Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, August 31, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/855/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4414210090
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4414210090.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a členov
senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a JUDr. Borisa Minksa v právnej veci žalobcov: 1. Y. B., nar. XX.X.XXXX,
trvale bytom O. N., Z. XXX/XX, 2. F. B., nar. X.X.XXXX, trvale bytom O. N., Z. č. XXX/XX proti
žalovanému: BENCONT INVESTMENTS s.r.o., so sídlom Bratislava, Martinčekova 13, IČO: 42174716,
právne zastúpený: JUDr. Veronika Kubriková, PhD., advokát, AK so sídlom Bratislava, Martinčekova 13,

o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky
zo dňa 15. mája 2015 č.k. 17C/131/2014-161, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku o náhrade trov konania z r u š
u j e a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Zámky (súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 15. mája 2015 č.k.

17C/131/2014-161 (napadnutý rozsudok) zamietol žalobu žalobcov, ktorou sa domáhali zrušenia
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie v Bratislave,
komora pre rozhodovanie sporov s iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov
rozhodcom W.. R.. Z. N. sp. zn. II/2014-234 zo dňa 8.4.2014. Svoj návrh odôvodňovali skutočnosťami
popierajúcimi platnosť rozhodcovskej doložky, ktorá bola dojednaná v článku II. bod 5 zmluvy
o poskytnutí spotrebného úveru č. XXXXXXXXXXXXXXX zo dňa 22.6.2009 uzatvorenej medzi

navrhovateľmi ako dlžníkmi a veriteľom Všeobecnou úverovou bankou a.s. V článku II. bod 5 sa
uvádza, že banka uzavretím tejto zmluvy navrhuje, aby prípadné spory vzniknuté z tohto obchodu
boli rozhodnuté prednostne v rozhodcovskom konaní prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného v zmysle zákona č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku. Dlžník vyjadruje svoj súhlas s
návrhom banky na riešenie sporov Stálym rozhodcovským súdom. Navrhovatelia zároveň dôvodili,
že spotrebiteľské zmluvy sú väčšinou koncipované tak, že všeobecné zmluvné podmienky obsahujú

ustanovenia o rozhodcovskej doložke a spotrebiteľovi tak vylučujú možnosť výberu a takto je nútený
podpísať zmluvu ako celok pokiaľ chce uzatvoriť zmluvný vzťah. V danom prípade si navrhovatelia
individuálne osobitne podmienky nedohodli, rozhodcovská doložka bola už vopred naformulovaná v
štandardnej zmluve a táto je neprijateľná v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že
takéto ustanovenie dosahuje intenzitu hrubého nepomeru práv a povinností v neprospech spotrebiteľa.
Rozhodcovská doložka je neprijateľná aj z dôvodu, že ak rozhodcovské konanie vyvolá dodávateľ,

tak sa mu už musí spotrebiteľ nezvratne podrobiť a tak riešiť svoj spor pred rozhodcom, ktorý je pre
spotrebiteľa nepredvídateľný a tak môže mať spotrebiteľ pochybnosti o objektívnosti a nestrannosti
rozhodcovského procesu. Navrhovatelia v I. a v II. rade poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
z 16.1.2013 sp. zn. 6MCdo/9/2012. Vo vyššie uvedenom rozhodcovskom rozsudku rozhodca poukazuje
v odôvodnení na ustanovenie § 93 ods. 1 zák. o bankách platného v čase dojednania zmluvy o úvere,
pričom v samotnej úverovej zmluve o ňom niet ani zmienky. Zároveň poukázali na to, že rozhodcovská

doložka vo svojich dôsledkoch spôsobuje, že o právach a právom chránených záujmoch rozhodne
súkromná osoba, ktorej moc nie je delegovaná verejnoprávnou inštitúciou. V závere poukázali naskutočnosť, že nedostatok právomoci rozhodcovského súdu sa odvíja od neexistencie či neplatnosti
rozhodcovského rozsudku, pričom predložená zmluva, ktorá obsahuje ustanovenia o rozhodcovskej
doložke zakomponovanej do všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvoria väčšinou súčasť zmluvy

a nedajú sa oddeliť od ostatných častí, spotrebiteľovi vylučujú možnosť výberu a takto je nepriamo
nútený podpísať zmluvu. Zároveň požiadali súd o odloženie vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku
až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

2. Uznesením Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 17C/131/2014-14 zo dňa 18.6.2014 súd odložil

vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie
v Bratislave, komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych
vzťahov rozhodcom Mgr. R.. Z. N. sp. zn. II/2014-234 zo dňa 8.4.2014 do právoplatného skončenia
konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

3. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 22.6.2009 uzatvoril žalobca v 1. rade ako

dlžník a žalobkyňa v 2. rade ako spoludlžníčka s veriteľom Všeobecnou úverovou bankou a.s. zmluvu
o poskytnutí spotrebného úveru č. XXXXXXXXXXXXXXX. V zmysle zmluvy poskytol veriteľ žalobcom
úvervovýške9.960eur,ktorýsazaviazalivrátiťvpravidelnýchmesačnýchsplátkachvpočte84vovýške
188,29 eura, pričom v článku I. zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru bola dohodnutá pevná úroková
sadzba s dátumom čerpania úveru jednorázovo dňa 22.6.2009, s dátumom prvej anuitnej splátky dňa

22.7.2009 a s dátumom poslednej anuitnej splátky dňa 22.6.2016, pričom ku dňu schválenia úveru
bola výška úrokovej sadzby 12,90% p.a. Zároveň sa v uvedenom článku zmluvy veriteľ zaviazal, že
poskytne za podmienok dohodnutých v zmluve a vo všeobecných obchodných podmienkach VÚB a.s.
peňažné prostriedky ako spotrebný úver a dlžníci sa zaviazali, že poskytnuté peňažné prostriedky vrátia,
zaplatia poplatok za poskytnutie úveru a splnia ďalšie záväzky podľa zmluvy. V rámci článku I. zmluvy

bola dohodnutá ročná percentuálna miera nákladov vo výške 14,84% p.a., celkové náklady dlžníka boli
v zmysle zmluvy určené vo výške 15.528,44 eur, z čoho výška istiny bola 9.960 eur a výška úrokov
s poplatkami bola dohodnutá na sumu 5.568,44 eur, pričom priemerná hodnota ročnej percentuálnej
miery nákladov bola 14,05%. Zároveň bola v zmysle uvedeného článku pre prípad nesplácania úveru
podmienka, podľa ktorej banka je oprávnená účtovať dlžníkovi úrok z omeškania a postupovať podľa

príslušných ustanovení článku V. a VI. obchodných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy. Zároveň sa účastníci zmluvného vzťahu dohodli na úroku z omeškania 5% p.a. nad rámec
úrokovej sadzby za každý deň omeškania a poplatku za poskytnutie úveru vo výške 199,20 eur, poplatku
za prvú upomienku vo výške 6,64 eur, poplatku za každú ďalšiu upomienku vo výške 33,19 eur, poplatku
zavedenieúverovéhoúčtuvovýške1,83eurmesačne,poplatokzavystavenieupozorneniaručiteľovivo

výške 9,96 eur, poplatok za zmenu zmluvných podmienok vo výške 33,19 eur a poplatku za predčasné
splatenie vo výške 3% z predčasne splatenej čiastky úveru. Poplatok za poskytnutie úveru bol splatný
najneskôr ku dňu prvého čerpania úveru. Pre prípad zmeny výšky poplatkov alebo ich druhu podľa
cenníka VÚB a.s. sa účastníci zmluvného vzťahu dohodli, že budú platiť poplatky platné v čase ich
účtovania. V článku II. bod 2 úverovej zmluvy dlžníci vyhlásili, že boli oboznámení so všeobecnými

obchodnými podmienkami VÚB a.s. na poskytovanie spotrebných úverov fyzickým osobám - občanom,
ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, s obsahom ktorých súhlasia a ktoré súčasne prevzali
spolu s úverovou zmluvou. V článku II. bod 5 banka uzavretím tejto zmluvy navrhuje, aby prípadné
spory vzniknuté z tohto obchodu boli rozhodnuté prednostne v rozhodcovskom konaní prostredníctvom
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného v zmysle zákona č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku. Dlžníci

vyjadrili súhlas s návrhom banky na riešenie sporov Stálym rozhodcovským súdom. V článku III. bod 5
zmluvné strany prehlásili, že zmluva nebola uzatvorená v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok,
že zmluvu prečítali, porozumeli jej obsahu, s ktorým súhlasia a na dôkaz toho pripájajú svoje podpisy.

4. V zmysle článku III bod 1 všeobecných obchodných podmienok (ďalej len VOP) VÚB a.s. na

poskytovanie spotrebných úverov fyzickým osobám - občanom spotrebné úvery sú úročené spravidla na
základepevnejúrokovejsadzby.Pevnáúrokovásadzbajeurčenápercentuálnousadzbouzarokplatnou
ku dňu schválenia úveru. V zmysle článku IV. bod 3 všeobecných podmienok dlžník je povinný splácať
úver vždy ku dňu ktorý sa číselne zhoduje s dňom prvej splátky uvedenej v úverovej zmluve každého
nasledujúceho mesiaca v rámci dohodnutej lehoty splatnosti úveru. Podľa článku IV. bod 8 VOP veriteľ

je oprávnený akúkoľvek platbu dlžníka na plnenie peňažného záväzku z úverovej zmluvy započítať
najprv na dlžné splatné príslušenstvo záväzku od najstaršej pohľadávky až potom na dlžnú splatnú
istinu od najstaršej pohľadávky a to aj vtedy ak dlžník pri platení určí inak. V zmysle článku VI bod 1
písmeno a) VOP veriteľ môže požadovať, aby dlžník vrátil celú poskytnutú sumu úveru s príslušenstvompred dátumom splatnosti dohodnutým v úverovej zmluve ak je dlžník v omeškaní s úhradou viac než 2
splátok alebo jednej splátky počas obdobia dlhšieho než 3 mesiace a bol na ich zaplatenie písomne
vyzvaný s upozornením na právo veriteľa odstúpiť od úverovej zmluvy. Doručením výzvy veriteľa na

splatenie zostatku úveru spolu so splatným príslušenstvom je dlžník povinný vrátiť peňažné prostriedky
poskytnuté veriteľom z titulu tohto úveru vrátane splatného príslušenstva v lehote určenej v písomnej
výzve banky. V zmysle článku IX. bod 3 VOP zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré by
v budúcnosti medzi nimi vznikli z tejto zmluvy budú rozhodované v rozhodcovskom konaní v zmysle
Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom asociácie bánk podľa

Zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku.

5. Zmluvou o postúpení pohľadávok medzi postupcom Všeobecná úverová banka a.s. a postupníkom
Bencont Investments, s.r.o. zo dňa 25.9.2013 došlo k postúpeniu pohľadávok postupcu na postupníka,
pričom štruktúra pohľadávok bola uvedená v zmysle bodu 2. článku 2.3 uvedenej zmluvy v prílohe 1
uvedenej zmluvy, a ktorá skutočnosť bola žalobcom v I. a v II. rade v tomto konaní oznámená listom zo

dňa 1.10.2013, ktorú skutočnosť žalobcovia v I. a v II. rade aj v konaní potvrdili.

6. Rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie v
Bratislave, komora pre rozhodovanie sporov s iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych
vzťahov rozhodcom Mgr. R.. Z. N. sp. zn. II/2014-234 zo dňa 8.4.2014 súd zaviazal žalovaných (v

tomto konaní žalobcov) spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi (v tomto konaní žalovanému)
peňažné prostriedky vo výške 9.357,88 eur spolu s úrokom vo výške 12,9% p.a. zo sumy 9.357,88
eur od 2.8.2013 až do zaplatenia spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% p.a. zo sumy 9.357,88
eur od 2.8.2013 až do zaplatenia, sumu vyčísleného úroku 4.158,11 eur, sumu vyčísleného úroku
z omeškania 1.427,51 eur, sumu poplatkov 122,36 eur a trovy rozhodcovského konania vo výške

572,40 eur do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Zároveň ich zaviazal
na zaplatenie trov právneho zastúpenia právnemu zástupcovi navrhovateľa. Rozhodca v odôvodnení
svojho rozhodnutia poukázal a posudzoval platnosť rozhodcovskej doložky najmä s ohľadom na § 3
a 4 zákona o rozhodcovom konaní a jeho súlade s ustanoveniami na ochranu spotrebiteľa najmä s
ustanovenia § 52 a nasledujúce Občianskeho zákonníka a zároveň skúmal, či rozhodcovská doložka

nebola neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve, či teda samotná skutočnosť, že spory so
spotrebiteľom sa budú riešiť v rozhodcovskom konaní nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pričom nenašiel žiadny dôvod, pre ktorý by
sa spotrebiteľ dostal pri rozhodovaní rozhodcovského konania do nevýhodnejšej pozície ako v rámci
občianskeho súdneho konania, pričom poukázal na skutočnosť, že zákon o rozhodcovskom konaní dáva

jednoznačné záruky, že práva spotrebiteľa ako účastníka rozhodcovského konania budú rešpektované
v plnej miere, a dáva záruky zabezpečenia rovnosti účastníkov konania a to jednak rozhodcovského
konania ako aj v štádiu súdneho konania o zrušení rozhodcovského rozsudku. Zároveň rozhodca
skúmal, či štatút, rokovací poriadok alebo iný dokument rozhodcovského súdu, ktorým sa riadi toto
rozhodcovské konanie neobsahujú ustanovenia, ktoré by spôsobovali značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pričom pri neprijateľnosti rozhodcovskej
doložky poukázal aj na eurokonformný výklad ustanovenia bodu I písmeno q) prílohy smernice rady
93/13/EHS o nekalých podmienkach spotrebiteľských zmluvách, keď rozhodcovské konanie regulované
zákonom o rozhodcovskom konaní, v rámci ktorého je rozhodca priamo zo zákona povinný aplikovať
platné právo SR a to dokonca ex offo je povinný aplikovať normy na ochranu spotrebiteľa, rozhodne

nie je arbitrážou, o ktorej hovorí smernica. Rozhodca mal za to, že predmetná rozhodcovská doložka
nie je neprijateľnou podmienkou a na jej základe je založená právomoc rozhodcovského súdu konať
a rozhodnúť v danej veci. Zároveň poukázal aj na ustanovenie § 93b ods. 1 Zákona o bankách
platného v čase dojednania zmluvy o úvere, podľa ktorého banka je povinná ponúknuť svojim klientom
neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z

obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa
osobitného zákona. Návrh rozhodcovskej zmluvy sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné
predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa nevzťahuje už uzavretá
rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy a preto banka pri
dojednaní rozhodcovskej doložky plnila svoju zákonnú povinnosť, pričom dojednávanie rozhodcovskej

doložky podľa zákona o bankách vykazuje znaky špeciálnej právnej úpravy vo vzťahu k všeobecnej
úprave obsiahnutej v Občianskom zákonníku ako aj Zákone o rozhodcovskom konaní.7. Žalobcovia si prevzali rozsudok rozhodcovského súdu dňa 16.4.2014. Vydaniu rozhodcovského
rozsudku predchádzala výzva na doručenie žalobnej odpovede zo dňa 7.1.2014, ktorú si žalobcovia
prevzali dňa 27.1.2014, ktorou rozhodcovský súd vyzýval žalovaných v danom konaní na doručenie

žalobnej odpovede s poučením, že v prípade ak do 15 dní od doručenia výzvy nedoručia svoju žalobnú
odpoveď Stálemu rozhodcovskému súdu nebude sa takéto ich konanie považovať za uznanie tvrdení
žalobcu.

8. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, 2, § 40 ods. 1 písm. c/ zákona č.

244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 93 b odsek 1, 2 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách účinného
od1.3.2009do9.7.2009,§52ods.1-4,§53ods.1,ods.2,ods.4písm.r/,ods.5Občianskehozákonníka
účinného od 1.1.2009 do 31.12.2009, § 497 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 67 ods. 1, 3, 4 zákona
č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku, § 2 písm. a/ , b/, c/, § 3 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch účinného od 1.8.2008 do 30.11.2009.

9. Uviedol, že je nesporné, že žalobcovia v 1. a v 2. rade uzatvorili dňa 22.6.2009 ako dlžníci s
veriteľom Všeobecnou úverovou bankou a.s. (právnym predchodcom žalovaného) zmluvu o poskytnutí
spotrebného úveru č. XXXXXXXXXXXXXXX. V zmysle zmluvy poskytol veriteľ žalobcom v 1. a v 2. rade
úver vo výške 9.960 eur, pričom žalobcovia sa zaviazali vrátiť poskytnuté prostriedky v pravidelných
mesačných splátkach. Vyššie uvedená zmluva v článku II. bod 5 obsahovala ustanovenia o

rozhodcovskej doložke v zmysle ktorej banka uzavretím tejto zmluvy navrhuje, aby prípadné spory
vzniknuté z tohto obchodu boli rozhodnuté prednostne v rozhodcovskom konaní prostredníctvom
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného v zmysle zákona č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku.
Dlžníci vyjadrili súhlas s návrhom banky na riešenie sporov Stálym rozhodcovským súdom. Vzhľadom
k tomu, že žalobcovia sa dostali do omeškania s platením peňažného dlhu žalovaný (v rozhodcovskom

konaní žalobca) pristúpil k podaniu návrh na Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie
v Bratislave, komora pre rozhodovanie sporov s iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych
vzťahov, ktorý v danom prípade aj rozhodnutím zo dňa 8.4.2014 pod sp. zn. II/2014-234 návrhu
žalovaného v plnom rozsahu vyhovel, pričom v odôvodnení návrhu podrobne poukázal na skutočnosti,
v zmysle ktorých aj napriek nečinnosti žalovaných v rozhodcovskom konaní, rozhodca preskúmal, či

rozhodcovská doložka nebola neprijateľnou podmienkou v zmluve. Súd poukazujúc aj na odôvodenie
rozhodcovského rozsudku vyhodnotil, že zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 22.6.2009
uzatvorená medzi žalobcami a postupcom žalovaného podľa § 497 a nasl. z.č. 513/91 Zb. Obchodný
zákonník je zmysle § 52 odsek 1 Občianskeho zákonníka a v zmysle § 2 písmeno a) zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch zmluvou spotrebiteľskou, pričom po preskúmaní uvedenej zmluvy zistil,

že zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Rozhodcovská doložka bola platne dojednaná
v zmysle § 53 odsek 4 písmeno r) Občianskeho zákonníka, nakoľko zmluva neurčovala, aby spotrebiteľ
riešil s dodávateľom spory výlučne v rozhodcovskom konaní, pričom v zmysle § 3 odsek 5 z.č. 258/2001
z.z. o spotrebiteľských úveroch bol spotrebiteľ písomne oboznámený so zmluvnými podmienkami
prostredníctvom ustanoveného vzoru formulára, pričom žalobca v 1. rade potvrdzoval, že potom ako

im predchodca žalovaného oznámil schválenie úveru poskytoval im informácie aj o podmienkach
zmluvy, avšak konkrétne si nespomínali, o aké podmienky sa jednalo, a ani na to či formulár žiadosti
obsahoval podmienky poskytnutia úveru. Žalobca v 1. rade sa vyjadril, že tento formulár dopĺňal so
žalobkyňou v 2. rade doma a zmluvu o úvere si riadne ani nečítal. Žalobkyňa v 2. rade vypovedala,
že zmluvu o úvere nečítala a na podpis jej boli predložené papiere, ktoré len podpísala, pričom sa

vyjadrila, že formulár bol vypĺňaný pracovníčkou banky. Súd prvej inštancie mal preukázané, že v zmysle
Všeobecných obchodných podmienok v čl. IX. bod 3 zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory,
ktoré by v budúcnosti medzi nimi vznikli budú rozhodované v rozhodcovskom konaní v zmysle zákona
č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk podľa zákona č.
510/2002 Z.z. o platobnom styku, keď v zmysle § 67 odsek 1 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom

styku banky sú povinné zriadiť stály rozhodcovský súd podľa osobitného zákona a v zmysle odseku
3 a 4 sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o
tom, že spory z platobného styku, ktoré medzi nimi vzniknú budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní
stálym rozhodcovským súdom pričom klient banky nie je povinný prijať predložený návrh rozhodcovskej
zmluvy podľa odseku 3 a pre prípad, že neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 3, prípadné

spory z platobného styku s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov, ktorým je
v danom prípade Občiansky súdny poriadok. V danom prípade spotrebiteľ mal možnosť pred podpisom
zmluvy prečítať si všetky ustanovenia zmluvy ako aj všeobecné obchodné podmienky a uzatvoriť zmluvu
bez rozhodcovskej doložky, pričom samotná zmluva žalobcom v čl II. bod 5 len navrhovala možnosťriešiť spory prednostne v rozhodcovskom konaní. Povinnosť ponúknuť klientovi riešenie vzájomných
sporov prostredníctvom rozhodcovského súdu, ktorú v čase uzatvárania zmluvy ukladal banke vtedy
platný zákon o bankách č. 483/2001 Z.z. neznamená, že banka bola povinná túto rozhodcovskú doložku

klientovi vnútiť a banka to ani neurobila, nakoľko klientovi dala možnosť s touto rozhodcovskou doložkou
vyjadriť nesúhlas bez toho, aby to malo nejaký vplyv na uzatvorenie zmluvy o úvere, pričom v danom
prípade, by sa postupovalo voči uvedenému klientovi podľa osobitných predpisov. Zároveň poukázal na
skutočnosť, že Úverová zmluva, ktorej plnenie je predmetom konania, predstavuje štandardnú úverovú
zmluvu, ktorou bol poskytnutý úver bankou, zriadenou a pôsobiacou v SR v súlade s ustanoveniami

zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ktorá naviac podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska a
povinnosť preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na
riešenie ich vzájomných sporov z obchodov ukladal až § 93b odsek 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách
s účinnosťou od 1.12.2009. Z týchto dôvodov návrh žalobcov na zrušenie rozhodcovského rozsudku z
dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky ako nedôvodný zamietol.

10. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcov zaviazal
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému úspešnému v konaní plnú náhradu trov konania vo výške
167,76 eur, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby (prevzatie a
príprava zastúpenia, písomné podanie na súd vo veci samej) po 61,84 eur a 2 x 8,04 eur. Hodnota
jednéhoúkonuprávnejpomocipredstavuje61,84eurpodľa§11ods.1 písmenoa)Vyhláškyč.655/2004

Z.z. odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len citovanej vyhlášky).
Odmenu a režijný paušál bolo potrebné navýšiť o 20% DPH podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky v znení
od 01.06.2010.

11. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia v 1. a 2. rade v časti výroku o náhrade trov

konania, žiadali, aby ich súd nezaviazal zaplatiť žalovanému náhradu trov konania, pretože sú v zlej
finančnej situácii. Žalobca v 1. rade je zamestnaný, ale vykonávajú sa mu zrážky zo mzdy na základe
platobného rozkazu a žalobkyňa v 2. rade je na invalidnom dôchodku.

12. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou

osobou, po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti a že odvolateľ v odvolaní
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), prejednal odvolanie žalobcov bez nariadenia
odvolacieho pojednávania, keďže nevzhliadol dôvod na nariadenie pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku o náhrade trov konania je

potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b/, c/ CSP zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.

13. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, došlo v
súlade s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Nová právna úprava
dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že

nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom účinnosti CSP
s ustanovenými výnimkami z tohto základného pravidla.

14. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

15.Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní

nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon
použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať
ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a
sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

16. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd
posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce určil správne,
avšak nesprávne ju interpretoval, alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.17. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

18. Podľa § 251 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

19. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom (vrátane pred
exekučným súdom) je poskytnúť úspešnej strane alebo strane, ktorej to priamo priznáva zákon, náhradu

tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude musieť nepochybne
zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Výnimky
z tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy). Aj tieto výnimky sa musia
uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne, napríklad
takou výnimkou je nepriznanie náhrady trov konania podľa § 257 CSP (do 30. 06. 2016 to bolo ust. §
150 OSP). Náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia.

Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu
nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Pri zastavení konania je potom na
vyriešenie otázky náhrady trov konania kľúčové zistenie, či niektorý z účastníkov konania (a pokiaľ
áno, ktorý z nich) z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil, resp. či návrh bol vzatý späť pre
správanie niektorého z účastníkov.

20. Podľa § 150 ods. 1 OSP platného a účinného do 30. 06. 2016, ak sú tu dôvody hodné osobitného
zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä
na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri
prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

21. Podľa § 150 ods. 2 OSP platného a účinného do 30. 06. 2016, ak sú trovy konania v drobných
sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.

22. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

23. V tomto smere odvolací súd konštatuje, že ustanovenie § 257 CSP preberá doterajšiu úpravu v
ustanovení § 150 ods. 1 prvej vety OSP. Účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť
dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného

práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický,
aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených
všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k
inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.
Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom

prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa.

24. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady
charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu
nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s

veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery
oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o
úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom
na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (uznesenie Ústavného súdu SR z 8.
decembra 2011, sp. zn. II. ÚS 563/2011-14).

25. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v
konaní (§ 255 CSP). Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza
do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania
podľa § 255a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre

ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť
v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako
aj v okolnostiach u strán sporu. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP sa
nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. Vzmysle judikatúry toto ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú
možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať,
či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné

pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto nie je možné
vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o
trovách konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010, sp. zn. 2 M Cdo 17/2009).

26.Vzhľadomkuvedenémujetedanevyhnutné,abysúdajnapriektomu,žerozhodujeotrováchkonania

pred súdom prvej inštancie, ako aj o trovách odvolacieho konania, na základe zásady procesného
úspechu strany sporu, prihliadol na dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP. Opomenutie
vyhodnotenia existencie týchto dôvodov má za následok vadu rozhodnutia, ktorá primäla odvolací súd
postupovať procesným postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b/, c/ CSP v spojení s § 391 ods. 2 CSP,
pretože takto vydané rozhodnutie súdu prvej inštancie sa javí ako predčasne právne posúdené.

27. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní prihliadnuc na právny názor odvolacieho súdu vyjadrený v tomto
uznesení sa bude zaoberať existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa pre posúdenie nároku na
náhradu trov konania. V nadväznosti na zistené skutočnosti vo veci opätovne rozhodne.

28. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie

podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP v spojení s § 391 ods. 2 CSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Úlohou
súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude riadiť sa právne záväzným názorom odvolacieho súdu (§ 391
ods. 2 CSP), odstrániť vytýkané nedostatky, vo veci opätovne rozhodnúť a svoje rozhodnutie odôvodniť
zákonným spôsobom tak, aby bolo v súlade s § 236 CSP.

29. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa ust. § 396 ods. 1 a 3 v spojení
s § 255 ods. 1 CSP.

30. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).