Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, September 28, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/226/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4414212521
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madarászová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4414212521.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a sudkýň
JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Sone Zmekovej, v spore žalobcu: N. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
H. XX, R., právne zastúpený: JUDr. Svätoslav Vaško, advokát, so sídlom, Baštova 5/A, Bardejov, proti
žalovaným: 1.) F. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, U. Q.,právne zastúpený: JUDr. Martin
Ganczner, advokát, so sídlom Forgáchova bašta 7, Nové Zámky, 2.) L. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom

H. XX, R., o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Nové Zámky, č. k. 5C/131/2014-82 zo dňa 15. novembra 2016 v spojení s opravným uznesením zo dňa
24.03.2017 č.k.5C/131/2014-96, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o priznaní nároku na náhradu trov
konania žalovanému v 1. rade p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom pre zmeškanie súd prvej inštancie konanie voči žalovanému v prvom rade
zastavil (výrok I.), súčasne mu priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100 %
(výrok II.) Žalovaného v druhom rade zaviazal, aby zaplatil žalobcovi sumu 2.300,- Sk (ktorú následne
súd prvej inštancie opravným uznesením, č. k. 5C/131/2014-96 zo dňa 24.03.2017 opravil na sumu

2.300 eur) do troch dní po právoplatnosti rozsudku (výrok III.) a zároveň priznal žalobcovi nárok na
náhradu trov konania voči žalovanému v 2. rade vo výške 100 % (výrok IV.).

2. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 262 ods. 2, § 255 ods. 1, 2, § 256 ods. 1, § 257,
§ 470 ods. 1 CSP a na základe takto zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že o nároku na
náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu, a to v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Žalobca mal

vo veci plný úspech voči žalovanému v druhom rade a preto dospel súd prvej inštancie k záveru, že
mu je potrebné priznať nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Neboli pritom zistené žiadne
dôvody hodné osobitného zreteľa pre ktoré by žalobcovi nemal byť priznaný nárok na náhradu trov
konania. Tie isté kritériá však platia aj v prípade nároku na náhradu trov konania medzi žalobcom na
jednej strane a žalovaným v prvom rade na druhej strane. Žalobca od 16.06.2014, kedy bolo začaté
konanie v tejto veci, až do 13.10.2016, teda do pojednávania, na ktorom bola vzatá žaloba späť voči

žalovanému v prvom rade z dôvodov hospodárnosti konania, trval na svojej žalobe voči žalovanému v
prvom rade a to aj napriek tomu, že tento so žalobou nesúhlasil, čo je obsiahnuté v jeho vyjadrení vo
veci samej zo dňa 25.09.2014, v ktorom poprel rovnako, ako aj v ďalšom priebehu konania, že by ako
predávajúcimaluzatváraťkúpnuzmluvusožalobcomakokupujúcim.Aplikáciaustanovenia§257C.s.p.
má výnimočný charakter. S prihliadnutím na výklad tohto ustanovenia a charakter dôvodov hodných
osobitného zreteľa uvedených pod písmenami a) až g) dospel súd k záveru, že o nároku na náhradu

trov konania medzi žalobcom a žalovaným v prvom rade nie je možné postupovať podľa § 257 C.s.p.,
pretože nezistil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pri ktorých by nebola priznaná náhradatrov konania. Za tejto situácie a pri zohľadnení, že zastavenie konania voči žalovanému v prvom rade
zavinil žalobca späťvzatím žaloby, rozhodol súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania podľa
§ 256 ods. 1 C.s.p., keď žalobca procesne zavinil zastavenie konania a priznal nárok na náhradu trov

konania žalovanému v prvom rade.

3. Proti tomuto rozsudku podal písomne v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý výslovne uviedol,
že toto smeruje proti druhému výroku napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie priznal
žalovanému v prvom rade nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100%. Zdôraznil, že v

danejveciexistujúdôvodyhodnéosobitnéhozreteľa. Vdôvodochsvojhoodvolaniapoukázalnato,žeby
bolo absolútne nelogické, aby v konaní, v ktorom bol zastúpený advokátom podával žalobu voči osobe,
ktorá ani nebola vlastníkom, ani predávajúcim. Tvrdenia žalovaného v prvom rade o tom, že žalobca o
tejto skutočnosti vedel od samého začiatku, resp. najneskôr v čase doručenia jeho vyjadrenia žalobcovi
sú nesprávne. Osoba s ktorou žalobca uzatvoril kúpnu zmluvu vystupovala ako F., teda žalovaný v
prvom rade. Jedine on bol vlastníkom a držiteľom vozidla, bez prejavu vôle ktorého nemohlo dôjsť k

zmene vlastníctva a jeho odhlásenia a následného prihlásenia na dopravnom inšpektoráte. Z dôvodu
zachovania hmotnoprávnych lehôt (premlčanie) a právnej istoty musel žalovať oboch žalovaných.
Ďalším dôvodom hodným osobitného zreteľa je jeho nemajetnosť, pretože je študentom a nemá žiadny
príjem a nemá nijaký majetok. Poukázal na skutočnosť, že má problémy s priestupkovým konaním
vedeným voči jeho osobe, v ktorom dňa 16.04.2015 podal vysvetlenie vo veci nedokončenia prevodu

držby vozidla na jeho osobu. Do tejto situácie ho dostal žalovaný v 1. rade, keďže podľa veľkého
technického preukazu, ktorý vozidlo odhlásil/previedol dňa 26.05.2014, pričom osvedčenie doručil
žalobcovi až dňa 12.06.2014, teda až v čase, kedy už bol veľký technický preukaz neplatný, čím bolo
žalobcovi znemožnené prihlásenie vozidla (porušenie § 116 ods. 1 písm. a), § 117 ods. 1 zákona
č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke). Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v

napadnutom druhom výroku zmenil tak, že neprizná náhradu trov konania žalovanému v prvom rade.
4. K odvolaniu žalobcu sa žalovaní v prvom a druhom rade písomne nevyjadrili.
5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou
osobou v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie bez nariadenia odvolacieho
pojednávania a viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) dospel k záveru, že

odvolanie žalobcu nie je dôvodné a uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné v celom rozsahu podľa
§ 387 odsek 1 CSP potvrdiť ako vecne správne.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

8. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

9.Podľa§256odsek1,akstranaprocesnezavinilazastaveniekonania,súdpriznánáhradutrovkonania
protistrane.

10. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

11. Súd rozhoduje o trovách konania bez návrhu, keďže trovy konania predstavujú súčasť celého

súdneho procesu, t. j. tak ako má súd povinnosť rozhodnúť o veci samej, tak má aj povinnosť rozhodnúť
o trovách konania (§ 362 ods. 1 CSP). Tak ako súd rozhoduje o trovách konania bez návrhu, je povinný
skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je
potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.

12. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená
zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie
(pôvodne§146ods.2a§147OSP)bolatransformovanádopodobyvyjadrenejv§256CSPaznamená,
že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Zmyslom využitia zásady zavineniaje sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím
súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok
sporu.Pojem„procesnézavinenie“,použitývustanovení§256CSP,saposudzujevýlučnezprocesného

hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi
skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Zavinenie však
nie je možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom
príčinou je správanie sa strany sporu (teda aj jej prejav vôle spočívajúci napr. v späťvzatí žaloby) a
dôsledkom je vznik trov protistrany (uznesenie Ústavného súdu ČR, II. ÚS 563/01 alebo I. ÚS 469/04).

Prvkomzavineniamôžebyťajnáhoda,napr.odpadnutiepredmetusporu,pretoženičztohoniejemožné
pripočítať na ťarchu toho, kto sa iba bránil. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo
byť zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté, a tým zistené, či bola žaloba podaná
dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania.

13. Pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania v spojení s ustanovením § 256 ods. 1 CSP je

súd povinný skúmať, či niektorá zo strán sporu zavinila, že sa konanie muselo zastaviť. Záver súdu
o tom, že je splnený predpoklad na náhradu trov, nevylučuje, aby súčasne nedospel k záveru, že sú
splnené predpoklady na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP (dôvody hodné osobitného zreteľa). Súd za
daných okolností napriek procesnému zavineniu vysloví, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu
trov konania, pretože sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP.

14. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255) a od
zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1). Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak
sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu
na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby

tieto trovy nahradila protistrane. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (napr. uznesenia Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 2MCdo 17/2009, sp. zn. 5Cdo 67/2010 či sp. zn. 3MCdo 46/2012) nemožno §
257 považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale
ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne
okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania

výnimočne prihliadnuť.

15. V predmetnej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou, ktorá bola doručená súdu prvej
inštancie dňa 16.06.2014 domáhal vydania bezdôvodného obohatenia žalovaným. V priebehu konania
podal návrh na pripustenie vstupu ďalšieho účastníka do konania (žalovaného v druhom rade) a súčasne

upravil petit žaloby. Takto urobil z toho dôvodu, že sa z uznesenia, ktorým bolo odmietnuté jeho trestné
oznámenie, dozvedel, že kúpnu zmluvu, ktorá bola právnym základom požadovaného bezdôvodného
obohatenia neuzavrel so žalovaným v prvom rade, ale so žalovaným v druhom rade. Na pojednávaní,
ktoré sa konalo na súde prvej inštancie dňa 13.10.2016 zobral žalobca z dôvodu hospodárnosti svoj
návrh voči žalovanému v prvom rade späť a požadoval, aby súd vo vzťahu k žalovanému v druhom rade

rozhodol rozsudkom pre zmeškanie. Súd prvej inštancie následne rozhodol rozsudkom pre zmeškania,
tak ako je špecifikované v bode 1. tohto uznesenia.

16. Odvolací súd preskúmavajúc odvolanie žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri svojom
rozhodovaní rozhodol vecne správne. Odvolací súd zdôrazňuje, že ak došlo k zastaveniu konania v

dôsledku späťvzatia žaloby, možno žalovanému uložiť povinnosť nahradiť trovy zastaveného konania v
prípade, ak pre jeho správanie bola vzatá späť žaloba, ktorá bola podaná dôvodne (nález Ústavného
súdu SR z 20. marca 2018, sp. zn. II. ÚS 569/2017). K zastaveniu konania prišlo z dôvodu späťvzatia
žaloby vo vzťahu k žalovanému v prvom rade zo strany žalobcu, pretože tento po zistení, kto sa na jeho
úkor skutočne obohatil už netrval na podanej žalobe voči žalovanému v prvom rade. Zastavenie konania

teda svojím správaním procesne zavinil sám žalobca a nie žalovaný v prvom rade, ktorý sa od začiatku
sporu legitímne bránil, že nemôže byť pasívne legitimovanou osobou, vzhľadom na to, že kúpnu zmluvu
neuzavrel, čiže sa na úkor žalobcu bezdôvodne neobohatil. Sám žalobca nemal v čase podania žaloby
ustálené, kto by mal byť pasívne legitimovaným, pretože túto skutočnosť sa dozvedel až z uznesenia o
odmietnutí trestného oznámenie (okrem žaloby podal aj trestné oznámenie, z čoho možno usudzovať

že žalobca mal pochybnosti o tom, kto sa na jeho úkor obohatil). Podľa názoru odvolacieho súdu,
žalobcovi nebránilo nič, aby najskôr počkal na výsledok konania o jeho trestnom oznámení, pretože
ak by toto bolo dôvodné, domohol by sa náhrady škody v adhéznom konaní, ktoré je neoddeliteľnou
súčasťou trestného konania. K námietkam žalobcu, že musel žalovať oboch žalovaných (po rozšírenížaloby o vstup ďalšieho žalovaného), z dôvodu zachovania hmotnoprávnych lehôt možno uviesť, že
právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčuje v dvojročnej premlčacej lehote odo dňa, keď
sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. V danej veci sa mohol žalobca dozvedieť,

kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil z predmetného uznesenia o odmietnutí trestného oznámenia,
teda mal stále dosť času, aby podal žalobu na súd v dvojročnej premlčacej lehote, ktorá by smerovala
výlučne proti žalovanému v druhom rade, čím by neprišlo k vzniku trov na strane žalované v prvom rade.
17. Odvolací súd navyše skúmal, či v danom prípade neexistovali žiadne okolnosti hodné osobitného
zreteľa, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku žalovaného v prvom

rade na náhradu trov konania voči žalobcovi. Nové ustanovenie § 257 CSP je formulované podstatne
všeobecnejšie, než pôvodne § 150 ods. 1 a 2 OSP a vytvára väčší priestor na voľnú úvahu súdu.
Použitietohtoustanoveniapretonegatívnedopadánastranusporu,ktorábyinakmalaprávonanáhradu
trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam
konkrétnehoprípaduamusímaťvždyvýnimočnýcharakter.Zákonprerozhodnutieonepriznanínáhrady
trov konania podľa § 257 vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: - dôvody hodné osobitného

zreteľa a výnimočné okolností. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon bližšie
nešpecifikuje, výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. To však neznamená, že tým vytvára
priestor na nekontrolovanú voľnú úvahu súdu. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa
súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu (teda nielen
tej strany, ktorú by podľa všeobecných ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj

tej strany, ktorej majetková sféra by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov dotknutá) a všímať si
aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní (R 24/1964). Žalobca
však nepreložil žiadne dôkazy (potvrdenie o tom, že je študentom školy, respektíve iný obdobný doklad,
ktorý by preukazoval jeho majetkové pomery), že jeho sociálna situácia je tak ťaživá, že rozhodnutie o
povinnosti nahradiť trovy konania žalovanému v prvom rade je pre neho likvidačné. Vzhľadom na tieto

skutočnosti, odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie prijal záver, že v danej veci neboli zistené
žiadne okolnosti hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by žalovanému v 1. rade nemal trovy konania
priznať.
18. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalovanému v prvom rade, odvolací súd nepriznal nárok

na náhradu trov odvolacieho konania, pretože mu žiadne trovy nevznikli.

19. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421
CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).