Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 5, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/49/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214210681
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4214210681.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a sudkýň JUDr.

Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej, v právnej veci žalobcu: Diners Club CS, s.r.o., IČO: 35 757
086, so sídlom Nám. Slobody 11, Bratislava, zastúpený JUDr. Júliusom Brichtom, advokátom, so sídlom
Grösslingová 6-8, Bratislava, proti žalovaným: 1/ U. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. XX/XX, W., 2/
Z. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. XX/XX, W., zastúpená JUDr. Štefanom Lendvayom, Pohraničná
3, Komárno, o zaplatenie 3 319,01 eura s príslušenstvom o odvolaní žalovanej v druhom rade proti
rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 24. júla 2017 č.k. 10C/246/2014-171, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v druhom rade v plnom rozsahu,
o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným v prvom a v druhom rade povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 3 319,01 eura spolu s úrokom vo výške 13,9% ročne zo sumy 2.000 eur od 24.
04. 2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 2 000 eur od 24. 04. 2014
do zaplatenia, so zmluvnou pokutou vo výške 13,9% ročne zo sumy 68,35 eura od 24. 04. 2014 do 24.
07. 2017, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 68,35 eura od 24. 04. 2014 do zaplatenia,

všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jednej zo žalovaných zaniká v
rozsahu plnenia povinnosť druhej žalovanej. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalobca má voči
žalovanej v prvom a v druhom rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% .
1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že žalovaná v prvom rade dňa 03. 07. 2010
požiadala žalobcu o poskytnutie kreditnej karty s limitom 2 000 eur. Rovnakým dňom žalovaná v prvom
rade podpísala obchodné podmienky pre používanie revolvingových kreditných kariet Diners Club. Dňa
09. 09. 2010 žalovaná v druhom rade podpísala ručiteľské vyhlásenie, ktorým sa zaviazala, že uspokojí

pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi, ak dlžník, žalovaná v prvom rade, nesplní akékoľvek záväzky voči
veriteľovi, ktoré mu vznikli alebo vzniknú z právneho vzťahu založeného vydaním kreditnej karty Diners
Club White vystavenej na meno žalovanej v prvom rade. Dňa 31. 07. 2010 žalobca vystavil potvrdenie
o prijatí žiadosti o vydanie kreditnej karty Diners Club White s limitom na kartu 2 500 eur a dňa 13. 09.
2010 ho poštou zaslal žalovanej v prvom rade. Žalovaná v prvom rade z kreditnej karty vyčerpala v
októbri 2010 sumu 1 631,72 eura, v novembri 2010 sumu 813,57 eura a v decembri 2010 sumu 175,39
eura, pričom vrátených bolo spolu 870 eur a to dňa 30. 12. 2010 suma 70 eur a dňa 02. 05. 2011 suma

800 eur. Listom zo dňa 10. 02. 2014 žalobca vypovedal zmluvný vzťah z dôvodu neuhrádzania dlžnej
sumy v stanovenej výške a v zmluvne určenom termíne. Keďže žalovaná v prvom rade dlžnú sumu
neuhradila, domáha sa žalobca na súde jej zaplatenia spoločne a nerozdielne žalovanou v prvom rade
ako dlžníčkou a žalovanou v druhom rade, ako ručiteľkou.1.2. Po právnej stránke napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 497, § 502,
§ 504, § 303, § 397, § 391 Obchodného zákonníka (zákon číslo 513/1991 Zb. v znení neskorších
predpisov), ďalej ustanoveniami § 43a ods. 1, § 43c os. 1, ods. 2, § 44 Občianskeho zákonníka (zákon

číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov) a § 101 ods. 6 zákona číslo 492/2009 Z.z. o platobných
službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
platobných službách“).
1.3. Konštatoval, že medzi žalobcom a žalovanou v prvom rade došlo k platnému uzavretiu zmluvy o
vydanie kreditnej karty. Žalovaná v prvom rade svojou žiadosťou o vydanie kreditnej karty, urobila právny

úkon smerujúci k uzavretiu zmluvy, teda návrh spĺňajúci všetky atribúty perfektného návrhu v zmysle §
43a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca tento návrh prijal potvrdením o prijatí žiadosti zo dňa 31.
07. 2010. Ručiteľským vyhlásením žalovanej v druhom rade zo dňa 09. 09. 2010 sa žalovaná v druhom
rade zaviazala, že uspokojí pohľadávky žalobcu voči žalovanej v prvom rade v prípade, ak žalovaná v
prvom rade nesplní akékoľvek záväzky voči žalobcovi, ktoré jej vznikli alebo vzniknú z právneho vzťahu
založeného žiadosťou o vydanie kreditných kariet Diners Club alebo v súvislosti s ňou. Toto ručiteľské

vyhlásenie súd prvej inštancie vyhodnotil, napriek tvrdeniu žalovanej v druhom rade o jeho neplatnosti,
pre neurčitosť, za platné, keďže je dostatočne jasné, zrozumiteľné a určité, jednoznačne z neho vyplýva,
ktorý záväzok má byť v prípade jeho nesplnenia žalovanou v prvom rade, zabezpečený ručením. Na
základe uzavretej zmluvy o vydanie kreditnej karty žalobca zaslal žalovanej v prvom rade kreditnú kartu,
ktorú žalovaná využívala, čerpala z nej finančné prostriedky spolu vo výške 2 620,68 eura. Žalovaná

však nedodržala dohodnutú platobnú disciplínu, so splácaním finančných prostriedkov sa dostala do
omeškania. Na úhradu záväzku vzniknutého z kreditnej karty žalovaná uhradila spolu 870 eur.
1.4. K námietke žalovanej v druhom rade, že žalobca v čase uzatvorenia zmluvy nemal povolenie na
vykonávanie bankovej činnosti, súd prvej inštancie uviedol, že povolenie na poskytovanie platobných
služieb bolo udelené rozhodnutím číslo ODB-16129-6/2010 zo dňa 14. 03. 2011, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 16. 03. 2011, súd prvej inštancie uviedol, že z výpisu z obchodného registra však
nepochybne vyplýva aj to, že žalobca bol už od 02. 12. 2003 oprávnený vykonávať činnosť poskytovanie
úverov z vlastných zdrojov nebankovým spôsobom, preto súd námietku žalovanej v druhom rade, že
žalobca v období uzatvorenia zmluvy nebol oprávnený poskytovať úvery, nepovažoval za dôvodnú.
1.5. Následne sa súd zaoberal skúmaním charakteru uzavretej zmluvy. Žalovaná v prvom rade uviedla,

že zmluvu uzavrela z dôvodu, že na začiatku podnikania mali so žalovanou v druhom rade finančné
ťažkosti, preto sa dohodli, že si vyberú platobnú kartu. Zároveň sa dohodli, že úverovú kartu budú
používať spoločne a výlučne na účely podnikania. Z tohto tvrdenia žalovanej v prvom rade, ktoré
žalovaná v druhom rade žiadnym spôsobom nepoprela, súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi
žalobcom a žalovanou v prvom rade bola uzavretá zmluva, ktorá nespĺňa atribúty spotrebiteľskej zmluvy,

keďže žalovaná v prvom rade pri jej uzatváraní konala v rámci svojej obchodnej, resp. podnikateľskej
činnosti. Pri posudzovaní spotrebiteľského, resp. nespotrebiteľského charakteru uzavretej zmluvy, je
rozhodujúci práve účel úveru. V danej veci žalovaná v prvom rade potvrdila (a žalovaná v druhom rade
nerozporovala), jednoznačný nespotrebiteľský charakter úveru, keď finančné prostriedky poskytnuté
úverom boli účelovo určené na jej podnikanie. Z uvedeného mal súd preukázaný nespotrebiteľský

charakter uzavretej zmluvy, preto súd na daný právny vzťah nemohol aplikovať príslušné ustanovenia
Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa ani zákon o spotrebiteľských úveroch či zákon o ochrane
spotrebiteľa a právny vzťah posúdil výlučne podľa Obchodného zákonníka.
1.6. Ďalej konštatoval, že medzi žalobcom a žalovanou v prvom rade bola platne uzavretá zmluva o
úvere, na základe ktorej bola žalovanej v prvom rade poskytnutá kreditná karta s úverovým limitom

2 500 eur. Žalovaná v prvom rade vyčerpala sumu 2 620,68 eura, pričom dvomi úhradami žalobcovi
vrátila sumu 870 eur. Keďže žalovaná v prvom rade sa s úhradami dostala do omeškania, vznikla jej
povinnosť zaplatiť aj sankčný poplatok pozostávajúci z úroku z omeškania a zmluvnej pokuty, ako aj
poplatky za upomienky a výzvu na zmier, ktorých zaslanie žalovanej v prvom rade žalobca preukázal
poštovými podacími hárkami. Samotná výška uplatnenej pohľadávky bola dostatočne preukázaná

listinnými dôkazmi predloženými žalobcom, pričom ju nerozporovali ani jedna zo žalovaných, naopak
žalovaná v prvom rade na pojednávaní dňa 25. 04. 2016 uviedla, že žalovanú pohľadávku uznáva.
Keďže žalovaná v prvom rade pohľadávku žalobcu neuhradila, žalovanej v druhom rade, ako ručiteľke,
vznikla na základe jej ručiteľského vyhlásenia povinnosť uspokojiť pohľadávku žalobcu voči žalovanej
v prvom rade.

1.7. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj námietkou premlčania, vznesenou žalovanou v druhom rade.
Konštatoval, že vzhľadom na posúdenie právneho vzťahu uzavretého medzi žalobcom a žalovanou v
prvom rade, ako vzťahu obchodnoprávneho, je premlčacia doba podľa § 397 Obchodného zákonníka,
štyri roky a podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka začala plynúť odo dňa, keď sa právo mohlouplatniť na súde. Žalovaná v prvom rade prvý výber z karty uskutočnila v októbri 2010, žaloba bola
podaná na súd dňa 03. 06. 2014, z čoho je zrejmé, že v danom prípade žalobcom uplatňovaný nárok
nie je premlčaný.

1.8. Súd prvej inštancie žalobu považoval za dôvodnú v plnom rozsahu, preto žalovanú v prvom a v
druhom rade zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 3 319,01 eura. Dôvodné boli aj žalobcom uplatňované
zmluvné úroky, keďže tieto boli platne dohodnuté v zmluve. K povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu uviedol,
že zmluvná pokuta je zabezpečovací inštitút, ktorý má primárne slúžiť na to, aby dlžník plnil. V danom
prípade, nakoľko dlžník neplnil riadne a včas, žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty

a to vo výške, ktorá bola písomne medzi stranami dohodnutá. Pretože sa žalovaná s týmto peňažným
plnením dostala do omeškania, súd uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania tak, ako je to
uvedenévovýrokovejčastitohtorozsudku,keďžeboluplatnenývsúladesNariadenímVládySlovenskej
republiky číslo 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v
znení neskorších predpisov (ďalej len „Nariadenie“). Žalovanú v prvom rade, ako dlžníčku a žalovanú
v druhom rade, ako ručiteľku, zaviazal splniť uloženú povinnosť tak, že plnením jednej zo žalovaných

zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhej žalovanej.
1.9. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania
podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu, preto mu súd priznal
voči žalovanej v prvom a v druhom rad náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov

konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla odvolaním iba žalovaná v druhom rade. Namietala, že súd
prvej inštancie nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej

inštancie vychádza z nesprávneho posúdenia veci.
2.1. Vytýka súdu prvej inštancie, že bol povinný vykonať dôkaz, ktorým by sa presvedčil, či pred
poskytnutím úveru formou vydania kreditnej akty, mal povolenie alebo oprávnenie na poskytovanie
platobných služieb.
2.2. Ďalej namieta, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil, keď predmetný úver vyhodnotil

podľa Obchodného zákonníka a nie ako spotrebiteľský. Žalovaná v prvom rade vystupovala vo vzťahu
k žalobcovi ako fyzická osoba a preto sa úver musí považovať za spotrebný. Z toho sa tiež odvíja i
posúdenieotázkypremlčania,tedačiuplatniťtrojročnúpremlčaciulehotupodľaObčianskehozákonníka,
alebo štvorročnú podľa Obchodného zákonníka.
2.3. Uviedla, že po tom, ako bolo zrušené predchádzajúce zamietajúce rozhodnutie odvolacím súdom,

viazaný záväzným právnym názorom odvolacieho súdu o tom, že účastníci konania si dohodli použitie
celého Obchodného zákonníka na všetky oblasti ich vzťahu, považuje názor odvolacieho súdu za
nesprávny. Ďalej v odvolaní uvádza zmätočné údaje o mimoriadnom dovolaní, o zmluve o pripojení,
ktorá je charakterom občianskoprávnou zmluvou, hoci v Občianskom zákonníku nie je výslovne ako
spotrebiteľská zmluva upravená. Dodal, že Najvyšší súd SR poukazuje na to, že zmluva uzavretá

účastníkmi konania dňa 03. 02. 2003, ktorej súčasťou boli aj všeobecné podmienky, spĺňa znaky typovej
zmluvy podľa zákona o ochrane spotrebiteľa, platného a účinného v čase jej uzavretia. Za neprijateľnú
podmienku je potrebné považovať aj podmienku uvádzanú vo všeobecných podmienkach o uplatnení
Obchodného zákonníka aj vo vzťahu k premlčaniu.
2.4. Žiada zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie a žalobu žalobcu zamietnuť.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej v druhom rade uviedol, že súd prvej inštancie
sa dostatočne vysporiadal v odôvodnení so skutočnosťou, či v rozhodnom čase žalobca bol alebo nebol
oprávnený poskytovať platobné služby. Poukázal na ustanovenie § 101 ods. 8 zákona číslo 492/2009
Z.z. o platobných službách, podľa ktorého právnická osoba, ktorá začala vykonávať pred 25. 12. 2007
a vykonáva činnosti porovnateľné s činnosťami platobnej inštitúcie podľa tohto zákona, môže na území

Slovenskej republiky tieto činnosti vykonávať bez povolenia udeleného podľa § 64 ods. 1 do 30. apríla
2011, pričom výkon týchto činností sa dovtedy spravuje právnymi predpismi účinný do 30. 11. 2009.
Žalobca, podľa výpisu z obchodného registra, poskytuje činnosti porovnateľné s činnosťami platobnej
inštitúcieužodroku1998,malzapísanýavykonávalpredmetčinnosti-vydávanieasprávanebankových
platobných kariet a vykonávanie obchodný transakcií z použitia platobných kariet. Nie sú teda žiadne

pochybnosti o existencii oprávnenia žalovaného na poskytnutie predmetného úveru. Dodal, že medzi
stranami nebolo sporné, že predmetný úver mal od začiatku slúžiť výlučne na podnikateľské účely
žalovaných. Dal do pozornosti relevantnú časť komentára k ustanoveniu § 52 ods. 4 Občianskeho
zákonníka.3.1. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.
4. Žalovaná v druhom rade k vyjadreniu žalobcu poukázal a na ustanovenie § 39a Občianskeho
zákonníka definíciu civilnoprávnej úžery, na teóriu o neprijateľných zmluvných podmienkach, citovaných

z rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. 11. 2012 sp.zn. 18Co 109/2011, avšak bez uvedenia
dopadu na prejednávanú vec. Ďalej citovala rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 16. 01. 2013 sp.z.
6MCdo 9/2012, rozsudku Krajského súdu v Prešove z 25. 09. 2013 sp. zn. 3Co/151/2013 a žiadala
žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
5. Žalobca v podanom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej v druhom rade iba opätovne poukázal na

skutočnosť, že podnikateľský účel právneho úkonu medzi stranami nebol sporný. Dodal, že odvolacia
replika žalovanej v druhom rade je náhodná citácia z textov rozhodnutí súdov, ktorá je bez ich
konkrétneho vztiahnutia na danú vec všeobecná v takej miere, že sa k nej nie je možné relevantne
vyjadriť, majúc na zreteli aj zásadu hospodárnosti konania.
6. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - zákon číslo 160/2015 Z.z.,
ďalej len „CSP“), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania

žalovanej v druhom rade podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, súc viazaný dôvodmi a rozsahom týchto
odvolaní (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa §
383 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, za splnenia podmienok
uvedených v ustanovení § 219 ods. 3 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalovanej v druhom rade nie
je dôvodné a opodstatnené. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, podľa § 387

ods. 1 CSP, potvrdil.
5. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon číslo 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“).
Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.
7. Predmetom konania v danej veci je žaloba žalobcu, ktorou sa domáha zaplatenia sumy 3 319,01
eura od žalovanej v prvom rade z titulu dlžníčky a od žalovanej v druhom rade z titulu ručiteľky z titulu
nezaplateného nájomného.
7.1. Súd prvej inštancie žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel, posúdiac predmetnú zmluvu o úvere,

vydaní kreditnej karty, na základe ktorej žalovaná v prvom rade čerpala finančné prostriedky žalobcu
a ktoré nevrátila v celom rozsahu, ako zmluvu nie spotrebiteľskú, ale zmluvu uzavretú so žalovanou v
prvom rade, ako podnikateľským subjektom.
7.2. S rozsudkom súdu prvej inštancie sa nestotožnila žalovaná v druhom rade, podajúc nie celkom
jasné a zrozumiteľné odvolanie, v ktorom však namietala, že predmetná zmluva mala byť posudzovaná

ako spotrebiteľská zmluva a spotrebiteľský úver a mala byť akceptovaná jej námietka premlčania.
8. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní podanom žalovanou v druhom rade, súc viazaný rozsahom a
dôvodmi odvolania žalovanej v druhom rade podľa § 379 CSP, preskúmal v danej veci tak napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, konanie, ktoré mu predchádzalo a tiež dôvody odvolania a skonštatoval,
že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere vec

aj správne právne posúdil. Následne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, s ktorým sa odvolací súd
vplnomrozsahustotožnilapretohopodľa§387ods.1CSPpotvrdil.Zároveňodvolacísúdkonštatuje,že
súd prvej inštancie rozsudok aj v dostatočnej miere a správne, tak po právnej, ako aj skutkovej stránke,
odôvodnil, s ktorým odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť týchto dôvodov
ďalej, podľa § 387 ods. 2 CSP, iba poukazuje.

9. Ustanovením § 387 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza doúvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.

Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.
10. V danej veci bolo nesporne preukázané, že medzi žalovanou v prvom rade a žalobcom bola uzavretá
zmluva, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanej kreditnú kartu s finančnou čiastkou. Žalovaná v

prvom rade jednoznačne potvrdila, že so žalovanou v druhom rade spoločne podnikali, na začiatku
podnikania mali finančné ťažkosti s uhrádzaním nájomné, preto sa dohodli, že si vyberú platobnú
kartu. Žalovaná v druhom rade podpísala zmluvu ako ručiteľka. Vzhľadom na vyjadrenie žalovanej v
prvom rade, ktorá nespochybnila skutočnosť, že predmetný úver si zobrala ona ako dlžníčka na účely
podnikania (platenie nájomného) a žalovaná v druhom rade ako ručiteľka za tento úver ručila, bolo
správne rozhodnutie súdu prvej inštancie o tom, že predmetný úver nie je možné vyhodnotiť ako úver

spotrebiteľský, z ktorého dôvodu nie je možná aplikácia ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
a ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Správne preto súd prvej inštancie predmetný vzťah
podriadil pod ustanovenia Obchodného zákonníka a taktiež sa správne vyporiadal aj so vznesenou
námietkou premlčania zo strany žalovanej v druhom rade.
10.1.Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvej inštancie,

odvolanie žalobkyne vyhodnotil ako nedôvodné a účelové a preto napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdil.
11. Odvolací súd je povinný podľa § 387 ods. 3 CSP v odôvodnení rozhodnutia sa vysporiadať s
podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
12. Odvolateľka, žalovaná v druhom rade, v podanom odvolaní namieta predovšetkým skutočnosť, že

súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie v tom smere, či žalobca mal oprávnenie na poskytovanie
takýchto služieb. Odvolací súd námietku žalovanej v druhom rade vyhodnotil ako účelovú a
neopodstatnenú, nakoľko súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku riadne odôvodnil a touto
námietkou žalovanej v druhom rade sa zaoberal. Odvolací súd sa s odôvodnením súdom prvej inštancie
v tejto časti v plnom rozsahu stotožnil, navyše poukazuje na vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovanej v

druhom rade, v ktorom poukazuje na ustanovenie § 101 ods. 8 zákona číslo 492/2009 Z.z. o platobných
službách v znení neskorších predpisov, podľa ktorého ustanovenia právnická osoba, ktorá začala
vykonávať pred 25. 12. 2007 a vykonáva činnosti porovnateľné s činnosťami platobnej inštitúcie podľa
tohto zákona, môže na území Slovenskej republiky tieto činnosti vykonávať bez povolenia udeleného
podľa § 64 ods. 1 do 30. apríla 2011, pričom výkon týchto činností sa dovtedy spravuje právnymi

predpismi účinný do 30. 11. 2009. Žalobca, podľa výpisu z obchodného registra, poskytuje činnosti
porovnateľné s činnosťami platobnej inštitúcie už od roku 1998, mal zapísaný a vykonával predmet
činnosti - vydávanie a správa nebankových platobných kariet a vykonávanie obchodný transakcií z
použitia platobných kariet. Nie sú teda žiadne pochybnosti o existencii oprávnenia žalovaného na
poskytnutie predmetného úveru. Odvolací súd sa s týmto vysvetlením žalobcu stotožnil a poukazujúc

na citovanú právnu úpravu vyhodnotil námietku odvolateľky, ako neopodstatnenú a účelovú.
12.1. Ďalej odvolanie žalovanej obsahuje zmätočné a nepravdivé vyjadrenia, napr. že bolo zrušené
predchádzajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie, čo nie je pravdivé tvrdenie. V danej veci napadnutý
rozsudok je prvým meritórnym rozhodnutím vo veci samej a odvolacím súdom zrušený nebol. Ďalej
hovorí o závere mimoriadneho dovolateľa, ako aj o zmluve o pripojení, ktoré skutočnosti nesúvisia s

danou vecou.
12.2. Žalovaná v druhom rade v podanom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu iba cituje rozhodnutie súdov
Slovenskej republiky, bez ich konkrétnej konkretizácie a aplikácie na danú vec, preto odvolaciemu súdu
nebolo zrejmé, čo tým mienila odvolateľka konštatovať a namietať.
13. Záverom odvolací súd iba dodáva, že žalovaná v druhom rade v podanom odvolaní, ani v priebehu

konania, svoj ručiteľský záväzok nenamietala, skutočnosti tvrdené žalobcom, nespochybnila.
14. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, predovšetkým na dôvody uvádzané odvolateľkou v podanom
odvolaní, odvolací súd ich vyhodnotil ako neopodstatnené a účelové a napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny, podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
15. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací podľa ustanovení § 396 a § 255

ods. 1 CSP, úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu
voči žalovanej v druhom rade. O výške trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 1 CSP súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP).