Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 21, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/175/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220602
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220602.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu

JUDr. Dariny Vargovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4,
Bratislava,IČO:36864421,protiodporcovi:Slovenskárepublika-MinisterstvospravodlivostiSR,Župné
námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 5C/524/2012-34 zo dňa 15. mája 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods.
1, 2 § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
v znení účinnom do 31.05.2010, ustanovení § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v

znení účinnom od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011 a ustanovenia § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Uviedol, že navrhovateľ sa domáhal, aby súd
zaviazal odporcu na zaplatenie titulom majetkovej škody sumu 1.265,98 eur a titulom nemajetkovej ujmy
sumu 253,20 eur, z dôvodu, že navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku,
ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere vyplývajúceho zo zmluvy o úvere s
dlžníkom, pričom exekúcia bola vedená pod sp. zn. EX4029/2011. Exekučný súd napriek tomu, že ním
prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu

s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k
posúdeniu na rozhodnutie, rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
až dňa 10. 05. 2011, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty - omeškanie viac ako 70 dní, pričom nemala existovať okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia
pristúpil až po veľmi dlhej dobe.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením pripojených správ a dokladov, spisu Okresného súdu Komárno
8Er/389/2011, rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská SR
12159/10, znaleckým posudkom 1/2014 zaevidovaný na tunajšom súde pod Spr 339/2014 a ostatnými
k spisu pripojenými dokladmi a zistil tento skutkový a právny stav:Dňa 01. 03. 2011 bola začatá exekúcia na základe návrhu na vykonanie exekúcie spísaného vo
forme zápisnice súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, keď oprávneným je POHOTOVOSŤ

s.r.o., povinným A. Z., exekučným titulom je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 17. 12.
2010 SR 12159/10 a predmetom exekúcie bolo vymoženie 328,50 eur s príslušenstvom. Dňa 24.
03. 2011 bola exekučnému súdu doručená žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. K žiadosti bol pripojený návrh na vykonanie exekúcie, plnomocenstvo udelené oprávneným
pre advokáta JUDr. Martina Máčaja, ako aj vyššie citovaný rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu,

zmenka, zmluva o úvere, všeobecné podmienky poskytnutia úveru a výpis oprávneného z obchodného
registra. Uznesením exekučného súdu č. k. 8Er/389/2011-9 zo dňa 29. 03. 2011, právoplatné dňa 28.
04. 2011 a doručené právnemu zástupcovi oprávneného dňa 12. 04. 2011 (doručenka) bola žiadosť
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá.
Následne uznesením exekučného súdu č. k. 8Er/389/2011-21 zo dňa 05. 04. 2012, právoplatné
dňa 19. 04. 2012 bola exekúcia zastavená.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Navrhovateľ požaduje od odporcu náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý nemal vydať poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie do
15 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom. Pri

posudzovaní námietky premlčania vznesenej odporcom súd vychádzal z tej skutočnosti, že žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 24. 03. 2011, o ktorej
exekučný súd rozhodol dňa 29. 03. 2011. Uznesenie exekučného súdu č. k. 8Er/389/2011-9 zo dňa 29.
03. 2011 bola doručená právnemu zástupcovi oprávneného dňa 12. 04. 2011, ktorým dňom oprávnený
nadobudol poznatky, kedy exekučný súd rozhodoval o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie a tým aj o prípadnej škode a jej orientačnom rozsahu, ktorá oprávnenému mala
vzniknúť. Žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku bola odporcovi doručená dňa 23. 04.
2012, exekučný súd vydal citované uznesenie dňa 29. 03. 2011, a preto má súd za to, že námietka
premlčania nie je dôvodná. Všeobecná trojročná premlčacia doba podľa § 101 OZ začala plynúť odo
dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, t. j. od 08.04.2011, ktorý deň nasleduje po dni, na ktorý

pripadá 15. deň plynúci od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie exekučnému súdu a uplynie dňa 08. 04. 2014.

Zákon ustanovuje predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri
výkone verejnej moci, a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradnýmpostupomavzniknutouškodou,pričomprevznikzodpovednostištátumusiabyťsplnenévšetky
tri podmienky súčasne. V tejto konkrétnej veci súd zistil, že dňa 24. 03. 2011 bola exekučnému súdu
doručená súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu. Exekučný súd o žiadosti súdneho
exekútora rozhodol uznesením dňa 29. 03. 2011. Z uvedeného vyplýva, že o žiadosti exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote,
ktorá uplynula už dňa 08. 04. 2011. Tým je nutné konštatovať, že nie je splnený prvý predpoklad
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom , ktorým je nesprávny úradný
postup. V záujme hospodárnosti konania sa súd ďalším predpokladom, ktorým je existencia škody vôbec
nezaoberal. Splnený však nemôže byť ani posledný predpoklad, ktorým je príčinná súvislosť medzi

nesprávnym úradným postupom a škodou, pretože nesprávny úradný postup zistený nebol.

O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 OSP a odporcovi úspešnému v konaní
nepriznal náhradu trov konania, pretože mu žiadne nevznikli.

Proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorý ho navrhol zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na
ďalšie konanie. Namietal, že sa mu ako účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, skutočnosť, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplné zistenie skutkového stavu
veci a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa

rozhodol v merite veci na základe úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom v
právnomštáteniejemožné,abysúdinterpretovalhmotnéprávoplatnévčasevznikuprávnejskutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho vzťahu. Mal za to, že ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii,
dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia, ktoré
musí byť zrušené. Poznamenal, že súd prvého stupňa nevysvetlil prečo zastával názor, že účastníkom

konania nevznikol stav právnej neistoty. V danej veci vytvoril zákonodarca legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, ktorú exekučný súd ignoroval a posunul trvanie
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Mal za to, že súdu neprináleží polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami, ale má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným

súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Ďalej uviedol, že súd svojimi
úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
účastníkom konania (§ 204 ods. 1, § 201 OSP) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom(§201OSP),beznariadeniaodvolaciehopojednávania(ust.§214ods.2OSP),sverejným
vyhlásením pri splnení podmienok podľa § 156 ods. 3 OSP, preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 OSP) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správne potvrdil (§ 219 ods. 1 OSP).

Podľa§4ods.1písm.a/bod 1zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (účinný v čase začatia tohto konania), vo veci náhrady
škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak
škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa § 9 ods. 1, citovaného zákona (účinný v čase začatia tohto konania), štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný

nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (ods. 2).

Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.
V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinný od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011,
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne

poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

V preskúmavanej veci odvolací súd vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech
nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ust. § 212 Občianskeho súdneho poriadku a keďže sa v celom
rozsahu stotožnil s odôvodním napadnutého rozhodnutia, vo svojom rozhodnutí sa obmedzil len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Žalobca v podanom odvolaní naďalejtvrdí, že súd vec nesprávne posúdil po právnej stránke a nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
konania nevznikol stav právnej neistoty v súvislosti s určením zákonnej lehoty na vydanie poverenia v
exekučnom konaní, keď exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej lehoty s
omeškaním 70 dní.

Odvolací súd k tejto námietke odvolateľa uvádza, s poukazom na obsah spisu a rozhodnutie súdu
prvého stupňa, že toto tvrdenie žalobcu nevyplýva zo spisového materiálu, lebo súd prvého stupňa

v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne uviedol, že v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu neexistovala, pretože Exekučný poriadok v posudzovanom období podania žiadosti upravoval len
lehotu na vydanie poverenia (§ 44 ods. 2 EP), ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a nie
na vydanie iného rozhodnutia o návrhu na vydanie poverenia, ako to bolo v preskúmavanom prípade.

Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa
24. 03. 2011, k čomu pripojil návrh na vykonanie exekúcie spísaný dňa 01. 03. 2011. Exekučným titulom
bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu a o tejto žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
exekučný súd rozhodol uznesením zo dňa 29. 03. 2011 (právoplatné dňa 28. 04. 2011) tak, že žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol. Následne súd prvého stupňa uznesením zo dňa

05. 04. 2012 č. k. 8Er/389/2011-21 exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov
exekúcie. Súd prvého stupňa správne konštatoval, že nebolo preukázané tvrdenie navrhovateľa, že o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté s omeškaním viac ako 70 dní od
jej podania.

Súd prvého stupňa jasne, logicky a vecne správne odôvodnil aj svoj záver, prečo tak rozhodol a vysvetlil
rozdiel právneho stavu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v čase rozhodovania v prípade, ak
exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok a s poukazom na ustálenú judikatúru rozhodovacej
činnosti súdov poukázal na konkrétne rozhodnutia, ktoré obdobné prípady riešili a z úradnej povinnosti
skúmal materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku. Tvrdenie odvolateľa o tom, že o žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté s omeškaním viac ako 70 dní nebolo
preukázané a toto tvrdenie i odvolací súd považuje za nepravdivé. V danej veci i odvolací súd je toho
názoru, že keby aj bolo preukázané tvrdenie žalobcu v nedodržaní dĺžky lehoty na rozhodnutie o žiadosti
oudeleniepoverenia,tútoskutočnosťnemožnoautomatickyvyhodnotiťakoporušeniezákladnéhopráva
účastníka konania s dopadom na tvrdenie navrhovateľa, že nesprávny úradný postup bol v konaní

preukázaný nedodržaním zákonom stanovenej lehoty pre rozhodnutie žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie (pozri napr. rozhodnutie II ÚS 471/2012, I ÚS 86/02). Žalobca mal možnosť
proti uzneseniu exekučného súdu v danej veci podať opravný prostriedok, čo nevyužil a súd prvého
stupňa uznesením zo dňa 05. 04. 2012 č. k. 8Er/389/2011-21 exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi
náhradutrovexekúcienepriznal.Odvolacísúdpovažujezapotrebnéuviesť,žeÚstavnýsúdvoviacerých

svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností odvolateľa v
týchto veciach (zastavenie exekúcie) a akceptoval právne závery všeobecných súdov o neprípustnosti,
resp. zastavení exekúcie, lebo rozhodcovský rozsudok (notárska zápisnica), na podklade ktorých boli
exekúcie vedené (resp. navrhnuté) neboli z rôznych dôvodov spôsobilým exekučným titulom na vedenia
exekúcie (napr. uznesenie ÚS SR sp. zn. III. 148/2014).

Pokiaľ ide o ďalšie námietky odvolateľa, odvolací súd je toho názoru, že sú uvedené iba vo všeobecnej
rovine bez konkrétnej špecifikácii, ako mal súd rozhodnúť o jeho žalobe, teda ako mal po právnej stránke
posúdiť jeho uplatnený nárok, čo neurobil a pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že súd žalobu zamietol na základe
úpravy obsiahnutej v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že súd interpretoval hmotné právo platné

v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného
práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo
k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, teda že súd založil svoje rozhodnutie na neprípustnej
interpretácii, odvolací súd dospel k záveru, že ak nebol splnený základný predpoklad zodpovednostného
vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup), nemal dôvod zaoberať

sa ďalšími námietkami odvolateľa, ani ďalšími atribútmi vzniku škody (štyri zákonné podmienky) a
nemajetkovej ujmy uplatnenej odvolateľom podanou žalobou.Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval, že reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na
súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predpokladá

účastník konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných
prostriedkov a rozhodovať podľa nich (III. ÚS 369/2010-12). Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu,
z Ústavy SR, ani Dohovoru nemožno vyvodzovať, že súdy sa musia zaoberať zvlášť každým bodom,
ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis

mutandis I. ÚS 56/01). Odvolací súd dáva do pozornosti odvolateľa (žalobcu) i rozhodnutie ESĽP prípad
Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01. 1999, z ktorého tiež vyplýva, že sa nevyžadujú, aby na každý
argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument,
ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa špecifická odpoveď. Podľa rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Helle v. Fínsko z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri
potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie

odôvodnenia súdu nižšieho stupňa.

Súd je toho názoru, že súd prvého stupňa riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I ÚS
241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a

spravodlivéhoprocesu(článok46anasl.ÚstavySRačlánok6ods.1Dohovoru),ktorévylučujúľubovôľu
pri rozhodovaní, lebo povinnosťou súdu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie
náležite odôvodniť. Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa
výrok rozhodnutia zakladá.

Pri riadnom a dôslednom oboznámení sa s rozsudkom okresného spisu je zrejmé a nepochybné, že
všetky otázky všeobecne namietané odvolateľom v odvolaní boli už súdom prvého stupňa vysvetlené.
Odvolací súd nepovažuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vnútorne rozporné. K záveru súdu prvého
stupňa o rozpore exekučného titulu so zákonom sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého stupňa
v plnom rozsahu stotožňuje a poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (pozri napr.

rozhodnutia NS SR, sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo105/2011).

S poukazom na vyššie uvedený záver súdu prvého stupňa, ktorý urobil a ustál vo svojom rozhodnutí,
zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade so zákonom. Z týchto
dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku tak, že rozsudok súdu

prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.

Úspešný žalovaný si v odvolacom konaní trovy neuplatnil (nepodal návrh), a preto mu odvolací súd
podľa § 224 ods. 1 v spojení s §151 ods. 1 O. s. p. náhradu trov konania nepriznal.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.