Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 18, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/385/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217819
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217819.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr.
Jarmily Pogranovej a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o.
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, zastúpená advokátom a konateľom Doc.
JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., proti odporkyni: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k.
12C/352/2012-36 zo dňa 14. októbra 2013, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom (žalobou) zo dňa 28.09.2012 sa navrhovateľ (žalobca) domáhal vydania rozhodnutia, ktorým

by bola odporkyňa (žalovaná) zaviazaná zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 2.202,04 Eur a
z titulu nemajetkovej ujmy sumu 440,41 Eur a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, keď
požadoval aj náhradu trov konania. Svoj návrh s poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku (zákon č. 233/1995 Z. z. - v znení do 31.5.2010, do 31.5.2011 a po 1.6.2011) a zákon č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov skutkovo odôvodnil tým, že exekučný súd - Okresný súd Levice v exekučnom konaní vedenom

na základe jeho návrhu na vykonanie exekúcie proti povinnému C. P. (registrácia súdneho exekútora
EX 7280/2010 rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 30.01.2011, teda
po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 237 dní!) a to rozhodnutím o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia, ktorá nečinnosť Okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná a zároveň
nebol pri rozhodovaní rešpektovaný právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského
súdu vytvárajúceho prekážku právoplatne rozhodnutej veci a teda neodstrániteľnú vadu konania pre
uplatnenie si nároku pred všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní. Opätovné posúdenie jeho

práva na zaplatenie dlhu exekučným súdom považuje za nelegálny postup, keď jeho dôsledkom je inter
aliazrušenierozhodcovskéhorozsudku,zamedzenímjehoúčinkovnajehoprávnepostavenie.Zdôvodu
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu (nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok) mu vznikla majetková škoda
v celkovej výške 2.202,04 Eur predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá mu viac nemôže
byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom

proti dlžníkovi, keď si tiež uplatňuje aj primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sumou
440,41 Eur, t. j. 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom (hodnoty majetkového práva postihnutého
procesnou deformáciou), pretože samotné konštatovanie porušenia (jeho) práva na súdnu ochranu nieje dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu mu spôsobenú nesprávnym úradným postupom,
ktorý bol dôsledkom nesústredenej činnosti Okresného súdu takej intenzity, ktorá mala za následok
zmarenie nútenej vymožiteľnosti jeho majetkového práva. Tvrdí preto, že je nutné deklarovať porušenie

jeho práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces, deklarovať porušenie princípov
právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu (konkrétne princípu legality, princípu
ochrany legitímnych očakávaní, princípu ochrany dôvery v právo a princípu právnej istoty) a nahradiť
mu požadovanú nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej
súvislostisporušenímoznačenýchprávaprincípovprávnehoštátu,keďmedzitýmnymrozsudkomžiadal

určiť žalovanú zodpovednou za škodu nerozhodnutím o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie v exekučnom konaní.

Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Nitre ako súd prvého stupňa po prejednaní veci na pojednávaní
vo veci rozhodol tak, že návrh navrhovateľa (v plnom rozsahu) zamietol a súčasne o trovách účastníkov
voči sebe navzájom rozhodol tak, že odporkyni náhradu trov konania nepriznáva. Svoje rozhodnutie

odôvodnil s poukazom na vykonané dokazovanie (predovšetkým spisom Okresného súdu Levice
sp. zn.13Er/650/2010) a citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (§ 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 5 ods. 1 a 3, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods.
1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 až 3, § 19 ods. 1 a 3) a citované ustanovenia Exekučného poriadku (zákon
č. 233/1995 Z. z. - § 41 ods. 1, § 41 ods. 2 písm. c/, d/ a i/ v znení platnom od 1.6.2011, § 44 ods. 1 a 2 v

znení platnom do i po 31.5.2010) tým, že ho považoval za nedôvodný a v konaní úspešnej odporkyni v
zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 OSP (Občianskeho súdneho poriadku - zákon č. 99/1963 Zb. v znení
neskorších predpisov) náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že žiadne si neuplatnila. Poukázal
na to, že z exekučného spisu zistil, že žiadosť na vydanie poverenia bola podaná dňa 05.08.2010, o
žiadosti na vydanie poverenia exekučný súd rozhodol uznesením zo dňa 15.10.2010 tak, že žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol, voči čomu oprávnený odvolanie podal, odvolací súd
toto potvrdil dňa 21.01.2011 a exekučné konanie je právoplatne zastavené. Rozhodnutiu predchádzala
výzva zo dňa 09.08.2010, s doplnením 06.09.2010.

Súd prvého stupňa poukázal na to, že

- navrhovateľ sa domáhal škody výlučne za nesprávny úradný postup z dôvodu nevydania poverenia
v zákonnej 15-dňovej lehote,
- rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku novelou účinnou od 1.6.2011,
- v novele účinnej od 1.6.2010 o zániku pätnásťdňovej lehoty na vydanie poverenia došlo z dôvodu

potreby preskúmavania písomností pre posúdenie prípadov neprípustnosti exekúcie a teda v čase
podania návrhu na vydanie poverenia lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku
ako exekučného titulu neexistovala,
- nárok na náhradu škody si navrhovateľ uplatňoval výlučne podľa § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., pričom
ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie alebo sa neriešila sťažnosť na

prieťahy v konaní,
-rozhodnutieožiadostibolovydanéza2mesiacea10dníoddoručenianávrhu,ktorálehotajeabsolútne
primeraná,
- navrhovateľom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná,
- zákon určoval lehotu na vydanie poverenia a nie na vydanie iného rozhodnutia o návrhu na vydanie

poverenia, teda pre rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia zákonná lehota neexistuje,
- nebola preukázaná ani príčinná súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody,
- nesprávny úradný postup nesmie mať svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí a teda nároku
by sa poškodený mohol domáhať jedine podľa § 5 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., čo však navrhovateľ
výslovne vylúčil (v prípade, že by bolo rozhodnutie exekučného súdu nezákonné, čo sa nepreukázalo),

- nesúhlasí s právnym názorom navrhovateľa o tom, že rozhodcovský rozsudok je prekážkou domáhania
sa nároku navrhovateľa voči dlžníkovi v občianskoprávnom konaní pre prekážku res iudicata, keď
neúčinný (nulitný) rozhodcovský rozsudok žiadnu prekážku nepredstavuje, pričom exekučný súd mal
právo preskúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so
zákonom a teda i k tomu kompetentným orgánom (uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.2.2013

sp. zn. 4Cdo/236/2012 a zo dňa 11.3.2013 sp. zn. 3Cdo/50/2012)
Uvedené rozhodnutie včas podaným odvolaním napadol len navrhovateľ domáhajúci sa jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. V dôvodoch svojho odvolania súdu prvého
stupňavyčítalto,žeprostredníctvomustanovenia§9ods.2zák.č.514/2003vznenízákonač.412/2012Z. z. de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné, že súd vôbec nevysvetlil
svoj názor o tom, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty a že súdu neprísluší polemizovať o
vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a má aplikovať platné právo.

Odporkyňa sa k podanému odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila. V priebehu konania sa vyjadrila k
podanému návrhu, ktorý žiadala ako nedôvodný plne zamietnuť.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho

pojednávania s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 214 ods. 2 a § 156 ods. 1 a 3 OSP) a viazaný
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania navrhovateľa (§ 212 ods. 1) a prihliadajúc i na prípadné vady
konania pred súdom prvého stupňa majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods.
3 OSP) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia §
219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť a súčasne v zmysle ustanovenia § 224 a § 142 ods. 1 OSP
v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznať z dôvodu, že jej

v odvolacom konaní žiadne nevznikli.

V danej veci navrhovateľ podal odvolanie, ktorého odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní
nekorešpondujú plne s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie, navrhovateľ dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé,

že ide o formulárovo podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka
v kontradiktórnom spore. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj
procesnoprávnu oblasť a pri rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolanie, keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, a preto sa odvolací súd pri

posudzovaní danej veci zaoberal len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom
súdu prvého stupňa predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo
k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V danej veci dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako

aj oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie
možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu,
nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného rozhodnutia
resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné
oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec zákonným spôsobom, keď

v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom konania realizáciu ich
procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.

Zákon č. 514/2003 Z. z. (nahradzujúci zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu) o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov (v znení neskorších predpisov nadobúdajúci účinnosť od 1.7.2004) je osobitným
zákonom, ktorý v nadväznosti na Listinu základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.
- článok 36 ods. 3 a 4), Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb.
- článok 6 ods. 1) a Ústavu Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb. - článok 46 ods. 3) upravuje
podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci, keď na to, aby štát

zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť súčasne splnené
podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou je, aby škoda bola
spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobom
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
nevyhnutnou podmienkou je, aby medzi konaním vedúcim k vzniku škody a samotnou škodou bola daná

priama príčinná súvislosť, pričom dôkazné bremeno na preukázanie splnenia zákonných podmienok
znáša poškodený a v prípade ich preukázania sa štát svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže
zodpovednosť štátu má charakter objektívnej zodpovednosti (bez ohľadu na zavinenie). Zákon rozlišuje
dva základné okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím(§5a6)azodpovednosťzaškoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupom(§9),keďje

samostatneupravenázodpovednosťzodpovednosťštátuzarozhodnutieozatknutí,zadržaníaleboinom
pozbavení osobnej slobody (§ 7) a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§
8). Pojem "nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci" nie je zákonodarcom v ustanovení § 9 ods. 1
zákona výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Pri nedostatku zákonnej explicitnej definície vovšeobecnosti možno za takýto postup považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami
pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka
individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania, keď v zmysle zákona za nesprávny úradný

postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia

príčinnej súvislosti medzi týmto postupom orgánu verejnej moci priamo súvisiacim s výkonom právomoci
orgánu verejnej moci a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik
zodpovednosti za škodu - škody, čo vyžaduje starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí pre
objasnenie príčin, ktoré k určitému výsledku viedli, keď nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy
so vznikom škody vo vzťahu (priamej) príčiny a následku.

Podstata sporu účastníkov teda spočívala v tom, či pre zamietajúce rozhodnutie o žiadosti súdneho
exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie platí pätnásťdňová lehota, či postup
exekučného súdu vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu tvrdeného
nesprávneho úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti s konaním
exekučného súdu.

Vychádzajúc z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku citovaného súdom prvého stupňa
mal odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa za to, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti
exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala len na prípady vydania poverenia na vykonanie exekúcie,
pri nezistení rozporu tak, ako to je uvedené v druhej vete tohto ustanovenia. Úmyslom zákonodarcu

bolo zefektívniť exekučné konanie v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo
zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu, a preto z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom vo
vetách 2 a 3 uvedeného ustanovenia rozlišoval prípady "ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia" (veta druhá) a prípad "ak súd zistí rozpor žiadosti" (veta tretia). Pokiaľ by mal zákonodarca
úmysel, aby pätnásťdňová lehota exekučného súdu sa vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietne, bol by to upravil explicitne uložením exekučnému
súdu povinnosti rozhodnúť v oboch prípadoch v lehote 15 dní, bez toho, že by rozlišoval jednotlivé
zistenia exekučného súdu. Vydanie poverenia je osobitná skrátená forma rozhodnutia exekučného
súdu, zamietnutie žiadosti je riadnym rozhodnutím exekučného súdu vyžadujúcim náležité odôvodnenie
zistených rozporov s dôsledkom pre nevydanie poverenia.

Vychádzajúc z uvedeného potom odvolací súd následne posudzoval, či konanie exekučného súdu,
nevykazovalo navrhovateľom tvrdené zbytočné prieťahy, i keď jeho postup nemožno považovať za
nesprávny úradný postup pre nevydanie rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote. Pri rozhodovaní
o tom, či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri kritériá, ktorými sú: 1. právna a faktická

zložitosť vecí, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania, 3. spôsob, akým súd v konaní
postupoval. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v článku 48 ods. 2 Ústavy je pojem autonómny, ktorý
nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na konkrétne
okolnosti veci sa aj v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (nález Ústavného súdu

SR sp. zn. I. ÚS 16/02). Ustanovenie § 9 zákona treba na vec aplikovať v takom znení, v akom platil
v čase namietaného nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci a nie je teda možné toto
zákonné ustanovenie vykladať v zmysle jeho znenia po novele od 1.1.2013 (zákonom č. 412/2012 Z. z.),
z čoho potom vyplýva, že postup exekučného súdu bolo nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska "zbytočných
prieťahov" a to súdom samostatne, bez potreby existencie rozhodnutia alebo konania iného orgánu v

zmysle znenia ustanovenia § 9 ods. 2 po novelizácii od 1.1.2013. Posúdenie zbytočných prieťahov nie je
možné bez prihliadania na všetky okolnosti veci, teda nemožno neprihliadať na tisícky obdobných vecí
podávaných navrhovateľom na postup exekučného súdu i vzhľadom k jeho možnostiam.

Vydanie súdneho rozhodnutia po 26 dňoch od podania návrhu hodnotiť ako "zbytočné prieťahy"

nemožno.

Čo sa týka namietaného nesprávneho úradného postupu v súvislosti so zamietnutím žiadosti súdneho
exekútoraovydaniemupovereniaprezistenýrozporrozhodcovskéhorozsudkusozákonom,vdôsledkučoho nebol uznaný spôsobilým exekučným titulom, odvolací súd poukazuje na to, že mu neprislúcha
preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutí vydaných v exekučnom konaní a že právne závery ohľadom
rozhodcovských rozsudkov sú bohato riešené judikatúrou Najvyššieho súdu SR a tiež aj Ústavného

súdu SR, od ktorých záverov sa ani odvolací súd nemá dôvod odkloniť. Lehotu rozhodnutia o žiadosti
exekútora považoval aj odvolací súd za primeranú.

Za daných okolností tak navrhovateľ nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu
úradnému postupu, teda k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú zodpovednosť odporcu,

v dôsledku čoho nebolo potrebné zaoberať sa škodou a príčinnou súvislosťou. Pokiaľ navrhovateľ
nedisponoval spôsobilým exekučným titulom nemohol mu takýto nulitný rozhodcovský rozsudok privodiť
prospech a teda, ak mu nemohol v exekúcii privodiť majetkový prospech, potom mu nemohla vzniknúť
ani prípadná škoda nemožnosťou realizácie exekúcie.

Vychádzajúc z uvedeného mal potom odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci vecne

správne, keď návrh navrhovateľa plne zamietol. Odvolací súd tiež vychádzal z toho, že medzi účastníkmi
konania nebolo sporné to, že by navrhovateľ nepodal návrh na predbežné prerokovanie svojich nárokov
a že 6-mesačná lehota na ich prerokovanie v čase rozhodovania súdu už uplynula, že je neprípustná
všeobecná paušalizácia uplatňovaných nárokov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, keď oba nároky
je potrebné v konaní jednoznačne preukázať (nie je možné ich len predpokladať) v konaní vykonaným

dokazovaním, že nepredloženie dôkazov nie je dôvodom na zastavenie konania, že znalecký posudok
slúži len na preskúmavanie správnosti preukázaných tvrdení účastníkov konania, že rozhodovaciu
činnosť súdov tvoriacich podstatu súdnictva nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup, že vzťah
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť
priamy,bezprostrednýaneprerušený(anestačí,akjeibasprostredkovaný,tedakzmenšeniumajetkuby

museloprísťpriamoalentýmtopostupom),ženavrhovateľnevyprodukovalžiadnedôkazypreukazujúce
ním uvádzanú škodu a nemajetkovú ujmu a že vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci nezistil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.