Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, September 12, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/36/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1708200343
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1708200343.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a
členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu:
WM Consulting & Communication, s.r.o., IČO: 34 127 798, Žilinská cesta č. 130, Piešťany, zastúpený:
Roman Kvasnica a partneri s.r.o., IČO: 36 866 598, Žilinská cesta č. 130, Piešťany, proti žalovaným: 1/.
V. F., R.. XX. XX. XXXX, D. J.X. B.. Č.. X, D., X/ K. F., R.. XX. XX. XXXX, D. J.X. B.. Č.. X, D., žalovaní

1/ a 2/ zastúpení advokátom: JUDr. Roman Jurík, Jazerná ul. č. 19, Nové Zámky, o zaplatenie istiny 1.
748, 51 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Pezinok
zo dňa 11. decembra 2017, č. k. 5C/165/2013 - 236, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti z r u š u j e a vec v r a c i a na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a
nerozdielne sumu 299, 54 eur s 18, 60 % úrokom z omeškania ročne zo sumy zo sumy 1. 649, 54 eur
od 21. 01. 2007 do 23. 06. 2010, zo sumy 1. 399, 54 eur od 24. 06. 2010 do 09. 08. 2010, zo sumy 1.
149, 54 eur od 10. 08. 2010 do 30. 09. 2010, zo sumy 949, 54 eur od 01. 10. 2010 do 31. 03. 2011,

zo sumy 749, 54 eur od 01. 04. 2011 do 06. 05. 2011, zo sumy 649, 54 eur od 07. 05. 2011 do 07. 07.
2011, zo sumy 599, 54 eur od 08. 07. 2011 do 11. 08. 2011, zo sumy 499, 54 eur od 12. 08. 2011 do
12. 10. 2011, zo sumy 399, 54 eur od 13. 10. 2011 do 31. 12. 2012, zo sumy 299, 54 eur od 01. 01.
2013 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, konanie v časti istiny 1. 350 eur
a v časti úrokov z omeškania vo výške 20, 20 % zo sumy 250 eur od 23. 06. 2010 do zaplatenia, zo
sumy 250 eur od 09. 08. 2010 do zaplatenia, zo sumy 200 eur od 30. 09. 2010 do zaplatenia, zo sumy

200 eur od 31. 03. 2011 do zaplatenia, zo sumy 100 eur od 06. 05. 2011 do zaplatenia, zo sumy 50
eur od 07. 07. 2011 do zaplatenia, zo sumy 100 eur od 11. 08. 2011 do zaplatenia, zo sumy 100 eur
od 12. 10. 2011 do zaplatenia a zo sumy 100 eur od 31. 12. 2012 do zaplatenia zastavil, vo zvyšnej
časti žalobu zamietol a napokon platobný rozkaz zo dňa 23. 01. 2013, č. k. 18Rob/533/2008 - 81 zrušil
a žalovaným uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 88,
60 %. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 1 ods. 1, 2, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2, 3, § 4 ods.

4 písm. a), § 4 ods. 5, 6, § 6 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, § 524 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka, § 261 ods. 6 písm. d), § 369 ods. 1, 3, § 497, § 768k ods. 2, 3 Obchodného zákonníka
a vecne tým, že s poukazom na právnu argumentáciu strán sa primárne zaoberal povahou zmluvy o
úvere, t. j., či ju možno charakterizovať ako spotrebiteľskú a stotožnil s právnym výkladom žalobcu,
podľa ktorého je táto (v zmysle § 261 ods. 6 písm. d/) absolútnym obchodom a je ju nutné subsumovať
pod právny režim Obchodného zákonníka s tým, že zároveň dospel k záveru, že s poukazom na

osobitnú povahu zmluvy sa na ňu ako lex specialis, vzťahuje aj zákon o spotrebiteľských úveroch,
pretože strany spĺňajú definíciu spotrebiteľa a veriteľa tak, ako predpokladá § 3 tohto zákona. Uviedol,že účel Zmluvy o úvere „investície na modernizáciu nehnuteľnosti“., Č.. XXXXXXXXXX, ktorú strany
sporu uzavreli dňa 21. 05. 2003, na základe ktorej pôvodný žalobca (Slovenská sporiteľňa, a.s.) poskytol
žalovaným úver v sume 2. 987, 45 eur, nevyhodnotil ako účel ktorý možno subsumovať pod § 1

ods. 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch tak, ako argumentoval žalobca, a teda zmluva o
úvere nie je vylúčená z pôsobnosti tohto zákona s tým, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy, ktoré
by potvrdzovali uvedenú hypotézu a v tomto smere jednoznačne neuniesol dôkazné bremeno, keď
tvrdil,že„modernizácianehnuteľnosti“vprípadežalovanýchpredstavovalastavebnéúpravydokončenej
stavby či jej údržbu. Poukázal na skutočnosť, že nakoľko Zmluvu o úvere vyhodnocoval v intenciách

zákona o spotrebiteľských úveroch, najprv skúmal, či žalovaní úver skutočne čerpali (§ 4 ods. 4 písm.
a/ zákona o spotrebiteľských úveroch), keď bolo nepochybné nielen to, že žalovaní poskytnutý úver
čerpali, ale ho až do 31. 12. 2012 nepravidelne splácali, z dôvodu ktorého považoval za nadbytočné a
nehospodárne ďalej posudzovať zmluvu vo vzťahu k § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch s tým,
že zmluva je dostatočne jasná a zrozumiteľná, nevyvolávajúca pochybnosti minimálne v otázke výšky
úveru, úrokovej sadzby, poplatkov, výšky splátok, úrokov z omeškania, splatnosti a ďalších náležitostí

upravených v čl. I zmluvy o úvere. Uviedol, že vzhľadom na uvedené neobstojí námietka žalovaných,
že „istina je preplatená“ pretože v zmluve boli dohodnuté aj poplatky a úrok, ktoré boli povinní v zmysle
zmluvných dojednaní zaplatiť, okrem toho zmluva o úvere je odplatnou zmluvou a je teda prirodzené,
že pri poskytnutí úveru dlžník okrem samotného úveru zaplatí i odplatu (a ako správne uviedol žalobca,
takéto poplatky boli banky v čase uzavretia zmluvy o úvere oprávnené účtovať, a to i v zmysle zákona o

bankách i zákona o spotrebiteľských úveroch, zmena zákona o bankách vo vymedzenom zmysle v § 37
nastala až s účinnosťou od 10. 06. 2013). Zamietnutie žaloby v časti uplatneného úroku z omeškania
presahujúceho sadzbu 18, 60 % ročne odôvodnil právne ust. § 4 ods. 5 zákona o spotrebiteľských
úverochavecnetým,žeodspotrebiteľanemožnopožadovaťúrokalebopoplatky,ktoréniesúuvedenév
zmluve o spotrebiteľskom úvere s tým, že žalobca si žalobou uplatnil i príslušenstvo - úroky z omeškania

vo výške 20, 20 % ročne z nesplatenej sumy, avšak v zmluve o úvere v čl. 1 je jasne uvedené, že
úrok z omeškania je vo výške dvojnásobku úrokovej sadzby a táto je v tom istom článku stanovená na
výšku 9, 80 % čo znamená, že žalobca bol od žalovaných oprávnený požadovať maximálne úroky z
omeškania v sume 18, 60 % ročne, pričom sa jedná o zmluvný úrok dohodnutý v súlade s § 369 ods.
1 Obchodného zákonníka v znení aktuálnom ku dňu podpisu úverovej zmluvy, keď v zmysle citovaných

prechodných ustanovení Obchodného zákonníka nemožno aplikovať terajšiu právnu úpravu, ktorá aj v
obchodnoprávnych vzťahoch limituje výšku úrokov z omeškania, pokiaľ sa jedná o spotrebiteľa, keďže
zmluvnedohodnutéúrokypredprvýmfebruárom2013nemožnolimitovaťvládnymnariadením,doúvahy
prichádza len rozpor s dobrými mravmi/zásadami poctivého obchodného styku, ktorý však nezistil. Za
nedôvodnú považoval námietku žalovaných, ktorí vyhodnotili samotný právny režim upravený v zmluve

o úvere za rozporný s dobrými mravmi (s poukazom na kogentný charakter ust. § 261 Obchodného
zákonníka). Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že pokiaľ sa jedná o istinu
ustálil, že ku dňu 13. 10. 2006 bola pohľadávka vo výške 1. 981, 48 eur (ako preukazujú oznámenia
o zosplatnení úveru), pričom od 14. 10. 2006 mal žalobca nárok na úroky z omeškania vo výške 18,
60 % p. a. z nezaplatenej sumy, pretože zosplatnením úveru došlo k zmene záväzku, ktorá prináša aj

zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení s príslušnými ustanoveniami Obchodného
zákonníka s tým, že dňa 20. 01. 2007 žalovaní uhradili sumu 331, 94 eur, dňa 23. 06. 2010 sumu 250
eur, dňa 09. 08. 2010 sumu 250 eur, dňa 30. 09. 2010 sumu 200 eur, dňa 31. 03. 2011 sumu 200 eur,
dňa 06. 05. 2011 sumu 100 eur, dňa 07. 07. 2011 sumu 50 eur, dňa 11. 08. 2011 sumu 100 eur, dňa
12. 10. 2011 sumu 100 eur a dňa 31. 12. 2012 sumu 100 eur, pričom po odpočítaní jednotlivých úhrad

zo strany žalovaných po zosplatnení je zrejmé, že dosiaľ nesplatená istina predstavuje sumu 299, 54
eur a nie žalovanú sumu 398, 51 eur, z dôvodu ktorého žalobu aj v časti istiny vo výške 98, 97 eur
zamietol. K právnej argumentácii žalovaných, podľa ktorej by sa mali na zmluvu o úvere vzťahovať
ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka uviedol, že v zmysle § 879f Občianskeho zákonníka
sa do súladu s ustanoveniami § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka museli dať len spotrebiteľské zmluvy

k 01. 04. 2004 účinného ust. § 52 Občianskeho zákonníka, ktoré toho času predstavovali len kúpna
zmluva, zmluva o dielo a iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka a zmluva
podľa § 55 Občianskeho zákonníka s tým, že citované prechodné ustanovenie, ktorým argumentovali
žalovaní, sa teda nevzťahuje na zmluvu o úvere, ktorá sa jednoznačne riadi Obchodným zákonníkom
a nemožno ju spätne posudzovať v intenciách spotrebiteľských občianskoprávnych predpisov, pretože

zákon v tomto prípade, nakoľko sa jedná o obchodnú zmluvu, umožňuje len kontrolu v intenciách
zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto nemožno prednostne aplikovať Občiansky zákonník tak, ako
žiadali žalovaní vo vzťahu k poplatkom, úrokom, započítaniu úhrad (§ 566 Občianskeho zákonníka) a
pod. K námietke žalovaných, podľa ktorej pôvodný žalobca nemal dôvod postupovať pohľadávku nažalobcu uviedol, že „bezdôvodné“ postúpenie pohľadávky zákon o spotrebiteľských úveroch nevylučuje
(s odkazom na Občiansky zákonník i bez súhlasu spotrebiteľa), a preto je irelevantná s tým, že ak
by sa aj postúpenie pohľadávky z úverovej zmluvy malo posudzovať podľa aktuálnych ustanovení

o spotrebiteľských zmluvách v Občianskom zákonníku, žalovaní žiadnym spôsobom nepreukázali
a nie je sa ani dôvod domnievať, že by boli týmto postúpením akýmkoľvek spôsobom negatívne
dotknutí. Poukázal na skutočnosť, že argumentácia vo vzťahu k otázke, či má žalobca právo v zmysle
zákona o bankách spravovať žalovanú pohľadávku nie je právne relevantná, pretože na žalobcu bola
pohľadávka zo zmluvy o úvere len postúpená i s príslušenstvom (§ 524 Občianskeho zákonníka) a

tento ju len vymáha, nespravuje ju. Ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalovaných, podľa ktorej
bolo zosplatnenie úveru v rozpore s dobrými mravmi - za predpokladu, že žalovaní nesplácali svoje
záväzky riadne a včas (ako sami potvrdili), je mimoriadne zosplatnenie bežným zmluvným (obchodným)
dojednaním, dokonca i aktuálny § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka umožňuje takýto postup veriteľom.
Výrok, ktorým rozhodol o trovách konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C. s. p.
a vecne úspechom žalobcu v časti istiny 1. 649, 54 eur (za úspech žalobcu považoval aj žalovanú

sumu, konanie o ktorej na návrh žalobcu zastavil, pretože táto bola zo strany žalovaných uhradená až
v priebehu konania a teda žalobca i túto sumu žaloval dôvodne), keď v časti istiny 98, 97 eur a úrokov
z omeškania prevyšujúcich zmluvne dohodnutý úrok bol neúspešný s tým, že žalobca mal teda úspech
v pomere 94, 30 % a neúspech v pomere 5, 70 %, ktorý predstavuje úspech žalovaných, z dôvodu
ktorého sú žalovaní povinní nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 88, 60 %. Výrok, ktorým rozhodol

o zrušení platobného rozkazu zo dňa 23. 01. 2013, č. k. 18Rob/533/2008 - 81, súd prvej inštancie
neodôvodnil vecne ani právne.

2.

Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým bola žalovaným 1/ a 2/ uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi
istinu 299, 54 eur s príslušenstvom a výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania,
podali žalovaní 1/ a 2/ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p.), na základe vykonaných

dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), a jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a navrhli rozsudok
v napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť. Uviedli, že súd prvej inštancie zrejme nedopatrením
prekročil petit, nakoľko žalobca sa domáhal zaplatenia sumy (istiny) 299, 51 eur, avšak súd mu priznal
299, 54 eur s tým, že ide len o tri centy a s ohľadom na zanedbateľný omyl, je možné ho napraviť aj

opravným uznesením s tým, že prvoinštančný súd síce správne zistil skutkový stav, v zmysle ktorého
ako dlžníci a Slovenská sporiteľňa ako právny predchodca žalobcu uzatvorili dňa 21. 05. 2003 úverovú
zmluvu s istinou 90. 000,- Sk (2. 987, 45 eur), nesprávne je ale skutkové zistenie o nimi realizovaných
platbách v prospech žalobcu. Poukázali na skutočnosť, že už v odpore proti platobnému rozkazu, č. k.
18Rob/533/2008 - 81 tvrdili, že žalobcovi a jeho právnemu predchodcovi zaplatili sumu 3. 050, 55 eur,

pričom svoje tvrdenie aj náležité preukázali a žalobca toto tvrdenie nepoprel, a preto je nesporné, že
istinu úveru nielen zaplatili, ale aj preplatili ešte pred doručením platobného rozkazu z 23. 01. 2013 a
zároveň namietli, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil v zmluve o spotrebiteľskom úvere dohodu
o úrokoch a ďalších poplatkoch, nakoľko procesnú obranu postavili nie na tom, že by úroky neboli v
zmluve uvedené určito a zrozumiteľne a ani nespochybňovali právo veriteľa na úroky (i keď s ohľadom

na skutkový stav pripúšťali len úroky z omeškania), ale vzhľadom na preplatenie istiny úveru už v
čase doručenia platobného rozkazu a s ohľadom na kogentné ustanovenie § 566 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého sa pri čiastočnom plnení započítava plnenie najskôr na istinu a až potom na
úroky, ak dlžník neurčí inak, je potrebné dohodu o úrokoch a iných odplatách právne kvalifikovať tak, že
plnili najskôr na istinu a až potom na úroky a ostatné príslušenstvo. Namietli, že do úvahy neprichádza

aplikácia § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka s tým, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku síce
nevyplýva, že by bol na daný skutkový stav aplikoval práve toto ustanovenie, z všeobecných právnych
úvah súdu ale vyplýva, že úverová zmluva je takzvaným absolútnym obchodom, keď takejto právnej
kvalifikácie sa domáhal aj žalobca a poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 3 Cdo 87/2017, keď z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu vyplýva nutnosť aplikovať na všetky

spotrebiteľské zmluvy ustanovenia Občianskeho zákonníka aj v prípade, že ide o zmluvný typ uvedený
aj alebo výlučne v Obchodnom zákonníku. Uviedli, že z hľadiska skutkového zistenia a následného
právneho posúdenia je však rozhodujúce, že súd prvej inštancie vôbec neuviedol, ako zistil, že boli a
sú v omeškaní a práve v takom omeškaní, ako to uviedol vo výroku (výrok I.) a poukázali na judikatúruÚstavného súdu (napr. II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03), z ktorej vyplýva, že nedostatočné odôvodnenie
rozsudku, ak rozsudok neodpovedá na kľúčové otázky sporu, môže zakladať porušenie práva na
spravodlivý proces (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p.). Poukázali na skutočnosť,

že z hľadiska právneho posúdenia sa teda ako kľúčovou nejaví ani tak otázka, či zmluva, z ktorej si
žalobca uplatňuje plnenie, je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, nakoľko je zrejmé, že ide spotrebiteľskú
zmluvu, a súhlasili s právnym názorom súdu prvej inštancie o absolútnom obchodnoprávnom záväzku
a o potrebe aplikovať na zmluvný vzťah normy občianskeho práva, osobitne tam, kde je to pre nich ako
spotrebiteľov výhodnejšie. Uviedli, že ak konštatovali nejasnosti v súvislosti s úrokmi, nemali tým na

mysli neurčitú dohodu o výške úrokov, či už zmluvných, alebo úrokov z omeškania, ale poukazovali na
neurčitosť žaloby s tým, že ide o procesnú otázku, avšak prvoinštančný súd na ich procesnú obranu
v podobe neunesenia ani len povinnosti tvrdenia žalobcom vôbec nereflektoval, z dôvodu ktorého je
napadnutý výrok I. rozsudku neudržateľný. Namietli, že ak by aj bol napadnutý výrok I. rozsudku správny,
nijako nemôže obstáť výrok IV. o náhrade trov konania, nakoľko súd prvej inštancie nepripísal zastavenie
konania v časti istiny 1. 350 eur za ich úspech, ale za ich zavinenie, a preto ide opäť o kumuláciu

nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko žalobca upravoval
(sčasti bral späť) žalobu už v čase pred vydaním platobného rozkazu a je nesporné, že v čase doručenia
platobného rozkazu začiatkom roka 2013, už sumu 3. 055, 55 eur zaplatili s tým, že ak by sa aj stotožnili
s napadnutým výrokom je zrejmé, že nemožno pripočítavať procesnú vinu za zastavenie konania im, ak
sa o výške uplatňovanej istiny dozvedeli až z doručeného platobného rozkazu, keďže sa dovtedy nemali

akodozvedieťosúdnomspore.Poukázalinaskutočnosť,ženiejetedamožnéhodnotiťprocesnýúspech
z časového hľadiska podľa začiatku konania, ale až podľa času, kedy sa o spore reálne dozvedeli s tým,
že z tohto hľadiska, aj v prípade, že by mal ostať výrok I. rozsudku nedotknutý, v spore boli prevažne
úspešní v rozsahu 77 %, kým žalobca len v rozsahu 17 %.

3.

Žalobca, ktorému bolo odvolanie žalovaných 1/ a 2/ doručené dňa 11. 01. 2018, sa k nemu nevyjadril.

4.

Odvolací súd preskúmal vec v medziach podaného odvolania podľa § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015
Z. z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 378 ods. 1 C. s. p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť, nakoľko súd prvej
inštancienesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstranám,abyuskutočňovaliimpatriaceprocesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nie je
možné odstrániť v odvolacom konaní.

5.

Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak nie
je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6.

Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

7.

Z obsahu žaloby právneho predchodcu žalobcu, ktorú na súd prvej inštancie podal dňa 24. 01. 2008
vyplýva, že sa domáhal uložiť žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť mu istinu 52. 675, 70,- Sk (1. 748, 51

eur)s20,20%úrokomzomeškaniaročneod21.01.2007dozaplateniazdôvodu,ženazákladeZmluvy
o úvere č. 0182029284 uzavretej dňa 21. 05. 2003 bol žalovaným 1/ a 2/ poskytnutý úver vo výške 90.
000,- Sk (2. 987, 40 eur), ktorý sa zaviazali splácať mesačnými splátkami v sume 1. 940,- Sk (64, 40 eur)vždy do 10. dňa v mesiaci počnúc mesiacom jún 2003 s tým, že posledná splátka mala byť žalovanými
uhradená v máji 2008, keď v rozpore s uzavretou Zmluvou svoj záväzok riadne a včas neplnili.
8.

Viazanosť súdu návrhmi účastníkov konania (§ 153 ods. 2 O. s. p.) sa vzťahuje zásadne na sporové
konania (posudzovaná vec), ktoré sa začína vždy na návrh, ktorým sa rozumie obsah petitu žaloby,
ktorou je žalobca povinný určitým spôsobom vyjadriť, čoho sa domáha (§ 79 ods. 1 O. s. p.) s tým, že
žalobný petit určuje rozsah, v ktorom súd danú vec prejedná a rozhodne, a preto žalobcom stanovený

predmet konania, musí súd na jednej strane úplne vyčerpať, zároveň ho však nesmie prekročiť.

9.

V občianskom súdnom konaní je súd viazaný žalobou, a preto nemôže žalobcovi priznať viac, než žiadal
v žalobnom petite (§ 79 ods. 1 O. s. p.) a žalovanému nemôže uložiť inú než žalobcom navrhovanú

povinnosť, alebo aby žalobcovi priznal síce požadované plnenie, avšak z iného skutkového základu
(skutku), než ktorý bol predmetom konania. Prekročením návrhu však nie je, ak súd skutok, ktorý bol
predmetom konania, posúdil po právnej stránke inak, než to urobil žalobca.

10.

V posudzovanej veci je nesporné, že žalobca sa domáhal uložiť žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť
mu istinu 1. 748, 51 eur s príslušenstvom, keď na pojednávaní pred prvoinštančným súdom dňa 25. 11.
2015 (viď č. l. 162 spisu) zobral žalobu v časti o zaplatenie istiny 650 eur späť a podaním zo dňa 21. 04.
2016 (viď č. l. 174 spisu) zobral žalobu späť v časti o zaplatenie istiny 700 eur, t. j. predmetom konania

ostala istina vo výške 398, 51 eur s príslušenstvom (1. 748, 51 eur - 650 eur - 700 eur = 398, 51 eur),
ktorej zaplatenia sa aj žalobca v ďalšom konaní domáhal, avšak z odôvodnenia napadnutého rozsudku
vyplýva, že súd prvej inštancie za nárok uplatnený v konaní považoval sumu 1. 981, 48 eur (t. j. výšku
istiny po zosplatnení úveru), od ktorej odpočítal úhrady žalovaných v celkovej sume 1. 681, 94 eur (331,
94 eur, 2 x sumu 250 eur, 2 x sumu 200 eur, 4 x sumu 100 eur a raz sumu 50 eur, spolu 1. 681, 94 eur) a

dospel k záveru, že doposiaľ nezaplatená istina predstavuje sumu 299, 54 eur a nie sumu 398, 51 eur,
a preto žalobu v časti istiny vo výške 98, 97 eur zamietol.

11.

Uvedený postup súdu prvej inštancie je však v príkrom rozpore s ustanoveniami nielen Občianskeho
súdneho poriadku, ale aj s ustanoveniami Civilného sporového poriadku, nakoľko súd nie je oprávnený
si modifikovať žalobnú požiadavku podľa svojich úvah, keďže je striktne viazaný žalobným petitom, ktorý
v prejednávanej veci predstavoval nárok na zaplatenie istiny 398, 51 eur po späťvzatí žaloby v sume 1.
350 eur z pôvodne uplatnenej pohľadávky vo výške 1. 748, 51 eur a nie sumy 1. 981, 48 eur.

12.

Odvolací súd sa však nestotožnil s tvrdením žalovaných 1/ a 2/ v podanom odvolaní, že súd prvej
inštancie sa dopustil i keď zanedbateľného pochybenia, keď prekročil petit žaloby o tri centy, nakoľko

žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 299, 51 eur a nie 299, 54 eur, ktorú im uložil napadnutým
rozsudkom zaplatiť, keďže ako už odvolací súd uviedol vyššie, žalobca sa domáhal uložiť žalovaným
1/ a 2/ povinnosť zaplatiť mu istinu 1. 748, 51 eur a po späťvzatí žaloby (o zaplatenie istiny 1. 350 eur)
sa domáhal zaplatenia sumy 398, 51 eur, z čoho jednoznačne vyplýva, že predmetom konania nebola
nikdy suma 299, 51 eur a ani suma 299, 54 eur.

13.

Nepreskúmateľným je zároveň výrok prvoinštančného rozsudku, ktorým žalovaným 1/ a 2/ uložil
povinnosť zaplatiť istinu 299, 54 eur s 18, 60 % úrokom z omeškania ročne z jednotlivých súm, nakoľko

z odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nevyplýva, na základe akej právnej skutočnosti, keďže
omeškanie žalovaných neodôvodnil právne ani vecne, priznal súd prvej inštancie žalobcovi úrok z
omeškania od jednotlivých dátumov, keď odôvodnenie omeškania žalovaných 1/ a 2/, jeho vznik, ako i
dôvod, prečo sa s plnením svojho peňažného dlhu do omeškania dostali, absentuje úplne.14.

Nepreskúmateľnýmazmätočnýmjeajvýroknapadnutéhorozsudku,ktorýmsúdprvejinštancierozhodol
o zrušení platobného rozkazu vydaného Okresným súdom Pezinok dňa 23. januára 2013, č. k.
18Rob/533/2008-81,keďodôvodnenietohtovýrokuvnapadnutomrozsudkuopätovneúplneabsentuje,
ale najmä zrejme uniklo pozornosti prvoinštačného súdu, že k zrušeniu platobného rozkazu došlo zo
zákona (§ 174 ods. 2 O. s. p.), nakoľko žalovaná 2/ podala proti platobnému rozkazu odpor.

15.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalovaných 1/ a 2/, ktorí svojim odvolaním napadli aj
výrokrozsudku,ktorýmsúdprvejinštancierozhodolonáhradetrovkonania,nakoľkojeabsolútneprávne
irelevantné v prípade zastavenia konania (i čiastočného) skúmať, kedy sa žalovaný subjekt o podanej

žalobe dozvedel, keď jedinou povinnosťou súdu je v prípade zastavenia konania z dôvodu späťvzatia
žaloby skúmať iba to, či ku dňu jej podania na súd bola podaná dôvodne, rozhodujúci je teda stav, ktorý
je tu v deň podania žaloby, všeobecne je teda možné uviesť, že aplikácia ust. § 256 ods. 1 C. s. p.
prichádza do úvahy ako dôsledok správania žalovaného po tom, čo bola podaná žaloba a toto správanie
žalovaného bolo dôvodom jej späťvzatia.

16.

Je nutné uviesť, že vnútorná pohnútka žalobcu vedúca k späťvzatiu žaloby ho nezbavuje procesnej

zodpovednosti na zastavení konania. Pokiaľ dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku
späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú
zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách (na strane žalujúcej i žalovanej) a
definitívne ju vyriešiť v rámci právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 256 ods. 1 C. s. p. (do 30. 06.
2016 podľa § 146 ods. 2 O. s. p.).

17.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie
písomnej formy rozhodnutí je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo

nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom
rade prameňom poznania úvah súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom
posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým je preukázať správnosť
rozhodnutia a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri
vydávaní rozhodnutí súdu, t. j. musí byť preskúmateľné.

18.

Tieto požiadavky však napadnuté rozhodnutie nespĺňa, a preto je nevyhnutné dať prvoinštančnému
súdu do pozornosti, že podľa § 220 ods. 2 C. s. p. (do účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, t. j.

do 30. 06. 2016, § 157 ods. 2) je povinnosťou súdu v odôvodnení rozsudku uviesť, čoho sa žalobca
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré
skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil a prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Zároveň je povinnosťou súdu v
odôvodnení rozsudku uviesť, ako danú vec právne posúdil, to znamená uviesť, ako konkrétnu právnu

normu hmotného práva aplikoval na zistený skutkový stav a napokon dbať na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.

19.

Vzhľadom na skutočnosť, že sa súd prvej inštancie pri rozhodovaní napadnutým rozsudkom dopustil
tzv. inej vady, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nebolo možné v odvolacom konaní
právne posúdiť odvolacie dôvody žalovaných 1/ a 2/, keďže odvolací súd je povinný na procesnú vadu
takejto povahy prihliadnuť bez ohľadu na to, či bola alebo nebola v odvolaní uplatnená ako odvolacídôvod, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b)
C. s. p. a vec mu vrátil podľa § 391 ods. 1 C. s. p. na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou súdu
prvej inštancie kvalifikovaným spôsobom opätovne o žalobe rozhodnúť, riadne zistiť skutkový stav veci

(§ 132 ods. 1, § 185 ods. 1, 2, 3 C. s. p.), vykonané dôkazy vyhodnotiť v súlade s ust. § 191 ods. 1 C. s.
p., rozhodnúť v súlade s ust. § 215 ods. 1, 2 C. s. p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť záver, ktorý
je nutné správne a presvedčivo odôvodniť v súlade s vyššie uvedenými požiadavkami, vyplývajúcimi z
ust. § 220 ods. 2 C. s. p.

20.

O náhrade trov konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 C. s. p.).

21.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).