Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, May 16, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/99/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112212309
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1112212309.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej

a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: T.
D., nar. XX.X.XXXX, bytom G. XXX/XX, XXX XX P. M. F., zastúpený JUDr. Lubomírom Müllerom,
euroadvokátom, Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká republika, proti žalovanej: Slovenská republika -
MinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,Župnénámestie13,Bratislava,onáhradunemajetkovej
ujmy vo výške 10 000 eur, na odvolanie žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
I zo dňa 1.12.2014, č.k. 7C/96/2012-218, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava
I zo dňa 28.10.2015 č.k. 7C/96/2012-327, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v prisudzujúcom výroku mení tak, že žaloba sa zamieta.

V zamietajúcom výroku sa rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalovanej sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 480
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 480 eur od 5.4.2012 do zaplatenia (výrok
I), vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol (výrok II) a žalovanej nepriznal voči žalobcovi nárok na náhradu

trov konania (výrok III).

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 1 ods.2, § 4 písm. c), § 6 ods. 1, 2, § 23, § 24 ods. 2, zákona
č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii (ďalej len „zákon o súdnej rehabilitácii“), § 27 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ( ďalej len „zákon
č. 514/2003 Z.z.“), § 6 ods. 1,2, § 10, § 20, § 27 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon

č. 58/1969 Zb.“), § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „ Občiansky
zákonník“) a vecne tým, sa nestotožnil s výkladom žalobcu o účinkoch konania o obnove, ktorými
tvrdil, že uznesením Okresného súdu Prešov č.k.. 1Nt/2/2011-27 zo dňa 29.11.2011 boli zrušené všetky
predchádzajúce rozhodnutia, vrátane rehabilitačných rozhodnutí a keďže tieto rozhodnutia boli zrušené,
neexistujú a nemožno od nich odvíjať nijaké právne dôsledky. Poukázal na obsah uznesenia Okresného
súdu Prešov č.k.. 1Nt/2/2011-27 zo dňa 29.11.2011, z ktorého nevyplýva, že týmto uznesením bolo
zrušené pôvodné rehabilitačné rozhodnutie ako celok, ale bol zrušený výrok o vine žalobcu za trestný

čin, ktorý bol žalobcovi deklarovaný rozhodnutím VOS Košice sp. zn. T/112/58 zo dňa 3.9.1958 a
rozhodnutia, ktoré mali vo výroku o vine svoj podklad. Uviedol, že pôvodné rozhodnutie o treste žalobcu,
uvedené v rozhodnutí VOS Košice sp. zn. T/112/58 zo dňa 3.9.1958 bolo zmenené rozhodnutím VOS
Prešov sp. zn. 1T-58/91 zo dňa 16.5.1991 z pôvodného nepodmienečného trestu odňatia slobody vtrvaní dvoch rokov a trestu straty vojenskej hodnosti iba na trest odňatia slobody v trvaní jedného
mesiaca. Mal za to, že v čase vydania rozhodnutia Okresného súdu Prešov č.k. 1Nt/2/2011-27 zo dňa
29.11.2011 bolo vo vzťahu k žalobcovi právoplatné rozhodnutie o vine žalobcu za trestný čin vyhýbania

sa vojenskej povinnosti a výrok o odsúdení na trest odňatia slobody jeden mesiac. Vychádzajúcu z
uvedeného súd prvej inštancie ustálil, že na základe tohto zmierňujúceho rozhodnutia vznikol žalobcovi
nárok na odškodnenie podľa § 23 zákona o súdnej rehabilitácii s tým, že neuspokojené nároky
žalobcu, vrátane nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné väzenie, ktorú si žalobca v
rámci rehabilitácie v roku 1991 uplatnil, zanikli uplynutím troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia

odsudzujúceho na miernejší trest, t.j. uplynutím troch rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia VOS
Prešov sp. zn. 1T-58/91 zo dňa 16.5.1991 (nadobudol právoplatnosť dňa 31.5.1991). Ako dôvodný tak
posúdil len nárok žalobcu na priznanie nemajetkovej ujmy v súvislosti s odškodnením za trest odňatia
slobody v trvaní jedného mesiaca, uloženého žalobcovi rozsudkom VOS Prešov sp. zn. 1T-58/91 zo
dňa 16.5.1991.

3. Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie vychádzal z dopadu vykonaného
trestu odňatia slobody na život žalobcu a dospel k záveru, že výška nemajetkovej ujmy požadovanej
žalobcom(16eurzadeňväznenia)jeprimeranáokolnostiamprípadu.Vovzťahukžalobcomuvádzaným
rozhodnutiam českých súdov, súd prvej inštancie uviedol, že ich nemožno na daný prípad aplikovať
pre odlišnosť vo vývoji právneho poriadku. Na základe uvedeného súd prvej inštancie priznal žalobcovi

nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 480 eur (16 eur x 30 dní). Vo zvyšku žalobu žalobcu ako
nedôvodnú zamietol.

4. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9 %
ročne od 5.4.2012, vychádzajúc z toho, že žalobca si u žalovanej uplatnil nárok na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím (žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody)
dňa 4.10.2011 (deň doručenia žiadosti žalovanej), preto 6- mesačná lehota na predbežné prerokovanie
nároku žalobcu, vrátane zaplatenia priznanej náhrady plynula žalovanej od 4.10.2012 do 4.4.2012.
Keďže žalovaná v uvedenej lehote nárok žalobcu neuspokojila, žalobcovi od nasledujúceho dňa
(5.4.2012) vznikol nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške určenej podľa § 517 ods. 2

Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. z uplatnenej hodnoty
nároku na náhradu škody.

5. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(ďalej len „O.s.p.“), a žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, náhradu trov konania nepriznal,

pretože si trovy konania neuplatnil.

6. Proti zamietajúcemu výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie
žalobca, a to z dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.. Súhlasiac s právnym názorom súdu
prvej inštancie o dôvodnosti jeho nároku na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy namietal, že súd

prvej inštancie vec nesprávne posúdil, keď mu priznal nárok len za 1 mesiac väznenia. Poukázal na
to, že dňom nadobudnutia právoplatnosti uznesenia Okresného súdu Prešov zo dňa 29.11.2011 č.k.
1Nt/2/2011-27, došlo k zrušeniu pôvodného rozhodnutia a tiež všetkých rehabilitačných rozhodnutí,
vrátane rozsudku Vojenského obvodného súdu Prešov zo dňa 16.5.1991 sp.zn. 1T 58/91. Preto, ak mu
bolo na základe rozhodnutia Vojenského obvodného súdu Prešov zo dňa 16.5.1991 sp.zn. 1T 58/91

niečo vyplatené, mal by to vrátiť, lebo prijal plnenie na základe nezákonného a právoplatne zrušeného
rozhodnutia, pričom od nezákonného a právoplatne zrušeného rozhodnutia nemožno počítať premlčaciu
lehotu, tá začala plynúť až od 13.8.2011, kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie Okresného súdu
Prešov zo dňa 28.7.2011 č.k. 41 Tv 1/11-22. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie
súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil a uložil žalovanej zaplatiť mu sumu 9 520 eur s úrokom

z omeškania vo výške 9% ročne od 5.4.2012 do zaplatenia a nahradiť trovy konania.

7. Proti prisudzujúcemu výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie
žalovaná. Poukázala na to, že zákon č. 119/1990 Zb. ani zákon č. 58/1969 Zb. neupravuje nárok na
náhradunemajetkovejujmy,pretosúdprvejinštancienemoholrozhodnúťnadrámeczákona.Dôvodnosť

nároku žalobcu na priznanie nemajetkovej ujmy nevyplýva ani z čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods.
3 Listiny základných práv a slobôd ani z čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Na podporu svojej argumentácie poukázala na rozhodnutie Okresného súdu Prešov sp.zn.
9C/189/2014-88 zo dňa 12.1.2015, rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 9C/111/2009 aKrajského súdu v Bratislave sp.zn. 8Co 85/2011. Nakoľko žalobca bol uznaný vinným zo spáchania
trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách rozsudkom z roku 1958 a vo výkone trestu
odňatia slobody bol do roku 1969, teda pred ratifikáciou Dohovoru, nemožno na prejednávaný prípad

ust. Dohovoru aplikovať. Mala tak za to, že nie je daný právny základ pre priznanie nemajetkovej ujmy
uplatnenej žalobcom. Namietala však aj výšku prisúdenej nemajetkovej ujmy, poukazujúc na to, že
zákonodarca nárok na nemajetkovú ujmu nezaradil do ust. § 23 zákona č. 119/1990 Zb., preto mal súd
prvej inštancie prihliadať na ust. iných odškodňovacích zákonov účelom najbližších zákonu č. 119/1990
Zb. napr. zákon č. 305/1999 Zb. o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd. Do pozornosti

dala aj Stanovisko pléna Ústavného súdu ČR sp.zn. Pl. ÚS- ST. 39/14 zo dňa 25.11.2014. Na základe
uvedeného žiadala, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v prisudzujúcom výroku zmenil
tak, že žalobu zamietne.

8. K odvolaniu žalovanej sa žalobca vyjadril podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 13.7.2015,
ktorý nesúhlasil s názorom žalovanej, že mu nemožno priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy s

odkazom na výklad čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, poukazujúc na
rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 17.6.2015 sp.zn. 11C/65/2014 vo veci B. Y. a rozhodnutie
Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 9C/111/2009-73 vo veci T. Q., ako aj nález Ústavného súdu ČR
zo dňa 15.4.2015 sp.zn. I.ÚS 819/15 vo veci D. G.. Námietky žalovanej považoval za nedôvodné aj s
ohľadom na to, že rovnaká právna úprava vyplýva aj z čl. 9 ods. 5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach.

9. Podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 12.8.2016 žalobca doplnil podané odvolanie tak, že
odkázal na právnu argumentáciu v odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9.6.2016
č.k. 9Co/344/2014-120, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30.1.2014

č.k. 21C/112/2012-74.

10. Podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 30.12.2016 žalobca doplnil podané odvolanie tak, že
odkázal na právnu argumentáciu v odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.10.2016
č.k. 14Co/463/2015-168, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 2.2.2015

č.k. 17C/157/2014-63.

11. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a §
378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo
o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si

nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je podané dôvodne.

12. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v
postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok ( § 380 ods.2 C.s.p).

13. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

14. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

15. Vzhľadom k odvolacím námietkam žalovanej sa javí zásadným posúdenie, či žalobcovi vznikol

nárok na náhradu nemajetkovej sumy. Odvolací súd dáva do pozornosti, že z ust. § 23 ods. 1
zákona o súdnych rehabilitáciách nepochybne vyplýva, že citované ustanovenie nárok na odškodnenie
výslovne náhradu nemajetkovej ujmy nezahŕňa. Odškodnenie nemajetkovej ujmy na základe citovaného
ustanovenia zákona za daného stavu nebolo možné rozhodnutím súdu priznať aj napriek tomu, že v
§ 23 sú jednotlivé nároky uvádzané len príkladmo. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to,

že účelom zákona o súdnych rehabilitáciách bolo najmä zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za
činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a
slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych
normách, zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávneodsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané
tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a
primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám,

ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. V uvedenom kontexte je potrebné vychádzať
z toho, že hoci primerané hmotné odškodnenie má nezanedbateľnú materiálnu stránku, ide skôr o
symbolické odškodnenie, ktoré nadväzuje na základné zadosťučinenie morálne. Možno konštatovať,
že zákon o súdnej rehabilitácii je vo vzťahu k ďalším právnym predpisom upravujúcim odškodňovanie
neprávom odsúdených osôb (napr. zák. č. 58/1969 Zb., zákon č. 504/2014 Z.z.) predpisom špeciálnym,

a preto má jeho právna úprava pred týmito všeobecnými úpravami prednosť. Z uvedeného možno
uzavrieť, že ak by zákonodarca mal v úmysle odškodniť rehabilitované osoby aj za utrpenú nemajetkovú
ujmu, bol by tento nárok v zákone upravený výslovne. Nakoľko sa tak nestalo, nemožno túto právnu
úpravu za stavu, keď v zmysle čl. 46 ods. 3, 4 Ústavy SR má každý právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu a orgánu verejnej správy alebo
ich nesprávnym úradným postupom, za podmienok ustanovených zákonom, považovať za rozpornú s

ústavne zaručenými právami. Podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy SR sa totiž týchto práv možno domáhať len v
medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

16. V danom prípade nemožno aplikovať ani zásady z rozsudku ESĽP zo dňa 29.5.1997 vo veci A. J. B.
proti Grécku, a to z dôvodu skutkovej a právnej odlišnosti ako aj z dôvodu, že Grécko sa stalo členom

RadyEurópyodr.1949ajehonárodnéprávopriznalovroku1975SvedkomJehovovýmštatút"známeho
náboženstva" a na základe neskoršieho zákona oslobodilo duchovných uznaných náboženstiev od
vojenskej služby. To platí i pokiaľ ide o rozhodnutia súdov Českej republiky; ktorými súd v zmysle § 193
C.s.p. nie je viazaný; keď prax českých súdov, ktoré v obdobných prípadoch priznávali aj odškodnenie
nemajetkovej ujmy, nemožno považovať za správnu, pričom i Ústavný súd ČR v Stanovisku pléna zo

dňa 25.11.2014, sp. zn. Pl. ÚS - st. 39/14, konštatoval, že nárok na nemateriálnu ujmu podľa čl. 5 ods.
5 Dohovoru vzniká iba za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp.
tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal pre ČR (rovnako aj pre
SR) záväzný (t.j. od 18.3.1992) s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie
je relevantný.

17. V prejednávanej veci nemožno aplikovať ani čl. 5 ods. 5 Dohovoru, nakoľko Dohovor sa stal pre
ČR (rovnako aj pre SR) záväzný od 18.3.1992. Vychádzajúc ustálenej judikatúry ESĽP pokiaľ ide o
otázku časovej pôsobnosti Dohovoru, je rozhodujúci okamih, či časový úsek, v ktorom k zásahu došlo, v
opačnom prípade by došlo k porušeniu všeobecnej zásady zákazu retroaktivity v zmysle Viedenského

dohovoru o zmluvnom práve. Preto neexistuje všeobecná povinnosť štátu napraviť krivdy alebo ujmy,
ktoré spôsobil pred ratifikáciou Dohovoru [rozsudok veľkého senátu zo dňa 8.3.2006 vo veci Q. proti
Chorvatsku, sťažnosť č. XXXXX/XX; k protiprávnemu konaniu štátu v dobe značne vzdialenej (nútené
práce talianskych vojnových zajatcov, k deportácii došlo pred 3.9.1953, kedy Dohovor vstúpil pre
Nemecko do platnosti), rozhodnutie zo dňa 4.9.2007 vo veci Associazione Nazionale Reduci dalla

Prigionia dall' Interna-mento e dalla Guerra di Liberazione a 275 ďalších proti Nemecku, sťažnosť
č.45563/04 (dostupné na W.:/..V..K..I..J.?I.-XXXXX).

18. Vychádzajúc z uvedeného ako nedôvodnú posúdil odvolací súd aj argumentáciu žalobcu, že
priznanie uplatňovaného nároku umožňuje aplikácia čl. 9 ods. 5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného

paktu o občianskych a politických právach vydaného v Zbierke zákonov pod č. 120/1976 Zb. (ďalej
len Medzinárodný pakt), ktorý nadobudol platnosť pre Československú socialistickú republiku dňom
23. marca 1976. Ust. čl. 9 ods. 5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu používa pojem „náhrada
podľa zákona“ a „vymáhateľné právo na náhradu“, pričom povinnosťou každého štátu, ktorý je zmluvnou
stranou paktu, bolo zabezpečiť tieto práva všetkým jednotlivcom na svojom území podliehajúcim jeho

jurisdikcii bez akéhokoľvek rozlišovania podľa rasy, farby, pohlavia, náboženstva, politického alebo
iného zmýšľania, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia
(čl. 2 Medzinárodného paktu). Z uvedeného tak vyplýva, že ani ustanovenia Medzinárodného paktu
nezakladajú priamy nárok na náhradu nemateriálnej ujmy, ale odkazujú na príslušnú vnútroštátnu
úpravu. Vychádzajúc z čl. 46 ods. 3, 4 Ústavy SR „ každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu a orgánu verejnej správy alebo ich nesprávnym
úradným postupom, ale za podmienok ustanovených zákonom“ a s poukazom na čl. 51 ods. 1 Ústavy
SR „ domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 ústavy možno lenv medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“, odvolací súd ustálil, že uplatňovaný nárok
žalobcu na nemajetkovú ujmu nemožno bez ďalšieho vyvodiť ani z ustanovení Medzinárodného paktu.

19. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľov, odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej
judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia
tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.

Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľov odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

20. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté prvoinštančné rozhodnutie v prisudzujúcom

výroku, vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci, podľa § 388 C.s.p. zmenil a žalobu
žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

21. Vo zvyšnej časti napadnutej odvolaním, t.j. vo výroku, ktorým súd prvej inštancie nad určený
prísudok žalobu zamietol, rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne správny podľa § 387

ods.1 C.s.p. potvrdil.

22. Nakoľko zmenou rozhodnutia vo veci samej v odvolacom konaní došlo k zmene skutkových
východísk pre rozhodnutie o trovách, bolo potrebné zmeniť aj výrok o trovách v napadnutom rozhodnutí.
O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 a 2

C.s.p. a plne úspešnej žalovanej priznal nárok na plnú náhradu trov konania proti žalobcovi s tým, že
o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.

2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).