Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on

Decision was made at the court Krajský súd Košice

Judgement was issued by JUDr. Jarmila Čabaiová

Judgement form – Uznesenie

Judgement nature – Zrušujúce

Source – original document (the link may not work anymore)

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/129/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7817202820
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7817202820.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov
JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, proti žalovanej: G. W., nar. XX.X.XXXX, bytom L. XX, G. A.,
o zaplatenie 95,28 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava
z 25. januára 2018, č. k. 11Csp/63/2017-59

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu
poplatok za úver v sume 95,28 Eur, poplatok za upomienky v sume 36,- Eur, úroky v sume 24,92 Eur
(vo výške 32% ročne zo sumy 200,- Eur od 25.03.2013 do 26.04.2013, t. j. 5,61 Eur; zo sumy 167,-

Eur od 27.04.2013 do 18.07.2013, t. j. 12,01 Eur; zo sumy 134,- Eur od 19.07.2013 do 15.08.2013,
t. j. 3,17 Eur; zo sumy 101,- Eur od 16.08.2013 do 03.09.2013, t. j. 1,59 Eur; zo sumy 68,- Eur od
04.09.2013 do 10.10.2013, t.j. 0,83 Eur; zo sumy 35,- Eur od 19.09.2013 do 10.10.2013, t. j. 0,64 Eur
a zo sumy 2,- Eur od 11.10.2013 do 16.06.2015, t. j. 1,07 Eur), úroky z omeškania v sume 10,96 Eur
(vo výške 5% ročne zo sumy 135,28 Eur od 07.02.2014 do 16.06.2015, t. j. 9,15 Eur; zo sumy 125,28
Eur od 17.06.2015 do 06.07.2015, t. j. 0,33 Eur; zo sumy 115,28 Eur od 7.07.2015 do 10.08.2015, t.

j. 0,54 Eur a zo sumy 105,28 Eur od 11.08.2015 do 15.10.2015, t. j. 0,94 Eur, 95,28 Eur) a napokon
tiež úroky z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 95,28 Eur od 16.10.2015 do zaplatenia. Skutkovým
základom takto uplatneného nároku bolo tvrdenie žalobcu, že na základe Zmluvy o úvere č. 705802633
zo dňa 25.03.2013 (ďalej tiež len „úverová zmluva“) poskytol žalovanej peňažné prostriedky v sume
200,- Eur, ktoré sa zaviazala vrátiť spolu s dohodnutým poplatkom v sume 196,- Eur (z neho 1/3-inu
predstavovaldohodnutýúrokazvyšoknákladyspojenésúverom)v12mesačnýchsplátkachpo33,-Eur,

so splatnosťou prvej splátky dňa 2.5.2013. Žalovaná podľa tvrdenia žalobcu zaplatila na svoj úverový
záväzok len sumu 238,- Eur a jeho zostávajúcu časť už nesplnila i napriek písomnej upomienke, za ktorú
žalobca tvrdil, že podľa zmluvnej dohody má nárok na zaplatenie poplatku v sume 36,- Eur.

2. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku vyšiel zo zistení bezo zvyšku zodpovedajúcich týmto
tvrdeniam žalobcu. Naviac tiež skutkovo ustálil, že v úverovej zmluve je uvedený údaj o ročnej

percentuálnej miere nákladov úveru (RPMN) 98,00 % a že v nej naproti tomu absentuje údaj o výške,
počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

3. Na takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 52 ods. 1, 3 a 4, § 53 ods. 1
a 5, § 53a ods. 1 a § 54 ods. 1 a 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, v znení neskorších
zmien a doplnkov, § 1 ods. 2, § 9 a § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z., o spotrebiteľských úveroch

a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení
neskorších zmien a doplnkov; právne posúdil vzťah strán ako záväzkový zo zmluvy o spotrebiteľskomúvere, pri zakladaní ktorého podľa jeho záveru v úverovej zmluve nebol vyjadrený údaj o výške, počte a
termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, predstavujúci jej obligatórnu náležitosť podľa ust. § 9
ods. 1 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom do 31.3.2015 a z tohto obsahového nedostatku

úverovej zmluvy vyvodil s použitím ust. § 11 ods. 1 uvedeného zákona bezúročnosť a bezpoplatkovosť
úveru. Žalovaná tak bola podľa úvahy súdu prvej inštancie povinná zaplatiť žalobcovi na splnenie svojho
úverovéhozáväzkulensumuzodpovedajúcuskutočnejejposkytnutýmpeniazomakeďžepodľazistenia
prvoinštančného súdu žalovaná v tomto rozsahu už dobrovoľne plnila, súd prvej inštancie uzavrel, že
žalovaná pohľadávka neexistuje. Zároveň súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku

skonštatoval, že v databáze publikovaných právoplatných súdnych rozhodnutí zistil, že v obdobnej
právnej veci žalobcu Okresný súd Prešov rozsudkom pod sp. zn. 11C/42/2012 zo dňa 13.09.2013 určil,
žezmluvnápodmienkavúverovejzmluveotejčastipoplatku,ktorejzodpovedajú2/3zahŕňajúcenáklady
na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tým spojenou, predstavuje
neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorú podľa ust. § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka žalobca nemôže
používať a tento zákaz bráni podľa názoru prvoinštančného súdu priznať plnenie z takejto zmluvnej

podmienky.

4. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tiež o trovách konania tak, že žiadnej strane
nárok na ich náhradu nepriznal, pričom toto svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 255
ods. 1 C.s.p. výlučným procesným úspechom žalovanej v spore a zároveň skutočnosťou, že žalovaná

o priznanie náhrady trov konania nežiadala.

5. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní žalovaný vytkol súdu prvej inštancie
nesprávnosť právneho posúdenia veci. Nesúhlasil predovšetkým so záverom súdu prvej inštancie o

spotrebiteľskej povahe právneho vzťahu strán a poukázal pritom na úpravu bodu 15 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru (ďalej tiež len „VOP“), podľa v ktorej sa strany dohodli v súlade s ust. § 261
ods.2Obchodnéhozákonníka,žeichprávnyvzťahsabudespravovaťtýmtozákonom.Žalobcaapeloval
na potrebu rešpektovať takto prejavenú vôľu zmluvných strán, predstavujúcu jeden zo základných
princípov, na ktorých spočívajú súkromnoprávne vzťahy. Obchodnoprávna povaha právneho vzťahu

strán vylučuje podľa argumentácie odvolateľa aplikovať naň zák. č. 129/2010 Z. z., práve s použitím
ktorého súd prvej inštancie vyvodil záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Podľa žalobcu súd
prvej inštancie v otázke obsahovej úplnosti úverovej zmluvy dospel tiež k nesprávnemu skutkovému
záveru. Namietal v tejto súvislosti, že skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že úverová zmluva
neobsahuje údaje o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, nezodpovedá

obsahu úverovej zmluvy, v ktorej je podľa odvolateľa výslovne vyjadrené, že výška úveru predstavuje
200,- Eur, že za poskytnutie peňazí v tejto výške má žalovaná zaplatiť sumu 196,- Eur, a to v jednom
plnení v sume 396,- Eur. Žalobca napokon nesúhlasil ani so záverom o spotrebiteľskej neprijateľnosti
zmluvného dojednania o poplatku za poskytnutie úveru a argumentoval pritom s použitím ust. § 53 ods.
1 Občianskeho zákonníka a s poukazom tiež na Článok 4 ods. 2 Smernice Rady 93/13/EHS povahou

tejto dohody, ktorá sa podľa jeho názoru týka hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny a je preto z
hodnotenia neprimeranosti vyňatá. Svojimi odvolacími námietkami, vytýkajúcimi napadnutému rozsudku
nesprávnosť skutkových zistení na podklade vykonaného dokazovania a poukazujúcimi tiež na jeho
právne vady, podľa úvahy odvolacieho súdu žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1
písm. f) a h) C.s.p. V odvolaní žalobcom formálne označené a i citované odvolacie dôvody podľa ust.

§ 365 ods. 1 písm. b) a d) C.s.p. neboli podopreté konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami,
ktoré by poukazovali na nesprávnosť procesného postupu súdu prvej inštancie alebo na prítomnosť inej
vady konania, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli tieto ďalšie odvolacie dôvody odvolateľom
materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnené.

6. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané
včas (§ 362 v spojení s ust. § 367 ods. 2 C.s.p. ), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania

v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska
odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. a s prihliadnutím
na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.8. Svojimi odvolacími námietkami žalobca nastolil predmetom odvolacieho prieskumu tiež správnosť
spôsobu právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.). Vo všeobecnosti

právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový
stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného
práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda
nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd
neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť,

alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval avšak právnu normu nesprávne
na zistený skutkový stav použil, teda v skutkových okolnostiach z právnej normy vodil nesprávne závery
o právach a povinnostiach strán.

9. Súd prvej inštancie záväzkový právny vzťah strán, v ktorom žalobca konal v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo podnikateľskej činnosti a žalovaná nesporne v takomto postavení nevystupovala (§

52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka) celkom správne posúdil ako spotrebiteľský podľa ust. § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka a skrz toho správne aplikoval na úverovú zmluvu uzavretú medzi
žalobcom ako dodávateľom a žalovanou v hmotnoprávnom postavení spotrebiteľa tiež zák. č. 129/2010
Z. z. Právny názor žalobcu vystavaný na vylúčení spotrebiteľskej povahy právneho vzťahu strán a cez
to aplikovateľnosti naň zák. č. 129/2010 Z. z. ich dohodou o voľbe Obchodného zákonníka podľa

jeho ust. § 262 ods. 1 je mylný. Je tomu tak už len preto, že nereflektuje zákaz dohôd vylučujúcich
spotrebiteľskú ochranu, vyplývajúci z ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase
uzavretia úverovej zmluvy, v zmysle ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je
to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,

ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na margo argumentácie
žalobcu, akcentujúcej slobodnú vôľu strán pri zakladaní ich právneho vzťahu a pri kreovaní tiež jeho
obsahu či už priamo zmluvnými dojednaniami alebo odkazom na právnu normu (v danom prípade
na Obchodný zákonník) odvolací súd poznamenáva, že je potrebné mať vždy na zreteli, že zmluvná
voľnosť účastníkov spotrebiteľskej zmluvy je obmedzená tiež tým, že nedovoleným, a teda neplatným

je tiež i dojednanie spôsobujúce značnú nerovnováhu v ich právnom postavení. Obvyklá argumentácia
dodávateľov, že spotrebiteľ sa oboznámil so zmluvou, že si prečítal aj všeobecné obchodné podmienky,
že podpisom s nimi vyjadril súhlas a že súhlasil s každým takto upraveným inštitútom, povinnosťami
na ňom viaznucimi alebo jednoducho len preceňujúca význam v zmluve prejavenej vôle, opomína
samotnú podstatu spotrebiteľskej ochrany, spočívajúcu na premise, že spotrebiteľovi neprijateľné

podmienky predovšetkým nemožno predkladať a pokiaľ tak dodávateľ urobí, koná nepoctivo a musí
byť uzrozumený s tým, že na takéto neprijateľné podmienky súd neprihliadne bez ohľadu na to, či
a do akej miery sa spotrebiteľ tou ktorou podmienkou zaoberal. Takto je podľa názoru odvolacieho
súdu potrebné nazerať aj na zmluvnú podmienku voľby práva. Možno súhlasiť s argumentáciou
žalobcu, že mimo spotrebiteľských vzťahov možnosť podriadenia súkromnoprávneho vzťahu strán

pod úpravu Obchodného zákonníka predstavuje integrálnu súčasť realizácie zmluvnej autonómie
účastníkov. V spotrebiteľských vzťahoch však je a vždy bolo potrebné sledovať tiež, či takýmto
dojednaním nedošlo k založeniu značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa. V úvahách o rozsahu
nerovnováhy treba mať na zreteli, že prirodzene každý právny inštitút zakladá väčšiu alebo menšiu
mieru disproporcie v právach účastníkov občianskoprávnych vzťahov. Podľa názoru odvolacieho súdu

je však dôležité, aby v závislosti od závažnosti toho - ktorého právneho inštitútu z hľadiska dopadu na
právne postavenie spotrebiteľa, bola každému z nich pri zakladaní spotrebiteľských vzťahov venovaná
adekvátna pozornosť. I voľba obchodného práva, zásadne postaveného na predpoklade rovnakej
profesionálnej miery zručnosti subjektov obchodnoprávnych vzťahov nepochybne predstavuje takýto
nad primeranú mieru výrazný zásah do právneho postavenia spotrebiteľa, pretože právnych ohľadov a

ochrany, ktorej sa spotrebiteľom podľa občianskeho práva dostáva, sa tým spotrebiteľ prakticky vzdáva.
Nemožno preto racionálne pripustiť, aby náležite informovaný a zorientovaný spotrebiteľ, dobrovoľne
a bez vplyvu na možnosť dohodnutia zmluvného vzťahu i bez pre neho nevýhodnej podmienky, takúto
nevýhodnú podmienku prijal; na strane druhej je notorietou, že dodávatelia predkladajú spotrebiteľom
formulárové návrhy zmlúv, ktoré vzhľadom na svoju početnosť, rozsah, formu, štruktúru a použité

výrazové prostriedky, nie sú spotrebitelia schopní v rámci predzmluvného rokovania komplexne poznať
a v takomto rozpoložení obyčajne podpisujú písomnosti tak, ako sú im predkladané. Ani v posudzovanej
veci nebola tvrdená a ani dokazovaním zistená skutočnosť, ktorá by túto inak paušálne sa vyskytujúcu
situáciu pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv v akomkoľvek smere pozmenila. I tu nemožno inak akoskonštatovať, že žalovaná rozhodne nemala objektívne vzaté ekonomický, právny, praktický ani iný
dôvod, pokiaľ by o voľbe práva bolo rokované, a to korektne natoľko, aby tomu i porozumela a pokiaľ
by i mala reálne na výber, aby na túto podmienku pristúpila.

10. Na škodu vecnej správnosti napadnutého rozsudku však súd prvej inštancie i napriek tomu, že na
posudzovaný prípad teda aplikoval inak správnu normu, nesprávne ju interpretoval a vyšiel pritom tiež
z nesprávne zisteného skutkového stavu. Žalobca v tejto súvislosti dôvodne namietal proti kľúčovému
skutkovémuzáverusúduprvejinštancie,žeúverovázmluvaneobsahuje údajovýške,počteatermínoch

splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, za situácie, keď podľa úverovej zmluvy mali byť poskytnuté
peniaze v sume 200,- Eur a poplatok v sume 196,- Eur zaplatené žalobcovi v jednom plnení najneskôr
dňa 2.4.2014. Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku vo vzťahu k dohode o
spôsobe zaplatenia úverového záväzku vyšiel z toho, že z úverovej zmluvy vyplýva, že žalovaná sa
so žalobcom dohodli na úhrade celkovej čiastky 396,- Eur v 12 mesačných splátkach po 33,- Eur.
Takéto dojednanie však podľa zistenia odvolacieho súdu úverová zmluva neobsahuje a jej úprava

jednorazového splnenia úverového záväzku žalovanou vo svojej podstate vyjadrenie výšky, počtu a
termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, vylučuje.

11. Nesprávny skutkový záver ohľadne úplnosti úverovej zmluvy z hľadiska obsahovej náležitosti podľa
ust. § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom v čase jej uzavretia, nevyhnutne viedol

súd prvej inštancie k nesprávnemu právnemu záveru, že z dôvodu absencie tohto údaja v úverovej
zmluve je potrebné úver považovať za bezúročný a bezpoplatkový.

12. Odvolací súd sa nestotožnil ani s ďalším právnym záverom súdu prvej inštancie, ktorý v kontexte
primárnej myšlienkovej konštrukcie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu obsahových

nedostatkov úverovej zmluvy bol celkom zrejme podporným nielen čo do významu, ale na škodu veci i čo
do spôsobu jeho odôvodnenia. Rozhodnutie súdu prvej inštancie totiž podľa odôvodnenia napadnutého
rozsudku formoval tiež záver o spotrebiteľskej neprijateľnosti zmluvnej podmienky v úverovej zmluve
v „časti poplatku, ktorej zodpovedajú 2/3 zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o
úvere spolu s administratívou s tým spojenou“, ktorý súd prvej inštancie odôvodnil len poukazom na to,

že Okresný súd Prešov rozsudkom sp. zn. 11C/42/2012 zo dňa 13.09.2013 neprijateľnosť tejto zmluvnej
podmienky určil. Súd prvej inštancie však k tomuto záveru dospel bez zodpovedajúcich skutkových
vývodov, umožňujúcich stotožnenie zmluvnej podmienky, o ktorú ide v prejednávanej veci, so zmluvnou
podmienkou, neprijateľnosť ktorej vyslovil okresný súd v zmienenom konaní. Bez vysvetlenia zostal tiež
dosah záveru o spotrebiteľskej neprijateľnosti, a preto neplatnosti dohody o administratívnom poplatku

narozhodnutievoveci,vktorejpodľaskutkovéhovymedzenianešlolenotentoadministratívnypoplatok,
ale aj o zaplatenie poplatku za úver, ktorého bol administratívny poplatok len časťou, o zaplatenie tiež
poplatku za upomienky, úrokov a i úrokov z omeškania. Rozhodnutie o týchto dielčich nárokoch zostalo
neodôvodnené nielen z pohľadu neprijateľnosti dohody o administratívnom poplatku, ale dá sa povedať,
nebolo vysvetlené vôbec.

13. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku vo veci samej a tiež v závislom výroku
o trovách konania (§ 379 písm. a) C.s.p.) zrušil postupom podľa ust. § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. a v
zmysle ust. § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

14. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie predovšetkým zabezpečiť si pre svoje skutkové
závery dostatočný skutkový podklad procesne predpokladaným spôsobom. V tomto postupe je potrebné
sa najmä vysporiadať s listinnými dôkazmi, ktoré žalobca v priebehu konania už predložil, ďalej s
tými, ktoré strany navrhnú v nastávajúcom priebehu konania alebo ktoré sú pre rozhodnutie vo veci
nevyhnutné a ich vykonanie je možné aj bez iniciatívy spotrebiteľa s použitím ust. § 295 C.s.p. Po

prípadnom doplnení dokazovania súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodne s tým, že v novom
rozhodnutí vezme do úvahy len tie skutočností, ktoré vyšli (vyjdú) v konaní najavo (Čl. 11 ods. 4 C.s.p.)
procesne správnym postupom, pričom vo svojich úvahách pri posudzovaní veci vyjde tiež z právneho
názoru odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C.s.p.), vyjadreného v tomto uznesení. Nové rozhodnutie súd
prvej inštancie náležite odôvodní tak, aby sa dôsledne a presvedčivo vyporiadal so všetkými skutkovo

a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových strán a zároveň aby
odôvodnenie nielen formálne spĺňalo náležitosti požadované ust. § 220 ods. 2 C.s.p., ale aby i materiálne
zodpovedalo kritériám spravodlivého odôvodnenia.15. K spôsobu právneho posúdenia veci v ďalšom konaní, reagujúc tým zároveň na odvolaciu
argumentáciu žalobcu, odvolací súd pripomína potrebu pri právnom posudzovaní úplnosti obsahových
náležitostí úverovej zmluvy podľa zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase jej uzavretia mať

na zreteli tiež závery formulované Súdnym dvorom EÚ v rozhodnutí C 42/15 zo dňa 9.11.2016 Home
Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, podľa ktorých smernica Európskeho parlamentu a Rady
2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere nevyžaduje, aby zmluva o úvere bola
vyhotovená na jednom dokumente a vo svojej podstate pripúšťa, aby sa súčasťou písomnej úverovej
zmluvy stali aj iné na trvalom nosiči zachytené náležitosti za predpokladu, že úverová zmluva na ne

jasne a presne odkazuje a spotrebiteľovi boli pred uzavretím úverovej zmluvy skutočne odovzdané.
Zároveň platí, že podmienka písomného zachytenia náležitostí na trvalom nosiči nie je spojená s
požiadavkou podpisu takého nosiča, Súdny dvor EÚ však nevylúčil, aby takúto požiadavku nad rámec
smernice 2008/48/ES stanovovala vnútroštátna úprava. Prvoinštančný súd pri aplikácii ust. § 9 ods. 2
písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy vyjde tiež z potreby
interpretácie tohto ustanovenia v tom zmysle, že nevyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere

obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky a že
pokiaľ predmetné ustanovenie hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované
informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich
uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky (por. uznesenie NS SR

sp. zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22.2.2018). Napokon odvolací súd upriamuje pozornosť na potrebu
v záujme spravodlivého usporiadania pomerov strán venovať v ďalšom konaní zvýšenú pozornosť
spôsobu posudzovania spotrebiteľského aspektu prípadu tak, aby sa žalovanému v okolnostiach tohto
prípadu dostalo primeranej spotrebiteľskej ochrany za súčasného rešpektovania poctivo nadobudnutých
práv žalobcu. V tomto postupe súd prvej inštancie neopomenie, že záver o neprijateľnosti zmluvnej

podmienky musí byť vždy preskúmateľným výsledkom vyhodnotenia rozhodujúceho spotrebiteľského
kritéria,ktorýmjeprimeranárovnováhavprávachapovinnostiachzmluvnýchstrán(§53ods.1vetaprvá
Občianskeho zákonníka), z čoho vyplýva, že záver o neprijateľnosti zmluvnej podmienky sa nevyhnutne
bez kvalifikovaného zdôvodnenia takejto nerovnováhy nezaobíde. Za takéto zdôvodnenie rozhodne
nemožno bez ďalšieho považovať len paušálny poukaz na nevýhodnejšie postavenie spotrebiteľa,

rovnakoanisubjektívnekonštatovanie,žezmluvnápodmienkazakladá hrubúnadvládualebolen odkaz
na formulárovú podobu zmluvných dojednaní, ktorá je predpokladom vôbec pre úvahu neprijateľnosti
zmluvnej podmienky a predstavuje tak podmienku a nie dôvod zakladajúci neprijateľnosť.

16. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie tiež o všetkých trovách, vrátane trov odvolacieho

konania (§ 396 ods. 3 C.s.p).

17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.