Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 12, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/42/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213226223
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4213226223.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členov

senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: EOS
KSI Slovensko s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.
r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanému: Q. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. XXX, o
zaplatenie 6.419,90 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno
zo dňa 3. októbra 2017 č. k. 6C/73/2014-157 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu o zaplatenie 6.419,90 eura s
príslušenstvom zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému nepriznal náhradu trov
konania. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 52 Občianskeho zákonníka, ako aj
ust. § 92 ods. 7 a 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách. Z výsledkov vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že žalovaný spotrebiteľskú zmluvu o splátkovom úvere uzavrel s bankou. Žalobca nie
je bankou, dôvodiac tým, že sporné právo nadobudol na základe zmluvy o postúpení pohľadávok. V
prejednávanej veci ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy, preto súd v zmysle CSP dokazovanie môže

vykonať nielen v rozsahu navrhnutom stranami sporu, ale aj v rámci súdnej ochrany spotrebiteľa. Súd
teda skúmal aktívnu legitimáciu žalobcu v tomto spore, a teda skúmal, či právo uplatnené v tomto konaní
žalobca nadobudol v súlade so zákonom na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok z 13. 12. 2012.
Z dokazovania vyplynulo, že pôvodný veriteľ (banka) nezosplatnil celý úver pred uzavretím zmluvy o
postúpení pohľadávok. Žalobca nepreukázal, že v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti bol držiteľom
povolenia Národnej banky Slovenska na poskytovanie a správu nezosplatnených úverov.

1.1.Súd dospel k záveru, že u žalobcu absentuje aktívna vecná legitimácia, keďže zmluvu o postúpení
pohľadávok súd považuje za neplatnú s odôvodnením, že bez povolenia NBS na poskytovanie a
správu nezosplatnených úverov žalobcovi nemohol byť postúpený tzv. živý úver, keďže nie je držiteľom
bankového povolenia na poskytovanie bankových úverov, a teda ani na ich správu, ktorá je súčasťou
bankovej činnosti poskytovania úverov, na ktorú je podľa Zákona o bankách potrebné bankové povolenie
podľa § 7 ods. 1 Zákona o bankách. Zároveň teda nemôže vyhlasovať ich mimoriadnu splatnosť, keďže
nemá oprávnenie na ich poskytovanie. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti žalobcom súd považuje za

právne neúčinné. Predmetom postúpenia z banky na nebankovú obchodnú spoločnosť môžu byť len
splátky úveru, ktorá sú nepretržite viac ako 90 dní po lehote splatnosti. Zároveň musí byť splnená aj
podmienka, že banka písomne vyzve svojho klienta na úhradu peňažného záväzku, s ktorým bol v
omeškaní nepretržite 90 dní. Žalobca nepreukázal, že jeho právny predchodca vyzval žalovaného naúhradu jeho dlhu po tom, čo bol 90 kalendárnych dní v omeškaní so splácaním v zmysle prvej vety § 92
ods. 8 Zákona o bankách a nepreukázal ani to, že na neho boli postúpené len platné splátky z úveru.
Dodal, že právny predchodca žalobcu je oprávnený postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu,

ale to by musel úverový vzťah ukončiť (vyhlásiť mimoriadnu splatnosť) a následne v súlade so zákonom
ho postúpiť osobe, ktorá nie je bankou. Súd pre absenciu vecnej aktívnej legitimácie žalobcu na základe
uvedených dôvodov žalobu ako nedôvodnú zamietol.

1.2. O trovách konania súd rozhodol podľa § 257 CSP a v konaní úspešnému žalovanému nepriznal

náhradu trov konania, pretože ten uviedol, že nežiada priznať náhradu trov konania.

1.3. O nároku na trovy konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP s prihliadnutím na § 262 ods. 1 CSP
a žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, ktorý sa domáhal jeho

zmenyavyhoveniažalobe.Namietal,žesúdprvejinštancievecnesprávneprávneposúdil,akposúdil„že
pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku“ predstavuje len splatné splátky úveru a len tieto tvoria
pohľadávku zodpovedajúcu nesplácanému dlhu žalovaného zo zmluvy o úvere. Považoval za absurdné,
ak súd pod pojmom „pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku“ rozumie v prípade vracania
poskytnutých peňažných prostriedkov zo zmluvy o úvere v splátkach len tie mesačné splátky úveru,

ktoré sa už stali splatnými. Pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku zo zmluvy o úvere podľa
jeho názoru predstavuje zostatok dlhu žalovaného, ktorý vznikol poskytnutím peňažných prostriedkov
v prospech žalovaného. T. j. takúto pohľadávku tvoria nielen nezaplatené a splatné splátky úveru, ale
aj nezaplatené a doposiaľ nesplatné splátky úveru. Ani zo samotného znenia § 92 ods. 8 Zákona
o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo len časť, ktorá je

už splatná. Poukazuje aj na to, že pokiaľ by zákonodarca v predmetnom ustanovení mienil upraviť
oprávnenie banky postúpiť na inú osobu len peňažný záväzok, ktorý je už splatný, potom by druhá veta
ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách bola v praxi neaplikovateľná a nadbytočná, nakoľko v prípade, ak
by dlžník pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu,
vrátane príslušenstva, tak by už banka nemala čo postupovať, a teda banka by ani nemala aké právo

uplatňovať. V danom prípade jednak prílohou č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok, ako aj platobnou
históriou úveru vyplýva, že žalovaný bol v omeškaní od 12. 08. 2010, kedy poslednýkrát uhradil platbu
titulom úveru a k postúpeniu pohľadávky došlo 13. 12. 2012, pričom bol postupcom pred postúpením
pohľadávky opakovane vyzvaný na úhradu omeškaných splátok. Túto skutočnosť navyše potvrdil i
samotný žalovaný. Keďže tieto skutkové tvrdenia neboli protistranou popreté, v zmysle § 151 ods. 1 CSP

ich bolo potrebné považovať za tzv. nesporné skutkové tvrdenia. Vychádzajúc z uvedeného teda bolo
preukázané, že zo strany postupcu nedošlo k porušeniu ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách a k porušeniu
bankového tajomstva. Tým, že žalovaný sa dostal do omeškania, vzniklo postupcovi právo pristúpiť
k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Postupca toto svoje oprávnenie nevyužil, pričom mimoriadnu
splatnosť vyhlásil žalobca a to podaním zo dňa 04. 02. 2013. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru

došlo k 23. 02. 2013. Postúpením pohľadávky sa stal žalobca veriteľom pohľadávky, pričom základným
právom veriteľa v zmysle § 488 OZ je právo na plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu. Považuje preto
za nesporné, že spolu s postúpenou pohľadávkou na neho prešli všetky práva s touto pohľadávkou
spojené, teda aj právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. V tejto súvislosti s platným postúpením
pohľadávky tiež poukazuje na čl. I bod 5 zmluvy o splátkovom úvere. Splnenie podmienok v zmysle

§ 92 ods. 8 Zákona o bankách v konaní ani nebolo potrebné preukazovať, keďže zmluvné strany si
vzájomné práva a povinnosti upravili v súlade s ust. § 89 ods. 1 Zákona o bankách, odchýlne od
ust. § 92 ods. 1 Zákona o bankách. V súvislosti s aktívnou legitimáciou ďalej v konaní poukazuje na
skutočnosť, že predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky, ktoré bez
ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka (žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd

má povinnosť z takéhoto oznámenia vychádzať. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho
súdu SR zo dňa 11. 06. 2003 sp. zn. 4Obo 210/01. Poukázal na rozhodnutia iných krajských súdov a má
za to, že splnenie podmienok § 92 ods. 8 Zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie
pohľadávky. S nedoručením výzvy preto nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy
o postúpení pohľadávok, ale len sankcie vyplývajúce zo Zákona o bankách, konkrétne zodpovednosť

banky v zmysle § 50 ods. 1 Zákona o bankách. Zastáva názor, že mu vznikol nárok na úhradu
uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania. Pokiaľ ide o otázku aktívnej legitimácie
žalobcu, predmetnú skutočnosť preukázal predloženým oznámením o postúpení pohľadávky zo strany
postupcu, ako aj zmluvou o postúpení pohľadávok spolu s príslušnou časťou príloh k zmluve o postúpenípohľadávok. Splnenie podmienok v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách v konaní preukázal prílohou
č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok a platnou históriou úveru.

3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon č. 160/2015 Z. z.,
ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie nebolo podané stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie
vydané a v zákonom stanovenej lehote (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 ods. 1 a § 380 ods. 1 CSP), viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie bez nariadenia odvolacieho pojednávania s
verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP) dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387
CSP potvrdiť.

5. Počnúc od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.
z.) a v zmysle ust. § 470 ods. 1, 2 CSP platí, že tento zákon sa uplatňuje aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Z uvedeného vyplýva, že nový civilný procesný poriadok sa použije aj na toto konanie, aj keď bolo začaté

pred účinnosťou tohto zákona.

6. Predmetom konania je nárok žalobcu voči žalovanému na zaplatenie sumy 6.419,90 eura s
prislušenstvom. Žalobca nadobudol žalovanú pohľadávku na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok
uzatvorenej podľa § 524 a nasl. OZ zo dňa 13. 12. 2012 medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a. s.,

Bratislava a žalobcom. Postupca a žalovaný uzatvorili dňa 31. 03. 2008 zmluvu č. 212586162, ktorej
súčasťou sú aj Všeobecné obchodné podmienky. Na základe uvedenej zmluvy Slovenská sporiteľňa,
a. s. poskytla žalovanému peňažné prostriedky, pričom ku dňu postúpenia pohľadávky predmetná
pohľadávka predstavovala sumu 7.578,71 eura, ktorá pozostávala z istiny vo výške 6.193,4 eura,
riadneho úroku 990,12 eura, úroku z omeškania 374,26 eura a ostatného príslušenstva 20,93 eura.

Žalobca si v tomto konaní uplatňuje splátky úveru splatné od 20. 12. 2010 do 20. 01. 2018 v počte 86, v
celkovej výške 6.490 eur. Splátky pôvodne splatné od 20. 02. 2013 do 20. 01. 2018 sa stali splatnými dňa
23. 02. 2013, kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Z pripojenej zmluvy o splátkovom úvere
č. 0212586162 zo dňa 31. 01. 2008 vyplýva, že Slovenská sporiteľňa, a. s. poskytla žalovanému úver
150.000 Sk ako bezúčelový úver s úrokovou sadzbou 12,35%, s výškou mesačnej splátky 2.249 Sk, so

splatnosťou prvej splátky 20. 02. 2008, počet splátok 120, s konečnou splatnosťou úveru 20. 01. 2018.
Ročná percentuálna miera nákladov bola stanovená na 14,64%. Z prílohy č. 1 k zmluve o postúpení
pohľadávok zo dňa 13. 12. 2012 vyplýva, že žalovaný bol v omeškaní 1209 dní s dátumom poslednej
úhrady 13. 06. 2012 so zostatkom pohľadávky 7.578,71 eura, z čoho istina predstavovala 6.193,40 eura.
Žalobca listom zo dňa 04. 02. 2013 oznámil mimoriadnu splatnosť úveru a vyzval žalovaného na úhradu

celého dlhu.

7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku zistil, že súd prvej inštancie správne právne
posúdil a v otázke rozhodujúcej pre posúdenie danej veci - v otázke aktívnej legitimácie žalobcu je
rozhodnutiesprávne.Spoukazomnauvedené,odvolacísúdnapadnutérozhodnutiesúduprvejinštancie

ako vecne správne, v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil, a keďže sa s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia stotožňuje, na tieto dôvody v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP odkazuje.

8. Na potvrdenie záverov súdu prvej inštancie, s ohľadom na dôvody podaného odvolania žalobcu,
odvolacísúdudáva,ževprejednávanejvecibolozrejmé,ževzťahmedziprávnympredchodcomžalobcu

a žalovaným vznikol z bankového úveru, ktorý je regulovaný špeciálnou právnou úpravou, a to Zákonom
o bankách, ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom s charakterom lex specialis.
Keďže k postúpeniu pohľadávky v danej veci došlo medzi bankou a nebankovým subjektom, okrem
všeobecnej úpravy postúpenia pohľadávky podľa Občianskeho zákonníka je potrebné zohľadniť aj
špeciálnu úpravu týkajúcu sa postúpenia pohľadávky podľa Zákona o bankách, zakotvenú v ustanovení

§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Toto ustanovenie sprísňuje zákonné predpoklady postúpenia
bankovej pohľadávky z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie
vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá je dôležitá v priebehu trvania
úverovéhovzťahu.Podmienkyuvedenévpredmetnomustanovenípodmieňujúplatnosťprávnehoúkonupostúpenia pohľadávky, pričom súd prvej inštancie ustálil správny právny záver, keď uviedol, že právny
predchodca žalobcu splnenie týchto podmienok nepreukázal.

9. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať
práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne
spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zák č.
483/2001 Z. z. o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky

a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky
z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah
právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-
postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods.
1 Obč. zák. bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný
zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku

ustanovenie § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi
za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokadom postupiteľnosti
pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a
aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky
nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Obč. zák. Ak určitá pohľadávka

nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je
svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Obč.
zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Kým teda v iných
prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky
tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie

podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 Obč.
zák. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč. zák. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky.
Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania
zmluvy o postúpení.

10. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Obč. zák., ktoré má za následok
absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z toho
vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako
napr. že uvedené v § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z., je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto
postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 132 ods. 1 CSP tvrdiť a dokázať predpoklady

svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupník,
ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že
pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala a túto výzvu mu i doručila na
splnenie jeho záväzku. Žalobca v konaní síce výzvu predložil, ale nepreukázal, že ju i doručil jeho
predchodca žalovanému. Dňa 03. 10. 2017 žalovaný uviedol, že nie si je istý, či takúto výzvu dostal.

Až koncom roka 2010 dostal výzvu na zaplatenie celej sumy. Nebolo preto preukázané, že žalovanému
doručil pôvodný veriteľ výzvu v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách a klient napriek tomu zostal
v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za
následoknedokázanieaktívnejlegitimáciepostupníka.Uvedenýpredpokladjezákonnýmpredpokladom
pre platné postúpenie pohľadávky a musí byť splnený v čase postúpenia pohľadávky. Súd prvej inštancie

sa tak správne vysporiadal s otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, keď mal za to, že táto v
predmetnom konaní nie je daná, keď žalobca predložil súdu výzvu právneho predchodcu žalobcu na
plnenie, ale doručenie tejto výzvy nepreukázal. Súd prvej inštancie tak správne postupoval, keď žalobu z
dôvodunedostatkuaktívnejvecnejlegitimáciežalobcuzamietol.Sohľadomnadôvodzamietnutiažaloby
a nenaplnenie zákonného predpokladu pre platné postúpenie pohľadávky je potom ďalšia argumentácia

žalobcu v podanom odvolaní, týkajúca sa splatnosti pohľadávky a vyhlásenia jej mimoriadnej splatnosti
bezpredmetná.

11. Je preto potrebné konštatovať, že správnym bol záver súdu prvej inštancie o tom, že právny
predchodca žalobcu bol oprávnený postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanému len po tom, ak bol

žalovaný, napriek písomnej výzve, nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní s plnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj bez súhlasu žalovaného. V prípade, že takéto
predpokladysplnenéneboli,resp.zvykonanéhodokazovaniaichsplnenienevyplynulo,bolopotrebnéna
takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostupiteľnú, teda pohľadávku, ktorej postúpenie by bolo v priamomrozpore so zákonom. Z tohto dôvodu potom samotná zmluva o postúpení pohľadávky v časti týkajúcej
sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky bola absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorú neplatnosť
je povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky žalovaného prihliadať.

12. Odvolací súd ešte dodáva, že s touto otázkou sa už vo svojom rozhodnutí vyporiadal aj NS SR v
rozhodnutí sp. zn. 7Cdo 26/2017 zo dňa 28. marca 2018, v ktorom k ustanoveniu § 92 ods. 8 Zákona
o bankách uviedol, že pre správne pochopenie významu a povahy tejto právnej úpravy podľa názoru
dovolacieho súdu nepostačuje vychádzať z jej zaradenia do konkrétnej časti zákona, či dokonca do

určitého zákona, ale nevyhnutným je práve posúdenie, či posudzovaná úprava reguluje správanie
subjektov verejného práva, alebo naopak, dopadá na súkromnoprávne konanie. Rozborom ustanovenia
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktoré od schválenia pôvodného znenia zákona do času uzavretia
zmluvy o úvere treba dospieť k tomu, že celkom jednoznačne definuje podmienky, za akých možno,
resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke, buď inej banke alebo aj subjektu, ktorý nie je
bankou. Prvá veta ustanovenia definuje dve takéto podmienky, z ktorých prvou je písomná výzva

banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky klientovi, aby pohľadávku splnil
a druhou nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta s plnením čo i len časti jeho peňažného
záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá veta potom obsahuje úpravu situácie, v ktorej
banka uplatniť právo pohľadávku postúpiť nebude môcť a to vtedy, ak klient ešte pred postúpením
svoj omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva splní; okrem nej ale tiež

prípad, v ktorom práve zmienené obmedzenie banky existovať nebude - vtedy, ak súčet všetkých
omeškaní klienta s plnením čo len časti toho istého peňažného záväzku zákonom trval kvalifikovaný čas
presahujúci jeden rok. Ostatná veta ustanovenia je potom z pohľadu správnosti uchopenia problému
nižšími súdmi bez významu, nakoľko táto vymedzuje len povinnosť odovzdania postupníkom postupcovi
aj dokumentácie preukazujúcej tzv. život právneho vzťahu a úpravu týkajúcu sa samotného bankového

tajomstva a jeho prelomenia. Za neudržateľnú považoval argumentáciu, podľa ktorej v prípade súčtu
všetkých omeškaní úverového dlžníka trvajúceho viac než rok sa nemusí trvať ani na výzve banky
klientovi pred postúpením pohľadávky, keď časť úpravy o tom, že skôr uvedené neplatí, sa vzťahuje
výlučne na zachovanie práva banky uplatniť právo na postúpenie pohľadávky, napriek neskoršiemu
plneniu klienta a nie aj na ustúpenie od podmienok, za ktorých k postúpeniu možno pristúpiť. Uviedol,

že ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu so zákonom je v sfére súkromného práva jeho
neplatnosť, neexistuje prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok
konania v prejednávanej veci než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o bankách, za
splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami,
bez plnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie. Nerešpektovanie takejto právnej úpravy má potom za

následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom.

13. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1,
2 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania, avšak z obsahu spisu je nesporné, že mu žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419

CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).