Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 27, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/23/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4313215750
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4313215750.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členov

senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcu: EOS
KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený Advokátska
kancelária TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti
žalovaným: 1. K. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y. Z. č. XXX, 2. K. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y. Z.
č. XXX, o zaplatenie 829,50 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Levice zo dňa 21. augusta 2017 č. k. 15C/99/2014-124 v jeho zamietajúcom výroku, ako aj súvisiacom
výroku o náhrade trov konania vo vzťahu k žalovanej v 1. rade takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o
náhrade trov konania vo vzťahu k žalovanej v 1. rade p o t v r d z u j e .

Žalovanej v 1. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie voči žalovanej v 2. rade zastavil a žalobu voči
žalovanej v 1. rade zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanej v 1. rade a žalovanej v
2. rade nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi nepriznal. Svoje rozhodnutie po právnej stránke
odôvodnil ust. § 52 ods. 1 - 4 Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, § 2 písm. a/, b/,

§ 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 5 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu uzavretia
zmluvy, § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ako aj § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách.

1.1. Súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu zistil, že medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovanou v 1. rade vznikol spotrebiteľsko-právny vzťah, nakoľko právny predchodca žalobcu
ako právnická osoba - banka, ktorá v rámci svojej podnikateľskej činnosti poskytuje úvery, uzavrel so
žalovanou v 1. rade ako fyzickou osobou - nepodnikateľom formulárovú zmluvu, ktorej obsah bol vopred

pripravený právnym predchodcom žalobcu s tým, že žalovaná v 1. rade nemohla podstatným spôsobom
ovplyvniť obsah takejto zmluvy. Zároveň v konaní nebolo preukázané, ani tvrdené, že by žalovanej
boli poskytnuté finančné prostriedky na výkon povolania, zamestnania alebo podnikateľskú činnosť. Z
uvedených dôvodov tak má žalovaná v 1. rade postavenie spotrebiteľa v zmysle § 3 ods. 2 zákona č.
258/2001 Z. z. Súd následne preskúmal, či pohľadávka, ktorá mala vzniknúť právnemu predchodcovi
žalobcu bola platným spôsobom postúpená na žalobcu a to z dôvodu, že právny predchodca žalobcu je
banka a na postúpenie pohľadávky takouto finančnou inštitúciou sa okrem všeobecných ustanovení o

postúpení pohľadávok, ktoré upravuje § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka vzťahujú aj ustanovenia §
92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Z ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyplýva, že banka
môžepostúpiťinémusubjektuibatúčasťpohľadávky,ktorázodpovedánesplácanémudlhu.Zdôvodovej
správy k takémuto ustanoveniu vyplýva, že: "V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpeniasvojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou." Pokiaľ právny
predchodca žalobcu ako banka postúpil predmetnú pohľadávku voči žalovanej v 1 rade v celom rozsahu,
tak postupoval v rozpore s § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách, nakoľko ku dňu postúpenia

pohľadávky nebol splatný celý úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, pretože mimoriadnu
splatnosť vyhlásil až žalobca po postúpení pohľadávky a konečná splatnosť úveru bola podľa úverovej
zmluvy dohodnutá k 20. 07. 2013) a zároveň banka napriek tomu, že žalovaná v 1. rade bola v omeškaní
so splácaním úveru, tak ju nevyzvala osobitnou výzvou, ktorú určuje § 92 ods. 8 Zákona o bankách na
to, aby splatila svoj dlh. V konaní nebola preukázaná nielen existencia takejto výzvy zo strany banky,

ale aj jej účinné doručenie žalovanej v 1 rade. Z uvedených dôvodov tak súd považoval celé postúpenie
pohľadávky zo strany právneho predchodcu žalobcu na žalobcu za neplatný právny úkon, ktorý je v
rozpore so Zákonom o bankách, a preto v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka je neplatný. Súd v konaní
je povinný vždy skúmať vecnú legitimáciu strán sporu, ktorá znamená označenie stavu vyplývajúceho
z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane
subjektom povinností, ktoré sú predmetom konania. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je

rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť
účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie
je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-
právnehooprávnenia(žalobca),niejenositeľomtohohmotno-právnehooprávnenia,oktorévkonaníide;
o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom

hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní
ide (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004). Keďže nedošlo k platnému postúpeniu
pohľadávky, tak žalobca nebol aktívne legitimovaný na podanie žaloby a nemohol si uplatňovať v
súdnom konaní voči žalovanej v 1 rade nárok z takejto pohľadávky. Z uvedených dôvodov
tak súd pre nedostatok aktívnej legitimácie na strane žalobcu žalobu voči žalovanej v 1. rade v celom

rozsahu zamietol.

1.2. Voči žalovanej v 2. rade súd konanie v zmysle § 145 ods. 1, 2 CSP zastavil, nakoľko žalobca zobral
žalobu voči žalovanej v 2. rade v celom rozsahu späť.

1.3. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1 CSP, a vzhľadom na to,
že žalované mali v konaní plný úspech, pretože vo vzťahu k žalobkyni v 1. rade bola žaloba zamietnutá
a vo vzťahu k žalovanej v 2. rade bola žaloba vzatá späť, žalovaným žiadne trovy nevznikli, preto im
súd nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcom výroku vo vzťahu k žalovanej v 1. rade, ako
aj súvisiacom výroku o náhrade trov konania napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, ktorý sa
domáhal zmeny rozsudku súdu prvej inštancie a vyhovenia žaloby, alternatívne sa domáhal zrušenia
a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal nesprávne právne
posúdenie veci. V súvislosti s nedostatkom aktívnej legitimácie poukázal na skutočnosť, že v konaní

predložilrelevantnéoznámeniepostupcužalovanejv1.radeopostúpenípohľadávky,ktorábezďalšieho
zakladá aktívnu legitimáciu a súd mal preto povinnosť z takéhoto oznámenia vychádzať bez toho, aby
ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. V tejto súvislosti poukázal
na rozsudok NS SR sp. zn. 4Obo 210/01 z 11. 06. 2003, ako aj na rozhodnutia KS v Žiline sp. zn.
5Co/228/2016 z 30. 06. 2016, 5Co/248/2016 z 09. 08. 2016, ako aj na uznesenie KS v Košiciach sp.

zn. 1Co/387/2015 zo 04. 05. 2016. V súvislosti s platným postúpením pohľadávky tiež poukazuje na
bod 18.14. Všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorého: „Klient výslovne súhlasí s tým, že
banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky.“ Poukázal na ust. § 89 ods. 1
Zákona o bankách, v zmysle ktorého banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojím klientom
môže zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchýlne od zákona alebo osobitného predpisu,

ak to zákon, ani osobitný predpis výslovne nezakazuje, alebo ak to z povahy ich ustanovení nevyplýva,
že sa od nich nemožno odchýliť. Nakoľko ustanovenie § 89 ods. 1 Zákona o bankách pripúšťa úpravu
vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení Zákona o bankách, pričom ust. § 92 ods. 8
Zákona o bankách nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si dohodli otázku
postúpenia odchýlne od predmetného zákona a to v bode 18.14. Všeobecných obchodných podmienok.

Pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách môže banková
pohľadávka byť postúpená na inú osobu len v prípade, ak je splatná, uviedol, že súd prvej inštancie vec
nesprávneprávneposúdil,akposúdil,že„pohľadávkazodpovedajúcapeňažnémuzáväzku“predstavuje
len splatné splátky úveru a len tieto tvoria pohľadávku zodpovedajúcu nesplatenému dlhu žalovanéhov 1. rade zo zmluvy o úvere. Považuje za nesporné, že dlh žalovanej v 1. rade vznikol už splnením
záväzku postupcu, t. z. že dlh žalovanej v 1. rade vznikol už poskytnutím dohodnutej sumy peňažných
prostriedkov v jej prospech. Dohoda zmluvných strán o vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov s

úrokmi v pravidelných mesačných splátkach nemá vplyv na výšku alebo existenciu dlhu dlžníka, týka
sa výlučne spôsobu zaplatenia jeho dlhu a závisí výlučne od vôle veriteľa. Pohľadávka zodpovedajúca
nesplatenému dlhu zo zmluvy o úvere podľa jeho názoru predstavuje zostatok dlhu žalovanej v 1.
rade, ktorý vznikol poskytnutím peňažných prostriedkov v jej prospech, t. j. takúto pohľadávku tvoria
nielen nezaplatené a splatné splátky úveru, ale aj nezaplatené a doposiaľ nesplatené splátky úveru.

Zastáva názor, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné
postúpenie pohľadávky. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie KS v Banskej Bystrici zo dňa 25.
01. 2017 sp. zn. 16Co/73/2016, ako aj na ďalšie uznesenie 15Co/511/2015 zo dňa 09. 12.
2015. Tým, že žalovaná sa dostala do omeškania, vzniklo právo pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti. Postupca toto svoje oprávnenie nevyužil a mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil až žalobca,
a to dňa 18. 07. 2012. Mal za to, že spolu s postúpenou pohľadávkou na neho prešli všetky práva

s touto pohľadávkou spojené a to aj právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Pre úplnosť uvádza,
že ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, podľa jeho názoru, sa nemôže spájať s aktívnou legitimáciou
žalobcu ako postupníka pohľadávky. Z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevyplýva, že
by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia
pohľadávky. Ak by zákonodarca v uvedenom ustanovení mienil upraviť podmienky, ktorých splnenie

je potrebné na platné postúpenie pohľadávky veriteľa, tak by to zároveň premietol do poznámky pod
čiarou k ust. § 4 ods. 5 Zákona o spotrebiteľských úveroch a to jednoznačným odkazom na ust. § 92
ods. 8 Zákona o bankách. Zákonodarca však pri postupovaní pohľadávok neodkazuje na ust. § 92 ods.
8 Zákona o bankách, ale na ust. § 524 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného vyplýva, že ust. § 92
ods. 8 Zákona o bankách upravuje podmienky, ktorých splnenie je potrebné na prelomenie bankového

tajomstva, pričom ho nemožno spájať s platnosťou postúpenia pohľadávky. Z uvedeného vyplýva, že
doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách nie je podmienkou pre
platné postúpenie pohľadávky. Nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo
Zákona o bankách. Zároveň poukázal na prílohu č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok, podľa ktorej bola
žalovaná v 1. rade ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní 1344 dní, teda súčet všetkých omeškaní

žalovanej v 1. rade so splnením len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden
rok. Vzhľadom k dikcii ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách a s poukazom na to, že omeškanie žalovanej
v 1. rade trvalo nepochybne viac ako rok, zastáva žalobca názor, že postupca konal v súlade s § 92
ods. 8, a teda by neporušil bankové tajomstvo aj v prípade, ak by písomnú výzvu žalovanej v 1. rade
nezaslal. Vzhľadom na uvedené má za to, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s

príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až
do zaplatenia. Pokiaľ ide o otázku aktívnej legitimácie - predmetnú skutočnosť preukázal predloženým
oznámením o postúpení pohľadávky zo strany postupcu, ako aj zmluvou o postúpení pohľadávok spolu
s príslušnou časťou k zmluve o postúpení pohľadávok.

3. Žalovaná v 1. rade sa písomne k podanému odvolaniu nevyjadrila.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu (§
379 a § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania s verejným vyhlásením
rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

5. Predmetom konania je nárok uplatnený žalobcom na súde prvej inštancie dňa 13. 08. 2013, ktorým
sa domáhal, aby súd zaviazal žalované v 1. a 2. rade zaplatiť mu sumu 829,50 eura spolu s úrokom
z omeškania 47,12 eura s ročným úrokom z omeškania 8,75% zo sumy 829,50 eura od 07. 08. 2012

do zaplatenia, ako aj trovy konania. Žalobca svoj nárok uplatňoval na základe uzatvorenej Zmluvy o
postúpení pohľadávok medzi postupcom Slovenskou sporiteľňou, a. s. a žalobcom zo dňa 28. 06. 2012.
Postupca a žalované uzatvorili dňa 25. 07. 2008 Zmluvu o splátkovom úvere č. 223203083, ktorej
súčasťou sú aj Všeobecné obchodné podmienky. Na základe uvedenej zmluvy Slovenská sporiteľňa,
a. s. poskytla finančné prostriedky, pričom podmienky čerpania, podmienky splácania peňažných

prostriedkov, podmienky pri nesplnení zmluvných povinností a ďalších náležitostí sú upravené v zmluve
alebo vo Všeobecných obchodných podmienkach. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia pohľadávky
predstavovala sumu 2.122,44 eura, ktorá pozostávala z istiny 1.727,17 eura, riadneho úroku 214,99
eura, úroku z omeškania 156,36 eura a ostatného príslušenstva 23,92 eura v súlade s prílohou k zmluveo postúpení. V tomto konaní si žalobca uplatňuje splátky úveru splatné od 20. 09. 2010 do 20. 07. 2013
v počte 35 v celkovej sume 829,50 eura. Splátky pôvodne splatné od 20. 08. 2012 do 20. 07. 2013 sa
stali splatnými dňa 06. 08. 2012, kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. K podanej žalobe

pripojil Zmluvu o splátkovom úvere zo dňa 25. 07. 2008, ktorou žalovanej v 1. rade poskytla Slovenská
sporiteľňa, a. s. úver 25.000 Sk so spracovateľským poplatkom 399 Sk, s poplatkom za správu 60 Sk
mesačne,svýškousplátkyistiny714Sk,sosplatnosťouprvejsplátkyistiny20.08.2008pripočtesplátok
60 a s konečnou splatnosťou 20. 07. 2013. RPMN bola stanovená na 27,90% a priemerná hodnota
RPMN na 64,79%. Dňa 18. 07. 2012 Slovenská sporiteľňa, a. s. oznámila žalovanej v 1. rade postúpenie

pohľadávky podľa § 526 Občianskeho zákonníka na spoločnosť EOS KSI Slovensko, s. r. o., Bratislava
(žalobca). Výzvou zo dňa 18. 07. 2012 žalobca vyzval žalovanú v 1. rade k úhrade dlžnej sumy a zároveň
jej oznámil vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, ktorý žiadal uhradiť najneskôr do 28. 07. 2012.
Podaním zo dňa 17. 05. 2017 (č. l. 97) žalobca zobral žalobu voči žalovanej v 2. rade späť a žiadal
konanie zastaviť. Následne súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom konanie voči žalovanej v 2. rade
zastavil a žalobu voči žalovanej v 1. rade zamietol a tretím výrokom žalovanej v 1. a 2. rade nárok na

náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal. Rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanej v
1. rade v zamietajúcej časti, ako aj súvisiacom výroku o náhrade trov konania napadol v zákonnej lehote
odvolaním žalobca.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom

nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

9. Podľa§387ods.2CSPaksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov
uvedenýchvustanovení§379CSP),takajdôvodmipodanéhoodvolania.Odvolateľvpodanomodvolaní
fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti
odvolacieho súdu.

11. Po prejednaní veci odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je
vecne správne, keď súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil
a v otázke rozhodujúcej pre posúdenie danej veci - v otázke aktívnej legitimácie žalobcu je rozhodnutie
správne. S poukazom na uvedené, odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
správne, v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil, a keďže sa s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia stotožňuje, na tieto dôvody v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP odkazuje.

12. Na potvrdenie záverov súdu prvej inštancie, s ohľadom na dôvody podaného odvolania žalobcu,
odvolacísúdudáva,ževprejednávanejvecibolozrejmé,ževzťahmedziprávnympredchodcomžalobcu
a žalovanými vznikol z bankového úveru, ktorý je regulovaný špeciálnou právnou úpravou, a to Zákonom

o bankách, ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom s charakterom lex specialis.
Keďže k postúpeniu pohľadávky v danej veci došlo medzi bankou a nebankovým subjektom, okrem
všeobecnej úpravy postúpenia pohľadávky podľa Občianskeho zákonníka je potrebné zohľadniť aj
špeciálnu úpravu týkajúcu sa postúpenia pohľadávky podľa Zákona o bankách, zakotvenú v ustanovení
§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Toto ustanovenie sprísňuje zákonné predpoklady postúpenia

bankovej pohľadávky z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie
vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá je dôležitá v priebehu trvania
úverového vzťahu. Podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňujú platnosť právneho
úkonu postúpenia pohľadávky, pričom súd prvej inštancie ustálil správny právny záver, keď uviedol, žeprávny predchodca žalobcu splnenie týchto podmienok nepreukázal, keď takúto výzvu v konaní vôbec
nepredložil. Uvedený predpoklad je zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky a musí
byť splnený v čase postúpenia pohľadávky. Súd prvej inštancie sa tak správne vysporiadal s otázkou

aktívnejvecnejlegitimáciežalobcu,keďmalzato,žetátovpredmetnomkonaníniejedaná,keď žalobca
nepredložil súdu výzvu právneho predchodcu žalobcu na plnenie, teda túto skutočnosť nepreukázal.
Súd prvej inštancie tak správne postupoval, keď žalobu z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu zamietol. S ohľadom na dôvod zamietnutia žaloby a nenaplnenie zákonného predpokladu pre
platné postúpenie pohľadávky je potom ďalšia argumentácia žalobcu v podanom odvolaní, týkajúca sa

splatnosti pohľadávky a vyhlásenia jej mimoriadnej splatnosti bezpredmetná.

13. Je preto potrebné konštatovať, že správnym bol záver súdu prvej inštancie o tom, že právny
predchodca žalobcu bol oprávnený postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanému len po tom, ak bol
žalovaný, napriek písomnej výzve, nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní s plnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj bez súhlasu žalovaného. V prípade, že takéto

predpokladysplnenéneboli,resp.zvykonanéhodokazovaniaichsplnenienevyplynulo,bolopotrebnéna
takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostupiteľnú, teda pohľadávku, ktorej postúpenie by bolo v priamom
rozpore so zákonom. Z tohto dôvodu potom samotná zmluva o postúpení pohľadávky v časti týkajúcej
sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky bola absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorú neplatnosť
je povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky žalovaného prihliadať.

14. Odvolací súd ešte dodáva, že s touto otázkou sa už vo svojom rozhodnutí vyporiadal aj NS SR
v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo 26/2017 zo dňa 28. marca 2018, v ktorom k ustanoveniu § 92 ods.
8 Zákona o bankách uviedol, že pre správne pochopenie významu a povahy tejto právnej úpravy
podľa názoru dovolacieho súdu nepostačuje vychádzať z jej zaradenia do konkrétnej časti zákona, či

dokonca do určitého zákona, ale nevyhnutným je práve posúdenie, či posudzovaná úprava reguluje
správanie subjektov verejného práva, alebo naopak, dopadá na súkromnoprávne konanie. Rozborom
ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktoré od schválenia pôvodného znenia zákona do času
uzavretia zmluvy o úvere treba dospieť k tomu, že celkom jednoznačne definuje podmienky, za akých
možno, resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke, buď inej banke alebo aj subjektu, ktorý

nie je bankou. Prvá veta ustanovenia definuje dve takéto podmienky, z ktorých prvou je písomná výzva
banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky klientovi, aby pohľadávku splnil
a druhou nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta s plnením čo i len časti jeho peňažného
záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá veta potom obsahuje úpravu situácie, v ktorej
banka uplatniť právo pohľadávku postúpiť nebude môcť a to vtedy, ak klient ešte pred postúpením

svoj omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva splní; okrem nej ale
tiež prípad, v ktorom práve zmienené obmedzenie banky existovať nebude - vtedy, ak súčet všetkých
omeškaní klienta s plnením čo len časti toho istého peňažného záväzku zákonom trval kvalifikovaný čas
presahujúci jeden rok. Ostatná veta ustanovenia je potom z pohľadu správnosti uchopenia problému
nižšími súdmi bez významu, nakoľko táto vymedzuje len povinnosť odovzdania postupníkom postupcovi

aj dokumentácie preukazujúcej tzv. život právneho vzťahu a úpravu týkajúcu sa samotného bankového
tajomstva a jeho prelomenia. Za neudržateľnú považoval argumentáciu, podľa ktorej v prípade súčtu
všetkých omeškaní úverového dlžníka trvajúceho viac než rok sa nemusí trvať ani na výzve banky
klientovi pred postúpením pohľadávky, keď časť úpravy o tom, že skôr uvedené neplatí, sa vzťahuje
výlučne na zachovanie práva banky uplatniť právo na postúpenie pohľadávky, napriek neskoršiemu

plneniu klienta a nie aj na ustúpenie od podmienok, za ktorých k postúpeniu možno pristúpiť. Uviedol,
že ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu so zákonom je v sfére súkromného práva jeho
neplatnosť, neexistuje prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok
konania v prejednávanej veci než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o bankách, za
splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami,

bez plnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie. Nerešpektovanie takejto právnej úpravy má potom za
následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom.

15. Vzhľadomnadôvodyuvedenévyššie,odvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštanciepodľa
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, pričom k námietke žalobcu ohľadne aplikácie ustanovenia

§ 89 ods. 1 Zákona o bankách je potrebné uviesť, že toto ustanovenie je v znení, ako ho uvádza žalobca
účinné až od 10. 06. 2013, pričom úverová zmluva v danej veci bola uzavretá 25. 07. 2008, teda toto
ustanovenie na danú vec nemožno aplikovať a táto námietka žalobcu je z tohto dôvodu nedôvodná.16. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods.
1, 2 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalovanej v 1. rade nepriznal náhradu trov odvolacieho
konania, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).