Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 24, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/231/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217850
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217850.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a sudkýň JUDr.
Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci navrhovateľky: POHOTOVOSŤ, s. r.
o., so sídlom Bratislava I. Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD.,
advokát a konateľ, proti odporkyni: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti
SR, Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo 16. októbra 2013 pod č. k. 12C/343/2012-74 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zamietol žalobu, ktorou sa navrhovateľka domáhala od
odporkyne zaplatenia škody v sume 3 409,84 eura a nemajetkovej ujmy v sume 681,97 eura z dôvodu,
že Okresný súd Levice o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol po
254 dňoch od jej podania. V dôvodoch svojho písomného rozhodnutia poukázal na výsledky vykonaného
dokazovania najmä na obsah spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 12Er/317/2010 z ktorého zistil, že
žiadosť o udelenie poverenia bola podaná dňa 28.04.2010. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu. Exekučný súd vyzýval oprávnenou cestou súdneho exekútora na doručenie
zmluvy o úvere výzvou zo dňa 26.05.2010. Zmluva o úvere bola doručená 23.09.2010. O žiadosti o
udelenie poverenia rozhodol exekučný súd uznesením zo dňa 06.10.2010 tak, že žiadosť súdneho
exekútora o vydanie poverenia zamietol. Voči uvedenému uzneseniu oprávnená podala odvolanie,
Krajský súd v Nitre napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil, exekučné konanie je právoplatne
zastavené. Rozhodnuté bolo po 5 mesiacoch a 8 dňoch od podania žiadosti o udelenie poverenia a
13 dňoch od doručenia požadovaných dokladov. V ďalšej časti prvostupňový súd poukázal na ust.
§ 4, § 5, § 9 ,§ 15 ,§ 16 ,§ 17 ,§ 19 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a § 41, § 44 Exekučného poriadku. Nárok
navrhovateľky nepovažoval za premlčaný, pretože exekúcia bola začatá v roku 2010 a navrhovateľka
sa domáhala predbežného prerokovania v roku 2012. Ďalej uviedol, že navrhovateľka sa domáhala
výlučne škody za nesprávny úradný postup z dôvodu zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia došlo
po uplynutí 15-dňovej zákonnej lehote. Preto neskúmal, či v danom prípade došlo k prieťahom v
konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či je dôvod na priznanie
nároku na náhradu škody, ak nejaká škoda vznikla. Poukázal na ustanovenia § 44 ods.1, 2 v časoch
účinných od 01.02.2002 až do účinnosti poslednej novely citovaného ustanovenia od 01.06.2011 a
dospel k záveru, že 15 dňová lehota na vydanie poverenia neplatí v exekučných konaniach, v ktorých
je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Táto výnimka bola do zákona zavedená s účinnosťou

od 01.06.2010 a vzťahuje sa aj na exekučné konanie začaté pred účinnosťou zákona.č.144/2010 Z.z..
Preto v čase podanie žiadosti o udelenie poverenie (t.j. 28.04.2010) citované ustanovenie neupravovalo
lehotu na vydanie poverenia, pokiaľ ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP. V danom
prípade bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, tak lehota na vydanie poverenia v lehote 15
dní sa na daný prípad nevzťahovala, neexistovala. V exekučnom konaní bola žiadosť o udelenie
poverenia zamietnutá a pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia žiadna zákonná
lehota neexistuje. Okrem toho exekučný súd o nej rozhodol v lehote 13 dní od predloženia zmluvy o
úvere. Účastníkom exekučného konania rozhodnutím v uvedenej lehote nevznikol stav právnej neistoty.
Navrhovateľkou tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná a žiadnym spôsobom nepreukázala
zníženie svojho majetku. Prvostupňový súd založil svoje rozhodnutie na tom, že v rámci exekučného
konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníkov konania, ako aj ex offo preskúmať
materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku. Ďalej uviedol, že konštatovanie o tom, že vo veci išlo
o prieťah nie je všeobecný súd v tomto konaní oprávnený konštatovať. V závere rozhodnutia uviedol,
že žiadna škoda navrhovateľke nevznikla, a ak by aj reálne nejakú škodu dokladovala, nepreukázala
by priamu spojitosť s nedodržaním údajnej zákonnej lehoty na vydanie poverenia. V časti týkajúcej
sa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uviedol, že navrhovateľka sa nemôže domáhať nároku v zmysle
citovaného ustanovenia z dôvodu, že podľa nej exekučný súd nesprávne zdôvodnil rozhodnutie, resp.
nesprávne aplikoval právne normy Slovenskej republiky alebo Európskej únie. Z uvedených dôvodov
návrh zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporkyni nepriznal náhradu
trov konania, pretože si ich neuplatnila.

Navrhovateľka podala v zákonnej lehote odvolanie proti rozsudku. Odvolanie zdôvodnila ust. § 221 ods.
1 OSP s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a/ a § 221 ods. 1 písm. f/ OSP tým, že v konaní došlo k
vadám, a to k vade - odňatie možnosti konať účastníkovi, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.
1 OSP, keď súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. §
221 ods. 1 písm. h/ OSP) a neúplne zisteným skutkovým stavom, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP), nesprávneho rozhodnutia
súdu prvého stupňa, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP).

V prvom bode svojho odvolania navrhovateľka zdôvodnila ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. a uviedla,
že zásadne namieta skutočnosť, keď súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie
novou právnou úpravou, obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.. Podľa jej názoru, súd
bol jednoznačne pri svojom rozhodnutí viazaný ust. § 9 ods. 1 citovaného zákona v znení účinnom pred
prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom zák. č. 412/2012 Z. z. Svojim rozhodnutím de iure a de facto aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. K otázke trvania stavu právnej neistoty uviedla, že súd
vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota
existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril
legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Právna istota ohľadne riadne
výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súd exekučného.
V závere uviedla, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými
lehotami. Má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Poukázala na stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, z ktorej vyplýva, že zodpovednosť štátu za prieťahy
v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory,
napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy a pod. Ďalej uviedla, že
štrasburgský súd uviedol, že Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok
takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. Súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej
kritickej situácie. Nedostatok takýchto opatrení nemôže byť dávaný za vinu jej a to vo forme tej, že
nepresadzovala vydanie poverenia zákonnými možnosťami. Je to predovšetkým štát, ktorý musí plniť
svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k prerokovaniu veci v primeranej lehote. Ona takýto záväzok nemá. Z
uvedených dôvodov a vzhľadom na vytknuté procesné chyby žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľky nevyjadrila.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom
konania a v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie spĺňa
náležitosti § 205 a nasl. OSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, byť viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa,
pretože odvolací súd nezistil výnimky v ust. § 213 ods. 2 - 7 (§ 213 ods. 1 OSP) bez nariadenia
odvolacieho pojednávania a s verejným vyhlásením rozsudku (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3
OSP) dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Prvostupňový súd správne zistil
skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 OSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

Navrhovateľka zdôvodnila svoje odvolanie ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP tým, že mala za to,
že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP a to k vade konania, spočívajúcej v
odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ OSP). Odňatím možnosti
konať v zmysle uvedeného ustanovenia sa rozumie taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi
znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetom dôvodu odvolania sú tri pojmové znaky:
1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo v
dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej
skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatia možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký
postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených
záujmov priznaných mu občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených
záujmov. Navrhovateľka v dôvodoch svojho odvolania ani nezdôvodnila, v čom videla uvedenú vadu
konania. Odvolací súd preto podrobil preskúmaniu odvolací dôvod navrhovateľky a dospel k záveru, že
prvostupňový súd sa v priebehu konania nedopustil žiadnej vady namietanej navrhovateľkou v dôvodoch
svojho odvolania. Vzhľadom k tomu, že nezistil vady konania, pre ktoré by musel zrušiť rozhodnutie
prvostupňového súdu, podrobil rozhodnutie súdu prvého stupňa meritórnemu preskúmaniu a zaoberal
sa ďalšími dôvodmi odvolania navrhovateľky, spočívajúce v tom, že prvostupňový súd nesprávne zistil
skutkový stav a následne vec nesprávne právne posúdil.

Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na Okresný súd Levice 28.04.2010. Návrh na vykonanie
exekúcie oprávnená spísala do zápisnice pred súdnym exekútorom 09.03.2010. Súd vyzval oprávnenú
cestou súdneho exekútora na doručenie zmluvy o úvere, ktorú výzvu súdny exekútor doručil oprávnenej
a oprávnená doručila súdu zmluvu o úvere 23.09.2010.
Súd následne uznesením zo 06.10.2010 pod č. k. 12Er/317/2010-16 žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Navrhovateľka podala proti uzneseniu odvolanie,
Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 22.12.2010 pod č. k. 15CoE/374/2010-31 uznesenie súdu
prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 18.02.2011. Následne
prvostupňový súd uznesením zo dňa 26.04.2011 pod č. k. 12Er/317/2010-43 exekučné konanie zastavil.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 24.05.2011.

Navrhovateľka sa domáhala svojho nároku titulom, že nebolo vydané rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na tom, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia
ustanovená v § 44 ods. 2 zák. č. 233/2005 Z. z. neplatí od 01.06.2010, pretože rozhodcovský rozsudok
bol exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d/ a novela zák. č. 144/2010 Z. z. sa vzťahuje aj na
konanie začaté pred účinnosťou tohto zákona. K vydávaniu poverení na základe exekučného rozsudku
dochádzalo a dochádza podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku. Odvolací súd sa s týmto
názorom prvostupňového súdu nestotožnil. Z ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku platného
do 31.05.2011 vyplýva, že podľa tohto zákona možno vykonať exekúcie aj na podklade vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených a podľa písm. i/, iných vykonateľných
rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon. Od 01.06.2011 bolo novelizované
citované znenie tak, že do písm. d/ bolo zakotvené: vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov
a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Písmeno i/ citovaného ustanovenia zostalo bez
zmeny. Predtým však zákonodarca zmenil ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Do 31.05.2010
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku uvádzalo, že súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor v žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného
titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu.
Ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Novelou uskutočnenou zák. č. 144/2010 Z. z. s účinnosťou od 01.06.2010 zákonodarca upravil citované
ustanovenie tak, že doplnil za znenie do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Z uvedeného
postupu zákonodarcu vyplýva, že od 01.06.2010 zrušil lehotu na vydanie poverenia v prípade, ak je
exekučným titulom exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Až následne v roku 2011 upravil ust.
§ 41 ods. 2 písm. d/ tak, že za exekučné tituly sa považujú vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských
súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Z uvedeného dôvodu má odvolací súd za
to, že až do novely do 31.05.2011 boli exekučnými titulmi rozhodcovské rozsudky aj podľa § 41 ods. 2
písm. i/ Exekučného poriadku.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že nikdy neexistovala lehota na rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti na udelenie poverenia.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (novela prijatá zákonom č. 144/2010 Z. z. od 01.06.2010),
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/
a d/. Ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Citované ustanovenie bolo novelizované zákonom zákon č. 384/2011 Z. z. účinným od 01. 06.2011,
ktorý iba doplnil prvú vetu citovaného ustanovenia a druhá veta zostala bez zmeny a takto platila od
roku 1999.

Odvolací súd sa preto nestotožnil s názorom navrhovateľky o extenzívnom výklade ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku. Podľa názoru odvolacieho súdu, toto ustanovenie nie je možné vykladať
extenzívne. Upravuje totiž 15 - dňovú lehotu len na vydanie poverenia. Tejto jednoznačnosti výkladu
nasvedčuje tretia veta, do ktorej zákonodarca samostatne upravil zamietnutie poverenia. Ak by bolo
úmyslom zákonodarcu upraviť lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia, upravil by ju v druhej
vete citovaného ustanovenia a nie samostatne v tretej vete. Pri výklade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
treba vychádzať a zohľadniť, že tento právny predpis je procesnou normou, teda normou verejného
práva, upravujúcou postup súdneho exekútora ako štátom určenej osoby, na vykonanie núteného
výkonu rozhodnutia. Pre výklad a aplikáciu tohto právneho predpisu platí článok 2 ods. 2 Ústavy SR,
podľa ktorej štátne orgány môžu konať len na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom,
ktorý stanoví zákon. To, že zákonodarca neupravil lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia
vyplýva z doslovného jazykového výkladu citovaného ustanovenia, podľa ktorého sa 15-dňová lehota
vzťahovala len na vydanie poverenia. Pokiaľ by mal zákonodarca úmysel, aby sa 15-dňová lehota na

vydanie poverenia upravená v druhej vete § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vzťahovala aj na zamietnutie
žiadosti o udelenie poverenia, bol by to výslovne stanovil v druhej vete a nie tretej vete citovaného
ustanovenia tak, ako to explicitne zakotvil v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku,
napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť
či už pozitívne alebo negatívne v tam stanovenej lehote.

Žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Vzhľadom na záver prijatý oboma súdmi, že 15- dňová
lehota na zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia neexistovala, nedošlo tak zo strany exekučného
súdu k porušeniu jeho povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Okrem toho, žiadosť
o udelenie poverenia bola zamietnutá v lehote 13 dní od doručenia zmluvy o úvere a lehotu na
rozhodnutie možno začať počítať len o podania úplného návrhu, t. j. doručenia zmluvy o úvere, ktorá
bola navrhovateľkou doručená exekučnému súdu 23.09.2010 a rozhodnuté bolo 06.10.2010. Preto
navrhovateľkou uplatňovaný nárok založený na nerozhodnutí v zákonnej lehote nie je daný.

Odvolací súd je podľa § 212 ods.1 OSP viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, preto k jednotlivým
odvolacím dôvodom navrhovateľky dodáva:

Nestotožnil sa s dôvodmi odvolania navrhovateľky v časti týkajúcej sa aplikácie novej právnej úpravy
§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. uskutočnenej zák. č. 412/2012 Z. z. Prvostupňový súd v dôvodoch
svojho písomného rozhodnutia citoval ust. § 9 ods. 1 a § 9 ods. 2 do novely prijatej zák. č. 412/2012
Z. z.. Z obsahu zdôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu teda jednoznačne vyplýva, že na daný
právny stav správne aplikoval platnú právnu normu, preto odvolanie navrhovateľky v tejto časti nie je
dôvodné. Odvolací súd v tejto časti poukazuje na dôvodnú správu k § 9 ods. 2 zák. č. 412/2012 Z.
z., z ktorej vyplýva, že súdne konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody
podľa zák. č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na
prieťahy. Pokiaľ by konajúci súd o náhradu škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup
iných všeobecných súdov, pričom by to mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve.
Konštatovať prieťahy v súdnom konaní je oprávnený len Ústavný súd SR. Aj keď novela v § 9 ods. 2,
3 presne upravila prieťahy v konaní, odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu v tom,
že ju použil výkladovo pri aplikácii pôvodného znenia zákona.

K odvolaniu navrhovateľky, týkajúceho sa stavu trvania právnej neistoty odvolací súd dodáva, že
navrhovateľke nemohol vzniknúť stav právnej neistoty, nakoľko právna neistota je odstránená až
vydaním rozhodnutia vo veci. Exekučné konanie bolo právoplatne zastavené 24.05.2011, pričom
odvolací súd poznamenáva, že titulom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bol rozhodcovský
rozsudok. Navrhovateľka uplatňovala svoj nárok na vydanie poverenia na základe nulitného právneho
aktu, pre ktorý bolo exekučné konanie zastavené. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, 2 a § 151 ods. 1 veta
prvá OSP tak, že odporkyni nepriznal náhradu trov konania, pretože takýto nárok v priebehu konania
neuplatnila.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.