Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 31, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/80/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7814210595
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7814210595.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu

JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v spore žalobcu: RimSpedition, s.r.o., so
sídlom Rimavská Sobota, Mlynská 4, IČO: 36 007 773, zastúpeného AK Bitalová & Demeterová, s.r.o.,
so sídlom Rimavská Sobota, Žánovská 5183/2A, IČO: 47 244 798, proti žalovanému: KOVOSTROJ,
a.s., Dobšiná, so sídlom Dobšiná, Cipová ul., IČO: 31 659 217, zastúpenému JUDr. Igorom Raábom,
advokátom, Kuzmányho 57, Košice, o zaplatenie 6.580,00 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Rožňava č.k. 12Cb/6/2015-166 zo dňa 9.11.2016 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u jrozsudok súdu prvej inštancie.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
6.580,00 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,15% ročne zo sumy 1.650,00 eur od 3.8.2014
do zaplatenia, zo sumy 1.880,00 eur od 16.8.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.400,00 eur od 8.9.2014 do
zaplatenia, zo sumy 1.650,00 eur od 8.9.2014 do zaplatenia, v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku a vzájomnú žalobu žalovaného zamietol. Zároveň súd priznal žalobcovi náhradu trov konania
v rozsahu 100%, ktorú bude povinný zaplatiť žalovaný s tým, že o výške náhrady trov rozhodne súd po
právoplatnosti rozsudku samostatným rozhodnutím.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal
zaplatenia sumy 6.580,00 eur s príslušenstvom z titulu zaplatenia nákladov spojených s prepravou
tovaru z miesta odberateľa - Kovostroj a.s., Dobšiná (žalovaného) do Švajčiarska, Holderbank, keď
uviedol, že na základe objednávky č. 476/2014, 495/2014, 558/2014 a 534/2014 boli žalovanému
vystavené faktúry č. 140276 zo dňa 7.7.2014 v sume 1.650,00 eur, splatná 2.8.2014; č. 140285 zo dňa

21.7.2014 v sume 1.880,00 eur, splatná 15.8.2014; č. 140320 zo dňa 13.08.2014 v sume 1.400,00 eur,
splatná 7.9.2014 a č. 140319 zo dňa 13.8.2014 v sume 1.650,00 eur, splatná 7.9.2014, ktorých úhradu
žalovanýnevykonalanereagovalaninavýzvynaúhradupohľadávky.Žalovanývodporeprotivydanému
platobnému rozkazu uviedol, že nárok neuznáva, že pohľadávku uplatňovanú v časti istiny 1.650,00 eur
faktúrou č. 140319 považuje za neoprávnenú, pretože predmetnú faktúru žalobcovi vrátil a nezaradil ju
do svojho účtovníctva. Vo vzťahu k faktúre č. 140320 na sumu 1.400,00 eur uviedol, že táto predstavuje
časť škody, ktorá vznikla žalovanému v dôsledku prepravy a vo vzťahu k tejto faktúre a k ďalším

faktúram č. 140276 a č. 140285 podal žalovaný vzájomný návrh voči pohľadávke žalobcu. Uviedol ďalej,
že žalovaný si objednávkou č. 534/2014 objednal u žalovaného prepravu tovaru - sadrokartónových
profilov z pozinkovaného plechu na trase Dobšiná - Holderbank, s dátumom nakládky 28.7.2014. Počas
prepravy došlo k poškodeniu tovaru, z dôvodu ktorého spoločnosť RIGIPS AG - SA (príjemca tovaru) akodlhodobý partner žalovaného odmietol prevziať tovar. Z dôvodu, že preprava nebola vykonaná riadne a
s odbornou starostlivosťou, žalovaný vrátil žalobcovi faktúru č. 140319 na sumu 1.650,00 eur. Žalovaný
po sumarizácií škody vzniknutej z dôvodu poškodenia prepravovaného tovaru, zaslal žalovanému dňa

3.11.2014 a po oprave dňa 27.11.2014 faktúru č. 1410005, ktorou vyfakturoval vzniknutú škodu vo výške
3.515,07 eur. Ďalšia škoda vznikla žalovanému, keď spoločnosť RIGIPS AG - SA, pozastavila odber
tovaru od žalovaného na obdobie dvoch kalendárnych mesiacov a týmto bola spôsobená škoda titulom
ušlého zisku vo výške 3.396,00 eur, pričom žalovaný vychádzal z vyčíslenia zisku za obdobie mesiacov
január až júl 2014. Keďže pohľadávka žalovaného bola vyššia ako pohľadávka žalobcu, navrhol žalobu

zamietnuť.

3. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania (výsluchom strán sporu, oboznámením sa s pripojenými
listinnými dôkazmi) poukázal okrem iného na stanovisko žalobcu, ktorý škodu uplatnenú žalovaným
ako kompenzačnú považoval za neoprávnenú, keď zdôraznil, že za škodu vyčíslenú žalovaným vo

výške 3.315,07 eur nezodpovedá, už aj s poukazom na to, že bolo povinnosťou žalovaného zabezpečiť
prepravovaný tovar proti poškodeniu, načo žalovaný trval na tom, že spôsob balenia zásielky je vždy
určený odberateľom a podľa toho žalovaný vypracoval rôzne typy profilov, rešpektujúc baliaci predpis.
Žalovaný tiež uviedol, že v období od januára do augusta 2014 pre RIGIPS AG-SA dodal najmenej
43 dodávok, z toho len v dvoch prípadoch bola reklamácia, pričom len v jednom z nich boli dôvodom

vrátenia rozposúvané profily a že prepravca pri nakládke nenamietal spôsob uchytenia profilov.
Súd prvej inštancie poukázal na to, že v priebehu vykonávaného dokazovania žalobca vo vzťahu
k vzájomnej žalobe žalovaného namietol pasívnu legitimáciu, pretože nebol prepravcom/dopravcom
ale zasielateľom. Trval na tom, aby sa uvedený vzťah posudzoval v zmysle ust. § 601 Obchodného
zákonníka a k tomuto záveru dospel nielen preskúmaním objednávok ale aj CMR, z ktorých vyplynulo,

že prepravcom je spoločnosť I.C.T. so sídlom v Poprade, pričom túto skutočnosť mal zistiť aj žalovaný.
Záznamy o prepravcovi sa vyskytovali aj v prípade vráteného tovaru, keď sám odberateľ uviedol, že
prepravnou spoločnosťou dopravcu je I.C.T. Intercontinental Transport, spol. s r.o., prostredníctvom
zasielateľa - žalobcu. Zrejme z toho dôvodu, že žalovaný si neuvedomil tieto skutočnosti, domáhal
sa náhrady škody v rámci vzájomného návrhu. Žalobca preto trval na námietke nedostatku pasívnej

legitimácie s poukazom na listinné dôkazy, ktoré boli predložené.

4. Súd prvej inštancie poukázal v tejto súvislosti aj na stanovisko žalovaného, ktorý uviedol, že nie
je vylúčené, že žalobca bol v tomto prípade prvým prepravcom, ktorý môže dojednať dopravu s

následným alebo s iným dopravcom, pričom však žalobca vždy vystupoval vo vzťahu k žalovanému ako
dopravca. Uviedol, že pokiaľ súd posúdi právny vzťah založený žalobcom a žalovaným ako vzťah medzi
dopravcom a objednávateľom, vzniknutý na základe prepravnej zmluvy, potom žalobca zodpovedá za
vznik predmetnej zmluvy v súlade s Dohovorom č. 11/1975 Zb. o prepravnej zmluve v medzinárodnej
nákladnej cestnej preprave. Pokiaľ žalobca tvrdí, že pri realizovaní prepravy vystupoval ako obstarávateľ

prepráv, nie ako dopravca, je potrebné postavenie žalobcu a jeho zodpovednosť posúdiť v zmysle
ustanovení Obchodného zákonníka. Uviedol, že zo zasielateľskej zmluvy je daná zodpovednosť, ktorá
predstavuje objektívnu zodpovednosť zasielateľa za porušenie záväzkového vzťahu podľa ust. § 373
Obchodného zákonníka. Popri zodpovednosti zasielateľa je daná objektívna zodpovednosť žalobcu
podľa ust. § 603 ods. 2 Obchodného zákonníka, od ktorej odvodzuje žalobca nedostatok pasívnej

legitimácie. Citoval ust. § 603 ods. 1 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého je zasielateľ povinný s
vynaložením odbornej starostlivosti dojednať spôsob a podmienky prepravy zodpovedajúce čo najlepšie
záujmom príkazcu, že zasielateľ je ten, kto uzatvára prepravnú zmluvu a nesie aj zodpovednosť za
dojednanie podmienok prepravy. Uviedol, že žalobca uzatvoril všetky žalované prepravné zmluvy s
jediným dopravcom, ktorý je jeho blízkou osobou oproti povinnosti objektívne zhodnotiť potreby a záujmy

príkazcu. Súčasne poukázal žalovaný aj na použitie ust. § 609 Obchodného zákonníka, podľa ktorého
sa na zasielateľskú zmluvu použijú podporne ustanovenia o komisionárskej zmluve. Pokiaľ sa žalobca
považoval za zasielateľa, bol povinný v súlade s ust. § 584 Obchodného zákonníka, po uzatvorení
prepravnej zmluvy s prepravcom, pred samotnou nakládkou tovaru, oznámiť žalovanému označenie
osoby dopravcu, s ktorou zmluvu uzavrel a bol povinný podať príkazcovi správu o škode, ktorá na

zásielke vznikla, len čo sa o tom dozvedel, inak zodpovedá príkazcovi za vzniknutú škodu podľa ust.
§ 606 ods. 1 Obchodného zákonníka. Podľa poznatkov žalovaného, takúto správu žalobca riadne a
preukázateľne nepodal.5. Súd prvej inštancie poukázal v aj na stanovisko žalobcu, ktorý sa nestotožnil s názorom žalovaného
ohľadne negatíva v podobe personálneho prepojenia zasielateľa a dopravcu, pretože takéto prepojenie

je výhodné práve z dôvodov, že žalobca pozná firmu, pozná postupy firmy, má určité skúsenosti s jej
prácou, čo má vplyv na riadny výber vhodného dopravcu. Konkrétny dopravca vykonával pre žalobcu
ako zasielateľa prepravu tovaru dlhodobejšie, minimálne 10 rokov, pričom sa nevyskytovali žiadne
problémy, takže pri výbere dopravcu rozhodne neabsentovala odborná starostlivosť zo strany žalobcu.
Okrem toho poukázal aj na rozhodnutie NS SR č. k. 5Obo/214/2006, z ktorého jednoznačne vyplynulo,

že za škodu pri preprave zodpovedá dopravca. Žalobca nepovažoval podradenie úpravy pod ust. §
603 Obchodného zákonníka alebo § 606 Obchodného zákonníka za dôvodné s poukazom na to, že
v tomto konkrétnom zmluvnom vzťahu majú prioritu ustanovenia týkajúce sa zasielateľskej zmluvy a v
prípade, že by nebola splnená oznamovacia povinnosť podľa ust. § 606 ods. 1 Obchodného zákonníka,
bolo by možné uplatňovať určité nároky, ale len z hľadiska preventívnej povinnosti upozorniť na
možné škody, ktoré by vznikli ešte pred vykonaním prepravy. Škoda v sa tomto prípade zistila po

vykonaní prepravy. V súvislosti so škodou žalobca uviedol, že pokiaľ by bola daná zodpovednosť za
škodu podľa ust. § 373 Obchodného zákonníka, v spojitosti s ust. § 376 Obchodného zákonníka, bol
by daný liberalizačný dôvod s poukazom na to, že z dokazovania vyplynulo, že spoločnosť, ktorej
bol tovar dovezený - odberateľ, opakovane oznamovala žalovanému nedostatky, a to pri upevnení,
balení tovaru, ako aj pri označení tovaru, čo je zrejmé aj z mailovej správy, ktorá bola predložená v

konaní.Žalobcavsúvislostisnámietkamižalovaného,ktorývyslovilpochybnosti,doakejmieryjemožné
akceptovať tvrdenia žalobcu, že dopravca bol spoľahlivý, keď došlo ku škode na tovare počas prepravy,
nie po jej ukončení a odberateľ prevzatie tovaru odmietol, ako aj v súvislosti so žalovaným uvádzaným
rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č.k. 6Mobdo/2/2008, v ktorom sa riešili vzťahy medzi prepravcom a
zasielateľom, uviedol, že výber dopravcu je určený aj tým, že Švajčiarsko nie je krajinou EÚ a z toho

dôvodu sú iné, prísnejšie kritériá na samotného dopravcu z hľadiska colného, technického stavu nových
vozidiel, aj poučenia vodičov o colnom režime. Uviedol, že dopravcov pre Švajčiarsko je na Slovensku
maximálne 10, ktorí spĺňajú kritéria na dopravu. Žalobca ako zasielateľská spoločnosť vykonáva tieto
činnosti už 20 rokov, pričom spoločnosť I.C.T., ako dopravná spoločnosť sa špecializuje 16 rokov
vyslovene na švajčiarsky trh. Konkrétny postup pri výbere je taký, že objednávateľ, v tomto prípade

žalovaný, zisťuje zo zoznamu firiem subjekt a tiež cenové ponuky, ktoré sú zamerané na švajčiarsky trh.
V zmysle objednávky musí zasielateľ, teda žalobca, nahlásiť ŠPZ vozidla 24 hodín pred nakladaním z
dôvodu, že informácie sú potrebné pre colnú správu, musí tiež preveriť, či sa jedná o vozidlo oprávnené
previesť tovar do zahraničia a vykonať preclenie tovaru. Zaclenie tovaru bolo v tomto konkrétnom
prípade zabezpečené cez Colnú správu Rožňava. Až po splnení oznamovacej povinnosti a poskytnutej

informácii o vozidle, je vozidlo pristavené u objednávateľa v deň vykonávanej prepravy. Na odbyte,
kde sa presunie vozidlo, skontrolujú ŠPZ, medzinárodný nákladný list, kde sú uvedené všetky údaje,
vrátane pečiatok, dopravcu. Až keď sa všetko skontroluje, je možné tovar naložiť a objednávateľ vystaví
medzinárodný dodací list. V konkrétnom prípade bol odosielateľom a vystavovateľom nákladného
listu žalovaný, označený v pravej časti nákladného listu, list obsahuje aj ďalšie údaje súvisiace so

samotnou prepravou, vrátane nahlásenia prechodu vozidla švajčiarskou colnou správou. V dolnej časti
sa nachádzajú pečiatky odosielateľa a prepravcu a tiež colnej správy - švajčiarskej správy v Tagne.
Na námietku žalovaného, že v zmluve o preprave vecí, nie sú podrobne uvedené údaje - predmet
prepravy, hmotnosť, druh prepravovaného tovaru, napriek tomu, že v objednávkach boli uvedené,
konateľ žalobcu uviedol, že spočiatku uzatvárali zmluvy o preprave podrobnejšie, avšak postupom

času, keďže dlhodobo spolupracovali so žalovaným, už neuvádzali všetky údaje v zmluve o preprave,
pretože všetky podstatné údaje sú obsiahnuté v medzinárodnom nákladnom liste a v medzinárodnom
dodacomliste.Žalobcatrvalnatom,ževozidlobolovybavenétak,akotovyplývalozobjednávky,pretože
prepravu do Švajčiarska mohlo vykonať len také vozidlo, ktoré spĺňalo kritéria vrátane zabezpečenia
plachtou, čo je v danom prípade samozrejmosťou, pretože nikto by nenaložil tovar do vozidla, pokiaľ by

nebolo vybavené štandardnou výbavou. Ďalej zdôraznil, že o vzniknutej škode sa žalobca dozvedel od
žalovaného (od p. Z.), ktorá telefonicky oznámila, že švajčiarsky odberateľ odmietol prevziať zásielku,
pretože tam boli opakované porušenia tých istých povinností zo strany dodávateľa. Z uvedeného vyvodil,
že s poukazom na ust. § 606 ods. 1 Obchodného zákonníka, z ktorého vyplýva, že žalobca má dať
správu o škode, bolo zistené, že o škode sa dozvedel skôr žalovaný ako žalobca, a preto je aj z tohto

dôvodu zodpovednosť žalobcu podľa ust. § 603 ods. 2 Obchodného zákonníka je vylúčená. Žalobca
nesúhlasil ani s tým, že sa majú podporne využiť ustanovenia o komisionárskej zmluve, pretože nejde
o prenos zodpovednosti za škodu na komisionára, ale o oprávnenie komitenta vymáhať voči nemu
samotný nárok na splnenie záväzku, alebo zmluvy (ust. § 609 a § 584 Obchodného zákonníka), pričomv danom prípade sa nejedná o taký prípad, už aj s poukazom na to, že osoba dopravcu a zasielateľa
bola známa žalovanému už aj zo samotného medzinárodného nákladného listu.

6. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním rovnako zistil, že faktúrou č. 140276 zo dňa 7.7.2014,
na sumu 1.650,00 eur, splatnou 2.8.2014 bola vyfakturovaná preprava vozidlom ŠPZ: S., S., na základe
objednávky č. 476/2014, potvrdenej dňa 27.06.2014, s termínom nakládky 30.06.2014, pričom miesto
nakládky bolo Kovostroj, a.s. Dobšiná a miestom vykládky bol CH-5113 Holderbank, s dohodnutým

prepravným vo výške 1.650,00 eur. K uvedenej preprave bol vystavený Medzinárodný nákladný list:
č. SK E 07685858, z ktorého vyplynulo, že predmetom prepravy boli profily v tvare U a C 50 PK.
Z uvedeného nákladného listu bolo zistené, že dopravcom bola spoločnosť I.C.T. Intercontinental
Transport, s.r.o., Poprad - Veľká. Miestom nakládky bol Kovostroj, a.s., Dobšiná, miestom vykládky
Rigips AG Lager, 5113 Holderbank a bol opatrený pečiatkou v dolnej pravej časti listu dňom 03.07.2014.
Faktúrou č. 140285 zo dňa 21.07.2014, na sumu 1.880,00 eur, splatnou 15.8.2014, boli vyfakturované

prepravné služby vozidlom ŠPZ: S. XXXDA, S. XXXYF, na základe objednávky č. 495/2014 potvrdenej
dňa 07.07.2014, s termínom nakládky 08.07.2014, pričom miesto nakládky bolo Kovostroj, a.s. Dobšiná
a miestom vykládky bol CH-1522 Lucens, s dohodnutým prepravným vo výške 1.880,00 eur. K uvedenej
preprave bol vystavený Medzinárodný nákladný list: č. SK 2718001, z ktorého vyplynulo, že predmetom
prepravy boli profily v tvare U a C 45 PK. Z uvedeného nákladného listu bolo zistené, že dopravcom

bola spoločnosť I.C.T. Intercontinental Transport, s.r.o., Poprad - Veľká. Miestom nakládky bol Kovostroj,
a.s., Dobšiná, miestom vykládky Rigips SA a bol opatrený pečiatkou v dolnej pravej časti listu dňom
11.07.2014. V časti dopravcu bola nečitateľná pečiatka. Faktúrou č. 140320 zo dňa 13.8.2014, na
sumu 1.400,00 eur, splatnou 07.09.2014, boli vyfakturované prepravné služby vozidlom ŠPZ: S. XXXDA,
S. XXXYF, na základe objednávky č. 558/2014, potvrdenej dňa 31.07.2014, s termínom nakládky

31.07.2014, pričom miesto nakládky bolo Rigips AG - SA Lager, 5113 Holderbank, a miestom vykládky
bol Kovostroj, a.s. Dobšiná, s dohodnutým prepravným vo výške 1.400,00 eur. K uvedenej preprave bol
vystavený Medzinárodný nákladný list: č. 412536, z ktorého nekvalitnej fotokópie súd zistil, že zjavne sa
jednalo o prepravu vráteného poškodeného tovaru. Dopravcom bola spoločnosť I.C.T. Intercontinental
Transport, s.r.o., Poprad - Veľká a prijímateľom bol Kovostroj, a.s., Dobšiná. Faktúrou č. 140319 zo

dňa 13.08.2014, na sumu 1.650,00 eur, splatnou 07.09.2014, boli vyfakturované prepravné služby
vozidlom ŠPZ: S. XXXDA, S. XXXYF, na základe objednávky č. 534/2014, potvrdená dňa 24.07.2014, s
termínom nakládky 28.07.2014, pričom miesto nakládky bol Kovostroj, a.s. Dobšiná a miestom vykládky
bol CH-5113 Holderbank, s dohodnutým prepravným vo výške 1.650,00 eur. K uvedenej preprave bol
vystavený Medzinárodný nákladný list: č. SK 1914625, z ktorého vyplynulo, že predmetom prepravy boli

profily. Z uvedeného nákladného listu bolo zistené, že dopravcom bola spoločnosť I.C.T. Intercontinental
Transport, s.r.o., Poprad - Veľká. Miestom nakládky bol Kovostroj, a.s., Dobšiná, miestom vykládky
Rigips AG- SA a bol opatrený pečiatkou v dolnej pravej časti listu, z ktorej vyplýva, že zásielka dňa
31.07.2014 bola vrátená, resp. odmietnutá odberateľom.

7. Konštatoval súd prvej inštancie, že zo všetkých vyššie označených objednávok, z ich podmienok
vyplýva, že sa jedná o objednávku na obstaranie prepravy, pričom zasielateľ/dopravca má potvrdiť
do jedného pracovného dňa objednávku. Z ďalšieho textu vyplýva, že v prípade vyjadreného súhlasu
zasielateľa/dopravcu vzniká zmluvný vzťah v zmysle Obchodného zákonníka upraveného najmä ust. §

601 až § 629 Obchodného zákonníka.

8. Z predloženej mailovej komunikácie medzi odberateľom a žalovaným v nemeckom jazyku, s
prekladom textu do slovenského jazyka súd zistil, že dňa 2.9.2014 oznamovala P.. B. M. za odberateľa

RIGIPS, že dodávka do Rigips SA č. 722115 bola odmietnutá, pretože väčšia časť veľkých balíkov bola
posunutá a sčasti sú profily poškodené a z toho dôvodu bola dodávka nepoužiteľná. Boli vytvorené
dokumenty pre reexport, s označením hraničného prechodu, cez ktorý sa má dodávka vrátiť. Z ďalšieho
textu vyplynulo, že počas prechodného obdobia (1 mesiac), sa mali plastové vrecúška na sáčkoch lepiť,
aby sa zabránilo prenikaniu vody, pričom pri kontrole bolo zistené, že ani jedno vrecko nebolo prelepené

a veľká časť sáčkov visela dole hlavou, boli vlhké a čiastočne naplnené vodou.9. Z podania žalovaného žalobcovi súd zistil, že dňa 16.9.2014 žalovaný písomne oznámil žalobcovi,
že faktúru č. 143119 ( zrejme správne má znieť č.140319, pozn. odvolacieho súdu) zo dňa 13.8.2014
na sumu 1.650,00 eur s DPH vrátil, pretože počas prepravy tovaru došlo k jeho poškodeniu a príjemca

odmietol tovar prevziať, že preprava tovaru nebola vykonaná riadne, s odbornou starostlivosťou, ku
ktorej sa žalobca zaviazal.

10. Rovnako z podania žalovaného súd zistil, že žalovaný dňa 27.11.2014 doručil žalobcovi faktúru

č. 14100058 za škodovú udalosť vyčíslenú pri preprave sadrokartónových profilov expedovaných dňa
28.7.2014 vozidlom ŠPZ: S. XXX M., S. XXX I.. Uvedenou faktúrou bola vyfakturovaná suma 3.515,07
eur, dôvodom fakturácie bola škoda spôsobená pri preprave sadrokartónových profilov dňa 28.7.2014
na základe objednávky č. 534/2004. Faktúra bola vystavená dňa 27.11.2014, s dátumom splatnosti
1.1.2015.

11. Zo sumarizácie nákladov spojených s uvedenou škodovou udalosťou vystavenej žalovaným
žalobcovi, vyplynula škoda na poškodených profiloch - mechanické poškodenie v sume 412,47 eur,
poškodenie profilov v dôsledku bielej korózie vo výške 1.315,20 eur, za triedenie a prebaľovanie tovaru
vo výške 452,77 eur, faktúra za dovoz vráteného tovaru zo strany Rigips AG vo výške 1.400,00 eur,

faktúra od Rigips - náklady odberateľa spojené s vrátením tovaru vo výške 347,10 eur, spolu 3.515,07
eur.

12. Súd prvej inštancie po takto vykonanom dokazovaní citujúc ust. § 601 ods. 1, 2, § 603

ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, čl. 1, 3, 4, 17 ods. 1, 2 Dohovoru 11/1975 Zb. o prepravnej
zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR) uviedol, že tento Dohovor sa vzťahuje
na každú zmluvu o preprave zásielok za odplatu cestným vozidlom, ak miesto prevzatia zásielky
a predpokladané miesto jej dodania, ako sa uvádza v zmluve, ležia vo dvoch rôznych štátoch, z
ktorých aspoň jeden je zmluvným štátom tohto Dohovoru - CMR. Ďalej v súvislosti s citovanými

ustanovenia Obchodného zákonníka uviedol, že zasielateľská zmluva je v určitom zmysle poddruhom
komisionárskej zmluvy, že základná odlišnosť medzi nimi spočíva v predmete zmluvného vzťahu.
Predmetom vzťahu založeného zasielateľskou zmluvou je špecifická činnosť, konkrétne „obstaranie
prepravy vecí“. Aj napriek súvislostiam medzi uvedenými zmluvami, zákon popri komisionárskej
zmluve upravuje zasielateľskú zmluvu ako osobitný typ zmluvy. Je to odôvodnené osobitnou právnou

problematikou, ktorá pri tom vzniká. Zasielateľskou zmluvou vzniká medzi zasielateľom a príkazcom
záväzkový vzťah, z ktorého vyplýva jednak záväzková povinnosť zasielateľa, že vo vlastnom mene
„obstará" pre príkazcu a na jeho účet prepravu vecí z určitého miesta do určitého iného miesta, a
jednak záväzok príkazcu zaplatiť zasielateľovi odplatu. Základnými náležitosťami zasielateľskej zmluvy
sú určenie subjektov zmluvy (zasielateľa, príkazcu) a vymedzenie predmetu, t.j. určenie prepravy

v jej podstatných zložkách (údaje o zásielke, spôsobe, čase prepravy, mieste odoslania a mieste
určenia). Výška odplaty nemusí byť v zmluve určená, aj keď odplatnosť je jedným z charakteristických
znakov tejto zmluvy. Na uzavretie zmluvy sa nevyžaduje písomná forma. V prípade, keď nie je
zmluva uzavretá v písomnej forme, zákon zasielateľa oprávňuje požadovať, aby mu príkazca udelil
písomný príkaz na obstaranie prepravy, tzv. zasielateľský príkaz. Takýto príkaz môže príkazca vydať,

aj keď ho o to zasielateľ nepožiadal. Povinnosťou zasielateľa je počas trvania záväzku pri dojednaní
spôsobu a podmienok prepravy vynaložiť odbornú starostlivosť, aby čo najlepšie zodpovedali záujmom
príkazcu. Záujmy príkazcu sú formulované jednak v zmluve a jednak v pokynoch (príkazoch) príkazcu.
Zasielateľská zmluva na rozdiel napríklad od zmluvy o preprave sa týka výlučne vzťahu dopravca -
odosielateľ, pričom sa do uvedeného právneho vzťahu umožňuje vstup medzičlánku - zasielateľa.

Zasielateľ sprostredkuje prepravu pre príkazcu, z toho vyplýva, že sám zasielateľ prepravu nevykonáva
(aj keď to nemusí byť vylúčené). Zatiaľ čo predmetom zasielateľskej zmluvy je obstaranie prepravy veci,
predmetom zmluvy o preprave je vykonanie prepravy. Zo samotnej povahy zasielateľskej zmluvy vyplýva
skutočnosť, že zasielateľ koná vo vlastnom mene, ale na účet príkazcu. Povinnosti zasielateľa, resp.
zodpovednosť vo vzťahu k prípadnému poškodeniu prepravovanej zásielky pri preprave upravuje ust.

§ 603 Obchodného zákonníka, ktorý vytvára osobitnú právnu úpravu zodpovednosti za škodu oproti
všeobecným ustanoveniam o náhrade škody k ust. § 373 a nasl. Obchodného zákonníka. Ustanovenie
§ 603 ods. 2 Obchodného zákonníka zakotvuje objektívnu zodpovednosť zasielateľa za škodu, tzn.
bez ohľadu na jej zavinenie. Z uvedeného ust. § 603 Obchodného zákonníka vyplýva, že zasielateľzodpovedá za škodu na zásielke od prevzatia do odovzdania dopravcovi na prepravu, nezodpovedá, ak
ju nemohol odvrátiť ani pri vynaložení odbornej starostlivosti. Ide o špeciálnu zodpovednosť zasielateľa
za škodu. Pojem „odborná starostlivosť" treba chápať v zmysle starostlivosti, ktorú možno bežne

- obvykle požadovať od zasielateľov v čase realizácie obstarávateľských služieb na trhu. Z toho
teda vyplýva, že zasielateľ nezodpovedá za škodu pri uskutočňovaní prepravy dopravcom z titulu
zasielateľskej zmluvy, pokiaľ pri výbere dopravcu konal s dostatočnou odbornou starostlivosťou.
Skutočnosť, že zasielateľ nezodpovedá za škodu spôsobenú dopravcom na zásielke prepravovanej pre
príkazcu, možno vyvodiť aj z premisy, že zasielateľ pri obstaraní prepravy koná na účet príkazcu a teda

právo na náhradu škody z titulu porušenia dojednaných povinností dotknutého prepravcu vzniká na
strane príkazcu, a nie na strane zasielateľa. Je potrebné zdôrazniť aj to, že podľa názoru súdu nie je
možné klásť bremeno povinností na zasielateľa z dôvodu zanedbania prípadných povinností dopravcu,
nakoľko zasielateľ nemôže ovplyvniť konanie dopravcu v plnení, resp. neplnení si povinnosti.

13. S poukazom na vyššie uvedené, súd prvej inštancie vyvodil, že vykonaným dokazovaním bolo
preukázané, že na základe objednávky žalovaného žalobca ako zasielateľ - sprostredkovateľ,
sprostredkoval prepravu prostredníctvom dopravcu - I. C. T. Intercontinental Transport spol. s r.o.,
so sídlom v Poprade. Jednalo sa o sprostredkovanie prepravy na základe objednávok č. 476/2014,
495/2014, 534/2014, 558/2014, pričom priamo z objednávok vyplynulo, že sa jedná o objednávku

na obstaranie prepravy zasielateľom a zmluvný vzťah bude upravený príslušnými ust. §§ 601 a 629
Obchodného zákonníka. Preprava bola riadne vyfakturovaná vyššie označenými faktúrami, pričom
žalovaný spochybňoval, resp. nezaplatil faktúru č. 143119 vo výške 1.650,00 eur s poukazom na to,
že preprava tovaru nebola vykonaná riadne s odbornou starostlivosťou. V prípade ostatných faktúr,
ich správnosť, ani výšku nenamietal, úhradu nevykonal z dôvodu kompenzácie škody, ktorá vznikla

žalovanému odmietnutím tovaru zahraničným odberateľom. Povinnosťou žalovaného bolo zaplatiť za
prepravu tovaru, nakoľko v zmysle zasielateľskej zmluvy sa príkazca-objednávateľ zaväzuje uhradiť
zasielateľovi - prepravné (t.j. cenu vrátane všetkých služieb a poplatkov spojených s prepravou), ktoré
je splatné pri prevzatí zásielky na prepravu.

14. Pokiaľ si žalovaný vzájomnou žalobou uplatnil nárok na náhradu škody, za ktorú mal podľa tvrdenia
žalovaného zodpovedať žalobca, uviedol súd prvej inštancie, že dokazovaním bolo preukázané, že
žalobca vystupoval ako sprostredkovateľ prepravy medzi žalovaným a dopravcom, to znamená konal
tak na základe príkazu žalovaného prejaveného vo forme objednávky. Žalovaný mal informácie o

tom, kto je dopravcom, podpisoval Medzinárodný nákladný list, z ktorého tieto informácie vyplynuli. Z
hľadiska zabezpečovania prepravy a vynaloženej odbornej starostlivosti, súd poukazuje na skutočnosť,
že prepravca tovaru pôsobil na trhu a špeciálne pre švajčiarsky trh dlhodobo, tzn. musel splniť
kritéria, ktoré sú požadované švajčiarskym odberateľom. Pokiaľ zasielateľ sprostredkoval prepravu
prostredníctvom dlhoročného osvedčeného prepravcu, s ktorým neboli žiadne problémy, a to ani na

základe predchádzajúcich objednávok žalovaného ako príkazcu, nie je možné konštatovať, že by
zasielateľ nepostupoval s vynaložením náležitej odbornej starostlivosti. V danom prípade nie je možné
vyvodiť zodpovednosť zasielateľa za škodu vzniknutú pri preprave. Zodpovednosť v takom prípade
znáša dopravca. Pokiaľ sa žalovaný vzájomnou žalobou domáhal náhrady škody proti žalobcovi, súd
konštatoval, že žalobca nie je v prípade podanej vzájomnej žaloby pasívne legitimovaný.

15. Zhodnotením vykonaného dokazovania súd teda dospel k záveru, že žalobca sa dôvodne domáhal
zaplatenia žalovanej sumy, vrátane príslušenstva, a preto z toho dôvodu žalobe vyhovel a vzájomnú
žalobu súd zamietol s poukazom na nedostatok pasívnej legitimácie spoločnosti RimSpedition s.r.o. so

sídlom Rimavská Sobota.

16. Rozhodnutie o priznaní úrokov z omeškania odôvodnil súd prvej inštancie ust. § 365 ods. 1, §
369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., kedy sadzba

úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného záväzku zvýšenej o deväť percentuálnych bodov, pričom takto
určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby omeškania s plnením peňažného záväzku,
keď zároveň konštatoval, že medzi stranami sporu neboli úroky dojednané, z dôvodu ktorého súdprvej inštancie postupoval v zmysle ust. § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka s použitím ust. § 3 ods.
1 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. o sadzbe úrokov z omeškania, ktorá v rozhodnom období bola
0,15% podľa úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky a po jej zvýšení o 9 percentuálnych bodov, to

predstavuje 9,15%. Súd prvej inštancie preto žalobcovi priznal aj uplatnené zákonné úroky z omeškania
z jednotlivých vyfakturovaných súm podľa jednotlivých faktúr, keďže žalovaný sa dostal do omeškania
so zaplatením týchto faktúr a to faktúrou č. 140276 dňom 3.8.2014, faktúrou č. 140285 dňom 16.8.2014,
faktúrou č. 140320 dňom 8.9.2014 a faktúrou č. 140319 dňom 8.9.2014.

17. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku
a žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške
ktorých bude rozhodnuté podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku samostatným uznesením
po právoplatnosti rozsudku.

18. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm.f/ a h/ Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že
zasielateľ - žalobca nezodpovedá za škodu pri uskutočňovaní prepravy dopravcom z titulu zasielateľskej
zmluvy, pokiaľ pri výbere dopravcu konal s odbornou starostlivosťou. Zastával názor, že sa súd prvej

inštancie nevysporiadal s argumentáciou žalovaného vo vzťahu k porušeniu zákonných povinností
žalobcu ako zasielateľa, titulom ktorého porušenia vznikol žalovanému nárok na náhradu vzniknutej
škody vo vzťahu k žalobcovi a v nadväznosti na to citoval ustanovenie § 603 ods. 1 a § 609 Obchodného
zákonníka.
Ďalej uviedol, že súd neprihliadal na skutočnosť, že ustanovenia komisionárskej zmluvy predstavujú

lex generalis vo vzťahu k ustanoveniam zasielateľskej zmluvy , že žalobca ako zasielateľ bol povinný
v súlade s ust. § 584 Obchodného zákonníka po uzatvorení prepravnej zmluvy s dopravcom pred
samotnou nakládkou tovaru oznámiť žalovanému označenie osoby - dopravcu, s ktorou zmluvu uzavrel
a v prípade nesplnenia tejto povinnosti zodpovedá žalovanému akoby prepravu realizoval sám; že v
spojení s § 607 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého príkazca je povinný zaplatiť zasielateľovi

odplatu a vzniknuté náklady bez zbytočného odkladu potom, čo zasielateľ zabezpečil obstaranie
prepravy uzavretím potrebných zmlúv s dopravcami, prípadne medzi zasielateľmi a podal o tom správu
príkazcovi a že podľa § 606 ods. 1 Obchodného zákonníka, žalobca ako zasielateľ bol potom povinný
podať príkazcovi správu o škode, ktorá na zásielke vznikla, len čo sa o tom dozvedel; inak zodpovedá
príkazcovi za vzniknutú škodu.

Žalovaný poukazujúc na odôvodnenie rozhodnutia (bod 32) uviedol, že sa súd prvej inštancie
nevysporiadal s konaním a postupmi žalobcu spojenými s uzatváraním prepravných zmlúv v žalovaných
prípadoch, ktoré nebolo vykonané s odbornou starostlivosťou. V nadväznosti na to považoval za
potrebné poukázať na úlohu zasielateľa, ktorý nie je len sprostredkovateľom prepravy, že rozdiel
vyplýva už len z toho, že zasielateľstvo je koncesovanou živnosťou, pričom sprostredkovanie prepravy

predstavuje ohlasovaciu živnosť, na ktoré zákonné skutočnosti súd prvej inštancie neprihliadal, že
na zasielateľa sa z vyššie uvedeného dôvodu kladie vyššia miera nárokov a teda aj vyššia miera
zodpovednosti, že zasielateľstvo ako zabezpečenie prepravy z miesta odoslania do miesta určenia
je špecifickou komplexnou službou, pri ktorej jednotlivé úkony zasielateľa sú vzájomne prepojené a
nadväzujú na seba a jednotlivé prijímané čiastkové služby, z ktorých sa skladá zabezpečenie prepravy

sú pre zasielateľa vlastnými nákladmi, že zasielateľ je manažérom prepravy a má povinnosť vynaložiť
odbornú starostlivosť pri realizácii záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy, že jeho úlohou pri zohľadnení
minimalizácie prepravných nákladov a minimalizácie rizík vyplývajúcich z prepravy je zabezpečiť
optimálny priebeh prepravy tovaru zo zdroja do cieľa, že je spojnicou medzi odosielateľom a dopravcom,
medzi výrobcom a spotrebiteľom, medzi exportérom a importérom, že zasielateľstvo vo všeobecnosti

poskytujebalenieaoznačovanietovaru,volívhodnýdopravnýprostriedok,zabezpečujepotrebnéslužby
pri colnom odbavovaní tovaru, môže ručiť za colný dlh, zabezpečuje poistenie tovaru počas prepravy
a skladovania, poskytuje služby pri vystavovaní potrebných sprievodných a iných dokladov, nakupuje
služby dopravcov (dopravné kapacity) prípadne služby iných zasielateľov, ktoré potom predáva svojim
zákazníkom, aktívne sa spolu- zúčastňuje na celkovej realizácii jednotlivých obchodných operácii a že

zasielateľ ako znalec dopravných prostriedkov a majúci prehľad o cenovej situácii na dopravnom trhu
ponúka nové prepravné spojenia a najvhodnejšie formy, že kombinovaním zásielok a foriem dopravy je
racionalizátorom prepravného procesu a na požiadanie odosielateľa ho informuje o pohybe tovaru odmiesta nakládky až po miesto vykládky a že zasielateľ vo vzťahu k dopravnému prostriedku je neutrálny
a spolupracuje so všetkými dopravcami, t.j. využíva najvhodnejšie dopravné prostriedky.
Uviedol, že z konania a správania žalobcu vyplýva, že pri výbere dopravcu nekonal tak, aby zabezpečil

najvhodnejší spôsob prepravy vždy v súlade so záujmami odosielateľa, keďže už samotná skutočnosť,
že žalobca dojednával prepravné zmluvy výlučne s právnickou osobou, ktorá je jeho blízkou osobou,
majetkovo a personálne prepojenou, je jednoznačným porušením tejto povinnosti, s čím sa súd
prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí podľa názoru žalovaného nevysporiadal. Uviedol tiež, že z
vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobcom uzatvorené prepravné zmluvy neobsahovali

podstatné náležitosti prepravnej zmluvy a to predmet prepravy, jeho množstvo a ďalšie špecifické
požiadavky, ktoré vyplývali z objednávky žalovaného, a teda boli neplatné, za ktorý stav nesie
žalobca zodpovednosť. Keďže zmluva bola uzavretá písomne, mala obsahovať všetky zákonom
stanovené podstatné náležitosti, pričom s ich absenciou, a teda neplatnosťou zmluvy o preprave sa
súd nevysporiadal a to ani z hľadiska jej platnosti ani z hľadiska porušenia zákonom stanovenej
povinnosti žalobcu konať s odbornou starostlivosťou. Súd žalovaným namietanú neplatnosť samotnej

zmluvy o preprave obišiel tým, že takáto zmluva mohla byť uzatvorená aj ústne, a teda absencia
podstatných náležitostí prepravnej zmluvy zrejme nie je porušením povinnosti zasielateľa konať s
odbornou starostlivosť.
Mal za nepochybné, že žalobca ako zasielateľ mal byť objektívnou osobou, ktorá má skúmať trhové
podmienky a dojednať prepravu tak, aby bola s prihliadnutím na objektívne skutočnosti vhodná

a vyhovujúca pre príkazcu v súlade so zákonom a zmluvne v súlade so zákonom predpísanými
podstatnými náležitosťami. Žalobca, ktorý prepravu dojednáva výlučne s jedným dopravcom, a to s
právnickou osobou, s ktorou je personálne prepojený, porušuje vo všetkých prípadoch svoju základnú
povinnosť, a to objektívne posudzovať podmienky prepravy a vybrať tú najvhodnejšiu pre príkazcu a to
najmä tým, že žalobca nijako tieto ponuky neposudzuje, ani nevykonáva prieskum trhu.

Opakovane citoval ust. § 603 ods. 1 Obchodného zákonníka a uviedol, že zasielateľ je ten, kto
uzatvára prepravnú zmluvu a nesie aj zodpovednosť za dojednanie takých podmienok prepravy, ktoré
zodpovedajú záujmom a pokynom príkazcu, pričom zo žalobcom predložených prepravných zmlúv ako
aj vykonanej spornej prepravy jednoznačne vyplýva, že žalobca nepostupoval s vynaložením odbornej
starostlivosti. Objektívna zodpovednosť žalobcu ako zasielateľa je daná popri jeho zodpovednosti podľa

§ 603 ods. 2 Obchodného zákonníka, a teda v prípade, ak žalobca vystupuje v tomto zmluvnom
vzťahu ako zasielateľ, potom zodpovedá žalovanému za porušenie svojho záväzkového vzťahu, ktorá
zodpovednosť je objektívna.
Ďalej uviedol, že zo zasielateľskej zmluvy je daná všeobecná zodpovednosť podľa § 373 Obchodného
zákonníka, ktorá predstavuje objektívnu zodpovednosť zasielateľa za porušenie záväzkového vzťahu,

že objektívne nie je možné považovať za dojednanie prepravy zodpovedajúce čo najlepším záujmom
príkazcu, konanie a postupy žalobcu a opakovane uviedol, že ide o dojednanie všetkých prepráv výlučne
s jedným prepravcom, a to s právnickou osobou, s ktorou je žalobca personálne a majetkovo prepojený
a tiež chýbajúca špecifikácia predmetu prepravy, jeho množstva, hmotnosť, popruhov a umelohmotných
rohovníkov. Konanie a postupy konateľa a súčasne spoločníka žalobcu, ktorý ako zasielateľ účelovo

obstaráva prepravy výlučne so spoločnosťou, ktorej je rovnako súčasne spoločníkom a konateľom je
účelové a v rozpore s podstatou zasielateľstva, žalobca tým obchádza účel a zmysel zákona v časti
zmluvy o zasielateľstve, s čím sa podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie nevysporiadal.
Uviedol tiež, že žalobca sa súčasne vydával vo vzťahu k príkazcovi za dopravcu, že za takého sa
označuje v účtovných dokladoch - faktúrach aj v písomných následných výzvach, že žalobca bol v

mene žalobcu, t.j. vo vlastnom mene, nie v mene dopravcu prítomný na obhliadke poškodenia tovaru
poisťovňou. Opakovane poukazujúc na ust. § 609, § 584, § 607 ods. 3 Obchodného zákonníka uviedol,
že žalobca vo vzťahu k žalovanému len potvrdil objednávku, avšak žalovanému nikdy riadne neoznámil
označenie dopravcu, s ktorým uzavrel prepravnú zmluvu a opakovane uviedol, že sa súd prvej inštancie
s touto argumentáciou žalovaného nevysporiadal.

Ďalej uviedol, opakovane citujúc ust. § 606 ods. 1 Obchodného zákonníka, že žalobca ako zasielateľ
bol povinný podať príkazcovi správu o škode, ktorá na zásielke vznikla, len čo sa o tom dozvedel;
inak zodpovedá príkazcovi za vzniknutú škodu, že žalobca však takúto správu príkazcovi žalovanému
nepodal, čo vyplýva aj z výsluchu konateľa žalobcu, ktorý uviedol, že o vzniku škody žalovanému správu
nepodal, pričom je nepochybné, že konateľ žalobcu ako súčasný konateľ dopravcu, ktorému odmietol

príjemca prevzatie tovaru, o tejto skutočnosti nepochybne vedel. Žalobca zastúpený konateľom ostal v
predmetnej veci absolútne nečinný vo vzťahu k žalovanému, zároveň tvrdiac, že o odmietnutí prevzatia
sa dozvedel od žalovaného, pričom o tejto skutočnosti vedel a musel vedieť súčasne ako konateľ
dopravcu, z čoho žalovaný vyvodil, s poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenie, že žalobcasa nemôže zbaviť svojej zodpovednosti za porušenie povinnosti zasielateľa. V nadväznosti na uvedené
poukázal na to, že v predmetnom spore je založená zodpovednosť žalobcu za vznik škody z dôvodu
jeho opakovaných porušení povinností ako zasielateľa pri obstarávaní a riadení prepravy zásielky,

pričom sa súd s predmetnou argumentáciou žalovaného vo vzťahu k porušeniu povinnosti žalobcu
nevysporiadal, pričom žalobca nikdy nespochybňoval vznik škody na prepravovanom tovare a poukázal
na jeho písomnosť zo dňa 24.9.2014 adresovanú žalovanému. Žalovaný ďalej uviedol, že v prípade,
ak súd prvej inštancie tvrdí, že žalobca nie je v predmetnej právnej veci pasívne vecne legitimovaný,
považoval za potrebné poukázať na povinnosti zasielateľa (pri použití ustanovení komisionárskej zmluvy

na vzťah príkazcu a zasielateľa) podľa § 586 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak osoba, s
ktorou komisionár uzavrel zmluvy pri zariaďovaní záležitostí poruší svoje záväzky je komisionár povinný
na účet komitenta splnenie týchto záväzkov vymáhať alebo ak s tým komitent súhlasí, postúpiť mu
pohľadávky zodpovedajúce týmto záväzkom, pričom nárok na odplatu vzniká komitentovi podľa §
587 ods. 2 Obchodného zákonníka až potom, ako si splnil svoje záväzky podľa § 584 až § 586
Obchodného zákonníka. S prihliadnutím na to, že žalobca si v žiadnom zo žalovaných prípadov nesplnil

do dnešného dňa svoju povinnosť spojenú s nárokom žalobcu, na odplatu za obstaranie prepravy vo
vzťahu k žalovanému podľa § 54 Obchodného zákonníka pri súčasnom použití ustanovenia § 607
ods. 3 Obchodného zákonníka, nie je zrejmé ani riadne z hľadiska odôvodnenia napadaného rozsudku
preskúmateľné, z akého dôvodu súd prvej inštancie priznal nárok na zaplatenie žalovaných súm.
Mal za nepochybné, že žalobca si nesplnil ani svoju povinnosť spojenú so vznikom nároku na odplatu

a to povinnosť podľa § 586 Obchodného zákonníka. S prihliadnutím na vyššie uvedené mal za to,
že zodpovedá žalobcovi (zrejme žalovanému - poznámka odvolacieho súdu) za vzniknutú škodu na
prepravovanom tovare a je povinný znášať všetky náklady s tým spojené.
Na základe vyššie uvedeného žalovaný uviedol, že pokiaľ sa súd v napadnutom rozhodnutí
nevysporiadal s vyššie uvedenými skutočnosťami svedčiacimi porušeniu povinnosti žalobcu, bolo

tým porušené právo žalovaného na spravodlivý proces, spojené s právom na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, preto navrhol aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

19. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného považoval rozsudok súdu prvej inštancie za správny
a vydaný v súlade s dostatočne zisteným skutkovým stavom veci a na základe správneho právneho
posúdenia veci. Pokiaľ žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že neprihliadol na skutočnosť, že
ustanovenia komisionárskej zmluvy predstavujú lex generalis vo vzťahu k ustanoveniam zasielateľskej
zmluvy, žalobca uviedol, že podľa jeho názoru súd na str. 9 a 10 rozsudku (bod 31 a 32

odôvodnenia)podrobneavýstižnezdôvodnilprávnyvzťahstránsporuakoajvzťahmedziustanoveniami
komisionárskej a zasielateľskej zmluvy. Okrem iného uviedol, že zasielateľská zmluva je poddruhom
zmluvy komisionárskej a aj z ust. § 609 Obchodného zákonníka vyplýva, že na zasielateľskú
zmluvu sa použijú ustanovenia komisionárskej zmluvy podporne, to znamená podľa názoru žalobcu,
že ustanovenia komisionárskej zmluvy sa v prípade zasielateľského vzťahu použijú len vtedy, ak

ustanovenia o zasielateľskej zmluve konkrétnu právnu otázku neriešia. V prípade zodpovednosti
zasielateľa za škodu na prepravovaných veciach zákon túto zodpovednosť upravil priamo v
ustanoveniach o zasielateľskej zmluve. Preto podporné použitie zodpovednosti za škodu upravené pri
komisionárskej zmluve neprichádza do úvahy.
K odkazu žalovaného na ustanovenie § 607 ods. 3 Obchodného zákonníka žalobca uviedol, že

uvedené ustanovenie má dispozitívny charakter, od ktorého strany sporu sa odklonili priamo v písomnej
objednávke, ktorá bola akceptovaná žalobcom, teda ktorá predstavuje ich zasielateľskú zmluvu, a to v
posledných dvoch vetách v časti „dohodnuté prepravné“ nasledovne: „Zasielateľ zašle faktúru príkazcovi
najneskôr do 7-mich pracovných dní od uskutočnenia prepravy zásielky veci. Príkazca uskutoční platbu
najneskôr do 25 dní od doručenia faktúry spolu s originálom, prípadne fotokópiou CMR.“

V zmysle zákona by mal zasielateľ nárok na odplatu bez odkladu po tom, ako prepravnú zmluvu uzavrie.
Strany však nárok na zaplatenie viazali na uskutočnenie prepravy a dohodli si aj lehotu splatnosti, a to
25 dní odo dňa doručenia faktúry. Nepodmieňujú ho podaním správy príkazcovi. Príkazca o uzavretí
zmluvy o preprave vie nielen z náložného listu, ale keďže sa má faktúra vystaviť až po realizácií prepravy,
nutnosť podania správy o uzavretí prepravnej zmluvy logicky odpadá. Okrem toho zasielateľská zmluva

je zmluvou odplatnou, takže nárok žalobcu ako zasielateľa je nepopierateľný, čo vyplýva aj z vyjadrení
žalovaného počas prvoinštančného konania, keďže nárok žalobcu ako taký, resp. splatnosť odplaty
nenamietal, naopak započítal si voči nároku žalobcu nárok na náhradu škody.Pokiaľodvolateľpoukázalnaust.§606ods.1Obchodnéhozákonníkažalobcauviedol,žezvykonaného
dokazovania vyplynulo, že odberateľ informoval o škode na zásielke priamo žalovaného, ktorý následne
o tom informoval žalobcu, keďže žalovaný sa o škode dozvedel skôr ako žalobca a sám ho o

nej informoval, logicky žalobca nebol povinný opätovne informovať žalovaného o vzniknutej škode.
Žalovaným uvádzané ustanovenie § 606 ods. 1 Obchodného zákonníka, však žalovaný podľa názoru
žalobcu nesprávne interpretuje tak, že ak zasielateľ neoznámi vzniknutú škodu, zodpovedá za ňu.
Zo znenia tohto zákonného ustanovenia však vyplýva, že „Zasielateľ zodpovedá za škodu vzniknutú
príkazcovi tým, že túto povinnosť si nesplnil.“ Zasielateľ teda zodpovedá za škodu, ktorá vznikla v

dôsledkutoho,žesinesplniloznamovaciupovinnosťotom,žeužškodavzniklaavdôsledkutohovznikla
ďalšia škoda na tovare poškodenom počas prepravy, ktorej sa však mohlo predísť včasným oznámením
o vzniku škody na tovare počas prepravy. Medzi nekonaním zasielateľa a vzniknutou škodou musí byť
príčinná súvislosť. O takýto prípad sa v spore nejedná, nakoľko nebolo sporné, že ku škode na tovare
došlo počas prepravy.
Pokiaľ žalovaný v odvolaní namieta neplatnosť prepravných zmlúv, v tejto súvislosti žalobca poukázal na

výpoveď konateľa žalobcu, ktorý uviedol, že so žalovaným spolupracoval minimálne 10 rokov a stále boli
ich objednávky rovnakého charakteru, čo sa týka predmetu prepravy a jeho množstva. Preto sa uvedené
údaje do zmluvy o preprave veci, ktorú uzatváral žalobca ako zasielateľ s dopravcom, už ani neuvádzali.
Prepravca však stále prepravil tovar, ktorého obstaranie prepravy si žalovaný objednal u žalobcu. V
zmluve o preprave bolo však stále v časti „Poznámka“ uvedené „plachta v 100% stave, bezpodmienečne

dodržať termín nakládky a vykládky.“ Všetky náležitosti zmluvy o preprave boli dohodnuté medzi
zasielateľom a prepravcom ústne a zodpovedali požiadavkám žalovaného. Ich nedodržanie nenamietal
ani žalovaný počas celého niekoľkoročného obdobia, ani počas súdneho konania, takže namietanie
neplatnosti prepravných zmlúv v rámci podaného odvolania považoval žalobca za bezdôvodné a voči
sporu bezpredmetné. Prepravná zmluva sa neuzatvárala medzi stranami sporu. Preprava bola reálne

vykonaná a jej vykonanie žalovaný nenamietal. Zmluva o preprave nemusí byť uzavretá v písomnej
forme, takže jej podstatné náležitosti môžu byť dohodnuté aj ústne. Posudzovanie jej platnosti alebo
neplatnosti nemôže mať v tomto prípade vplyv na rozhodnutie súdu, pretože povinnosťou žalobcu bolo
sprostredkovať prepravu a povinnosťou žalovaného bolo zaplatiť za jej sprostredkovanie žalobcovi. Za
vykonanú prepravu uhradil odmenu žalobca priamo prepravcovi. Pokiaľ žalovaný namieta, že žalobca

nepostupoval s odbornou starostlivosťou pri výbere prepravcu, žalobca uviedol, že toto tvrdenie je v
rozpore s tým, čo uviedol sám žalovaný, že od januára do augusta 2014, kedy došlo ku škode počas
prepravy, bolo zrealizovaných najmenej 43 dodávok, z toho len v 2 prípadoch odberateľ reklamoval tovar
a len v jednom z nich boli dôvodom rozposúvané profily. Keďže zasielateľ zaobstaral pre žalovaného
prepravu tovaru počas minulých 10 rokov bez akýchkoľvek problémov prostredníctvom prepravcu,

s ktorým je personálne prepojený, nemal žiadny dôvod pochybovať o výbere tohto prepravcu ako
vhodného na objednanú prepravu. Práve naopak, ak mal s ním dobré skúsenosti a napriek tomu by
prepravu objednal u iného prepravcu, a počas prepravy by vznikla škoda, žalovaný by mohol namietať
neodbornú starostlivosť z dôvodu bezdôvodnej zmeny už zaužívaného rokmi overeného a skúseného
prepravcu.

Žalobca zdôraznil, že aj z vyjadrenia Generali Poisťovne a.s. vyplýva, že poisťovňa za celé roky neriešila
žiadnu poistnú udalosť prepravcu, okrem škody, ktorá je predmetom tohto sporu. Aj na základe tejto
skutočnosti sa mohol žalobca spoliehať na odbornosť a spoľahlivosť prepravcu a nemal dôvod ho meniť.
Podľanázoružalobcusasúdveľmipodrobneapresvedčivoalogicky vysporiadalsovšetkýmitvrdeniami
a návrhmi strán sporu, vec správne právne posúdil a nárok žalobcu ako odôvodnený priznal, a preto

navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal mu aj náhradu trov
konania v odvolacom konaní v plnom rozsahu.

20. Žalovaný vo svojom podaní zotrval v celom rozsahu na svojom odvolaní a v ňom uvedených

dôvodoch.

21. Žalobca sa k podaniu žalovaného zo dňa 21.4.2017, ktoré mu bolo doručené 15.5.2017 písomne
nevyjadril.

22. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané
v zákonnej lehote, oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadeniapojednávania,pretoženejdeoodvolanieprotirozhodnutiunaprejednaniektoréhojepotrebnénariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. - Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“), vec prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
nie je dôvodné.

23. S odôvodnením napadnutého rozsudku sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje, konštatuje
správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom žalovaného odvolací súd uvádza
nasledovné:

24. Žalovaný odôvodnil odvolanie dôvodmi uvedenými v ust. § 365 ods. 1 písm.f/ a h/ CSP, t.j. že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že
rozhodnutiesúduprvejinštancievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Záverompodaného
odvolania, vychádzajúc z jeho obsahu, namietal aj porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces
spojený s právom na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

25. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je daný vtedy, ak súd prvej inštancie dospel na
základevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam.Tentoodvolacídôvodjevsúdnejpraxi
vykladanýtak,žemusíísťotakéskutkovézistenia,nazákladektorýchsúdposúdivecpoprávnejstránke
a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nemá oporu vo

vykonanom dokazovaní vtedy, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom nezodpovedá ust. § 191 ods. 1
CSP, pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré nevyplynuli z vykonaného dokazovania a nevyšli
najavo inak alebo neprihliadol na rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané
alebo vyšli najavo inak alebo že je v hodnotení dôkazov alebo skutočnosti z hľadiska ich závažnosti,
zákonnosti a pravdivosti logický rozpor.

26. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikujekonkrétnuprávnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímvecisúdom
prvej inštancie je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav, to znamená, že právne

posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá,
alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný skutkový stav
nesprávne aplikoval.

27. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadísk žalovaným uplatnených odvolacích
dôvodov dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené, a preto odvolanie žalovaného
nemožno považovať za opodstatnené, pretože súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom
rozsahu pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonanie iných dôkazov sporové strany nenavrhli, vzal do
úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vykonané dôkazy

správne vyhodnotil podľa svojej úvahy v súlade s ust. § 191 CSP. Z týchto dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav aplikoval aj
relevantné právne predpisy a správne tak posúdil uplatnený nárok a to v jeho vyhovujúcej ako aj v
zamietajúcej časti.

28. Je potrebné zdôrazniť, že z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že súd nemusí dať vo svojom rozhodnutí
odpoveď na všetky sporné otázky, musí však zodpovedať všetky otázky podstatné pre rozhodnutie vo
veci.Napadnutýrozsudokspĺňatútopožiadavku,pretožesúdprvejinštancievodôvodnenínapadnutého
rozhodnutia jasne, stručne a zrozumiteľne vysvetlil, z ktorých vykonaných dôkazov vychádzal a ako
vykonané dôkazy hodnotil, ktoré skutočnosti považoval za nesporné a aké úvahy ho viedli k rozhodnutiu

vo veci.

29. Skutočnosti a námietky, ktoré žalovaný uviedol v odvolaní, nie sú teda spôsobilé spochybniť vecnú
správnosťnapadnutéhorozsudkuzhľadiskazistenýchskutočnostíaprávnychzáverov,kuktorýmdospel
súd prvej inštancie, pričom odvolací súd nezistil ani žiadnu vadu, ktorá by mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Navyše v odôvodnení svojho rozhodnutia sa súd prvej inštancie vyporiadal so
všetkými pre správne rozhodnutie dôležitými skutočnosťami i námietkami strany sporu.30. Vychádzajúc z obsahu podaného odvolania žalovaného je zrejmé, že namieta aj porušenie
práva žalovaného na spravodlivý proces spojené s právom na riadne odôvodnenie rozhodnutia
(nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia), teda aj odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

31. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces) je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sa

strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP priznáva, a to v takej miere, že
dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa čl. 6 ods. 1CSP strany sporu majú v konaní
rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany, okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu
strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Ustálená judikatúra
ESĽP opakovane poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé súdne konanie) t.j., aby každej

procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju
nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície ako protistranu. Spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj
možnosť procesných strán predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní uspeli, právo vyjadriť
sa k predloženým dôkazom a právo zúčastniť sa pojednávania.

32. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov patrí medzi vady konania v zmysle
citovaného ustanovenia, pretože nepreskúmateľnosť rozhodnutia bráni účastníkovi konania v možnosti
brániť sa proti príslušnému rozhodnutiu. Rozhodnutie je nepreskúmateľné, ak pre jeho nezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov v jeho odôvodnení nie je možné zistiť ako súd dospel k záverom, na ktorých

založil svoje rozhodnutie a ako dospel k samotnému rozhodnutiu v danej veci.

33. Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ žalovaný vznáša námietky vo vzťahu k odôvodneniu
rozhodnutia súdu prvej inštancie, v skutočnosti nimi vyjadruje nesúhlas s výsledkom sporu a právnym
posúdením veci súdom prvej inštancie. Námietky odvolateľa sa tak týkajú skutkového a právneho

posúdenia veci súdom. Skutočnosť, že žalovaný má odlišný právny názor, než súd prvej inštancie, bez
ďalšieho však nezakladá a nedokazuje vadu v zmysle citovaného ustanovenia.

34. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strán sporu. Ako

vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia súdu prvej inštancie (napr. I. ÚS 188/06).

35. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené len dodáva, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok

odôvodnil v dostatočnom rozsahu (v zmysle zásad uvedených v ust. § 220 CSP) tak, aby bol pre strany
sporu, ale aj pre tretie osoby zrozumiteľný, a preto táto odvolacia námietka žalovaného nie je dôvodná.

36. Len na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia považuje odvolací súd za
potrebné uviesť nasledovné:

37. Súd rozhodujúci o predmete konania musí vychádzať predovšetkým z listinných dôkazov, ktoré
strany sporu predložili na preukázanie svojich tvrdení, z prednesov strán a vykonaného dokazovania.

38. Medzi stranami sporu bolo v konaní na súde prvej inštancie sporné, či medzi nimi bola uzavretá

zmluva o preprave tovaru - zásielok podľa Dohovoru CMR alebo zasielateľská zmluva podľa § 601 a
nasl. Obchodného zákonníka.

39. Je potrebné prisvedčiť súdu prvej inštancie vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania a

vychádzajúc aj z listinných dôkazov, že v konaní nebolo sporné, že predmetné prepravy zásielok tovaru
uskutočnila spoločnosť - I.C.T. Intercontinental Transport, spol. s r.o., so sídlom v Poprade vlastným
cestným motorovým vozidlom a to z miesta prevzatia zásielky (miesto nakládky) Kovostroj a.s. Dobšiná,
Slovenská republika do miesta dodania zásielky (miesto vykládky) CH - 5113 (Švajčiarsko), Holderbank.Rovnako nebolo sporné vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, že žalobca na základe
príkazu žalovaného (objednávateľa) prejaveného vo forme objednávok zabezpečoval obstaranie tejto
prepravy ako zasielateľ v zmysle ust. § 601 a nasl Obchodného zákonníka.

40. Súd prvej inštancie teda posúdil právny vzťah založený medzi žalobcom a žalovaným ako
právny vzťah vzniknutý na základe zasielateľskej zmluvy a správne konštatoval dôvodnosť žalobcom
uplatneného nároku. Rovnako správne vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania uzavrel, že v

danom prípade nie je možné vyvodiť zodpovednosť zasielateľa za škodu vzniknutú pri preprave, pretože
zodpovednosť v takomto prípade znáša dopravca. Pokiaľ si teda žalovaný vzájomnou žalobou uplatnil
náhradu škody proti žalobcovi, správne vyhodnotil námietku žalobcu o nedostatku jeho pasívnej vecne
legitimácie vo vzťahu k vzájomnému návrhu ako dôvodnú, keď konštatoval, že žalobca nie je v prípade
podanej vzájomnej žaloby pasívne legitimovaný.

41. Napriek tomu považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že obsahom záväzku zasielateľa
voči príkazcovi je jeho povinnosť dojednať s vynaložením odbornej starostlivosti spôsob a podmienky
prepravy zodpovedajúcej záujmom príkazcu, ktoré vyplývajú zo zmluvy, jeho príkazov alebo ak sú
zasielateľovi známe. Zasielateľ teda zodpovedá za odborné obstaranie prepravy veci, teda je pri

obstarávaní povinný konať s odbornou starostlivosťou riadneho podnikateľa. Aj keď nie je povinnosťou
zasielateľa osobitným spôsobom zisťovať záujmy príkazcu, spravidla pôjde o záujem na obstaraní
takej prepravy, ktorá bude včasná a bezpečná, musí vybrať najvhodnejší dopravný prostriedok a
najbezpečnejšiu trasu cesty. Zasielateľ však nie je zodpovedný za dopravu alebo skladovanie zásielky,
musí však tieto zorganizovať.

42. Z ustanovenia § 603 ods. 1 Obchodného zákonníka je teda možné vyvodiť zodpovednosť zasielateľa
spočívajúcu za výber najprijateľnejšieho spôsobu dopravy a vhodného prepravcu. V danej veci však
nie je možné konštatovať, a ani vykonané dôkazy tomu nenasvedčujú, že žalobca pri tejto činnosti

nepostupoval s vynaložením odbornej starostlivosti. Pri tejto činnosti v zmysle vyššie uvedeného
zákonného ustanovenia ani nedošlo ku škode, ktorá by jeho zodpovednosť zakladala, keďže škoda na
prepravovanom tovare nevznikla pri obstaraní prepravy žalobcom, v dôsledku porušenia jeho právnej
povinnosti, t.j. nevynaložením jeho odbornej starostlivosti pri obstaraní prepravy tak, ako na to správne
poukázal aj súd prvej inštancie a tak nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi porušením jeho

právnej povinnosti a vznikom škody.

43. Z platnej právnej úpravy teda nemožno vyvodiť zodpovednosť zasielateľa za vykonanú prepravu
a za škodu, ktorú utrpel príkazca pri doprave, čo sa však netýka zodpovednosti danej podľa § 605

ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorá však predpokladá, že zasielateľ prepravu uskutočnil sám, a preto
zodpovedá ako prepravca, čo však nie je daný prípad. Zodpovednosť za vykonanú prepravu a za
poškodeniezásielkyprinej,tedazaškodu,ktorábyvznikla priplneníprepravnejzmluvy,nesiedopravca,
ak sa preukáže, že škoda bola spôsobená pri plnení prepravnej zmluvy.

44. Osobitným spôsobom je upravená zodpovednosť zasielateľa v prípade, ak v súvislosti s
obstarávaním prepravy prevzal zásielku od príkazcu (§ 603 ods. 2 Obchodného zákonníka) a v takom
prípade zasielateľa zaťažuje objektívna zodpovednosť podobne ako dopravcu. Podľa tohto ustanovenia
zasielateľ zodpovedá za škodu na prevzatej zásielke vzniknutú pri obstarávaní prepravy, ibaže ju

nemohol odvrátiť pri vynaložení odbornej starostlivosti, to znamená, že zasielateľ zodpovedá za škodu
na zásielke od jej prevzatia od príkazcu do jej odovzdania dopravcovi na prepravu (rozhodnutie NS SR
sp.zn. 6M Obdo 2/2008). Za túto škodu nezodpovedá, ak ju nemohol odvrátiť ani pri vynaložení odbornej
starostlivosti, čo však rovnako nie je daný prípad. Je totiž potrebné zdôrazniť, že k vzniku škody došlo
počas prepravy, ktorá bola vykonaná dopravcom (I.C.T. Intercontinental Transport, spol. s r. o.) a to

medzinárodným nákladným listom (CMR) podpísaným žalovaným ako odosielateľom, na čo už poukázal
aj súd prvej inštancie.45. V predmetných nákladných listoch je ako odosielateľ uvedená obchodná spoločnosť žalovaného.
Odvolací súd k dôkaznej sile nákladného listu podľa Dohovoru CMR udáva, že nákladný list podľa čl.
9 Dohovoru CMR je vierohodným dokladom o uzatvorení a obsahu prepravnej zmluvy podľa Dohovoru

CMR ako aj o prevzatí zásielky dopravcom na prepravu. Iba ak sa nákladný list stratí alebo chýba alebo
má nedostatky, preukazuje sa obsah uzatvorenej prepravnej zmluvy inými dôkazmi. Ak sú v nákladnom
liste nepresnosti, formálnu stránku súdy posudzujú predovšetkým vzhľadom na skutočný obsah zmluvy
uzatvorenej medzi zmluvnými stranami. Samotný nákladný list iba potvrdzuje uzatvorenie prepravnej
zmluvy, avšak nákladný list nie je prepravnou zmluvou. Nákladný list iba potvrdzuje uzatvorenie

prepravnej zmluvy. Samotné vyplnenie nákladného listu podľa čl. 7 Dohovoru CMR je vecou odosielateľa
a odosielateľ zodpovedá za správnosť údajov obsiahnutých v nákladnom liste.

46. Za nedôvodné a za nepreukázané považuje odvolací súd aj tvrdenie žalovaného o tom, že
žalobca žalovanému neoznámil osobu dopravcu, s ktorou uzatvoril prepravnú zmluvu, keďže uvedená

informácia nesporne vyplýva aj z medzinárodného nákladného listu. Rovnako je nesporné a vyplýva to z
vykonaného dokazovania, že žalovaný sa o škode dozvedel skôr ako žalobca a sám ho o nej informoval
a za takejto situácie dikcia zákonného ustanovenia § 606 ods. 1 Obchodného zákonníka nemohla byť
naplnená.

47. Odvolací súd nespochybňuje tvrdenia žalovaného o podpornom použití ustanovení Obchodného
zákonníka o komisionárskej zmluve na zasielateľskú zmluvu (§ 609 Obchodného zákonníka), ale len v
tom prípade, ak určitá otázka nie je riešená v právnej úprave zasielateľskej zmluvy. Odvolací súd zhodne
so súdom prvej inštancie zastáva názor, že žalobca ako zasielateľ neporušil povinnosti vyplývajúce

mu zo zasielateľskej zmluvy uzavretej so žalovaným a žalovaný ani nepreukázal, že nejaká škoda v
súvislosti s nesplnením povinností zasielateľa mu vznikla. Z vykonaného dokazovania však nepochybne
vyplýva, že žalovanému vznikla škoda pri preprave, a preto si môže nárok na náhradu škody uplatňovať
len proti tomu, kto túto škodu spôsobil, teda proti dopravcovi, a to podľa ustanovení CMR (vyhlášky č.
11/1975 Zb.).

48. S prihliadnutím na to, že súd prvej inštancie rozhodol na základe dostatočne zisteného skutkového
stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti a vec správne právne posúdil,
odvolací súd preto napadnutý rozsudok z vyššie uvedených dôvodov ako aj z dôvodov obsiahnutých
v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny,

vrátane výroku o nároku na náhradu trov konania, o ktorých súd prvej inštancie rozhodol v súlade s
platnou právnou úpravou, pretože je vo výroku vecne správny.

49. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení
s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech priznal

nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne
súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP.

50. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./.Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).