Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 17, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/249/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112227052
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1112227052.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov

senátu Mgr. Ingríd Degmovcj Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci navrhovateľa: Z.
A., nar. XX.XX.XXXX, bytom I., G. XX, zastúpený zákonným zástupcom Z. A., nar. XX.X.XXXX, bytom
I., G. XX, zast. FUTEJ & Partners, s.r.o. Radlinského 2, Bratislava, IČO: 35 955 341, proti odporcovi:
Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, Imricha Karvaša 1, Bratislava, IČO: 30
844 789, o náhradu škody vo výške 4.575,52 eur s príslušenstvom na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 5. januára 2015, č.k. 12C 156/2012-208, a proti uzneseniu
zo dňa 24. marca 2015, č. k. 12 C 156/2012-244, takto

r o z h o d o l :

Odvolacísúdrozsudoksúduprvéhostupňavnapadnutejčastiozamietnutínávrhuvovecisamejvrátane
trov konania potvrdzuje.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 12C 156/2012-244 zo dňa 24.03.2015 potvrdzuje.
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal
uložiť odporcovi povinnosť zaplatiť mu sumu 4.575,52 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a zároveň
zamietol jeho žiadosť na podanie jeho prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie. V konaní
úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov konania s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p., z dôvodu,
že ich náhradu si neuplatnil. Svoje rozhodnutie v časti výroku, ktorým návrh zamietol, odôvodnil právne
ust. § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2 , § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a vecne tým, že navrhovateľ
v konaní nepreukázal vznik škody, ani namietaný nesprávny úradný postup odporcu, a tým ani príčinnú

súvislosť medzi ním tvrdenou škodou a nesprávnym úradným postupom odporcu.
Vykonaným dokazovaním zistil, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa 21.03.2002 schválil
PODIELOVÉMU DRUŽSTVU SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „Družstvo") Prospekt investície,
pri ktorom Družstvo požiadalo návrhom na začatie konania doručeným úradu dňa 16.04.2003 o
schválenie jeho dodatku a to zápisnicou z riadnej členskej schôdze Družstva zo dňa 09.01.2003,
podľa ktorej mal Úrad pre finančný trh schválením Prospektu investície odobriť projekt družstiev
s tým, že Úrad pre finančný trh Družstvo v upozornení zo dňa 13.05.2003 oboznámil o splnení

podmienok pre schválenie tohto dodatku a upozornil Družstvo, že nie je povinný preverovať pravdivosť
alebo hodnovernosť údajov uvedených v Prospekte investície s výnimkou identifikačných údajov
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich Prospekt, z
dôvodu vykonávania dohľadu nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľaust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľadu nad celkovou činnosťou Družstva. Dňa
02.06.2008 uzavrelo Družstvo s obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii,
Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 828 749, (ďalej „obchodník s cennými papiermi") Zmluvu o riadení

portfólia, podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť portfólio
Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebe
zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a
vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,
uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných

analýz, a obchodník s cennými papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta
vo výške 8 % ročne. Poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa
08.01.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 500.000,-
Sk za porušenie v rozhodnutí špecifikovaných ustanovení zák. č. 566/2001 Z. z., pričom po jeho zrušení
rozhodnutímzodňa20.08.2008,č.OPK-9750-5/2007uložilaobchodníkoviscennýmipapiermiopätovne
pokutu vo výške 300.000,- Sk za porušenie v rozhodnutí špecifikovaných ustanovení zák. č, 566/2001

Z. z., a rozhodnutím zo dňa 22.04,2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP, zmenila obchodníkovi s cennými
papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, a povolila mu, okrem iného, poskytovanie
investičnej služby podľa ust. § 6 ods. 1 písm. d) v spojení s § 5 ods. 1 písm. a), b), c) zák. č. 566/2001
Z. z., s obmedzením podľa § 59 ods. 3 tohto zákona a poskytovanie investičných služieb, investičných
činností a vedľajších služieb podľa § 6 ods. 1 a 2 v spojení s § 5 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z. v

špecifikovanom rozsahu. Po obdržaní výpovede obchodníka s cennými papiermi zo Zmluvy o riadení
portfóliapožiadaloDružstvolistomzodňa15.04.2010NárodnúbankuSlovenskaopreskúmaniepostupu
obchodníka s cennými papiermi a o výkon dohľadu na mieste dôvodiac, že výpoveďou zmluvy sa
Družstvo dostalo do zložitej situácie, pretože obchodník s cennými papiermi zabezpečoval pre Družstvo
odbyt výrobkov a iné, a listom zo dňa 23.04.2010 požiadalo Družstvo Národnú banku Slovenska o

zjednanie nápravy v činnosti obchodníka s cennými papiermi, pretože tento si neplnil voči nemu svoje
základné povinnosti, spočívajúce v zabezpečení zhodnotenia finančných prostriedkov jemu zverených
do správy. Poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska rozhodnutím o predbežnom opatrení
zo dňa 12.07.2010, č. ODT-8305/2010, podľa § 25 ods. 1 písm. a) zák. č. 747/2004 Z. z. uložila
obchodníkovi s cennými papiermi povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom klientov, ktorý mu bol

zverený bez písomného súhlasu Národnej banky Slovenska, keďže na základe oznámenia najmä
Družstva vzniklo dôvodné podozrenie z možného poškodenia klientov obchodníka s cennými papiermi,
a rozhodnutím zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným Bankovou radou Národnej banky
Slovenska (rozhodnutím zo dňa 01.03.2011, č. GUV-274/2011), odobrala obchodníkovi s cennými
papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb z dôvodov podľa § 156 ods. 2 písm. a),

§ 55 ods. 7, ods. 9, § 85 ods. 2 v spojení s ust. § 84 ods. 1 písm. b), § 76 ods. 2 a § 77 ods.
7 zák. č. 566/2001 Z. z., pričom rozhodnutím zo dňa 26.08.2010, č. OPK-5664/1-5/2010, zastavila
konanie o schválenie dodatku k Prospektu investície z dôvodu, že žiadosť neobsahovala náležitosti
stanovené zákonom, čo potvrdila Banková rada Národnej banky Slovenska rozhodnutím zo dňa
07.12.2010, č. GUV-744/2010. Rozhodnutím zo dňa 30.05.2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným

dňa 18.07.2011, zakázala Národná banka Slovenska Družstvu, ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt predaj majetkových hodnôt s tým, že zmenou skutočností uvedených v Prospekte
investície Družstvo tento Prospekt nedodržiavalo, a neurobilo žiadne kroky k tomu, aby stav Družstva
uviedlo do súladu s údajmi v Prospekte investícii. Národná banka Slovenska podala dňa 27.07.2010
trestné oznámenie na neznámeho páchateľa po tom, čo pri výkone dohľadu na diaľku zistila skutočnosti

nasvedčujúcespáchaniuskutku,ktorýbymoholnaplniťznakyskutkovejpodstatytrestnéhočinu.Maltiež
za preukázané, že majetok vložený do investičných nástrojov Družstva je tvorený podielmi v družstvách
EDSI, KPDSI a DDSI, a na 98,85 % podielom zmenkami emitenta CI HOLDING, akciová spoločnosť,
a nakoľko v zmysle prijatej investičnej stratégie v Prospekte investície, by angažovanosť voči jednému
emitentovi nemala prekročiť 30 % podielu na celkových aktívach vyhlasovateľa verejnej ponuky, a podiel

eminenta CI HOLDING, akciová spoločnosť na celkových aktívach predstavovala 91,45 %, Prospekt
investície nebol zo strany Družstva dodržaný. Národná banka Slovenska preto považovala za vhodné
v aktívach družstva umiestniť finančné nástroje aj iných subjektov, ako subjektov nachádzajúcich sa v
skupine CI HOLDING, a.s., z dôvodu rozloženia investičného rizika.
Zistil tiež, že Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 11.04.2011, č.k. 3K/95/2010-21, právoplatným

dňa 05.05.2011, vyhlásil konkurz na majetok Družstva ako úpadcu, a do funkcie správcu ustanovil Mgr.
Mareka Letkovského, pričom veritelia Družstva boli vyzvaní na prihlásenie pohľadávok.
Poukázal na to, že navrhovateľ sa stal členom Družstva PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, do družstva vložil členský vklad, dňa 30.6.2010 požiadal o zrušenie členského podielu,pričom mu vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu vo výške 4.575,52 Eur. Ďalej zistil, že
navrhovateľ si formou prihlášky prihlásil voči Družstvu túto pohľadávku v rámci konkurzného konania
proti úpadcovi (Družstvu), ktorá pohľadávka bola správcom konkurznej podstaty v časti v celom rozsahu

popretá.Navrhovateľiniciovalincidenčnúžalobunaurčenieoprávnenostipohľadávky,konanieoktorejje
vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 4Cbi 63/2011 a nie je právoplatne skončené. Uviedol,
že navrhovateľ ako majiteľ pohľadávky voči Družstvu v žalovanej výške, s ktorým hol v právnom vzťahu,
sa musí domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči Družstvu, ktoré je voči nemu v pozícii dlžníka/
povinného. Mal za to, že v čase rozhodovania, ktorý čas je s poukazom na ust. § 154 O.s.p. rozhodujúci

pre posúdenie veci, nepreukázal bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči Družstvu vzhľadom na
prebiehajúce incidenčné a konkurzné konanie, V čase rozhodovania u navrhovateľa neexistuje škoda,
preto nárok vyhodnotil za predčasne uplatnený.
Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov
zahrnutých do Prospektu investície a tým neplatnosti Prospektu investície a následnom oneskorení
zakázania činnosti Družstva, súd prvého stupňa uviedol, že dohľad Národnej banky Slovenska nad

činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, bol regulovaný zák. č.
566/2001 Z. z. v obmedzenom, resp. vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole povinností
uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom, keď k takým povinnostiam
patria od 01.01.2009 i povinnosť aktualizácie Prospektu investícií podľa ust. § 125c ods. 1 v spojení s ust.
§ 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. a od 01.06.2010 povinnosť dodržiavania Prospektu investícií podľa

ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001. Z. z.. Dospel k záveru, že v relevantnom čase v roku 2007 nebolo
možné vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt uložiť sankciu za nedodržanie Prospektu
investície a ani za jeho neaktualizovanie, pretože táto povinnosť vtedy nebola vyhlasovateľovi uložená
zákonom. Povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré malo
v tom prípade vypracovať dodatok Prospektu investície a predložiť ho na schválenie Národnej banke

Slovenska. Keďže tak neurobilo, mohla Národná banka Slovenska nové významné skutočnosti zistiť
až s určitým časovým odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti
Družstva s tým, že nie je možné opomenúť, že štatutárny orgán Družstva počas celej doby verejnej
ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospektu investícií, pričom schválenie Prospektu
investície nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o riadení portfólia. V tejto súvislosti uviedol, že

Národná banka Slovenska nemala právomoc vykonávať dohľad nad celou činnosťou Družstva s tým, že
Družstvoaždo15.04.2010nesignalizovaloNárodnejbankeSlovenskazhoršeniejehofinančnejsituácie,
príp. nedostatky v činnosti obchodníka s cennými papiermi, a až pri výkone dohľadu na mieste samom,
od 20.04. do 06.05.2010 Národná banka Slovenska zistila zmeny v údajoch v Prospektu investícií, ktoré
by mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s následkom neaktuálnosti Prospektu investícií,

nie však jeho neplatnosti, pretože zo žiadnych ustanovení zák. č. 566/2001 Z. z. nevyplýva neplatnosť
Prospektu investície pre neaktuálnosť jeho údajov. Poukázal na skutočnosť, že Národná banka
Slovenska vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku Prospektu investícií, ktorú
síce predložilo, táto však (ako vyplýva z rozhodnutia banky č. OPK-5664/1-5/2010 zo dňa 26.08.2010)
neobsahovala všetky náležitosti podľa zák. č. 747/2004 Z. z., pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok

Prospektu investícií v zmysle zák. č. 566/2001 Z. z., a keďže tieto nedostatky neboli odstránené,
bolo konanie zastavené. Národná banka Slovenska ukončila aj s ňou iniciované konanie o uložení
sankcie podľa ust. § 144 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. vydaním rozhodnutia, č. ODT-10890-4/2010
zo dňa 30.05.2011, ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt. Dospel potom k záveru,
že Národná banka Slovenska konala v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom a súd prvého

stupňa v jej postupe namietaný nesprávny úradný postup nezistil. Vo vzťahu k nesprávnemu úradnému
postupu, spočívajúcom v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu uviedol, že
predmetom konania je nesprávny úradný postup odporcu a nie obchodníka s cennými papiermi, a
preto v priamej príčinnej súvislosti s ním mohla vzniknúť škoda len Družstvu a nie navrhovateľke,
ktorá nebola v žiadnom záväzkovom ani inom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi, keďže

zmluvnou stranou Zmluvy o riadení portfólia bolo len Družstvo. Poukázal na skutočnosť, že dohľad
Národnej banky Slovenska bol limitovaný zák. č. 566/2001 Z. z., a informácie a podklady zistené v
rámci predmetu dohľadu podľa. ust. § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade, sa
vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v danom prípade Družstvu, ktorému
zákon neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizika, prípadne krytia rizika, a Národná

banka Slovenska podľa platnej úpravy v danom období (rok 2007) nemohla uložiť Družstvu sankciu,
pretože povinnosť dodržiavať Prospekt investícií sa na Družstvo v tom čase nevzťahovala, a preto
nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob stanovený zákonom. Súd prvého stupňa sa nestotožnil
ani s argumentáciou navrhovateľa pokiaľ išlo o tvrdený nesprávny úradný postup odporcu, spočívajúciv prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení
obchodníka s cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, a to z dôvodu absencie priamej príčinnej
súvislosti s prípadnou škodou na strane navrhovateľa, keď z listinných dôkazov, najmä z rozhodnutí

Národnej banky Slovenska o uložení pokút vo výške 16.596,96 eur (500.000,-Sk) a vo výške 9.958,18
eur (300.000,-Sk) mal za zrejmé, že Národná banka Slovenska činnosť obchodníka s cennými papiermi
sledovala, pričom nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo o výsledných zisteniach, nakoľko dohľad
nad dohliadanými subjektmi je neverejný, ako aj konanie vo veciach dohľadu, a účastníkom konania v
konaní o uložení pokuty alebo inej sankcie, alebo opatrenia na napravuje len dohliadaný subjekt alebo

iná osoba, ktorej sa má pokuta, pripadne sankcia, uložiť. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že
bolo primárne povinnosťou Družstva, ktoré malo všetky dostupné informácie o činnosti obchodníka s
cennými papiermi, zabezpečiť priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho činnosťou
voči Družstvu, pričom nemožno zanedbať ani povinnosti samotného navrhovateľa, ktorá sa ako členka
Družstva mala aktívne i\ včas zaujímať o svoje práva a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom, a
zamedziť tak znehodnocovaniu, príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich s

Družstvom. Poukázal na podstatnú skutočnosť, že vo veci je podstatný len prípadný nesprávny úradný
postup, ktorého by sa mohla dopustiť NBS zanedbaním dohľadu vo vzťahu k dohliadanému subjektu,
ktorým je Družstvo., nakoľko len v priamej príčinnej súvislosti s takýmto nesprávny úradným postupom
by mohla navrhovateľke vzniknúť škoda. Zanedbanie dohľadu nad Obchodníkom s cennými papiermi
by mohlo spôsobiť škodu len družstvu, čo je subjekt odlišný od navrhovateľa. Konštatoval, že NBS

dohľad nad dohliadaným subjektom - Družstvám nezanedbala a nedopustila sa preto nesprávneho
úradného postupu. Doplnil, že medzi navrhovateľkou uvádzanou škodu a vytýkaným t^ nepreukázaným)
nesprávnym úradným postupom navyše neexistuje ani príčinná súvislosť. Vzhľadom na nepreukázanie
splnenia všetkých zákonom požadovaných podmienok na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody
v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z., keď v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup, nebol

preukázaný vznik škody a ani príčinná súvislosť medzi uplatnenou škodou a vytýkaným nesprávnym
úradnýmpostupom,návrhnavrhovateľkyvyhodnotilzanedôvodný.Vzhľadomnavyššieuvedenézávery
nepripustil navrhnuté dokazovanie výsluchom svedkov a listinným dôkazom - účtovnej dokumentácie
družstva za roky 2002 až 2010 na preukázanie výšky uplatnenej škody.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie
v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa zamietol jeho návrh na zaplatenie jeho náhrady škody s
príslušenstvom, a navrhol rozsudok v tejto časti zmeniť, a jeho návrhu vo veci samej vyhovieť, resp.
rozsudok súdu prvého stupňa v uvedenej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadal
priznať náhradu trov konania.

Uviedol, že Národná banka Slovenska zanedbávala svoje povinnosti pri výkone dohľadu nad Družstvom
aj obchodníkom s cennými papiermi minimálne od roku 2007. Poukázal na to, že jej povinnosťou podľa
ust. § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a
podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ust.

§ 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý piati v tomto znení LÍŽ od 01.05.2007, Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne
dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska napriek tomu, že odporca v priebehu
celéhokonaniatvrdilopak,apretomalaNárodnábankaSlovenskazisťovaťvšetkyinformácieapodklady
o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu

(Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný
Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi s tým, že povinný zákonný dohľad
zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný lak široko. Že má zisťovať informácie
a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým
sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane

rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj navrhovateľky.
Poukázal/na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C 206/2011
bolo výpoveďou svedka Ing. Y. O., T., preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007
pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio,
ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING a. s., ktorý v tom

čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, z Čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky
peňažné prostriedky od nej získané, investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s
obchodníkom a Družstvom, a Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva
uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky, rozloženénamiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a.s., CI
Reality, s.r.o , a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi
spoločnosťami CI HOLDING a.s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom

predstavenstva alebo konateľom, U.. P. Č.. vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Uviedla,
že Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a
investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a.s. a obchodníkom, a napriek tomu, že vydala
právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými
papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o

cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej
pokuty vo výške 10.000 eur, nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papieroch, a
neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať
činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť
sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie
ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi, vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti do

Družstva vložených prostriedkov, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim
kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu
jej banka svojim zanedbaným dohľadom, ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázal na
skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 04.03.2011 obchodníkovi s cennými papiermi
odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie

zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne
od roku 2008 do roku 2011. Vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že Národná banka Slovenska rozhodnutím
č. ODT-10890-4/2010 zo dňa 30.05.2011, právoplatným dňa 18.07.2011, zakázala Družstvu predaj
majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska
ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu

boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, keď ich neaktuálnosť siahala spätne k
31.12.2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovensku dňa 27.08.2007 k stretnutiu s poverenými
členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti
a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od
01.10.2009, a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov

nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery
podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31.12.2006, z čoho vyplýva, že Družstvo svojim
konaním porušovalo ust, § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v
spojení s § 127 ods. 4 Zákona o cenných papieroch od 31.12,2006, avšak Národná banka Slovenska
voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Uviedol, že žiadna

platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy, ak
navrhovateľka doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru
odporcu a prvostupňového súdu povinný, jej dané plnenie vrátiť, s tým, že ani zák. č. 514/2003 Z.
z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak pripúšťa
regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej

žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii podľa navrhovateľky fakticky
suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i trestný zákon v plamom
znení, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania, a súčasne by to znamenalo,
že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna
voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Namietol tiež, že zo zápisníc o pojednávaní pred

prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom. resp. predložené
účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. (s poukazom na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo 11/2010 zo dňa 31.01.2012).
Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že navrhuje rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutej časti potvrdiť, keď mal za to, že súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle

dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového a právneho stavu veci, riadne zabezpečil
dôkazné listiny, a z iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických veciach mal k dispozícii
všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, a tiež u právoplatných rozhodnutí
vydaných odporcom, z, ktorých je jeho úradný postup preukázaný. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa,
že je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania ,

keď aj podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie
otázky, nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania, a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, 111. IIS 209/04, I. ÚS
241/07). Uviedol, že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda

právo na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľa. Mal za to, že navrhovateľka
nevyužila všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadnu žalobu
proti členom predstavenstva a ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za riadenie
Družstva a za hospodárenie s jeho majetkom.

Ohľadom navrhovateľom v odvolaní tvrdeného zanedbania jeho povinností pri dohľade nad Družstvom
a obchodníkom s cennými papiermi uviedol, že kompetencie Národnej banky Slovenska pri
vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze
vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci
môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,
pričom Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie

a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do
pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu. Poukázal na to, že až od účinnosti novelizovaného ust.
§ 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vy h laso vale ľ verejnej ponuky
majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investícií, a

teda až odvtedy mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo schválený Prospekt investícií
dodržiava. Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola stanovená vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 01.01.2009, na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4
zákona o cenných papieroch v znení zák. č. 558/2008 Z. z., a počas celej doby od vyhlásenia verejnej
ponuky majetkových hodnôt, Štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt

nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investícií,
a informácie a podklady, ktorá má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa
vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom
uložených povinností. Poukázal na skutočnosť, že žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej
ponukymajetkovýchhodnôt,tedaaniDružstvu,žiadnepovinnostivoblastiobmedzeniaarozloženiarizík

ani krytia, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva
nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať. Nakoľko vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129 ods. 1 písm. b) zákona
o cenných papieroch, ktorá spočívala v tom. že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o
verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že

s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov, a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči členom družstva vždy
zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená. Považoval
za nepravdivé, klamlivé a zavádzajúce tvrdenia navrhovateľa v odvolaní s tým, že Národná banka

Slovenka nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva, ale mohla kontrolovať len to, či
si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to, či informácie
zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona
o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla

potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 Zákona o
cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil s
tvrdenímnavrhovateľa,ževovzťahukDružstvubolaNárodnábankaSlovenskanečinná,nakoľkovydala
relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej
oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným

trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavou SR.
Zdôraznil, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že navrhovateľka nepreukázala, že sa
bezúspešne domáhala vydania svojej pohľadávky od dlžníka, teda Družstva, keďže stále je účastníčkou
prebiehajúceho konkurzného konania. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru NS ČR, podľa ktorej,
kým má navrhovateľka pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp.

kým nepreukázal bezúspešne domáhanie sa vydania tohto obohatenia, nie je daný základný predpoklad
zodpovednosti Stálu za škodu podľa zák. č. 58/1969 Zb., a to existencia samotnej škody. Aktuálne
podľa neho nemožno ani odhadnúť výšku škody navrhovateľky, keďže vznik škody a jej výška závisia od
výsledku konkurzného konania, teda škoda môže navrhovateľke vzniknúť až po jeho ukončení. Škodatotiž podľa neho nevzniká v okamihu splatnosti pohľadávky a ani v okamihu omeškania dlžníka, ale
mohla by vzniknúť okamihom, keď sa právo veriteľa stalo fakticky nevymáhateľným (III ÚS 361/09 z
26.11.2009, II ÚS 165/2012 z 13.02.2013). Zároveň uviedol, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je

osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti,
ale z nej jasne vyplýva, že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom
spise, oboznámil a presne špecifikoval o aké doklady išlo s tým, že v súlade s ust. § 121 O.s.p. netreba
dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti s tým, že z odôvodnenia
uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. februára 2008, sp. zn. lObo 283/2006 vyplýva, že dôkazy,

na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky
sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto
smere nebolo potrebné vykonať, pričom odporcovi je známe, že na Okresnom súde Bratislava I sú proti
nemu vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe, pričom vo všetkých sporoch
majú navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p.
bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p,. a dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal
dokazovanievrozsahupotrebnomnazistenierozhodujúcichskutočností(§120ods.,1O.s.p.)zhľadiska
posúdenia opodstatnenosti návrhu navrhovateľky na náhľadu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom orgánu verejnej moci, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.), a
na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj
náležité a veľmi podrobne odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska proces nepráv neho
žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej

stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutých výrokov rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorými súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky na prerušenie konania, ako aj návrh
uplatnený navrhovateľkou na náhradu škody, spôsobenej jej nesprávnym úradným postupom Národnej
banky Slovenska pri výkone dohľadu nad Družstvom.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ mal voči PODIELOVÉMU DRUŽSTVU SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej „Družstvo"), toho času v konkurze
vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, č.k. 3K 95/2010-21,
právoplatným dňa 05.05.2011, pohľadávku vo výške 4.575,52 Eur, ktorá jej Družstvom nebola vyplatená,
a uplatnila si ju voči Družstvu v konkurze, následne po popretí časti tejto pohľadávky bola navrhovateľom

iniciovaná žaloba o určenie jej oprávnenosti, konanie o ktorej nie je doposiaľ právoplatne skončené. Zo
súdom prvého stupňa výkon a neho dokazovania vyplýva, že dňa 02.06.2008 bola medzi Družstvom
ako klientom a obchodnou spoločnosťou CAPITAL TNVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, (ďalej „obchodník
s cennými papiermi“), ako obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa ust. §
43 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách, predmetom ktorej bol

podľa článku 1. bod 2 záväzok obchodníka s cennými papiermi hospodáriť s portfóliom Družstva,
pravidelne sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio, obstarávať predaj cenných papierov z
portfólia, nákup cenných papierov á prvé nadobudnutie cenných papierov od emitenta do portfólia
Družstva, v súlade so schválenými prospektami investícií, uschovávať a spravovať cenné papiere
nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať optimalizáciu a taktické zmeny v portfóliu Družstva

a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2 k predmetnej zmluve
sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia Družstva vo výške 8 %
ročne. Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30.03.2010 zo
strany obchodníka s cennými papiermi, Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21.12.2010,
č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa

01.03.2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičnýchslužieb,arozhodnutímč.ODT-10890-4/2010zodňa30.05.2011NárodnábankaSlovenska
zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt podľa ust. § 144 ods. 4 písm. c) zák. č\ 566/2001 Z.
z. z dôvodu porušenia ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zák. č. 566/2001Z. z. a ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a
investičných službách. V posudzovanej veci sa navrhovateľ návrhom domáhala uloženia povinnosti
odporcovi zaplatiť jej škodu , ktorá jej mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným

postupom Národnej banky Slovenska, špecifikovanom v návrhu na začatie konania a jeho doplnení,
ktorý mal spočívať v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu
investícií Družstva, keď Družstvu porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b),
e), h) a ust. § 125c ods. 1 v spojení s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
a zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti, zakázala Družstvu činnosť,

hoci neaktuálnosť Prospektu investícií bola už od 31.12.2006, v prijatí nedostatočných opatrení zo
strany Národnej banky Slovenska po 24.08.2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska
rizikovosti portfólia, má portfólio nedostatočne rozložené, t. j., že Družstvo malo všetky získané peňažné
prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými
papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších ukazovateľov, ktoré Národná
banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať, a že Národná banka Slovenska prijala

od 20.08.2008 do 04.03.2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia
obchodníkovi, nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že navrhovateľ nemohla rozpoznať riziko svojej
investície už skôr, najmä po zisteniach, že obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú
službu, ktorú mu poskytovať nemohol.

V posudzovanej veci sa teda navrhovateľ voči štátu domáha náhrady škody, ktorá mu mala byť
spôsobená nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľa na náhradu škody je ust. § 9 zák. č.
514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaníaleboinýnezákonnýzásahdo

práv,právomchránenýchzáujmovfyzickýchosôbaprávnickýchosôb. Podľakonkrétnychokolnostítoho
- ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho
orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do
najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,

k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodu zákon
č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.

Ak bola príčinnou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vysvetlenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková

ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť alenapomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná
(sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti

je totiž „priamosť“ pôsobenie príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale

vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný
pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak holo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu

vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že Škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky
príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie

zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva

sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v
peniazoch, teda všeobecným ekvivalentom, a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda
poskytnutím predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou sa rozumie ujma. ktorá musí spočívať v zmenšení
majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia odseku 1 sa
uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva

v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s
ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody preukázať,
v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Odvolací súd sa najskôr stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný

nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou
Družstva. V danom prípade nie je sporné, že Národná banka Slovenska bola povinná vykonávať dohľad
nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol
sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods.
3 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom e. 129/2010 Z. z.), teda

až od 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak,
že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť
dodržiavať schválený prospekt investícií. Teda až od 01,06.2010 mohla Národná banka Slovenska
dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt investícií. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt
investície v zmysle ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. bola vyhlasovateľovi

verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 01.01.2009 na základe novelizovaného ust. § 127
ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela žali. č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z. z). Počas
celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a
úplnosť údajov v Prospekte investícií štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkovýchhodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h) zák. č. 566/2001 Z. z.). Pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z.
z.neukladalvyhlasovateľoviverejnejponukymajetkovýchhodnôt,atedaaniDružstvu,žiadnepovinnosti
v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností

pre kolektívne investovanie. Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka
Slovenska kontrolovať. Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi
Družstva ako sa mylne domnieva navrhovateľka. Podľa platnej právnej úpravy mohla totiž kontrolovať
len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. § 126 až § 130 zák. č. 566/2001 Z. z.. V
tejto súvislosti treba poukázať i na to, že navrhovateľka si musela byť vedomá toho, že s jej investíciou

je spojené riziko, a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129
ods. 1 písm. b) zák. č. 566/2001 Z. z. v znení platnom do 21.07.2013; § 126 až § 130 boli zo zákona č.
566/2001 Z. z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22.07,2013). Ak
si toho navrhovateľ vedomý nebol, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle
zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide ojej argumentáciu, že
o rozsahu dohľadu Národnej banky Slovenska nad činnosťou Družstva nemal vedomosť.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto
ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,

musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv

navrhovateľky, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľka vyhodnotila, ale
musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov
viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej

podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či
predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001

Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka
s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je
zaručená,anavrhovateľkasiakočlenkaDružstva,ktorézatýmtoúčelomzhodnocovaloportfólio,musela
byťvedomá,ževývojnafinančnýchtrhochnemožnosistotoupredpovedaťaodhadnúť,čojepodstatným
znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým, že až do rozhodnutia

Národnej banky Slovenska 7.0 dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s
cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej
rady Národnej banky Slovenska zo dňa 01.03.2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s cennými
papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bola
navrhovateľka v rozhodnom čase členkou, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami,

disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je
spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného
investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými
papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľovi.
Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľa o nedostatočných opatreniach Národnej

banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky
Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňu 08.01.2008, č.
OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eur
(500.000,- Sk), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky

Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20.08.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s
cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk), a následne rozhodnutím zo dňa
21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010. ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že navrhovateľ sanemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý má spočívať
v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia
veci,keďtakétohmotnoprávnepochybeniasamôžupriamoodraziťvobsahurozhodnutíNárodnejbanky

Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne
posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých,
aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že

Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci
postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní
žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z. z..
Postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa
ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná banka Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre
vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy),
hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne posúdila, a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska
navrhovateľka očakávala a namietala ich nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných
prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri

tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z
hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom
navrhovateľ v priebehu celého konania pred súdom prvého stupňa vytýkal len nesprávny úradný postup
NárodnejbankySlovenskaapochybenia,činedostatkyspočívajúcevtom,žeNárodnábankaSlovenska
pred svojím rozhodnutím nesprávne (nedostatočne) vyhodnotila podmienky pre jeho vydanie, je možné

posudzovať v rámci tzv. nezákonného rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v
súlade so zákonom, neboli zrušené a majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že navrhovateľ
tvrdený nesprávny úradný postup odporcu v konaní nepreukázal.
Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z. z.,

ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.
Z obsahu spisu tiež vyplýva, že Družstvo, ktoré je v súčasnosti v konkurze, vyhlásenom uznesením
Okresného súdu Bratislava 1 zo dňa 11.04.2011, Č.k. 3K 95/2010-21, právoplatným dňa 05.05.2011,
malo voči navrhovateľovi dlh v žalovanej výške , pričom súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že
navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno, kedy nepreukázal vznik škody, pretože nepreukázal

bezúspešne domáhame sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, teda Družstvu, s ktorým bol v právnom
vzťahu, a ktoré je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka povinného mu vydať získaný prospech v podobe
vyrovnacieho podielu. Kým teda nepreukázal bezúspešne domáhanie sa úhrady pohľadávky voči
dlžníkovi, nie je daný predpoklad existencie škody, a tým ani základný predpoklad zodpovednosti štátu
podľazákonač.514/2003Z.z.(analogickyrozhodnutieNajvyššiehosúdu,sp.zn.4Cdo199/2005zodňa

31.05.2006, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 4Cz 110/84. publikovane pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, je stále použiteľné). Z uvedeného dôvodu odvolací súd vyhodnotil námietky navrhovateľa,
rozporujúce záver súdu prvého stupňa o predčasnosti podanej žaloby, ako nedôvodné.
Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa v podanom odvolaní, týkajúcou sa údajného

procesného pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými
dôkazmi predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní pred prvostupňovým
súdom vyplýva, že súd prvého stupňa právneho zástupcu navrhovateľ a právneho nástupcu odporcu
oboznámil s obsahom listinných dôkazov založených v spise, následne po poučení podľa § 120 ods. 4
OSPsaobajaprávnizástupcoviavyjadrili,ženemajúďalšienávrhynadoplneniedokazovania.Nemožno

teda u navrhovateľky konštatovať, že by jej procesným postupom súdu prvého stupňa bolo odňaté právo
na spravodlivé súdne konanie. Navrhovateľom vytýkané procesné pochybenie súdu prvého stupňa,
ktoré malo spočívať v riadnom nevykonaní dokazovania nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich
skutočností, spôsobom uvedeným v ust. § 129 ods.l O.s.p., teda nebolo odvolacím súdom zistené .
S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom

rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných dôkazov, a keď
navrhovateľka v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd
prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne
zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikovalzodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd tento rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne
správny podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods., 1
O.s.p., v odvolacom konaní úspešnému odporcovi však ich náhradu nepriznal, nakoľko si ich náhradu
neuplatnil ( §151 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením

právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva

sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v
peniazoch, teda všeobecným ekvivalentom, a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda
poskytnutím predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení
majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia odseku 1 sa
uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva

v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s
ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody preukázať,
v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Odvolací súd sa najskôr stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný

nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou
Družstva. V danom prípade nie je sporné, že Národná banka Slovenska bola povinná vykonávať dohľad
nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol
sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods.
3 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zákona č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z. z.), teda

až od 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak,
že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť
dodržiavať schválený prospekt investícií. Teda až od 01.06.2010 mohla Národná banka Slovenska
dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt investícií. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt
investície v zmysle ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. bola vyhlasovateľovi

verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 01.01.2009 na základe novelizovaného ust. §
127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák. č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.
z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za
pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investícií štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h) zák. č. 566/2001 Z. z.). Pokiaľ ide o rizikovosť portfólia,

zák. č. 566/2001 Z. z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani
Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr.
správcovských spoločností pre kolektívne investovanie. Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva
nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať. Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad nad
finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva navrhovateľka. Podľa platnej právnej úpravy

mohla totiž kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. § 126 až § 130 zák.
č. 566/2001 Z. z.. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že navrhovateľka si musela byť vedomá toho,
že s jej investíciou je spojené riziko, a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b) zák. č. 566/2001 Z. z. v znení platnom do 21.07.2013; § 126 až § 130
boli zo zákona č. 566/2001 Z. z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z. z. účinným dňa

22.07.2013). Ak si toho navrhovateľka vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky
Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide
o jej argumentáciu, že o rozsahu dohľadu Národnej banky Slovenska nad činnosťou Družstva nemala
vedomosť.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto
ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá y jej ako povinnému subjektu takútopovinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo

v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
navrhovateľa, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľ vyhodnotil, ale musí
vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac

povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo

samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či
predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001
Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka
s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je
zaručená, a navrhovateľ si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť

vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným
znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým, že až do rozhodnutia
Národnej banky Slovenska zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s
cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej
rady Národnej banky Slovenska zo dňa 01.03.2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s

cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého
bol navrhovateľ v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami,
disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je
spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného
investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými

papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľke.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľa o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky

Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 08.01.2008, č.
OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eur
(500.000,- Sk), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20.08.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s
cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk), a následne rozhodnutím zo dňa

21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že navrhovateľka sa
nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý má spočívať
v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia
veci,keďtakétohmotnoprávnepochybeniasamôžupriamoodraziťvobsahurozhodnutíNárodnejbanky

Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne
posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých,
aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že

Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci
postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní
žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z. z..

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s
článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe
Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná banka
Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmtoúčelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne
posúdila, a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska navrhovateľ očakával a namietal ich
nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k

vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní
sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať jeho
zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom navrhovateľka v priebehu celého konania pred súdom
prvého stupňa vytýkala len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a pochybenia, či
nedostatky spočívajúce v tom, že Národná banka Slovenska pred svojím rozhodnutím nesprávne

(nedostatočne)vyhodnotilapodmienkyprejehovydanie,jemožnéposudzovaťvrámcitzv.nezákonného
rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú
povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že navrhovateľka tvrdený nesprávny úradný postup odporcu
v konaní nepreukázala.

Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z. z.,
ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.

Z obsahu spisu tiež vyplýva, že navrhovateľka bol členkou Družstva, ktoré je v súčasnosti v
konkurze, vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, č.k. 3K 95/2010-21,

právoplatným dňa 05.05.2011. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že navrhovateľka v konaní
neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala zánik jej členstva v Družstve. Nepreukázala potom
ani vznik nároku na vyplatenie vyrovnacieho podielu, ktorý by mal predstavovať jej voči odporcovi
uplatnenú škodu. Správny je aj jeho záver, že i keby navrhovateľka hodnoverným spôsobom zánik
jej členstva v Družstve preukázala, nepreukázala by vznik škody, pretože nepreukázala bezúspešné

domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, teda Družstvu, s ktorým bola v právnom vzťahu, a
ktoré je vo vzťahu k nej v pozícii dlžníka povinného jej vydať získaný prospech v podobe vyrovnacieho
podielu. Kým teda nepreukázala bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je
daný predpoklad existencie škody, a tým ani základný predpoklad zodpovednosti štátu podľa zákona č.
514/2003 Z. z. (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo 199/2005 zo dňa 31.05.2006,

z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cz
110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, je stále použiteľné). Z uvedeného dôvodu odvolací súd vyhodnotil námietky navrhovateľa,
rozporujúce záver súdu prvého stupňa o predčasnosti podanej žaloby, ako nedôvodné.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa v podanom odvolaní, týkajúcou sa údajného
procesného pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými
dôkazmi predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým
súdom vyplýva, že súd prvého stupňa účastníkov riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov na
pojednávaní dňa 22.9.2014, po ktorom právne zástupkyne oboch procesných strán poučil podľa § 120

ods. 4 OSP, s tým, že tieto následne uviedli, že ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemajú.
Navrhovateľkou vytýkané procesné pochybenie súdu prvého stupňa, ktoré malo spočívať v riadnom
nevykonaní dokazovania nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich skutočností, spôsobom uvedeným
v ust. § 129 ods.1 O.s.p., teda nebolo odvolacím súdom zistené .

S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v
potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a
účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľ v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, resp.
tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne
vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne

zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd tento rozsudok v
napadnutom rozsahu ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

Napadnutým uznesením č.k. 12C 156/2012-244 zo dňa 24. 03. 2015 súd prvého stupňa uložil
navrhovateľke povinnosť do 10 dní od doručenia uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti

rozsudku vo výške 20 eur s tým, že poplatok bol vyrubený podľa ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. a
položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov.Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas
odvolanie, a navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a konanie o
vyrúbenie súdneho poplatku zastavil. S poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb.,

účinného do 01.10.2012 a na ust. § 18ca zákona č. 71/1992 Zb., účinného k 01.10.2012, namietala
uloženiepovinnostizaplatiťsúdnypoplatokzaodvolanievzhľadomnato,žepredmetomkonaniajenárok
navrhovateľky proti odporcovi na náhradu škody podľa ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., pričom konanie
sa začalo do 30.09.2012, a vzťahuje sa naň neobmedzené vecné oslobodenie od súdneho poplatku ex
lege, ktoré smeruje k vecnému oslobodeniu od platenia akýchkoľvek súdnych poplatkov, uvedených v

Sadzobníku zákona o súdnych poplatkov, účinného do 01.10.2012, teda aj k vyrubenému poplatku. Mala
za to, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. ), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a
dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.

Podľa ust. § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká

podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je
poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa
tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci

samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa ust. § 17 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí
účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom.

Podľa ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012)
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom platí súdny poplatok vo
výške 20 eur.

Podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa
platia i v odvolacom konaní vo veci samej.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa súd napadnutým uznesením, ktorým uložil
navrhovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku, aplikoval správny právny
predpis a správne ho aj vyložil, správne označil položku Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej
súdny poplatok vyrubil, a súdny poplatok bol navrhovateľke vyrubený aj v správnej výške. Postup súdu

prvého stupňa, ktorý rozhodol o povinnosti navrhovateľky zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, bol preto
správny. Odvolacie námietky navrhovateľky nepovažoval odvolací súd za dôvodné. Je totiž nepochybné,
že v Sadzobníku súdnych poplatkov sa v položke č. 7a nachádza súdny poplatok pre konanie o návrhu
na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom. Táto položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu

zákona č. 71/1992 Zb., bola do Sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom
č. 286/2012 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.10.2012. Súčasne bolo touto novelou do zák. č.
71/1992 Zb. vložené ust. § 18ca, podľa ktorého sa z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do
30.09.2012 vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po
30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. síce do 30.09.2012 nebolo

uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov, od 01.10.2012 je však spoplatnené. V zmysle rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžf 37/2010 zo dňa 04.05.2011 „tak ako poplatková pohľadávka vzniká
podaním návrhu a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania vo veci samej zročný
okamihom, keď bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrubiť a vymáhať až po vznikupoplatkovej povinnosti“. Zákon o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb. v ust. § 17 ods. 2 ustanovuje, že
poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške
určenejtýmtozákonom.Zuvedenéhopotomvyplýva,ženavrhovateľkepoplatkovápovinnosťzapodané

odvolanie proti rozsudku vznikla. Navrhovateľka by nebol povinný zaplatiť poplatok za odvolanie (i s
poukazom na ust. § 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb.) iba v prípade, ak by odvolanie podal pred
30. septembrom 2012. Odvolanie však podala dňa 9.03.2015, z čoho vyplýva, že odvolacie konanie sa
začalo za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb. v znení zák. č. 286/2012 Z. z.. Preto postupoval súd prvého
stupňa správne, ak jej napadnutým uznesením uložil povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie v zmysle

pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, účinnej v čase vzniku poplatkovej povinnosti, pričom poplatok
vyrubil aj v správnej výške 20 eur.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne
potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich
náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, pretože si právo na ich náhradu neuplatnil (ust. § 151 ods.
1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.