Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, September 10, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/35/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213203612
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4213203612.3

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.
Sidónie Sládečkovej a JUDr. Eriky Madarászovej v právnej veci žalobkyne: J. R., nar. XX.XX.XXXX,
bytom T. XXXX/X, XXX XX N. Y., zastúpenej JUDr. Marianom Dzuroškom, advokátom so sídlom
Hviezdoslavova 468/31, 979 01 Rimavská Sobota, proti žalovanému: 1/ K. J., nar. XX.XX.XXXX bytom
N. XXX/XX, XXX XX X., zastúpenému Mgr. Matejom Csenkym, advokátom so sídlom Dolné bašty 2, 917

01 Trnava, za účasti intervenienta na strane žalovaného 1/: AXA pojišťovňa, a.s., pobočka poisťovne
z iného členského štátu so sídlom Kolárska 6, 811 06 Bratislava, IČO: 36 857 521, zastúpeného CLS
Čavojský & Partners, s.r.o., advokátskou spoločnosťou so sídlom Zochova 6-8, 811 03 Bratislava, a
2/ J. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXXX/XXX, XXX XX Y. R., zastúpenému JUDr. Jánom Krnáčom,
advokátom so sídlom Nám. SNP 70/36, 960 01 Zvolen, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy,
o odvolaní žalovaných 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 6C/55/2013-176 zo dňa

19.04.2016 a proti uzneseniu č. k. 6C/55/2013-256 zo dňa 07.10.2016 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovaných 1/, 2/ spoločne a
nerozdielne zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu v sume 10.000 eur z r u š u j e a vec mu vracia na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Odvolací súd odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie o d m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu o zaplatenie škody v sume 3.010,41
eura s príslušenstvom, žalovaným 1/, 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni
nemajetkovú ujmu v sume 10.000 eur do 3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu o
zaplatenie nemajetkovej ujmy zamietol. Toto rozhodnutie odôvodnil s odkazom najmä na ustanovenia
§ 11, § 13, § 100, § 101, § 106 ods. 1 a 2, § 420 ods. 1, 3, § 427, § 428, a § 853 Občianskeho

zákonníka.Otrováchkonaniasúdnerozhodolsodkazomnaustanovenie§151ods.3zákonač.99/1963
Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, účinného do 30.06.2016 (ďalej len
„OSP“), pričom o ich náhrade rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Súd v odôvodnení konštatoval, že žalobkyňa doručila dňa 21.02.2013 žalobu, ktorou sa domáhala,
aby súd žalovaného 1/ zaviazal zaplatiť jej zaplatiť titulom škody sumu 3.010,41 eura spolu s úrokom z

omeškania 8,75 % ročne zo sumy 3.010,41 eura za čas od 01.03.2013 do zaplatenia, ako aj náhrady
nemajetkovej ujmy v sume 100.000 eur spolu s úrokom z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 100.000
eura od 01.03.2013 do zaplatenia, a to na tom skutkovom základe, že žalovaný 1/ dňa 25.09.2010 ako
vodič osobného motorového vozidla zn. Wolksvagen Golf EČ: X. jazdiac na južnej diaľnici A2 smerom
do Viedne nevenoval náležitú pozornosť a sústredenosť cestnej premávke, najmä jazdením
zvýšenou rýchlosťou za tmy a silného dažďa a s príliš nízkou hĺbkou dezénu predmetných

pneumatík,apretovpravotočivejzákrutezišielsvozidlomzcesty,vozidlosavcestnejpriekopeprevrátilo
a zastavilo sa ležiac na streche, a tak za obzvlášť nebezpečných okolnostíz nedbanlivosti spôsobil smrť spolujazdca Zoltána Pálkovácsa, nar. 06.08.1981 (syna
žalobkyne), ktorý utrpel zlomenie väzu. Za tento čin bol žalovaný 1/ odsúdený na trest
odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov a na peňažný trest vo výške 480 eur s náhradných trestom

odňatia slobody vo výmere 60 dní. Žalobkyňa si uplatnila náhradu škody, pozostávajúcej zo sumy 2.400
eur ako nákladov za pomník, zo sumy 190,71 eura predstavujúcej náklady za cintorínske služby, zo
sumy 270,86 eura náklady za truhlu a služby s tým spojené, zo sumy 118,50 eura poplatok za hrobové
miesto a zo sumy 30,34 eura ako cenu za kyticu. Okrem toho si uplatnila aj náhradu nemajetkovej ujmy
v sume 100.000 eur.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní posudzoval námietku premlčania vznesenú
žalovanými 1/, 2/, ktorú vyhodnotil ako dôvodnú. Z ustanovenia § 106 Občianskeho zákonníka vyplýva,
že pri práve na náhradu škody je stanovená dvojitá kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna
a objektívna. Ich začiatok je stanovený samostatne; kým objektívna premlčacia doba plynie od tzv.
škodovej udalosti, subjektívna plynie odo dňa, kedy sa poškodený dozvie o vzniknutej škode a o tom,

kto za ňu zodpovedá. Súd v tejto veci začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby počítal odo dňa
nasledujúceho po pohrebe syna žalobkyne, pretože najneskôr v tento deň sa žalobkyňa dozvedela o
približnej výške škody ako aj o tom, kto za túto škodu zodpovedá. Pohreb bol dňa 01.10.2010, preto
premlčacia doba subjektívna na uplatnenie práva na náhradu škody začala plynúť od 02.10.2010 a
uplynula dňa 02.10.2012. Keďže žaloba bola podaná na súd dňa 21.02.2013, stalo sa tak po uplynutí

dvojročnej subjektívnej premlčacej doby.

4. Námietku premlčania pri uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie
vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože pri tomto nároku ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa
premlčujevovšeobecnejtrojročnejpremlčacejlehote(§101OZ).Počiatokplynutiavšeobecnejtrojročnej

premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 OZ viazaný na okamih, kedy došlo k
neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby.
V tejto veci k neoprávnenému zásahu došlo dňa 25.09.2010, teda momentom smrti syna žalobkyne,
ktorá mohla svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát 26.09.2010. Od
tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila 26.09.2013, žaloba bola

podaná na súd dňa 21.02.2013, teda pred uplynutím premlčacej doby.

5. Žalobu o zaplatenie nemajetkovej ujmy súd čo do základu považoval za dôvodnú. Zodpovednosť
žalovaného 1/ ustálil podľa § 420 Občianskeho zákonníka, keďže on podľa výroku trestného rozsudku
nevenoval náležitú pozornosť a sústredenosť cestnej premávke a táto skutočnosť bola jednou z príčin

vzniku dopravnej nehody, a zodpovednosť žalovaného 2/ ustálil podľa § 427 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, keďže podľa výroku trestného rozsudku bola príliš nízka hĺbka dezénu predných pneumatík,
čo bolo tiež príčinou vzniku dopravnej nehody a v čase dopravnej nehody prevádzateľom motorového
vozidla bol žalovaný 2/. Konanie žalovaného 1/ a príliš nízka hĺbka dezénu predných pneumatík boli
v súhrnne príčinou vzniku dopravnej nehody, preto súd ustálil, že u oboch žalovaných ide o spoločnú

zodpovednosť, a preto sú povinní spoločne zmierniť následky zásahu do osobnostných práv žalobkyne,
a to formou náhrady nemajetkovej ujmy. Námietku žalovaného 2/ o tom, že jeho pasívna legitimácia
v spore nie je daná, pretože náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch spadá do rozsahu povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, súd neuznal
za dôvodu s tým, že zákon o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla dáva poškodenému možnosť výberu, či si svoj nárok na náhradu škody
uplatní v poisťovni alebo u škodcu.

6. K výške náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie uviedol, že tú určil v súlade s ustanovením
§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za

ktorých k porušeniu práva došlo. Vychádzal z toho, že priznanie nemajetkovej ujmy nie je reparáciou.
Je nespochybniteľné, že žiadna priznaná suma nenahradí žalobkyni stratu dieťaťa, no môže zmierniť
následky vzniknutej nemajetkovej ujmy. Súd však zohľadnil aj to, za akých okolností došlo k porušeniu
práva, a to predovšetkým to, že žalovaný 1/ nebol pod vplyvom alkoholu, keď sa stala nehoda, že
cestu absolvoval v silnom daždi a v nočných hodinách potom, keď sa už vracali domov. Okrem

toho súd zohľadnil aj to, že o vykonanie tejto cesty žalovaného 1/ požiadal práve syn žalobkyne, a
zrejme ho považoval za spoľahlivého šoféra, inak by ho zrejme nepožiadal o vykonanie tejto cesty. Pri
zohľadnení všetkých týchto skutočností súd výšku náhrady určil v sume 10.000 eur, ktorú považoval za
zodpovedajúcu zákonným kritériám. Nad túto sumu a uplatnené príslušenstvo súd žalobu zamietol akonedôvodnú. Uplatnené príslušenstvo náhrady nemajetkovej ujmy považoval za nedôvodné preto, lebo
povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia,
v ktorom je určená doba plnenia, a až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva

do omeškania. Na zaplatenie prisúdenej náhrady súd podľa § 160 OSP určil lehotu 3 mesiacov od
právoplatnosti rozsudku preto, aby žalovaní 1/, 2/ mali dostatok času na zabezpečenie peňazí.

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný 1/ do výroku o povinnosti
zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne so žalovaným 2/ nemajetkovú ujmu v sume 10.000 eur

a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, prípadne rozsudok zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Odvolanie odôvodnil s
odkazom ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), c), d), f) OSP. Uviedol, že opakovane žiadal predvolať a
vypočuť svedka za účelom preukázania svojich tvrdení vo vzťahu k prispievaniu na náklady súvisiace
s pohrebom zosnulého, ale súd návrh na doplnenie dokazovania zamietol bez odôvodnenia. Súd
rozsudok v časti priznania nemajetkovej ujmy neodôvodnil dostatočným spôsobom, pretože nevysvetlil,

z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa riadil a žiadnym spôsobom nevenoval argumentácii
žalovaného 1/ vo vzťahu k pasívnej legitimácii intervenienta, preto je v tejto časti rozhodnutie absolútne
nepreskúmateľné. Nesúhlasil so záverom súdu, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podlieha 3-
ročnej všeobecnej premlčacej lehote. Žalobkyňa mala bezprostredne po dopravnej nehode vedomosť,
že žalovaný 1/ je zodpovedný za dopravnú nehodu, lebo ju on sám kontaktoval, aby sa jej ospravedlnil.

Na základe tejto skutočnosti subjektívna premlčacia lehota začala plynúť deň po predmetnej dopravnej
nehode (26.09.2010) a uplynula dňa 26.09.2012. Na premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
sa primerane vzťahuje § 106 Občianskeho zákonníka, a preto sa aj v tomto prípade mala uplatniť
subjektívna 2-ročná premlčacia lehota, a súd teda použil nesprávne ustanovenie § 100 Občianskeho
zákonníka. K otázke pasívnej legitimácie intervenienta žalovaný 1/ uviedol, že náhrada nemajetkovej

ujmy v peniazoch patrí do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla. Vychádzajúc z ustanovenia § 4 ods. 1, 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.
z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „o povinnom zmluvnom
poistení“) poistné krytie zahŕňa škodu na zdraví a náklady pri usmrtení. Je potrebné vychádzať z

extenzívneho výkladu pojmu škoda, ktorý v sebe zahŕňa aj nemajetkovú ujmu.

8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie aj žalovaný 2/, a to proti výroku o uložení
povinnosti žalovaným 1/, 2/ zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške
10.000 eur, pričom navrhol napadnuté rozhodnutie zmeniť a žalobu zamietnuť, alternatívne zrušiť a

vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodil v zmysle
§ 205 ods. 2 písm. a), b), c), d) a f) OSP. K posúdeniu námietky premlčania uviedol, že dopravná
nehoda sa uskutočnila dňa 25.09.2010, pričom odo dňa 26.09.2010 začala plynúť 3-ročná premlčacia
lehota. Za určujúci okamih voči žalovanému 2/ je potrebné považovať dátum podania návrhu na
pripustenie vstupu ďalšieho účastníka na strane žalovaného do konania. Žalobkyňa si teda uplatnila

svoj hmotnoprávny nárok voči žalovanému 2/ až týmto podaním doručeným súdu dňa 30.04.2014 po
uplynutí premlčacej doby. Ku skutočnosti absencie skutkových a právnych dôvodov pre zodpovednosť
podľa § 427 Občianskeho zákonníka uviedol, že súd odvodil zodpovednosť prevádzkovateľa vozidla,
teda žalovaného 2/ od tvrdenia o hĺbke dezénu pneumatík vozidla, pričom v odôvodnení neuviedol,
ako k tomuto záveru dospel, o aký dôkaz sa opiera, a poukazoval len na protokolárny zápis a skrátený

rozsudok Rakúskej republiky. Takýto postup súdu je podľa neho ústavne neprípustný. Ak súd chcel
vychádzať zo skutkových rozhodnutí cudzieho orgánu, toto rozhodnutie malo byť v zmysle príslušných
ustanovení Trestného poriadku aj uznané, inak ním súd nemôže byť viazaný. Žalovaný 2/ ďalej poukázal
na skutočnosť, že žalovaný 1/ disponoval motorovým vozidlom v rozpore s tým, na aký účel mu
vozidlo požičal žalovaný 2/. Podľa § 430 ods. 1 Občianskeho zákonníka namiesto prevádzkovateľa

vozidla zodpovedá ten, kto ho použije bez vedomia alebo proti vôli prevádzkovateľa. Prevádzkovateľ
zodpovedá spoločne s ním, ak takéto použitie dopravného prostriedku svojou nedbalosťou umožnil.
Zodpovednosť žalovaného 2/ nemožno vyvodiť podľa § 13 Občianskeho zákonníka ani ako jeho
solidárnu zodpovednosť. Analogické použitie § 427 Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy z
toho dôvodu, že subjektom zodpovedným za neoprávnený zásah do osobnostného práva fyzickej osoby

môže byť len pôvodca zásahu. V závere odvolania žalovaný 2/ namietal odňatie možnosti konať pred
súdom tým, že súd svoje rozhodnutie nezdôvodnil zákonným spôsobom tak, aby rešpektoval právo
účastníka na spravodlivý proces.9. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k podaným odvolaniam navrhla napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdiť. Uviedla, že život dieťaťa a bolesť z jeho straty nič nenahradí, a prijala súdom
priznané zadosťučinenie za zlyhanie ľudí, ktorí sa podieľali na tragickom úmrtí jej syna. Pokiaľ ide o

nároky žalovaného 1/, 2/ k poisťovni AXA pojišťovňa, a.s., nič im nebráni si tieto voči nej v osobitnom
konaní uplatniť. Žalovaný 2/ sa nemôže svojej zodpovednosti zbaviť, pretože nehoda bola spôsobená
okolnosťami, ktoré mali pôvod v prevádzke, a žalovaný 2/ umožnil žalovanému 1/ použiť jeho motorové
vozidlo a jeho použitie bolo v súlade s jeho vôľou.

10. K podaným odvolaniam sa vyjadril aj intervenient na strane žalovaného 1/, ktorý navrhol žalobu
v celom rozsahu zamietnuť. Uviedol, že ustanovenie § 4 zákona povinnom zmluvnom poistení je
kogentnou právnou normou s taxatívnym výpočtom nárokov pokrytých poistením zodpovednosti. Z
tohto ustanovenia vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je krytý rozsahom poistenia
zodpovednosti. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu 4Cdo 168/2009 zo dňa 20.04.2009 a 3Cdo
301/2012 zo dňa 31.03.2016, podľa ktorých nemajetková ujma nie je subsumovateľná pod náklady pri

usmrtení a ani pod škodu na zdraví. V zmysle § 11 Občianskeho zákonníka nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti je ten subjekt, ktorý neoprávnený zásah do osobnostných práv spôsobil, a teda intervenient
nebol pasívne vecne legitimovaný v tomto konaní. Následne intervenient poukázal na nesprávnosť
odvolania žalovaného 1/ v časti týkajúcej sa jeho pasívnej vecnej legitimácie a namietal nedostatočnosť
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu, v ktorom akcentuje nedostatok vysporiadania

sa súdu prvej inštancie s tvrdeniami intervenienta zo dňa 22.09.2015 ohľadom nemožnosti uhrádzať
nemajetkovú ujmu z povinného zmluvného poistenia. Na záver zdôraznil, že dňom 01.07.2016, kedy
sa stal účinným Civilný sporový poriadok, zaniklo jeho postavenie ako vedľajšieho účastníka konania a
súčasne doposiaľ neboli splnené podmienky na to, aby vystupoval v konaní ako intervenient.

11.KrajskýsúdvNitreakoodvolacísúd(§34CSP)viazanýrozsahomadôvodmiodvolania(§379,§380
ods.1CSP)akoajskutkovýmstavomtak,akohozistilsúdprvejinštancie(§383CSP),prejednalvecbez
nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a po prejednaní veci urobil záver, že nie sú dané dôvody ani
na potvrdenie a ani na zmenu napadnutého rozsudku. Preto tento rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. b)
a § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie aplikoval

v tejto veci ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol dňom 01.07.2016 zrušený Civilným
sporovým poriadkom. Odvolací súd rozhodujúc vo veci v čase účinnosti Civilného sporového poriadku
postupoval v súlade s ustanovením § 470 ods. 1, 2 prvej vety CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, a právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Rozsudok súdu prvej inštancie v prvom a treťom výroku o zamietnutí časti žaloby v dôsledku absencie
odvolania žalobkyne nadobudol právoplatnosť.

12. Podľa obsahu spisu sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala, aby súd zaviazal žalovaných 1/,
2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť jej sumu 3.010,41 eura s príslušenstvom titulom náhrady škody a

sumu 100.000 eur s príslušenstvom titulom náhrady nemajetkovej ujmy na tom základe, že žalovaný 1/
dňa 25.09.2010 pri vedení osobného motorového vozidla, ktorého prevádzateľom bol žalovaný 2/, na
diaľnici A2 smerom do Viedne jazdením zvýšenou rýchlosťou za tmy a silného dažďa a s príliš nízkou
hĺbkou dezénu pneumatík v pravotočivej zákrute zišiel s vozidlom z cesty, kde sa vozidlo prevrátilo
a zastavilo sa ležiac na streche, pričom touto dopravnou nehodou bola spôsobená smrť spolujazdca

Zoltána Pálkovácsa, syna žalobkyne. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej
inštancie pochybil pri posúdení námietky premlčania vznesenej žalovaným 2/.

13. Vzhľadom na to, že v konaní na strane žalovaného 1/ vystupoval vedľajší účastník, ktorý vstúpil
do konania na základe uznesenia súdu prvej inštancie zo dňa 13.01.2014 č. k. 6C/55/2013-87, a

nový procesný predpis, Civilný sporový poriadok, účinný od 01.07.2016 inštitút vedľajšieho účastníctva
nepozná, bolo potrebné skúmať, či AXA pojišťovňa, a.s., IČO: 36 857 521, pobočka poisťovne z iného
členského štátu so sídlom Kolárska 6, 812 64 Bratislava, v konaní spĺňa podmienky intervenienta podľa
§ 81 a nasl. Civilného sporového poriadku. Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu dospel k
záveru, že AXA pojišťovňa, a.s., spĺňa podmienky uvedené v ustanovení § 81 CSP, pretože má právny

záujem na výsledku konania, keďže náhrada nemajetkovej ujmy v predmetnom spore spadá pod plnenie
z povinného zmluvného poistenia, ktoré mal žalovaný 2/ uzatvorené práve v tejto poisťovni.14. Súd prvej inštancie v konaní prioritne posudzoval námietku premlčania pri uplatnenom nároku na
náhradu škody a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vznesenú žalovanými 1/, 2/. Keďže výrok o
zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie škody nadobudol právoplatnosť, v odvolacom konaní sa súd

zaoberal len námietkou premlčania pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej napadnutým
rozsudkom voči žalovaným 1/,2/ vo výške 10.000 eur. Vo všeobecnosti je účelom zákonného inštitútu
premlčania nabádať oprávneného, aby pod sankciou neúspechu s uplatnením svojho práva uplatnil
toto právo na príslušnom orgáne v zákonom stanovených lehotách a aby tak zbytočne neodďaľoval
uspokojenie jeho nároku zo strany povinného subjektu. Zmyslom tohto inštitútu je teda zvýšenie istoty

v právnych vzťahoch, a to aj za cenu straty vynútiteľnosti práva. Použitie námietky premlčania nemá
síce za následok zánik práva, ale má za následok zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho
premlčané právo oprávnenému nemožno v súdnom konaní priznať, no povinná strana môže aj napriek
tomu plniť. Ak sa druhá strana v civilnom procese dovolá premlčania, súd premlčané právo nemôže
priznať a žalobu musí v takom prípade zamietnuť. Súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenia
Občianskeho zákonníka o premlčaní a správne z právneho hľadiska opísal, ako začína premlčacia

doba plynúť, avšak nesprávne posúdil námietku premlčania vznesenú žalovaným 2/, ktorý namietal
už v konaní pred súdom prvej inštancie, že žalobkyňa voči nemu uplatnila žalobu až podaním návrhu
na pripustenie vstupu účastníka do konania doručenému súdu 30.04.2014. V čase, keď žalobkyňa
podala tento návrh, evidentne už uplynula trojročná premlčacia doba, v rámci ktorej si mohla uplatniť
svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému 2/ ako prevádzateľovi motorového vozidla.

Žalobkyni bolo do osobnostných práv zasiahnuté smrťou jej syna dňa 25.09.2010, pričom právo na
náhradu nemajetkovej ujmy mohla prvýkrát vykonať už dňa 26.09.2010. To znamená, že žaloba voči
žalovanému 1/ bola podaná pred uplynutím trojročnej premlčacej doby, no voči žalovanému 2/ bol tento
nárok uplatnený až po uplynutí premlčacej doby.

15. K námietke žalovaného 2/, ktorou namietal svoju zodpovednosť v zmysle § 427 a nasl. Občianskeho
zákonníka, odvolací súd uvádza, že v ustanovení § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka je upravená
zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov a táto zodpovednosť patrí
medzi osobitné prípady zodpovednosti za škodu spôsobenú ich prevádzkou, pričom je založená na
princípe objektívnej zodpovednosti, t. j. zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Občiansky zákonník

pojem prevádzateľa nevymedzuje; za prevádzateľa možno považovať osobu (fyzickú alebo právnickú),
ktorá má právnu a súčasne i faktickú možnosť disponovať s dopravným prostriedkom a organizovane
ho užívať. Ide o organizované a dlhodobejšie používanie dopravného prostriedku na účel, na ktorý je
dopravný prostriedok určený, pričom užívajúca osoba je oprávnená dopravný prostriedok na ten účel
používať. Prevádzateľom je najmä vlastník, oprávnený držiteľ (§ 130 Občianskeho zákonníka ) alebo

nájomca, najmä v prípade lízingu s právom kúpy dopravného prostriedku. Prevádzateľom nie je ten,
kto môže dopravný prostriedok používať len prechodne, t. j. nestačí teda iba faktické disponovanie
dopravným prostriedkom ani právomoc jednorazovo ním disponovať. Vlastník, ktorý požičia motorové
vozidloinému,zostávajehoprevádzateľomatiežsubjektomzodpovednýmzaškoduvyvolanúosobitnou
povahou jeho prevádzky (R 70/1969). Namiesto prevádzateľa by zodpovedal ten, kto by dopravný

prostriedok použil bez vedomia alebo proti vôli prevádzkovateľa (NS ČR z 27.11.2007 sp. zn. 25Cdo
2563/2005). Dôležité pri zodpovednosti prevádzateľa v zmysle § 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka je,
aby šlo o vozidlo, ktoré plní funkciu dopravného prostriedku (obdobne R 3/1984). Občiansky zákonník
v ustanovení § 427 ods. 1 uvádza, že fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú
za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky, a v ustanovení § 427 ods. 2 uvádza, že rovnako

zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla. V
predmetnom spore zodpovednosť žalovaného 1/ ako vodiča za škodu spôsobenú motorovým vozidlom,
ktoré v čase spôsobenia škody riadil, má charakter zodpovednosti za zavinené spôsobenie škody (§
420 Občianskeho zákonníka), preto podmienkou zodpovednosti vodiča za škodu je okrem zavinenia i
protiprávne konanie vodiča a príčinnej súvislosti medzi týmto konaním a vzniknutou škodou, konkrétne

porušenie pravidiel cestnej premávky. Táto skutočnosť je daná výsledkom trestného konania (R 3/1984,
R 29/1979). Žalovaný 2/ nie je dopravcom, resp. nevykonáva dopravu prostredníctvom dopravných
prostriedkov, preto je aplikácia ustanovenia § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka u neho vylúčená,
avšak zodpovednosť žalovaného 2/ ako vlastníka, a teda prevádzateľa motorového vozidla je daná
ustanovením § 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Z dôvodu, že v prvoinštančnom konaní žalovaný

2/ sám uviedol, že žalovanému 1/ požičal predmetné motorové vozidlo, nemožno zodpovednosť
prevádzateľa preniesť na vodiča motorového vozidla (NS ČR sp. zn. 25 Cdo 2563/2005) s tým, že
by žalovaný 1/ vozidlo použil bez vedomia alebo proti vôli žalovaného 2/, a nič na tom nemení ani
skutočnosť, že žalovaný 1/ použil vozidlo na cestu do Rakúska. Žalovaný 2/ teda bol objektívnezodpovedným za spôsobenie škody udalosťou, ktorou je samotná prevádzka dopravného prostriedku, a
okolnosti súvisiace s tou prevádzkou (najmä konštrukčné prvky), ak by nevzniesol námietku premlčania.

16. Zodpovednosť prevádzateľa vozidla za škodu spôsobenú jeho prevádzkou podľa § 427 a nasl.
Občianskeho zákonníka nevylučuje súbežnú (solidárnu) zodpovednosť vodiča tohto vozidla podľa
ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý škodu spôsobil pri tej istej škodovej udalosti
zavineným porušením právnej povinnosti. Ide o prípady, keď prevádzateľ a osoba, ktorá v čase nehody
riadila motorové vozidlo, sú 2 rozdielne subjekty (R 3/1984, R 29/1979). V takomto prípade je tak

prípustné uložiť povinnosť plnenia obom, aj keď u každého z nich je zodpovednosť založená na inom
právnom základe. Ak táto povinnosť žalovaných nie je zákonom (výslovne) upravená ako spoločná a
nerozdielna(solidárna),zpovahyplneniaplyniemožnosťsúduuložiťimjuakopovinnosťsolidárnu(§511
ods.1Občianskehozákonníka).Vpredmetnomsporesúdprvejinštanciezaložilsolidárnuzodpovednosť
žalovaného1/nazákladeskutočnosti,žetenporušenímprávnejpovinnostispôsobildopravnúnehodu(§
420 Občianskeho zákonníka) a zodpovednosť žalovaného 2/ na základe skutočnosti, že jednou z príčin

dopravnej nehody bola nízka hĺbka dezénu pneumatík na motorovom vozidle (§ 427 ods. 2 Občianskeho
zákonníka). V takomto prípade ide o spoločnú solidárnu zodpovednosť oboch, a preto ich súd zaviazal
k uhradeniu náhrady nemajetkovej ujmy spoločne a nerozdielne.

17. Na skutočnosť, že v predmetnom spore ide o solidárny záväzok žalovaného 1/, 2/ na náhradu

nemajetkovej ujmy, odvolací súd prihliadol pri posudzovaní námietky premlčania žalovaného 2/ z
dôvodu, že pri solidárnych záväzkoch premlčanie prebieha osobitne voči každému dlžníkovi. V prípade
solidárnych záväzkov pôsobí premlčanie in personam. To znamená, že sa premlčania môže dovolať
len ten zo spoludlžníkov, vo vzťahu ku ktorému došlo k premlčaniu (a to s účinkami iba preňho),
resp. dlžník sa môže dovolať premlčania iba proti tomu zo solidárnych spoluveriteľov, ktorého právo

je už premlčané (a to s účinkami iba proti nemu). Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie
nesprávne posúdil plynutie premlčania voči žalovaným 1/ a 2/ s tým, že žaloba žalobkyne bola podaná
pred uplynutím premlčacej doby voči každému z nich. U žalovaného 2/ totiž premlčacia doba začala
plynúť dňa 26.09.2010 a uplynula 26.09.2013, avšak žalobkyňa si nárok voči žalovanému 2/ uplatnila
až podaním návrhu na pripustenie účastníka do konania zo dňa 28.04.2014, t. j. po uplynutí premlčacej

doby.

18. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je nielen zistenie, že žalobca
je fyzickou osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, ale rovnako tiež zistenie,
že žalovaný sa dopustil toho konania, ktoré žalobca v konaní skutkovo vymedzoval a považoval

za zásah do jeho chránených osobnostných práv. Spôsobenie úmrtia člena rodiny je neoprávneným
zásahom do súkromia členov rodiny a primeraným zadosťučinením je v tomto prípade i náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nárok fyzickej osoby na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemá povahu škody, spočívajúcej v zmenšení majetku
poškodeného (§ 420 Občianskeho zákonníka), ale v tomto prípade ide o tzv. morálnu škodu, ktorá nie je

pojmom záväzkového práva. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je jedným z niekoľkých
relatívne samostatných prostriedkov ochrany práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy,
keď morálna satisfakcia ako čisto osobné právo na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov
protiprávneho zásahu do osobnostných práv nepostačuje. Jednotlivec sa môže domáhať náhrady
za nemateriálnu ujmu spočívajúcu v zásahu do osobnostných práv cestou ochrany osobnosti podľa

citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka. Pre vznik občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú
ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka musí byť
ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať
nemajetkovúujmuspočívajúcubuďvporušeníaleboibaohrozeníosobnostifyzickejosobyvjejfyzickeja
morálnej integrite, tento zásah musí byť neoprávnený (protiprávny) a musí tu existovať príčinná súvislosť

medzi zásahom a neoprávnenosťou (protiprávnosťou) zásahu. Žalobca si vo všeobecnosti môže vybrať,
či náhradu nemajetkovej ujmy bude požadovať len od škodcu, ktorým je v tomto prípade žalovaný 1/,
resp. aj od prevádzateľa motorového vozidla (žalovaného 2/), alebo aj od poisťovne v zmysle zákona
o povinnom zmluvnom poistení. Vo vzťahu k poisťovni ide pritom o špecifické právo poškodeného na
výplatu plnenia z poisteného vo výške, v akom za škodu zodpovedá poistený škodca.

19. Ku vzťahu náhrady nemajetkovej ujmy a povinného zmluvného poistenia odvolací súd uvádza, že
je rozhodujúce riešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda, použitým v zákone o povinnom
zmluvnom poistení. Pojem škoda je potrebné vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňaaj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných
práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením
blízkejosobypriprevádzkedopravnýchprostriedkov.Účelompoisteniazaškodyspôsobenéprevádzkou

dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou.
Ak teda podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu
zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných
práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Pri výklade a aplikácii právnych
predpisov nemožno opomínať ich účel a zmysel, pričom platí, že súd nie je absolútne viazaný doslovným

znením zákona, ale sa môže a musí odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona. Pri výklade pojmu škoda pre
účely zákona o povinnom zmluvnom poistení treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom
práve. Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú tak aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje
majetkovú škodu aj nemajetkovú škodu (rozsudok Súdneho dvora zo 06.05.2010 vo veci C-63/09 Axel
Walz proti Clickair SA). Z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci sp. zn. C-22/12 z 24.10.2013
vyplýva, že článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972, článok 1 ods. 1 a 2 druhej

smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/
EHS zo 14. mája 1990 sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. V nadväznosti

na to odvolací súd konštatoval, že extenzívny výklad pojmu škoda použitého v zákone o povinnom
zmluvnom poistení nevedie k aplikácii práva contra legem, ale naopak, zaužívané výkladové postupy
a rešpektovanie súvislostí dotknutých právnych inštitútov a kategórii umožňuje zmysluplne zahrnúť
pod zákonnú terminológiu aj nemajetkovú (imateriálnu) ujmu aprobovanú in abstracto v ustanoveniach
Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti.

20. Právna teória prisudzuje zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy,
ktoré môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného, t.j.
ujmám imateriálnym, morálnym, citovým, za ktoré poškodenému patrí peňažná náhrada (odškodnenie).
Podľa právnej úpravy poistenia občianskej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových

vozidiel v smerniciach Rady Európskej únie sú členské štáty povinné prijať všetky primerané opatrenia
zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel obvykle
sa nachádzajúcich na jeho území bola pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených strán a
potenciálnychobetínehôdaabyakékoľvekškodyaujmyvoblastipovinnéhopoistnéhokrytiacestujúcich
motorových vozidiel nezostali neuhradené. Pri výklade pojmu škoda z hľadiska zákona o povinnom

zmluvnom poistení sa podľa názoru odvolacieho súdu musí vychádzať z toho, ako tento pojem chápe
komunitárne právo, t. j. nielen ako majetkovú škodu, ale aj ako nemajetkovú ujmu, ktorú považuje za
nemajetkovú škodu. S použitím eurokonformného výkladu pojmov „náhrada škody“ a „škoda na zdraví“
v citovaných ustanoveniach zákona o povinnom zmluvnom poistení a s prihliadnutím na samotný účel
povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, z

hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby vyvolaný
prevádzkou motorových vozidiel je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné odškodňovať popri náhrade
majetkovej škody aj nemajetkovú ujmu spôsobenú pozostalým ako poškodeným po obeti dopravnej
nehody, za ktorú možno priznať náhradu (zadosťučinenie) peňažnou formou podľa vyššie citovaného
ustanovenia § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka; túto treba v širšom chápaní považovať za škodu

na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení. Odvolací súd na základe
toho urobil záver o tom, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2, 3 Občianskeho
zákonníka patrí do rozsahu náhrady škody na zdraví a nákladov pri usmrtení povinného zmluvného
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Rovnaký právny názor
vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky napr. v uznesení sp. zn. III. ÚS 646/2015 zo dňa 16.12.2015

a sp. zn. I. ÚS 206/2015 zo dňa 29.04.2015.

21. Náhrada nemajetkovej ujmy patrí do obsahu pojmu náhrady škody na zdraví a nákladov pri usmrtení
vyplácanej z povinného zmluvného poistenia, avšak v predmetnom spore sa žalovaný 1/ nemôže
domáhať tejto náhrady od poisťovne, v ktorej bolo uzatvorené povinné zmluvné poistenie. V zmysle

zákona č. 381/2001 Z. z. sa tejto náhrady môže domáhať len žalovaný 2/ ako poistený, t.j. ten, na
koho sa vzťahuje poistenie zodpovednosti. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z., poistenie
zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla uvedeného v poistnej zmluve. Žalovaný 1/ ako vodič motorového vozidla nezodpovedá zaškodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ale jeho zodpovednosť vyplýva z ustanovenia § 420
Občianskeho zákonníka tak, ako to bolo opísané vyššie.

22. Námietku v odvolaní žalovaného 2/ týkajúcu sa nesprávneho posúdenia premlčania vo vzťahu k
nemu odvolací súd považoval za opodstatnenú. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie nedostatočne
zdôvodnil svoje rozhodnutie v tomto smere a obaja žalovaní namietali nedostatok dôvodov vo vzťahu
k vyhovujúcemu výroku, ktorým boli obaja zaviazaní spoločne a nerozdielne, odvolací súd napadnutý
rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a

nové rozhodnutie. Odvolací súd po prejednaní veci konštatoval, že v prvoinštančnom konaní došlo
k porušeniu práva žalovaných 1/ a 2/ na spravodlivý súdny proces, ktorým sa rozumie taký chybný
procesný postup súdu, ktorým sa strane sporu znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu
Civilný sporový poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Obsah
práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva
alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, ale obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov

a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje
ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Uvedený chybný postup odvolací súd videl práve v tom, že súd
prvej inštancie nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie tak, ako je to opísané vyššie, v čom odvolací
súd dôvody odvolania uznal ako opodstatnené. Ostatné dôvody odvolania žalovaných, ktoré sa týkali
vecisamejvovzťahuknedostatkupreukázaniaichzodpovednostizaškodu,odvolacísúdakorelevantné

neuznal, pričom v tomto ohľade poukazuje na vyššie opísaný právny názor (body 14. až 22.). V ďalšom
konaní súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) týkajúcim
sa zodpovednosti za škodu a premlčania nároku žalobkyne vo vzťahu k žalovanému 2/ vec opätovne
prejedná na podklade nového procesného predpisu a vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje nové
rozhodnutie odôvodní v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP tak, aby bolo dostatočne presvedčivé.

V novom rozhodnutí rozhodne zároveň aj o trovách konania, vrátane trov konania odvolacieho (§ 396
ods. 3 CSP).

23. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením č. k. 6C/55/2013-256 zo dňa 07.10.2016 uložil
žalovanému 1/, 2/, aby v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia zaplatili spoločne a nerozdielne

súdny poplatok za podané odvolanie, ktorý je 600 eur. Vo veci rozhodol sudca, ktorý súčasne poučil
strany sporu, že proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie. Súdny poplatok bol vyrubený podľa
položky č. 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych
poplatkoch“).

24. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný 2/, ktorý navrhol napadnuté
uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu, že súd
nesprávne vyrubil súdny poplatok podľa položky č. 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov. Správne
mal súd vyrubiť poplatok podľa položky 7b písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov. Rovnako namietal

aj solidárnu povinnosť zaplatiť súdny poplatok spoločne a nerozdielne so žalovaným 1/ a nedostatočné
odôvodnenie napadnutého uznesenia.

25. Proti tomuto uzneseniu rovnako podal v zákonnej lehote odvolanie aj žalovaný 1/, ktorý navrhol
napadnuté uznesenie zrušiť a zároveň požiadal o oslobodenie od súdneho poplatku, pretože jeho

finančná situácia je nepriaznivá a nemá dostatok finančných prostriedkov na zaplatenie súdneho
poplatku.

26. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) rozhodol o odvolaní proti uzneseniu vychádzajúc
z nižšie citovaných zákonných ustanovení:

27. Podľa § 14 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie vo
veciach poplatkov sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

28. Podľa § 1 CSP Civilný sporový poriadok upravuje postup súdu, strán sporu a osôb zúčastnených

na konaní pri prejednávaní a rozhodovaní sporov.

29. Podľa § 355 ods. 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon
pripúšťa.30. Podľa § 357 CSP odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o: a) zastavení konania,
b) odmietnutí podania vo veci samej, c) odmietnutí žaloby na obnovu konania, d) návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, e) zrušení neodkladného opatrenia alebo
zabezpečovacieho opatrenia podľa § 334 a 335 ods. 1, f) návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní
a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia, g) zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku,
h) zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, i) návrhu na predbežnú vykonateľnosť
rozsudku, j) odklade vykonateľnosti rozhodnutia, k) povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva

duševného vlastníctva, l) zabezpečení dôkazného prostriedku, m) nároku na náhradu trov konania, n)
prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164, o) návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o
návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia.

31. Podľa § 386 písm. c) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je odvolanie prípustné.

32. Zákon v ustanovení § 357 CSP taxatívne vymenúva okruh uznesení súdu prvej inštancie, proti
ktorým je odvolanie prípustné. V tomto prípade ide o uznesenie, ktorým súd rozhodol o povinnosti
zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, podané proti rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd pri
skúmaní prípustnosti odvolania proti uzneseniu o vyrubení súdneho poplatku vychádzal z toho, že

zákon o súdnych poplatkoch v ustanovení § 14 ods. 1 uvádza, že na konanie vo veciach poplatkov
sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
Zákon o súdnych poplatkoch v žiadnom svojom ustanovení neupravuje, že by proti uzneseniu o uložení
povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie (§ 1 ods. 1, § 2 ods. 1 písm. a/, ods. 4, § 5 ods.
1 písm. a/, položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov) bolo odvolanie prípustné. Preto odvolací súd

aplikoval ustanovenie § 355 ods. 2 CSP, podľa ktorého proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné
odvolanie len vtedy, ak to zákon pripúšťa. Okruh rozhodnutí súdu, proti ktorým CSP v ustanovení § 357
odvolanie pripúšťa, je vymenovaný taxatívne, čo znamená, že proti uzneseniu, ktoré nie je uvedené
v tomto ustanovení, odvolanie prípustné nie je. Keďže v danom prípade prípustnosť odvolania proti
uzneseniu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok neupravuje ani zákon o súdnych poplatkoch a

ani Civilný sporový poriadok, znamená to v konečnom dôsledku, že odvolanie prípustné nie je. Odvolací
súd teda posudzujúc prípustnosť odvolania podaného žalobcom proti uzneseniu súdu prvej inštancie
urobil záver, že žalobca podal odvolanie (riadiac sa nesprávnym poučením súdu prvej inštancie) proti
uzneseniu, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa.

33. Odvolací súd nemohol prehliadnuť zákonnú neprípustnosť odvolania podaného žalobcom, a
vzhľadom na to podľa § 386 písm. c) CSP jeho odvolanie musel odmietnuť.

34. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, §
420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).