. T. na Č.Í.

XX, T.. poschodie, č. bytu X a požiadal U. C. A. o uzavretie zmluvy o nájme bytu s uchádzačom Q. G.,
nar. XX.X.XXXX a B. G., nar. XX.X.XXXX ako spoločným nájomcom. Zo zápisu o dohode o odovzdaní
a prevzatí bytu zo dňa 26.10.1992 vyplynulo, že na základe rozhodnutia o pridelení bytu vydaného
starostom M. Č. C. A. Ť. dňa 16.10.1992 bola dojednaná medzi U. a Q. G. dohoda o odovzdaní a prevzatí
bytu Č. XX/X.

20.Dňa24.4.1996podalžalovanýnaM.Ú.M.Ť.žiadosťozrušenieužívaciehoprávakbytuodôvodnenú
tým, že jeho brat (s ktorým spoločne dostali byt na Č. ul.) sa v januári 1995 oženil, osamostatnil, býva
spolu s manželkou na F. XX. Náklady na udržiavanie a platenie nájomného ostali len na žalovanom, ktorý
sa v júli 1995 oženil, býva v byte s manželkou, s ktorou investoval do bytu. Žiada o zrušenie užívacieho

práva pre žalobcu, nakoľko nebýva v byte rok a štyri mesiace. Listom z 30.4.1996 oznámil M. Ú. M.
C. A. Ť. žalovanému, že spoločný nájom bytu je možné zrušiť na základe dohody alebo na základe
rozhodnutia súdu.

21. Bytový podnik mesta C. oznámil dňa 22.1.1999 na výzvu súdu, že doklad o vyhotovení nájomnej

zmluvy pre obe sporové strany sa v spisoch nenachádza, nachádza sa tam iba evidenčný list, v ktorom
sú vedení obaja a fotokópia návrhu na uzavretie zmluvy o nájme zo dňa 16.10.1992. Podľa zistenia súdu
v evidenčnom liste zo dňa 26.10.1992 sú ako osoby bývajúce v byte na Č.Í. XX v C., byt č. X uvedení
žalobca a žalovaný s manželkou P..

22. Zo spisu Okresného súdu Košice I 14C 41/2003 súd zistil, že žalobca spolu s manželkou (v
súčasnosti už bývalou, pozn. odvolacieho súdu) odkúpili v roku 2005 byt svokrovcov do BSM. Byt, ktorý
je predmetom konania, odkúpil v roku 2001 spolu s manželkou na základe predchádzajúcich rozhodnutí
v spore. Ohľadom bytu na Č. XX prebieha konanie o určení neplatnosti kúpnej zmluvy 25C 770/2002.
Bezpodielové spoluvlastníctvo bývalej manželky žalobcu a žalobcu je vyporiadané tak (dohodou o

vyporiadaní BSM z 27.6.2005), že ona zostala výlučnou vlastníčkou bytu č. XX na X. poschodí na F.
ulici, a žalobca zostal výlučným vlastníkom bytu na Č. ul. aj keď v ňom nebýva.23. Súd vec právne posúdil podľa § 34, § 39, § 685 ods. 1, § 700 ods. 1, § 702 ods. 2, § 853 ods.1, §
706 ods. 2, § 707 ods. 1, § 708, § 115 Občianskeho zákonníka a § 29a zákona č. 182/1993 o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov účinného ku dňu 2.4.2001 a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej

časti jeho rozsudku.

24. Konštatoval, že sporové strany sa stali nájomcami bytu na základe zmluvy o nájme zo 16.10.1992
uzavretej s prenajímateľom M. C. sídlisko Ť., ktorá nebola písomná. Zmluva bola uzavretá na základe
návrhu na uzavretie nájomnej zmluvy podaného starostom M. C. sídlisko Ť. dňa 16.10.1992 s oboma

účastníkmi konania ako nájomcami t.j. aj žalobcom aj žalovaným a na základe návrhu na uzavretie
zmluvy o nájme bytu zo dňa 16.10.1992 bol vyhotovený zápis o dohode a o odovzdaní a prevzatí bytu
zo dňa 26.10.1992, kde bol uvedený iba žalovaný.

25. Z vykonaného dokazovania ako aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
26.3.2002 bolo však jednoznačne ustálené, že nájomná zmluva bola uzavretá s oboma účastníkmi t.j.

obom stranám sporu vznikol spoločný nájom bytu podľa ust. § 700 ods. 1 OZ. Predmetom nájmu bol
byt č. X na Č. XX v C..

26. Pokiaľ ide o obsah zmluvy o nájme bytu v pôvodnom návrhu na začatie konania bol predmetný byt
identifikovaný ako č. X, pričom aj rozsudky v pôvodnom konaní 14C 657/94 identifikovali predmetný byt

ako byt č. X, ale z výpisu z LV aj zo zmluvy o prevode nájmu bytu vyplýva, že ide o byt č. X, preto mal
súd za to, že predmetom zmluvy o nájme bol byt č. X.

27. Od uzavretia nájomnej zmluvy bývali obaja účastníci v predmetnom byte a spoločne uhrádzali
nájomné a platby spojené s užívaním predmetného bytu. Od odchodu žalobcu z bytu v januári 1995 v

byte býva nepretržite žalovaný, ktorý platí nájomné a úhrady spojené s bývaním.

28. Rozpor je v tvrdení žalobcu, že z bytu a zo spoločnej domácnosti neodišiel s úmyslom opustiť ho
natrvalo s tvrdením žalovaného, ktorý mal za to, že celé správanie žalobcu smerovalo k tomu, že byt
a spoločnú domácnosť trvalo opúšťa.

29. Žalobca po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Košice I v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach v pôvodnom konaní 14C 657/1997, na základe ktorého bol žalobca určený
za výlučného nájomcu bytu, nadobudol predmetný byt na základe zmluvy o prevode nájmu bytu
dňa 25.4.2001 do bezpodielového spoluvlastníctva (zmluva bola uzavretá v čase trvania manželstva

žalobcu), ktoré bolo zrušené dohodou o jeho vyporiadaní.

30. Ako predbežnú otázku riešil súd platnosť zmluvy o prevode vlastníckeho práva k predmetnému bytu
uzavretú dňa 2.4.2001, ktorej vklad bol povolený 25.4.2001.

31. Vychádzajúc z ust. § 29a ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. poukázal na to, že obec je povinná
uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu za splnenia podmienok uvedených v citovanom ustanovení
s nájomcom. Pre posúdenie platnosti predmetnej zmluvy je preto rozhodné, kto bol nájomcom
predmetného bytu a či obec uzavrela zmluvu o prevode vlastníctva bytu s nájomcom alebo s osobou,
ktorá nebola nájomcom predmetného bytu.

32. Súd uviedol, že podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26.3.2002 byt môže byť
v spoločnom nájme viacerých osôb. Spoloční nájomcovia majú rovnaké práva a povinnosti (§ 700 ods.
1 Obč. zák.). Predmetom ich práva je vždy celý byt (nielen určitá miestnosť zo súboru, ktorý stavebne
tvorí bytovú jednotku) a miera účasti jednotlivých spoločných nájomcov nie je určená určitým podielom.

To znamená, že právo spoločného nájmu bytu je právom nedielnym. Žiaden zo spoločných nájomcov
nesmie robiť nič, čím by výkon rovnakého práva ostatných spoločných nájomcov znemožňoval alebo
ho nadmieru sťažoval. Ak zomrie jeden zo spoločných nájomcov, prechádza jeho právo na ostatných
spoločných nájomcov (§ 707 ods. 3 Obč. zák.). Právo ostatných spoločných nájomcov sa smrťou
spolunájomcu rozširuje, pretože odpadá ich predchádzajúce obmedzenie, vyplývajúce z existencie

rovnakého práva zomrelého spolunájomcu. V prípade, že zostal len jeden spoločný nájomca, stáva sa
výlučným nájomcom bytu. Do práv zomrelého nájomcu nevstupujú osoby uvedené v § 706 ods. 1 Obč.
zák., pretože prechod práva tu nenastáva dovtedy, kým nezostane posledný zo spoločných nájomcov.
Trvalé opustenie spoločnej domácnosti nájomcom bytu má podľa § 708 Obč. zák. rovnaké právnenásledky ako smrť nájomcu bytu. Aplikácia ustanovenia § 706 ods. 1 Obč. zák., teda prechod nájmu bytu
na deti, vnukov, rodičov, súrodencov, zaťa a nevestu nájomcu, ktorý trvale opustil spoločnú domácnosť
prichádza do úvahy len vtedy, keď všetci spoloční nájomcovia zomreli, resp. trvale opustili spoločnú

domácnosť. Je to v súlade so zásadou, že smrťou (trvalým opustením spoločnej domácnosti) jedného zo
spoločných nájomcov sa nemôže zhoršiť právne postavenie ostatných nájomcov stratou alebo zúžením
ich nadobudnutých práv. Občiansky zákonník výslovne nerieši otázku, aké právne následky nastupujú
po opustení spoločnej domácnosti niektorým zo spoločných nájomcov bytu, ktorí nie sú manželmi. V ust.
§ 708 je citovaný len prvý odsek § 707. Je preto nevyhnutné použiť ustanovenia, ktoré upravujú vzťahy

obsahom a účelom tomuto právnemu vzťahu najbližšie (§ 853 Obč. zák.), teda § 708 a § 707 ods. 3 Obč.
zák.Ztohopotomvyplýva,žetrvalýmopustenímspoločnejdomácnostijednýmzospoločnýchnájomcov,
prechádza jeho právo na ostatných spoločných nájomcov; ak zostal len jeden spoločný nájomca, stáva
sa výlučným nájomcom bytu.

33. Z uvedeného vyplýva, že záver, že trvalým opustením bytu žalobcom by nedošlo k zániku jeho práva

spoločného nájmu, pretože takáto skutočnosť zakladá zánik nájmu iba v prípade spoločného nájmu
bytu manželmi, je nesprávny. V prípade, že žalobca opustil spoločnú domácnosť (nie byt, pretože zákon
spája právne následky zániku nájmu s opustením spoločnej domácnosti), jeho právo spoločného nájmu
k bytu zaniklo.

34.Ďalejsúdkonštatoval,žepodľaustálenejjudikatúryNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyspolužitie
osôb v spoločnej domácnosti v zmysle ust. § 706 ods. 1 musí vykazovať znaky spoločnej domácnosti
podľa § 115 OZ, aby išlo o spolužitie trvalej povahy spočívajúce v obojstrannom a súhlasnom úmysle
nájomcu bytu a jeho príslušníka domácnosti žiť v trvalom životnom spoločenstve vyznačujúcom sa
spotrebným spoločenstvom. Podmienkou je, aby toto spolužitie bolo uskutočňované v tom istom byte.

35. Podľa ust. § 115 Obč. zák. sa spoločným žitím v domácnosti rozumie trvalé spolužitie fyzických osôb,
ktoré spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby. Možno ho definovať jednak spoločnou adresou
bydliska a faktickým zdržiavaním sa v ňom a jednak spoločným uhrádzaním nákladov na svoje potreby,
prípadne činnosťami súvisiacimi s prevádzkou domácnosti.

36. Trvalým opustením spoločnej domácnosti možno rozumieť konanie nájomcu bytu, ktoré je vedené s
úmyslom spoločnú domácnosť zrušiť a už ju neobnoviť. Za takéto konanie možno považovať výslovné
vyhlásenie nájomcu, že spoločnú domácnosť trvalo opúšťa a nehodlá sa vrátiť, ako aj situáciu, keď
možno takúto vôľu nájomcu vyvodzovať z okolností konkrétneho prípadu.

37. Znak trvalosti má také opustenie spoločnej domácnosti, ktoré nie je časovo obmedzené a ktoré
treba považovať za konečné. Domácnosť je historicky aj v súčasnosti spoločenstvo fyzických osôb,
ktoré síce nemá právnu subjektivitu, avšak bez priznania tejto kvality právneho posudzovania spôsobuje
vznik, zmenu a zánik právnych vzťahov, práv a povinností determinovaných existenciou pomeru určitej

skupiny fyzických osôb. Domácnosť vzniká splnením dvoch kumulatívnych podmienok. Fyzické osoby
najmenej dve musia spolu trvale žiť a spoločne uhrádzať náklady na svoje potreby. Tieto pojmové znaky
možno stručnejšie vymedziť ako trvalé spotrebné spoločenstvo. Trvalé spolužitie spravidla predpokladá
spoločné bývanie.

38. V prejednávanej veci je zrejmé, že sporové strany konania bývali v predmetnom byte, spoločne
uhrádzali náklady spojené s užívaním bytu a viedli spoločnú domácnosť do januára 1995. Žalobca pred
svadbou 7.1.1995 odišiel z predmetného bytu a išiel bývať k manželke do bytu jej rodičov. Právne
významné v tomto konaní bolo, či žalobca opustil spoločnú domácnosť, či ju opustil dobrovoľne, či
mal úmysel spoločnú domácnosť zrušiť a už ju neobnoviť, prípadne či mu bol znemožnený prístup do

predmetného bytu.

39. Povyhodnotenívšetkýchdôkazovjednotlivoajvovzájomnýchsúvislostiach,súduzavrel,žežalobca
začiatkom januára 1995 pred svadbou 7.1.1995 trvalo opustil spoločnú domácnosť so žalovaným,
odsťahoval sa do bytu rodičov manželky, založil novú spoločnú domácnosť s manželkou a jej rodičmi v

ich byte. V čase odchodu žalobcu z bytu bola vôľa žalobcu opustiť spoločnú domácnosť so žalovaným,
jeho vôľa bola slobodná a vážna, preukázaná výpoveďou žalovaného, manželky žalovaného, svedkov
L., L., ukončením platenia úhrad za byt a nepodieľaním sa na rekonštrukcii.40. Odchodom žalobcu z predmetného bytu došlo k opusteniu spoločnej domácnosti a k zániku
spoločnému nájmu účastníkov k bytu. K námietke žalobcu, že žalovaný mu znemožnil prístup do bytu
keď vymenil kľúče od zámku, uviedol, že táto skutočnosť je pre posúdenie trvalého opustenia spoločnej

domácnosti právne irelevantná, keďže k výmene zámku t.j. faktickému zabráneniu užívania bytu došlo
až v čase po trvalom opustení spoločnej domácnosti. Žalobca pred žalovaným, manželkou žalovaného
a svedkami prehlásil, že jeho opustenie bytu a spoločnej domácnosti je trvalé a že ju nemieni obnoviť.

41. Akákoľvek zmena názoru po trvalom opustení spoločnej domácnosti spôsobená zmenou okolností,

vznikomproblémovvdomácnostisrodičmimanželky,nemôžemaťvplyvnapredchádzajúcerozhodnutie
trvale opustiť spoločnú domácnosť a na jej právny následok - zánik spoločného nájmu bytu účastníkmi.

42. Výlučným nájomcom bytu sa najneskôr ku dňu 7.1.1995 stal žalovaný.

43. Za takéhoto faktického stavu ak zmluvu o prevode nájmu bytu uzavrelo M. C. ako prenajímateľ

so žalobcom, ktorý nebol nájomcom bytu, predmetná zmluva je v rozpore s ust. § 29a ods. 1 zák. č.
182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov účinného ku dňu 2.4.2001, keďže obec je
povinná uzatvoriť zmluvu o nájme bytu len s nájomcom a zároveň je neplatná podľa § 39 Občianskeho
zákonníka ako zákonu odporujúca.

44. Neplatnosť zmluvy o prevode vlastníctva bytu (na základe ktorej žalobca nadobudol vlastnícke právo
k bytu) v danom prípade znamená, že zostáva zachovaný a platný nájom bytu a nájomcom predmetného
bytu je výlučne žalovaný.

45. Vychádzajúc z uvedeného, súd konštatoval, že ku dňu podania návrhu 8.7.1997 spoločný nájom

bytu neexistoval, pretože zanikol trvalým opustením spoločnej domácnosti so žalovaným žalobcom.
Preto zamietol návrh žalobcu na zrušenie spoločného nájmu bytu a vyhovel návrhu žalovaného, že je
výlučným nájomcom predmetného bytu.

46. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému, ktorý mal plný úspech v konaní

priznal náhradu trov konania vo výške 963,26 €.

47. Proti rozsudku podali včas odvolania žalobca a žalovaný, odvolanie ktorého smerovalo proti
rozsudku vo výroku o trovách konania. Žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej
inštancie, vyhovel jeho návrhu v plnom rozsahu a priznal mu náhradu trov konania.

48. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vo veci rozhodol, keď zamietol jeho návrh a nesprávne
posúdil skutkový a právny stav. Poukázal na to, že pôvodne sa domáhal žalobou z 8.7.1997, aby súd
zrušil právo účastníkov na spoločný nájom predmetného bytu s tým, že predmetný byt bol pridelený
jemu a žalovanému do spoločného užívania a od januára 1995 mu žalovaný toto užívanie znemožňuje.

Po tom, čo mu súd vyhovel v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu, podal proti rozsudku mimoriadne
dovolanie generálny prokurátor SR a Najvyšší súd SR zrušil rozsudok a vrátil vec na ďalšie konanie.

49. Žalobca uviedol, že on podal návrh na späťvzatie žaloby, ale žalovaný so späťvzatím nesúhlasil.
Vzhľadom na uvedené žalobca má za to, že má nárok na nájom k bytu na Č. ul. v C., ktorý aj v súčasnosti

obýva žalovaný s rodinou, jeho do predmetného bytu nechce pustiť napriek tomu, že je nájomcom tohto
bytu.

50. Zdôraznil, že nikdy sa nevyjadril, že natrvalo opúšťa spoločnú domácnosť a ani, že má kde bývať,
nevzal si ani svoje veci, len prespával u rodičov svojej bývalej manželky, kde išiel len s osobnými vecami.

Konal tak z dôvodu, že jeho bývalá manželka mala rizikové tehotenstvo a bolo dôležité, aby s ňou trávil
čas. V tom čase žalovaný vymenil zámok a aj keď mu sľúbil kľúče, doteraz ich nemá. Po jeho odchode
začalžalovanýsosvojouterajšoumanželkourekonštruovaťbyt,ajkeďsaopakovanedomáhalkľúčovod
bytu a chcel opakovane riešiť situáciou s bytom. Navrhoval výmenu bytu za dva menšie alebo finančné
vyrovnanie. Nikdy netvrdil, že sa vzdáva bytu, alebo že má vyriešenú bytovú otázku. Od roku 1995 chcel

riešiť vzniknutý stav, počas tohto obdobia nemal kde bývať.

51. V súčasnosti je rozvedený a býva v I. v E. G. K. v dome, ktorého je výlučným vlastníkom. Tvrdenie
súdu, že začiatkom januára 1995 trvalo opustil spoločnú domácnosť nemajú oporu v dokazovaní anebolo ničím preukázané, práve naopak v predošlých konaniach súd vyhodnotil skutkový stav tak, že
neopustil natrvalo spoločnú domácnosť. Tým, že súd určil, že žalovaný je výlučným nájomcom bytu,
zbavil ho nároku na jeho polovicu bytu napriek tomu, že byt bol a je spoločný. Nikdy sa pred svedkami L.

nevyjadril, že opúšťa byt a spoločnú domácnosť natrvalo, v tomto smere ich výpovede nie sú pravdivé.

52. Má za to, že bez zmeny skutkového stavu nebolo správne, ak súd prvej inštancie rozhodol iným
spôsobom ako v predošlom konaní aj napriek tomu, že situácia a okolnosti sa nijakým spôsobom za čas
od predošlého rozhodnutia nezmenili, takže rozhodnutie súdu nemá oporu v zákone.

53. Žalovaný namietal proti rozsudku vo výroku o trovách konania a navrhol, aby odvolací súd zmenil
rozsudok v tomto výroku a zaviazal žalobcu na zaplatenie trov konania žalovanému vo výške 1.261,76 €,
pretože súd nesprávne vyhodnotil výšku priznaných trov. Uviedol, že okrem priznaných trov mu prislúcha
aj náhrada za zaplatený súdny poplatok vo výške 298,50 € pozostávajúci zo súdneho poplatku za
odvolanie (99,50 €) a dovolanie (199 €), ktorý mu bol vyrubený uznesením 14C 41/2003 z 3.6.2011.

54. V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žalovaný uviedol, že svoje odvolanie žalobca odôvodnil
len skutkovými okolnosťami, ktoré podľa neho spočívajú v tom, že on najneskôr v januári 1995 trvale
spoločnú domácnosť neopustil, a teda nedošlo k zániku jeho nájomného vzťahu k predmetnému bytu.

55.Súdsprávnevyhodnotilvykonanédôkazy,ktoréjednoznačnepreukazujú,žežalobcamalnaprelome
rokov 1994 a 1995 jasný úmysel spoločnú domácnosť so žalovaným trvale opustiť, čím nesporne došlo v
intenciách rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. M Cdo 32/2001 (následne uznesenie Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 13Co 200/2002, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 381/2012, uznesenie
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co 235/2013) k zániku jeho nájomného vzťahu k predmetnému

bytu.

56. Akákoľvek zmena názoru žalobcu - ako na to správne poukázal súd prvej inštancie - je právne
bezvýznamná. Z obsahu odvolania žalobcu je zrejmé, že opomína právne názory, ktoré v tejto veci
vyslovili odvolací a dovolací súd, ktoré sú pre súd prvej inštancie záväzné. Ak teda žalobca trvale opustil

spoločnú domácnosť, jeho nájomný vzťah k bytu zanikol, a zmluva o prevode vlastníctva bytu, ktorú
následne uzavrel žalobca spolu s manželkou s M. C., je absolútne neplatná. Naopak výlučný nájomný
vzťah žalovaného k predmetnému bytu ostal nedotknutý, preto je správny výrok súdu, ktorým bol tento
výlučný nájom žalovaného k bytu deklarovaný.

57. Žalovaný navrhol potvrdiť rozsudok a v súlade s jeho odvolaním zmeniť výrok o trovách konania,
pričom si uplatnil trovy odvolacieho konania.

58. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016,
ďalej len CSP) prejednal odvolania sporových strán ako podané včas oprávnenými osobami proti

rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
oznámil dňa 20.10.2016 na úradnej tabuli súdu v súlade s § 378 a § 219 CSP, v rozsahu vyplývajúcom
z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že rozsudok
je vo veci samej vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

59. Podľa ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

60. Podľa ust. § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

61. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že odvolací súd posudzuje prípustnosť
odvolania v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie,
avšak dôvodnosť odvolania už posudzuje podľa Civilného sporového poriadku v zmysle citovaného ust.
§ 470 ods. 1 CSP.

62.Podľa§387ods.2CSPaksaodvolacísúd vcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.63. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie i s
dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie

nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol
logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, 193, § 194 a § 205 CSP (v čase rozhodovania súdu prvej

inštancie podľa v tom čase účinných ust. § 133 až § 135 O. s. p.) alebo že by na zistený skutkový stav
aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.
Nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

64. V konaní neboli zistené ani žiadne vady v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/ CSP (v čase
rozhodovania súdu prvej inštancie podľa v tom čase účinných ust. § 205 ods. 2 písm. a/ a písm. b/

O.s.p.), ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

65. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový
stav, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, pretože by nič nemenili na zistenom skutkovom stave,
vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 ods. 1, 2 CSP (v čase rozhodovania súdu prvej inštancie

podľa v tom čase účinných ust. § 132 O.s.p.), z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam,
na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver,
pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto
odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 ods.2 CSP potvrdil.

66. Správne, presvedčivé, podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s
ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP.

67. Žalobca v odvolaní uvádza skutočnosti a námietky, ktoré nie sú spôsobilé spochybniť správnosť
zistených skutočností, hodnotenia dôkazov, právneho posúdenia veci, a neumožňujú záver, že by

v konaní neboli splnené procesné podmienky, resp. že by súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil niektorej zo sporových strán, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

68. Odvolateľ neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by preňho ako žalobcu

privodili priaznivé rozhodnutie. Námietkami uvedenými v odvolaní, sa dôsledne vysporiadal už súd
prvej inštancie, a tieto nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska
zistených skutočností (skutkového stavu) a právneho posúdenia veci.

69. Podstatou odvolacích námietok žalobcu je obrana, že neopustil trvale spoločnú domácnosť, ktorú

viedol so žalovaným v byte na Č. ul. v C.. Treba však prisvedčiť súdu prvej inštancie, ktorý správne
vyhodnotil dôkazy v preskúmavanej veci tak, že správanie sa a konanie žalobcu pred tým, ako opustil
spoločnú domácnosť, jednoznačne mali znaky nasvedčujúce trvalému opusteniu domácnosti - spoločnú
domácnosť žalobca začal viesť so svojou manželkou v byte jej rodičov. Nie je totiž možné trvalo viesť
spoločnú domácnosť na dvoch rozličných miestach. Odvolací súd sa zhoduje so súdom prvom inštancie

aj pokiaľ ide o jeho právny názor, že zmena názoru žalobcu, po tom, čo trvalo opustil spoločnú
domácnosť (spôsobená napr. zmenou okolností, vznikom problémov v domácnosti s rodičmi manželky,
atď.), nemôže mať vplyv na predchádzajúce rozhodnutie trvale opustiť spoločnú domácnosť a na jej
právny následok - zánik spoločného nájmu bytu účastníkmi.

70. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, vecne správne rozhodol súd prvej inštancie, ak zamietol návrh
žalobcu na zrušenie práva spoločného nájmu bytu a ďalším výrokom určil, že žalovaný je výlučným
nájomcom bytu č. X na Č. ul. XX v C., preto odvolací súd napadnutý rozsudok vo veci samej podľa ust.
§ 387 ods.1, 2 CSP potvrdil.

71. Neboli však splnené podmienky pre potvrdenie ani zmenu rozsudku (§ 388 CSP) v žalovaným
napadnutom výroku o trovách konania. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o trovách
konania a v súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného o vyrubení súdneho poplatku za odvolaniea dovolanie spolu vo výške 298,50 €, zistiť, či tento súdny poplatok žalovaný skutočne zaplatil a v
nadväznosti na to opätovne rozhodnúť o náhrade trov konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania.

72. Žalobca nemal úspech v odvolacom konaní, žalovaný úspešný v odvolacom konaní má v plnom
rozsahu právo na náhradu trov odvolacieho konania (§ 255 ods. 1, § 396 ods. 1 CSP).

45 . Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods.2 CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí z dôvodov uvedených v ust. § 420 CSP. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolávateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.