Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 10, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/257/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115214003
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7115214003.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu, v spore žalobcu: Bytový podnik mesta Košice, s.r.o., so
sídlom Južné nábrežie 13, Košice, IČO: 44518684, zast. JUDr. Jozefom Göblom, advokátom, Jantárova
30, Košice, proti žalovanému: T. Š., Q.. XX.XX.XXXX, U. R. X, X., štátny občan SR, zast. JUDr. Milanom
Knopom, advokátom, Krmanova 1, Košice, o zaplatenie 323,75 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Košice I č. k. 35C/262/2015-237 z 24.1.2017 a dopĺňacieho rozsudku č. k.
35C/262/2015-256 z 23:2.2017

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozhodol tak, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi sumu 323,75 € a poplatok z omeškania vo výške 0,5 promile denne z dlžnej sumy
323,75 € od 6.7.2012 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu
zamietol a žalobcovi priznal náhradu trov konania rozsahu 100 %.

2. Dopĺňacím rozsudkom súd prvej inštancie č.k. 35C/262/2015-256 zo dňa 23.2.2017 rozhodol tak,
že rozsudok Okresného súdu Košice I. č.k. 35C/262/2015-237 zo dňa 24.1.2017 dopĺňa tak, že medzi

slovné spojenie "od 6.7.2012" a "do 3 dní od právoplatnosti rozsudku" vkladá nasledovný text: "najmenej
však 0,83 € za každý i začatý mesiac omeškania", a aj že rozsudok Okresného súdu Košice I. č.k.
35C/262/2015 - 237 zo dňa 24.1.2017 dopĺňa o nasledovný výrok: Návrh na prerušenie konania do
právoplatného skončenia konania vedeného Okresným súdom Košice I. pod sp. zn. 18C/4/2012 a pod
sp. zn. 35C/45/2013 zamieta.

3. Dopĺňací rozsudok vydal z dôvodu chýbajúcej časti výroku „najmenej však 0,83 € za každý i začatý

mesiac omeškania“, súd tento výrok doplnil dopĺňacím rozsudkom tak, ako je to uvedené vo výrokovej
časti rozsudku v zmysle § 225 CSP.

4. Zároveň súd doplnil aj ďalší výrok rozsudku v zmysle § 162 ods. 3 CSP, ktorým rozhodol, že návrh na
prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného Okresným súdom Košice I. pod sp.
zn. 18C/4/2012 a pod sp. zn. 35C/45/2013 zamieta. Súd nevidel žiadny dôvod na prerušenie konania
či už obligatórne podľa § 162 CSP resp. fakultatívne podľa § 164 CSP, nakoľko vyriešením otázok v

citovaných súdnych konaniach súd nie je viazaný, pretože sa jedná o samostatné konania (i keď s
totožnou argumentáciou strán sporu).5. Súd vychádzal z toho, že podaním zo dňa 4.9.2015 žalobca doručil súdu rozhodnutie Krajského súdu
v Košiciach č.k. 4Co/92/2014-116 zo dňa 20.5.2015 vo veci odvolania proti rozsudku tunajšieho súdu zo
dňa26.9.2013vedenéhopodč.k.24C/190/2012-82,kedyvodôvodneníKrajskýsúdvKošiciachvyslovil,

že povinnosť nájomcu platiť nájomné a prípadná povinnosť prenajímateľa zaistiť nájomcovi riadny a
nerušený výkon práva nemajú povahu synalagmatických záväzkov, preto ich nemožno vzájomne viazať
a podmieňovať a že povinnosť prenajímateľa odovzdať byt v stave spôsobilom na riadne užívanie je
jeho jednorazovou povinnosťou, ktorá je viazaná na vznik práva nájmu bytu a jej splnenia sa nemožno
domáhať počas trvania nájomného pomeru po tom, čo už raz bola splnená. Rovnako z odôvodnenia

vyplynul záver, že žalovaný ako nájomca bytu sa o dianie v byte nezaujímal, neplnil povinnosti v zmysle
§ 689 OZ, pričom zanedbanie povinnosti žalovaného užívať byt na základ neplatnej nájomnej zmluvy
nie je dôvodom neplatenia nájomného podľa platne uzatvorenej zmluvy, a to ani za použitia § 3 OZ.
V priebehu konania na pojednávaniach advokát žalobcu predniesol, že v rozhodnutí Krajského súdu v
Košiciach sp. zn. 4Co/92/2014 sa potvrdilo, že žalovaný byt riadne prevzal, ale neužíval. Skutočnosť, že
opustil byt resp. že opustila byt jeho manželka neoznámil žalobcovi, situáciu neriešil žiadnymi právnymi

krokmi, nedomáhal sa užívania, naopak po doručení prvej výpovede sa domáhal neplatnosti výpovede
a jeho uznania za jediného nájomcu bytu, kde bol úspešný. Zároveň požadoval odkúpenie bytu s
tým, že sa zaviaže uhradiť dlžoby. Po ich vyčíslení Bytovým podnikom, od toho cúvol, nepokračoval v
krokoch odkúpenia bytu a začal sa vo veci brániť. Taktiež otázka dobrých mravov je podrobne rozpísaná
v predmetnom rozhodnutí Krajského súdu. K odovzdaniu bytu žalobcovi ako prenajímateľovi nikdy

nedošlo. Žalobca nemal vedomosť o tom, že žalovaný opustil byt, že v byte bývali asociáli, že je žalovaný
v rozvodovom konaní a to, že manželka žalovaného doslovne hodila pracovníkom žalobcu kľúče od
bytu na stôl, nie je riadnym odovzdaním bytu. Žalobca zároveň nemal žiadnu vedomosť o nejakých
vadách bytu, žalovaný ho o tomto neinformoval, nedomáhal sa sprístupnenia bytu a bol v tom, že
žalobca byt stále užíva. Žalobca si splnil svoje povinnosti, odovzdal v užívania schopnom stave byt

do užívania žalovanému, o čom svedčí aj zápisnica. Pokiaľ následne došlo k akýmkoľvek vadám, alebo
nejakým poškodeniam bytu, mal si žalovaný uplatniť zľavu, čo neurobil. Žalovaný nemá nárok na úplne
odpustenie daného nájomného. K uvedenému dal do pozornosti uznesenia Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 4Co/92/2014 a 11Co/826/2014 v obdobných veciach (kde sa jedná len o iné žalované obdobie),
v zmysle ktorých žiadal rozhodnúť aj v tomto prípade. Povinnosť odovzdať byt bola splnená jednorázovo

pri odovzdaní bytu do užívania nájomcovi.

6. Z pripojeného spisu Okresného súdu Košice I sp.zn. 18C/165/2008 súd zistil, že bolo vedené konanie
žalobcu - Bytový podnik mesta Košice, s.r.o. proti žalovanému v 1/ rade - T. Š. a žalovanej v 2/ rade
- G. Š., o zaplatenie sumy 4.165,34 € s príslušenstvom s tým, že súd vo veci rozhodol rozsudkom zo

dňa 14.10.2011, kedy žalobu voči žalovanej v 2/ rade - J.. G. Š. zamietol a žalobu voči žalovanému v
1/ rade vylúčil na samostatné konanie, v ktorom malo byť rozhodnuté aj o trovách konania v právnom
vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 7.12.2011. V
tomto konaní na pojednávaní dňa 14.10.2011 žalovaný vypovedal, že v čase po právoplatnosti rozsudku
v konaní 13C/581/1999 sa ani nemohol nasťahovať do bytu, ktorý nebol užívania schopný, podľa jeho

vedomosti tam nebola elektrika, boli vytrhané káble elektrických rozvodov a podľa názoru žalovaného
sa žalobca ako vlastník tohto bytu mal o to postarať, zistiť v akom stave je tento byt v čase, keď mu boli
odovzdávané kľúče od bytu. Nikdy nebol Bytovým podnikom mesta Košice vyzvaný, aby prevzal byt a
začal ho užívať. Stále mal snahu s BPMK sa nejako dohodnúť, avšak mal takú vedomosť, že Bytový
podnik mal od Mesta Košice príkaz k dohode s ním nedospieť. V konaní vypovedala aj bývalá manželka

žalovaného - pani G. Š., ktorá uviedla, že dňa 25.10.2005 bola v byte spolu s jej bratom z cirkvi, videla,
že byt je v poriadku, bol tam plyn aj elektrika, byt bol voľný, uvoľnil sa už skôr, preto aj odovzdala kľúče
od bytu pani Božene Stankovej, zamestnankyni Bytového podniku mesta Košice.

7. Z rozhodnutia o pridelení bytu zo dňa 17.5.1989 súd zistil, že žalovanému bol pridelený byt č. XX,

Q. X.R., T. X., X. Č.. X skladajúci sa z kuchyne, 3 izieb a príslušenstva. Zo zápisu zo dňa 18.5.1989
súd zistil, že došlo k dohode o odovzdaní a prevzatí predmetného bytu. Z výpovede z nájmu zo dňa
8.3.2011 súd zistil, že mesto Košice dalo žalovanému výpoveď z nájmu predmetného bytu z dôvodu, že
hrubo porušuje svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu a to tým, že nezaplatil nájomné a úhradu za
plnenia poskytované s užívaním bytu za čas dlhší ako 3 mesiace. Zásielka sa z adresy žalovaného po

opakovanom doručovaní a uložení zásielky na pošte vrátila žalobcovi neprevzatá v odbernej lehote dňa
14.4.2011. Z vyúčtovania nákladov za služby spojené s bývaním za rozúčtovacie obdobie od 1.1.2011
do 31.12.2011 súd zistil, že u bytu Č.. XX Q. X. X T. X. vznikol celkový nedoplatok 554,97 €. Predmetné
vyúčtovanie bolo žalovaným prevzaté dňa 1.6.2012. Súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právneargumenty strán, vykonal všetky dôkazy predložené stranami sporu, z týchto vychádzal a následne
vec právne vyhodnotil, pričom nasledovné skutočnosti považuje za preukázané: V prvom rade súd
považuje za potrebné uviesť, že skutkový stav zistený z vyššie citovaného dokazovania nebol medzi

stranami sporu sporný. Sporné bolo právne posúdenie nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy
ako úhrady za platby spojené s užívaním bytu za zúčtovacie obdobie od 1.1.2011 do 31.7.2011 s
prihliadnutímnaobranužalovanéhozaloženúnaustanovení§3ods.1OZ,t.j.ževýkonprávapovinností
žalobcu bol v rozpore s dobrými mravmi s prihliadnutím na argumentáciu prezentovanú v priebehu
konania a preto žiadal žalovaný žalobu v celom rozsahu zamietnuť. V konaní na základe vykonaného

dokazovania súd dospel k záveru, že žalovanému bol pridelený predmetný byt v roku 1989, avšak od
septembra 1992 v predmetnom byte č. XX, na X. R., Q. X. X T. X. žalovaný nebýval, neužíval žiadne
služby poskytované s užívaním tohto bytu. Uvedený byt opustil z dôvodu predrozvodových rozporov s
manželkou a konfliktných situácií s tým, že táto zostala bývať v predmetnom byte aj s deťmi. Skutočnosť,
že kľúče odovzdal bývalej manželke, Bytovému podniku neoznamoval. Následne po zistení, že deti
súd týrané, ich získal do osobnej starostlivosti a on býval s nimi inde, v podnájmoch. V čase, keď

z pracovných dôvodov už žil v Bratislave, konkrétne dňa 25.10.20005 bývalá manželka žalovaného
odovzdala kľúč od predmetného bytu pani Božene Stankovej ako zástupkyni právneho predchodcu
momentálnehožalobcu-BytovémupodnikumestaKošice.Knejakémuprotokolárnemuodovzdaniubytu
bývalou manželkou nedošlo. O odovzdaní bytu bývalou manželkou právnemu predchodcovi žalovaného
nemal vedomosť, dozvedel sa to až po ďalších rokoch pri nejakom súdnom spore. Následne sa tam bol

raz pozrieť a zistil, že byt obývajú asociáli a tento je zničený. Uvedenú skutočnosť, že byt nie je užívania
schopný žalobcovi neoznámil, nežiadal o odstránenie vád, pretože očakával, že žalobca mu oznámi,
v akom stave je byt. Po dátume 25.10.20005 nebol nikdy Bytovým podnikom mesta Košice vyzvaný,
aby prevzal byt a začal ho užívať. Rozsudkom vo veci sp.zn. 13C/581/1999 bol žalovaný určený za
výlučného nájomcu predmetného bytu na X. X, U. Č.. XX, T. X., ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť

dňa 21.8.2008.

8. Takto žalovaný nepostupoval a nikdy si právo na zľavu z nájomného resp. zľavu z úhrad za plnenia
poskytované s užívaním bytu u prenajímateľa neuplatnil. Takýto dôkaz žalovaný v konaní nepredložil
ani neoznačil, čím v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Žalovaný sa po právoplatnosti rozsudku

o určení jeho osoby za výlučného nájomcu bytu (21.8.2008) správal pasívne a nijako sa nedomáhal
užívania tohto bytu od žalobcu s odôvodnením, že čakal, že žalobca mu oznámi, v akom stave je byt.
Uvedená pasivita žalovaného je zarážajúca po tom, ako sa až súdnou cestou domohol určenia za
výlučného nájomcu bytu, avšak k reálnemu užívaniu bytu (po dátume 21.8.2008) nikdy nepristúpil. Aj
napriek vedomosti o tom, že byt nie je užívania schopný, túto skutočnosť neoznámil žalobcovi, pričom

v zmysle vyššie uvedeného rozsudku si musel byť vedomý, že je jediným nájomcom bytu, čo znamená,
že žalovaný sa správal v rozpore s ustanovením § 692 ods. 1 OZ. Nájomcovi bytu totiž v zmysle platnej
právnej úpravy patrí nielen právo byt užívať, ale aj povinnosť užívať byt riadne a riadne požívať plnenia,
ktorých poskytovanie je spojené s užívaním bytu. Žalobca sa takto nemal ako dozvedieť, že byt nie je v
užívania schopnom stave. Hoci bol teda žalovaný naďalej nájomcom bytu, o dianie v byte sa nezaujímal,

faktickú situáciu (zdevastovaný byt, jeho užívanie asociálmi) neoznámil žalobcovi, nesnažil sa uviesť do
súladu s právnym stavom veci. V právnom vzťahu s prenajímateľom bol výlučne žalovaný a nie tretie
osoby,ktorébytreálnevdôsledkujehokonania(opusteniebytubezakejkoľvekzmenyvzmysleplatného
práva - napr. prepis bytu výlučne na manželku a podobne) odvodene užívali. Uplatnenie § 3 ods. 1
OZ na výkon práva predpokladá výnimočnosť situácie, ktorá však musí byť založená na objektívnom

vyhodnotení skutkového stavu a presvedčivo odôvodnená. Takéto mimoriadne okolnosti súd v situácii
žalovaného nevidel. Veď nie je logické a bežné sa nestarať o svoje práva či povinnosti. Zároveň
nemožno očakávať, aby súd uveril, že žalovaný pri jeho vzdelaní sa domnieval, že opustením bytu a
zanechaním (ex)manželky v byte s deťmi, sa on automaticky zbavuje svojho postavenia nájomcu a z
toho plynúcich práv a povinností. Je tak zrejmé, že svojim postojom vlastne on sám zapríčinil stav bytu a

to tak, či po stránke právnej resp. fyzickej, t.j. že on sám tento byt opustil a od roku 1992 býva inde, hoci
je naďalej nájomcom bytu a o dianie v byte sa nezaujímal a fakticky situáciu sa nesnažil uviesť do súladu
s právnym stavom veci. O tom svedčí aj skutočnosť, že práve žalovaný podal žalobu na Okresnom
súde Košice I pod sp. zn. 13C/581/1999, v ktorom rozsudkom zo dňa 27. júna 2008, (ktorý nadobudol
právoplatnosť 21. augusta 2008) bolo určené, že je výlučným nájomcom bytu č. 18, ktorý sa nachádza

v X. Q. X. I.. Č.. X Q. X. poschodí. V tomto konaní bývalá manželka žalovaného G. Š. uviedla, že sa
vzdáva práva nájmu k predmetnému bytu v prospech žalovaného. Zároveň žalovaný v konaní vedenom
na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 38C/53/2006 podal dňa 23. júna 2006 proti žalobcovi návrh na
určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu, ktorá mu bola doručená, resp. ktorá mu bola daná dňa 29.januára 2004. V tejto súvislosti vyznieva nedôveryhodne jeho tvrdenie, ktorým sám spochybňuje svoje
postavenie výlučného nájomcu predmetného bytu od roku 1992, a to od jeho prevzatia. Z vykonaného
dokazovania vyplýva opačná skutočnosť, že žalovaný sa „cítil“ byť nájomcom bytu, avšak o dianie v byte

sa relevantne zaujímal iba formálne - podaným návrhom na odkúpenie bytu do osobného vlastníctva,
pričom reálne sa nedomáhal svojich práv ako nájomca nájomcu, najmä práva byť užívať.

9. Žalovaný sa ďalej bránil tým, že žalobca po odovzdaní kľúčov (ex)manželkou žalovaného nevykonal
žiadnu kontrolu v byte, aby predišiel škodám na zverenom majetku, v dôsledku čoho sa byt dostal

do stavu, ktorý nebol spôsobilý na riadne užívanie. V prípade, ak vyššie spomenutým rozsudkom bol
žalovaný určený za výlučného nájomcu bytu, t.j. jeho nájomný vzťah bol potvrdený súdnou cestou,
potom práve konanie žalovaného je v rozpore s povinnosťou nájomcu, kedy tento opustením bytu
vlastne prenechal rozhodovanie o nakladaní s bytom (ex)manželke a táto potom umožnila užívanie
bytu ďalším tretím osobám - asociálom, ktorí byt zdevastovali. Týmto vlastne žalovaný sám zapríčinil
katastrofálny stav bytu, t.j. že tento nebol užívaniaschopný. Na základe uvedeného má súd za to,

že uvedeným konaním práve žalovaný ako nájomca zodpovedá v zmysle ustanovenia § 693 OZ za
škody, ktoré na uvedenom byte vznikli. Súd sa vyporiadaval aj s tvrdením žalovaného, že žalobca stále
odmietal previesť byt do jeho osobného vlastníctva z dôvodu dlžoby na nájomnom, kde ale povinnou
osobou nebol žalovaný, ale jeho bývalá manželka a nie je možné nezákonne a proti rozhodnutiu súdu
prenášaťtentozáväzoknažalovaného.Podľanázorusúduotázkuprevodubytudoosobnéhovlastníctva

nemožno dávať do súvisu s povinnosťou nájomcu uhrádzať nájomné a úhrady spojené s užívaním bytu.
Sú to dve rozličné roviny, kedy žalovaný nemôže podmieňovať svoju povinnosť úhrady nájomného a
platieb spojených s užívaním bytu vyhovením jeho žiadosti o odkúpenie bytu do osobného vlastníctva.
Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalovaný ako nájomca bytu č. 18 na Kurskej
ulici v Košiciach si nesplnil svoju povinnosť uhradiť nedoplatok z vyúčtovania služieb poskytovaných

s užívaním bytu za zúčtovacie obdobie roku 2011. Celkový nedoplatok predstavoval sumu 554,97 €,
pričom za žalované obdobie od 1.1.2011 do 31.7.2011, t.j. za 7 mesiacov to je iba 323,75 €. V zmysle
vyúčtovania bol žalovaný povinný tento nedoplatok vysporiadať do 30 dní od prevzatia vyúčtovania
(1.6.2012), t.j. do 1.7.2012. V zmysle § 697 OZ uplynutím 5 dní od danej lehoty sa žalovaný dostal
do omeškania a preto súd priznal žalobcovi poplatok z omeškania až od 6.7.2012 do zaplatenia a v

prevyšujúcej časti (t.j. časti úroku z omeškania za 5 dní) žalobu ako nedôvodnú zamietol. Vzhľadom na
všetky vyššie uvedené skutočnosti s poukazom na citované zákonné ustanovenia súd rozhodol tak, ako
je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd
prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. O trovách konania súd rozhodol
podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a plne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov

konania v rozsahu 100%, pričom o konkrétnej výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

10. V podanom odvolaní žalovaný namietal to, že napriek uvedenému Okresný súd Košice I týmto
odvolaním napadnutým rozsudkom rozhodol diametrálne odlišne o prípade vyznačujúcom sa totožnými

skutkovýmiokolnosťami,atoženapredmetnúvecnemožnoaplikovaťust.§3ods.1OZ,čopovažujeme
za jednoznačné nesprávne právne posúdenie veci a žiadame, aby odvolací súd svojím rozhodnutím
uvedené pochybenie prvostupňového súdu, berúc do úvahy vyššie špecifikované rozhodnutia OS KE
I, KS KE a NS SR napravil. Okresný súd Košice I tak V DVOCH SKUTKOVO TOTOŽNÝCH VECIACH
ROZHODOL MAXIMÁLNE PROTICHODNE, čo sa samo o sebe javí ako zmätočné.

§ 3 OZ:
(1) Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu
zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
§ 355 CSP:
(1) Proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon nevylučuje.

§ 388 CSP:
Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie,
ani na jeho zrušenie.
§ 389 CSP:
Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak a)neboli splnené procesné podmienky, b)súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v
konaní pred odvolacím súdom, c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia vecinevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo d)nejde o
rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.
Dobré mravy (boni mores) sa v súdnej praxi využívajú ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich

obsahualebočastejšieobmedzujúcevýkonsubjektívnychpráv.Hocisúdobrémravyzákonnýmpojmom,
a teda majú normotvornú funkciu, nie sú definované zákonom. Ich obsah spočíva vo všeobecne platných
normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania. Posúdenie konkrétneho
obsahu pojmu „dobré mravy" patrí vždy od prípadu k prípadu sudcovi (pozri R 88/1998). Zmyslom
ustanovenia § 3 ods. 1 OZ je zamedziť výkonu práva, ktorý síce zodpovedá zákonu, avšak odporuje

dobrým mravom. V praxi ide o prípady, keď je výkon práva formálne v súlade so zákonom (právom), ale
jeho cieľom je dosiahnutie iného výsledku, než dotknutá právna norma vo všeobecnosti predpokladá.
Následkom výkonu práva a povinností v rozpore s dobrými mravmi je neposkytnutie ochrany práva, resp.
odopretie autoritatívneho rozhodnutia súdu potrebného na vznik právneho vzťahu medzi oprávnenou
a povinnou osobou (pozri Ro NS ČR z 28. 6. 2000, sp. zn. 23 Cdo 2060/1998). Žalobca sa podanou
žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy 323,75,- EUR s prísl. titulom

neuhradeného vyúčtovania nákladov za služby spojené s bývaním za obd. od 01.01.2011 do 31.07.2011
a povinnosťou náhrady trov konania. Súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nezaoberá tým,
že manželka žalovaného byt žalobcovi odovzdala, o čom žalovaný nemal vedomosť, vedel o tom len
žalobca, ktorý od daného momentu nespochybniteľne nepriznával žalovanému postavenie nájomcu (to
potvrdzuje súdne vedené konanie so sp. zn.: 13C/581/1999 o určenie práva k nájmu predmetného bytu

a fakt, že žalovanému nedoručoval predpisy zálohových platieb a platieb nájomného!), ale následne,
po prevzatí bytu od manželky žalovaného, neurobil žalobca žiadne opatrenia, v dôsledku čoho sa do
bytu nasťahovala skupina asociálov, ktorá byt zdevastovala a ten sa stal neužívateľným, to znamená,
že žalobca prevzal predmetný byt, ktorý patril do jeho bytového fondu, neplnením svojich povinností
dopustil, že sa byt dostal do neužívateľného stavu, žalovanému nepriznával práva nájomcu, čo výslovne

deklaroval v konaní o určenie práva nájmu k predmetnému bytu, no napriek tomu je jeho zámerom
sa na úkor žalovaného bezdôvodne obohatiť. Žalovaný tak len v dôsledku postupu žalobcu ostal v
ťažkom životnom rozpoložení spolu so svojimi maloletými deťmi, o ktoré sa musel starať, „bez strechy
nad hlavou". S názorom, že v danom prípade pre určenie výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi
neboli dané mimoriadne okolnosti, sa tak v žiadnom prípade nemožno stotožniť. Opätovne poukazujeme

na konanie vedené na Okresnom súde Košice I so sp. zn.: 18C/4/2012, v ktorom vystupovali totožné
strany konania a ktorého predmetom bolo rozhodovanie o žalobe žalobcu na zaplatenie nájomného za
obdobie od januára 2005 do decembra 2007 a nedoplatku z vyúčtovania služieb spojených s užívaním
bytu za roky 2005 a 2006. Súd v tomto konaní žalobu zamietol a v odôvodnení svojho rozhodnutia
poukazoval na v konaní preukázané fakty, a to že žalovaný predmetný byt od roku 1992 neužíval, že

žalobca ho za nájomcu nepovažoval, tiež na to, že žalobca po odovzdaní bytu manželkou žalovaného
nespísal zápisnicu o odovzdaní a prevzatí bytu a nestaral sa, kto a z akého dôvod potom byt užíval
(voči týmto osobám sa ani nedomáhal vydania bezdôvodného obohatenia) a napriek tomu, že sám
konal v rozpore so zákonom, domáhal sa voči žalovanému zaplatenia nájomného a požadoval uznanie
tohto nároku súdnou cestou. Krajský súd v Košiciach z pozície odvolacieho súdu tento prvostupňový

rozsudok rozsudkom č. 4Co/231/2013-50 zo dňa 21.01.2016 potvrdil. V odôvodnení tohto rozhodnutia
zdôrazňuje, že rozpor s dobrými mravmi je daný v správaní sa žalobcu v rokoch 2004 - 2008, z ktorého
je zrejmé, že žalovaného nepovažoval za nájomcu, čo spôsobilo, že žalovaný sa svojich práv musel
domáhať súdnou cestou. Uvedené potvrdil aj sám žalobca, keď uviedol, že bol v domnení, že výpoveď
bola účinná. Žalobca tak mal jednoznačne za to, že žalovaný nie je nájomcom a len v dôsledku neplnenia

jeho povinností vzťahujúcich sa na ieho bytový fond sa do bytu nasťahovali osoby, ktoré nedisponovali
právnym titulom na jeho užívanie a bvt uviedli do neužívateľného stavu. Odvolací súd ďalej konštatoval,
že je síce správne tvrdenie žalobcu, že povinnosť nájomcu platiť nájomné a povinnosť prenajímateľa
zaistiť nájomcovi riadny a nerušený výkon práva nájmu nemajú povahu synalagmatických vzťahov, ale
to nebráni tomu, aby neplnenie povinnosti zo strany prenajímateľa súd zohľadnil v súlade s aplikáciou

ustanovenia § 3ods. 1 OZ. Súd v odôvodnení týmto odvolaním napadnutého rozsudku poukazuje na
to, že žalobca v konaní poprel, že by žalovanému bránil v užívaní predmetného bytu. Berúc do úvahy
fakt, že do r. 2008 žalobca žalovanému nepriznával práva nájomcu, byt bol navyše LEN v dôsledku
postupu žalobcu v neužívateľnom stave (v byte nie je elektrina, zo stien sú vytrhané elektrické rozvody),
toto tvrdenie žalobcu je absolútne účelové, pretože prenajímateľ je v zmysle ustanovenia § 664 OZ

povinný prenechať nájomcovi prenajatú vec v stave v spôsobilom na dohodnuté užívanie. Tým, že
do rozhodnutia súdu o tom, že žalovaný je výlučným nájomcom predmetného bytu, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 21.08.2008, disponoval bytom žalobca, ktorý nedodržaním svojich povinností dopustil
zdemolovanie bytu, nemôže žalobca tvrdiť, že žalovanému v jeho užívaní nebránil, pretože nedodržaniepovinnosti prenechať bvt v stave spôsobilom na bývanie ie v zmysle citovaného ustanovenia priamym
znemožnením užívať predmet nájmu. Je nepopierateľné a žalobca sa proti tomu žiadnym spôsobom
nevyhradil, že postavenie nájomcu žalovanému nepriznával, t. j. nepriznával mu ani práva vyplývajúce

z postavenia nájomcu. Následne, po rozhodnutí súdu o tom, že žalovaný je výlučným nájomcom
predmetného bytu, ale žalobca svoju rétoriku mení a napriek tomu, že mu dovtedy nepriznával práva
nájomcu a bránil mu v užívaní bytu tvrdí, že žalovaný bol po celý čas výlučným nájomcom bytu. Súd tak
aj napriek tomu, že: a) sám žalobca najskôr explicitne deklaruje, že žalovaný nie je nájomca, preto mu
nepriznáva práva, ktoré by mu mali patriť, b) po odovzdaní bytu manželkou žalovaného dňa 25.10.2005

p. Božene Stankovej, zamestnankyni žalobcu, sa o byt patriaci do jeho fondu nestará, dopustí, aby sa
stal neužívateľným, ale c) následne, keď rozhodne súd, že žalovaný je výlučným nájomcom, žalobca
neberie ohľad na to, že do momentu právoplatnosti rozhodnutia súdu neuznával žalovanému postavenie
legitímneho nájomcu, akceptoval odovzdanie bytu manželkou žalovaného, nespísal o tom zápisnicu
a v nadväznosti na to, že sa o byt nestaral, sa byt stal neužívateľným, donútil žalovaného s ťažkou
zdravotnou diagnózou a bez strechy nad hlavou, vziať si hypotéku za účelom zabezpečenia bývania

pre seba a svoje maloleté deti, ktoré mal v osobnej starostlivosti, čím de facto spôsobil žalovanému
nevyčísliteľnú nemajetkovú ujmu a účelovo požaduje úhradu platieb, na ktoré nemá zákonný nárok mal
dospieť k záveru, že postup žalobcu nepredstavuje výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Dobré
mravy, vzhľadom na ich zapracovanie v civilnom kódexe do základných princípov (§ 3 OZ), ako aj
v časti týkajúcej sa platnosti právnych úkonov (§ 39 OZ), predstavujú, popri kogentných zákonných

ustanoveniach jeden z limitov, teda ohraničení, autonómie právnych subjektov v súkromnom práve.
Právny úkon sa prieči dobrým mravom, ak sa jeho obsah alebo účel ocitne v rozpore so všeobecne
uznávanou mienkou, ktorá vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi určuje, aký má byť obsah ich konania,
aby bolo v súlade so základnými zásadami mravného poriadku demokratickej spoločnosti. Podľa
názoru súdnej praxe v rozpore s dobrými mravmi je taký právny úkon, ktorý nezodpovedá právnym

zásadám, resp. spoločenským normám, ktoré sú všeobecne akceptované spoločnosťou. Nie je preto
vylúčené, že výkon práva, ktorý zodpovedá zákonu, môže byť v rozpore s dobrými mravmi. Dobré
mravy netvoria uzavretý a petrifikovaný normatívny systém, sú skôr meradlom etického hodnotenia
konkrétnych situácií a ich súladu so všeobecne uznávanými pravidlami slušnosti a poctivého konania.
Rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi je potrebné posudzovať v každom prípade individuálne,

s prihliadnutím na konkrétne okolnosti konania účastníkov v príslušnom období a na ich vtedajšie
postavenie. Odvolávajúc sa na vyššie uvedené, prvostupňový súd tým, že vyhodnotil postup žalobcu
ako súladný s dobrými mravmi, dospel na náklade vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým
zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, keď zistený skutkový stav nesprávne právne kvalifikoval a
neaplikoval naň náležíte príslušné zákonné ustanovenia, čím sú naplnené odvolacie dôvody v zmysle

ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) a h) z. č. 160/2015 Z. z. CSP. Vzhľadom na uvedené žalovaný žiada,
aby odvolací súd vyhovel tomuto odvolaniu a rozhodol tak, ako je uvedené v odvolacom návrhu.

11. K tomu odvolaniu sa vyjadril žalobca tak, že navrhol potvrdiť rozsudok ako vecne správny a priznať
trovy konania vo výške 33,74 € (24,90 € + režijný paušál 8,84 €).

12. Vo vyjadrení okrem iného uviedol: Poukazujeme v tejto súvislosti na rozhodnutie Krajského súdu
v Košiciach v inej veci, sp. zn. 4Co/92/2014 zo dňa 20.5.2015, ktorým Krajsky súd v Košiciach zrušil
Rozsudok Okresného súdu Košice I, sp. zn. 24C/190/2012 a vec vrátil na ďalšie konanie na súd prvého
stupňa. A tiež poukazujeme v tejto súvislosti na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach vinei veci, sp.

zn. llCo/826/2014 zo dňa 09.11.2015, ktorým Krajsky súd v Košiciach zrušil Rozsudok Okresného súdu
Košice I, sp. zn. 40C/219/2010 a vec vrátil na ďalšie konanie na súd prvého stupňa. V týchto 2 konaniach
sa Krajský súd v Košiciach plne stotožnil s názorom žalobcu a síce:
- nájomca mal právo na primeranú zľavu z nájomného, dokiaľ prenajímateľ napriek jeho upozorneniu
neodstránil v byte alebo v dome závadu, ktorá podstatne alebo po dlhší čas zhoršovala ich užívanie.

Právo na primeranú zľavu z nájomného má nájomca aj vtedy, ak sa neposkytovali plnenia spojené s
užívaním bytu alebo sa poskytovali vadne, a ak sa v dôsledku toho užívanie bytu zhoršilo. Rovnaké
právo má nájomca, ak stavebnými úpravami v dome sa podstatne alebo po dlhší čas zhoršia podmienky
užívania bytu alebo domu.
- Nájomca má právo na primeranú zľavu z úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu, pokiaľ ich

prenajímateľ riadne a včas neposkytuje.
- Právo na zľavu z nájomného alebo z úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu treba uplatniť
u prenajímateľa bez zbytočného odkladu. Právo zanikne, ak sa neuplatnilo do šiestich mesiacov od
odstránenia závad.§ 699 Občiansky zákonník: Právo na zľavu z nájomného alebo z úhrady za plnenia poskytované s
užívaním bytu treba uplatniť u prenajímateľa bez zbytočného odkladu. Právo zanikne, ak sa neuplatnilo
do šiestich mesiacov od odstránenia závad.

Vždy sa jedná „len,, o zľavu z nájomného, nejde o odpustenie celého nájomného, prípadne celej úhrady
za plnenia poskytované s užívaním bytu!
Navyše tiež Krajský súd konštatuje, že žalobca žiadnym spôsobom nebránil žalovanému v užívaní
bytu. Údajné opustenie bytu žalovaným v roku 1992 bolo jeho rozhodnutím a vyvrcholením zrejme
manželskýchnezhôd.Onsámbytopustilaodroku1992bývalinde.Hocibolžalovanýnaďalejnájomcom

bytu, o dianie v byte sa nezaujímal a faktickú situáciu sa nesnažil uviesť do súladu s právnym stavom
veci. V právnom vzťahu s prenajímateľom- žalobcom bol v rozhodnom období nepochybne žalovaný
ako nájomca bytu a nie tretia osoba, ktorá byt užívala odvodene od jeho práva nájomcu. Samotná
skutočnosť, že žalovaný ako nájomca zanedbal svoju povinnosť užívať byt na základe platne uzavretej
zmluvy, pričom mu v tom prenajímateľ nebránil nie je dôvodom neplatenia nájomného podľa platne
uzavretej zmluvy, a to ani za použitia $3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Na doplnenie ešte uvádzame, že žalobca do predmetného bytu nevstupoval. Byt nebol sprístupňovaný.
Byt mal užívať pán Š.W.. Len z dôvodu manželských nezhôd byt neužíval. Uvedené vyplýva aj z odporu
p. H.. X., ide o konanie v ktorom bol vydaný pripojený rozsudok, tam uvádza dôvody prečo neužíva byt.
Neuvádza, že mu bráni BPMK. Ak už p. Š. vedel, že manželka byt opustila, čo vedel minimálne v januári
2006 (vydanie pripojeného rozsudku), mal sa domáhať toho, že chce byt užívať. V rámci tohto konania

tvrdil, že nevedel kedy manželka byt opustila a my sme vraj mali povinnosť ho informovať, že môže
byt užívať. Tuje dôkaz, že o tom vedel. Je nutné podotknúť, že napriek všetkému uvedenému žalovaný
viackrát prejavil záujem predmetný byt odkúpiť do svojho vlastníctva. Jednal a rokoval s prenajímateľom.
Nebol však ochotný uhradiť svoj dlh vo výške ako bol vyčíslený žalobcom- prenajímateľom (čo bolo
zákonnou podmienkou pre odkúpenie bytu ). K tejto skutočnosti sme prvostupňovému súdu doložili

nasledujúci listinný dôkaz, ktorý nám bol na vyžiadanie doručený z archívu mesta Košice. Ide o list
označený ako „Žiadosť o odkúpenie bytu č. XX Q. X. I. Č.. X, X. zo dňa 30.01.2008 adresovaný
Magistrátu mesta Košice zo strany žalovaného. V tomto predmetnom liste sám žalovaný uvádza:
„ Celkový nedoplatok na nájomnom a službách spojených s nájmom spolu s penále ku dňu 24.01.2008
predstavuje sumu 740.852,- Sk. Po odrátaní judikovanej pohľadávky voči G. Š. N.. X. vo výške 377.969,-

Sk, zostávajúca suma nedoplatkov spolu s penále je 362.883,- Sk.
Týmto nájomca, T. Š. žiada o odkúpenie bytu č. XX Q. X. I. Č.. X T. X. do výlučného vlastníctva. Uhradí
všetky nedoplatky za obdobie od 01.01.2005 do súčasnosti vo výške 362.883,- Sk a zaplatí odkupnú
hodnotu bytu,,.
Navrhovateľ nežiada nič iné, len to, na čo má právny nárok a čo aj sám deklaroval žalovaný.

Sám nájomca - žalovaný potvrdil a uznal, že dlh na nájomnom a úhradách za služby spojené s nájmom
vo výške 362.883,- Sk uhradí, čo sa nestalo.
Zaujímavopretovyznievaskutočnosť,ženapriekvšetkémupožiadalnájomcaoodkúpeniepredmetného
bytu do svojho vlastníctva. Prenajímateľ s tým aj vyslovil súhlas, ale za podmienky, že vysporiada všetky
svoje dlhy voči prenajímateľovi. S týmto návrhom nájomca súhlasil, viď vyššie citovaný list:

,, Týmto nájomca, T. Š. žiada o odkúpenie bytu č. 18 na Kurskej ulici č. 1 v Košiciach do výlučného
vlastníctva. Uhradí všetky nedoplatky za obdobie od 01.01.2005 do súčasnosti vo výške 362.883,- Sk
a zaplatí odkupnú hodnotu bytu„ neskôr však zmenil svoj názor. Pokiaľ mal odporca úspech v konaní
o určenie nájmu k predmetnému bytu, tak si aj mal plniť svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu a
platiť nájomné.

Záverom:
-žalovaný sa dostal do omeškania s platením nájomného a úhrad za služby spojené s nájmom, žalovaný
ako nájomca bol vždy jediným a výlučným nájomcom, čo potvrdil aj konajúci súd v inom súdnom konaní
( navrhovateľom bol sám žalovaný ),
-vzhľadom k týmto skutočnostiam je nepochybné, že žalovaný bol po celý čas nájomcom predmetného

bytu,
-sám nájomca- žalovaný sa domáhal v rámci konania na príslušnom Okresnom súde Košice II žalobou
podanou dňa 23.06.2006 neplatnosti výpovede, ktorú dostal od žalobcu. Trval teda na platnosti
nájomného vzťahu a nielen vedel, že je nájomcom, ale sám sa ním aj cítil. Keď sa v roku 2006 žalovaný
domáhal vyslovenia neplatnosti výpovede voči žalobcovi, chcel, aby naďalej platila nájomná zmluva a

trval aj samotný právny vzťah. Z tohto a neskoršieho obdobia pochádza aj tu uplatnený nárok žalobcu.
To, že sa na jednej strane považoval za nájomcu mu nebránilo v skutočnosti, že neplatil nájomné a
úhrady spojené s nájmom.-zjavný rozpor v obrane žalovaného a ide podľa nás o protichodné a účelové tvrdenia. Na jednej strane
tvrdí žalovaný, že nemohol byt užívať, na druhej strane sa považuje za výlučného nájomcu a trvá na
platnosti nájomnej zmluvy. Účelovosť vidíme v konaní žalovaného - nájomcu, predovšetkým v tom, že

za nájomcu sa považoval z dôvodu, že mal záujem byt odkúpiť do vlastníctva, ale potom, čo zistil, že
pre odkúpenie bytu je potrebné zaplatiť celý dlh spolu s príslušenstvom, čo sa mu už nejavilo výhodné a
zaujímavé, prichádza v inom konaní o zaplatenie dlhu zas s účelovým tvrdením o nemožnosti byt užívať
a dlh odmieta hradiť.
-Tvrdenie žalovaného, že mu bolo znemožnené užívať prenajatý byt je zavádzajúce, žalovaný sa ani raz

nedomáhal a nežiadal žalobcu o poskytnutie súčinnosti, resp. o splnenie si povinnosti byt sprístupniť,
ako sa mal žalobca dozvedieť, že žalovaný nemôže predmet nájmu užívať? Nikto ho
tejto skutočnosti neinformoval! Povinnosť prenajímateľa zabezpečiť nájomcovi nerušený výkon práv v
zmysle ustanovenia § 687 ods. 1 OZ - prenajímateľ zabezpečoval nerušený výkon práv, prenajímateľ je
povinný odovzdať nájomcovi byt v stave spôsobilom na riadne užívanie a zabezpečiť nájomcovi plný a
nerušený výkon práv spojených s užívaním bytu.

-ustanovenie § 691 Občianskeho zákonníka v platnom znení: „Ak prenajímateľ nesplní svoju povinnosť
odstrániť závady brániace riadnemu užívaniu bytu, alebo ktorými je výkon nájomného práva ohrozený,
má nájomca právo po predchádzajúcom upozornení prenajímateľa závady odstrániť v nevyhnutnej
miere a požadovať od neho náhradu účelne vynaložených nákladov. Právo na náhradu musí uplatniť
u prenajímateľa bez zbytočného odkladu. Právo zanikne, ak sa neuplatnilo do šiestich mesiacov od

odstránenia závad,,. - toto ustanovenie len citujeme, nakoľko pod uvedené ustanovenia patria prípady
závad nespôsobených nájomcom alebo osobám s ich súhlasom, ku ktorým je povinný prenajímateľ.
- I keby a na daný prípad vzťahovalo citované ustanovenie, opakujem, že prenajímateľ- žalobca nemal
možnosť dozvedieť sa o tom, že v prenajatom byte sú akékoľvek závady, pretože nikto a už vôbec
nie nájomca nehlásil potrebu takýchto opráv, resp. výskyt takýchto vád. Práve naopak, keďže nájomca

umožnil užívanie prenajatého bytu cudzím, tretím osobám, zodpovedá za to, ako keby byt užíval on sám.
- Musím tiež poukázať na znenie § 692 OZ: „Nájomca je povinný oznámiť bez zbytočného odkladu
prenajímateľovi potrebu tých opráv v byte, ktoré má znášať prenajímateľ, a umožniť ich vykonanie; inak
zodpovedá za škodu, ktorá nesplnením tejto povinnosti vznikla. Ak sa nájomca nepostará o včasné
vykonanie drobných opráv a bežnú údržbu bytu, má prenajímateľ právo tak urobiť po predchádzajúcom

upozornení nájomcu na svo je náklady sám a požadovať od neho náhradu.
§ 693 OZ:.. Nájomca je povinný odstrániť závady a poškodenia, ktoré spôsobil v dome sám alebo tí,
ktorí s ním bývajú. Ak sa tak nestane, má prenajímateľ právo po predchádzajúcom upozornení nájomcu
závady a poškodenia odstrániť a požadovať od nájomcu náhradu,,.

13. Odvolací súd postupom podľa § 385 CSP preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo a zistil, že rozsudok je vecne správny a treba ho potvrdiť podľa § 387 CSP, pričom
odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v rozsudku, a na tom nič nemení ani podané odvolanie
žalovaného.

14. Podľa názoru odvolacieho súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu sú zákonné a nie sú
zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, lebo každá strana sporu môže mať
svoj názor na spor. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorom zo skutkových zistení vyvodzuje
súd právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. V tomto spore nejde o
nesprávne právne posúdenie veci alebo o omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

15. Odvolací súd poznamenáva, že v kontexte podaného odvolania bol postup súdu prvej inštancie
v odôvodnení rozsudku ako aj v odôvodnení dopĺňacieho rozsudku č. k. 35C/262/2015-256 (išlo len
o úpravu slovného spojenia a druhým výrokom dopĺňacieho rozsudku išlo o zamietnutie návrhu na
prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného Okresným súdom Košice I pod sp.

zn. 18C/4/2012 a pod. sp. zn. 35C/45/2013), rozsudok je a už v odvolacom konaní, ak nebol ponúkaný
žiadny dôkaz zo strany odvolateľa ani nebolo možné vychádzať z iného skutkového stavu, než ktorý
zhromaždil súd prvej inštancie.

16. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je vnútorne logické, argumentačne presvedčivé a

vychádza zo skutkového substrátu tak ako boli ponúkané dôkazy a aj ako vykonal a vyhodnotil dôkazy
súd prvej inštancie. Nesporne je treba prisvedčiť žalobcovi, že aj sám nájomca potvrdil (žalovaný) a
uznal, keď dlh na nájomnom a úhradách za služby spojené s nájmom vo výške 362.883,- Sk sám
uhradí, čo sa ale nestalo. Nájomca inak požiadal o odstúpenie predmetného bytu do svojho vlastníctva,avšak prenajímateľ s tým aj vyslovil súhlas, ale za podmienky, že vysporiada všetky svoje dlhy voči
prenajímateľovi, napísal však list: „Týmto nájomca T. Š. žiada o odkúpenie bytu č. XX Q. X. I.. Č..
X T. X. do výlučného vlastníctva, uhradí všetky nedoplatky za obdobie od 1.1.2005 do súčasnosti vo

výške 362.883,- Sk a zaplatí odkupnú hodnotu bytu, neskôr však zmenil svoj názor“. Jednoznačne
žalovaný neplnil si svoje povinnosti nájomcu bytu, zjavný rozpor v obrane žalovaného je v protichodných
a účelových tvrdeniach, lebo na jednej strane on je sám nájomca a na druhej strane nechcel nič platiť
a trval na platnosti nájomnej zmluvy. On mal záujem byt odkúpiť do vlastníctva, ale potom čo zistil,
že pre odkúpenie bytu je potrebné zaplatiť celý dlh spolu s príslušenstvom, sa mu nejavilo výhodné a

zaujímavé, potom prichádza v inom konaní o zaplatenie dlhu zas s účelovým tvrdením o nemožnosti byt
užívať a dlh odmietol hradiť. Keďže prenajímateľ - žalobca nemal možnosť dozvedieť sa o tom, aby v
prenajatom byte boli akékoľvek závady, nikto takéto závady nehlásil, ani potrebu takýchto opráv, resp.
výskyt, nájomca sám umožnil užívanie prenajatého bytu cudzím - tretím osobám a preto on zodpovedá
za to ako keby byt užíval on sám (§ 692 OZ).

17. Ešte treba dodať, že žalobca do predmetného bytu nevstupoval a byt nikdy nebol sprístupňovaný
žalovaným, on mal byt užívať, t. j. pán Š.. Aj keď mal manželské nezhody a tvrdí, že byt neužíval.

18. Krajský súd v Košiciach v inom konaní konštatoval, že rozhodol sa žalovaný v roku 1992 predmetný
byt opustiť, zrejme pre manželské nezhody, od roku 1992 býval inde, žalovaný bol naďalej nájomcom

bytu a o dianí v byte sa nezaujímal a faktickú situáciu sa nesnažil uviesť do súladu s právnym stavom
veci. V právnom vzťahu s prenajímateľom - žalobcom bol v rozhodnom období nepochybne žalovaný.

19. V inom konaní (tých konaní bolo viac) v spore sp. zn. 38C/53/2006 bolo v konaní o určenie
neplatnosti výpovede z nájmu bytu (v postavení žalobcu T. Š. a žalovaného BPMK so sídlom v

Košiciach) v odvolacom konaní rozhodnuté tak, že bolo zastavené odvolacie konanie uznesením č. k.
6Co/273/2007-77, keď rozhodoval o odvolaní Krajský súd v Košiciach, ktorým Okresný súd Košice I
rozsudkom z 23. mája 2007 žalobu o určenie, že výpoveď z nájmu bytu na X. Č.. X T. X. zo dňa 29.1.2007
je neplatná, zamietol túto žalobu a rozhodol o trovách konania.

20. Žalovaný použil odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. b), d) O.s.p. platného a účinného v
čase podania odvolania, inou vadou podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP rozumie sa také porušenie
procesnýchpredpisov,ktorémohlomaťvplyvnavýroknapadnutéhorozhodnutia,napr.zjavnéporušenie
procesných práv strany sporu, ktoré nemožno podradiť pod § 389 ods. 1 CSP, ale ich dôsledok sa mohol
prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej. Aj podstata

odvolaciehodôvodupodľa§365ods.1písm.f)CSPspočívavnesprávnompostupesúduprvejinštancie
pri hodnotení výsledkov dokazovania, tie sú neopodstatnené.

21. Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

22. Podľa § 329 ods. 2 CSP pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia
súdu prvej inštancie.

23. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej len CSP)

a odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1.7.2016 musel postupovať na základe úpravy
z prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti), a to už podľa tohto zákona.
Keďže odvolanie bolo podané po 1.7.2016, podmienky jeho prípustnosti, či bolo podané oprávnenou
osobou, bolo nutné posúdiť podľa nového právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania podľa

už príslušných ustanovení O.s.p. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných
princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol
naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strát sporu, ktoré síce začalo,
avšakneskončilozaúčinnostiskoršejúpravyprocesnéhopráva(článok2ods.1,2CSP)akoajopotrebe
ústavne eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (článok 3 ods. 1 CSP). S poukazom na

uplatnenú námietku nesprávneho právneho posúdenia je treba dodať, že o nesprávne právne posúdenie
ide vtedy, ak súd použije nesprávnu normu na dané právne vzťahy, alebo síce použije správnu normu,
avšak nesprávne túto právnu normu vyloží.24. Súd prvej inštancie síce postupoval zákonne, a aj došlo k zmene právneho poriadku, lebo od
1.7.2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zák. č. 160/2015 Z.z., ďalej len CSP), preto
odvolací súd pristupoval k rozhodnutiu v tomto spore z prechodných ustanovení CSP a napokon musel

konštatovať, že sú splnené zákonné podmienky pre potvrdenie rozsudku podľa § 387 CSP.

25. Výrok o trovách odvolacieho konania odôvodňuje odvolací súd § 396 CSP, keďže žalovaný nebol
úspešný, ale v tomto spore bolo potrebné aplikovať viacero právnych predpisov, mal viacero konaní,

čo považuje za dôvod hodný osobitného zreteľa a preto úspešnému žalobcovi nepriznal náhradu trov
v odvolacom konaní.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.