Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, June 27, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8To/63/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7615010586
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Michalanský
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7615010586.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Michalanského, sudcov
JUDr. Daniely Mitterpákovej a JUDr. Anny Kohútovej v trestnej veci proti obžalovanému P. W. pre prečin
ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 0T/67/2015 zo dňa 21. 3. 2016 na verejnom
zasadnutí konanom v Košiciach dňa 27. júna 2016 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obžalovaného P. W..

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Spišská Nová Ves rozsudkom sp. zn. 0T/67/2015 zo dňa 21. 3. 2016 uznal obžalovaného
P. W. vinným z prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák. pre skutok, že

dňa 8. augusta 2015 v čase o 03,50 hod. v Levoči, po ulici Za Sedriou a následne po križovatke na cestu

I/18 v smere na Spišský Hrhov, viedol osobné motorové vozidlo továrenskej značky Kia Ceed, evidenčné
číslo: LE 809AV, pričom o 03,50 hod. bol v Spišskom Hrhove na zastávke SAD autobusov zastavený
a kontrolovaný hliadkou OO PZ Levoča a po tom, čo bol vyzvaný, aby sa podrobil dychovej skúške na
zistenie alkoholu v dychu, túto sa nepodarilo vykonať, pretože nedostatočne plnil pokyny hliadky PZ a
po zákonnej výzve, aby sa podrobil lekárskemu odberu krvi na zistenie alkoholu v krvi, napriek tomu, že
tým nebolo ohrozené jeho zdravie, tejto výzve nevyhovel a odberu krvi sa odmietol podrobiť.

Súd mu za to uložil podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona trest
odňatia slobody v trvaní osem mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona výkon trestu mu
podmienečne odložil a
podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona určil skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Trestného zákona mu uložil aj trest zákazu činnosti viesť všetky druhy
motorových vozidiel v trvaní šesť rokov.

Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný odvolanie, ktoré následne písomne odôvodnil sám, aj
prostredníctvom svojho obhajcu. V písomných dôvodoch podaného odvolania namietal nasledujúce
skutočnosti.

S napadnutým rozsudkom v celom rozsahu nesúhlasí a nepovažuje ho za správny. Nezakladá sa na
pravde, že sa odmietol podrobiť lekárskemu vyšetreniu, odberom a vyšetrením krvi za účelom zistenia,
či nie je ovplyvnený návykovou látkou. Takisto sa nezakladá na pravde, že sa odmietol podrobiť dychovej
skúške v zmysle úradného záznamu OR PZ v Poprade, Obvodného oddelenia PZ v Levoči sp. zn. ČVS :
ORP-101/DI-PP-2015 zo dňa 8. 8. 2015, čo je v rozpore so skutočnosťou a aj priamo zo znenia úradného

záznamuvyplývaopak.Dychovúskúškuvykonalniekoľkokrátposebe,avšaksneúspešnýmvýsledkom,a po privolaní pomocnej hliadky príslušníkov PZ využil svoje právo nevypovedať garantované mu
Ústavou Slovenskej republiky.

Pre naplnenie skutkovej podstaty spočívajúcej v odmietnutí podrobiť sa dychovej skúške by túto vôbec
neabsolvoval, prípadne iným slovným vyjadrením odmietol, avšak on sa dychovej skúške podrobil s
neúspešným výsledkom a následne odmietol vypovedať.

S uvedením konkrétnej rozsiahlej judikatúry ESĽP poukázal na zásadu „nemo tenetur se ipsum

accusare“, ktorá je vyjadrením skutočnosti, že nikoho nemožno nútiť, aby usvedčoval sám seba, pričom
tento princíp je súčasťou právnych poriadkov demokratických štátov, ako aj niektorých ľudsko-právnych
medzinárodných dokumentov. Jeho výslovné zakotvenie sa nachádza v článku 14 ods. 3 písm. g/
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a Európsky súd pre ľudské práva uznáva
tento princíp ako súčasť konceptu spravodlivého procesu v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru. Pridržanie
sa uvedenej zásady garantovanej na pôde medzinárodných orgánov mu nemôže byť na ujmu tak, ako

sa to stalo v predmetnej trestnej veci, teda v prípade jeho odsúdenia.

Jediným dôkazom, ktorým disponujú orgány činné v trestnom konaní je podľa jeho názoru skutočnosť,
že sa údajne odmietol podrobiť dychovej skúške, avšak z vyššie uvedeného vyplýva, že dychovej skúške
sa neodmietol podrobiť a tým absentuje naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu kladeného

mu za vinu.

Má zato, že oprávnenie príslušníkov PZ sú podstatne širšie a na dostatočné zistenie skutkového stavu
nevyužili všetky možnosti, ktoré mu poskytuje zákon. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie §
155 ods. 4 Tr. por. a na možnosť vydania príkazu na prehliadku tela, na odber krvi alebo na iný

obdobný úkon predsedom senátu, resp. pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní
prokurátorom, alebo s jeho súhlasom policajtom s tým, že takýto príkaz musí byť vydaný písomne a
musí byť odôvodnený. V jeho prípade k vydaniu takéhoto príkazu nedošlo a má zato, že orgány činné
v trestnom konaní neučinili všetko na zistenie skutkového stavu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti
a neobstarali všetky dôkazy, ktoré obstarať mohli. V neposlednom rade poukázal na skutočnosť, že

pojmovým znakom trestného činu kladeného mu za vinu je odmietnutie a nie marenie dychovej skúšky.

Vo vzťahu k hodnoteniu obsahu záznamu o vykonaní dychovej skúšky vyjadril názor, že okresný súd
pochybil, keď sa uchýlil k hodnoteniu obsahu tohto záznamu, takýto postup nie je v súlade so zákonom,
nakoľkoúradnézáznamyspoukazomnaustanovenie§119ods.2Tr.por.niesúdôkaznýmprostriedkom

v trestnom konaní a teda nejde o listinný dôkaz. Prečítanie úradných záznamov polície na hlavnom
pojednávaní ako listinných dôkazov a následné založenie odsúdenia obžalovaných aj na obsahu
týchto záznamov je možné považovať za podstatné chyby konania, ktoré predchádzali napadnutému
rozsudku, čo môže byť dôvodom zrušenia rozsudku odvolacím súdom, prípadne dôvodom jeho zrušenia
v dovolacom konaní.

Čo sa týka samotného výsluchu zasahujúcich príslušníkov PZ na hlavnom pojednávaní upriamil
pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Tdo V16/2011, podľa ktorého
sú výsluchy príslušníkov PZ procesne nepoužiteľné, čím sa opätovne dostáva k názoru, že orgány činné
v trestnom konaní nedisponujú žiadnymi zákonnými dôkazmi, ktoré by preukazovali jeho vinu.

Podľa názoru obžalovaného okresný súd sa mohol podrobnejšie zaoberať jeho tvrdením, že šoféroval
v krajnej núdzi spôsobenej tým, že naňho niekto mieril so zbraňou, kde v danej veci aj podal trestné
oznámenie.

Na verejnom zasadnutí konanom na Krajskom súde v Košiciach obhajoba v celom rozsahu zotrvala na
podanom odvolaní a jeho dôvodoch. Opätovne poukázala na skutočnosť, že vykonaným dokazovaním
nebolo preukázané, že sa obžalovaný odmietol podrobiť dychovej skúške, naopak, z vykonaného
dokazovania je zrejmé, že obžalovaný 4 až 6-krát neprefúkol merací prístroj. V tejto súvislosti obhajoba
vyjadrila názor, či nie je šikanóznym výkonom práva a tzv. donucovacím prístupom orgánov činných

v trestnom konaní, ak obžalovaného opakovane nútili k vykonávaniu dychovej skúšky s tým, že nie je
zrejmé, aké boli časové odstupy vykonávania dychovej skúšky, resp. či nebol merací prístroj poškodený.
Taktiež postup orgánov činných v trestnom konaní sa javí obhajobe ako neštandardný, keď namiesto
toho, aby hliadka použila iný merací prístroj, zvolila postup nahrávania obžalovaného na mobilný telefónnamiesto toho, aby postupovala v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Tr. por. a náležite zistila skutkový
stav v spojení s vydaním príkazu podľa § 155 ods. 4 Tr. por. a zobrala obžalovaného k lekárovi, resp.
pristúpila k odobratiu biologického materiálu za účelom zistenia hladiny alkoholu v krvi.

Obhajoba opätovne poukázala na skutočnosť, že podľa názoru obžalovaného niet jediného dôkazu,
ktorý by ho usvedčoval zo spáchania skutku a opätovne poukázala na nepoužiteľnosť úradného
záznamu, ako aj výsluchu svedkov - príslušníkov PZ.

Na základe takto uvedených skutočností obžalovaný navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie, alternatívne aby sám rozhodol o jeho
oslobodení spod obžaloby.

Krajský prokurátor v rámci konečného návrhu na verejnom zasadnutí uviedol, že podľa názoru
prokuratúry okresný súd podrobne vykonal dokazovanie vo vzťahu k pojmovým znakom skutkovej

podstaty trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák., na základe
čoho považuje dôvody odvolania obžalovaného za bezpredmetné. Rozsudok okresného súdu považuje
za vecne správny a zákonný tak čo sa týka rozhodnutia o vine, ako aj rozhodnutia o treste. Navrhol
odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.

Na podklade takto podaného odvolania odvolací súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por.
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, odvolanie obžalovaného
nie je dôvodné.

V konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku postupoval okresný súd v súlade s ustanoveniami
Trestného poriadku a vykonal na hlavnom pojednávaní všetky potrebné dôkazy, majúce význam pre
rozhodnutie o vine a treste, tieto dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. a dospel
tak ku správnym skutkovým a právnym záverom.

Okresný súd na podklade vykonaného dokazovania, na ktoré podrobne poukázal v odôvodnení
napadnutého rozsudku vyjadril názor, že policajti si splnili svoju povinnosť a obžalovaného o spôsobe
vykonania dychovej skúšky riadne poučili a ten, hoci nemá problémy s dýchacími orgánmi úmyselne
maril výsledky dychovej skúšky a dostatočnou intenzitou a v potrebnom časovom rozsahu do
analyzátora dychu nefúkal. Následne keďže vykonanie dychovej skúšky zo subjektívnych príčin nebolo

možné, policajti oprávnene vyzvali obžalovaného, aby sa podrobil lekárskemu vyšetreniu spojeného s
odberom krvi s tým, že tejto výzve obžalovaný nevyhovel a odberu krvi sa odmietol podrobiť.

Vo vzťahu k obhajobe obžalovaného, že nikto nesmie byť nútený nielen k výpovedi, ale ani k inému
aktívnemu konaniu, ktorým by prispieval k obstaraniu dôkazov proti sebe okresný súd uviedol, že

príslušné zákonné ustanovenia, na ktoré poukázal, ukladajú povinnosť vodičovi podrobiť sa úkonom
zameraným na zistenie alkoholu v súvislosti s riadením motorového vozidla a odmietnutie podrobiť sa
takýmto úkonom je považované za trestný čin.

Okresný súd zároveň neakceptoval obhajobu obžalovaného, že sa nedopustil trestného činu, pretože

iba využil svoje ústavné právo neposkytnúť policajtom súčinnosť pri sebaobviňovacích procesných
úkonoch, keďže obžalovaný bol procesne správnym spôsobom poučený o spôsobe vykonania dychovej
skúšky a opakovane sa mu darilo mariť jej vykonanie nedostatočným dýchaním s tým, že následne sa
odmietol podrobiť aj lekárskemu vyšetreniu odberom krvi.

Krajský súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého rozsudku, nemal
žiadne pochybnosti o závere okresného súdu, že obžalovaný sa dopustil konania tak, ako je to uvedené
vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, avšak s poukazom na dôvody podaného odvolania považuje
za potrebné uviesť nasledujúce skutočnosti.

Okresný súd v úvode odôvodnenia napadnutého rozsudku správne poukázal, vzhľadom na predmetnú
problematiku, na ustanovenia § 3 ods. 1, § 4 zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, upravujúce povinnosti účastníka cestnej premávky, resp. vodiča a na
ustanovenia § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, ods. 4 a § 5 ods. 7 zák. č. 219/1996 Z. z. o ochrane predzneužívaním alkoholických nápojov a o zriaďovaní a prevádzke protialkoholických záchytných izieb
v znení neskorších predpisov, upravujúce oprávnenia príslušníkov policajného zboru a postup pri
vyšetrení na zistenie alkoholu alebo iných návykových látok dychovou skúškou, eventuálne odberom,

laboratórnym vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu.

Vo vzťahu k týmto citovaným ustanoveniam považuje krajský súd za potrebné poukázať aj na
ustanovenie § 69 ods. 1 písm. d/ už citovaného zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, podľa
ktorého je policajt oprávnený vyzvať vodiča, aby sa podrobil vyšetreniu, či nie je ovplyvnený alkoholom,

alebo inou návykovou látkou alebo liekmi, ktoré môžu znížiť jeho schopnosť bezpečne viesť vozidlo,
na ustanovenie § 32 ods. 1 zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, podľa ktorého je policajt pri
objasňovaní priestupkov v prípadoch podľa osobitného predpisu (podľa už uvedených § 4 a § 5 zák. č.
219/1996 Z. z.) oprávnený vyžadovať lekárske vyšetrenie na zistenie požitého množstva alkoholu alebo
inej užitej návykovej látky a taktiež na ustanovenie § 34 Zákona o Policajnom zbore, podľa ktorého
je každý povinný uposlúchnuť výzvu, pokyn, príkaz a požiadavku policajta alebo strpieť výkon jeho

oprávnení podľa ustanovení § 17 až 33 a oprávnení podľa osobitných predpisov.

Na podklade vyššie uvedených citovaných ustanovení jednotlivých zákonov nemal krajský súd žiadnu
pochybnosť o správnosti a zákonnosti postupu príslušníkov PZ, ktorí vykonávali úkony vo vzťahu k
obžalovanému P. ako vodičovi motorového vozidla, za účelom zistenia, či nie je ovplyvnený alkoholom

alebo inou návykovou látkou alebo liekmi, ktoré môžu znížiť jeho schopnosť bezpečne viesť vozidlo a ani
o správnosti a zákonnosti podrobného poučenia obžalovaného pred samotným zisťovaním prítomnosti
alkoholu, čo je zrejmé zo záznamu z vykonania dychovej skúšky analyzátorom dychu na zistenie
prítomnosti alkoholu zo dňa 8.8.2015 a to aj napriek tomu, že obžalovaný predmetný záznam odmietol
podpísať.

K námietke obžalovaného, že mu nemôže byť na ujmu tak, ako sa to stalo v tomto prípade, že sa
pridŕžal uplatnenia zásady „nikto nie je povinný obviniť seba samého“, z ktorej vyplýva právo obvineného
neprispievať k vlastnému obvineniu alebo usvedčeniu, dáva krajský súd do pozornosti nasledovné.

Uplatňovanie zásady „nikto nie je povinný obviniť seba samého“ vyplývajúcej z článku 37 ods. 1 a
článku 40 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a výslovne zakotvenej v článku 14 ods. 3 písm. g/
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach má chrániť obvineného pred bezprávným
donucovaním zo strany štátnych orgánov a tým prispievať k zaisteniu spravodlivého procesu. Ide o
všeobecne uznávaný medzinárodný štandard v zmysle článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Predmetné právo sa v prvom rade týka rešpektovania vôle obvineného mlčať
a zákazu akéhokoľvek donucovania k aktívnemu konaniu, ktoré by priamo alebo nepriamo viedlo k
vlastnému obvineniu alebo usvedčeniu.

Právo neobviňovať seba samého v trestnom konaní však nezahŕňa použitie primeraného donútenia

k tomu, aby podozrivý alebo obvinený pasívne strpel vykonanie úkonov, ktorých cieľom je získanie
objektívne existujúcich dôkazov pre forenzné vyšetrenie. Inak vyjadrené, obvineného možno podrobiť
strpeniudôkaznýchúkonov,ktorépredpokladajúlenjehopasívnuúčasťatoajspoužitímurčitéhostupňa
nátlaku, ktorý však nesmie byť zneužitý jeho neprimeranosťou.
Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Strassburgu patrí právo nevypovedať a

právo neprispievať k obvineniu seba samého k všeobecne uznávaným medzinárodným princípom, ktoré
hoci nie sú v článku 6 Dohovoru výslovne uvedené, sú samou podstatou pojmu spravodlivý proces v
zmysle článku 6 Dohovoru. Právo neobviňovať seba samého predpokladá, že štátne orgány sa snažia
preukázať vinu obžalovaného bez toho, aby používali dôkazný materiál získaný donútením alebo pod
nátlakom proti vôli obvineného.

V tomto smere je toto právo úzko zviazané s prezumpciou neviny (článok 6 ods. 2 Dohovoru).
Uplatňovanie zásady „nemo tenetur se ipsun accusare“ má chrániť obvineného pred bezprávným
donucovaním zo strany štátnych orgánov a tým prispievať k zaisteniu spravodlivého procesu.

Európsky súd ale pripúšťa, že právo mlčať a právo neobviňovať sám seba nie sú práva absolútne a
je možné ich obmedziť určitým stupňom nátlaku, ktorý však nesmie byť „abuzivný“. Od obvineného
možno požadovať, aby strpel napríklad odňatie písomnosti, odobratie vzorky dychu, moču, krvi, pachu,
vlasov, tkaniva pre účely testu DNA, či nahrávku hlasu (Saunders proti UK, P.G. a J.H. proti UK), ato i za pomoci donútenia a to napriek skutočnosti, že ho tieto dôkazy usvedčujú. Postupy aplikované
príslušnými orgánmi pri získaní označených vzoriek za normálnych okolností nedosahujú minimálnu
hranicu závažnosti potrebnej na porušenie článku 3 Dohovoru, a hoci znamenajú zásah do práva

obvineného na súkromný život, sú všeobecne ospravedlniteľné podľa článku 8 ods. 2 Dohovoru ako
nevyhnutné na predchádzanie zločinnosti (Jalloh proti Nemecku).

V slovenskom právnom poriadku zákonodarca stanovil, že ak sa obvinený (podozrivý) odmietne
podrobiť vyšetreniu na zistenie návykovej látky, ktorá sa vykonáva dychovou skúškou alebo orientačným

testovacím prístrojom a tiež lekárskym vyšetrením odberom krvi, dopustí sa prečinu ohrozenia pod
vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák. Takýmto spôsobom zákonodarca v podstate vylúčil
akýkoľvek fyzický zásah do integrity a súkromia obvineného vo forme násilného, napríklad odberu krvi
vodičovi vozidla, pričom obvinený (podozrivý) má vždy možnosť voľby a je len na ňom, či sa dychovej
skúške podrobí alebo nie.

Podľa názoru odvolacieho súdu nahradenie násilného fyzického zásadu do telesnej integrity
obvineného, či podozrivého príslušnými orgánmi za účelom zistenia jeho ovplyvnenia návykovou látkou
pri prečine podľa § 289 ods. 1 Tr. zák. hrozbou trestného stíhania za spáchanie prečinu podľa § 289 ods.
2 Tr. zák. zodpovedá základným princípom spravodlivosti zohľadňujúcim závažnosť spáchaného skutku,
výrazný záujem spoločnosti na odhaľovaní a potrestaní vodičov jazdiacich pod vplyvom návykovej látky

a ochranu telesnej integrity obvineného (podozrivého). Odvolací súd preto rešpektujúc aj prezumpciu
ústavnosti ustanovenia § 289 Tr. zák. dospel k záveru, že právo obvineného neobviňovať sám seba
nebolo porušené, resp. neobstojí námietka obžalovaného, že pridŕžanie sa uvedenej zásady, ktorá je
garantovaná aj na pôde medzinárodných orgánov mu nemôže byť na ujmu tak, ako sa to podľa jeho
názoru stalo v predmetnej trestnej veci v prípade jeho odsúdenia.

Pre úplnosť krajský súd v tejto súvislosti vo vzťahu k obhajobe obžalovaného, že svojím konaním
spočívajúcim v bezdôvodnom odmietnutí podrobiť sa vyšetreniu na zistenie návykovej látky, či už
vykonaním dychovej skúšky alebo odberom krvi iba realizoval svoje ústavné právo odoprieť vypovedať
uvádza, že samotné právo osoby odoprieť vypovedať s tým, že by si svojou výpoveďou mohol spôsobiť

nebezpečenstvo trestného stíhania, nemožno stotožňovať s bezdôvodným odmietnutím podrobiť sa, či
už dychovej skúške alebo odberu krvi.

Za daných okolností, vzhľadom na vyššie uvedený charakter predmetnej skutkovej podstaty prečinu
podľa § 289 ods. 2 Tr. zák. neobstojí ani námietka obhajoby obžalovaného spočívajúca v tvrdení, že

orgány činné v trestnom konaní neučinili všetko na zistenie skutkového stavu, o ktorom nie sú žiadne
pochybnosti a neobstarali všetky dôkazy, ktoré obstarať mohli a ktoré im poskytuje zákon. V zmysle
uvedeného je tak námietka nevydania príkazu na prehliadku tela, na odber krvi alebo na iný obdobný
úkon podľa § 155 ods. 4 Tr. por. zo strany orgánov prípravného konania práve vzhľadom na charakter
skutkovej podstaty tohto prečinu neopodstatnená.

Obhajoba v súvislosti s výsluchom zasahujúcich príslušníkov PZ vyjadrila názor, že tieto výsluchy sú
procesne nepoužiteľné a to s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Tdo V16/2011.

Krajskému súdu je známy obsah uvedeného uznesenia zo dňa 19. júna 2012, podľa ktorého v spojitosti
s výsluchom vyšetrovateľov, resp. policajtov ako svedkov v tej istej veci, či už k obsahu, spôsobu alebo
priebehu nimi vykonaných procesných úkonov vo veci, v ktorej pôsobili ako orgány činné v trestnom
konaní Najvyšší súd SR vyjadril názor, že takýto úkon nemá povahu právne relevantného procesného
úkonu a preto sa ani nesmie nachádzať v trestnom spise a že postavenie orgánu činného v konkrétnej

veci je nezlučiteľné s postavením svedka v nej, pretože o tom, akým spôsobom prebiehal úkon trestného
konania a aký je jeho obsah svedčí zápisnica o úkone, resp. iná listina o zákonných záležitostiach tohto
úkonu.

S týmto názorom Najvyššieho súdu SR sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje, avšak nemožno ho

zovšeobecňovať spôsobom, ako to uvádza obhajoba v predmetnej trestnej veci. Z obsahu uvedeného
uznesenia Najvyššieho súdu SR je zrejmé, že vo veci posudzovanej Najvyšším súdom SR išlo o
úplne inú procesnú situáciu spočívajúcu vo výsluchu policajtov vo vzťahu k nesplneniu ich zákonných
povinností.V predmetnej trestnej veci však nešlo o výsluch policajtov ako svedkov v tej istej veci, či už k obsahu,
spôsobu alebo priebehu nimi vykonaných procesných úkonov vo veci, v ktorej pôsobili ako orgány činné

v trestnom konaní, ale o výsluchy policajtov ako svedkov konania obžalovaného vo vzťahu k posúdeniu
naplnenia či nenaplnenia pojmových znakov žalovaného trestného činu. Krajský súd tak nemal žiadne
pochybnosti o tom, že výsluchy policajtov ako svedkov konania obžalovaného v predmetnej trestnej
veci boli vykonané riadnym a zákonným spôsobom a že ich svedecké výpovede sú riadnym dôkazom
v zmysle § 119 ods. 2 Tr. por.

Krajský súd na podklade vykonaného dokazovania, na ktoré poukázal okresný súd, ako aj na podklade
vyššie uvedených skutočností nemal žiadne pochybnosti o tom, že obžalovaný svojím konaním
ustáleným v skutku napadnutého rozsudku pri vedení motorového vozidla, teda pri výkone zamestnania
alebo inej činnosti, pri ktorej by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu
na majetku sa odmietol podrobiť vyšetreniu na zistenie návykovej látky, ktoré sa vykonáva dychovou

skúškou alebo orientačným testovacím prístrojom a lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi,
či nie je ovplyvnený návykovou látkou, hoci by to pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom pre
jeho zdravie.

Samotná skutočnosť, že obžalovaný sa odmietol podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením

krvi je bez akýchkoľvek pochybností preukázaná jednak výpoveďami svedkov, na ktoré podrobne
poukázal okresný súd a jednak aj samotnou výpoveďou obžalovaného, ktorý pri výsluchu pred sudcom
pre prípravné konanie dňa 10. 8. 2015 výslovne uviedol, že policajti ho vyzvali, aby sa podrobil lekárskej
prehliadke, na čo im odpovedal, že využíva svoje právo a lekárskej prehliadky sa nezúčastní.

S poukazom na vykonané dokazovanie v predmetnej trestnej veci v nadväznosti na ďalšiu obhajobnú
námietku obžalovaného týkajúcu sa vykonania dychovej skúšky a to, že nie je pravdou, že sa odmietol
podrobiť dychovej skúške, resp. že ju dokonca vykonal niekoľkokrát po sebe, avšak s neúspešným
výsledkom, je ja krajský súd toho názoru, že dychovú skúšku sa nepodarilo vykonať z toho dôvodu,
že obžalovaný vedome nedostatočne plnil pokyny hliadky PZ a to po riadnej a zákonnej výzve zo

strany príslušníkov PZ a po riadnom poučení o spôsobe a priebehu dychovej skúšky, čím samotné
vykonanie dychovej skúšky úmyselne zmaril, čo v konečnom dôsledku krajský súd vyhodnotil ako
odmietnutie vyšetrenia na zistenie návykovej látky dychovou skúškou. Na základe certifikátu o overení
analyzátora dychu, ktorý je súčasťou spisového materiálu niet pochýb o tom, že meranie alkoholu v
dychu obžalovaného bolo vykonané riadnym funkčným a certifikovaným meradlom.

Len pre úplnosť s poukazom na znenie skutkovej podstaty ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa
§ 289 ods. 2 Tr. zák. dáva krajský súd do pozornosti skutočnosť, že z gramatického výkladu tohto
ustanovenia je zrejmé, že pre naplnenie pojmových znakov skutkovej podstaty tohto prečinu postačuje
odmietnutie podrobenia sa vyšetreniu, či už len samotnou dychovou skúškou alebo len odberom krvi.

Pokiaľ ide o námietku obžalovaného vyjadrenú v závere ním podaného odvolania, že okresný súd
sa nevysporiadal dostatočne s jeho konaním ako konaním v krajnej núdzi, krajský súd uvádza, že
predmetné konanie obžalovaného, na ktoré by sa malo podľa jeho názoru vzťahovať ustanovenie o
krajnej núdzi, nie je predmetom tohto konania s poukazom na ustálený skutok. Odhliadnuc od tejto

skutočnosti je však krajský súd toho názoru, že obhajoba obžalovaného spočívajúca v tvrdení, že
obžalovaný unikal pred neznámou osobou, ktorá ho mala ohrozovať strelnou zbraňou je účelová,
nehodnoverná a ničím nepodložená, keďže obžalovaný tak závažnú skutočnosť neoznámil príslušníkom
PZ bezprostredne po jeho zastavení a jeho matka, ktorá mala byť svedkom tejto skutočnosti ju taktiež
neoznámila príslušným orgánom.

Podrobným spôsobom sa okresný súd vysporiadal vo vzťahu k výroku o treste s osobou obžalovaného a
s jeho predchádzajúcim životom. Na základe posúdenia všetkých okolností majúcich význam z hľadiska
určenia druhu trestu a jeho výmery sa krajský súd stotožnil s rozhodnutím okresného súdu o uložení
trestu odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú

dobu v trvaní 2 rokov, za súčasného uloženia trestu zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových
vozidiel v trvaní 6 rokov, ktoré aj podľa názoru krajského súdu spĺňajú všetky kritériá z hľadiska tak
individuálnej, ako aj generálnej prevencie.Výška uloženého trestu zákazu činnosti v trvaní 6 rokov zodpovedá zákonnej aplikácii ustanovenia §
61 ods. 3 Tr. zák., keďže obžalovaný už bol za trestný čin podľa § 289 Tr. zák. odsúdený. Nič na tom
nemení ani skutočnosť, že jeho predchádzajúce odsúdenie v trestnej veci Okresného súdu Bratislava IV

sp. zn. 0T/148/2012 je zahladené a na obžalovaného sa hľadí, akoby nebol odsúdený, keďže v zmysle
ustanovenia § 61 ods. 7 Tr. por. na ukladanie trestu zákazu činnosti okrem iného aj podľa § 61 ods. 3
Tr. zák. nemá vplyv zahladenie odsúdenia.

To boli dôvody, pre ktoré krajský súd rozhodol v zmysle výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný
prostriedok nie je prípustný.