Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 27, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/136/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7616204282
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7616204282.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcu: Š. G., F. XX. D. XXXX, T. J. F. R.,
Q. XXXX/XX, zastúpeného Mgr. Jurajom Berčom, advokátom, so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Zimná
59, proti žalovanej : Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo hospodárstva Slovenskej
republiky, Mierová 19, Bratislava, IČO: 00686832, za účasti intervenienta Obec Letanovce, Slovenského
raja 55, Letanovce, IČO: 00329304, zastúpenom JUDr. Romanom Škerlíkom, advokátom, so sídlom v
Spišskej Novej Vsi, Štefánikovo námestie 5, o určenie vlastníckeho práva s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 26. januára 2017 č.k. 9C/92/2016-131

takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaná a intervenient majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo
dňa 26. januára 2007 č.k. 9C/92/2016-131 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že je
výlučným vlastníkom nehnuteľností, nachádzajúcich sa v kat. úz. A., a to stavieb špecifikovaných v

žalobnom petite, ako aj pozemku parc. č. 3690/2 - ostatné plochy o výmere 1241 m2, zapísanej na LV
č. X, katastrálne územie A.. Počas konania súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby a predmetom
konania sa stali nehnuteľnosti - stavby zapísané na liste vlastníctva č. XXXX katastrálne územie A., a
to stavby súpisné č. XXX na parcele Č.. XXXX/XX, č. XXX na parcele XXXX/XX, č. XXX na parcele č.
XXXX/X, č. XXX na parcele č. XXXX/XX, č. XXX na parcele č. XXXX/XX, č. XXX na parcele č. XXXX/
X, č. XXX na parcele č. XXXX/XX, č. XXX na parcele č. XXXX/XX, č. XXX na parcele č. XXXX/XX, č.
XXX na parcele č. XXXX/XX, č. XXX na parcele č. XXXX/XX, č. XXX na parcele č. XXXX/XX, č. XXX

na parcele č. XXXX/X, v prospech Slovenskej republiky v podiele 1/1. Predmetom sú aj nehnuteľnosti,
ktoré nie sú doposiaľ evidované v katastri nehnuteľnosti a to chaty orientačné č. X, XX,XX, XX, XX, XX,
X, X postavené na parcele č. XXXX/X, chaty orientačné č. X, X, X na parcele č. XXXX/X, chata č. X
postavená na parcelách č. XXXX/X a XXXX/X, chaty č. XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX,
XX, XX, XX, XX postavené na parcele č. XXXX/X.

2.Popodrobnomopiseskutkovéhozisteniaapocitácii§137CSPa§129ods.1Občianskehozákonníka

(ďalej len OZ), § 130 ods. 1 OZ, § 132 ods. 1 OZ, § 134 ods. 1,3,4 OZ súd konštatoval, že vykonaným
dokazovaním zistil, že dňa 14. januára 2002 bola medzi predávajúcou Slovenskou republikou a
kupujúcou-obcouLetanovceuzatvorenákúpnazmluva,predmetomktorejbolanehnuteľnosť-pozemok
parc. č. 1360/2 - ostatná plocha o výmere 1241 m2, nachádzajúca sa v katastrálnom území Letanovce.3. Stavbám, ktoré sú zapísané na LV č. XXXX kat. územie A. boli pridelené súpisné čísla Listinou
o určení súpisného čísla č. 3/2001 pre stavby uvedené v prílohe Listiny postavené na Kláštorisku v

Slovenskom raji, ktorú vydala obec Letanovce dňa 29.10.2001. Ako vlastník stavieb je v Listine o určení
súpisného čísla uvedená obec Letanovce. Stavby, ktoré sú predmetom tohto konania sú postavené na
parcelách reg. „C“ č. 3696/1, č. 3690/3, č. 3690/4, č. 3699/1, č. 3752 a č. 3701/1, ktoré sú zapísané
na LV č. XXX P.. Ú.. A. a sú evidované ako spoločné nehnuteľnosti Urbarskej spoločnosti Letanovce.
Stavby sú umiestnené aj na parcele reg. „C“ č. 3702/1, ktorá je zapísaná na LV č. XXX kat. úz. A. vo

vlastníctve Rímskokatolíckej cirkvi Biskupstvo Spišské Podhradie, Spišská Kapitula a parc. č. 3690/2
zapísanej na LV č. X, P.. Ú.. A. vo vlastníctve obce Letanovce.

4. Dokazovaním bolo preukázané, že žalobca užíva nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania od
začiatku roka 1998. Pred tým nehnuteľnosti užívali jeho rodičia. Prevádzková jednotka Kláštorisko -

Letanovce bola predmetom nájomnej zmluvy zo dňa 27.12.1995 uzatvorenej medzi prenajímateľom
obcou Letanovce a nájomcom Š. G., nar. XX.XX.XXXX (otcom žalobcu). Žalobca neuviedol v konaní
žiaden titul, ani len domnelý, od ktorého svoje vlastnícke práva resp. vlastnícke práva jeho rodičov k
nehnuteľnosti odvodzuje. Podľa jeho vyjadrenia, rodičia žalobcu pred rokom 1989 pracovali v týchto
nehnuteľnostiach s tým, že sa jednalo o štátny podnik a po jeho rozpade tam rodičia ostali pracovať.

Žalobca teda musel mať vedomosť o tom, že nehnuteľnosti patrili štátu. K titulu, na základe ktorého
jeho rodičia tieto nehnuteľnosti považovali za vlastné sa nevedel vyjadriť. Taktiež neuviedol žiaden titul,
od ktorého odvodzuje svoje presvedčenie o vlastníctve k nehnuteľnostiam. Právnym titulom vydržania
možno pritom rozumieť len právny úkon, ktorým sa vec prevádza na iného vlastníka. Takýmto titulom
nemôžebyťnájomnázmluva,aniskutočnosť,ženiektodonehnuteľnostiinvestujesvojevlastnéfinančné

prostriedky. Dokazovaním pritom bolo preukázané, že tak rodičia žalobcu, ako aj žalobca užívali
predmetné nehnuteľnosti na základe nájomných zmlúv uzatvorených s obcou A..

5. Pokiaľ sa týka dobromyseľnosti oprávneného držiteľa, dobrá viera sa posudzuje objektívne t.j.
podľa toho, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno od neho požadovať, nemal a nemohol mať

pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť chýba, ak dôvodom držania veci je právny titul,
na základe ktorého je zrejmé, že nejde o držbu, ale len o detenciu napr. užívanie veci na základe
nájomnej zmluvy (NS ČR sp. zn. 22Cdo/1590/2001 z 5.2.2003). Ako bolo uvedené žalobca nepreukázal
existenciu titulu na vydržanie nehnuteľnosti a tiež z jeho strany nebola preukázaná dobromyseľnosť
držby. Žalobca uzatvoril nájomné zmluvy, ktorých predmetom boli predmetné nehnuteľnosti. Vedomie

užívanianehnuteľnostiztituluprávaužívaniaprípadnenájmu,ktorénieje(ne)zameniteľnésvlastníckym
právom, vylučuje dobrú vieru užívateľa (nájomcu), že mu vec ako vlastníkovi patrí. Pokiaľ by aj žalobca
do uzatvorenia nájomných zmlúv bol oprávneným držiteľom (čo však v konaní nebolo preukázané),
po uzatvorení nájomných zmlúv sa oprávnený držiteľ zmení na detentora ak vec ktorú mal predtým
v oprávnenej držbe, bude držať na základe záväzkového právneho vzťahu. Dobrú vieru držiteľa teda

nemožno odvodzovať od záväzkovo právneho vzťahu. Nájomnú zmluvu pritom rodičia žalobcu uzatvorili
už v roku 1990 a žalobca potom, ako začal užívať nehnuteľnosti uzatvoril nájomnú zmluvu v roku 1999.

6. Žalobca v konaní poukázal na to, že pri uzatvorení nájomných zmlúv bol uvedený do omylu. Zmluvy
uzatvoril z dôvodu, že nehnuteľnosti, ktoré užíval sa nachádzali v katastri obce A., pričom pri uzatvorení

prvej z nich mu bolo povedané, že nehnuteľnosti by mali patriť štátu. Je pravdou, že okolnosti nastúpenia
dobromyseľnosti musia vždy súvisieť s nejakým omylom, s ktorým je spojené presvedčenie držiteľa,
že nadobudol vlastnícke právo k veci. Takýmto dôvodom môže však byť len ospravedlniteľný omyl.
Žalobca mal byť uvedený do omylu v tom, že mu bolo povedané, že nehnuteľnosti zrejme patria
štátu, čo nechápal, keďže štát sa o tieto nehnuteľnosti žiadnym spôsobom nezaujímal, nestaral sa o

ne a nezabezpečil ich zápis v katastri nehnuteľnosti. Takýto omyl v žiadnom prípade nie je dôvodom
nadobudnutia dobromyseľnosti držiteľa, že mu nehnuteľnosti patria. Uvedené vyjadrenie mohlo u
žalobcu spochybniť len to, kto je skutočným vlastníkom nehnuteľnosti, a to či (ide o) obec alebo štát. O
tom, že žalobca nebol dobromyseľný svedčí aj to, že žalobou podanou na okresnom súde sa domáha
vydania bezdôvodného obohatenia od obce A. z dôvodu, že obec nebola vlastníkom predmetných

nehnuteľnosti, a teda nemohla uzatvoriť zmluvy ako prenajímateľ. Z uvedeného je totiž zrejme, že
žalobca mal za to, že obec je vlastníkom týchto nehnuteľnosti a teda nemohol byť dobromyseľný v
tom, že tieto mu patria. Dôkazom o tom, že žalobca bol len užívateľom nehnuteľnosti na základe
nájomnej zmluvy svedčí aj jeho žiadosť adresovaná obci A. z 5.4.2002, ktorou sa domáhal oprávpredmetných nehnuteľnosti. Pokiaľ by bol, ako tvrdí dobromyseľný v tom, že nehnuteľnosti mu patria,
ako vlastník nemal dôvod požadovať opravy od iného subjektu. Napokon je tu aj žiadosť žalobcu o
odpredaj nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania zo dňa 2.12.2010, ako aj vyjadrenie žalobcu,

že od uzatvorenia prvej nájomnej zmluvy sa snažil zistiť dôvod, prečo nehnuteľnosti nie sú zapísané v
katastri nehnuteľnosti. Z toho vyplýva, že sa snažil zistiť aj to, kto je ich skutočným vlastníkov keďže
nebol si istý, či nehnuteľnosti patria obci alebo štátu.

7. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti žalobca nebol dobromyseľným držiteľom predmetných

nehnuteľnosti a preto súd jeho žalobu zamietol.

8. Výrok o trovách konania odôvodnil súd aplikáciou § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP.
Žalovaná bola v konaní úspešná, ako aj intervenient, a preto súd priznal náhradu trov konania žalovanej
a intervenientovi v plnom rozsahu voči žalobcovi. O výške náhrady trov konania rozhodne samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

9. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok
a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie podal z dôvodov § 365 ods. 1 písm.
b/,e/,f/,h/ CSP. Uviedol, že nie je sporné, že žalobca „predmetné nehnuteľnosti“ užíval od roku 1998,
teda potom, čo mu v decembri 1997 zomrel otec. Žalobca nemal vedomosť o tom, že jeho rodičia

predmetné nehnuteľnosti užívali na základe nájomnej zmluvy, ktorú v tomto konaní predložil intervenient.
Pre posúdenie dobromyseľnosti žalobcu ako oprávneného držiteľa je podstatné to, že do podania žaloby
žiadna z predmetných nehnuteľností nebola evidovaná v katastri nehnuteľnosti. Za podstatné považoval
to, že predmetné nehnuteľnosti žalobcovi k užívaniu odovzdal jeho otec.

10. Spornou ostáva posúdenie právnej skutočnosti, že žalobca uzatvoril v dňoch 25. júna 1999 a 4. apríla
2005 nájomné zmluvy, ktorých predmetom bol prenájom prevádzkovej jednotky Kláštorisko - Letanovce.

11. Z uzatvorenia týchto nájomných zmlúv nemožno bez ďalšieho konštatovať, že žalobca nebol
dobromyseľným držiteľom. Poukázal na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde Spišská Nová Ves

pod sp. zn. 1C/328/2015, Obec Letanovce spochybňuje formuláciu „prevádzkovej jednotky“, či je táto
totožná s pojmom „nehnuteľnosti“.

12. Vyčítal súdu, že nevypočul starostu Z. A. - E. K. I. O.. H. P., ktorí mohli dosvedčiť, aké boli subjektívne
vedomosti žalobcu v čase, keď podpisoval nájomné zmluvy.

13. Žalobca nebol nikdy konfliktný typ, a vždy mal záujem o korektné vzťahy, a to aj na úkor svojho
príjmu. Nemal vedomosť o tom, že „bežalo“ konanie o určenie neplatnosti prevodu predmetného majetku
do vlastníctva Obce Letanovce. Poznamenal, že starostami Obce Letanovce pri uzatváraní nájomných
zmlúv malo byť žalobcovi ústne oznámené, že vlastníkom predmetných nehnuteľností je zrejme štát.

Nikdy nebolo žalobcovi ani len tvrdené, že vlastníkom je s určitosťou štát.

14. Po citácii § 3 ods. 2,7 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu, žalobca konštatoval, že
Slovenská republika, ani správca jej majetku, o predmetné nehnuteľnosti ani o plnenie svojich povinností
alebo realizáciu svojich oprávnení, neprejavil absolútne žiadny záujem, o ktorom by sa dozvedel ich

užívateľ. Za predpokladu, ak by si Slovenská republika plnila svoje povinnosti, u žalobcu by nevznikla
domnienka, že je vlastníkom predmetných nehnuteľností. Práve toto presvedčenie ho iba utvrdilo v tom,
že dané nehnuteľnosti neevidované v katastri nehnuteľnosti prevzal „vlastnícky“ od svojho otca.

15. Podľa názoru žalobcu Obec Letanovce na vzniknutej situácii protizákonne parazitovala, a uviedla

žalobcu do omylu, že je povinný platiť nájomné za predmetné nehnuteľnosti v Obci Letanovce. Táto
skutočnosť, že žalobca sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia od obce, nie je prejavom toho,
že nebol dobromyseľným držiteľom, ale naopak. Aj žiadosť žalobcu adresovanú Obci Letanovce dňa 5.
apríla2002ažiadosťoodpredajzodňa2.decembra2010jepotrebnévykladaťvtomzmysle,žežalobca
nemal záujem sa súdiť s obcou Letanovce, ani so Slovenskou republikou. Navrhovaný výsluch svedkov

I. G. (matky žalobcu), mal objasniť okolnosti vstupu žalobcu do užívania predmetných nehnuteľností po
otcovi. Týmto dôkazom chcel žalobca preukázať svoju dobromyseľnosť. Pre prípad, že by bol napadnutý
rozsudok potvrdený, predĺži sa len právny stav, počas ktorého Slovenská republika prostredníctvom
správcu jej majetku, si neplní svoje povinnosti.16. Poznamenal, že žalobca sa o nehnuteľnosti riadne stará a považuje to za svoje poslanie. Slovenská
republika o nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu nejaví relevantný záujem.

17. Intervenient - Obec Letanovce v písomnom vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdiť. Poznamenal, že tvrdenia žalobcu uvádzané v odvolaní nijako nepreukazujú, že by
žalobca mal byť oprávneným držiteľom. To, či nájomné zmluvy uzatvorené s Obcou Letanovce sú alebo
nie sú platné, je bez právneho významu k predmetu sporu. Už samotný fakt, že žalobca takéto zmluvy

uzavrel, sám o sebe vyvracia čo i len hypotetické úvahy o tom, že by si žalobca mohol myslieť, že je
vlastníkom týchto nehnuteľností.

18. Argumentácia žalobcu, že nájomné zmluvy uzatvoril len preto, aby mal pokoj a mohol podnikať,
je účelová. Naopak zo správania žalobcu po uzatvorení nájomnej zmluvy je zrejmé, že žalobca musel
mať vedomosť o tom, že on sám nie je ich vlastníkom. V konaní bolo preukázané, že žalobca dokonca

sám vykonával zisťovanie, kto je vlastníkom nehnuteľností, čo len potvrdzuje, že žalobca sa sám za
vlastníka predmetných nehnuteľnosti nepovažoval. Žalobca sa taktiež v minulosti obrátil na žalovaného
so žiadosťou o odkúpenie nehnuteľnosti, čo by nemal dôvod urobiť, ak by sa skutočne považoval za
vlastníka predmetných nehnuteľností.

19. V konaní opakovane tvrdil, že žalobca nebol držiteľom veci, mohol byť nanajvýš detentorom, t.j.
osobou, ktorá vec fakticky ovláda, ale nakladá s ňou s vedomím, že ide o cudziu vec (napríklad
vypožičanú vec alebo vec prenajatú) a svoje právo odvodzuje od vlastníka. Ako okresný súd správne
poznamenal, aj prípadné pochybnosti žalobcu o tom, kto je vlastníkom veci (či obec alebo štát), nie je
dôvodom nadobudnutia dobromyseľnosti, že žalobcovi veci patria. Uviedol, že okresný súd rozhodol

správne a jeho rozhodnutie v žiadnom prípade nie je arbitrárne, ako to tvrdí žalobca. Naopak súd
dostatočne a mimoriadne precízne vo svojom odôvodnení vyjadril právne úvahy a závery, ktoré ho viedli
k tomu, že žalobu zamietol. Navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a uplatnil si právo
na náhradu trov odvolacieho konania.

20. Žalovaná Slovenská republika v písomnom vyjadrení na odvolanie žalobcu navrhla napadnutý
rozsudok potvrdiť. Uviedla, že pozemok registra „C“ KN 3690/2 - ostatná plocha o výmere 1241 m2
bol odpredaný Ministerstvom pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky obci
Letanovce v roku 2002, rovnako ako stavby v P. Ú. A. zapísané v súčasnosti na LV č. XXXX v prospech
Slovenskej republiky, v správe Ministerstva hospodárstva SR prešli do vlastníctva Slovenskej republiky

a správy Ministerstva hospodárstva SR.

21. Vzhľadom na to, že stavby patriace do prevádzkovej jednotky Kláštorisko neboli zapísané do listu
vlastníctva ani v čase, keď boli v správe štátneho podniku Reštaurácie Spišská Nová Ves, a po ich
delimitácii likvidátorom štátneho podniku Reštaurácie dňa 12. júna 1992 Obci Letanovce, bol tento akt

napadnutý, a pokračoval súdnym konaním ukončeným až v októbri 2000 zamietnutím dovolania Obce
Letanovce proti rozsudku krajského súdu, Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Do tej doby nebolo
možné začať s majetkovo právnym vysporiadaním pozemku a stavieb na nich. Uviedol, že dňa 12.
marca 2015 bola štátnemu tajomníkovi Ministerstva hospodárstva SR doručená žiadosť žalobcu Š. G.
o spoluprácu vo veci majetkoprávneho riešenia zariadenia na Kláštorisku P.. Ú.. A., ktorou okrem iného

žiadal o odpredaj nehnuteľnosti do jeho osobného vlastníctva.

22. Opakovane bola štátnemu tajomníkovi ministerstva doručená elektronickou poštou dňa 2.2.2017
žiadosť H.. G. v súvislosti s majetkoprávnym vysporiadaním nehnuteľností v kat. úz. A. F. P. v
Slovenskom raji, v ktorej prejavil záujem o mimosúdne riešenie veci a požiadal o stretnutie. Z listov

zo dňa 2.2.2017 a 3.3.2017 je nespochybniteľné, že žalobca si je vedomý, že nie je vlastníkom
prevádzkovaných nehnuteľností, a že mu nikdy takéto právo nevzniklo. K názoru žalobcu, že
oprávnenosť jeho držby nemohla byť sporná uviedla, že oprávnená držba ja faktické ovládanie veci
alebo práva spojené s vôľou nakladať s nimi ako so svojimi v dobrej viere, že držiteľovi patria. Okolnosti,
za ktorých možno usudzovať existenciu dobromyseľnosti musí v spore preukázať držiteľ veci, a to

nadobúdací titul, i keď neplatný, a musí preukázať okolnosti svedčiace o poctivosti právneho dôvodu,
a nie samú dobromyseľnosť ako vnútorné presvedčenie. Žalovaná súhlasí s názorom súdu prvej
inštancie, že žalobca nepreukázal ani dobromyseľnosť, ani žiaden titul, na základe ktorého jeho právnipredchodcoviapovažovalipredmetnénehnuteľnostizasvojevlastníctvo.Navrhlapotvrdiťrozsudoksúdu
prvej inštancie ako vecne správny.

23. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 1.6.2017 uviedol, že mu bolo doručené podanie žalovanej z 29.5.2017 v
ktorompoukazuje,žežalobcapodalžalovanejžiadosťouzatvoreniekúpnejzmluvy,zktorejjezrejmé,že
žalobca nie je a nikdy nebol vlastníkom sporných nehnuteľností. Poznamenal, že táto listina je dôkazom
nekorektného prístupu žalovanej, k čomu by sa ako ústredný orgán verejnej správy nemal znížiť. Priznal,
že žalobca prostredníctvom právneho zástupcu podal elektronicky dňa 28.4.2017 podanie, ktorým zaslal

žalovanej návrh na zmierne riešenie sporu, ktorého prílohou bola žiadosť o uzatvorenie kúpnej zmluvy.
Žalobca nemá záujem o spory, má záujem o zmierne riešenie sporu, a preto poslal žalovanej takýto
návrh. Podaný návrh zohľadňoval aj to, že žalobca v predmetných nehnuteľnostiach má svoje investície,
že sa o nich ako o svoje vlastné stará.

24. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas

oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovení § 379 a § 380
CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, písm. e/, písm. f/, písm.
h/ CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

25. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, a preto ho odvolací súd ako vecne správny podľa
§ 387 od. 1 CSP potvrdil.

26. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27. marca 2018 o 12.25
hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia

rozhodnutia boli zverejnené dňa 21. marca 2018 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach podľa
§ 219 ods. 1, 3 CSP.

27. Žalobca v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, písm. e/ súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, písm. f/, súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, písm. h/ rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

28. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať
eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade
ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených

záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav,
v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

29. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP je potrebné uviesť, že súd nie je povinný
vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami sporu. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností,
ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam,
ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení strán. Neúplné zistenie
skutkového stavu je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových

zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať
právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté,
nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana,
ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol
vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval,

najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy
uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.30. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú

vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ustanovením § 191 CSP (do
30.6.2016 s ustanovením § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo
alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas
konania najavo.

31. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP (do 30.6.2016 z ust. §§ 133

až 135 O.s.p.).

32. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímjeomylsúdupriaplikáciipráva

na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,
než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na
daný prípad.

33. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody v danej veci nie sú naplnené.

34. Súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový stav, vykonanie
ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, a z týchto
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Zo zisteného
skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom nebolo zistené žiadne porušenie procesných

práv ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie, a preto odvolací
súd rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

35. Mimoriadne podrobné, presvedčivé, vecne správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody
napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na

ne odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

36. Žalobca v odvolaní argumentuje okolnosťami, ktoré už uvádzal pred súdom prvej inštancie a s
ktorými sa súd prvej inštancie náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní daného sporu, a preto
odvolacie námietky žalobcu nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a

neumožňujú prijať iné závery.

37. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd
uvádza nasledovné :

38. Podľa § 134 ods. 1 OZ sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v
držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
Uvedené ustanovenie upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V
prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona. K nadobudnutiu
vlastníckeho práva vydržaním musia byť splnené zároveň tieto zákonné predpoklady : a/ oprávnená

držba, b/ uplynutie vydržacej doby, c/ spôsobilý predmet vydržania. Uvedené predpoklady sú stanovené
tak, že musia byť splnené kumulatívne; ak nie je splnená čo i len jedna z nich, nedochádza k vydržaniu.

39. Podľa § 130 ods. 1 OZ držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo
pre seba (§ 129 ods. 1 OZ). Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec

alebo právo patrí, je držiteľom oprávnený. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

40. Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju a požíva plody a úžitky z nej,
disponujeňou,prípadnevykonávačinnosť,ktorápripúšťatrvalýaleboopätovnývýkon.Tvrdeniedržiteľa,že mu vec patrí, a že s ňou nakladá ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z
ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné (R 8/1991).

41. Oprávneným je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec
alebo právo patrí. Neoprávneným je teda držiteľ, ktorý so zreteľom na všetky okolnosti nie je (nemôže
byť) dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí.

42. Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré

objektívne boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnú držbu nemôže
ísť, keď držiteľ veci od počiatku vedel o skutočnostiach spôsobilých objektívne (u každého iného a
nachádzajúceho sa v obdobnej situácii) vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Oprávnená držba sa
teda zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej veci. Omyl držiteľa musí byť
ospravedlniteľný; ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval
s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti toho-ktorého prípadu od každého

vyžadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného posudzovania veci, je neospravedlniteľný.

43. Držiteľ, ktorý vec drží na základe takého omylu, nemôže byť držiteľom oprávneným.
Ospravedlniteľným omylom môže byť omyl skutkový aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti
všeobecne záväzných právnych predpisov a z nedostatku vedomosti o dôsledkoch právnych

skutočností, ktoré sú všeobecne záväznými právnymi predpismi považované za právne relevantné. Pre
účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo
nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl
neospravedlniteľný (poznámka-k obdobnému záveru dospel najvyšší súd aj v ďalších rozhodnutiach,
viď napr. sp.zn. 3Cdo 97/2009, 4Cdo 283/2009, 5Cdo 30/2010, 6MCdo 5/2010).

44. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu, ktorý zastáva aj v tejto veci, nie je neznalosť inak
jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona pri robení právneho úkonu ospravedlniteľná
- pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou
právneho úkonu, ktorý mal v úmysle urobiť. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva)

uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat - (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo
samotnej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného
ustanovenia OZ platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je neospravedlniteľný. Len výnimočne
možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona nie je nejasné a pripúšťa rôzny
výklad.

45.Neznalosťinakjasného,zrozumiteľnéhoanespornéhoustanoveniazákonanikohoneospravedlňuje,
pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že sa každý oboznámi so zákonnou úpravou
právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť.

46. Málo presvedčivo vyznieva argumentácia žalobcu, že nevedel o tom, že jeho rodičia predmetné
nehnuteľnosti užívali na základe nájomnej zmluvy.

47. O opaku totiž svedčí skutočnosť, že keď predmetné nehnuteľnosti začal užívať žalobca po smrti
svojho otca, už 25.6.1999 uzatváral nájomnú zmluvu s Obcou Letanovce. Predmetom nájomnej zmluvy

je prevádzková jednotka - Kláštorisko Letanovce.

48. Nepatričná je aj námietka žalobcu adresovaná Slovenskej republike, že štát sa o predmetné
nehnuteľnosti nestaral, lebo na okresnom súde prebiehalo konanie o neplatnosť prevodu predmetných
nehnuteľností do vlastníctva obce Letanovce, ktoré (v konaní) sa skončilo právoplatne až v roku 2000.

Až po skončení súdneho konania začalo dochádzať k vyporiadaniu predmetných nehnuteľností zo štátu
na obec Letanovce.

49. Odvolací súd nepovažuje za nesprávny postup súdu prvej inštancie, ktorý zamietol návrh žalobcu
na výsluch svedkov, ktorí mali svedčiť o vstupe žalobcu do držby, resp. o jeho dobromyseľnej držbe po

smrti svojho otca.

50. Listiny, ktoré sú založené v spise jednoznačne svedčia o tom, že žalobca nebol dobromyseľný nielen
pri vstupe do držby po svojom otcovi, ale ani počas vydržacej doby od roku 1998 až doposiaľ.51. Z týchto dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje rozhodnutie súdu prvej inštancie, s ktorými sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, odvolací súd rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto

rozsudku.

52. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v odvolacom konaní plne úspešná, ako aj
intervenient, a preto má nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi.

O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

53. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).