Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 29, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/132/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1411206504
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1411206504.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek

senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobkyne: T. X., Q..
XX.X.XXXX, U. D. XX, R., zast. Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Námestie
svätého Egídia 40/93, Poprad, IČO : 44 250 029 proti žalovanému: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Barbora Korenecová, advokátka, so sídlom
Slnečná 3, Malinovo, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava IV č. k. 7C/210/2011-206 zo dňa 28. novembra 2016 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zrušil rozhodcovský rozsudok vydaný Rozhodcovským
súdom Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, zo dňa 19.4.2011 sp.
zn. SR15321/10. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % s
tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku.

1.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 a 2, § 33 ods. 2, § 40 ods. 1 písm. c/ a
j/, § 40 ods. ods. 2, § 41 ods. 1, § a § 43 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní, § 2, § 9 ods. 1 a 2 a § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 3, § 37 ods. 1, §
39, § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. r/ a 5 a § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Na
základevykonanéhodokazovaniamalprvoinštančnýsúdzapreukázané,žedňa26.4.2011bolžalobkyni
(právnemu zástupcovi) doručený rozhodcovský rozsudok, vydaný Rozhodcovským súdom Slovenská

rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zo dňa 19.4.2011, sp.
zn. SR 15321/10. Z predmetného rozsudku vyplýva, že v danej veci žalovaná, T. X., je povinná zaplatiť
žalobcovi, POHOTOVOSŤ s.r.o., sumu vo výške 418,- €, spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 %
denne zo sumy 418,- € od 22.9.2010 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 418,-
€ od 6.12.2010 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 164,03 €, a to všetko do
3 dní od právoplatnosti rozsudku. Lehota na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa
§ 57 ods. 1 O.s.p. (v tom čase platnom) začala plynúť 27.4.2011 a uplynula 26.05.2011 a žalobkyňa v

posledný deň lehoty žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku odovzdala na poštovú prepravu.

1.2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že boli splnené podmienky na
zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. c/ a písm. j/ zákona č. 244/2002 Z. z.o rozhodcovskom konaní, nakoľko rozhodcovský súd prisúdil plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá
je v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa
(bolo nesporne preukázané, že žalobkyňa je dôchodkyňa s vážnymi zdravotnými ťažkosťami, lekárske

potvrdenia sú súčasťou súdneho spisu) a zmluva bola vystavená pre fyzickú osobu, ktoré nikdy
nepodnikala a preto na námietku žalovaného, že úver bol poskytnutý na účel podnikania žalobkyne,
súd neprihliadol. Súd prvej inštancie poukázal aj na Zápisnicu o výsluchu žalobkyne dožiadaným
Okresným súdom Poprad sp. zn. 11Cd/6/2016 zo dňa 9.11.2016. Súd prvej inštancie skúmal všetky
okolnosti dojednania rozhodcovskej zmluvy, pričom základným kritériom posudzovania, či ide o

neprijateľnú zmluvnú podmienku je v zmysle citovaného ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka to, či sú v zmluvách obsiahnuté podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Dôležitým kritériom je, či boli neprijateľné
zmluvné podmienky individuálne dojednané alebo nie. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia
obsiahnuté v návrhu zmluvných podmienok s pripojenými všeobecnými obchodnými podmienkami sa
nepovažujú podmienky, ktoré pripravil dodávateľ vopred, a pri ktorých sa mal síce spotrebiteľ možnosť s

nimi oboznámiť pred podpisom zmluvy, ale nemohol ovplyvniť ich obsah. Spotrebiteľ je v tomto prípade
v postavení, že mal na výber len či predložený návrh zmluvy podpíše, alebo odmietne. Na základe
prevedeného dokazovania, zisteného skutkového stavu ako aj jeho právnej kvalifikácie súd dospel k
záveru, že žaloba bola podaná dôvodne.

1.3. Predmetná rozhodcovská zmluva tvorila neoddeliteľnú súčasť predmetnej zmluvy, preto je potrebné
posudzovať uvedenú zmluvu podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (nejedná sa
o individuálne dojednanie, pretože tak ako to vyplynulo z výpovede žalobkyne, táto namietala, že
rozhodcovská doložka bola formulovaná tým spôsobom že vylučovala ochranu jej práv ako spotrebiteľa
na štátnom súde a nanucovala jej právomoc rozhodcovského súdu vopred žalovaným, a preto bez

ďalšieho nevedela posúdiť za daného stavu svoje možnosti, ovplyvniť obsah takejto zmluvy, keďže
nemala vedomosti čo znamená rozhodcovská zmluva a mnohé ustanovenia zmluvy či dojednaní.
Všeobecné podmienky poskytnutia úveru sú aj pre súd pre malú veľkosť písma nečitateľné a boli
naformulované takým drobným písmom, že ich nebolo možné prečítať. Spotrebiteľ by mal byť riadne
upozornený na obsah a význam takejto rozhodcovskej zmluvy, čo pre neho takáto zmluva znamená, aby

ho znenie zmluvy a v nej zahrnutý spôsob riešenia sporov nemohli uviesť do omylu. V zmluve upravený
alternatívny spôsob riešenia sporov s možnosťou obrátiť sa na rozhodcovský súd alebo na všeobecný
súd je čisto formálne upravený mechanizmus riešenia sporov, kde sa môže dlžník len formálne obrátiť na
všeobecný súd, a to z toho dôvodu, že pokiaľ veriteľ (žalovaný) uplatní svoje práva na rozhodcovskom
súde, je dlžník povinný podriadiť sa rozhodcovskému súdu bez možnosti požiadať o ochranu všeobecný

súd, čo sťažuje prístup dlžníka ako spotrebiteľa k spravodlivosti a spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v spotrebiteľskej zmluve. Takúto rozhodcovskú zmluvu
preto nie je možné považovať za platne uzavretú. Výkon práv a povinností v takejto rozhodcovskej
zmluve je v rozpore so zákonom a dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka). V prípade, ak
niektorá zo strán oprávnene popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy, táto skutočnosť zakladá dôvod

na zrušenie rozhodcovského rozsudku súdom podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní.
Porušenie hmotnoprávnych predpisov súd skúma aj ex offo najmä pri sporoch, v ktorých jednou zo
strán je spotrebiteľ. V takomto prípade sa súd pri rozhodovaní o žalobe na zrušenie rozhodcovského
rozsudku musí zaoberať aj otázkou, či pri rozhodovaní došlo k porušeniu všeobecne záväzných
právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, najmä posúdiť, či pri rozhodovaní rozhodcovského súdu

došlo k porušeniu § 53 Občianskeho zákonníka v súvislosti s dojednaním neprijateľných zmluvných
podmienok. Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. formulárovú zmluvu, ktorej
predtlač formulára mal žalovaný už pripravenú a dopisoval iba konkrétne údaje týkajúce sa žalobkyne,
pričom žalobkyňa obsah zmluvy nemohla nijakým podstatným spôsobom ovplyvniť, a ani neovplyvnila.
Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje principiálne limity a musí to platiť aj pre súkromno-právnu

sféru arbitrov. Ide o rozhodovanie o právach a právom chránených záujmov osôb, ktoré môže výrazne
zasiahnuť do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní spravodlivosti súkromno-právne
prvky, tak len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o férovom arbitrážnom konaní,
vrátane rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre spotrebiteľov za účelom
čo najskoršieho privodenia exekúcie. Preto sa súd nestotožnil s názorom, že možnosť voľby medzi

rozhodcovským a štátnym súdom v štandardnej rozhodcovskej doložke už bez ďalšieho odstraňuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Je nesporné, že predmetná
zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalovaný ako veriteľ konal v rámci predmetu
svojho podnikania a žalobkyňa ako dlžník uzavrela zmluvu ako fyzická osoba (súd prvej inštancieopakovanepoukázalnanespornúskutočnosťžeideostaršiuosobunadôchodkusvážnymizdravotnými
problémami a nie o podnikateľa). Na spotrebiteľské vzťahy, o ktorých ide v prípade vzťahu medzi
stranami sporu, sa aplikujú spotrebiteľské právne normy, pričom ich znenie je všeobecne známe a

veriteľ ako dodávateľ, ktorý v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov podniká, a má teda na rozdiel
od spotrebiteľa vyššiu úroveň informovanosti, by mal uzatvárať také zmluvy, aby podmienky v nich
boli v súlade s ustanoveniami spotrebiteľského práva a nie v rozpore s ním a nemal by sa snažiť
obchádzať ich cez rôzne zmluvné dojednania upravené v rámci ťažko čitateľných a nepriehľadných
podmienok zahrnutých v zmluvných dojednaniach, ktoré spotrebiteľ nemá možnosť nejako ovplyvniť a

ktorýmisavkonečnomdôsledkuspotrebiteľvzdávasvojichpráv,alebosiinakzhoršujesvojepostavenie,
či spotrebiteľské právo vylučuje. Nároky, ktoré vychádzajú z neprijateľných podmienok, obchádzajú
právne normy spotrebiteľského práva, nemožno ani vymáhať, nakoľko výkon takýchto práv by bol v
rozpore s dobrými mravmi. Smernica Rady EÚ č. XX/XX EHS z 5.4.1993 považuje riešenie sporov
zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Neprimeranosť je tu
treba chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať

svoje silnejšie postavenie, ktoré je dané najmä tým, že spotrebiteľ nie je schopný presadiť zmeny
formulárových zmluvných podmienok a v prípade úverových zmlúv spotrebiteľ často koná pod tlakom
finančnej tiesne, čím veriteľ získava neprimerané výhody. Za takúto neprimeranú výhodu je možné
považovať aj riešenie sporov cestou rozhodcovských súdov, s ktorými žalovaný dlhodobo spolupracuje
(táto skutočnosť nie je sporná), pričom v takomto konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávania

a spory sú tým prenášané zo sústavy nezávislých súdov k rozhodcovi. Smernica Rady XX/XX/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vychádza zo vzorového okruhu nekalých
klauzúl, ktoré sa majú transponovať. Obsah predmetnej zmluvy bol už dopredu daný a žalobkyňa
ako spotrebiteľ ju mohla prijať buď ako celok alebo odmietnuť. Rovnako obsah rozhodcovskej doložky
bol dodávateľom vopred pripravený. Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo v

obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne
dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní, zakladá dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku pre jej neplatnosť. V tomto konaní bolo
preukázané, že rozhodcovská zmluva znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
nezávislým súdom, ak podá žalobu dodávateľ, v tomto konaní žalovaný.

1.4. Prvoinštančný súd po dôkladnom zvážení všetkých skutkových okolností veci dospel k záveru,
že boli splnené podmienky na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. c/
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní pre neplatnosť rozhodcovskej doložky. Dojednanie
rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch

k tomu, že bola žalobkyni ako spotrebiteľovi odopretá ochrana, ktorú jej poskytujú ustanovenia § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka. Súd vzhliadol nekalosť predmetnej rozhodcovskej doložky aj v tom, že
vyžaduje od spotrebiteľa, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu, a to aj napriek jeho možnosti vybrať
si medzi všeobecným a rozhodcovským súdom (o doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory
výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi

rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh
dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu). Je rovnocenné, či riešenie
sporov spotrebiteľa prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti štandardná zmluvná klauzula
alebo dodávateľ svojim konaním, spotrebiteľ má byť chránený pred obomi.

1.5. K predmetnej úverovej zmluve súd prvej inštancie ďalej ešte uviedol, že žalobkyňa ako spotrebiteľ
nemala možnosť si zmluvu riadne prečítať a dôsledne sa s ňou oboznámiť, a teda pochopiť jej
význam a následky a nemala možnosť ako spotrebiteľ zmeniť jej obsah. Predmetná zmluva je
spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nakoľko zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech

spotrebiteľa (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka) je zrejmé, že Stály rozhodcovský súd pri rozhodovaní
porušil všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa a napriek uvedeným
skutočnostiam bola stálym rozhodcovským súdom zaviazaná žalobkyňa istinu 418,- € s príslušenstvom.
Základom hmotnoprávneho nároku žalovaného voči žalobkyni má byť zmenka vystavená žalobkyňou
pre žalovaného zo dňa 15.3.2010. Z dohody vyplýva, že predmetná zmenka v čase podpísania

nebola vyplnená úplne a vyplnenie jej podstatných náležitostí (zmenečný peniaz, splatnosť) bolo
podmienené právnymi skutočnosťami, ktoré mohli nastať v budúcnosti (zmenka nemôže byť vystavená
zlomyseľne, t.j. v danom prípade v rozpore s predmetnou dohodou o vyplňovacom práve). Žalovaný
podmienil vypísanie zmenky existenciou istého ďalšieho hmotnoprávneho záväzku, ktorý mal vzniknúťv budúcnosti, musí sa dobromyseľnosť podpísania zmenky posudzovať v závislosti od toho, či tento
hmotnoprávny nárok v čase vypísania zmenky skutočne existoval, dohodou o vyplnení bianco zmenky
sledoval žalovaný obchádzanie zákona o spotrebiteľských úveroch a ust. § 52 až § 60 Občianskeho

zákonníka. Zmenka je právny úkon a jeho platnosť je podmienená súladom s ust. § 39 Občianskeho
zákonníka. Tzv. „zmenkový úrok“ vo výške 91,25% p.a. je v hrubom rozpore s dobrými mravmi (v súčte
so zákonným zmenkovým úrokom vo výške 6 % p.a. predstavuje celkový úrok vo výške 97,25 % ročne).
Takýto postih za nesplnenie zmluvnej povinnosti je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve
podľa ust. § 53 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka a súčasne neplatnou zmluvnou podmienkou podľa

ust. § 39 Občianskeho zákonníka). V zmluve nie je uvedená ročná priemerná miera nákladov (podľa
ust. § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. účinného v čase uzatvorenia zmluvy v prípade neuvedenia tejto
informácie sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov).

1.6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle príslušných ustanovení
C.s.p. a žalobkyni, ktorej čistý pomer úspechu vo veci bol 100 %, priznal nárok na náhradu trov konania

ako plne úspešnej strane s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením
po právoplatnosti tohto rozsudku

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Žiadal, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že

nakoľko argumentáciu súdu sa odvoláva na smernicu Rady č. XX/XX/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách, považoval žalovaný za potrebné poznamenať, že v horizontálnej podobe (t.j.
jednotlivec vs. jednotlivec) je priamy účinok smernice kategoricky vylúčený. Inými slovami povedané,
v spore medzi osobami súkromného práva sa nie je možné účinne domáhať ustanovení smernice
(nepoužiteľnosť tzv. priameho horizontálneho účinku, rozsudok ESD zo dňa 14.7.1994 vo veci C-91/92

R. A. D. proti N. Y.). Podľa ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka (ak je
vôbec aplikovateľný) je neprijateľnou podmienkou dojednanie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej
rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní.
Je nepochybné, že rozhodcovská zmluva, resp. doložka dohodnutá medzi žalobkyňou a žalovaným,
je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať

sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už
len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od žalobkyne, aby spory so žalovaným riešila
výlučne v rozhodcovskom konaní. Takýto právny názor vyslovil v uznesení zo dňa 30.5.2011, sp.
zn. 14NcC/10/2011, aj Krajský súd v Bratislave. Podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v
spotrebiteľskejzmluve,ktorájeprespotrebiteľanevýhradná(t.j.dávamumožnosťvždysapredpodaním

žaloby proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom alebo rozhodcovskom súde) nebude
dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka (J.S., J.. - X., P.: Rozhodcovské
doložky v spotrebiteľských zmluvách. Justičná revue, 2008, č. 4, s. 616 a nasl.). Žalobca má teda
kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Platnosť právneho
úkonu navyše treba hodnotiť v čase jeho uzavretia a bez hypotetického zvažovania okolností, ktoré

môžu, ale nemusia, nastať po jeho uzavretí. Dôležité teda je to, či doložka v čase jej uzavretia sama
osebe umožňuje alebo neumožňuje spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzi súdom alebo alternatívnym
riešením sporu. Nie je vôbec dôležité, čo sa môže stať v budúcnosti. Je logické, že pokiaľ by zo strany
spotrebiteľa došlo po uzavretí zmluvy k jej porušeniu, t.j. k jeho protiprávnemu konaniu, bude to práve
dodávateľ, ktorý bude nútený obrátiť sa so žiadosťou o právnu ochranu na príslušný orgán, a to buď

na základe voľby medzi rozhodcovským a súdnym konaním, alebo priamo na súd (pretože vo vzťahu k
nemu nebude uzavretá rozhodcovská doložka) alebo priamo na rozhodcovský orgán (pretože vo vzťahu
k nemu bude rozhodcovská doložka výhradná). Následky tohto procesného kroku už upravuje príslušné
procesné právo, a nie rozhodcovská zmluva. Podľa ustanovenia § 19 zákona o rozhodcovskom konaní
podanie žaloby na rozhodcovský súd má rovnaké právne účinky, ako keby bola žaloba podaná na súd.

Po začatí rozhodcovského konania nemožno v tej istej veci konať a rozhodovať na súde alebo pred
iným rozhodcovským súdom. Znamená to teda prekážku litispendencie pre akékoľvek ďalšie žaloby v
tej istej veci, a to aj v obrátenom procesnom postavení. Podľa § 106 ods. 3 OSP ak sa rozhodcovské
konanie začalo skôr, než došlo k súdnemu konaniu, preruší súd konanie o neexistencii, neplatnosti alebo
zániku zmluvy až do doby, než sa v rozhodcovskom konaní rozhodne o právomoci alebo vo veci samej.

Takýmto záverom nie je vôbec dotknuté právne postavenie spotrebiteľa. Ten má predsa možnosť obrátiť
sa skôr ako dodávateľ na všeobecný súd s nárokom z titulu porušenia jeho (napr. spotrebiteľských)
práv alebo má možnosť sa brániť v rozhodcovskom konaní. Prijatie takejto argumentácie by znamenalo
pre žalovaného len jediné, a to úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania pre žalovaného(a teda aj každého dodávateľa). Pritom je zrejmé, že z ustanovenia §53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho
zákonníka v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale
iba ho obmedziť.

2.1. Predmetné ustanovenie Občianskeho zákonníka navyše treba vykladať eurokonformne v zmysle
znenia Smernice. Podľa písm. q/ odseku 1 Prílohy tejto smernice je zakázané iba dojednanie,
aby spotrebiteľ riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam výhradne arbitrážou. Okrem toho,
nie je splnená ani podmienka existencie sporu nepodliehajúceho právnym ustanoveniam. Podľa

konštantného záveru súdnej judikatúry a odbornej literatúry, ako aj iných jazykových verzií smernice, ide
o rozhodcovské konanie nemajúce oporu v príslušnej právnej úprave, a teda o nezákonné rozhodcovské
súdy (napr. U., J..: Rozhodcovská doložka a plná moc. Právni rozhledy, 2009, č. 8, s. 293 a nasl.).
V danom prípade má rozhodcovské konanie plne oporu v zákone o rozhodcovskom konaní, ktorý
arbitrabilitu spotrebiteľských sporov nevylučuje a nezakazuje. Prípustnosť rozhodcovského konania
vyplýva aj z právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov. Možnosť mimosúdneho riešenia sporov

zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru (ak takáto zmluva v danom prípade vôbec existuje,
čo žalovaný popieral) vyplýva jednoznačne z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. r/ pôvodného Zákona o
spotrebiteľských úveroch (zákon č. 258/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov), ako aj aktuálne
účinného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. v/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení zákona č. 394/2011
Z. z., ktoré jednoznačne umožňujú mimosúdne riešenie sporov zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere.

Rovnaký záver vyplýva aj zo znenia aktuálne účinnej smernice č. XXXX/XX/ES o spotrebiteľskom
úvere (či. 24 ods. 1), ktorá zaväzuje členské štáty zabezpečiť primeraný a účinný postup na urovnanie
spotrebiteľských sporov, ktoré sa dotýkajú zmluvy o úvere. Tento záver je uvedený o.i. aj v odbornej
literatúre: N., R..: Autorizovaní rozhodcovia alebo adjudikátori? Je efektívne zabezpečená spravodlivosť
vspotrebiteľskýchvzťahoch?Bulletinadvokácie,2010,č.6,s.18.Trebalenzdôrazniť,žeplatnéaúčinné

ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských úverov sú vo vzťahu k právnej úprave spotrebiteľských zmlúv v
Občianskom zákonníku (aj keď ani táto zásadne rozhodcovské konanie nezakazuje) nielen lex specialis,
ale aj lex posterior, a teda jednoznačne majú prednosť pri aplikácii. Prípustnosť rozhodcovského konania
v spotrebiteľských sporoch vyplýva jednoznačne aj z odporúčania Komisie č. 98/257/ES o zásadách
použiteľných na orgány zodpovedné za mimosúdne riešenie spotrebiteľských sporov. Legitimita a

legalita rozhodcovského rozsudku na základe rozhodcovskej doložky, ktorej účastníkom bol žalovaný,
bola o.i. priznaná právoplatným Uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 31. mája 2011, č.k.
7Cob/43/2010. Žalovaný ďalej poukázal na judikatúru Vrchného súdu v Olomouci sp. zn. 12 Cmo
13/2010, Krajského súdu v Hradci Králové sp. zn. 19Co 481/2010 a Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33
Cdo 2675/2007, 23 Cdo 1201/2009, 23 Cdo 4895/2010 a 32 Cdo 1590/2008.

2.3. Žalovaný ďalej poukázal na § 17 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého
majú účastníci rozhodcovského konania v rozhodcovskom konaní rovnaké postavenie a každému
účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na
ich ochranu. Žalovaný mal za to, že v danom prípade nedošlo k porušeniu ustanovenia § 17 zákona č.

244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a teda k porušeniu zásady rovnosti účastníkov, o čom svedčí aj
odôvodnenierozsudkuRozhodcovskéhosúdu.Stályrozhodcovskýsúdžalobcovi(predtýmžalovanému)
riadne doručil všetky písomnosti - Oznámenie o podanom návrhu na začatie rozhodcovského konania,
Výzva na žalobnú odpoveď, spolu s Výzvou na vyjadrenie sa k návrhu na začatie rozhodcovského
konania, ku ktorým mal žalobca možnosť sa vyjadriť. Pre rozhodcovské konanie je príznačná jeho

písomná forma a preto miesto rozhodcovského konania nie je zásadné, a vzdialenosť od miesta konania
nie je dôležitá.

2.4. Čo sa týka samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, žalovaný argumentoval, že v predmetnom
prípade je sporné, či v súvislosti s predmetnou zmluvou o úvere možno prisúdiť žalobcovi právny

status spotrebiteľa, a teda či súdom citované ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa sú vôbec
aplikovateľné. V zmysle VPPÚ Zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka,
že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Táto zmluva sa uzatvára
podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako nepomenovaná zmluva. Žalobcom predložená Zmluva
nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ani spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalobca vstúpil do

právneho vzťahu so žalovaným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na
výkon povolania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu. Podľa zákona o spotrebiteľských úveroch č.
129/2010 Z. z. spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský
úver na iný účel ako na výkon povolania alebo podnikania.2.5. Žalovaný ďalej zdôraznil skutočnosť, že v čase uzavretia Zmluvy neexistoval a nebol účinným
žiadenvšeobecnezáväznýprávnypredpis,podľaktoréhobybolastanovenámaximálnaprípustnávýška

úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno teda vychádzať iba z ustanovenia § 53 ods. 6
Občianskeho zákonníka. V súvislosti s výškou odplaty žalovaný poukázal aj na rozhodnutie Vrchného
súdu v Prahe, sp. zn. 12 Cmo 95/2005, rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6C0E/122/2011
a 7Co/208/2013. Z rozhodovacej činnosti Okresných súdov je všeobecne známe, že len málokedy
sa vysporiadajú s námietkou účelu poskytnutých finančných prostriedkov, a bez uvedenia dôkazov,

o ktoré sa opreli, posúdia zmluvy o úvere obchodnoprávneho charakteru ako zmluvy spotrebiteľské.
S obdobným prípadom sa vysporiadal aj Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý zrušil a vrátil vec
na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Okresný súd Žiar nad Hronom rovnako posudzoval zmluvu
o úvere, podpísanú za účelom povolania a vyhodnotil ju ako spotrebiteľskú vo svojom rozhodnutí
vedenom pod sp. zn. 10C/122/2013-71 zo dňa 10.9.2014. Krajský súd v Banskej Bystrici dňa 25.11.2015
Rozsudkom sp. zn. 14Co/1553/2014 jeho rozhodnutie zrušil, a odôvodnil to nasledovne: „Odporca v

konaní pred súdom prvého stupňa namietal spotrebiteľský charakter zmluvy dôvodiac okrem iného aj
tým, že na základe uzavretej zmluvy o úvere poskytol odporca navrhovateľke úver na účel povolania, čo
vylučuje záver o tom, že by navrhovateľka s odporcom uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Hoci
prvostupňový súd na túto okolnosť vypočul v konaní pred súdom navrhovateľku, žiadnym spôsobom sa
s takto vykonaným dokazovaním v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal, pričom sa nezaoberal

ani vznesenou námietkou odporcu v tomto smere.“

3. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalované vyjadrila tak, že zotrváva na svojich doterajších vyjadreniach.

4. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne nevyjadril.

5. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu
podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel
k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

7. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom od 1.7.2009
do 31.12.2014 (ďalej len ako „zákon o rozhodcovskom konaní“) rozhodcovská zmluva môže mať formu
osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

8. Podľa § 4 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu,

inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente
podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom
alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej
zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

9. Podľa § 40 ods. 1 písm. c/ o rozhodcovskom konaní účastník rozhodcovského konania sa môže
žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak
jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy.

10. Podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodov

podľa § 40 písm. a/ a c/, pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu
uvedenom vo vzájomnej žalobe.

11. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný ako veriteľ uzavrel so žalobkyňou ako dlžníčkou dňa
15.3.2010 zmluvu o úvere, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 250,- €. Túto sumu

sa dlžníčka zaviazala vrátiť zvýšenú o poplatok vo výške 218,- € v 12-tich mesačných splátkach vo
výške 39,- €. Po údajoch o výške a podmienkach splácania úveru nasleduje prehlásenie dlžníčky, že
prostriedky sú poskytnuté na účel výkonu podnikania, po ktorom nasleduje podpis dlžníčky. Ďalší podpis
dlžníčky je na spodnej časti zmluvy, po ktorom nasleduje ešte pasáž obsahujúca potvrdenie o prevzatípeňažnej hotovosti znovu podpísané dlžníkom. Na rubovej strane zmluvy sú uvedené Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru, ktorých obsahom v bode 15. Je i rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej
všetky spory vzniknuté z predmetnej zmluvy budú riešené buď pred stálym rozhodcovským súdom

zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. alebo pred príslušným súdom SR. Ďalej z
obsahu spisu vyplýva, že žalovaný podal v pozícií žalobcu voči žalobkyni v pozícií žalovanej návrh
na začatie rozhodcovského konania na Stály rozhodcovský súd, zriadený spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská, a.s., v ktorej sa domáhal plnenia istiny 418,- € s príslušenstvom na základe zmenky
blankozmenky vystavenej žalobkyňou. Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská,

a.s. dňa 19.4.2011 vydal pod sp. zn. SR 15321/10 rozhodcovský rozsudok, ktorým žalovanú zaviazal
zaplatiť žalobcovi sumu 418,- €, spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 418,-
€ od 22.9.2010 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 418,- € od 6.12.2010
do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 164,03 €, a to všetko do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

12. V konaní o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku je rozhodujúce predovšetkým vysporiadať
sa s otázkou existencie právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor medzi stranami. Táto
právomoc môže byť založená v zásade buď rozhodcovskou zmluvou alebo rozhodcovskou doložkou. V
prípade, že je rozhodcovská zmluva alebo doložka z akéhokoľvek dôvodu neplatná, je to aj bez ďalšieho
dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu absencie jeho právomoci konať a rozhodnúť v

danej veci.

13. Žalobkyňa vstúpila do zmluvného vzťahu so žalovaným zmluvou o úvere zo dňa 15.3.2010.
Rozhodcovská zmluva mala byť medzi stranami sporu uzavretá formou rozhodcovskej doložky
obsiahnutej v dokumente označenom ako Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktorý tvoril

rubovú stranu predmetnej zmluvy. Odvolací súd konštatuje, že takto uzavretá rozhodcovská doložka
nie je platným právnym úkonom a preto nemôže vyvolať žiadne právne účinky. V zmysle § 4
ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní musí mať písomnú formu, pričom jej nedodržanie má za
následok jej neplatnosť. Pod písomnou formou právneho úkonu treba rozumieť zachytenie prejavu vôle
účastníkov právneho úkonu či už v listinnom alebo elektronickom dokumente. Zvyčajne ide o listinu

podpísanúvšetkýmiúčastníkmiprávnehoúkonu,alezákonvýslovnepripúšťaajuzavretierozhodcovskej
zmluvy vzájomne vymenenými listami, ako aj v elektronickej podobe. Zahrnutie rozhodcovskej doložky
do všeobecných zmluvných podmienok, na ktoré iba odkazuje zmluva uzavretá medzi stranami,
nepochybne nepredstavuje platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy v písomnej forme. Odvolací súd sa
v tejto súvislosti pridŕža rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 245/2010.

14. Odvolací súd poukazuje na to, že rozhodcovská zmluva, hoci aj uzavretá formou rozhodcovskej
doložky, má povahu samostatnej zmluvy, teda samostatného právneho úkonu, preto na jej platné
uzavretie musí byť prítomná vôľa oboch zmluvných strán byť touto zmluvou viazaní. Bolo by v rozpore
s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka), ak by mal byť takýto veľmi významný právny úkon,

výrazne zasahujúci do spôsobu riešenia prípadných sporov vzniknutých zo zmluvných vzťahov, uzavretý
formou odkazu na všeobecné obchodné podmienky. Rozhodcovská zmluva (doložka) nie je bežnou
súčasťou zmluvných podmienok inej zmluvy (iného zmluvného typu), druhá zmluvná strana nemôže
bez ďalšieho očakávať jej prítomnosť vo všeobecných zmluvných podmienkach. Neexistuje žiaden
legitímny dôvod, pre ktorý by bolo prípustné „ukrývať“ rozhodcovskú doložku do textu všeobecných

obchodných podmienok. Rozpor s dobrými mravmi je už len zdôraznený tým, že konkrétne vo
všeobecných obchodných podmienkach žalovaného je rozhodcovská doložka obsiahnutá uprostred
veľkého množstva textu tlačeného drobným písmom, bez akéhokoľvek zvýraznenia či odlíšenia.
Nakoľko druhá zmluvná strana (žalobkyňa) prirodzene nemala možnosť ovplyvniť obsah všeobecných
obchodných podmienok žalovaného, bola jej žalovaným zjavne vnucovaná rozhodcovská doložka, ku

ktorej žalobkyňa ani nemala možnosť zaujať či už súhlasný alebo nesúhlasný postoj.

15. Nakoľko medzi stranami sporu nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva (doložka), nebola daná
ani právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť v spore medzi stranami. Táto skutočnosť je
dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku, čo správne uzavrel i súd prvej inštancie.

16. Z dôvodu absencie právomoci rozhodcovského súdu pre neplatne uzavretú rozhodcovskú doložku
je potom už bez významu zaoberať sa skutočnosťou, či daná zmluva o úvere uzavretá medzi stranami
mala povahu spotrebiteľskej zmluvy a či rozhodcovský súd porušil všeobecne záväzné právne predpisyna ochranu práv spotrebiteľa, hoci aj v tomto smere boli úvahy súdu prvej inštancie správne. Vyššie
uvedené právne závery o neprípustnosti uzavretia rozhodcovskej zmluvy odkazom na všeobecné
zmluvné podmienky sú aplikovateľné tak na spotrebiteľské, ako aj na nespotrebiteľské právne vzťahy.

17. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil
podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p..

18. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.

1, ods. 2 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní bola plne úspešná žalobkyňa, preto jej vznikol nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keď o výške náhrady trov konania v zmysle §
262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).

Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).