Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, December 1, 2014

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 7C/96/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112212309
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr.Mgr. Miriam Plavčáková

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2014:1112212309.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I, pred samosudkyňou Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovou, v právnej veci v

právnej veci navrhovateľa: T. D., M. XX.XXXX, Q. G. XXX/XX, P. M. F., zastúpeného: JUDr. Lubomír
Müller, auroadvokát, so sídlom Symfonická 1469/9, Praha, Česká republika, proti odporcovi: Slovenská
republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, so sídlom
Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,. €, takto

r o z h o d o l :

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 480,-€ spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo
sumy 480,- € od 5.04.2012 do zaplatenia

Vo zvyšku súd návrh zamieta.

Odporcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom na začatie konania, doručeným súdu dňa 18.1.2011, sa navrhovateľ proti odporcovi domáhal
náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od
5.4.2012 do zaplatenia. Svoj návrh odôvodnil tým, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Košice
zo dňa 03.9.1958 sp. zn. T 112/1958 bol navrhovateľ uznaný za vinného z trestného činu vyhýbania
sa služobnej povinnosti podľa § 270 ods. 1 písm. b) Trestného zákona č. 86/1950 Zb. a bol za to

odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov nepodmienečne a k strate vojenskej hodnosti.
Trestného činu sa mal dopustiť tým, že "pri rozdeľovaní zbraní odoprel prevziať zbraň a zúčastniť
sa s ňou vojenského výcviku, pretože mu v tom bránilo jeho svedomie a náboženské presvedčenie
Svedka Jehovovho". Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 16.05.1991 sp. zn.
1Rtv/8/91 bol podľa § 14 ods. 1 písm. f) vyššie uvedený rozsudok zrušený vo výroku o treste a všetky
rozhodnutia obsahovo nadväzujúce na rozhodnutie, ak vzhľadom ku zmene ku ktorej došlo stratili
svoj podklad. Následným rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 16.05.1991 sp. zn.

1T 58/91 bol navrhovateľ odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní jedného mesiaca. Oznámením
Ministerstva obrany ČSFR zo dňa 17.05.1992 č.j. RTr 1759/91 bol navrhovateľ čiastočne odškodnený,
pričom nemajetková ujma mu priznaná nebola. Navrhovateľ sa pokladal za nevinného a preto chcel
dosiahnuť úplné oslobodenie. Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 29.3.2011 sp. zn. 1Nt/2/2011
boli podľa navrhovateľa všetky dovtedy právoplatné rozhodnutia zrušené a následným uznesením zo
dňa 28.07.2011 č.k. 41Tv/1/11-22 bolo trestné stíhanie navrhovateľa zastavené, pretože skutok nie
je trestným činom nebol dôvod na postúpenie veci. Dňa 04.10.2011 žiadal navrhovateľ odporcu o

dodatočné odškodnenie. Titulom zadosťučinenia žiadal 10.000,- €. Odporca na žiadosť neodpovedal
a šesťmesačná lehota na vybavenie skončila 4.04.2012. Predmetom konania je nemateriálna ujma za
morálnu a citovú ujmu. Podľa potvrdenia Väzenskej služby ČR zo dňa 17.5.2011 č. VS 19/254/2011-50/
všeob/440 bol navrhovateľ väznený od 20.08.1958 do 10.05.1960, t.j. celkom 630 dní. Vo vzťahu k výškeprimeraného zadosťučinenia navrhovateľ uviedol, že pri určení výšky vychádzal zo zjednocujúceho
stanoviska NS ČR zo dňa 08.2.2012, podľa ktorého primeraná výška zadosťučinenia je v rozmedzí
20,- € až 60,- € za deň. V danom prípade je podľa jeho názoru potrebné vziať do úvahy, že nápravu

dosiahol až v roku 2011. Nárok si uplatnil u odporcu, ktorý ho neuspokojil v 6- mesačnej lehote, preto
si uplatnil úroky z omeškania zo žalovanej istiny, vo výške podľa § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 ods.
1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. V závere uviedol, že uplatnený nárok má povahu náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím.

Odporca sa k návrhu na začatie konania vyjadril písomným podaním zo dňa 14.08.2012 tak, že
žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody navrhovateľ požadoval odškodnenie
za právoplatné odsudzujúce súdne rozhodnutie vydané v čase od 25.02.1948 do 1.1.1990, ktoré bolo
zrušené a žiadal o úplné odškodnenie podľa zákona č. 119/1990 Zb., nakoľko už bol čiastočne
odškodnený. Požadoval odškodnenie za nezákonné trestné stíhanie vo forme nemajetkovej ujmy vo
výške10.000,-€.Odporcapriznalnavrhovateľovináhradumateriálnejškodyvovýške248,53€, náhradu

nákladov trestu odňatia slobody vo výške 99,10 €. Nárok titulom nemajetkovej ujmy navrhovateľovi
nepriznal. Vo vzťahu k rozhodnutiam, z ktorých navrhovateľ pri uplatnení žalobného nároku vychádzal,
odporca uviedol, že rozhodnutia cudzích štátov nie sú na našom území aplikovateľné, aj s prihliadnutím
na skutočnosť, že v právnej úprave SR a ČR došlo v jej historickom vývoji k podstatným rozdielom.
Odporca ďalej uviedol, že podľa § 24 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., pri uplatňovaní nárokov podľa § 23,

26 a 27 sa postupuje podľa zákona č. 58/1969 Zb. S prihliadnutím na prechodné ustanovenia zákona č.
514/2003Z.z.,žalovanýnároksaspravujezákonomč.58/1969Zb..Nároknaodškodneniepodľazákona
č. 119/1990 Zb. predpokladá právoplatné odsudzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na
miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné stíhanie zastavené. Navrhovateľ bol čiastočne
rehabilitovaný rozhodnutím bývalého Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 1Rtv 8/91 zo dňa

16.5.1991, ktorým došlo k zrušeniu výroku o treste, ktorý bol uložený rozsudkom bývalého Vojenského
obvodového súdu Košice sp. zn. 1T 112/58. Na podklade uvedeného bol navrhovateľ odškodnený podľa
šiestehooddieluzákonač.119/1990Zb..Ajkeďsúvdanomprípadesplnenépodmienkynaodškodnenie
podľa zákona č. 11/1990 Zb., podľa odporcu navrhovateľovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
nevznikol, resp. že na takýto nárok nie je žiadny právny titul. Zákon č. 119/1990 Zb. odškodnenie

nemajetkovej ujmy neupravuje. Ak by mal zákonodarca v úmysle poskytovať na základe tohto právneho
predpisu aj utrpenú nemajetkovú ujmu, bola by táto možnosť v zákone výslovne upravená. Odporca
nespochybňoval, že v dôsledku protiprávneho väznenia navrhovateľovi mohla byť spôsobená ním
tvrdená nemajetková ujma, avšak pokiaľ zákonodarca pri stanovení obsahu odškodnenia vo vzťahu k
súdnym rehabilitáciám na túto ujmu nepamätal, nie je možné navrhovateľovi takýto nárok priznať. V

prípade navrhovateľa je potrebné posudzovať jeho nárok podľa zákona č. 119/1990 Zb., ktorý má byť
predbežne prerokovaný podľa zákona č. 58/1969 Zb.. Navrhovateľ ani nešpecifikoval právny titul, na
základe ktorého sa žalovaného nároku domáha. Z uvedených dôvodov žiadal, aby súd návrh zamietol
ako neodôvodnený a neopodstatnený, uplatnený bez existencie akéhokoľvek právneho titulu.
Navrhovateľ doplnil svoje vyjadrenia tak, že § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. uvádza demonštratívny,

nie taxatívny výpočet odškodňovacích položiek, preto neobstojí tvrdenie odporcu, že zákonodarca
nepamätal v citovanom zákone na odškodnenie nemajetkovej ujmy. Poukázal na rozsudok NS SR sp.
Zn.4So/143/2008zodňa20.8.2009,podľaktoréhojeneprijateľné,abysazákonč.119/1990Zb.vykladal
na území ĆR v prospech oprávnených osôb a na území SR v ich neprospech. Naviac nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy má oporu v judikatúre ESĽP (napr. rozsudok zo dňa 29.05.1997 č. 54/1996/859-860

v obdobnej veci Tsirilis a Kouloumpas proti Grécku.). Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je daný z
čl. 5 ods. 5 Dohovore o ochrane ľudských práv a slobôd. Poukázal na nález ÚS ČR sp. zn. I ÚS/85/04,
ktorý uvádza excelentný prehľad judikatúry ESĽP, ktorý je významný aj pre SR. Ďalej uviedol, že ÚS ČR
v náleze sp. zn. I. ÚS 3438/11 vo veci F. Z., ktorý bol odsúdený z rovnakého dôvodu ako navrhovateľ
ale o 4 roky skôr, jednoznačne vysvetlil, že ľuďom nevinne väzneným v období komunistického režimu

nemôžeme nárok na náhradu nemajetkovej ujmy upierať.

Odporca na pojednávaní dňa 26.11.2012 doplnil svoje vyjadrenie tak, že na rozdiel ČR v SR
rozhodovacia činnosť v tomto smere absentuje - zákon č. 119/1990 Zb. odkazuje na zák. č. 58/1969
Zb. Preto je potrebné skúmať právny základ nemajetkovej ujmy a právny titul. Zákon č. 119/1990 Zb.

právny základ nemajetkovej ujmy za nezákonné stíhanie bývalého režimu neupravuje. Upravuje len
rehabilitáciu takto stíhaných osôb s tým, že im priznáva určité hmotné odškodnenie, kt. je presne
vymedzené týmto zákonom. Právny základ nie je daný ani zákonom 58/1969 Zb., pričom čl. 5 ods.
5 Dohovoru je aplikovateľný jedine v prípade ak dôjde k porušeniu Dohovoru a jeho čl. 5 ods. 1-4.Odporca namietal, že odporca doposiaľ neuviedol, aký je právny titul v tomto prípade, t.j. kt. rozhodnutie
je považované za nezákonné a či je táto náhrada škody uplatňovaná z dôvodu zrušenia nezákonného
rozhodnutia alebo z dôvodu zastavenie trestného stíhania. Vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy bol,

názoru, že nemajetkovú ujmu nie je možné priznať automaticky. Je potrebné skúmať určité kritériá, na
základe kt. je možné určiť spôsob výpočtu výšky nemajetkovej ujmy.

Odporca ďalej uviedol, že pokiaľ navrhovateľ uvádza, že nárok vyplýva z čl. 5 ods. 5 Dohovoru,
poukazuje na čl. 3 Protokolu č. 7 k Dohovoru, podľa ktorého sa odškodňovanie osoby na ktorej

bol vykonaný trest v prípade zrušenia rozsudku v trestnej veci spravuje podľa zákona alebo
praxe príslušného štátu. Dohovor priamo nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepriznáva, ale pri
odškodňovaní odkazuje na vnútroštátne právne predpisy. Na daný prípad sa vzťahuje vnútroštátny
predpis, a to zákon č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, ktorý konkrétnym a jednoznačným spôsobom
upravuje výšku odškodnenia a je teda predpisom, na ktorý odkazuje čl. 3 Protokolu č. 7. Zákon č.
119/1990 Zb. v § 24 odkazuje na zákon č. 58/1969 Zb. ale len v súvislosti s postupom uplatňovania

nárokov podľa jeho §§ 23, 26 a 27. Rozsudky, ktoré navrhovateľ označil na podporu svojho nároku
vychádzajú z iného skutkového a právneho stavu, napr. nejde o odsúdenia v komunistickom režime,
alebo riešia otázky odlišné od žalovaného nároku. Poukázal aj na rozhodnutia ÚS ČR, v ktorých tento
súd konštatoval, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 119/1990 Zb. nie je možné
priznať,pričomtátoprávnaúpravajevsúladesDohovorom.RozsudokvoveciTsirilisaKouloumpasproti

Grécku riešil situáciu, kedy menovaný podľa vnútroštátneho práva nemali žiaden nárok na odškodnenie.
V Slovenskej republike však vnútroštátny predpis, upravujúci odškodnenie existuje. Opätovne poukázal
na to, že navrhovateľ nešpecifikoval právny základ uplatnenej nemajetkovej ujmy a poukázal na to,
že právny zástupca navrhovateľa sa k tejto otázke vyjadril, že je úplne jedno, či sa trestné stíhanie
skončilo oslobodením alebo zastavením, nakoľko všetky doteraz právoplatné rozhodnutia boli zrušené.

S týmto odporca nesúhlasil, pretože v konaniach o náhradu škody voči štátu je nutné uviesť, na základe
čoho škoda mala vzniknúť a na základe čoho sa uplatňuje. Uvedené vymedzenie je významné aj pre
plynutie lehôt. Odporca z opatrnosti vzniesol námietku premlčania a upozornil súd na prekluzívne lehoty
upravené v zákone č. 119/1990 Zb.

Písomným podaním, doručeným súdu dňa 25.2.2013 navrhovateľ doplnil svoje vyjadrenie tak, že
náhrada nemajetkovej ujmy navrhovateľovi patrí na základe rozhodnutia o zastavení trestného stíhania,
v ktorom bola preukázaná aj nezákonnosť pôvodného rehabilitačného konania. Nezákonné boli všetky
rozhodnutia v pôvodnom aj rehabilitačnom konaní. O nemajetkovej ujme sa navrhovateľ mohol
dozvedieť vo chvíli, keď bol obmedzený na osobnej slobode, nárok na náhradu si však mohol uplatniť

okamihom právoplatnosti uznesenia o zastavení trestného stíhania. Nezákonné obmedzenie na osobnej
slobode je dostatočným podkladom náhrady nemajetkovej ujmy, aj keby by ďalšie nepriaznivé dôsledky
nenastali, aj keď v tomto prípade nastali.

Na pojednávaní dňa 28.08.2014 navrhovateľ doplnil, že nie je podstatné, kedy došlo k uväzneniu, ale

kedy došlo k úplnej rehabilitácii, pretože až vtedy je možné akékoľvek nároky uplatniť. Posudzovanie
týchto nárokov je potrebné vykonávať podľa právnych predpisov, ktoré platia v čase rehabilitácie.
Navrhovateľ uviedol, že je potrebné rozlišovať rehabilitačné a reštitučné nároky a poukázal na
rozhodnutieÚSČRsp.zn.II.ÚS187/200voveciT.L.,vktoromsauvádza,žerozdielmedzirehabilitáciou
a reštitúciou je to, že reštitučné nároky môžu zasiahnuť do práv iných osôb, na rozdiel od rehabilitačných

nárokov, ktoré do týchto práv nezasahujú a preto je potrebné rehabilitačné nároky vykladať extenzívne a
reštitučné reštriktívne, aby boli chránené nároky osôb, ktoré v medziobdobí nadobudli majetok v dobrej
viere. K námietke premlčania a preklúzie, ktorú vzniesol odporca, uviedol, že premlčanie je podľa jeho
názoru možné počítať až od času, kedy bol navrhovateľ úplne rehabilitovaný, t.j. od 28.07.2011, čo
aj urobil keď dňa 04.10.2011 odporcu požiadal o odškodnenie. Šesťmesačná lehota na odškodnenie

odporcovi uplynula dňa 04.04.2012. Následne dňa 23.04.2012 podal navrhovateľ žalobu. Premlčanie
nemôžeplynúťododsudzujúcehorozsudkuzroku1958aniodrozsudkuzroku1991,pretoženazáklade
tohto rozsudku bol navrhovateľ stále považovaný za vinného. V roku 2011 boli všetky predchádzajúce
rozhodnutia vrátane rozhodnutia z roku 2011 zrušené a teda neexistujú a navrhovateľ si uplatnil nárok
včas. Bol by včasný, aj keby si ho podal v deň pojednávania. Premlčanie sa podľa jeho názoru posudzuje

podľa zákona č. 119/1990 Zb. Od rovnakého dátumu sa odvíja aj preklúzia. Odškodnenie, ktoré mu už
bolo vyplatené, opätovne v tomto konaní nežiada. Navrhovateľ si v minulosti uplatnil nárok na čiastočnú
rehabilitáciu, rozhodnutím z roku 2011 boli skoršie rozhodnutia v jeho trestnej veci zrušené a vnikol
mu nový nárok na rehabilitáciu. Nie je možné tvrdiť, že navrhovateľ si mal v roku 1991 uplatniť nárokna náhradu nemajetkovej ujmy, keď bol stále považovaný za zločinca. Nárok sa nemohol premlčať z
roku 1993, keď žiadne rozhodnutia z roku 1991 dnes neexistujú. V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal
na rozhodnutia Obvodového súdu pre Prahu 2: sp. zn. 14C/212/2010 zo dňa 04.10.2012, sp. zn.

27C/201/2010 -95 zo dňa 26.06.2014, sp. zn. 19C/203/2010-102 zo dňa 13.08.2014 nadväzujúci na
nález ÚS ČR sp. zn. IV. ÚS 644/13 a rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8C/157/2012 zo
dňa 08.04.2014, sp. zn. 16C/16/2013 zo dňa 24.4.2014 a sp. zn. 11C/183/2013 zo dňa 1.6.2014.

Na pojednávaní dňa 28.08.2014 odporca doplnil, že namieta aplikáciu čl. 5 ods. 5 Dohovoru, pretože

SR je viazaná Dohovorom a jeho protokolmi od 18.3.1992 a teda je zodpovedná za skutky spáchané
po tomto dátume. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie ESLP z 28.09.2004 v prípade Kopecký
c/a SR. V uvedenom rozhodnutí súd vyslovil názor, že pokiaľ sa jedná o rehabilitačné a reštitučné
zákony, Dohovor neukladá zmluvným štátom osobitnú povinnosť poskytnúť náhrady za krivdy alebo
škody, spôsobené pred tým, ako sa ratifikoval Dohovor.

Na pojednávaní dňa 1.12.2014 navrhovateľ doplnil svoje vyjadrenia tak, že rozdiel medzi právnou
úpravou v ČR a SR je ten, že vadné rehabilitačné rozhodnutie bolo možné zrušiť buď sťažnosťou pre
porušenie zákona alebo obnovou konania. Výsledok bol ten istý a to zrušenie rozhodnutia o čiastočnej
rehabilitácii ako aj odsudzujúceho rozsudku . Približne do roku 2004-2005 sa to tak robilo aj v SR, ale
nový Trestný poriadok zrušil sťažnosť pre porušenie zákona, takže zrušenie vadného rozhodnutia bolo

možné dosiahnuť iba obnovou konania. Výsledok je však stále ten istý. Navrhovateľ zotrval na tom, že
v dôsledku obnovy konania bolo zrušené rozhodnutie o čiastočnej rehabilitácii aj pôvodný odsudzujúci
rozsudok. Sú to dve formy, 2 možné právne postupy s rovnakým dôsledkom. Zadosťučinenie je možné
požadovať aj len vtedy, keď k uväzneniu nedošlo. V tomto prípade však je zadosťučinenie priamo
spojené s uväznením.

Na pojednávaní dňa 1.12.2014 odporca doplnil svoje vyjadrenia tak, že žalovaný nárok považuje za
premlčaný okrem dĺžky jedného mesiaca, pričom nárok v tejto časti žiadal zamietnuť pre nemožnosť
aplikácie Dohovoru.

Podľa § 101 ods. 1, 2 O.s.p., účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä
tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú
na pokyny súdu.

Vo veci súd vykonal dokazovanie:

- listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah súdneho spisu: Odpoveď na žiadosť o odškodnenie zo dňa 17.júna
1992 (čl. 3), Rozhodnutie Okresného súdu Prešov č.k. 1 Nt/2/2011-27 zo dňa 29.3.2011, Uznesenie
Okresného súdu Prešov č.k. 41 Tv/1/11-22 zo dňa 28.7.2011 (čl. 6), Potvrdenie o dobe väzenia zo
dňa 17.5.2011 (čl. 7), Žiadosť o odškodnenie zo dňa 4.10.2011 (čl. 8), Oznámenie odporcu o priznaní
čiastočného odškodnenia zo dňa 04.05.2012 (čl. 35), Rozsudok Vojenského obvodového súdu Prešov

sp. zn. 1T-58/91 zo dňa 16.05.1991 (čl. 190)
- výsluchom navrhovateľa
a oboznámením sa ostatným obsahom súdneho spisu, vrátane súdnych rozhodnutí označených a
predložených účastníkmi konania.

Z vykonaného dokazovania a zo zhodných vyjadrení účastníkov konania mal súd za preukázaný
nasledovný skutkový stav:

Rozsudkom VOS Košice sp. zn. T-112/58 zo dňa 3.9.1958 (právoplatný dňa 12.09.1958) bol navrhovateľ
uznaný za vinného z trestného činu podľa § 270 ods. 1 písm. b) Trestného zákona (trestný čin vyhýbania

sa služobnej povinnosti), pretože dňa 16.08.1958 u svojho útvaru 5958 Trebišov pri rozdeľovaní zbraní
odoprel prevziať zbraň a zúčastňovať sa s ňou vojenského výcviku, odvolávajúc sa na svoje náboženské
presvedčenie ako "Svedok Jehovov" a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní
dvoch rokov ako aj trest straty vojenskej hodnosti (uvedené vyplýva z rozsudku VOS Prešov sp. zn.
1T-58/91 zo dňa 16.05.1991).

Z Potvrdenia o dobe väzenia zo dňa 17.5.2011 mal súd za preukázané, že navrhovateľ vykonal trest
odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom VOS Košice sp. zn. T-112/58 zo dňa 3.9.1958, v dobe
od 20.08.1958 do 10.05.1960, kedy bol prepustený na základe amnestie.Uznesením VOS Prešov sp. zn. 1Rtv-8/91 zo dňa 16.05.1991 (nadobudlo právoplatnosť v deň
vyhlásenia) bol zrušený celý výrok o treste uložený navrhovateľovi rozsudkom VOS Košice sp.
zn. T-112/58 zo dňa 3.9.1958 (uvedené vyplýva z rozsudku VOS Prešov sp. zn. 1T-58/91 zo dňa

16.05.1991), pretože tento trest bol v zrejmom rozpore s jeho zákonným účelom a tiež aj stupňom
nebezpečnosti činu pre spoločnosť.
Rozsudkom VOS Prešov sp. zn. 1T-58/91 zo dňa 16.05.1991, právoplatným dňa 31.05.1991, bol
navrhovateľ pri nezmenenom výroku o vine odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní jedného mesiaca
s odôvodnením, že takýto trest je úmerný nebezpečnosti činu. Záverom súd dodal, že takýto výrok o

treste nielen odstránil tvrdosť v použití represie, ale mal by zabezpečiť navrhovateľovi aj primerané
hmotné odškodnenie, ktoré si môže uplatniť u Správy vojenských súdov Federálneho Ministerstva
obrany v Prahe.
Z odpovede na žiadosť o odškodnenie zo dňa 17.júna 1992 mal súd za preukázané, že navrhovateľ
žiadosťouoodškodneniepodľazákona119/1990Zb.zahájilpodľa§9zákonač.58/1969Zb.soSprávou
vojenských súdov Federálneho Ministerstva obrany predbežné prerokovanie nárokov na náhradu škody

spôsobenej rozhodnutím o väzbe a treste. V odpovedi sa ďalej uvádza, že navrhovateľovi bola priznaná
náhrada za stratu na zárobku vo výške 47.417 Kčs, náklady väzby vo výške 320,- Kčs, náklad
výkonu trestu vo výške 2.765 Kčs, spolu suma 50.502,- Kčs s tým že ostatné uplatnené nároky neboli
preukázané a navrhovateľ si ich môže uplatniť v občianskoprávnom konaní na Okresnom súde Košice.
Podľa návrhu na začatie konania navrhovateľovi za položku nemajetková ujma nič priznané nebolo.

Uznesením Okresného súdu Prešov č.k. 1Nt/2/2011-27 zo dňa 29.3.2011 súd:
- povolil obnovu konania vedenú na VOS Košice pod sp. zn. T-112/58, ktorá sa skončila rozsudkom sp.
zn. T-112/58 dňa 3.9.1958, právoplatným v spojení s uznesením VOS Prešov sp. zn. 1Rtv/8/91 zo dňa
16.05.1991 a rozsudkom VOS Prešov sp. zn. 1T/58/91 zo dňa 16.05.1991 a
- zrušil výrok o vine

ako aj všetky ďalšie výroky, ktoré mali vo výroku o vine svoj podklad.
Uznesením Okresného súdu Prešov č.k. 41Tv 1/11-22 zo dňa 28.7.2011 súd trestné stíhanie pre trestný
čin vyhýbania sa služobnej povinnosti, ktorý mal byť spáchaný skutkom zo dňa 16.8.1958, zastavil,
pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.
Listom zo dňa 04.10.2011 navrhovateľ žiadal odporcu o odškodnenie na základe skutkových okolností

totožných s vyššie uvedenými, s tým, že žiadal zadosťučinenie za nespravodlivé väzenie vo výške
10.000,- € na základe princípov, ktoré vyslovil ESĽP v rozsudku zo dňa 29.05.1997 v obdobnej veci
Tsirilis a Kouloupas proti Grécku.
Navrhovateľ ako účastník konania k veci vypovedal, že náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňuje titulom
zastavenia trestného stíhania pre trestný čin vyhýbania sa služobnej povinnosti, teda pre to druhé

rozhodnutie, pretože to prvé rozhodnutie už asi neprichádza do úvahy. Vznik nemajetkovej ujmy si
uvedomil niekedy v čase prvej rehabilitácie. V dôsledku nezákonného rozhodnutia resp. v dôsledku
trestného stíhania bol jeho život ovplyvnený tak, že do roku 1991 následky pociťoval celý život v celej
sfére svojho života. Bežne sa mu stávalo, že ho predvolávali na výsluch, kontrolovali v práci, sledovali
ho, a to všetko kvôli jeho náboženskému presvedčeniu. Dotklo sa to aj jeho detí, ktoré boli už od

materskej škôlky učiteľmi šikanované psychicky pre jeho odsúdenie a náboženské presvedčenie. Jeho
bežný život bol udalosťou ovplyvnený tak, že po prepustení z väzenia musel ísť robiť do bane, pod
zemou, aby nemusel znova nastúpiť na výkon vojenskej služby, pretože robotníci pod zemou mali
výnimku, na ktorú sa dalo odvolať pri povolávacom rozkaze. V dôsledku rehabilitácie v roku 1991 mu
bolo priznané jednorazové odškodnenie vo výške 50.000,-Sk, ktoré mu bolo vyplácané po 3.000,- Sk

mesačne. Nežiadal odškodniť o konkrétnu sumu, priznaná suma mu bola priznaná priamo rozsudkami.
Vtedy nevedel, že môže požadovať aj náhradu nemajetkovej ujmy. Dozvedel sa to až približne pred
troma rokmi, kedy ho kontaktoval jeho právny zástupca. Záverom dodal, že počas väzenia pracoval ako
baník, pričom toto obdobie sa mu nezapočítalo do odpracovaných rokov pri určovaní výšky dôchodku a
teda aj týmto spôsobom bol ukrátený a vznikla mu škoda. Žiadali od neho, aby priviedol svedkov, ktorý

by dosvedčili, že tam pracoval, ale po uplynutí cca 50 rokov to už nebolo možné.

Uvedené skutkové okolnosti neboli medzi účastníkmi konania sporné. Sporné bolo právne posúdenie
veci, teda to, či navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a či tento nárok nebol
premlčaný resp. prekludovaný a v ako rozsahu sa tak prípadne stalo.

Súd vec právne posúdil nasledovne:Predmetom konania je nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné väznenie, ktoré trvalo 630
dní.

Právo na odškodnenie za odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré smerovali k uplatneniu práv
a slobôd občanov, vrátane práva slobodne vyznávať svoju vieru, a ktoré boli vyhlásené za trestné v
rozpore s medzinárodným právom, je u nás upravené zákonom č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii.

Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, činy, ktoré smerovali k uplatneniu

práv a slobôd občanov zaručených ústavou a vyhlásených vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv a
v nadväzujúcich medzinárodných paktoch o občianskych a politických právach, boli česko-slovenskými
trestnými zákonmi vyhlásené za trestné v rozpore s medzinárodným právom a medzinárodnému právu
odporovalo aj ich trestné stíhanie a trestanie.
Podľa § 4 písm. c) zákona č. 119/1990 Zb., prieskumné konanie podľa tohto oddielu možno konať vo
veciach, v ktorých sa v čase od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 vyhlásilo odsudzujúce súdne

rozhodnutie, ktoré nadobudlo právoplatnosť, pre iné zločiny, trestné činy, prečiny alebo priestupky
neuvedené v § 2, spáchané po 5. máji 1945 podľa prvej hlavy a druhej hlavy prvého oddielu osobitnej
časti zákona č. 86/1950 Zb. v znení zákonov ho meniacich a dopĺňajúcich, ďalej pre trestný čin
nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265 a 266, vyhýbania sa služobnej povinnosti podľa § 270,
pre trestný čin zbehnutia podľa § 273 ods. 3 a pre trestný čin spolčenia sa na zbehnutie podľa § 275

ods. 2 písm. b) uvedeného zákona.

Navrhovateľ v súlade s § 4 písm. c) zákona č. 119/1990 Zb. inicioval prieskumné konanie v roku
1991 s tým výsledkom, že súd najprv uznesením sp. zn. 1Rtv-8/91 zo dňa 16.05.1991 v pôvodnom
odsudzujúcom rozsudku zrušil celý výrok o treste a nasledujúcim rozsudkom sp. zn. 1T-58/91 zo dňa

16.5.1991 pri nezmenenom výroku o vine odsúdil navrhovateľ k trestu odňatia slobody v trvaní jedného
mesiaca. Toto rozhodnutie bolo podkladom pre čiastočnú rehabilitáciu navrhovateľa, v rámci ktorej mu
nebolo priznané odškodnenie za nemajetkovú ujmu s tým, že v časti nároku, v ktorej navrhovateľovi
nebolo vyhovené bol odkázaný občianske súdne konanie. Navrhovateľ ani netvrdil ani nepreukázal, že
takéto konanie inicioval ani to, že by v takomto konaní bol úspešný.

V roku 2011 navrhovateľ inicioval obnovu pôvodného trestného konania, pričom v rámci obnovy súd
zrušil výrok o vine v pôvodnom trestnom konaní ako aj všetky ďalšie výroky, ktoré mali svoj podklad
vo výroku o vine.

Na tomto mieste súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sa nestotožňuje s výkladom účinkov konania
o obnove, tak ako ich v priebehu konania interpretoval navrhovateľ, t.j. že uznesením Okresného súdu
Prešov č.k.. 1Nt/2/2011-27 zo dňa 29.11.2011 boli zrušené všetky predchádzajúce rozhodnutia, vrátane
rehabilitačných rozhodnutí a keďže tieto rozhodnutia sú zrušené, proste neexistujú a nemožno od
nich odvíjať nijaké právne dôsledky. Z obsahu uznesenia Okresného súdu Prešov č.k.. 1Nt/2/2011-27

zo dňa 29.11.2011 nevyplýva, že týmto uznesením bolo zrušené pôvodné rehabilitačné rozhodnutie
ako celok, ale to bol zrušený výrok o vine navrhovateľa za trestný čin, ktorá bola navrhovateľovi
deklarovaná rozhodnutím VOS Košice sp. zn. T/112/58 zo dňa 3.9.1958 a rozhodnutia, ktoré mali vo
výroku o vine svoj podklad. Pôvodné rozhodnutie o treste navrhovateľa, uvedené v rozhodnutí VOS
Košice sp. zn. T/112/58 zo dňa 3.9.1958 bolo zmenené rozhodnutím VOS Prešov sp. zn. 1T-58/91

zo dňa 16.05.1991 z pôvodného nepodmienečného trestu odňatia slobody v trvaní dvoch rokov a
trestu straty vojenskej hodnosti iba na trest odňatia slobody v trvaní jedného mesiaca. Teda v čase
vydania rozhodnutia Okresného súdu Prešov č.k.. 1Nt/2/2011-27 zo dňa 29.11.2011 bolo vo vzťahu
k navrhovateľovi právoplatné rozhodnutie o vine navrhovateľa za trestný čin vyhýbania sa vojenskej
povinnosti a výrok o odsúdení na trest odňatia slobody jeden mesiac.

Predpokladom vzniku nároku na odškodnenie podľa zákona č. 119/1990 Zb. bolo v prvom rade zrušenie
trestného rozhodnutia zo zákona podľa druhého oddielu citovaného zákona alebo zrušenie, pripadne aj
zmiernenie rozhodnutia v rámci prieskumného konania. Rozhodnutie o vine a treste navrhovateľa bolo
zmiernené v rámci prieskumného konania, vedeného na VOS Prešov. Na základe tohto zmierňujúceho

rozhodnutia vznikol navrhovateľovi nárok na odškodnenie podľa § 23 citovaného zákona s tým, že
neuspokojené nároky navrhovateľa, vrátane nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné
väzenie, ktorú si navrhovateľ v rámci rehabilitácie v roku 1991 uplatnil zanikli uplynutím troch rokov
od právoplatnosti rozhodnutia odsudzujúceho na miernejší trest, t.j. uplynutím troch rokov odo dňaprávoplatnosti rozhodnutia VOS Prešov sp. zn. 1T-58/91 zo dňa 16.05.1991 (nadobudol právoplatnosť
dňa 31.05.1991).

Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. nárok treba uplatniť na súde v lehote troch rokov
od právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia alebo rozhodnutia odsudzujúceho na miernejší trest
alebo rozhodnutia, ktorým sa trestné stíhanie zastavilo; inak nárok zaniká. Počas predchádzajúceho
prerokúvania nároku podľa § 9 zákona č. 58/1969 Zb., najviac však šesť mesiacov táto lehota pre
uplatnenie nároku neplynie.

Na účely vymedzenia podľa akého právneho predpisu je potrebné posudzovať žalovaný nárok, sa súd
ďalej zaoberal otázkou, či rozhodnutie Okresného súdu Prešov č.k. 1Nt/2/2011-27 zo dňa 29.11. 2011
možno považovať za rozhodnutie, z ktorého navrhovateľovi vznikol nárok na odškodnenie podľa zákona
č. 119/1990 Zb.

Podľa§6ods.1zákonač.119/1990Zb.,návrhmožnopodaťnajneskôrdodvochrokovododňaúčinnosti
tohto zákona. Ak prieskumné konanie sa začalo len na návrh prokurátora a ten ho vzal späť, môže
odsúdený podať návrh najneskôr do jedného roka odo dňa, keď bol o späť vzatí návrhu upovedomený.
Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., ak oprávnená osoba z dôležitých dôvodov zmešká lehotu na
podanienávrhunazačatiekonania,môžepožiadaťonavrátenielehotydojednéhomesiacaodpominutia

prekážky, najneskôr však do troch rokov odo dňa účinnosti tohto zákona. Ak sa návrh na začatie konania
dosiaľ nepodal, treba ho spojiť so žiadosťou.

Návrh na obnovu konania podal navrhovateľ dňa 15.2.2011, pričom zákon č. 119/1990 Zb. nadobudol
účinnosť dňa 1.7.1990. Preto rozhodnutie Okresného súdu Prešov č.k. 1Nt/2/2011-27 zo dňa 29.11.

2011, vydané cca 20 rokov od účinnosti zákona č. 119/19990 Zb. nemožno v súlade s § 6 citovaného
zákona považovať za rozhodnutie vydané v prieskumnom konaní podľa tretieho oddielu citovaného
zákona. Prípustnosť aplikácie zákona č. 119/1990 Zb. nevyplýva ani z ďalších ustanovení tohto zákona.

Ďalej sa preto súd zaoberal možnosťou aplikácie zákonov, ktoré upravujú nárok na náhradu škody voči

štátu v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu.

Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré
boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Zákon č. 514/2003 Z.z. nadobudol účinnosť 1.7.2004, preto prípadné nároky za nezákonné rozhodnutia
a nesprávne úradné postupy pred 1.7.2004 je potrebné posudzovať podľa predchádzajúcich právnych
predpisov. V danom prípade sa jedná o zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom
Podľa § 27 zákona č. 58/1969 Zb., zodpovednosť podľa tohto zákona sa vzťahuje na náhradu škody

spôsobenejrozhodnutiami,ktorébudúvydanépodninadobudnutiaúčinnostitohtozákona,ananáhradu
škody spôsobenej po tomto dni nesprávnym úradným postupom.

Podľa zákona č. 58/1969 Zb. možno priznať nárok na náhradu škody, spôsobenú rozhodnutiami, ktoré
boli vydané po nadobudnutí jeho účinnosti. Navrhovateľ označil za nezákonné všetky rozhodnutia,

vydané v trestnom konaní proti ňom vedenom. Z týchto rozhodnutí na účely vyvodenia zodpovednosti
voči štátu ako jediné prichádza do úvahy rozhodnutie VOS Prešov sp. zn. 1T-58/91 zo dňa 16.05.1991,
právoplatné dňa 31.05.1991, ktorý bol navrhovateľ pri nezmenenom výroku o vine odsúdený na
trest odňatia slobody v trvaní jedného mesiaca. Akékoľvek ostatné nároky navrhovateľa zanikli pre
neuplatnenie práva najneskôr dňa 31.5.1994. S prihliadnutím na Žiadosť navrhovateľa o odškodnenie zo

dňa 4.10.2011, obsah návrhu na začatie konania a vyjadrenia navrhovateľa súd ustálil, že navrhovateľ
žiada odškodnenie za nezákonné väzenie.
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste má
voči štátu ten, na kom bol úplne alebo čiastočne vykonaný trest, ak v neskoršom konaní bol spod žaloby
oslobodený alebo ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené.

Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody má i ten, kto bol v neskoršom konaní
odsúdený na miernejší trest, než ktorý bol na ňom vykonaný na podklade zrušeného rozsudku.Navrhovateľ bol rozsudkom VOS Prešov sp. zn. 1T-58/91 zo dňa 16.05.1991, právoplatným dňa
31.05.1991,odsúdenýnatrestodňatiaslobodyvtrvaníjednéhomesiaca,tedabolodsúdenýnamiernejší
trest, ako bol na ňom vykonaný. Trestné stíhanie proti navrhovateľovi bolo zastavené, pretože skutok,

za ktorý bol trestne stíhaný nie je trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci. Na základe týchto
skutočnostísúduzatvoril,ženavrhovateľovivznikloprávonanáhraduškodypodľa§6zákonač.58/1969
Zb. Súd považoval čo do základu nárok navrhovateľa za dôvodný vo vzťahu nároku na odškodnenie za
trest odňatia slobody v trvaní jedného mesiaca, uloženého navrhovateľovi rozsudkom VOS Prešov sp.
zn. 1T-58/91 zo dňa 16.05.1991. Ostatné prípadné nároky z vykonanej väzby a trestu odňatia slobody

súd zo skôr uvedených dôvodov považoval za prekludované.

Rozsahnáhradyškodyjeupravenýv§20zákonač.58/1969Zb.,ktorýodkazujenaObčianskyzákonník.

Podľa § 20 zákona č. 58/1969 Zb., pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené
v tomto zákone Občianskym zákonníkom.

Podľa § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo
poškodenému ušlo (ušlý zisk).

Z ustanovenia § 20 zákona č. 58/1969 Zb. v spojení s § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že
na základe zákona č. 58/1969 Zb. nemožno nahradiť nemajetkovú ujmu s výnimkami, ktoré ustanovuje

§ 442 v ods. 2 a ods. 4 Občianskeho zákonníka. Avšak s prihliadnutím na príslušné články Ústavy
Slovenskej republiky o ľudských právach a základných slobodách, pod pojmom škody je potrebné
rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy, ktorú zákon č. 514/2003 Z.z. už výslovne upravuje a jeho
cieľom je to isté ako zák. č. 58/1969 Zb., a to odškodniť osoby za škodu, ktorá im vznikla nezákonným
rozhodnutím, prípadne nesprávnym úradným postupom orgánov štátnej moci. Keby sa nepripustila

možnosť odškodnenia nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla nezákonným rozhodnutím orgánu štátu podľa
zák. č. 58/1969 Zb., tak by poškodené osoby, ktorým škoda vznikla z tohto dôvodu pred účinnosťou zák.
č. 514/2003 Z.z., boli oproti osobám, ktorým vznikla škoda z toho istého dôvodu, avšak už za účinnosti
zák. č. 514/2003 Z.z., znevýhodnené a nedošlo by u nich k odškodneniu nemajetkovej ujmy, ktorá im
preukázateľne vznikla. Z týchto dôvodov súd považoval nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej

ujmy ako dôvodový.

Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy súd vychádzal z dopadu vykonaného trestu odňatia slobody
na život navrhovateľa, uvedeného navrhovateľom a z toho, že každý neoprávnený zásah do osobnej
slobody je závažným zásahom do práva jednotlivca s dosahmi na osobnú česť, ľudskú dôstojnosť a

dospel k záveru, že výška nemajetkovej ujmy požadovanej navrhovateľom (16 € za deň väznenia) je
primeraná okolnostiam prípadu. Keďže súd považoval za dôvodný nárok vo vzťahu k jednému mesiacu
trestu odňatia slobody, súd určil nemajetkovú ujmu na 480,- € (16 € x 30 dní). Vo zvyšku uplatnenej istiny
súd z vyššie uvedených dôvodov súd považoval návrh navrhovateľa za nedôvodný a zamietol ho.

Súd sa ďalej zaoberal dôvodnosťou nároku navrhovateľa na úrok z omeškania. Ako nedôvodný súd
vyhodnotil súd nárok na úrok z omeškania vo vzťahu k istine, v ktorej súd návrh zamietol.

Podľa § 10 zákona č. 58/1969 Zb. ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do 6 mesiacov

odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho neuspokojenej
časti na súde.
Z uvedeného vyplýva, že štát je povinný nahradiť škodu najneskôr do 6 mesiacov odo dňa, kedy
poškodený nárok riadne uplatnil postupom podľa § 10 citovaného zákona. Márnym uplynutím tejto lehoty
sa štát ako dlžník zo zodpovednostného vzťahu (§ 489 OZ) dostáva do omeškania, a tak najskôr odo dňa

nasledujúceho po uplynutí 6-mesačnej lehoty ho postihuje povinnosť zaplatiť poškodenému veriteľovi
tiež úroky z omeškania. (uznesenie NS SR z 21. 12.2010, sp. zn. 2Cdo/48/2010).

Aj keď vyššie citované rozhodnutie nie je pre súd konajúci vo veci sp. zn. 7C/223/2012 záväzné, súd
sa s nim stotožňuje.

Pretože navrhovateľ si uplatnil u odporcu nárok na náhradu škody, spôsobenej nezákonným
rozhodnutím (žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody) dňa 04.10.2011 (deň
doručenia žiadosti odporcovi), 6- mesačná lehota na predbežné prerokovanie nároku navrhovateľa,vrátane zaplatenia priznanej náhrady plynula odporcovi od 04.10.2012 do 4.4.2012. Odporca v uvedenej
lehote nárok navrhovateľa neuspokojil, preto mu od nasledujúceho dňa (05.4.2012) vznikol nárok na
zaplatenie úroku z omeškania vo výške určenej podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení

s § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. z uplatnenej hodnoty nároku na náhradu škody. Z
uvedeného dôvodu súd vyhodnotil ako dôvodný nárok navrhovateľa na zaplatenie úroku z omeškania
z istiny, v ktorej návrhu vyhovel.

Podľa § 135 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, súd je viazaný rozhodnutím
ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je
tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú
základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že

bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov,
a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise
základného imania14); súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.

V súlade s § 135 ods. 1 O.s.p. súd v tomto konaní nie je viazaný rozhodnutiami, ktoré v priebehu konania

označili účastníci konania, s výnimkou rozhodnutí ESĽP, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd a
týkajú sa obdobných skutkových alebo právnych okolností.

Súd sa stotožnil s názorom odporcu, že rozhodnutia českých súdov, označené navrhovateľom nemožno
na daný prípad aplikovať pre odlišnosť vo vývoji právneho poriadku.

Napriek tomu však súd uvádza:
- rozhodnutie Mestského súdu v Prahe č.k. 22Co/173/2011-35 zo dňa 12.05.2011 vychádza zo zákona č.
82/1998, v ktorom je v § 31a ods. 1 výslovne upravený čo do rozsahu odškodnenia aj nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy a v § 33 plynutie premlčacej lehoty - právny základ tohto rozhodnutia teda vychádza
z iného právneho predpisu ako je tomu v danom prípade

- rozhodnutia Mestského súdu v Prahe č.k. 21Co/247/2011-35 zo dňa 17.10.2011 a 29Co/260/2011-39
zo dňa 15.11.2011 sa zaoberajú otázkou možnosti priznania nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 82/1998
pre rozhodnutia vydané do 27.4.2006- otázku možnosti priznania nemajetkovej ujmy súd za spornú
nepovažoval a naviac nárok vychádzal z iného právneho rámca
- rozhodnutie NS SR sp. zn. 4So/143/2008 zo dňa 20.08.2009- na toto rozhodnutie navrhovateľ

poukazoval v súvislosti s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú súd nespochybnil
- rozsudok ESLP č. 54/1996/673/859-860 zo dňa 29.5.1997 vo veci Tsirilis a Kouloumas proti
Grécku- vychádza zo situácie, kedy sťažovatelia boli väznení v rozpore s vnútroštátnymi predpismi a
vnútroštátnymi orgánmi im nebolo priznané žiadne odškodnenie
- rozsudok ESĽP Kopecký v. Slovensko - sťažovateľ namietal porušenie práva pokojne užívať majetok-

z tohto rozhodnutia sa súdu javí ako právne významná časť odôvodenia (str. 9-10), vzťahujúca sa
časovú aplikáciu Dohovoru, v ktorej sa uvádza, že Dohovor nemôže byť interpretovaný ako ukladajúci
zmluvným štátom vydať majetok, ktorý nadobudli pred ratifikáciou Dohovoru, avšak ak zmluvný štát po
ratifikácii Dohovoru schváli právnu úpravu, ktorá oprávňuje na úplné alebo čiastočné vydanie majetku
skonfiškovaného za bývalého režimu, takúto právnu úpravu možno považovať za vytvárajúcu nový

majetok, chránený Dohovorom.
- rozhodnutia Okresného súdu v Českých Budejoviciach č.k. 12C/30/2001-43 zo dňa 12.9.2001 a
Obvodného Súdu pre Prahu 6 sp. zn. 7C/66/2001 zo dňa 13.08.2003 neriešia žiadnu otázku zásadného
právneho významu pre toto konanie, keďže ich predmetom je vyhovujúce rozhodnutie vo vzťahu k
náhrade trov právneho zastúpenia v súvislosti s trestným stíhaním a nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy vylúčili na samostatné konanie.
- rozhodnutia: Obvodného súdu pre Prahu 2 č.k. 14C/212/25010-58 zo dňa 4.10.2012, ÚS ČR sp. zn.
I.ÚS 3438/11 zo dňa 23.05.2012, ÚS ČR IV. ÚS 500/13 zo dňa 5.11.2013 ako aj ďalšie rozhodnutia
označené navrhovateľom vychádzajú zo skutkovej situácie, kedy rozhodnutím NS ČR boli všetky
pôvodné rehabilitačné rozhodnutia zrušené a bolo nariadené vykonať nové rehabilitačné konanie- takéto

skutkové okolnosti majú rozdielny vplyv na plynutie lehôt a na právne posúdenie veci - čim sa súd
zaoberal v odôvodneníO trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p., a odporcovi, ktorý mal v konaní plný úspech,
náhradu trov konania nepriznal, pretože si trovy konania neuplatnil.

Poučenie:

Účastník konania môže napadnúť rozhodnutie súdu I. stupňa odvolaním.

Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje
( § 204 ods. 1, O.s.p.)
Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť, protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.)

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie. (§ 205 ods. 1, 2 O.s.p.)
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.